Vzťahy medzi rodičmi a deťmi môžu byť zložité, a nie je nezvyčajné, že dieťa silne preferuje jedného rodiča pred druhým. Tento fenomén, známy ako „preferenčné rodičovstvo“, môže predstavovať výzvy pre oboch rodičov, ale je to prirodzené! Keď dieťa uprednostňuje jedného rodiča, môže to byť pre druhého rodiča zmätočné a znepokojujúce. Nebojte sa! Vzorce pripútania detí sú zložité a môžu byť ovplyvnené rôznymi faktormi, vrátane veku, osobnosti a skúseností. „Nadmerne pripútaný“ vzťah s jedným rodičom môže byť dôsledkom rôznych faktorov, ako je temperament dieťaťa alebo rozdiely v starostlivosti. Ak si uvedomíte nerovnosti medzi preferovaným rodičom, sebou a deťmi, je dôležité nepanikáriť.
Každý človek si počas života prechádza určitými vývinovými obdobiami. Tieto fázy majú svoje špecifické znaky. V dojčeneckom veku je jedným z nich aj separačná úzkosť. Tá sa objavuje práve v čase, keď si dieťa začína vytvárať väzby k iným osobám. Najbližšou osobou býva zväčša matka alebo iná blízka osoba, preto s ňou chce byť v nepretržitom kontakte. Neprítomnosť tejto osoby u neho vyvoláva prirodzený úzkostný stav. Ten je sprevádzaný neistotou a strachom z jej návratu prejavujúci sa niekedy až hysterickým plačom.
Separačná úzkosť je úplne prirodzený úzkostný stav súvisiaci s vývinom dieťaťa a jeho vnímaním ľudí a objektov. Až do fázy separačnej úzkosti žijú deti akoby v prítomnosti. Nevedia vnímať čas, žijú v tom danom okamihu. Dobrým príkladom je, keď sa bábätko hrá s nejakou hračkou a nevníma, že matka sa vzdialila. Neuvedomuje si stálosť či nestálosť objektov a ani nemá strach, že by zmizli naveky. To sa však začína meniť a prejavovať práve v tomto období.
Obdobie života pre prítomný okamih sa vytráca a nastupuje fáza uvedomovania si časového horizontu. Takisto si začínajú uvedomovať stálosť objektu, napriek tomu, že ho práve nevidia. Pre dieťa to znamená aj uvedomovanie si blízkej osoby a jej existencie v čase, keď ju nemá v zornom poli. Keďže matka je akousi jeho istotou a stabilitou, jej neprítomnosť preň znamená napätie, neistotu a strach z toho, či ju ešte niekedy uvidí. Dieťa si neuvedomuje fakt, že ho v skutočnosti neopustila, ale si len odbehla.
Reakcia na neprítomnosť blízkej osoby býva neraz hysterická. Je to úplne normálne. Pre záchranu istôt v živote je schopný aj dospelý jedinec urobiť čokoľvek. To isté robí aj dieťa. Za každú cenu sa snaží o matku neprísť a preto je reakcia na jej odchod (stratu z dohľadu) neraz „prehnaná“.
Prejavy separačnej úzkosti
- Úzkostný stav
- Neistota
- Strach zo straty istoty (odlúčenia od matky)
- Zúfalstvo a zlosť
- Držanie matky za ruku (nechce sa jej pustiť)
- Pýtanie sa na ruky
- Utekanie (lezenie) za matkou
- Obzeranie sa (hľadanie matky)
- Hádzanie sa o zem
- Udieranie sa (škrabanie)
- Zmeravenie (stuhnutosť)
- Hysterický plač a krik
- Zadúšanie sa počas usedavého plaču
- Volanie na matku
- Problém s utíšením dieťaťa
Všetky deti sa spravidla do školy tešia. U niektorých ale nadšenie nie je až také značné a ich radosť má svoje hranice. Prváčka Simonka patrila už v škôlke medzi utiahnuté deti. Možno je to aj tým, že až do piatich rokov bola doma s mamou a nastúpila až do prípravky. Keďže je jedináčik, na rodičoch veľmi lipla. Tí jej venovali všetku svoju pozornosť.
Psychologička Smiková upozorňuje rodičov tiež na to, aby si všimli, kedy sa strach u dieťaťa objavuje. „Ak sa bojí preto, že nechce odísť od svojich blízkych, deje sa to fázovito. Strach prichádza a odchádza v etapách, ktoré môžu byť rôzne dlhé. Keď je dieťa dlhšie s blízkou osobou, je to horšie (kritické je napr. obdobie po prázdninách). Avšak rodičia by mali vedieť, že strach z odlúčenia sa dá pomerne dobre a rýchlo odstrániť.
