Výchova dieťaťa je komplexný a neustále sa vyvíjajúci proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, lásku a pochopenie. Cieľom väčšiny rodičov je vychovať dieťa, ktoré je empatické, zodpovedné, dôsledné, súcitné, poslušné, láskavé, múdre, trpezlivé, a ktoré sa vie ovládať, má cit pre morálku a je samo sebou. Ako však dosiahnuť tento ideál? Tento článok ponúka praktické rady a overené postupy, ktoré vám pomôžu na ceste k výchove šťastného a úspešného dieťaťa.
Vyrastať v prostredí, kde sa všetko meria tvrdou prácou, poslušnosťou a prežitím nie je výnimkou - najmä nie vo východnej Európe. Takzvaná robotnícka výchova, akási generačne prenášaná forma „praktického“ rodičovstva, má svoje korene v nedostatku: peňazí, času, vzdelania aj priestoru na sebareflexiu. Je to výchova, ktorá často vynecháva múdrosť, úctu či rešpekt - a preto sa v nej ani nemôže zrodiť skutočný zmysel pre zodpovednosť. Len strach. Len rutina. Je to súbor zvykov, naučených reakcií a dedičnej necitlivosti - sebectva a bezohľadnosti, ktorá sa prenáša z generácie na generáciu.
V tomto type výchovy sa nevedie dialóg, neriešia sa vnútorné stavy dieťaťa. Dôležité je, aby poslúchalo. Aby nerobilo hanbu. Aby „nebolo rozmaznané“. „Kto nepracuje, nech neje.“ Tento jednoduchý, no krutý slogan učí dieťa, že hodnota človeka spočíva len v práci, nie v jeho osobnosti či pocitoch.
Keď dieťa položí otázku, často dostane odpoveď v podobe kriku alebo príkazu „Lebo som povedal!“, čo ničí prirodzenú zvedavosť a schopnosť komunikovať… a tým mu nedovolí stať sa múdrym dieťaťom a teda neskôr ani múdrym človekom ☹ Fyzické tresty sú bežným nástrojom, ktorý namiesto učenia vedie k strachu a nedôvere.
Múdrosť nie je to, čo skúsenosť. Múdrosť je schopnosť vidieť súvislosti, učiť sa z chýb, pochopiť, čo človek robí a prečo. No v prostredí robotníckej výchovy sa reflexia považuje za zbytočný luxus. Takáto výchova učí prežiť, nie premýšľať. Učí fungovať, nie rozumieť. Deti z takýchto rodín často vyrastajú s dojmom, že city sú slabosť, myslenie je zbytočné a otázky sa nekladú.
V robotníckej výchove sa rešpekt zamieňa za strach. Dieťa má „rešpektovať“ rodiča - čo v praxi znamená báť sa ho. Slová ako dôvera, vzájomné uznanie, počúvanie či empatia sú cudzie pojmy. V tomto svete sa úcta chápe ako jednostranná povinnosť dieťaťa. Dospelý má pravdu, aj keď sa mýli. Dieťa nemá právo odporovať, lebo je „len dieťa“. Kto nie je silný, ten prehrá. Kto sa nepoddá, toho zlomíme.
Bez rešpektu však nemôže vzniknúť zodpovednosť. Pretože skutočná zodpovednosť nie je len slepé plnenie príkazov. Zodpovednosť je vnútorný postoj: vedomie dôsledkov, schopnosť rozhodnúť sa a niesť následky. Deti vychovávané v prostredí strachu sa síce naučia poslúchať, no nenaučia sa rozhodovať. Budú čakať na pokyny, báť sa chýb, skrývať zlyhania. Zodpovednosť vnímajú ako bremeno, nie ako hodnotu. A tak ju s úľavou delegujú - na „silných lídrov“, čo „urobia poriadok“. Radi odovzdajú svoje rozhodovanie do rúk niekoho, kto kričí dostatočne nahlas, bije po stole a sľubuje, že „on sa o to postará“.
Robotnícka výchova možno pripravila ľudí na ťažký život. Naučila ich makať, držať, vydržať. Ale nenaučila ich žiť - a už vôbec nie spolu žiť. Nenaučila ich viesť vzťahy, niesť zodpovednosť, rešpektovať seba ani iných. Spoločnosť, ktorá chce dospieť, musí začať od základov. A základom každej spoločnosti je výchova. Ak chceme, aby ďalšia generácia niesla zodpovednosť nielen za seba, ale aj za svet okolo seba, musíme ju najskôr naučiť, čo je to rešpekt. A ten nezačína krikom.
