Obdobie vzdoru je normálnou a žiadúcou súčasťou zdravého psychického vývinu dieťaťa, hoci pre nás, rodičov, môže predstavovať veľkú výzvu. Z malého bábätka sa postupne stáva samostatný, nezávislý človiečik. Začína si uvedomovať seba samého a začína o sebe hovoriť v prvej osobe jednotného čísla: „Ja“. Dvojročné dieťa sa snaží získať si kontrolu nad svojím životom - chce ovplyvniť to, čo sa mu deje. Prestáva byť pasívnym prijímateľom našich nápadov.
Často teda pochopiteľne narazí na to, že to, čo chce ono, sa líši od toho, čo chceme my. Niekedy ho zastavia pravidlá, ktoré v našej spoločnosti platia. A to sa mu, samozrejme, nepáči. Dieťa svoju nespokojnosť a frustráciu dáva najavo vzdorom. Vzdor sa prejavuje opakovaním slovíčka „nie“, záchvatmi hnevu, plačom alebo ignorovaním pokynov.
Vzdorovité prejavy majú u rôznych detí rôznu intenzitu a trvajú rôzne dlho. Deti majú silnú potrebu nezávislosti, ale ich komunikačné schopnosti ešte nie sú dostatočne rozvinuté, čo vedie k frustrácii. Potrebujú pevné hranice a zároveň priestor na samostatné rozhodovanie.
Kedy obdobie vzdoru začína a končí?
Obdobie vzdoru u detí podľa vývinovej psychológie trvá zvyčajne od 18 mesiacov do 3 rokov. Najsilnejšie prejavy vzdoru často vídame okolo 2 rokov. Vzdor sa u detí prvýkrát objavuje vo veku 1,5 roka, okolo troch rokov začne zvyčajne pomaly miznúť. Pred nástupom do školy by sa už deti takto správať nemali a len veľmi málo z nich máva záchvaty zúrivosti ešte v prvej triede.
Kritickým obdobím je 1,5 - 3 roky. Detský vzdor sa väčšinou vyskytuje v období od 1,5 roka veku dieťaťa do 3 rokov života, u niektorých detí aj trochu dlhšie. Súvisí s rozvojom osobnosti dieťaťa. Je to obdobie budovania si osobných hraníc a poznania prvotnej identity - „Kto som a čo všetko ja môžem?“. V psychológii sa nazýva toto obdobie obdobím separácie, alebo autonómie. Buduje sa prvotná osobnosť dieťaťa a dieťa v tomto období získava odpovede na otázky - „Kam až môžem zájsť? Čo si môžem dovoliť? Kde sú moje hranice?“, a svojím správaním si tie hranice testuje.
Príčiny a prejavy detského vzdoru
Kde sa tieto strašné záchvaty zúrivosti berú a prečo? Väčšinou takýto záchvat príde v momente, keď dieťa nedostane, čo chce, alebo od neho chcete niečo, čo nechce urobiť. Dieťa sa „zablokuje“ a tým s vami vlastne bojuje o moc. Nesúhlasí s hranicami, ktoré ste mu určili, takže sa začne správať spôsobom, ktorý je preň najľahší - začne vzdorovať. Vo veku 1,5 - 3 rokov je to úplne prirodzené. Preto sa tomuto obdobiu hovorí obdobie vzdoru.
Za vzdorom býva hnev, frustrácia, smútok, sklamanie a iné emócie. Dieťa skúša, ako môže ovplyvniť svet okolo seba, aké sú jeho hranice a čo sa stane, keď sa rozhodne inak, než očakávame. Je to prvý krok k samostatnosti - malý, ale významný. A hoci môže byť toto obdobie náročné, pre dieťatko je veľmi dôležité.
Najčastejším prejavom býva slovo „nie“, ale detské odmietanie sa často ukáže aj inak - a nie vždy na prvý pohľad zreteľne. Za týmito reakciami nie je zámer „robiť zle“ ani manipulovať. Niekedy ide o únavu, inokedy o senzorické zahltenie alebo potrebu kontroly.
