Detský svet je plný fantázie, kde sa hranice medzi realitou a snom často stierajú. Najmä u detí do 7 rokov je bežné, že si vymýšľajú príbehy, rozprávajú fantastické historky a majú imaginárnych priateľov. Toto správanie nie je znakom klamstva, ale prirodzenou súčasťou ich vývoja a kognitívneho rastu. Pochopenie dôvodov, prečo si deti v tomto veku vymýšľajú, a ako na tieto prejavy reagovať, je kľúčové pre ich zdravý emocionálny a sociálny rozvoj.
Dieťa do 7 rokov väčšinou nevníma rozdiely medzi realitou a fantáziou. Rozpráva príbehy a dáva im rovnakú vážnosť ako tomu, čo sa deje naozaj. Deti sa veľmi rady hrajú so svojou predstavivosťou. Vymýšľajú si slová, vety či celé príbehy. Snažia sa pri tom všetkom porozumieť tomu, čo robia druhí a vôbec nevnímajú, že ich výmysly často nesúvisia s realitou. A sú veľmi citlivé na to, ak sa im pri ich fantazírovaní posmievate. Ony svoju vysnívanú realitu vnímajú vážne.
Fantázia verzus klamstvo: Ako to vidí dieťa?
Do predškolského veku dieťa nemusí rozlišovať, čo je klamstvo. Je vzácnosťou, keď je v tomto veku pravdovravné. Do jeho repertoáru správania totiž výrazne zasahuje fantázia. Ono si len skrášľuje skutočnosť tak, ako mu vyhovuje - napríklad povie, že hračku rozbil niekto iný. Nejde však o klamanie v pravom zmysle slova. Približne vo veku tri a pol roka si deti zrazu uvedomia, že dospelí nemôžu vedieť o veciach, ktoré sa stali, ak tam neboli. Keď ste syna nevideli, ako zjedol čokoládu, tak ju predsa nezjedol! Hoci má od čokolády celé ústa aj prsty. Dieťa si ešte neuvedomuje, že vy môžete vidieť dôkaz. Vysvetlite mu, že to poznáte, a láskavo ho požiadajte, aby bol nabudúce pravdovravný.
Klamstvo vo zvýšenej miere je jedným z diagnostických signálov, že sa niečo deje. Rodičia a učitelia by si ho mali všímať a hľadať, kde je jeho príčina. Určite by dieťa nemali hneď obviniť a nadávať mu, že je klamár, lebo sa môže zaťať a my tak nezistíme dôvod, prečo dieťa klame. Ak stopercentne vieme, že blicoval, možno je na príčine šikanovanie v škole, možno sa veľmi bálo písomky. Povedzte mu, že sa vám nepáči jeho správanie, tak ho neodsúdime úplne, ale kritizujeme len určitý úsek jeho správania.
Konkrétne podľa jedného prieskumu nepovedalo pravdu 25 percent dvojročných detí, 50 percent trojročných detí a 80 percent štvorročných detí. Podľa psychológov Michaela Brodyho a Angely Crossman sa klamanie týka najmä detí v predškolskom veku. Dokonca čím viac sú inteligentné, tým viac neprávd vám povedia. Títo odborníci zároveň upozorňujú na to, že to nie je nič nezvyčajné a zlé. Všetko je to dôsledok ich aktuálne veľmi rozbujnenej fantázie, ktorá im niekedy nedovolí oddeliť realitu od snívania. To dôležité je po odhalení tejto skutočnosti nemlčať a konfrontovať ich s tým. V opačnom prípade budete v nich pestovať zvyk, ktorý už vo vyššom veku len tak ľahko neodstránite.
Vaši potomkovia v tomto období iba objavujú klamanie. Zväčša sa kvôli nemu chcú vyhnúť nejakým situáciám a intuitívne to robia najmä vtedy, keď cítia naše negatívne naladenie a chcú sa vyhnúť nášmu hnevu. Väčšinou sú to len drobné klamstvá a najmä v tomto veku sú výborne čitateľné. Z jednej strany je to kvôli tomu, že si vymýšľajú nereálne odpovede, z druhej strany sa to hneď odrazí na ich tvári a postoji, takže ich ľahko odhalíte. Podľa psychológov by ste ich v tomto veku ešte nemali za klamstvo trestať. Oni si tieto veci veľmi neuvedomujú a nechápu, prečo dostávajú krik. Namiesto toho vytvárajte protiakciu, ktorou zamedzíte ich klamaniu. Keď urobia niečo zlé, nezačnite na nich kričať. Namiesto toho k nim pokojne prehovorte a iba nenápadne hlesnite, že sa niečo stalo a či nevedia ako sa to udialo. Takto necítia od vás negatívnu energiu a ochotnejšie sa priznajú.
