Adolf Hitler, jedna z najvýznamnejších a najkontroverznejších postáv 20. storočia, zanechal nezmazateľnú stopu v histórii. Jeho život, od skromných začiatkov až po desivé vrcholy moci, je príbehom ambícií, ideológie a ničivých dôsledkov. Tento článok sa zameriava na Hitlerovo detstvo a mladosť, formovanie jeho osobnosti a politické začiatky, ktoré viedli k jeho vzostupu k moci.
Pôvod a detstvo
Adolf Hitler sa narodil 20. apríla 1889 v rakúskom meste Braunau am Inn. Pochádzal z rodiny, kde otec Alois Hitler, colný úradník, bol dominantnou postavou. Alois bol nemanželský syn Anny Schicklgruberovej a neskôr prijal priezvisko Hitler. Matka, Klára Pölzlová, bola Aloisovou neterou a ich manželstvo bolo jeho tretím. Adolf bol štvrtým dieťaťom Aloisa a Kláry. Matka ho zahrňovala láskou a starostlivosťou. Ku Adolfovi pribudli ešte neskôr brat Edmund a sestra Paula. Keď sa narodil Adolf, volal sa už teda Hitler a bol štvrtinový žid, nie teda čistá árijská rasa, ako o ňom vyhlasovali. Adolf Hitler mal pohodlné detstvo, vyrastal ako každý normálny chlapec v jeho dobe. Reči, že odtrhával vtákom krídla, že pribíjal žaby v škole na tabuľu a že pri prijímaní napľul na hostiu sú čisté výmysly. Od svojich rovesníkov sa odlišoval hádam len tým, že bol inteligentnejší ako oni a nadovšetko miloval divadlo a knihy.
V roku 1895 ako šesťročný nastúpil malý Adolf do základnej školy v dedine Fischlham blízko mesta Linz. Keď mal Adolf sedem rokov, rodina sa presťahovala do mesta Lambach medzi Linzom a Salzburgom. Adolf mal pekný hlas a tak spieval v chlapčenskom zbore. Vo voľnom čase sa hral obľúbené hry na kowbojov a indiánov.
Vzdelávanie a umelecké ambície
Počas školských rokov sa Hitler s rodinou sťahoval, čo malo vplyv na jeho prospech. Mal dobré výsledky v zemepise a kreslení, ale ťažkosti mu spôsobovali matematika, nemčina a francúzština. Učitelia ho mali radi, a keby im vtedy niekto povedal, že tento chlapec o niekoľko rokov zapríčiní druhú svetovú vojnu a že nechá povraždiť milióny židov, asi by ho považovali za blázna. V roku 1898 sa rodina presťahovala do dediny Leonding blízko Linza. V škole v Brunau sa mu darilo dobre. Objavil v sebe talent na kreslenie, špeciálne na kreslenie budov. Mal schopnosť dívať sa na budovy, zapamätať si architektonické detaily a presne ich reprodukovať na papier úplne naspamäť. Preto po skončení základnej školy chcel ísť na klasickú strednú školu. Sníval o tom, že sa stane veľkým umelcom. Ale otec chcel, aby syn išiel v jeho šľapajách. Preto ho poslal do technickej strednej školy do Linza v septembri 1900. Adolf bol veľmi nešťastný a začal boj medzi otcom a synom. Hneď v prvom ročníku prepadá. Postupne však zlepšuje svoj prospech. Ale už postup do kvarty sa viaže na podmienku zbaviť lenivosti. Najväčším problémom bola pre neho matematika.
V roku 1907 sa prihlásil na Umeleckú akadémiu do Viedne. Skúšky neurobil a tak sa vrátil domov. Dostane však ťažkú pľúcnu chorobu a tak sa jeho nádeje rozplynú. Lieči ho doktor Bloch. V ďalších rokoch mu Hitler posiela vlastnoručne namaľované pohľadnice a on mu za to občas pošle nejaké peniaze. Ale aj vďačnosť má svoje hranice. Doktor Bloch je totiž Žid, a tak môže byť rád, že hneď po anšluse nešiel do koncentračného tábora, ale mohol zomrieť za hranicami prirodzenou smrťou. Po smrti matky, ktorú veľmi miloval sa v roku 1908 opäť prihlásil na Umeleckú akadémiu vo Viedni. Na skúškach opäť prepadol. Prácu si nehľadal, len sa túlal po Viedni a dostáva sa na morálne dno. Odchádza z internátu a 26. júna 1910 sa ubytuje v mužskom útulku, za tri koruny týždenne. Útulok to nie je niečo pre bezdomovcov, je to akýsi hotel najnižšej cenovej skupiny, kde okrem neho bývajú aj robotníci. Žije z ruky do úst, ale opäť začína študovať ako samouk. Teraz však nie maliarstvo, ale politiku.
