Matematika, pre niekoho obľúbená, pre iného nenávidená, je neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Hoci veľa vecí zo školy po rokoch zabudneme, existujú znalosti, ktoré neustále využívame. Medzi ne patrí aj malá násobilka, ktorej osvojenie si však môže byť pre deti náročné. Ako teda deťom uľahčiť učenie násobenia a delenia a premeniť ho na zábavnú hru?
Prečo je matematika dôležitá?
Stále viac rodičov vyjadruje nespokojnosť so vzdelávacím systémom a nedostatkom motivácie u detí. Problém však často spočíva v tom, že deti nie sú vedené k premýšľaniu, pretože všetko si ľahko nájdu na internete. Matematika nie je len položka na vysvedčení, ale základná zručnosť, bez ktorej sa v živote nezaobídeme. Sčítanie, odčítanie, násobenie a delenie by mali ovládať všetci gramotní ľudia. Matematika učí deti myslieť a rozvíja ich logické schopnosti.
Zabudnite na bifľovanie, hrajte sa!
Namiesto memorovania sa zamerajte na to, aby sa deti s násobením a delením hrali. Využívajte manipulatívne materiály a ukážte deťom, že násobenie je vlastne opakované sčítanie. Trikrát päť znamená tri skupinky po päť, čiže 5+5+5. Nezabudnite tiež zdôrazniť, že v násobení platí komutatívny zákon: číslo A krát číslo B = číslo B krát číslo A. Teda 3 x 4 je to isté ako 4 x 3.
Hravé metódy a pomôcky
Existuje množstvo zábavných spôsobov, ako deťom priblížiť násobenie a delenie. Tu je niekoľko tipov:
Pytagorova tabuľka (Tabuľka na násobenie)
Pamätáte si ju? Možno ste sa s ňou učili ešte aj vy! Táto tabuľka precvičí násobenie čísel a na zadnej strane je kontrolný hárok. Ide o známy ťahák, ktorý sa ale z neznámeho dôvodu v určitom období prestal používať. Neobsahuje žiadne nadbytočné číslice, iba to, čo dieťa potrebuje. Nájdete ju aj na internete alebo si ju môžete poľahky vyrobiť aj sami doma. V Montessori prostredí sa využíva tiež, v troch variáciách. Tá prvá je plná, deti pomocou nej počítajú príklady a hľadajú v nej výsledky. Druhá verzia je polovičná a deti už pri nej musia využívať komutatívny zákon. Tretia verzia je prázdna a deti si do nej dosadzujú výsledky príkladov. Ako kontrola im slúži prvá verzia tabuľky.
Montessori násobenie
V Montessori prostredí sa deti stretávajú prvýkrát s násobením pri práci so zlatými perlami, práve pri sčítaní. Pri počítaní napríklad 123 + 123 + 123, môžeme dieťaťu jednoducho vysvetliť, že ak sčítame to isté číslo, voláme to násobenie a napísať to môžeme 3 . 123 (3 krát 123). Malú násobilku sa potom učia pomocou dosky na násobenie, kde si postupne vykladajú malé drevené guličky od 1×1 po 9×9 a výsledky si zapisujú. Je to mravenčia práca, ktorá je systematická a logicky štruktúrovaná, takže ju najviac ocenia škôlkari (pre ktorých je aj určená). Podstatu násobenia krásne vysvetľujú farebné perly. V Montessori prostredí sa s nimi zoznamujú často už škôlkari, ale ja ich ponúkam napríklad aj školákom, ktorí do Montessori škôlky nechodili a potrebujú si násobilku „zažiť“. Krásne sa s nimi dá zahrať, vyskúšať jedno číslo vyskladať rôznymi spôsobmi, prísť si na komutatívny zákon…

Lego násobilka
Lego sa dá využiť na mnoho vecí, a na násobilku je úplne ideálne. Dajú sa z neho stavať násobilkové veže alebo na ploche skladať štvorce či obdĺžniky podobne ako v predošlej štvorčekovej hre. Takýmito dvomi spôsobmi sa dá znázorniť napríklad trikrát štyri: Samozrejme výhodou je, že deti manipulujú s kockami, cibria si jemnú motoriku aj priestorové vnímanie a taktiež im tie príklady prechádzajú cez prsty, čím vytvárajú hlbšiu pamäťovú stopu.