K základným prejavom detského vzdoru patrí typické detské - „Nie!“. V období vzdoru si dieťa to svoje „Nie!“ doslova užíva a rodič sa z toho môže tešiť, lebo je to znamenie, že dieťa sa vyvíja dobre. Môžu sa však objavovať aj také prejavy vzdoru, ktoré rodičov zaskočia, a to je obyčajne dlhodobé kričanie až vrieskanie, prípadne hádzanie sa o zem. Tieto prejavy môžu byť podmienené temperamentom dieťaťa i napodobobou iných detí. Niektoré deti v období vzdoru kopú do vecí alebo do ľudí okolo seba, prípadne hádžu rôzne predmety o zem a rozbíjajú ich.
Ako zvládnuť obdobie vzdoru?
Dýchajme zhlboka a čakajme. Pokiaľ nášmu dieťaťu nehrozí nijaké nebezpečenstvo, tak najprv sa zamerajme na to, ako sa cítime my. Keď cítime, že sa v nás stupňuje napätie, hnev, frustrácia, bezradnosť, zúfalstvo, nadýchnime sa zhlboka a vydýchnime pomaly. Zopakujme to niekoľkokrát. Nie je nutné, aby sme vždy reagovali okamžite a rýchlo.
1. Pevné hranice a láska
Ukážte deťom hranice, ale milujte ich. Dieťa hľadá mantinely svojho správania a tieto mantinely si vytvára podľa toho, ako mu ich určíte vy - vývoj jeho vzdorovitého obdobia tiež závisí od toho, aký má temperament, charakter, osobnosť, alebo aj od vášho prístupu. Vy musíte dieťaťu ukázať hranice, ale s množstvom lásky.
Určite pevné hranice - keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým. Rodičia musia postupovať jednotne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné. Keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým.
2. Pochopenie a pomenovanie emócií
Skúsme sa na situáciu pozrieť očami svojho drobca a pomenujme jeho pocit: „Vidím, že si nahnevaný, lebo chceš ešte zostať na ihrisku.“ Keď dieťa cíti, že mu rozumieme, ľahšie sa upokojí. Pomenujme emócie - „Vidím, že si nahnevaný…“, „Zdá sa, že sa ti to nepáči…“ - tieto vety dieťatku pomáhajú cítiť sa pochopené.
3. Dávanie možností a priestoru
Dajme dieťaťu príležitosti robiť vlastné rozhodnutia. Nech zažije, aké to je, keď niečo je tak, ako si ono želá. Napríklad si môže vybrať z dvoch príchutí jogurtov na raňajky, z dvoch tričiek, ktoré si ráno oblečie, z hračiek, s ktorými sa môže hrať. Oceňujme, keď prichádza s vlastnými riešeniami a nápadmi. Dieťa, ktoré cíti, že mu veríme, že dokáže urobiť rozhodnutie, má pocit, že má svoj život pod kontrolou.
Ponúkajme voľby namiesto príkazov - Malá voľba dáva dieťaťu pocit kontroly. Stanovme jasné, ale láskavé hranice - „Vidím, že si nahnevaný, ale nemôžem dovoliť, aby si hádzal hračky.“ Deti potrebujú vedieť, že sme tu, aj keď sa im veci vymknú spod kontroly.
Ranné obliekanie - Rána bývajú rýchle a deti sa nerady ponáhľajú. Skúsme namiesto príkazov ponúknuť jednoduchý výber: „Chceš si obliecť žlté alebo zelené tričko?“ Keď má dieťa možnosť rozhodnúť, cíti sa kompetentne - a spolupráca ide ľahšie.
Odmietanie jedla - Namiesto „musíš aspoň ochutnať“ skúsme neutrálne popisovať jedlo: „Pozri, táto mrkva je taká oranžová ako tvoj náklaďák.“
Odchod z ihriska - Prechod z obľúbených aktivít býva náročný. Skúsme dieťa pripraviť vopred: „O päť minút pôjdeme domov.“
4. Nenáhliť sa a nekričať
Treba si tiež uvedomiť, že veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať, často naň kričíte. Záchvaty vzdoru sú najčastejšie u detí, ktorých rodičia sú prehnane úzkostliví, a to preto, že deti zbytočne chránia a strážia.
Neponáhľajte sa a na dieťa nekričte! Dýchajte zhlboka a čakajte. Pokiaľ nášmu dieťaťu nehrozí nijaké nebezpečenstvo, tak najprv sa zamerajme na to, ako sa cítime my. Keď cítime, že sa v nás stupňuje napätie, hnev, frustrácia, bezradnosť, zúfalstvo, nadýchnime sa zhlboka a vydýchnime pomaly. Zopakujme to niekoľkokrát.