Vplyvy a formovanie ideológie
Počas pobytu vo Viedni sa Hitler stretol s myšlienkami árijského rasizmu, antisemitizmu a nenávisti k socializmu. Tieto názory formovali jeho politické myslenie a neskôr sa stali základom nacistickej ideológie. Medzi rokmi 1910 a 1913 sa Hitlerov život zlepšil, keď začal maľovať a predávať pohľadnice a obrázky na živobytie, kopírovanie slávnych obrazov a kreslenie verejných budov. Vymieňal si názory s ostatnými v ubytovni, a tým si vytváral jeho ľudovo-hovoriaci štýl. Za pár halierov kúpi brožúry s antižidovskými a nacionalistickými myšlienkami, ktoré vychádzajú dva razy do mesiaca s nakresleným hákovým krížom uprostred. Z týchto letákov čerpal myšlienky pre svoju knihu.
Prvá svetová vojna
V máji 1913 sa presťahoval do Mníchova a vyhlásil, že je bez štátnej príslušnosti. Keďže bol občanom Rakúska a mal narukovať na vojnu, polícia po ňom pátrala. Dostane sa pred súd a musí zaplatiť pokutu 1200 mariek. Nakoniec sa súd skončí bez pokuty, pretože zistia, že je fyzicky neschopný slúžiť v armáde. V Nemecku však dobrovoľne nastúpil do armády, do 16. bavorského záložného pluku a už 21. Prvá svetová vojna znamenala pre Hitlera zásadný zlom. Slúžil ako spojka a bol vyznamenaný Železným krížom II. a I. triedy. V októbri 1916 bol zranený v boji na Somme. V auguste 1918 je Hitler vyznamenaný železným krížom II. a neskôr aj I. stupňa, čo bol na radového vojaka obrovský úspech, ale nikdy nebol povýšený. Vo vojne, kde boli veľké obete, mu nadriadení dávali úlohu ako človeka, ktorý mohol niesť odkazy a robiť iné nebezpečné práce, ale nebol schopný viesť mužov do vojny. V októbri 1918 dočasne oslepol.
Na fronte sa ešte viac sformovalo jeho vnútorné presvedčenie, videl zákopovú vojnu, ako súboj pre prežitie rás, súboj, ktorý bol podstatou existencie. Keď sa 12. marca 1918 Nemcom nepodarí posledný úder, všetko je už zrátané. Hitler leží vo vojenskej nemocnici. Presvedčí sám seba, že armáda nebola porazená, ale zradená - bodnutá od chrbta Židmi, socialistami, komunistami a rôznymi ďalšími protivlasteneckými zbabelými skupinami. Po návrate z frontu začal nenávidieť tri veci: Židov, marxizmus a Versaillský systém.
Politické začiatky
Po skončení vojny sa Hitler vrátil do Mníchova. Bol zvolený ako politický hovorca obvodnou vojenskou základňou, dostal špeciálny tréning a dostal príležitosť nacvičiť si verejné prejavy pred tým, ako vrátia vojnových zajatcov. Jeho rečnícke úspechy viedli k tomu, že ho vybrali za pozorovateľa politických skupín v mníchovskej oblasti. Stal sa tajným agentom v nemeckej armáde. Zúčastnil sa mítingu a tu sa nadchol politickým myslením strany. V roku 1919 sa stal jej členom a tak vstúpil aktívne do politiky ako tridsaťročný. V roku 1920 navrhol neslávny hákový kríž ako symbol strany. Aktívne sa zúčastňoval na získavaní nových členov strany. Bol výborným rečníkom. Zmenil názor strany na stranu nemeckých národnosocialistických robotníkov.
V roku 1920 mala strana asi tri tisíc členov. V roku 1921 dostalo Nemecko požiadavku na splatenie škôd, ktoré spôsobilo v prvej svetovej vojne. Tieto reparácie činili tridsaťtri biliónov dolárov. Marka klesla a Nemci stratili svoje životné istoty. V roku 1923 mala strana NAZI 55 000 členov. Hitler, ktorý nebol spokojný s demokratickým zriadením, cítil svoju príležitosť na zmenu. Začína rečniť po hostincoch a kluboch hlavne proti marxizmu a Versailskému systému, neskôr sa už formujú prvé fašistické myšlienky. Vodca NSDAP vyhlásil v Mníchove „národnú revolúciu“ a podľa príkladu talianskych fašistov (Benito Mussolini) šiel na čele pochodu 2000 demonštrantov. Smerovali na Mníchov a boli za zosadenie Bavorskej vlády. Jeho pokus opuč sa však nevydaril.