Čítanie ako základ múdrosti
Význam čítania vo vývine dieťaťa je nesmierne veľký, tvrdia to vedci zo Slovenskej akadémie vied (SAV). Poukázali pritom na knihu ako na jeden z najtradičnejších darcov, ktoré sa zvyknú dávať pod vianočný stromček. "Dnes sú tieto múdre zvyky a tradície, ktoré sa intuitívne odovzdávali z pokolenia na pokolenie, už aj predmetom vedeckého bádania. Výsledky výskumov potvrdzujú, že čítanie kníh má vo vývine dieťaťa ničím nezastupiteľný význam, prospieva a je zdrojom vývinu prakticky všetkých oblastí detskej psychiky. Jeho rozvojový potenciál je preukázaný osobitne vo vzťahu k vývinu reči a poznávaniu jazyka. Ruka v ruke s jazykom sa však formujú aj poznávacie funkcie a myslenie, dieťa napreduje v kognitívnom vývine, poznáva svet okolo seba a prostredníctvom literatúry najmä svet ľudí," povedala Oľga Zápotočná z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV.
Čítaním kníh podľa nej deti vyvíjame, obohacujeme a kultivujeme ich emócie, utvárame a upevňujeme dlhodobý vzťah a záujem o čítanie. "Takéto skúsenosti z detstva sú spravidla sprevádzané úspechmi v škole a v ďalšom samostatnom vzdelávaní. Vzdelanie a kultúrny rozhľad, ktoré čítaním získavame, prispieva k utváraniu pozitívnejšieho sebaobrazu, uspokojivému spoločenskému uplatneniu, duševnej pohode a celkovej kvalite života," poznamenala Zápotočná.
Jedným z projektov Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV bola účasť na koncipovaní a vývoji nového štátneho vzdelávacieho programu pre predprimárne vzdelávanie, ktorý sa od roku 2016 používa v praxi materských škôl. "Keď tento projekt končí, môžeme povedať, že mnohé z poznatkov, o ktorých tu píšeme, sa potvrdili. Sledovanie výberu detí, ktoré materskú školu navštevujú od roku 2016 ukázalo, že frekvencia, rozsah čítania, či bohaté skúsenosti s čítaním deťom v predškolskom veku majú na sledované ukazovatele významný pozitívny vplyv.
Okrem toho, ako veľa a často deťom čítame je však dôležité aj to, čo popritom - okrem čítania - robíme. Aké metodické postupy, sprievodné aktivity, rozhovory podnecované otázkami rôzneho typu počas práce s naratívnymi aj informačnými textami používame," povedala Zápotočná. Osobitne sa podľa nej vplyv takejto edukácie preukázal na ukazovateľoch porozumenia textu a naratívnej produkcie.
Ako naučiť svoje deti milovať čítanie
Prvé kroky k rozvoju inteligencie už v tehotenstve
Je dokázané, že vdychovanie alebo požívanie neurotoxických látok ako je cigaretový dym, alkohol a ilegálne drogy, narúša vývoj mozgu a zvyšuje riziko neskorších problémov pri učení a správaní. Okrem zákazu drog, alkoholu a nikotínu počas tehotenstva, je tu aj niekoľko tipov, ako pozitívne ovplyvniť vývoj mozgu plodu. Nevyhnutnosťou je zdravá výživa. Stav matkinej mysle tiež ovplyvňuje mentálny vývoj dieťaťa. Hoci je veda o psychológii plodu ešte v plienkach, existuje rastúce množstvo dôkazov, že na mozog detí vplývajú udalosti z vonkajšieho prostredia.
Matka, ktorú počas tehotenstva napĺňajú neustále nepodložené obavy a strach, má veľkú šancu porodiť ustráchané dieťa. Matka a dieťa majú spoločné hormóny a prostredie plné stresových hormónov môže ovplyvniť nervové prepojenia v rozvíjajúcom sa mozgu. Stres je neoddeliteľná súčasť života, hlavne v čase takej zmeny ako je tehotenstvo. Matka, ktorá sa dobre stravuje, pravidelne cvičí a dáva si záležať, aby prekonala svoj strach a obavy, vytvorí pre svoje dieťa lepšie vnútromaternicové prostredie. Ostatní členovia rodiny by si mali uvedomiť, že aj ona samotná potrebuje starostlivosť, aby bola vnútorne čo najpokojnejšia a mohla sa starať o nový život, ktorý v nej rastie.
Výživa a dotyk: Základné stavebné kamene
Štúdie dokazujú, že dojčené deti jedia častejšie ako deti kŕmené umelým mliekom, u ktorých je pravdepodobnejšie kŕmenie podľa rozvrhu. Je pravdepodobnejšie, že dojčené deti spia celú noc alebo aspoň časť noci s matkou v spoločnej posteli. Materské mlieko obsahuje okolo 400 živín, ktoré v umelom mlieku nenájdete. Napríklad tuky, ktoré poskytujú materiál na výstavbu myelínu, izolačného obalu okolo nervových vláken. Materské mlieko je dokonale prispôsobené meniacim sa potrebám pri vývoji ľudského mozgu.
