Mnohé deti zostávajú až do školského veku v posteli rodičov. Niektorým to vôbec neprekáža, ale sú aj takí, ktorí by boli radšej, ak by sa deti v pravý čas odobrali do svojich izbičiek. Čeliť vlastným strachom osamote je pre mnohé deti v ranom detstve niečo nepredstaviteľné. Úzkosť, ktorú večer prežívajú, nedokážu racionálne vysvetliť, no je tu a jediné, čo im pomáha, sú rodičia v bezprostrednej blízkosti. Tí ich zväčša príjmu do svojej spálne v nádeji, že pôjde o krátku epizódu ich života. Stále bežnejšie však býva, že tu deti zostanú celé roky.
Meri Wallace LCSW, americká odborníčka na výchovu a detská terapeutka, je presvedčená, že deti rodičov počas noci nepotrebujú. Aj rodičia potrebujú mať svoje súkromie a mnohí by po nejakom čase privítali, aby sa život dostal opäť do normálu. Sú však aj takí, ktorí sa v spaní s deťmi zacyklili - spálňu im okupujú školopovinné deti a rodičia nevedia, ako z toho von, aby im neublížili. Práve pre nich pripravili odporúčania psychológovia Susan a David O´Grady programom Dobrú noc obavám.
Prečo deti nechcú spať samy?
Tento problém je u detí veľmi bežný, nezávisle od toho, či majú 7, 9 alebo 12 rokov. Ako deti rastú, spolu s nimi rastie aj ich predstavivosť, vrátane schopnosti predstaviť si rôzne potenciálne nebezpečenstvá. Takéto predstavy môžu vyústiť do uvedomenia si skutočnosti, ako veľmi sú vo svete zraniteľné. A práve v spánku si vôbec nie sú vedomé toho, čo sa okolo nich deje. Problém mohol vzniknúť bezprostredne potom, ako si dieťa pozrelo strašidelný film, videlo niečo zlé v správach, mali ste autonehodu alebo počulo reálny tragický príbeh niekoho, koho osobne pozná. Rodič o tom ani nemusí vedieť, no dieťa tieto prijaté informácie nemusí vedieť spracovať a tam sa všetko začne. Racionálna diskusia v takých chvíľach nepomáha a prirodzeným detským riešením problémov je vždy hľadať ochranu rodičov.
Mozog dospelého človeka je iný ako detský mozog. Stále sa riadi základnými inštinktmi. A ten mu v noci, počas neistoty, šepká, že musí prežiť. V minulosti deti vždy spávali s rodičmi alebo v ich blízkosti. Bolo prirodzené, lebo potrebovali skutočne ochranu. Takto mali deti väčšiu šancu na prežitie a pred tisíckami rokov im v noci hrozilo reálne nebezpečenstvo. No detský mozog takto funguje stále, hoci je tento ich prirodzený inštinkt v dnešnej dobe väčšinou nesprávny a žiadne reálne nebezpečenstvo už deťom nehrozí. Vo veľmi výnimočných prípadoch môže mať podľa odborníkov úzkosť dieťaťa pôvod aj vo všeobecnej neistote, úzkosti či dokonca až depresii, avšak takéto prípady sú veľmi zriedkavé. Väčšinou je to znakom závislosti dieťaťa na rodičoch, ktorí ho dokážu ľahko upokojiť. Psychológovia Susan a David O´Grady však upozorňujú, že schopnosť upokojiť sa samostatne nutne potrebujeme všetci. A tá sa nedá získať len tak, ale učíme sa ju práve skúsenosťami. Dokázať sa spoľahnúť sám na seba je niečo, čo deti potrebujú trénovať. Stres v škole, hádky doma, obavy zo zlyhania, strach z filmov a správ, to všetko je to, čo dnes vyvoláva u detí úzkosť a môže podporovať závislosť na rodičoch.
Prečo nechávame spať deti vo svojej posteli?
Psychológovia pripúšťajú, že mnoho rodičov sa v tejto téme cíti neisto a sami majú problém so separáciou. Chcú, aby sa ich dieťa cítilo v bezpečí. Nedokážu uniesť predstavu, že ich dieťa je vystrašené a obávajú sa, že ak prinútia spať dieťa samo, ak nie je pripravené, emocionálne alebo psychicky mu ublížia. Potom sú takí rodičia, ktorí tvrdia, že chcú, aby ich dieťa spalo samo, ale už nevedia, čo viac by preň mohli urobiť. Snažili sa dieťa uisťovať, vysvetľovať, ale ich dieťa je stále v noci rozrušené a nevie sa upokojiť. Problém vidia v tom, že rodičia nedôverujú svojim deťom, že dokážu tieto situácie zvládnuť. Veria, že tento strach je na ich plecia priveľa a nedokážu pevne nastavovať dieťaťu hranice.
Aká je úloha rodičov?
