Nástup do materskej školy je pre mnohé deti významným životným krokom, ktorý prináša nové skúsenosti, zážitky a možnosti rozvoja. Škôlka je výborným miestom na to, aby si dieťa vyskúšalo a zdokonalilo interakciu s rovesníkmi, naučilo sa dôležité lekcie ako požičiavanie, striedanie sa, akceptovanie pravidiel a pripravilo sa na budúce školské povinnosti. Nie je to však vždy ľahká situácia, ani pre dieťa, ani pre rodiča. Drobec sa ocitá v úplne novom prostredí, s neznámymi ľuďmi a deťmi okolo seba. Rodič sleduje emocionálne rozpoloženie svojho dieťaťa a často sa pýta, či bola škôlka naozaj dobrou voľbou.
Toto je kľúčový moment, pretože odborníci tvrdia, že ak je rodič pripravený na škôlku a novinky, ktoré prinesie do rodinného života, je pripravené aj dieťa. Ak rodič váha, dieťa to bude emočne ťažko zvládať. Škôlkar, ktorý úspešne zvládol adaptačný proces a teší sa na nové dobrodružstvo, však môže na ceste zažiť aj zopár nepríjemných zážitkov. Nie každá chvíľa bude podľa jeho predstáv, čo môže vyvolať frustráciu, plač, hnev, agresivitu či smútok.
Detská psychologička a majiteľka škôlky Petra Arslan Šinková hovorí, že pri problémovom správaní detí je kľúčová spolupráca a komunikácia medzi škôlkou a rodičmi. „V zásade neriešime s učiteľkami problematické správanie dieťaťa za jeho prítomnosti. Odporúčam dohodnúť si konzultáciu s vedením škôlky alebo s pani učiteľkami bez prítomnosti dieťaťa.“ Nevhodné správanie dieťaťa môže byť odrazom domácej atmosféry. Niekedy rodičia prenášajú na dieťa svoje obavy a strachy a zneisťujú ho tým. Drobec potom odmieta jesť alebo sa môže začať pocikávať.
Proces adaptácie: Od pozorovateľa k aktívnemu účastníkovi
Podľa psychologičky je rozdiel medzi správaním sa detí počas adaptácie a po nej. Ak sa napríklad dieťa nechce odlúčiť od rodiča, zapojiť sa do diania, či hrať sa s rovesníkmi, je to v procese adaptácie v poriadku a je to jeho prirodzená reakcia. Časom sa to môže zmeniť, aj s podporou skúsených a citlivých učiteliek. „Deti na začiatku adaptácie potrebujú získať istotu. Väčšina z nich je v úlohe pozorovateľov. Pozorujú, čo sa v škôlke deje. Nemajú ešte potrebu zapájať sa, najprv si chcú z bezpečnej vzdialenosti ostatné deti, učiteľky a aktivity preskúmať,“ vysvetľuje P. Arslan Šinková. Podľa nej skúsená učiteľka nájde spôsob, ako aktivitu pre dieťa zatraktívniť a povzbudiť ho. „Je vhodnejšie netlačiť deti do aktivít, keď nechcú. Skúsme ich motivovať, ale nevyvíjať tlak. Postupne sa začnú zapájať.“
Učiteľky, ktoré okrem vzdelávania a výchovy pracujú aj na rozvíjaní sociálnych zručností dieťaťa, pomôžu aj s možnými problémami v kolektíve, napríklad so začlenením kvôli tomu, že deti sú príliš hanblivé, alebo naopak, príliš dominantné, či s odmietaním aktivít. Zo začiatku je v poriadku aj to, že dieťa sa nedokáže hrať s inými, ale je samo. Dôležité je na začiatku procesu adaptácie dieťaťu poskytnúť pozornosť a vo väčšej miere sa mu venovať. Keď sa dieťa v škôlke cíti isto a bezpečne, postupne ho učiteľka zapája do aktivít s inými deťmi. „Stretávame sa s deťmi, ktorým rodičia robili program celý deň a teraz sa nevedia samé zahrať. Učíme ich to postupne. Ponúkame im aktivity, ukážeme im, ako sa môžu zahrať a dáme im priestor, aby to skúšali samé,“ objasňuje P. Arslan Šinková.