Okrem toho obsahuje primerané množstvo cholesterolu (ani priveľa, ani primálo) a cholesterol podporuje rast mozgu. Umelé mlieko obsahuje málo alebo žiaden cholesterol. Keďže ľudia automaticky vylučujú produkty obsahujúce cholesterol, toto striktné rozhodnutie sa podriaďuje skôr marketingovej stratégii ako princípom zdravej výživy. Materské mlieko je bohatšie aj na ostatné živiny, ktoré napomáhajú vývoju mozgu. Laktóza, hlavný zdroj uhľohydrátov v materskom mlieku, je cukor, ktorý má mozog najradšej. Niektoré druhy umelých mliek laktózu vôbec neobsahujú. Ďalej je tu taurín, bielkovina veľmi potrebná pri vývoji mozgových štruktúr.
Citlivosť rodiča na podnety dieťaťa je jedným z najzdravších spôsobov, ako vytvoriť vzťahovú väzbu. Dojčiaca matka bude pravdepodobne starostlivejšie a prirodzenejšie odpovedať na potreby a plač svojho dieťaťa, pretože sa naštartuje jej hormonálny mozog. Keď dieťa plače, prietok krvi v prsníkoch sa zvýši a ona pocíti neodolateľnú biologickú túžbu zdvihnúť a pestovať svoje dieťa. Čím častejšie dieťa pestuje, tým sa hladina materinských hormónov (prolaktínu a oxytocínu) zvyšuje. Sú to biologickí poslovia, ktorí putujú z matkinho mozgu a ovplyvňujú spôsob, akým sa správa k dieťaťu.
Čím viac bábätká nosíme, tým menej plačú. Nuž a bábätká, ktoré nie sú ukričané, majú viac času a energie na rast a učenie. Z neurologického hľadiska je dôvodom pohyb, ktorému sa prispôsobujú. Nosené deti vydržia dlhšie bdieť v stave pokojnej pozornosti, kedy sú najspokojnejšie a najschopnejšie interakcie s prostredím. Nervový systém novorodencov je v novom prostredí rozladený. Musia sa adaptovať na život mimo maternice. Ak ich nikto nedrží, rozhadzujú rukami, prehýbajú chrbátiky a vyzerajú nespokojne.
Ďalší prínos nosenia v šatke spočíva v tom, že deti dostávajú viac rodičovskej pozornosti, viac reagujú s prostredím, čo podporuje vznik väčšieho množstva prepojení v mozgu. Podľa zverejnených vedeckých štúdií, nosené deti preukazujú lepšiu vizuálnu a zvukovú pozornosť. Stav tichej pozornosti dáva rodičom viac možností na interakciu s dieťaťom. Ak v nosiči pozerajú dopredu, majú široký výhľad na okolie- môžu si prezerať svet. Učia sa vyberať si- sústredia sa na to, čo si prajú vidieť a prehliadajú to, čo vidieť nechcú. Dieťa sa v náruči zaneprázdneného rodiča naučí veľa. Mozog dieťaťa rastie a vyvíja sa podľa toho, aké podnety vplývajú na nervovú sústavu. Nervy sa rozrastajú a navzájom prepájajú. Nosenie pomáha detskému mozgu vytvárať správne prepojenia. Pretože dieťa je intímne spojené so svetom svojho rodiča, zúčastňuje sa na všetkom, čo sa okolo neho deje. Pretože spoločnosť už vie doceniť vplyv nosenia detí na ich intelektuálny rozvoj, každý čerstvý rodič by mal dostať informácie o tomto umení.
Komunikácia: Umenie, ktoré sa učíme od narodenia
Matky sa nemusia učiť, ako sa k dieťaťu prihovárať. Sú prirodzené. Keď hovoria so svojimi deťmi, inštinktívne používajú radostnú materskú reč a mimiku. Zvyšujú tón reči, s-p-o-m-a-ľ-u-j-ú tempo a Z-V-Ý-R-A-Z-Ň-U-J-Ú hlavné slabiky. Všimnite si, že keď so svojím dieťaťom hovoríte, zapájate celú mimiku. Pri rozprávaní naširoko otvárate ústa a oči. Prirodzene spomaľujete a zrýchľujete podľa intenzity, s ktorou vás vaše dieťa vníma. V reči matiek prirodzene existuje fenomén, ktorý nedovolí, aby bola reč jednotvárna.
Matky hovoria v pomaly sa zvyšujúcich krešendách a dekrešendách, zdôrazňujú a robia pauzy, aby dali dieťaťu čas na spracovanie každej krátkej skupiny hlások skôr, ako mu podajú ďalšiu informáciu. Hoci môžete mať pocit, že rozhovor s vašim dieťaťom je monológ, prirodzene hovoríte tak, akoby ste napodobňovali dialóg. Videoanalýza vycibreného umenia komunikácie matky s dieťaťom ukazuje, že matka sa správa tak, akoby si predstavovala, že jej dieťa odpovedá. Prirodzene skracuje svoju informáciu a predlžuje pauzy, ktorých dĺžka zodpovedá dĺžke otázky. Pre dieťa je to jeho prvá lekcia reči, v ktorej matka formuje schopnosť dieťaťa počúvať. Bábätko si tieto schopnosti ukladá na neskôr a spomína si na ne, keď sa učí hovoriť.