Po neúspechu tejto akcie bola NSDAP zrušená, na Hitlera bol vydaný zatykač a odsúdili ho na päť rokov väzenia za vlastizradu. Vzhľadom k tomu, že bavorské úrady s Hitlerovými názormi tajne sympatizovali, bol odsúdený len k ľahkému žaláru. Pri svojich prejavoch pred súdom mal možnosť urobiť silný dojem. Od 1.4.1924 si vo väzení v Landsburgu pobudol deväť mesiacov, potom ho prepustili. Za ten čas, čo „sedel“, stihol napísať knihu Mein Kampf (Môj boj), ktorú diktoval svojmu sekretárovi Rudolfovi Hessovi. Po prepustení z väzenia sa Hitler začal systematicky pripravovať na prevzatie moci. Využil hospodársku krízu, nespokojnosť obyvateľstva a svoju rečnícku zdatnosť na získanie podpory pre NSDAP. V roku 1933 sa stal ríšskym kancelárom a postupne si upevnil svoju diktátorskú moc.
Po návrate z väzenia začal prestavovať svoju stranu od základov. Veľa ľudí zo strany jednoducho vyhodil, alebo ich dal zavraždiť. Založil si vlastnú, bojaschopnú elitnú jednotku Schutzstaffel (z nemčiny - „ochranná štafeta“, teda pokračovanie jednotiek SA) SS.
Adolf Hitler: Vodca i úbožiak
Adolf Hitler, vodca i úbožiak, od detstva chcel byť vodcom, pritom bol on sám utláčaný či už zo strany otca alebo spolužiakov, ľudí na vyššej úrovni. Mal čudný život, talentovaný architektonický maliar sa musel podrobiť otcovi. Tam začala jeho nenávisť. Chcel si dokázať, že je niekým a ukázať celému svetu, že sa dá vládnuť všetkým. Dôležitými udalosťami v jeho živote boli určite sťahovanie, zmena školy, väzenie a určite najväčšou smrť matky. Svoju matku mal Hitler zo všetkých najradšej. Vtedy sa v ňom niečo zlomilo. No zrejme iba na chvíľku. Je zaujímavé, že bol vďačný židovskému doktorovi, napriek tomu že prenasledoval Židov a milióny ich povraždil. Zrejme si potreboval vybiť zlosť na iných, podľa neho menejcenných ľuďoch, keď už sa nemohol postaviť na odpor voči múdrejším a bohatším národom. Získaval moc a chcel veľmi rýchlo dosiahnuť svoj cieľ.
Viedenské roky snov ho vytrhla matkina smrť. Klára Hitler ochorela v rokoch 1906-1907 na rakovinu prsníka. Hneď musela byť operovaná. Hitler počas tejto operácie cítil, že jeho život by bolo nutné nasmerovať do koľají obyčajných ľudí. Prihlásil sa ešte raz na Umeleckú akadémiu, prvým kolom aj prešiel, ale študentom sa nestal. Vážnejším úderom však bolo, že matkin stav sa stále zhoršoval. Odcestoval z Viedne, zdesil sa, že môže stratiť jedinú osobu, ktorá je nenahraditeľná. Po prvý raz a jediný krát v živote skrotí svoje vášne. Matku vyšetroval židovský lekár, Bloch, ktorý opísal, že Hitler prebdel celé noci pri posteli. V decembri 1907 matka zomiera v rukách syna. Je nesporné, že strata matky bola zlomovým okamihom v živote Hitlera. Je mnoho psychologických štúdií, ktoré sa zaoberajú nastúpeným syndrómom masovej vraždy a smrti matky a vzťahom medzi Hitlerom a dr. Blochom.