Štvorčeková násobilková hra
Jednoduchá hra, pri ktorej potrebujete len štvorčekový papier a dve kocky. Najlepšie také s číslami 1-9. Hrať môžu spolu dvaja, prípadne štyria hráči. Každý si zoberie jednu farbičku. Prvý hráč hodí kockami, čísla na nich vynásobí a príslušný počet štvorčekov vyfarbí. Ak hodí napríklad 3 a 4, vyfarbí vo svojom rohu papiera obdĺžnik o rozmere tri štvorčeky krát štyri štvorčeky a napíše tam 12. Druhý hráč hodí kockami a zakreslí svoj obdĺžnik na opačnú stranu papiera. Hra potom pokračuje, kým je na papieri miesto. Na konci si hráči môžu všetky svoje vyfarbené štvorčeky spočítať a zistiť, kto ich vyfarbil viac.
Hra "Padaj!"
Tip na túto hru som našla na internete a doma nás dobre pobavila. Opäť sú pri nej potrebné kocky, a okrem toho nejaké žetóny dvoch farieb (alebo gombíky či PET vrchnáky). Hra je zábavná tým, že sa deti vyhadzujú navzájom z pozícií na hracom pláne. Princíp hry je jednoduchý. Hráči sa striedajú v hádzaní dvoch kociek. Čísla na kockách si hráč vynásobí a položí žetón na príslušné číslo. Ak je číslo obsadené druhým hráčom, ten musí z miesta „vypadnúť“.
Násobilkové vejáre
Tieto pomáhajú deťom zapamätať si podvedome násobilkové rady.
Násobkové kruhy
Na násobkovom kruhu sa spájajú rovnými čiarami vždy násobky jedného čísla. Takže na kruhu 2 sa spájajú napríklad body 2,4,6,8 a 0. Na kruhu pre trojku spojíme 3,6,9, potom 2 (ako 12), 5 (ako 15), 8 ako 18, a nakoniec 1(ako 21), 4 (ako 24), 7 (27) a 0 (30). Z násobkov rôznych čísel potom vznikajú rôzne obrazce a je zaujímavé ich skúmať a porovnávať.
Kineziologická násobilka
Na trénovanie násobkov menších čísel sme použili aj takzvanú telovú násobilku. Je to zábavné cvičenie, pri ktorom používate ako matematickú pomôcku vlastné telo a rôzne pohyby. Násobky čísla dva napríklad udierate pravou rukou po ľavom stehne a ľavou po pravom. Pri násobkoch trojky tlieskate, pri násobkoch 4 si chytáte lakte, a tak ďalej.
Vyfarbovanie štvorcov
Na papier si porobte veľa bodiek, a potom sa pokúšajte spájať štvorce.
Násobilka ako námorná bitka
Určite poznáte hru zvanú námorná bitka, alebo battleship, kde si nakreslíte na štvorčekový papier svoje lode a súper sa vám ich potom snaží bombardovať. Pointa je tá, že miesto klasickej mriežky sa používa Pytagorova tabuľka, a hráči miesto hlásenia políčka zásahu - napríklad B5 - hlásia políčko násobku a jeho výsledok. Čiže 2krát 5 rovná sa desať!
Násobkové tajné správy
Použite násobilku na vytvorenie zakódovaných správ, ktoré dieťa lúšti.
Hravá matematika s LEGO
LEGO nie je iba stavebnica, ale aj skvelá pomôcka na učenie matematiky.
- Hry na pochopenie množstva: Stavajte vysoké veže, skladajte dlhé hady, ukladajte farebné kvietky.
- Hry na predstavivosť: Ukladanie kociek LEGA do šablóny, farebná veža.
- Sčítanie a odčítanie: LEGO poslúži aj ako pomôcka na nácvik sčítavania a odčítavania. Na podložku jednoducho pridávajte a potom z nej odoberajte potrebný počet kociek. Takto sa dieťa naučí počítať aj jednoduché zlomky.