Každé dieťa čakajú iné výzvy
Kolektív detí v škôlke je rôznorodý, každý drobec je iný a jedinečný. Niekto má energickú povahu a rád by organizoval celú triedu, iný vždy zostane na konci radu. Ak sa dieťa nevie presadiť, najmä vo väčších kolektívoch, zostáva takpovediac „v kúte“, pretože učitelia musia viac riešiť „akčné deti“. Psychologička však tvrdí, že to nie je to správne, pretože sociálne zručnosti a zdravé sebavedomie je dôležité rozvíjať aj u týchto ostýchavejších detí. „Učiteľ by sa mal snažiť ukázať, ako by dieťa mohlo reagovať inak. Komunikovať s ním spôsobom...čo by si mohol urobiť, aby ti tú hračku dal? Povzbudiť ho...Vidím, že by si tú hračku chcel, skús si ju vypýtať...“
Ak sa, naopak, dieťa presadzuje až príliš a keď nie je po jeho vôli, nespolupracuje, je potrebné ho usmerniť. Dať mu možnosť prejaviť sa a dávať mu pozitívnu pozornosť. Je tiež dôležité učiť ho, že nie vždy musí byť prvé a je to v poriadku. „Výborné sú na to spoločenské hry. Dieťa nenechávame naschvál vyhrávať. Je vhodné, aby sa naučilo zvládať aj prehru. Keď si dieťa nevie nájsť ani po čase kamarátov, je dôležité nájsť príčinu. Možno je príliš hanblivé alebo nátlakové a kamarátom takéto správanie neimponuje. Detská psychologička odporúča popracovať na tých vlastnostiach a prejavoch správania u dieťaťa. „Dobré je sa s ním rozprávať na tému priateľstvo.“
V rámci skupiny detí sa nájdu aj také, ktoré ubližujú ostatným, aj také, ktoré sú ich ľahkým terčom. V prvom prípade je potrebné všímať si, kedy sa to deje a porozmýšľať nad tým, ako takým situáciám predchádzať. Potrebné je zistiť, či je dieťa agresívne aktívne alebo pasívne, či je to reakcia na niečo alebo impulzívnosť. P. Arslan Šinková radí učiť agresívne dieťa zareagovať inak. „Napríklad mu môžete navrhnúť, aby namiesto buchnutia povedalo, vráť mi tú hračku.“ V opačnom prípade, ak spolužiak, či spolužiačka bije vaše dieťa, naučte ho ochrániť sa, postaviť sa agresorovi so slovami: „Nerob mi to!“
Keď sa objavia problémy: Nepedagogické správanie a psychosomatické prejavy
Hociktorému dieťaťu sa môže v škôlke stať malá nehoda. Mnohé deti sa zabudnú v zápale hry vypýtať na toaletu alebo sa hanbia a nemajú ešte v učiteľke dostatočnú istotu. Keď sa váš syn, či dcéra pociká, nemali by ste tomu pripisovať väčší význam, než to má. „Nerobte z toho vedu. Nehody sa stávajú a pokiaľ nie sú pravidelné, nič sa nedeje. Neriešte to,“ odporúča P. Arslan Šinková a dodáva, že aj učiteľka by mala dbať o to, aby sa deti chodili pravidelne vycikať.
Psychologička upozorňuje aj na rozdiel medzi pocikaním sa a pocikávaním sa na pravidelnej báze. „Deti takto môžu reagovať na väčší stres, príliš veľa zmien a zvýšených nárokov. Neodporúčame preto napríklad dieťa počas nástupu do škôlky súčasne odplienkovávať, prichádza totiž naraz o viaceré istoty.“ Pokiaľ je dieťa dostatočne dlho odplienkované a začne sa pravidelne pocikávať, treba tiež vylúčiť, či nemá zo škôlky príliš veľký stres.