Hitlerova túžba po moci sa tiež nachádza v jednej z teórií smrti matky. Tvrdia, že syn sa stal podvedome nositeľom myšlienok svojej matky a stal sa jej sprostredkovateľom. Moc a panstvo získal preto, aby potvrdil cennosť svojej matky. Erich Fromm hovorí o priamom incestuskom vzťahu medzi synom a matkou: „Ten človek, ktorý je zlomyseľný, incestuckým spôsobom sa viaže k matke, je nacistický, chladný a neschopný normálnych reakcií.“ Smrť matky a kult matky vyústili do nejakej deštruktívnej nekrofilie, v dôsledku ktorej Hitler nivočil vedome všetko okolo seba. Prerušil kontakt so všetkými členmi rodiny so svojím jediným priateľom. Začalo sa päť najťažších rokov v živote Hitlera. Jeho život sa menil závratnou rýchlosťou. Napriek podporám a rodinným príspevkom sa ocitol na mužskom prístreší na Meldemann Strasse. „Víťazstvo alebo porážka“, bolo jeho jediným sloganom v tomto období. Ubytovanie nedosahovalo ani bežnú úroveň, ale jeho obyvatelia mohli bývať už v jednoposteľových izbách. Zo sociálneho hľadiska si tu vytvoril naozaj jeden raj, v ktorom našiel domov a spoločnosť. Hitler mal svoje miesto, a však nezmenil sa. Práve naopak, len sa viac uzavrel do seba. Rolu Kubizeka prevzala spoločnosť prístrešia. Zabezpečovalo mu to bezpečnosť, lebo jeho partnermi boli ľudia na mentálne nižšej úrovni, ktorí bez výhrad prijali jeho názor. Tejto spoločnosti sa rovná kruh spolubojovníkov počas 1. svetovej vojny, počas oberszalzbergského obdobia jeho sprievod, na hlavnom vojenskom veliteľstve prítomný na zasadnutiach.
„Viedeň sa stala školou môjho života. Čas, ktorý mi popri práci zvýšil, som venoval svojmu štúdiu. V tomto období som získal môj pohľad na svet, ktorý stál na nemeniteľných základoch. K tomu, čo som v tom čase vytvoril, som musel doložiť len málo a zmeniť som nemusel vôbec nič.“ Teda údajne získal základný pohľad na svet počas viedenských rokov. Hitler však študoval všetko s tým vedomím, že on už to vie. Hitler disponoval rýchlym chápaním a veľmi dobrou memóriou, ktorá mu dovolila absorbovať ohromné množstvo materiálov, avšak len ak by sme chceli hovoriť o určitých odborných vedomostiach. Je to možné len v oblastiach stavebníctva a zbrojárstva. Veľmi dobre ovládal, ako predať polopravdu.
Posledních 24 hodin života Adolfa Hitlera | Dokument
Biografické údaje
- Narodenie: 20. apríl 1889, Braunau am Inn, Rakúsko-Uhorsko (dnešné Rakúsko)
- Úmrtie: 30. apríl 1945 (56 rokov), Berlín, Nacistické Nemecko (dnešné Nemecko)
- Politická strana: NSDAP
- Štátna príslušnosť: rakúska (do 1925), bez štátnej príslušnosti (1925 - 1932), nemecká (od 1932)
- Rodičia: Alois Hitler (rod. Schickelgruber, 1837 - 1903), Klara Hitler (rod. Pölzlová, 1860 - 1907)
Adolf Hitler (* 20. apríl 1889, Braunau am Inn - † 30. apríl 1945, Berlín) bol nemecký politik pochádzajúci z Rakúska, ktorý bol od roku 1933 diktátorom nacistického Nemecka až do svojej samovraždy v roku 1945. V Nemecku zriadil totalitnú diktatúru. Agresívnou zahraničnou politikou voči okolitým krajinám rozvrátil versaillský systém (anšlus Rakúska, Mníchovská dohoda, okupácia Čiech a Moravy) a vyvolal v Európe druhú svetovú vojnu. Bol inšpirátorom a hlavným organizátorom masového vraždenia obyvateľstva a vojnových zajatcov v okupovaných krajinách, obzvlášť v Poľsku a Sovietskom zväze. Za nepriateľov Nemecka považoval nielen politických oponentov, ale aj rôzne skupiny obyvateľstva, najmä Židov, Rómov, Slovanov, homosexuálov, bisexuálov, postihnutých a iných. Bol zodpovedný za hmotné a morálne zničenie Nemecka v priebehu vojny.
Hitlerova kniha Mein Kampf (slov. Sám Hitler za života prísne zatajoval svoj pôvod. Nechal dokonca v roku 1938 zrovnať so zemou rodné dediny svojich rodičov a starých rodičov v Dolnom Rakúsku (pri Česku). Dôvodom môže byť Hitlerov nevyjasnený pôvod spojený s incestom (jeho matka bola zároveň neter jeho otca). Keďže si Hitler nebol istý, kto bol jeho starý otec, pretože jeho otec bol nemanželské dieťa, objavovali sa špekulácie, že práve Hitler ako hlavný reprezentant rasistickej ideológie má za predkov Čechov alebo Židov.