Rodičia sú tí, ktorí dokážu zmierniť strach a neistotu dieťaťa. Ich úlohou je byť dieťaťu oporou, ale pomôcť mu vyvinúť aj jeho vlastnú schopnosť bojovať so svojím strachom. Ako teda viesť dieťa k tomu, aby bolo schopné časom spávať samo?
Nepodceňujte večernú rutinu
Večerná rutina by mala upokojiť každého. Je to relaxačný záver dňa, ktorý by mal trvať 20 až 30 minút a netýka sa len malých bábätiek. Doprajte si dostatok času, aby ste sa nikam neponáhľali. Už samotná pravidelnosť bude pre dieťa upokojujúca. Všímajte si, čo robí dieťa pred spaním. Má obľúbené hračky, s ktorými spí? Napráva si špeciálne vankúš? Skúste si všimnúť aj drobné detaily, ako napríklad tón hlasu. Vaším cieľom je, aby malo dieťa pocit, že sa nachádza na najbezpečnejšom mieste na svete. Dbajte na to, aby dieťa išlo vždy do postele v rovnakú hodinu. Všetko, čo dieťa potrebuje urobiť pred spánkom, by malo byť hotové. Aktivity, ktoré vaše dieťa vykonáva predtým, než ide od postele, by mali byť relaxujúce a nie stimulujúce.
Dajte deťom pravidlá
Aj keď to deti nikdy nepriznajú, potrebujú pravidlá, pretože tie im dávajú pocit bezpečia. Jasne ich teda dieťaťu odkomunikujte, aby vedelo, čo od neho očakávate, čo je dovolené a čo nie. Dieťa musí zostať v posteli celú noc. Nie je dovolené z postele vstávať. Dieťa musí zaspávať samo. Môžete byť pri ňom, môžete pri ňom sedieť, ale nemôžete pri ňom ležať. Zhasnuté svetlá a žiadny plač. Dieťa na vás nesmie volať, ani si vás žiadať mimo pravidelných časov na kontrolu. Môžete dieťaťu poskytnúť uistenie objatím, ale len vtedy, ak je dieťa v posteli.
Kontrola každých 10 minút
Môžete sa s dieťaťom dohodnúť na pravidle, že sa každých 10 minút vrátite do izby skontrolovať a uistiť ho, že ste tam stále, až pokým nezaspí. Nehovorte s ním viac ako 2 minúty, toľko krát, koľko je to potrebné, až pokiaľ nezaspí. Je dôležité, aby ste neboli v izbe, keď dieťa zaspí. Tento moment musí dieťa zažiť samé. Snažte sa vyhnúť konverzáciám o pravidlách, strachu a neférovosti, ktoré by trvali dlhšiu dobu. Toto už nie je čas na debatu. Nehnevajte sa na dieťa za to, že si vyžaduje vašu prítomnosť a hovorte s ním láskavým tónom. V priebehu niekoľkých nocí by si dieťa malo zvyknúť na spánok osamote. Vďaka týmto pravidlám a návyku upokojiť sa samé, bude podľa psychológov dieťa schopné zaspať vo vlastnej posteli aj pokiaľ sa zobudí uprostred noci. Ak ide o veľmi úzkostné dieťa, psychológovia odporúčajú, že strachu treba začať čeliť postupne. Znamená to, že rodič zostane v miestnosti, kde dieťa zaspáva.
Využite systém odmien, vyhnite sa trestom
Odmena vám pomôže dieťa motivovať, trest docieli pravý opak. Snažte sa dieťa pochváliť slovne, vezmite ho do kina, alebo si naplánujte rodinnú aktivitu. Avšak snažte sa, aby odmeny neboli priveľké, inak by ich dieťa mohlo začať vnímať ako úplatky. Odborníci z organizácie Anxiety Disorders Association of British Columbia, ktorá sa zaoberá rôznymi problémami v súvislosti s úzkosťou ľudí, odporúčajú, aby ste s dieťaťom absolvovali tzv. Rebrík strachu. Napr. Zavolajte kamaráta na návštevu k vám domov a dovoľte, aby s vaším dieťaťom strávil celý deň. Pozvite kamaráta na prespanie k vám domov. Pozvite prespať domov dvoch kamarátov. Choďte s dieťaťom ku kamarátovi na návštevu za účelom hrania, ale vy návštevu strávte v inej miestnosti ako dieťa. Pošlite dieťa na hraciu návštevu ku kamarátovi bez vás. Dieťa odchádza k priateľovi na prespanie bez vás. Ak prežíva úzkosť, môže vám raz zavolať. Najbližšie prespanie by už malo byť bez telefonátu.
Nie ste aj vy súčasť pretrvávajúceho problému?