Dívajte sa na toho, kto počúva. Upútajte detské oči ešte pred začiatkom vašej konverzácie. Budete mať väčšiu šancu udržať pozornosť dieťatka dlhšie a dostať pozitívnu odpoveď. Reagujte. Možno si myslíte, že deti do jeden a pol až dvoch rokov toho veľa nenahovoria. V skutočnosti však začínajú „rozprávať“ hneď po narodení. Pre maličké bábätko je rečou každý zvuk a gesto, na ktoré mu rodič odpovie. Už v začiatkoch sa novorodeniatko naučí, že jeho reč je komunikačným nástrojom (výrazy tváre, reč tela, gestá, džavot a prípadne aj hovorené slovo). Ešte predtým, ako začne hovoriť zväčšuje sa aj slovná zásoba dieťaťa. Citlivou reakciou na jeho plač a rozhovorom mu pomáhate cibriť a rozvinúť komunikačné schopnosti. Ak bábätko „hovorí“, rodičia sa učia počúvať. Ak niečo naznačí, povedzme spraví gesto „zdvihni ma“, rodičia ho prečítajú a odpovedia tým, že si dieťa privinú.
Pretože rodič správne prečítal a citlivo zareagoval, dieťatko má motiváciu vysielať viac signálov. Do svojho vyvíjajúceho sa mozgu si uloží viac spôsobov, ako vyjadriť svoju potrebu, pretože verí, že ktosi na ne vhodne zareaguje. „Moje potreby budú uspokojené.“ U detí, ktorých rodičia sa obmedzujú v reakciách, je to iné. Tieto bábätká budú prospievať menej.
Oslovujte bábätko menom. Dieťa si možno až do roka meno nespojí so sebou samým. No už len skutočnosť, že ho často počuje, spúšťa duševnú asociáciu. Vie, že ide o výnimočný zvuk, ktorý už počulo a určite príde aj viac zábavných zvukov. Rovnako ako dospelý, ktorý zbystrí sluch pri známej melódii. V jednoduchosti je krása. Používajte krátke, dvoj-trojslovné vety a jedno alebo dvojslabičné slová s množstvom samohlások, ktoré môžete zdôrazniť: „Krááásne bááábo!“ Nech je to živé! Povedzte: „Zakývaj mačičke pá-pá“ a sami zakývajte na mačku. Je pravdepodobnejšie, že dieťa si spomenie na slová, ktoré sa mu spájajú so živými gestami. Trochu oživte svoju reč a zmeňte intonáciu na konci vety. Zvýraznite kľúčové slová. Bábätká sa nudia, ak počujú stále tie isté zvuky. Klaďte otázky. „Chce sa Zuzka popestovať?“ V otázkach prirodzene zvýrazníme zvuk na konci vety a očakávame, odpoveď.
Hovorte, čo robíte. Pri každodennej starostlivosti ako je obliekanie, kúpanie a prebaľovanie popisujte, čo robíte. Podobne ako športový komentátor, ktorý popisuje zápas, „Ocko ti teraz vymení plienku, dá ti novú...“ Na začiatku je normálne cítiť sa trochu smiešne, ale nehovoríte predsa do steny. Je tu malá osobnosť s veľkými ušami a rozvíjajúcim sa mozgom, ktorý spracováva každé počuté slovo a zapisuje si ho na nekonečný pamäťový disk. V pediatrickej praxi je známe, že bábätká zhovorčivých matiek bývajú už v batolivom veku komunikatívnejšie. Čítajte mu. Nikdy nie je príliš skoro začať dieťaťu čítať. Bábätká milujú detské riekanky a básničky so stúpavou a klesajúcou melódiou. A keď bude vaša dospelá myseľ potrebovať niečo viac ako básničky Márie Ďuríčkovej, čítajte dieťaťu nahlas svoj obľúbený časopis alebo knihu a oživte ich pre detské uši. Inšpirovať sa môžete i tu: Láska ku knihám sa rodí na kolenách
Oteckovia cvičia mozog. Bábätká sa naučia spájať otca so zábavou a hrou, ktorá je sama osebe cvičením pre mozog. Pre dieťa je hra učením. Pre väčšinu oteckov, robiť niečo pravidelne znamená vyššiu pravdepodobnosť, že sa to skutočne spraví. A pravidelnosť pomáha budovať vzťahy. Takže, vyhraďte si jeden večer v týždni, kedy si budete s dieťaťom čítať vy. Vaše ruky, vaša náruč a mužská intonácia budujú lepšie čitateľské schopnosti do budúcna. Zhudobnite svoju reč. Vedci, ktorí sa zaoberajú bábätkami veria, že spev ovplyvňuje mozgové centrá reči viac ako slová bez hudby. A aj keď nie ste priam operná hviezda, buďte si istý, aspoň raz získate jedného oddaného fanúšika. Bábätká v každom veku milujú známe piesne, vami vymyslené alebo prepožičané. Nájdite desať najobľúbenejších a často ich opakujte. Bábatkám to len prospeje.