Hitler sa narodil v Braunau am Inn v dnešnom Rakúsku ako štvrté zo šiestich detí (4 zomreli v detskom veku) colníka nemeckého pôvodu Aloisa Hitlera a jeho tretej ženy Kláry (pôvodom Rakúšanky), ktorá bola zároveň jeho neter. Hitlerova sestra z tohto manželstva Paula, ktorá sa dožila dospelosti, bola od neho mladšia o 8 rokov. Kvôli otcovmu povolaniu sa rodina často sťahovala, takže Hitler navštevoval ľudové školy v Passau, Lambachu a Leondingu pri Linzi. Potom študoval na reálnom gymnáziu v Linzi, ale štúdium nedokončil. Od roku 1903 poberal podporu pre polosiroty a od roku 1905 ho finančne podporovala matka a teta, pretože odišiel do Viedne, kde sa pokúšal dostať sa na prestížnu umeleckú školu. V októbri 1907 ho neprijali na Viedenskú umeleckú akadémiu, poradili mu však nech skúsi svoj talent využiť pri štúdiu architektúry. Po tom, čo sa dozvedel, že jeho matke chorej na rakovinu prsníka zostáva len niekoľko týždňov života, vrátil sa koncom roka 1907 do Linzu. V decembri 1907 pochoval matku a zdedil po nej 1000 korún. Pretože sa vydával za študenta, mohol od januára 1908 poberať dôchodok pre siroty vo výške mesačne 25 korún.
Na jar 1908 presvedčil rodičov svojho jediného zdokumentovaného priateľa z detstva Augusta Kubizeka aby ho pustili študovať z Linzu na konzervatórium do Viedne. Kubizekovi rodičia boli českého pôvodu a tak Hitler s Kubizekom bývali vo Viedni v podnájme u Češky Marie Zakreys (Stumpergasse 31). V októbri 1908 Kubizeka prijali na Viedenskú umeleckú akadémiu, Hitlera však ani nepripustili k talentovým skúškam. Na jeseň 1908 Kubizek absolvoval 8 týždňovú vojenskú službu v rakúskej armáde. V tomto období sa ich cesty rozišli. Hitler si požičal od svojej tety Johanny ďalších 924 korún (bez toho, že by sa priznal k neúspechom) a z podnájmu odišiel v novembri 1908 bez toho, aby zanechal odkaz Kubizekovi. Živil sa príležitostnými zamestnaniami a privyrábal si predajom obrázkov a pohľadníc pozoruhodností Viedne, ktoré sám maľoval väčšinou podľa fotografií. Striedal miesta pobytu, s tým ako mu dochádzali peniaze, býval stále ďalej od centra Viedne. V roku 1909 býval v útulku pre bezdomovcov v Meidlingu a v roku 1910 v mužskej ubytovni na ulici Meldemannstraße. Tu bol v kontakte aj so židovskými obyvateľmi ubytovne, ktorí Hitlerove obrazy predávali. Vo Viedni sa zoznámil s antisemitskými a rasistickými názormi (Jörg Lanz von Liebenfels, Georg Ritter von Schönerer a pod.). Viac ako o politiku sa však podľa Kubizeka zaujímal o operu, najmä o Richarda Wagnera, skladateľa nemeckých nacionalistických opier. Jeho najobľúbenejšia opera bola Rienzi, der letzte der Tribunen (Rienzi, posledný tribún) o stredovekom tribúnovi, ktorý rečníckym umením získal podporu ľudu. Wagner venoval partitúru tejto opery bavorskému kráľovi a z rodinného archívu vo Wittelsbachu si ju neskôr Hitler jednoducho privlastnil. Hitler už ako vrcholný predstaviteľ robil všetko pre to, aby „vygumoval“ svoju minulosť. Po obsadení Rakúska v roku 1938 miesta narodenia svojich rodičov a starých rodičov (Döllersheim a jeho časť Strones) vyhlásil za uzatvorenú vojenskú oblasť (napríklad bol zničený náhrobný kameň jeho starej matky) a vo Viedni nechal zničiť dokumentáciu o miestach svojho pobytu s tým, že počas "štúdia" býval v honosnej štvrti. V roku 1939 pozval Hitler Kubizeka ako svojho hosťa do Bayreuthu, kde sa usporadúvali Wagnerove hudobné slávnosti. O Kubizekovi sa vyjadril ako o "jedinom Čechovi, ktorý má právo byť priateľom Vodcu". Kubizek sa nezaujímal o politiku a do NSDAP vstúpil až v roku 1942. Prežil vojnu