Odmietanie dochádzky do škôlky nie je len prejavom vzdoru, ale môže signalizovať hlbšie adaptačné, emočné alebo vzťahové ťažkosti. Pri nástupe do škôlky dieťa čelí zvýšeným nárokom na samostatnosť, sociálnu interakciu a reguláciu emócií. Prechod do kolektívu môže aktivovať separačnú úzkosť, najmä u citlivejších detí. Ak však odmietanie pretrváva, je sprevádzané výrazným plačom, psychosomatickými ťažkosťami, poruchami spánku alebo regresom v správaní, je potrebné situáciu hodnotiť komplexnejšie. V niektorých prípadoch sa pridružuje agresivita u detí alebo zvýšená impulzivita ako prejav vnútorného napätia. Odmietanie školy môže súvisieť s úzkostnou symptomatikou, nízkou sebadôverou, problémami v rovesníckych vzťahoch alebo s negatívnou skúsenosťou v kolektíve.
Stres nikdy nepodceňujte: ako dôsledok sa môžu objaviť napríklad bolesti brucha, kŕče, zvracanie aj nevoľnosť, bolesti hlavy a nechuť ísť do škôlky. Vtedy by ste mali zistiť, kde strach pramení a s dieťaťom o všetkom hovoriť. Napríklad mu robia zle kamaráti, kričí pani učiteľka. Počúvajte dieťa pozorne, podporujte ho, dôvera, ktorú si vzájomne vybudujete, pretrvá až do obdobia školy. Oceňte úprimnosť, netrestajte a riešte problém (napr. sa stretnete s pani učiteľkou, riaditeľom škôlky).
Ako môžete pomôcť dieťaťu so škôlkou
Skúste ho podporovať v samostatnosti. Niektoré činnosti sa dajú nacvičiť aj doma, no na niektoré musí dieťa dozrieť. Napríklad pri obliekaní, či vyzliekaní odporúčam rodičom, ale aj učiteľom nerobiť všetko za dieťa. Vhodné je získať ho pre spoluprácu bez vyvíjania tlaku. Môžete mu napríklad povedať: „V poriadku, pomôžem ti vyzliecť sa, ale ty si skús dať dole aspoň topánky, nohavice. V zmysle niečo ja, niečo ty.“
Ak dieťa nevie v škôlke zaspať, je dôležité, aby ste učiteľky v škôlke informovali, ako dieťa zaspáva, aké má rituály. Niektoré má obľúbenú hračku, iné obľubuje pohladkať po chrbátiku, iné nemá rado byť prikryté. Doma by ste sa mali snažiť dieťa privykať chodiť spať zhruba v čase, kedy sa chodí spávať v škôlke. Približne po dvoch týždňoch sa mu nastavia tzv. vnútorné hodiny a oveľa lepšie zaspí. Často deti majú problém zaspať na začiatku adaptácie v škôlke. Zvykajú si na pani učiteľku, prítomnosť iných detí a nové prostredie.
Počas adaptácie mnohé deti jedlo odmietajú, po čase sa to zvyčajne zmení. Keď dieťa nechce jesť v škôlke, nenúťte ho. Dobré je motivovať ho hravou formou, aby ochutnalo. Často deti reagujú odmietavo na to, čo nepoznajú a vidia prvý krát.
Rituály dávajú deťom pocit istoty a predvídateľnosti. Tajný pozdrav (napr. dva prsty na líce), alebo sa mu jednoducho nechce vstávať skoro ráno. Deti nevedia predvídať budúcnosť. „Dnes budeš v škôlke, potom ťa poobede vyzdvihnem a pôjdeme spolu domov.“
Aby sa dieťa lepšie adaptovalo na nové prostredie, môže byť užitočné postupne ho zoznamovať so škôlkou. Môžete začať krátkymi návštevami, kedy sa spolu pozriete na priestory škôlky, zoznámite sa s učiteľmi a detskými aktivitami. Deti milujú rutinu, pretože im dáva pocit bezpečia. Zaveďte pravidelnú rannú rutinu, ktorá dieťa pripraví na odchod do škôlky. Môže to byť spoločné raňajkovanie, obľúbená hudba, alebo hra, ktorá mu pomôže cítiť sa lepšie.
