Aglaja Veteranyi bola nevšedná autorka. Pochádzala z rumunsko-maďarsko-rómskej rodiny, no celé svoje literárne dielo napísala po nemecky. Jej texty sú neobyčajne ľahké. Autorka narába so slovom maximálne úsporne, a pritom šokujúco. V tejto knihe čerpá zo skúsenosti svojej rodiny a tragika tohto životného príbehu poznačila jej celkový pohľad na svet. Je pochmúrny a výrazne pesimistický. Beznádej, ktorá ostro kontrastuje s eleganciou a ľahkosťou tejto prózy, vyvoláva skôr súcit ako porozumenie.
Autorka sa tak veľmi snaží zrozumiteľne hľadať istotu a blízkosť, až sa prepadáva do čoraz väčšej osamelosti, do uzavretého sveta svojich fantázií a predstáv, z ktorých sa nevie vymotať. Aglaja Veteranyi sa nechce zmieriť so svetom, no nechce hľadať ani východisko. Chce si iba uchovať detskú nástojčivosť a neopatrnosť. Chce sa pýtať, hoci vie, že otázky zostanú nezodpovedané. Preto ju zaujíma, či boh hovorí cudzími jazykmi, alebo či dieťa chutí ako kuracie mäso.
Táto kniha je predovšetkým osobnou spoveďou, autorkinou obžalobou sveta. Vysvetľuje s neústupčivou úprimnosťou a naliehavosťou, čo sa jej tu nepáči. Občas tne do živého, občas máte pocit, že trpí patologickou depresiou. V každom prípade je jej smrť v Zürišskom jazere vysvetlením tejto knihy práve tak, ako je táto kniha vysvetlením jej smrti. Zúfalstvo a strata viery v akékoľvek hodnoty však v konečnom dôsledku oslabuje nesmiernu silu výpovede ženy, ktorá zahodila ilúzie a chcela sa vyrovnať s realitou čo najpoctivejšie.
Hľadanie domova a identity
Predstavujem si nebo. Je také veľké, že okamžite zaspím, aby som sa upokojila. Pri prebúdzaní viem, že boh je o niečo menší ako nebo. Inak by sme pri modlení od strachu stále zaspávali. Hovorí boh cudzími jazykmi? Rozumie aj cudzincom? Alebo v malých sklenených kabínach sedia anjeli a prekladajú?
A NAOZAJ JE V NEBI CIRKUS? Mama vraví, že áno. Otec sa smeje, má s bohom zlé skúsenosti. Keby bol boh bohom, zišiel by dolu a pomohol nám, hovorí. Ale prečo by mal zísť dolu, keď raz aj tak pôjdeme k nemu? Muži tak či tak veria v boha menej ako ženy a deti, kvôli konkurencii. Otec nechce, aby aj boh bol mojím otcom.
Tu je každá krajina cudzina. Cirkus je vždy v cudzine. Ale v maringotke je domov. Otváram dvere na maringotke čo najmenej, aby domov nevyprchal. Mamine opekané baklažány rozváňajú všade ako doma, nech by sme boli v hociktorej krajine. Mama vraví, že v cudzine máme oveľa viac zo svojej krajiny, pretože všetko jedlo našej krajiny sa predáva do cudziny.
Vôňa domova a clivota
Svoju krajinu poznám len po vôni. Vonia ako jedlo mojej mamy. Otec hovorí, že si človek na vôňu svojej krajiny spomenie všade, ale rozpozná ju len vtedy, keď je veľmi ďaleko.
AKO VONIA BOH?
Jedlo mojej mamy vonia síce na celom svete rovnako, ale v cudzine chutí inak, kvôli clivote. Okrem toho si tu žijeme ako bohatí ľudia, po jedle môžeme kosti z polievky s pokojným svedomím vyhodiť, zatiaľ čo doma by sme ich museli odložiť na ďalšiu polievku.
Moja sesternica Anika musí doma celú noc stáť v rade na chlieb, ľudia stoja tak blízko pri sebe, že môžu pri čakaní spať. ČAKANIE V RADE JE U NÁS DOMA PROFESIOU. Strýko Neagu a jeho synovia čakajú striedavo deň a noc a krátko predtým, ako prídu na rad, predávajú svoje dobré miesta iným, ktorí si to môžu dovoliť a nemajú trpezlivosť čakať. Potom začnú opäť čakať odzadu.