Toto obdobie sa spája s veľkou fantáziou. Deti sa v ňom utiekajú do svojho imaginárneho sveta, kde stretávajú svojich vymyslených priateľov. Často sa stane, že to berú ako fakt, ktorému v plnej miere veria a neodlišujú realitu od výmyslov. Veľmi dôležité je nenechať to zájsť za únosnú mieru. Pokiaľ sa deti čoraz častejšie utiekajú do tohto vysnívaného sveta a prenášajú z neho čoraz viac vecí do ich bežného života, musíte ich s tým konfrontovať. Veľmi ľahko sa môže stať, že sa kvôli tomu zamotajú do klamstiev a už ani oni sami nebudú vedieť, kedy si vymýšľajú a kedy hovoria pravdu. Dávajte im presné otázky a pomáhajte im pochopiť, čo z ich rozprávania nie je skutočné.
Rozprávanie príbehov z denného snenia
Tieto príbehy nevnímajte ako klamstvá. V období medzi 5 a 10 rokom života dozrievajú senzitívne okruhy mozgu, a to často spúšťa aj nevšedné reakcie. Ak dieťa počuje hlas svojho otca aj keď nie je doma, nič vážne sa nedeje a nemajte obavy. To sa len aktivovala auditívna zóna mozgu dieťaťa. Je to tá časť, ktorá sa prebudí vtedy, keď sa dieťa rozpráva samo so sebou.
Dieťa klamstvom môže vyjadrovať aj svoje priania a túžby. Oznamuje, ako by sa to už stalo. Takto to vidí vo svojej hlave. Deje sa to preto, lebo pred 7 rokom sú hranice skutočnosti a predstáv ešte nejasné a pretože dieťa ešte neovláda súbor pravidiel jazyka, popisuje, čo videlo bez toho, aby upozornilo na to, že by to mohlo vidieť len vo svojej hlave. Niekedy sa stáva, že dieťa hovorí niečo iné, pretože hovorí o svojej starosti, ktorá ho trápi.
Imaginárni kamaráti
V tomto období majú dve z troch detí svojho imaginárneho kamaráta. A niekedy ich majú aj viac. Tento kamarát má aj meno, dieťa ho vidí a vie ho aj opísať. Toto vôbec neznamená, že by si nevedelo nájsť skutočných kamarátov. Ide len o iný druh projekcie určitých vlastností dieťaťa, ktoré prežíva. Takto sa prejavujú rôzne zložky jeho osobnosti. Preto takýto priateľ môže mať strach z tmy alebo je príliš žiarlivý a dieťa sa takto oslobodzuje od týchto svojich pocitov. Imaginárny kamarát preberá na seba rôzne pocity, ale aj skutky.
Podľa odhadov má polovica až dve tretiny detí imaginárneho priateľa. Najčastejšie sa objavia medzi druhým a piatym rokom, no podľa Marjorie Taylorovej a jej tímu z Univerzity v Oregone sa s ním stále hrá až 37 percent sedemročných školákov. Môže mať podobu človeka, zvieratka, príšery, môže byť jeden no i skupina. Kým chlapci si vymyslia skôr chlapčenskú postavu, dievčatká sa zabavia s bytosťou oboch pohlaví.
Otázka je, prečo prichádza? Čo si ním dieťa kompenzuje? Je snáď skrytý autista, ktorého treba vziať k lekárovi? Upokojíme vás. Je to úplne normálny výplod bohatej detskej fantázie. Medzi predstavami a realitou dieťa nemá hrubú deliacu čiaru, jedno mu splýva s druhým. Psychológovia vysvetľujú, že vymyslený kamarát, ktorý je vždy po ruke, nikdy neodvráva a vždy na seba vezme vinu za neplechu, tak pomáha dieťaťu zvládať bežné frustrácie, nudu alebo odchod člena z domácnosti. "Niekedy si rodičia najmä starších detí myslia, že ak majú vymyslených kamarátov, znamená to, že s nimi nie je niečo v poriadku, sú príliš plaché a nemajú ozajstných kamarátov. No v skutočnosti mať imaginárneho priateľa je normálne," ubezpečuje psychologička Taylorová, ktorú cituje stránka Americkej psychologickej asociácie.