- Násobenie a delenie: Využite systém veží. Napríklad: 7 x 4 = 28. Postavte sedem vežičiek zo štyroch kociek a spočítajte. Pre ešte väčšiu zábavu postavte každú vežičku inej farby a nastavajte ich na seba. Delenie pomocou kociek je tiež jednoduché. Vezmeme si predchádzajúci príklad: 28 : 7 = 4. Dieťa postaví vežu z 28 kociek a potom odrátava zakaždým 7 kociek. Tie stavia do menších vežičiek vedľa seba.
Na LEGO podložku umiestnite číslice. Dieťa nastaví na seba toľko LEGO kociek, aká je hodnota čísla. Tentoraz bude dieťa umiestňovať rovnako veľké kocky za sebou podľa toho, ako mu to určuje číslo. Čím dlhší had, tým väčšie číslo. Na papier nakreslite farebný kruh a doň vpíšte číslicu. Princíp je inšpirovaný hlavolamom Tangram: Obkreslite na papier rôzne uložené kocky LEGO. Dieťa ich potom musí do šablóny správne povkladať. Dieťaťu nakreslite predlohu - vežu z rôznych farebných kociek. Jeho úlohou bude postaviť vežu s rovnakou farebnou postupnosťou. Starším deťom túto úlohu sťažíte tak, že na predlohu použijete rôzne veľké kocky a dieťa ich bude musieť identifikovať. Aby nedošlo k omylu, jednoducho kocky obkreslite.
Trápite sa nekonečný čas nad pre vás jednoduchými, ale pre dieťa nepochopiteľnými matematickými úlohami? Skôr, než vám rupnú nervy, vytiahnite LEGO. Ukážeme vám, ako ho jednoducho naučiť počítať pomocou LEGA. LEGO poslúži aj ako pomôcka na nácvik sčítavania a odčítavania. Na podložku jednoducho pridávajte a potom z nej odoberajte potrebný počet kociek. Pochopiť násobenie a delenie pomocou LEGO kociek je doslova hračka. Postavte sedem vežičiek zo štyroch kociek a spočítajte. Delenie pomocou kociek je tiež jednoduché. Dieťa postaví vežu z 28 kociek a potom odrátava zakaždým 7 kociek. Tie stavia do menších vežičiek vedľa seba. Týmto princípom sa naučí aj delenie so zvyškom. LEGO môže dopomôcť deťom pochopiť, že existujú párne a nepárne čísla. Použite kocky s 2 výstupkami (2x1). Skúste vytvoriť rôzne tvary - niektoré sa dajú vytvoriť len z párneho počtu kociek, iné z nepárneho.

Ďalšie aktivity a pomôcky
- Pexeso s násobilkou
- Domino s násobilkou
- Bingo malá násobilka
- Hravá matematika: Párne a nepárne čísla pomocou LEGO
Online hry a cvičenia
- Presúvanie: Presúvanie kartičiek na správne miesto.
- Rozhodovačka: Rýchle precvičovanie výberom z dvoch možností.
- Krok za krokom: Doplňovanie jednotlivých krokov v rozsiahlejšom postupe.
- Počítanie: Cvičenie, v ktorom píšete odpoveď na klávesnici.
- Kalkulačka: Úlohou je vyrobiť na displeji kalkulačky zadané čísla.
- Roboti: Preteky v rýchlosti proti robotom.
Veľká násobilka: Ako na to?
Veľká násobilka zvyčajne zahŕňa násobenie číslami od 11 do 20. Zvládnutie veľkej násobilky je dôležité pre ďalší matematický rozvoj a uľahčuje riešenie zložitejších úloh.
Metódy a pomôcky pre učenie veľkej násobilky
- Vizuálne pomôcky: Tabuľky s násobilkou, didaktické tabuľky.
- Hry s kockami: Drevené kocky s aritmetickými úlohami a výsledkami na zadnej strane.
- Pexeso: Hľadanie dvojíc, ktoré k sebe patria (napríklad 7x8 a 56).
- Elektronické hry: Vzdelávacie a zábavné.
- Kartičky: Presúvanie kartičiek na správne miesto.
- Pomôcky z bežného života: Nádoby a predmety, slovné úlohy.
- Stierateľné tabuľky: Opakovane použiteľné tabuľky.
Tipy pre rodičov a učiteľov
- Trpezlivosť
- Pozitívna motivácia
- Krátke a pravidelné cvičenia
- Prispôsobenie učenia
- Využívanie rôznych zdrojov
Príklady cvičení a úloh
- Doplň chýbajúce čísla v tabuľke násobilky.