a aj pre svoju známosť s Hitlerom bol zadržiavaný 16 mesiacov po vojne v Camp Marcus W. Orr, kde vypovedal ku svojim vzťahom a dokumentom súvisiacich s Hitlerom. Po tom, čo mu v roku 1913 vyplatili dedičstvo po otcovi (820 korún), presťahoval sa do nemeckého Mníchova. Dôvodom bola snaha naďalej sa vyhýbať rakúskej vojenskej službe ako aj jeho "znechutenie" z rakúsko-uhorského mnohonárodnostného štátu a multikultúrnej Viedne. No už v roku 1914 sa prihlásil ako dobrovoľník k 16. bavorskému pluku a nastúpil na front prvej svetovej vojny. Skoro celú vojnu strávil ako pešia spojka na západnom fronte. Dostal rad Železného kríža II. triedy (1914) za nešpecifikované zásluhy. Po zranení nohy v roku 1916 na čas prerušil službu, ale na front sa opäť vrátil v marci 1917 a potom (roku 1918) dostal aj vyznamenanie Železný kríž I. triedy na návrh židovského plukovného adjutanta (regimentsadjutanta) Huga Gutmanna. Jeho spolubojovníci ho nenávideli za jeho nekritickú poslušnosť voči dôstojníkom. Krátko pred koncom vojny, 15. októbra 1918, po plynovom útoku dočasne oslepol a dostal sa do lazaretu v Pasewalku v Dolnom Pomoransku. Ošetrujúci psychiater Hitlera klasifikoval ako psychopata, úplne nevhodného zastávať vedúce funkcie. Keďže ho ako hysterika označil aj Hitlerov nadriadený dôstojník, nie je čudné, že napriek vyznamenaniam nedosiahol vyššiu hodnosť ako tú najnižšiu - slobodník. V lazarete ho v novembri 1918 zastihla správa o porážke Nemecka vo vojne. Hitler, podobne ako ostatní nemeckí nacionalisti, rád uveril konšpiračnej teórii šírenej najprv najvyšším vedením armády, ktorá tvrdila, že nemecká armáda "nebola porazená na bojisku" ale odnárodnení civilisti jej "pichli nôž do chrbta". Mysleli sa tým vodcovia sociálnych a demokratických strán (Sociálnodemokratická strana Nemecka, Spartakovci), ktorí viedli revolúciu, ktorá 9. novembra 1918 viedla k abdikácii cisára. Nemeckí antisemiti zároveň spájali „vnútorných“ a „vonkajších nepriateľov Ríše“ s „medzinárodným židovstvom“. 9. novembra 1918 vznikla Weimarská republika, ktorej predstavitelia 28. júna 1919 podpísali v Paríži Versaillskú zmluvu. Po skončení vojny striedal zamestnania, živil sa hlavne ako dôverník Reichswehru (armáda a námorníctvo) v Mníchove, v Bavorsku, ktoré bolo ako slobodný štát súčasťou Weimarskej republiky. Bola to funkcia spojky medzi armádou a vládou vedenou židovským predsedom vlády Eisnerom, ktorého pohrebu sa Hitler 26. februára 1919 osobne zúčastnil. Za Eisnera bolo Bavorsko deklarované ako ľudový štát (Volksstaat Bayern). Eisner, sociálny demokrat, bol zavraždený vo februári 1919, čo viedlo ku komunistickej revolúcii a vzniku Bavorskej republiky rád, ktorá bola vyhlásená 6. Hitlerov stranícky preukaz DAP s číslom 7, dodatočne upravený, aby sa mohol radiť k najstarším členom. Po vojenskej porážke Bavorskej republiky rád v máji 1919 obviňoval Hitler pred súdom svojich kamarátov z pluku za to, že spolupracovali práve s republikou rád. Potom sa dokázateľne niekoľkokrát stretol s veliteľom oddelenia vyšetrovania (Aufklärungsabteilung) Reichswehru Karlom Mayrom, čo viedlo k domnienkam, že sa stal dôverníkom tajnej služby. Isté je, že v júni a v júli 1919 absolvoval „antiboľševistické školenia“ na mníchovskej univerzite a v septembri 1919 prenikol do Nemeckej robotníckej strany (Deutsche Arbeiterpartei - DAP), ktorú sledovali Mayrovi dôverníci ako možný zdroj boľševizmu a spartakizmu. Táto socialisticko, nacionalisticko a xenofóbno-antisemitsky orientovaná strana mala málo členov a tak v októbri 1919 Hitler namiesto donášania sa