Ak je vaše dieťa pevne pripútané k vám a preferuje vašu prítomnosť, uznajte jeho pocity a uistite ho o svojej láske. Buďte citliví na jeho potreby a pochopte, že môže prechádzať fázou, keď hľadá dodatočnú útechu a bezpečie. Ponúknite trpezlivosť a podporu, keď prechádza svojimi emóciami. Zároveň povzbudzujte svojho partnera, aby trávil kvalitný čas s dieťaťom, zapájajúc sa do aktivít, ktoré obaja majú radi. Vyhnite sa znižovaniu alebo trivializovaniu jeho emócií, pretože to môže vytvoriť bariéru pre otvorenú komunikáciu a problémy s emocionálnou reguláciou.
Uznanie a overenie pocitov vášho dieťaťa, bez ohľadu na jeho vzory pripútania, je dôležité. Dajte im vedieť, že ich emócie sú vypočuté a prijaté. Riešenie nadmerne pripútaného vzťahu si vyžaduje čas a trpezlivosť. Deti môžu prežívať obdobia zvýšenej pripútanosti v dôsledku rôznych faktorov, ako sú zmeny v prostredí alebo emocionálne výzvy. Buďte trpezliví a umožnite dieťaťu spracovať svoje pocity vlastným tempom.
Počas období silnej pripútanosti k jednému rodičovi môžu deti prejavovať odpor alebo preferencie týkajúce sa toho, kto plní ich potreby. V takých situáciách je dôležité, aby rodičia stáli pevne a nechali druhého rodiča riešiť požiadavky dieťaťa. Tým demonštrujete jednotný prístup a posilňujete pochopenie dieťaťa, že obaja rodičia sú rovnako zapojení do starostlivosti o neho.
Keď vaše dieťa trávi čas s druhým rodičom, využite voľný čas na starostlivosť o seba a osobné záujmy. Použite tento čas na dobíjanie energie a sústredenie sa na aktivity, ktoré vám prinášajú radosť a relaxáciu. Venujte sa koníčkom, čítajte knihu, cvičte alebo si jednoducho oddýchnite.
Povzbudzujte rodinu, aby si stanovila a pochopila svoje vlastné rozhodnutia a hranice, s kým trávi čas. Rodičia by sa nemali cítiť zranení alebo interpretovať preferencie svojho dieťaťa ako odraz svojich rodičovských schopností. Hovorte doma o rôznych aktivitách, ktorými sa môžete so svojím dieťaťom zapojiť, a vyjadrite nadšenie z vašich spoločných činností. Vyhnite sa porovnávaniu alebo súťaženiu o pozornosť vášho dieťaťa. Namiesto toho prejavte skutočnú radosť, keď vaše dieťa trávi čas s vaším partnerom.
Jedným zo spôsobov, ako posilniť rodinné väzby, je nájsť aktivity, ktoré si môžete užiť spoločne ako rodina. Či už je to varenie, prechádzka v parku alebo plánovanie rodinných dovoleniek, tieto spoločné zážitky podporujú pocit jednoty a zabezpečujú, že obaja rodičia sú rovnako zapojení. Zapojenie sa do spoločných záľub, hier alebo výletov pomáha vytvárať drahocenné spomienky a posilňuje pocit jednoty.
Správny postoj rodiča počas obdobia separačnej úzkosti
Treba pochopiť, že toto obdobie je pre dieťa stresujúce, preto nie je správne ho odignorovať. Práve naopak, vaša ratolesť vyžaduje zvýšenú pozornosť, ktorú by mala aj dostať. Treba byť obzvlášť opatrný, pokiaľ má drobec súrodenca. Prejavy agresivity počas separačnej úzkosti môžu byť namierené práve na neho. Preto je dôležité zabezpečiť, aby nedošlo k vážnemu zraneniu. Takisto veľmi často dochádza k žiarlivosti na bračeka alebo sestričku a vynucovanie si pozornosti matky, na ktorú bolo zvyknuté.
Zásady ako prekonať separačnú úzkosť s minimálnym stresom:
- Buďte dieťatku počas tohto obdobia čo najviac nablízku.
- Prejavujte mu lásku pohladením, pobozkaním alebo inak.
- Minimálne od neho odchádzajte, ak nemusíte (počas tejto fázy).
- Pokiaľ je to možné, berte dieťa zo sebou.
- Ak musíte odbehnúť, snažte sa to dieťatku vysvetliť.
- Neodchádzajte za jeho chrbtom, keď Vás nevidí.
- Pestujte dôveru, nesľubujte mu nič, čo neviete splniť.