Inteligentné odpovede a vzťahy
Nie iba to, ako s dieťaťom hovoríte, ale tiež ako počúvate pomáha deťom zvyšovať inteligenciu. Mnoho štúdií preukázalo, že najsilnejší zlepšovák vývoja mozgu je kvalita vzťahu rodič-dieťa a odpoveď prostredia na podnety vychádzajúce od dieťaťa. Rodičovstvo s množstvom dotykov a reakcií podporuje vývoj mozgu dieťaťa tým, že ho kŕmi správnymi informáciami práve v tom období života, kedy potrebuje tú najlepšiu výživu. Ak sa začínate cítiť ako dôležitý článok v rozvíjaní mozgu svojho dieťaťa, vedzte, že ním aj ste! Napriek tomu neexistuje žiadny dôkaz, že prepychové hračky a drahé kurzy vychovajú múdrejšie deti.
Keď vedci hodnotili vplyv hračiek a programov na vývoj dojčiat, na vrchol rebríčka sa dostali matky. Vo svojom prejave na výročnom stretnutí Americkej pediatrickej akadémie v roku 1986, Dr. Michael Lewis, špecialista na vývoj dojčiat, zhodnotil štúdie faktorov, ktoré vplývajú na inteligenciu detí. Táto prezentácia bola odpoveďou na fenomén „super dieťaťa“, ktorý zdôrazňoval používanie programov a setov a ktoré rodičov položili skôr do úlohy učiteľov, ako hravých spoločníkov a citlivých opatrovníkov. Na záver Dr. Lewis zhrnul, že jediným z najdôležitejších vplyvov na intelektuálny vývoj dieťaťa bola schopnosť rodičov reagovať na podnety vychádzajúce od dieťaťa. Podnety vytvárajú spojenia. Takže, nie sú to veci ani pamäťové flash kartičky, ktoré vychovajú múdrejšie deti. Vzťahy, nie veci, robia deti inteligentnejšími.
Prednedávnom rodičov doslova bombardovali nesprávnymi informáciami, že veci, ktoré svojim deťom kupujú, sú pre ich vývoj dôležitejšie ako aktivity, ktoré s nimi robia. Prehnaná reakcia rodičov na konzumný marketing spravila z detských izieb doslova spálne pre mláďatá zebry.
Hudba a hra: Stimulácia pre mozog
Hudba uvoľňuje telo a myseľ. Nový výskum potvrdzuje, čo rodičia už dlho tušili: hudba deti upokojuje a zvyšuje ich inteligenciu. Záujem o hudbu ako o stimulant mozgu pramení z pozorovaní predčasne narodených detí na novorodeneckých oddeleniach, ktorým sa už na pohľad darilo lepšie, ak počúvali klasickú hudbu.
Hra a učenie znamená pre dieťa to isté. Deti sa o svete učia prostredníctvom hry a rodičia pozorovaním dieťaťa pri hre môžu rozpoznať, čo si deti myslia. Detské hry môžu podnietiť miliardy nervov k vytváraniu inteligentných spojení.
Hra tvárou v tvár
Od druhého týždňa do druhého mesiaca sú najobľúbenejšie hry s tvárou. Keď je dieťa pokojné a pozorné, držte ho vo vzdialenosti, pri ktorej sa najviac sústredí (asi 20-25 cm) a pomaly vyplazte jazyk tak ďaleko, ako to len pôjde. Keď dieťa začne hýbať svojim jazýčkom, alebo ho dokonca tiež vystrčí, môžete si zapísať dobrý bod. Skúšajte rovnakú hru tak, že naširoko otvoríte ústa alebo zmeňte ich tvar. Výraz tváre je nákazlivý.
Zrkadlové hry
Keď pri hre napodobňujete tvár, odzrkadľujete výrazy tváre vášho bábätka. Keď sa mračí, naširoko otvára ústa, oči, alebo robí grimasy, napodobňujte a zvýraznite jeho mimiku. Dieťatko tak vidí svoju tvár v maminej. Zrkadlové napodobňovanie veľmi podporuje proces sebauvedomenia. Deti milujú napodobňovanie výrazov tváre. Ako pri tanci, vy vediete a dieťa nasleduje.
Zábava a hry so šesťmesačným bábätkom
V tomto období sú bábätká veľmi zvedavé na vzťah medzi hračkami- ako je veľká hračka prepojená s malou a ako malý predmet zapasuje do veľkého. Buchotanie. Dajte si do uší vatu a vytiahnite kuchynský riad! Deti milujú buchot a hádzanie vecí na zem. Vkladanie. Deťom sa tiež nesmierne páči vkladať malé nádoby do väčších. Plastové misky a odmerky sú na tento účel výborné. Naberanie a vysýpanie. Dajte dieťaťu kocky, ktoré dobre padnú do ruky a krabicu od topánok alebo veľký plastový pohár. Pozorujte, ako malé rúčky a hlavička spolupracujú, aby prišli na to, ako dostať kocky do nádoby a samozrejme, ako ich vysypať. Kým skladáte bielizeň, vložte dieťa do veľkého koša na prádlo, ktorý je do polovice naplnený malými kúskami oblečenia, najlepšie ponožkami a detským oblečením. Keď dieťa z koša povyberá všetko oblečenie, vyber...