stal jej 55. straníkom (s Mayrovým súhlasom). Až do 31. marca 1920 bol Hitler zamestnancom armády (Reichswehru). Hitlerov neskorší osobný tajomník Rudolf Hess, ktorý sa stal členom NSDAP v máji 1920 (členská legitimácia č. Kľúčovou postavou prvých rokov NSDAP bol kapitán Ernst Röhm, ktorý pomohol vyzbierať peniaze. V decembri 1920 kúpila NSDAP od vydavateľstva Franz-Eher-Verlag zadĺžené noviny Völkischer Beobachter (doslova Ľudový pozorovateľ) za 155 000 mariek a postupne získavala vplyv a nových priaznivcov. V roku 1921 sa Hitler zmocnil vedenia strany tým, že v nej zaviedol "vodcovský princíp" a predsedu Drexlera odsunul za čestného predsedu. Ako vodca nemeckého nacizmu viedol v Mníchove neúspešný takzvaný "pivný", "pivnicový" alebo Hitler- Ludendorffov pokus o puč, pri ktorom 9. novembra 1923 pri prestrelke s políciou zomrelo 16 pučistov a 4 policajti. Hitler sa len zranil pri páde ale udalosť neskôr využil propagandisticky legendou o zastrelených martýroch a krvavej zástave (Blutfahne). Po dvoch dňoch bol zaistený a keďže v tom čase súdy v Nemecku boli veľmi mierne voči pravicovému extrémizmu (sudca si dokonca od Hitlera vypočul kritiku, že je Žid), dostal Hitler len 5 rokov vtedy existujúceho tzv. väzenia cti v Landsbergu (kde nebolo treba pracovať a pod.). Vo väzení diktoval svoju knihu Mein Kampf, ktorá sa pôvodne mala volať Štyri a pol roka boja proti klamstvám, hlúposti a zbabelosti. Odsedel menej ako 9 mesiacov a 20. Po prepustení sa obával, že by mohol byť z Bavorska vyhostený do Rakúska, kde by bol bezvýznamný a v roku 1925 si dal odňať rakúske občianstvo, nemecké však získal až roku 1932, keď sa zamestnal na Úrade pre kultúru a meranie krajiny v Braunschweigu. Vo februári 1925 sa NSDAP ako jedinej z extrémistických strán podarilo dosiahnuť zrušenie zákazu svojho pôsobenia, ktoré platilo od puču v novembri 1923. NSDAP vydávala nové preukazy aj členom iných strán a prevzala a zreorganizovala aj ozbrojené oddiely SA a SS. V rokoch 1924 až 1929 sa nemecká ekonomika vďaka dotáciám zo zahraničia relatívne stabilizovala a vyzeralo to, že Nemecku sa podarí prekonať úpadok spôsobený vojnou. Veľká hospodárska kríza, ktorá začala v roku 1929 aj v Nemecku spôsobila nezamestnanosť a nespokojnosť, ktorá pomohla Hitlerovi a jeho strane dostať sa k moci. 27. marca 1930 sa rozpadla koalícia demokratických strán, ktorá bola základom tzv. Weimarskej republiky. Vo voľbách do Ríšskeho snemu v júli 1932 sa NSDAP s 37,4 % hlasov stala najsilnejšou stranou a prezident Paul von Hindenburg Hitlera 30. januára 1933 menoval ríšskym kancelárom. Po prístupe k moci postupne zaviedol v Nemecku nacistickú diktatúru. Po požiari Ríšskeho snemu 27. februára 1933, z ktorého obvinil komunistov, primäl prezidenta k podpisu dvoch mimoriadnych nariadení Na ochranu národa a štátu a Proti zrade a velezradným činom. Na ich základe boli zrušené občianske práva a slobody, čo neskôr viedlo k zákazu komunistickej strany, fyzickej likvidácii "revolučných kádrov" a antifašistov. Nakoniec jediným odsúdeným za požiar bol Holanďan Marinus van der Lubbe. 