Podľa výskumu doktorky Taylorovej až 77% detí na otázku, či si uvedomujú, že ich kamaráti neexistujú, odpovedalo áno. A čo je ešte fascinujúcejšie, imaginárny kamarát sa často nestratí ani v čase dospievania! Podľa jednej štúdie denníčkov dospievajúcich aj sociálne zdatní a kreatívni študenti, ktorí nadväzovali úplne normálne vzťahy so svojimi rovesníkmi, mali vymyslených priateľov. Napokon, aj mnoho fiktívnych charakterov spisovateľov vychádza práve z týchto predstáv.
Ako môže reagovať rodič?
Môžete prijať imaginárneho kamaráta a nechajte dieťa, aby s ním spolupracovalo a kamarátilo sa. Môže mu prestreť stôl podobne ako plyšovému medveďovi. Keď dieťa vidí, že vnímate tohto kamaráta ako súčasť jeho samého, môžete tohto „kamaráta“ využiť pri komunikácii s vaším dieťaťom. Môžete to využiť hlavne pri komunikácii na citlivé témy.
Pred 7 rokom a aj potom sa dieťa snaží často potešiť svojich rodičov. Ak sa rodič nahnevane opýta: „To si urobil ty?“, dieťa tomu rozumie tak, že tá myšlienka nahnevala rodiča, a preto odpovie: „ Nie, to som nebol ja!“ Povie teda odpoveď, ktorá podľa jeho názoru poteší rodičov. Povedať pravdu mu nedáva zmysel. Dieťa si neuvedomuje, že by malo povedať, čo urobilo. Ešte nevie, čo je zodpovednosť.
Sedemročné dieťa sa snaží byť najlepšie, a preto s ľahkosťou hádže svoje chyby na iných. Potrebuje si totiž chrániť svoj obraz. Obvinenie, kritika, ba dokonca konštatovanie neúspechu, to je pre neho bolestivé. Klamať a zatajovať môže aj kvôli tomu, že sa bojí trestu.
Klamstvo a vývoj: Ako sa mení s vekom
Smutným faktom je, že deti vám budú klamať viac, keď budú staršie. Pretože v útlom veku je to väčšinou iba také vymýšľanie, ktoré ľahko odhalíte. Potom už presne vedia čo majú povedať a vedome utajujú alebo upravujú niektoré skutočnosti, aby z toho mali nejaké výhody.
Približne v šiestich rokoch, keď začína chodiť do školy, sa už dieťa učí, čo sa môže a čo nie, čo je dobré a čo zlé. „Malo by teda vedieť, kedy použilo lož účelovo. Morálny vývoj sa definitívne uzavrie v puberte,“ hovorí psychologička Katarína Probstová. Dôvodov, prečo deti začínajú klamať, je viacero. Môže ísť o nedostatočne rozvinuté vôľové a charakterové vlastnosti, ale aj momentálny psychický stav ako napríklad únava. Klamať môžeme aj v ťažkej životnej situácii, keď hrozí, že ak nezaklameme, niekomu ublížime. Klamstvá môže vyvolávať aj tlak vrstovníkov v dospievaní - dieťa vie, že nekoná správne, ale klame, aby nebolo zlé v očiach dospelých.
Klamstvo ako skúšanie je jedným z dôvodov, prečo deti klamú - objavili tento nový nápad a skúšajú ho, rovnako ako pri väčšine druhov správania, aby videli, čo sa stane. „Budú sa čudovať, čo sa stane, ak o tejto situácii klamem? Načo mi to bude? Z čoho ma to dostane? Čo mi to dáva?‘“
Deti, ktorým chýba sebadôvera, môžu hovoriť grandiózne klamstvá, aby vyzerali pôsobivejšie, výnimočnejšie alebo talentovanejšie, aby zvýšili svoju sebaúctu a vyzerali dobre v očiach ostatných. Klamstvo ako spôsob odpútania pozornosti od seba: Deti s úzkosťou alebo depresiou môžu klamať o svojich príznakoch, aby na seba upútali pozornosť, alebo môžu minimalizovať svoje problémy a povedať niečo ako „Nie, nie, minulú noc som spal dobre“, pretože nechcú, aby si o nich ľudia robili starosti.