5. Nečakať okamžité výsledky
Pre deti vo veku od 18 mesiacov do 3 rokov je veľmi ťažké čakať, deliť sa a požičiavať si veci. Tieto schopnosti sa len rozvíjajú. Navyše, deti žijú v prítomnosti, takže predstaviť si niečo, čo bude v budúcnosti, býva nemožné.
6. Ako predísť vzdoru
Pokúste sa týmto konfliktom a zrážkam s vašou rodičovskou autoritou zabrániť a obmedzte zbytočné konflikty. Netrvajte napríklad despoticky na tom, aby sa dieťa prestalo hrať s autíčkom presne v túto sekundu, ale dovoľte mu, aby sa ešte zopár minút dohralo. Rovnako síce budete trvať na tom, aby si upratalo hračky, ale ponúknite mu pomoc. Robí ráno scény, pretože nechce ísť do škôlky bez svojho obľúbeného autíčka? Dovoľte mu, aby si ho vzalo, ale dôrazne mu povedzte, že ak ho stratí, nové mu nekúpite. Keď potom pôjdete zo škôlky domov, ľahšie predídete záchvatom zúrivosti, keď dieťa uvidí vo výklade autíčka - to svoje bude mať v ruke alebo vo vrecku.
7. Nezabúdajte na pozitívnu pozornosť
Venujte dieťaťu dostatok pozitívnej pozornosti. Deťom je možné ukázať pozitívnu pozornosť cez obyčajný úsmev, očný kontakt a používanie výrazov tváre, ktoré mu dajú signál, že sa oň zaujímate. Okrem toho sem patrí aj používanie milých slov, podpora a povzbudenie dieťaťa alebo to, že ukážete svoj záujem o jeho aktivity, záujmy a úspechy. Ak dieťa dostáva pozitívne a milujúce správy zo svojho okolia, aj jeho obraz o sebe samom bude pozitívny. Zdravý obraz o sebe je veľmi dôležitý nielen pre vzťah dieťaťa s jeho okolím, ale aj pre jeho sebadôveru a to, ako spoznáva svet a učí sa o ňom. Vďaka pozitívnej pozornosti nebude dieťa používať vzdor na vynútenie vašej pozornosti.
8. Jednotný postup rodičov
Dôležité: Rodičia musia postupovať spoločne. Niekedy je tiež nutné dieťaťu ukázať, že nechcete, aby určitú vec robilo. Je však dôležité povedať mu prečo. Dieťa by malo jasne vedieť, počuť a vnímať, že požiadavky rodičov sú nemenné. Rodičia preto musia postupovať jednotne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné.
9. Ignorujte nevhodné správanie, ak je to možné
Niektoré druhy nevhodného správania je najlepšie ignorovať, najmä ak si chce dieťa vydobyť svoje vytrvalým plačom, snažte si to nevšímať a robte si svoje. Ak sa už nedá inak, potrestajte ho. Nie však bitím, facka je známkou toho, že si už neviete dať rady. Neúčinná je aj hrozba do budúcnosti, ktorej dieťa v tomto veku nemôže rozumieť (napr. „počkaj, keď príde ocko, vyhreší ťa“, „už ti nikdy nekúpim sladkosť“ a pod.).
Pamätajte, že bez divákov dieťa o chvíľu zúriť prestane. Len čo záchvat odznie, ubezpečte dieťa, že ho aj tak ľúbite, ale vysvetlite mu, prečo ste museli urobiť to, čo ste urobili (prečo ste odišli z miestnosti a pod.).
10. Nezabúdajte na seba
Aj keď je obdobie vzdoru pre rodičov náročným obdobím, je to dôležitý krok k nezávislosti nášho syna a našej dcéry. V obdobiach vzdoru je ľahké pochybovať o sebe. No práve vtedy je dôležité veriť si. Nepotrebujete byť dokonalá. Každé „nie“ je v skutočnosti príležitosťou na spojenie - nie boj.
OBDOBIE VZDORU u detí: Toto ako rodičia určite nerobte… | #obdobievzdoru
Viac tipov a praktických odporúčaní nájdete v e-booku Obdobie vzdoru - ako ho zvládnuť?