1. augusta 1934 sa Hitlerovi podarilo presadiť spojenie úradu ríšskeho prezidenta a ríšskeho kancelára, deň nato zomrel prezident Hindenburg. Týmto sa Hitler stal 2. augusta 1934 prakticky neobmedzeným vládcom Nemecka, keď prevzal aj právomoci prezidenta. Sám sebe si kancelár Hitler udelil zákonom titul „vodca“ (nem. Führer). Pozícia s plným názvom Führer und Reichskanzler (vodca a ríšsky kancelár) spojila úrady prezidenta a kancelára a v jeho rukách skoncentrovala neobmedzenú moc. Hitler a nacisti potláčali akúkoľvek opozíciu. Pre svojich ideologických a „rasových nepriateľov“ prikázal zriadiť koncentračné a vyhladzovacie tábory ešte v polovici 30. rokov. Masové vyhladzovanie a popravy najrôznejších skupín nemeckého i podmaneného obyvateľstva dosiahlo svoj vrchol neskôr počas vojny. Bol iniciátorom rasistickej politiky namierenej najmä proti Židom. V roku 1935 boli s jeho prispením schválené Norimberské zákony, ktoré postihovali „rasovo menejcenné obyvateľstvo“. Medzi iným boli Židia pozbavení občianstva a nesmeli uzatvoriť manželstvo s Árijcami. V noci z 9. na 10. novembra 1938 sa s Hitlerovým súhlasom uskutočnil veľký pogrom proti Židom po celej krajine tzv. V marci roku 1935 zaviedol v Nemecku všeobecnú brannú povinnosť a začal sa systematicky pripravovať na agresívnu vojnu. Postupne likvidoval jednotlivé ustanovenia Versaillského mieru, obsadil Porýnie nemeckým vojskom. Nacistické vydavateľstvo Eher získalo v roku 1939 až 44% podiel na trhu (ktorý sa potom do roku 1944 zvýšil až na 83%). Nacistický denník Völkischer Beobachter v 40 miliónovom Nemecku dosahoval miliónové náklady (v roku 1941 mal 1 200 000 výtlačkov). V roku 1938 anšlusom pripojil k Nemecku Rakúsko, čím opäť porušil jeden z bodov Versaillskej zmluvy. So súhlasom nedôrazných predstaviteľov Francúzska a Spojeného kráľovstva postupne likvidoval aj samostatnosť Česko-Slovenska. Za formálnej pomoci Talianska, 30. septembra 1938 uzavrelo Nemecko s predstaviteľmi Francúzska a Británie Mníchovskú dohodu, čím pozbavilo Československú republiku Sudet, resp. západných pohraničných území obývaných z viac než polovice nemeckým obyvateľstvom. Zmluva fakticky pozbavila Česko-Slovensko možnosti efektívne sa brániť nemeckej agresii, keďže Nemcami zabraté územie zahŕňalo väčšinu novovybudovaných česko-slovenských pohraničných opevnení. Hitler ďalej oslabil Česko-Slovensko aj prípravou viedenského diktátu, ktorým 2. novembra 1938 prinútil krajinu odovzdať Maďarsku časť južného Slovenska a celú Podkarpatskú Rus. Situácia viedla v Česko-Slovensku k vnútropolitickej kríze ČSR a umožnila Hitlerovi prebrať kontrolu aj nad zvyškom krajiny. Hitler využil autonomistické tendencie prevládajúce v slovenských politických kruhoch a na jednaní v Berlíne prinútil Jozefa Tisa aby 14. marca 1939 v Bratislave bola vyhlásená samostatnosť Slovenského štátu. Nasledujúceho dňa sa v Berlíne vyhrážal prezidentovi okliešteného Česka, že na zvyšok krajiny zaútočí a bude bom...
Historik Jan Bodenson tvrdí, že nacisti sa snažili vyšľachtiť psov, ktorí dokážu komunikovať s ľuďmi. Podivné experimenty mali viesť až k tomu, že sa psy budú vedieť dorozumievať aj ľudskou rečou. Hitler vraj dúfal, že tieto psy budú schopné komunikovať s ich pánmi z SS. Faktom je, že Hitler bol silne naviazaný na svojich psov s menami Blondi a Bella.
Je len málo osobností z dejín ľudstva, ak vôbec, ktoré sú tak známe ako nacistický vodca Adolf Hitler. Čo Hitlera viedlo k jeho brutálnej politike a prečo rozpútal najväčšiu vojnu dejín? O nacistickom vodcovi bolo napísaných množstvo odborných kníh a biografií. Napriek tomu existujú fakty, ktoré o ňom nie sú verejnosti všeobecne známe.
Hitler premenil Nemecko na plne militarizovanú spoločnosť a začal Druhú svetovú vojnu v roku 1939. Dúfal, že ovládne celý svet. Na určitý čas sa mu to z časti podarilo. Ovládol väčšinu Európy a veľa územia aj zo severnej Afriky. Rozhodol sa pozdvihnúť Nemecký národ nad ostatné a popri tom vyzabíjal milióny Židov. Slovania i množstvo ďalších ľudí bolo pod jeho nadvládou utláčaných.