- Rieš slovné úlohy.
- Hraj hry s kartami.
- Vyskúšaj online kvízy.
Násobilka už v materskej škole?
Áno, je to možné! Deti sa dokážu naučiť násobilku už v materskej škole. Dnes vieme, že rôzne pomôcky a hravá forma výuky sú oveľa efektívnejšie.
Rozvoj logického myslenia
Učenie násobilky je skvelým spôsobom pre rozvoj logického myslenia. Keď dieťa dokáže pochopiť násobenie malých čísel, mnohé ďalšie zručnosti a procesy sa mu budú zdať oveľa jednoduchšie.
Montessori prístup k matematike
Maria Montessori prepojila psychológiu a výučbu matematiky. Jej prístup eliminuje stres a frustráciu, ktoré sú v tradičnom vzdelávaní často spojené s matematikou. Montessori dokázala, že matematika nemusí byť prekážkou, ale môže sa stať zdrojom radosti a intelektuálneho rastu. Deti prechádzajú „senzitívnymi obdobiami“, v ktorých sú prirodzene otvorené určitým poznatkom.
Delenie pre deti | Naučte sa jednoduchý spôsob delenia čísel
My dospelí máme takú zvláštnu potrebu nútiť deti do vecí, na ktoré nie sú vývinovo zrelé. Napríklad také požičiavanie. Vynucujeme ho pomaly od narodenia. Dieťa, ktoré bez okolkov hocičo požičia, je považované za slušné, dobre vychované. Dieťa, ktoré si obháji svoje, naopak za lakomé a nevychované. Je naozaj také dobré pre naše deti a ich vývoj, keď ich nútime požičiavať a deliť sa skôr, ako to dokážu čo len pochopiť?
Požičiavanie a delenie sa o veci je veľká téma pre rodičov. Pokúsim sa tu vysvetliť, ako sa k nej stavia Montessori výchova. (A viem, že onálepkovať to „Montessori“ nie je úplne presné, lebo podobne k tomu pristupuje Waldorfská výchova, a rôzne ďalšie vnímavé a rešpektujúce výchovy.)
Človek najprv potrebuje vlastniť, aby bol schopný požičiavať. My rodičia chceme, aby naše deti boli veľkorysé, obetavé, aby vnímali potreby a túžby iných. Toto sú však veľmi dospelácke koncepty a deti potrebujú veľa času, aby si ich osvojili. Tak, ako dieťa nedonútime chodiť alebo rozprávať, nedá sa donútiť ho požičať/deliť sa o niečo spontánne a s radosťou.
Dieťa do troch rokov predovšetkým spoznáva a uvedomuje si samé seba - fyzicky, neskôr mentálne. Je egocentrické - vníma svet iba zo svojho pohľadu a sústreďuje sa iba na vlastné potreby a túžby.
Kým približne v prvom roku života sa zdá, že bez problémov si hocičo nechá vziať (teda požičiava!), okolo roka - roka a pol nastane zlom, dieťa zrazu všetko nálepkuje ako „moje“ a reaguje plačom alebo hnevom, ak mu niekto niečo berie. (Z mojej skúsenosti sa do tejto fázy mladší súrodenci dostanú skôr, prvorodení alebo jedináčikovia neskôr.)
Súvisí to s prirodzeným rozvojom vôle, uvedomovaním si vlastnej osobnosti. Niektorí rodičia zostanú zaskočení - veď doteraz krásne požičiavalo a teraz taká zmena! Je to však úplne prirodzený vývin, ktorý úzko súvisí aj s inštinktom prežiť. V divokej prírode, ak by človek bol naprogramovaný bezbreho rozdávať a deliť sa, zomrel by od hladu.
Postupne, približne od dvoch rokov, si dieťa začína uvedomovať aj iných, nielen seba a svoje potreby. Pomaly prestáva všetko vnímať ako svoje. Začína chápať, že nie všetko patrí jemu. Keď sa niekto iný hrá s nejakou hračkou, necíti už potrebu brať mu ju z rúk. Dokonca samé začína ponúkať iným niečo, čo si myslí, že potrebujú.