Rodičovská rola: Sprievodca, nie riaditeľ
Rodičia často hľadajú odpovede na otázky, ako vychovávať, ako realizovať výchovu, kedy a ako určovať hranice a pravidlá, upozorňovať, kritizovať a usmerňovať. V snahe nájsť tie správne postupy porovnávajú, obviňujú sa a hľadajú rôzne taktiky. Je dôležité si uvedomiť, že neexistuje jediný správny štýl výchovy a že rodič by mal byť predovšetkým sám sebou. Netreba sa snažiť hrať rolu autoritatívneho policajta, demokratického učiteľa či liberálneho priateľa. Buďte autentickí a nehrajte hry, ktoré vám podsúvajú rôzne teórie a odporúčania. Veda sa neustále vyvíja a to, čo platilo včera, nemusí platiť zajtra.
Buďte sami sebou a nehrajte hry. Vždy sa objavia vedci, ktorí zistia, že to nie je celkom tak, ako to bolo odporúčané. Ako vychovávať, ako realizovať výchovu, kedy a ako určovať hranice, pravidlá, upozorňovať, kritizovať, usmerňovať? To sú otázky, na ktoré si rodičia nevedia odpovedať, a preto hľadajú rôzne odpovede, porovnávajú, obviňujú sa. Čo robiť, akú taktiku, aké postupy vo výchove zvoliť?
Nezastrašujte deti trestami. Ak pravidelne reagujete na zlé správanie detí krikom, dlhým poučovaním alebo trestom, môže sa to minúť účinkom. Deti vyhovejú v tej chvíli vašim požiadavkám, pretože sa boja toho, čo sa stane, ak tak neurobia a nie preto, že pochopili, prečo by svoje správanie nemali opakovať. Zástancovia pozitívnej disciplíny neuznávajú verbálne a fyzické tresty pre deti. Tieto stratégie často vyvolávajú strach a narúšajú dôveru medzi deťmi a rodičmi. Disciplinárne stratégie, ktoré sa spoliehajú na hanbu a trest, nie sú účinné.
Buďte dobrým vzorom. Všetko sa začína u rodičov. Deti vás vidia a počujú. Učia sa z vášho správania a časom začnú robiť to, čo vy. Sebareflexia je prvým krokom, ak chcete zmeniť správanie dieťaťa. Ako reagujete vy? Ako rozprávate? Ako žijete? Pamätajte, že zasievate semienka; nečakajte, že strom vyrastie cez noc a aj dieťa potrebuje čas, aby si osvojilo pravidlá.
Konzistencia a pokoj sú kľúčové. Buďte konzistentní. Držte sa svojich pokynov a pravidiel bez toho, aby ste ustúpili (pretože dieťa začne kričať, hnevať sa a hádzať sa o zem). Buďte pokojní a struční. Nie je potrebné dlho prednášať a vysvetľovať súvislosti, na ktoré je dieťa v tom danom momente aj tak hluché. Riešte veci vtedy, keď sa stanú. Po príchode domov budete dieťaťu zbytočne vysvetľovať, že autíčko nemalo vytrhnúť kamarátovi z ruky. Vyberte si svoje bitky. Niekedy sa deti budú jednoducho správať ako deti.
Realistické očakávania. Buďte realisti. Naozaj očakávate, že 2-ročné dieťa bude pokojne sedieť v kočíku počas hodinového nákupu v potravinách? Rodičia musia mať primerané očakávania od svojich detí a rešpektovať pritom ich stupeň vývoja.
Oceňte dobré správanie. Dieťa túži po vašej pozornosti. Uprednostňuje pozitívnu pozornosť, ako je objatie alebo pochvala, ale prijme aj negatívnu pozornosť, keď kričíte. Aspoň si ho všimnete. Posilnite v ňom ale to dobré. Pripomínajte deťom, že ich máte radi. Prejavte úctu, počúvajte dieťa, oceňte dobré správanie a pripomínajte dieťaťu, že ho máte radi. Dobro predsa víťazí nad zlom a tieto láskavé akcie spôsobia, že sa dieťa bude cítiť rešpektované a milované.