Skúste sa sústrediť na pozitívne stránky škôlky a hovoriť o nej s nadšením. Rozprávajte o aktivitách, ktoré ho tam čakajú, o nových kamarátstvach a hrách. Pomôžte mu tešiť sa na škôlku tým, že budete zdôrazňovať to, čo ho čaká dobré. Ak budete prejavovať nervozitu alebo váhanie, dieťa to vycíti a môže sa cítiť ešte viac neisté. Povedzte dieťaťu, že sa uvidíte poobede alebo po spánku, a ubezpečte ho, že sa vrátite.
Učitelia v škôlke sú partnermi v adaptácii dieťaťa. Komunikujte s nimi o problémoch, ktoré dieťa má, a spoločne hľadajte riešenia. Pomôžte dieťaťu budovať sebavedomie tým, že ho budete povzbudzovať a chváliť za každý malý úspech. Napríklad, keď sa mu podarí prejsť do škôlky bez plaču alebo keď sa zapojí do hry s inými deťmi. Pýtajte sa dieťaťa, čo by mu pomohlo cítiť sa v škôlke lepšie. Možno mu bude pomáhať mať pri sebe obľúbenú hračku alebo nejaký predmet, ktorý ho spája s domovom.
Každé dieťa je jedinečné a niektorým môže adaptácia trvať dlhšie ako iným. Buďte trpezliví a dajte dieťaťu čas, ktorý potrebuje na to, aby sa cítilo v škôlke pohodlne. Odmietanie chodiť do škôlky môže byť náročné nielen pre dieťa, ale aj pre rodičov. S porozumením, trpezlivosťou a podporou môžete dieťaťu pomôcť prekonať tento prechod a naučiť sa tešiť na nové zážitky, ktoré škôlka prináša.
Ak to nejde podľa plánu, vezmite si na pomoc hru, napríklad zvieratká, ktoré čakajú na vláčik a majú sa odlúčiť - čo čaká zvieratko mamičku, ktorá uteká do práce, čo zvieratko dieťatko, ktoré ostáva v škôlke? Ako bude vyzerať program zvieratka mamičky a ako program zvieratka dieťatka? Presne časovo ohraďte, odkedy dokedy zvieratká budú tráviť čas separovane, kedy sa znovu uvidia. Ukážte, čo všetko zvieratko v škôlke bude čakať, ako sa môže zabávať, s kým sa hrať a zhovárať.
Ak sa vám zdá, že hra so zvieratkami či iná hra nepomohla, alebo to chcete doma ešte viac doladiť, vezmite si na pomoc detské knižky s tematikou škôlky, na trhu ich je neúrekom. Čítajte si spoločne, ukazujte obrázky, kto sa tvári ako a prečo, ako sa cíti, čo mu pomohlo, čo objavilo, aké dobrodružstvo zažilo, čo mu to dalo. Pýtajte sa dieťaťa, čo si o tom myslí, ako by sa správalo ono, keby je na mieste hlavnej postavy z knižky, čo by mu poradilo.
Netreba na strach dieťaťa zabúdať ani po nástupe do škôlky. Musí cítiť záujem rodiča, teda by ste sa ho mali spýtať, ako sa v škôlke malo - ale nie konkrétne túto otázku, ktorá je pre malé deti nič nehovoriaca - pýtajte sa konkrétne na detaily - s kým sa hralo, akú hračku objavilo, čo robili pred obedom, čo papkali na obed, ako vyzerala pani učiteľka a ako sa tvárila, s kým sa zhováralo, čo robilo na preliezkach, bolo vonku? Pršalo?
V neposlednom rade musia byť rodičia trpezliví, pretože dieťa si nemusí zvyknúť hneď. Adaptačné procesy a prvé mesiace v škôlkach často narušia aj choroby a blíži sa aj chrípková sezóna s chladnejším počasím, čo tiež deťom neuľahčuje zvykanie si. Obrňte sa trpezlivosťou a s deťmi pracujte počas celého školského roka, to znamená čítajte si, hrajte sa, trávte čas spolu a veľa sa pýtajte, zhovárajte a strach, smútok či stres nebagatelizujte ani neignorujte. Uznajte túto emóciu a priznajte, že ju cítite rovnako.