Ak dieťa do troch rokov požičiava, robí to preto, že je nútené dospelými. Nechápe ešte koncept a nevychádza to z jeho vnútra. Rodičia používajú rôzne taktiky. Napríklad: Požičaj mu tú hračku, veď ty predsa nie si lakomec! Alebo Ty si šikovné dievčatko, ty si sa krásne podelila! Deti vnímajú, že rodičom robí radosť, ak sa danej veci vzdajú, a tak to urobia. Lebo naše deti nás bezpodmienečne milujú a chcú nám robiť radosť. K čomu to však vedie? K oslabovaniu ich vôle, k pocitu, že sa nemôžu slobodne rozhodovať.
Tým, že si u detí niektoré tieto zručnosti - ako napríklad požičiavanie či delenie sa - vynucujeme skôr, ako sú na ne zrelé, dosahujeme pravý opak. Ak totiž dieťa vyrastá s tým, že ho hocikedy môže dospelý prinútiť odovzdať svoju hračku niekomu inému, môže silnieť jeho potreba VLASTNIŤ, môže si začať svoje veci schovávať a zhromažďovať. Takéto dieťa môže mať neskôr problém sa o niečo s radosťou podeliť, pretože si požičiavanie bude spájať s negatívnymi pocitmi.
Ak dieťa nenútime do požičiavania, vôbec to neznamená, že vyrastie z neho lakomec. Naopak. Postupne, v predškolskom veku, sa otvára svetu, začína vnímať ľudí okolo seba, rozvíja si empatiu a stáva sa čoraz viac sociálnou bytosťou, ktorá potrebuje byť v kolektíve. Vývinové obdobie 6-12 rokov je potom typické detskou túžbou spolupracovať, robiť veci s kamarátmi, požičiavanie a delenie sa o veci sa stáva prirodzenou súčasťou života. Naši školáci sa bežne delia s kamarátmi o desiatu či obed, požičiavajú si hračky, a robia to s radosťou.
Toto však trochu záleží aj na povahe človeka, a práve je dôležité, aby si dieťa vedelo samé stanoviť hranice a určiť si, komu a koľko je ochotné požičať. Deti so slabšie rozvinutou vôľou sú totiž potom náchylné byť predmetom šikany, ak nevedia povedať nie a delia sa o svoje veci aj napriek tomu, že im to neprináša dobrý pocit. Preto je taká dôležitá silná vôľa a asertivita.
Je tu totiž ešte jeden dôležitý aspekt požičiavania/delenia sa. Dospelý človek sa nedelí s hocikým o hocičo. Ak príde ku mne cudzí človek a povie, že si prosí moje kľúče od auta, nedám mu ich a nikto ma nebude považovať za lakomca. Pri požičiavaní totiž je pre mňa určujúce, aký mám citový vzťah k danej osobe, aj nakoľko je pre mňa daná vec dôležitá. Blízkej osobe som ochotná požičať tie kľúče od auta, alebo sa s ňou rada podelím o obed, aj za cenu, že sa poriadne nenajem a budem hladná. A to, komu a čo požičiam, si určujem ja, na základe skúseností, citových väzieb, hodnôt. Toto všetko sa musia deti naučiť.
Teraz nepožičiam, počkaj
V Montessori prostredí sa deti odmalička učia trpezlivosti. Hrať sa môžu iba s tým, čo je voľné. Keď si niečo zoberú, môžu sa s tým hrať tak dlho, ako chcú. Z každej pomôcky existuje v Montessori prostredí iba jeden kus. Jedna ružová veža, jedny valčeky s úchytmi… Je to tak zámerne. Aby deťom boli vzácne. Aby sa museli učiť niekedy si na ne počkať a trénovať tak trpezlivosť.
Čiže neučíme deti deliť sa o veci, učíme ich počkať si, kým sa daná vec uvoľní.
Rešpektujeme aj detské právo rozhodovať o veciach, ktoré im patria. Aj my dospelí totiž máme veci, ktoré nepožičiavame, pretože ich považujeme za osobné, intímne, vzácne.
Znamená to samozrejme, že deti učíme aj pracovať s frustráciou a sklamaním. Lebo aj také sa musia naučiť.