Výchova v rodine: Povinnosť a múdrosť. Pokračujeme v zamysleniach o rodine, a dnes o jednej jej podstatnej charakteristike, a síce, o jej prirodzenom povolaní vychovávať deti, aby rástli v zodpovednosti za seba aj za iných. Apoštol Pavol pripomína: „Vy, deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo to je milé Pánovi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli“. To je múdre pravidlo: dieťa je vychovávané k tomu, aby počúvalo rodičov a bolo poslušné voči nim ako tým, ktorí sa usilujú nedirigovať ho nevhodným spôsobom, pre ktorý by deti mohli zmalomyseľnieť. Ak v rodine ako rodičia poviete deťom: „Vystúpime po týchto schodoch“ a vezmete ich za ruku a krok za krokom ich vediete k výstupu, veci pôjdu dobrým smerom. Ale ak poviete: „Choď hore!“ - „Nemôžem!“ - „Choď!“, toto sa nazýva dráždením detí, vyžadovaním vecí, ktoré ešte nie sú schopné uskutočniť. A preto je vzťah detí a rodičov určitou múdrosťou, musí vychádzať z múdrosti, z veľkej rovnováhy.
Rozvedeným manželstvám: Nikdy, nikdy nestavajte vaše dieťa do pozície rukojemníka! Vy ste sa rozišli pre mnohé ťažkosti a dôvody.
Rodičia verzus „Špecialisti“. Je tu predovšetkým otázka: Ako vychovávať? „Kritickí“ intelektuáli každého druhu umlčali rodičov tisícmi spôsobmi, aby uchránili mladé generácie pred ujmami - ozajstnými i domnelými - plynúcimi z rodinnej výchovy. Napríklad, v škole sa podlomili vzťahy medzi rodičmi a učiteľmi. Niekedy dochádza k napätiam a vzájomnej nedôvere, a dôsledky prirodzene dopadajú na deti. Z druhej strany, rozmnožili sa takzvaní «špecialisti», ktorí obsadili úlohu rodičov aj v najintímnejších aspektoch výchovy. O citovom živote, o osobnosti a jej rozvoji, o právach a povinnostiach, títo «experti» vedia všetko: ciele, motivácie, techniky. A rodičia majú iba počúvať, podučiť sa a prispôsobiť. Obraní o svoju rolu, stávajú sa často nadmerne zaťaženými na svoje deti a vlastníckymi vo vzťahu k nim, až do takej miery, že ich nikdy nenapomenú. «Ty predsa nesmieš napomínať dieťa». Majú sklon zverovať ich čoraz častejšie týmto «špecialistom», aj v najcitlivejších a najosobnejších aspektoch ich života, a sami sa tak odsúvajú do kúta. Tak sa dnes rodičia vystavujú nebezpečenstvu, že sa sami vylúčia zo života svojich detí. A toto je veľmi vážne! Uvážme, že dnes už sú také prípady.
Je viacero vysokoškolských profesorov i docentov, ktorých si vážim, sú múdri a intelektuálne zdatní, ale pritom doma „prakticky nepoužiteľní“. Dokonca aj väčšina historiek o ich „šikovnosti“ je pravdivá. V ich živote a svete nie je nevyhnutné, aby riešili pre väčšinu z nás celkom bežné (a pre nich nedôležité) veci. Aj dieťa - ešte elementarista - žije vo svojom, nie v našom svete. Samotná škola, spolužiaci, kamaráti ponúkajú toľko podnetov, že zabudnúť niečo v škole je niečo podobné, ako keď sa my vrátime z obchodu a zabudli sme kúpiť čierne korenie. Na chlieb, mlieko a salámu sme však nezabudli, tie sú (pre nás) dôležité.
Mali by sme prejavovať dostatok trpezlivosti (je v nej aj pochopenie), ale i domácej dôslednosti. Týka sa to nás i detí. Keď budeme totiž dôslední doma, dieťa môže dôslednosť „implementovať“ a mať pre život v škole a doma spoločného menovateľa. Dieťa chodí do školy do zamestnania, nie do módneho salónu. Preto má byť primerane (tzn. nie luxusne) oblečené a vecne zabezpečené. Predídeme tým nielen zbytočným problémom so zabudnutou módnou vetrovkou či mobilom, ale aj úzkostiam a vzájomným výčitkám. Keď už musí mať dieťa, výnimočne, v škole nejakú cennosť, povedzme mu, že je to z našej strany prejav dôvery.
Ako vychovať silné a vyrovnané dieťa
Väčšina rodičov túži vychovať vnútorne silné, zodpovedné a vyrovnané deti. Neznamená to vychovať nezlomných „malých dospelých“ bez emócií, ktorí nezaplačú, nedávajú najavo bolesť či hnev. Znamená to láskavým spôsobom naučiť deti čeliť výzvam, nepoddať sa ťažkostiam a dôverovať sebe aj druhým. Ako to dosiahnuť? Musíme sa najmä vyhnúť nevhodným rodičovským modelom správania, ktoré tento náš cieľ môžu kaziť.
Nerobte z dieťaťa centrum vesmíru. V snahe dať dieťaťu len to najlepšie sa môžete dopustiť nemilej chyby. Tá narúša jeho vnímanie vlastnej hodnoty, ako aj hodnoty druhých ľudí. Ak sa váš život dokonale točí len okolo dieťaťa a nejde už o novorodenca či dojča, niekde ste urobili chybu. Dieťa vyrastá s vedomím, že ostatní sú povinní obiehať okolo neho ako družice a náraz na realitu môže byť veľmi tvrdý. Namiesto toho naučte svoje dieťa, že aj ono dokáže svetu niečo ponúknuť. Ukazujte mu, v čom môže byť užitočné druhým, ako môže podľa svojich schopností riešiť bežné problémy. Diskutujte s ním o tom, čo dokáže v danom probléme urobiť, aby došlo k riešeniu.