- Ak má strach z konkrétnych ľudí, minimalizujte jeho kontakt s nimi počas tohto obdobia.
- Neseseparujte dieťa úplne od kontaktu s ľuďmi, vhodný je napríklad kontakt s inými deťmi.
- Postupne učte dieťa samostatnosti.
Výskumy zistili, že bezpečná pripútanosť k rodičom je spojená s pozitívnymi výsledkami v emocionálnom a sociálnom vývoji detí. Deti s bezpečnou pripútanosťou majú tendenciu vykazovať vyššie sebavedomie, lepšie medziľudské vzťahy a zlepšenú emocionálnu reguláciu. Na druhej strane, neisté pripútanie, najmä úzkostné a vyhýbavé štýly pripútania, sú spojené s rôznymi psychologickými problémami, ako je úzkosť, depresia a behaviorálne problémy u detí.
Choré dieťa a rozhádaní rodičia. Ako postupovať?
Chorobná separačná úzkosť
K separačnej úzkosti môže dôjsť aj v období predškolského veku. Výraznejšia je u detí, ktoré sa do tej doby nepohybovali vo väčšom kolektíve, teda nie sú zvyknuté na viac ľudí. Samozrejme, je to normálne. Dieťa potrebuje na adaptáciu určitý čas. Problém nastáva, ak úzkostné stavy pretrvávajú.
Separačná úzkosť môže byť v určitých prípadoch patologickým (chorobným) javom. Samozrejme, nejde o separačnú úzkosť, ktorá je vyššie popísaná a je súčasťou prirodzeného vývinu dieťaťa. Chorobná úzkosť sa objavuje netypicky u starších detí v predškolskom veku a pretrváva dlhší čas. V tomto období by už mali deti chápať vzťahy medzi ľuďmi a dočasnú neprítomnosť matky by mali považovať za normálnu. Chvíľkovému odlúčeniu (pobyt v škôlke) by mali rozumieť a zároveň by si mali byť vedomé, že matka sa po práci vráti. Pokiaľ dieťa tomuto dlhší čas nerozumie a je neprirodzene na matku naviazané aj v tomto veku, ide o takzvanú separačnú úzkostnú poruchu, ktorá patrí do rúk odborníka. Tento stav už za normálny pokladať nemožno.
Pretrvávajúce úzkostné stavy v staršom veku nie sú prirodzené.
Prejavy separačnej úzkostnej poruchy:
- Úzkostný stav v netypickom veku
- Neprimeraná neistota
- Neopodstatnený strach z odlúčenia od matky
- Vybiehanie a utekanie za matkou
- Neochota ísť do škôlky (simulovanie, klamstvo)
- Zúfalstvo, zlosť
- Agresivita voči okoliu, niekedy voči sebe
- Neakceptovanie cudzích osôb
- Hádzanie sa o zem
- Ubližovanie si (škrabanie, fackovanie, búchanie si hlavy)
- Hysterický plač a krik trvajúci aj dlhé hodiny
- Problém s zaspávaním
- Nespavosť (kontrolovanie prítomnosti matky)
- Zlé sny až nočné mory
- Pomočovanie (hlavne v noci)
Dôležité: Pokiaľ dieťa začalo protestovať až po nejakom čase, čo škôlku už navštevovalo, je treba myslieť aj na iné dôvody a príčiny úzkosti. Môže sa jednať o posmievanie sa iných detí, šikanovanie, neprimerané chovanie sa učiteľky k dieťaťu, v najhorších prípadoch o fyzické tresty. V každom prípade je úzkostný stav nepríjemným, negatívnym prežívaním dieťaťa. V tomto čase by to mala byť práve matka, ktorá mu je na blízku a je mu oporou. Pokiaľ sa Vám zdá, že reakcia Vášho drobca je neprirodzená, vyhľadajte pomoc psychológa čo najskôr.
Navigovanie v zložitostiach rodičovstva, najmä pri riešení preferenčných vzťahov, môže priniesť pocity úzkosti a viny. Ak vás tieto emócie preťažujú, je dôležité pamätať si, že hľadanie pomoci je znakom sily, nie slabosti. Rodičovstvo je cesta objavovania a potreby každého dieťaťa sú jedinečné. Keď dieťa prejavuje silnú pripútanosť k jednému rodičovi, je dôležité pochopiť, že ide o prirodzenú súčasť jeho emocionálneho vývoja. Rodičia môžu vytvoriť zdravú a milujúcu pripútanosť so svojimi deťmi podporovaním rovnováhy, trávením individuálneho aj spoločného času so svojimi deťmi a vytváraním láskyplného prostredia.