Takto svet nefunguje
Niekedy totiž požadujeme po deťoch také veci, že je to až absurdné. Párkrát sa mi napríklad stalo, že moje dieťa sa s niečím hralo, prišlo k nemu cudzie dieťa a chcelo tú hračku. Keď ju moje dieťa odmietlo dať, mamina druhého dieťaťa situáciu okomentovala v štýle: „Je to lakomec. (prípadne ZLÝ CHLAPEC) Asi sa nenaučil, že je slušné sa podeliť.“
Párkrát som zažila aj to, že dieťa naštvane reagovalo: „Ale veď som povedal prosím!“
Povedzme si narovinu, my dospelí by sme si nechali len tak vytrhnúť z rúk knihu, ktorú čítame, lebo cudzí človek o ňu prejavil záujem? Alebo keď vám svieti slnko do očí, vypýtate si od kamaráta, či vám požičia slnečné okuliare, ktoré má na očiach, a budete si myslieť, že je lakomý, ak vám ich hneď nedá?
Čo to učí naše deti, ak si môžu hocičo od hocikoho vypýtať a očakávať, že im to bezodkladne dá?
Čo robiť?
Ak sa často pohybujete v materských centrách, na ihriskách, či iných miestach s vysokou koncentráciou malých detí, tak ako ja, konflikty o hračky môžete pozorovať v podstate neustále. Ak máte doma dvoch alebo viac súrodencov s malým vekovým rozdielom, majetníckym hádkam sa takisto nevyhnete. Ako sa k takýmto sporom postaviť?
Učiť dieťa počkať, kým príde na neho rad.
Všetky odrážadlá sú obsadené. Keď sa nejaké uvoľní, môžeš si na ňom zajazdiť ty. Prípadne pripomenúť: Minule si ty dlho jazdil a ostatné deti museli čakať, kým skončíš. Je dobré prejaviť aj pochopenie: Vyzerá, že sa veľmi chceš hrať s tým autíčkom. Teraz sa s ním ale hrá Janko a nie je ešte pripravený hru skončiť. Keď sa s ním dohrá, môžeš si ho zobrať ty. Zatiaľ môžeš čakať a pozerať sa naňho, alebo si vybrať niečo iné a vrátiť sa, keď bude autíčko voľné. Dá sa aj ponúknuť: Popros Janka, aby ti prišiel povedať, keď sa s ním dohrá.
Učiť dieťa nebrať iným veci z rúk.
Opäť je dobré prejaviť empatiu, ale rezolútne (a zároveň láskavo a trpezlivo) dieťaťu vysvetliť, že svojím správaním druhé dieťa vyrušuje a že si musí počkať. Vidím, že veľmi chceš to hasičské auto. Teraz sa s ním hrá Peťko a dá ti ho, keď skončí. Môžeš sa naňho pozerať, alebo sa vrátiš neskôr, keď bude voľné.
Ísť príkladom.
Najmä v prvých troch rokoch, kedy absorbujúca myseľ je v najväčšej sile a dieťa nasáva podnety z okolia ako špongia, môžeme modelovať dieťaťu, ako my požičiame niečo iným. V období 3-6 rokov sa deti už aj vedome učia v Montessori zariadeniach pomocou takzvaných lekcií ladnosti a slušnosti. Sú to také malé divadielka, alebo rolové hry, pomocou ktorých si deti trénujú napríklad ako pozdraviť, ako si niečo vypýtať, ako si počkať…
Byť hovorcom svojho dieťaťa, pokiaľ dieťa ešte nie je schopné dohodnúť sa.
Kým vaše dieťa ešte nevie rozprávať, ťažko si pred iným dieťaťom obháji svoje práva. Potrebuje, aby ste vy, ako jeho advokát, hájili jeho záujmy. Nie je nič zlé na tom, ak druhému dieťaťu vysvetlíte, že s touto hračkou sa teraz hrá vaše dieťa a rado mu ju posunie, keď sa s ňou dohrá.
Učiť dieťa byť asertívne, keď už komunikovať vie.
Ak sa dieťa s niečim hrá a iné dieťa mu to berie, učte dieťa obhájiť si svoje. Môžeš Eme povedať, že teraz sa s tými kockami hráš ty, a ona si ich môže zobrať, keď budú voľné.