Kľúčových prvých päť rokov života
Prvých päť rokov života dieťaťa je kľúčových pre vývin mozgu. Práve v tomto období prebehne až 90 percent jeho vývoja. Táto informácia zdôrazňuje, prečo je potrebné venovať mimoriadnu pozornosť tomu, čomu sú naše deti v ranom veku vystavené. Nadmerný kontakt s obrazovkami môže mať dlhodobé negatívne následky na kognitívny rozvoj, kritické myslenie a sociálne zručnosti detí.
Mozog je v tomto veku extrémne plastický. Veľmi rýchlo a citlivo reaguje v podstate na čokoľvek, čo sa doň dostane. Mozog sa práve vyvíja učením, skúsenosťami, tým, s čím sa dieťa stretne, keď niečo vidí, počuje, ohmatá si to, chytí do ruky, cíti. Čím multisenzorickejšie, emocionálnejšie, podfarbenejšie sú tie vstupy, tým väčšiu šancu majú, že do mozgu sa zapíšu a nejakým spôsobom ovplyvnia jeho vývoj.
Prirodzený vývin verzus pasívne prijímanie
Zdravý vývin detského mozgu vyžaduje aktívne zapojenie všetkých zmyslov. Dieťa potrebuje prirodzene objavovať svet okolo seba - dotýkať sa predmetov, ochutnávať ich, pozorovať a počúvať. Tento multisenzorický prístup je nenahraditeľný pre správny rozvoj mozgových funkcií.
Pasívne prijímanie informácií prostredníctvom obrazoviek predstavuje významné riziko pre prirodzený vývin. Čím väčší objem dňa dieťa prijíma informácie len pasívne bez toho, aby muselo samo nejak intenzívne niečo robiť, aktivovať mozog, tým sa oberá o šancu rozvoja svojho mozgu, svojich kognitívnych schopností. Vlastne to, čo zanedbáme alebo čo nám ujde v najvčasnejšom vývine, je niečo, čo už nikdy dobehnúť neskôr nemusíme.
Kľúčovú úlohu zohrávajú práve rodičia, ktorí by mali byť v tomto období mimoriadne dôslední a prísni. Je potrebné zabezpečiť deťom dostatok príležitostí na prirodzenú interakciu s okolím. Dôležitý je aj rozvoj verbálnej a neverbálnej komunikácie a pochopenie sociálnych rolí v konverzácii.
Neurobiológia: 9 vecí, ktoré ničia váš mozog
Nechcú ochutnať nové jedlá
Takmer každý rodič zažil obdobie, keď dieťa nechcelo takmer nič jesť alebo nechcelo ochutnať nové jedlá. Hovorí sa tomu aj neofóbia, teda strach z nového. Táto reakcia sa často vyskytuje medzi 4 - 7 rokom. 77 percent detí v tomto období sa bojí ochutnať potraviny, ktoré nepoznajú. Rodičia si často myslia, že stačí, že dieťa nové jedlo ochutná a už si ho obľúbi. No v tomto období to na deti neplatí. Takéto niečo ich vôbec nepresvedčí. Až po 7 roku sú schopné objaviť, že to nie je až také zlé. Ak sa situácia nezmení po 7 roku, situácii je potrebné venovať väčšiu pozornosť.
Všeobecne platí, že ak dieťa čím častejšie zoznamujete s novou potravinou, tým ju má radšej. Ak odmietne určitú potravinu, ešte to neznamená, že mu ju nemôžete ponúknuť o pár dní neskôr. Potraviny, ktoré často ponúkate a doma konzumujete, nakoniec sa stanú chronicky známe a nebudú už v detskom mozgu spúšťať reakciu odmietnutie - nebezpečenstvo - neznáme. Väčšinou v škole, keď dieťa vidí, že druhé deti niečo jedia, tak ho to povzbudí a ochutná potravinu aj ono.