Nenechajte dieťa, aby robilo zo seba obeť. Prehra neznamená, že sa zrútil svet. Odmietnutie, zlyhanie či neférové správanie od druhých sú pre dieťa ťažkou, no dôležitou súčasťou života. Rodič môže svojimi nepriaznivými reakciami v týchto citlivých situáciách veľa pokaziť. Napríklad obviňovaním (dieťaťa alebo druhých), negativizmom (to sa dalo čakať…, ty máš smolu…) a podobnými, veľmi škodlivými vzorcami myslenia. V skutočnosti sú tieto situácie veľkou príležitosťou naučiť naše deti dôležitej lekcii: pozitívnemu nadhľadu na vec. Naučte deti neposudzovať úmysly druhých, neobviňovať, pretože to nikdy nikam nevedie. Učte ich hľadať v negatívnych situáciách pozitíva, hľadať, kam ich neúspech môže posunúť. Učte ich vidieť aj za najbližší roh. Prejavte dieťaťu porozumenie, no nepodporujte ho v sebaľútosti.
Nedajte sa viesť strachom. Je úplne prirodzené, že sa o svoje deti bojíme. Málokto je taký kreatívny vo vymýšľaní rôznych nástrah ako rodič. Ak svoje dieťa nikdy nepustíte hrať sa k susedom, lebo by sa mu mohlo niečo stať, nedokážete dvanásťročné dieťa pustiť do školy autobusom, lebo čo ak sa mu niečo stane, žijete v sústavnom a neopodstatnenom strachu. A to je veľmi vyčerpávajúce pre vás a zároveň frustrujúce pre dieťa. Dieťa sa učí, že všetko musí zabezpečiť tak, aby sa nič nestalo. Z praxe však vieme, že to sa nedá. Dieťa sa chce vyhnúť strachu a obavám, ktoré ste naňho nevedomky preniesli. Takýto život ho ochudobňuje o vnútornú sebadôveru, radosť zo života a berie mu dôležitú vnútornú slobodu.
Nenechávajte dieťa diktovať život celej rodine. Dieťa máte viesť vy, nie ono vás. Neznamená to autoritatívnu výchovu bez diskusie, ale citlivé sprevádzanie, ktoré však má pevné mantinely. Ak nezvládnete vymedziť dieťaťu hranice a láskavo na nich trvať, dieťa sa bude zmietať vo vlastných nezrelých vzorcoch správania a bude nešťastné. Dieťa nemá silu ani skúsenosti, aby vedelo rozlišovať, čo mu prospeje. Na to sme my rodičia, aby sme mu ukazovali, čo mu ešte prospeje a čo už nie. Ak dieťaťu vo všetkom ustupujeme, pripravujeme ho o schopnosť odhodiť ego, vnímať aj druhých, učíme ho neakceptovať pravidlá a zákony, vrátane tých najprirodzenejších. Neskôr sa to zákonite odrazí vo vzťahoch, kde nedokáže tolerovať druhých. V práci aj v rodine mu to prinesie len ťažkosti. Nebojte sa konfrontovať dieťa aj s nepríjemnými pocitmi, venujte sa v rozhovoroch aj tomu, čo sa mu nepočúva až tak ľahko. Naučte sa, ako sa vysporiadať so situáciami, ktoré nie sú podľa jeho predstáv. Trvajte na plnení základných povinností, hoci sa dieťaťu nemusia páčiť.
Nebuďte perfekcionisti. Dieťa má pred sebou ešte dlhú cestu, kým nadobudne psychické, fyzické a sociálne zručnosti na úrovni dospelého človeka. Nesmieme na to zabúdať ani pri najšikovnejších deťoch, najmä pri najstarších v rodine. To, že nerobia veci podľa našich predstáv, nie je vôbec na škodu nám, pretože nás učia prijímať ich aj s ich nedokonalosťou. Neponižujte a nepodceňujte dieťa preto, lebo niečo sa mu nedarí hneď. Naučte ho akceptovať jeho zlyhania a vysvetlite mu, že sú súčasťou jeho cesty k úspechu. V duchu hesla „kto nič nerobí, nič nepokazí“. Budujete tak jeho prirodzenú sebadôveru a schopnosť ísť ďalej napriek neúspechu.
Nepreberajte zodpovednosť. Dieťa si neurobí domácu úlohu a vy viete, že to nebolo naschvál. Rýchlo mu prezradíte správne riešenia, aby nemuselo čeliť „neoprávnenej“ výčitke pani učiteľky. Ak takto konáte, práve ste prepásli jedinečnú šancu nechať dieťa čeliť...
Ako naučiť svoje deti milovať čítanie