V domácom prostredí sa pripraviť na návštevy dopredu
Veci, ktoré dieťaťu patria, nepodliehajú úplne tým istým pravidlám ako veci verejné. Keď má prísť k vám návšteva, je dobré dopredu sa na ňu pripraviť a dohodnúť s dieťaťom, ktoré hračky požičať chce, a ktoré nie. Ak má veci, ktoré si mimoriadne cení a nie ste si istí, či zvládne ich požičať, je dobré ich schovať a nechať vyložené iba to, o čo je ochotné podeliť sa. (Toto som ale ja s deťmi riešila, až keď boli trochu staršie a vedela som, že niektoré hračky sú srdcovky a že deti už chápu princíp vlastníctva. Dovtedy platilo pravidlo, že sa návštevy mohli hrať s tým, čo bolo voľné, teda s čím sa práve nehralo moje dieťa.) Stretla som sa už aj s takzvaným „požičiavacím stolíkom“. Pred príchodom návštevy vyčlenili deti jednu poličku/stolík, kde dali veci, s ktorými sa návšteva môže hrať. S hračkami, ktoré návšteve ponúkneme, potom ale platí, že má právo hrať sa s niečím, dokedy chce. „Domáce“ dieťa jej ju neberie a počká si, kým bude voľná.
Dohodnúť si limity
Veci verejné - ako hojdačky alebo trampolína v detskom centre - sú trochu špecifické. Áno, keď sa dieťa hojdá, teoreticky platí, že má právo hojdať sa, dokedy chce. Osobne mi ale vždy bolo trochu nepríjemné, ak moje dieťa blokovalo jedinú hojdačku/trampolínu/odrážadlo a x detí čakalo, kedy sa na ne dostane rad. Najmä ak viem, že dokážu skákať na trampolíne aj hodinu. Preto som sa v takýchto prípadoch s nimi snažila dohodnúť na nejakých časových limitoch. Napríklad Napočítame do 10 a potom pustíme dievčatko, už tu dlho čaká. Alebo som stopovala na hodinkách.
Súrodencom nastaviť pravidlá a neriešiť spory
Pravidlá u vás doma si nastavujete také, aké vyhovujú VÁM. Potom ale dbajte na ich dodržiavanie, deti majú obrovský zmysel pre spravodlivosť a potrebujú konzistentnosť. U nás napríklad platí, že s každou hračkou (nech ju dostal ktokoľvek), sa môže hrať hocikto, ak je voľná, a môže sa s ňou hrať tak dlho, ako chce. (Výnimkou vždy boli nejaké tie srdcovky, ktoré boli/sú pre to-ktoré dieťa mimoriadne vzácne.) Keď boli deti malé, veľmi nám pomáhali v tomto smere koberčeky, na ktorých si vymedzovali deti svoj priestor. Tento systém sme využívali odmalička (teda od príchodu mladších súrodencov) a veľmi sa nám osvedčil, aj malkáči od relatívne útleho veku chápali, že koberček staršej sestry je nedotknuteľný, pokiaľ ona nie je ochotná niekoho ďalšieho prijať do hry. (Kým ešte neboli schopní to chápať, staršia sestra sa hrala na tácke a tú si v prípade potreby vykladala na jedálenský stôl či vysoko mimo dosah malkáčov.)
Hľadala som túto tému aj v knihách Marie Montessori, ale našla som len zopár poznámok. Maria Montessori bola presvedčená, že dieťa nemá problém deliť sa o svoje vlastníctvo, pokiaľ má dostatok zmysluplnej činnosti, ktorá ho rozvíja. Inými slovami, že dieťa je majetnícke a nechce požičiavať, ak nemá dosť podnetov na rozvoj. Neviem, či s tým môžem úplne súhlasiť, skôr mám pocit, že je to trochu utopické videnie, ale samozrejme treba podotknúť, že deti začiatkom 20.storočia boli iné, ako deti 21.storočia, takže asi ťažko porovnávať.
Táto téma je naozaj komplexná a dlho mi trvalo, kým sa mi podarilo moje myšlienky „učesať“ do nejakého článku, ktorý by mal hlavu a pätu, ak sa mi to nie úplne podarilo, vďaka za pochopenie 🙂 A ak vám tu niečo chýba, napíšte mi prosím. Rada článok doplním, ak tu niečo zásadné chýba. Takisto budem rada, ak mi napíšete váš postoj k požičiavaniu, ako konflikty o hračky riešite vy a prečo.