V cudzine sme čakania ušetrení. Tu nepotrebujeme na nakupovanie čas, iba peniaze. Na trhu sa takmer nikdy netreba postaviť do radu, naopak, správajú sa tu k človeku ako k dôležitej osobe, dokonca sa poďakujú, keď si niečo kúpime. Ľudia tu majú zdravé zuby, pretože si hocikedy môžu kúpiť čerstvé mäso. U nás doma majú už malé deti pokazené zuby, pretože telo z nich vycicia všetky vitamíny. V každom novom meste ideme s mamou najprv na trh a nakúpime veľa čerstvého mäsa a vajec.
Viera a politický útlak
Sme dobrí ľudia, vravieva moja mama, pretože sme pravoslávni. Čo je to pravoslávni? To je, keď človek verí v boha, povie mama. U pravoslávnych sa hlavne spieva, je a modlí. No zjeme ho sami, lebo nablízku niet pravoslávneho kostola, ktorému by sme ho mohli darovať. Pri jedení koláča mama plače a vyratúva mŕtvych našej rodiny. Teta na mňa žmurká: Tvoja mama sa mala stať opernou speváčkou.
DIKTÁTOR BOHA ZAKÁZAL. Ale v cudzine môžeme byť veriaci, aj keď tu nie sú takmer žiadne pravoslávne kostoly. Každú noc sa modlím modlitbu, ktorú som sa naučila od mamy. Doma sa deti nesmú modliť ani kresliť boha. Na kresbách musí vždy byť diktátor a jeho rodina. V každej izbe visí jeho obraz, aby všetky deti vedeli, ako vyzerá.
Jeho žena má polku mesta plnú topánok, používa domy ako skrine. Diktátor je vyučený obuvník, svoje diplomy zo škôl si kúpil. Nevie písať ani čítať, hovorí moja mama, je sprostejší ako poleno. Lenže poleno nezabíja, hovorí môj otec.
Ľudia hľadajú šťastie ako naša krv srdce. Keď už k srdcu netečie krv, človek vyschne, hovorí môj otec. Cudzina je srdce. A my krv. A naša rodina doma?
Strach a túžba po návrate
Keď sa ma niekto spýta, ako sa volám, musím povedať: Opýtajte sa mojej mamy. Keby sa vedelo, kto sme, uniesli by nás a poslali naspäť, mojich rodičov a moju tetu by zabili, moja sestra a ja by sme zomreli od hladu, a potom by sa nám všetci smiali. V Rumunsku odsúdili mojich rodičov po našom úteku na smrť.
V hoteli posúva otec pred dvere skriňu, pred skriňu kreslo, posteľ pred kreslo. Niekedy spávame všetci v jednej posteli. Vďakabohu, nie v každej hotelovej izbe sú balkónové dvere, ktoré tiež treba zatarasiť! Ani moje bábiky nesmú ísť samy na ulicu. Neviem, prečo sme z domu odišli, keď sa tu musíme tak skrývať. Nikdy sa nesmieme vrátiť, je to zakázané. MOJA STARÁ MAMA DOMA ZOMRELA OD TRÁPENIA A CLIVOTY.
Mama hovorí, tu je všetko omnoho lepšie, a plače. Myslievam len na to, že sa chcem vrátiť. Ostatní, ktorých sme opustili, budú od nás chcieť, aby sme ich dostali sem, keď budeme bohatí. Všetci nás milujú. Vždy keď stretneme niekoho zo susedstva našej krajiny, začne moja mama šepkať. To všetko sú špióni, hovorí, len ten, čo sám utiekol, nie je špión. S tými sa rozpráva o strýkovi Petrovi. Môj brat je veľký umelec, ako Picasso, je homosexuálny, čistotný, génius! Mama chce najprv z väzenia vykúpiť strýka Petra. Tu sa dá všetko kúpiť, hovorí otec, čoskoro budeme takí bohatí, že sa nás budú všetci báť. Od nášho úteku mučia strýka Petra vo väzení.