V neposlednom rade treba pripomenúť aj vec, ktorá sa rodičom občas stáva - vo víre povinností jednoducho dieťa zabudnú vyzdvihnúť, zle sa pochopia s druhým rodičom, alebo meškajú a dieťa ostáva v škôlke posledné. Pre deti to nie je dobrý pocit. Psychologička Gabriela Herényiová konštatuje: „Rodičia by sa mali držať toho, aby prišli pre dieťa čo najskôr, ako sa im bude dať. V žiadnom prípade by nemali deti zabúdať, lebo sú to veľmi silné negatívne zážitky, ak má dieťa pocit, že je v škôlke posledné a nikto pre neho nepríde. Pre dieťa by mal niekto z rodiny prísť do 15.30 až 16.00, aj keď nám to pracovné povinnosti nedovoľujú."
Niekedy predsa len adaptačný proces nevyjde na jednotku a podľa vašich predstáv. Nebojte sa, ako sme vyššie spomínali, byť trpezlivý a s dieťaťom tráviť viac času, napríklad ho vyzdvihujte zo škôlky skôr, alebo ho nechajte vyzdvihnúť skôr starším a zodpovedným súrodencom, babkou, tetou, ak máte možnosť, alebo zvážte výmenu škôlky za menšiu, prípadne skúste opatrovateľku.
Ak máte tú možnosť, porozprávajte sa s pani učiteľkou prípadne vyhľadajte psychologickú pomoc a nebojte sa skúsiť to o rok znova a netrápiť sa zbytočne vy ako mamička a vaše dieťa. O rok (alebo aj skôr) možno bude pripravenejšie, zrelšie a aj vy budete mať čas pracovať s dieťaťom tak, aby sa do škôlky tešilo - na hry, kamarátov aj pani učiteľky.
Zvládanie detských záchvatov hnevu a hnevu – tipy od certifikovaného behaviorálneho analytika
Kedy je vhodný čas dať dieťa do škôlky?
Dieťa je podľa psychologičky pripravené navštevovať materskú školu vtedy, keď sa vie odpútať od rodiny a nebráni sa novému prostrediu. „Rodičia vedia a cítia, kedy je ich dieťa pripravené. V nerozhodných situáciách sa môžu obrátiť na detských psychológov a vstup do predškolského zariadenia prekonáť," zdôraznila.
Dieťa materská škola lepšie pripraví aj na základnú
Deti, ktoré navštevujú materskú školu, sa vedia zväčša rýchlejšie začleniť do kolektívu na základnej škole. „Majú skúsenosti so životom medzi rovesníkmi, s autoritami, s dodržiavaním pravidiel a majú aj prvé skúsenosti s cielenou prácou," poznamenala psychologička. Ako dodala, zaradenie sa je individuálne a závisí od viacerých faktorov. Ide napríklad o emocionálnu stabilitu, vzťahové väzby či zrelosť centrálnej nervovej sústavy.
Otázka čo robiť, keď dieťa nechce chodiť do školy, patrí medzi časté dôvody konzultácie v detskej psychológii. Podobne náročná je situácia, keď rodičia riešia, čo robiť, keď dieťa nechce chodiť do škôlky. Základom je pokojný, konzistentný a predvídateľný prístup. Minimalizovanie problému, nátlak alebo tresty spravidla zvyšujú úzkosť. Dieťa potrebuje validáciu svojich emócií a jasné, primerané hranice. Rodič by mal aktívne komunikovať so školou či škôlkou, sledovať prípadné zmeny v správaní dieťaťa a vytvárať stabilné ranné rituály, ktoré podporujú pocit istoty a predvídateľnosti. Ak rodičia opakovane riešia, čo robiť, keď dieťa nechce chodiť do školy alebo čo robiť, keď dieťa nechce chodiť do škôlky, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc.
V terapeutickej práci s deťmi sa okrem terapie hrou využíva aj metóda tzv. sandplaying, teda terapia prostredníctvom pieskoviska. Ide o projektívnu a nedirektívnu techniku, ktorá umožňuje dieťaťu symbolicky vyjadriť vnútorné konflikty, obavy či nevedomé prežívanie bez potreby verbálneho vysvetľovania. Táto metóda je vhodná najmä pri úzkostiach, adaptačných ťažkostiach, traume alebo pri situáciách, keď dieťa nedokáže svoje prežívanie primerane verbalizovať.