Je možné, že nie len vaše dieťa, ale aj vy máte svoj podiel na probléme, s ktorým teraz bojujete. Rodičia sa často, hoci nepriamo, snažia vyhnúť tomu, aby dieťa zaťažovali. Zorganizujte si doma malé rodinné stretnutie, kde si prejdete, čo je problémom a ako ho riešiť. Zadajte si cieľ, nastavte pravidlá, a dajte si malú jednoduchú odmenu. Ak sa dieťa bojí, porozprávajte sa s ním o tom, čoho sa vlastne bojí. Snažte sa s dieťaťom sympatizovať a presunúť jeho pozornosť na niečo pozitívnejšie. Nesnažte sa problému vyhýbať a zľahčovať ho, naopak ho akceptujte. Využite humor a meditáciu.
Kedy je ideálny vek na prechod do vlastnej postele?
Väčšina odborníkov sa zhoduje, že ideálny vek na prechod do vlastnej veľkej postele je okolo 2 - 3 rokov. Pravidlo stability: Prechod nikdy neplánujte v období veľkých zmien. Sťahovanie, narodenie súrodenca alebo nástup do škôlky sú pre detskú psychiku náročné samy o sebe. Deti milujú pocit, že o niečom rozhodujú. Keď im novú posteľ jednoducho „naservírujete“, môžu ju vnímať ako hrozbu.
Metóda postupnej vzdialenosti
Prvých pár nocí pri postieľke pokojne zostaňte dlhšie. Môžete si sadnúť na zem vedľa postele a držať dieťa za ruku. Buďme úprimní: pravdepodobne sa to nepodarí na prvýkrát. Nereagujte hnevom: Ak dieťa príde v noci do vašej spálne, pokojne, ale dôsledne ho odveďte späť. Bez veľkých rečí, bez rozsvecovania. Len ho uložte, dajte pusu a odíďte. Ráno robí deň!
Kedy je podľa vás potrebné dieťa viesť k spánkovému režimu?
Spánok je dôležitý nielen pre vývin bábätka, ale aj pre jeho celkové fungovanie. Rovnako ako dospelí potrebujú spánkom nabrať energiu, tak aj deti ho potrebujú pre načerpanie energie na akúkoľvek aktivitu, ktorou je v prvom rade samozrejme fyzický a psychický rast. Preto je spánkový režim dôležitý už od malička. Tento režim tiež dáva dieťatku pocit istoty a bezpečia.
Večerná rutina pre batoľatá 🌙✨ | Pokojná nočná rutina s Owenom a Lunou
Samostatná izba prakticky od narodenia
Zvykom v mnohých krajinách je oddelenie miesta na spánok rodičov od toho detského. Napríklad, takí Francúzi dávajú novorodencov do vlastnej izby už od šestonedelia. Tým im odpadá neskoršie premiestňovanie dieťaťa do jeho vlastnej detskej izby, čo môže byť pre niektoré deti stresujúce. Keď sa na to pozrieme z druhej strany, pre rodičov býva potom komplikovanejšia starostlivosť v období dojčenia alebo počas choroby dieťaťa. Pokiaľ sa rozhodnete pre samostatnú detskú izbu prakticky už od narodenia dieťaťa, potom ju umiestnite bezprostredne pri spálni rodičov.
Kedy dieťa naučiť spať samo
Pokiaľ dieťa dáte do samostatnej izby príliš skoro, môže z neho vyrásť ustrašené, neisté dieťa. No ak s tým budete dlho otáľať, môže byť už pomerne neskoro a bude to veľmi ťažké a namáhavé pre obidve strany. Je to hlavne o rodičovskej intuícii, ktorá vycíti ten pravý okamih. Medzi 1,5 - 3 rokmi dochádza k prirodzenej potrebe nezávislosti dieťaťa od matky. Dieťa chce robiť všetko samé, a možno vtedy je ten správny okamih na jeho separovanie do vlastnej izby. Avšak každý rodič najlepšie spozná, kedy je dieťa na tento krok psychicky pripravené. Nemalo by to byť v čase iných, pre dieťa náročných zmien, napríklad pri narodení malého súrodenca, pri nástupe do škôlky. Alebo pokiaľ mu idú zúbky, či je práve choré. Stresujúci zážitok z nového prostredia by sa mohol znásobiť a vyvolať traumu.
Ako na to?
Správnou motiváciou a argumentáciou sa dajú robiť divy. Pútavá detská izba, v ktorej sa dieťa pravidelne hráva, na začiatok určite pomôže. Vysvetlite dieťaťu, aké to má výhody, keď má svoje vlastné kráľovstvo. Povzbudzujte ho tým, aké je veľké a samostatné, keď už má svoju vlastnú izbu. Taktiež je potrebné dieťa ubezpečiť, že nech by sa dialo čokoľvek, môže kedykoľvek za vami prísť, no po utíšení je potrebné ho opäť odprevadiť do vlastnej izby. Pokiaľ dieťa chcete od seba separovať, nemalo by sa pri tom cítiť odstrčené. Dajte mu prechodné obdobie, počas ktorého ho budete dávať spať do detskej izby len na poobedný spánok. Pri zobudení nebude také preľaknuté, že spí samo v detskej izbe, keď je tam denné svetlo. Na začiatku si k nemu na chvíľu ľahnite a ubezpečte ho, že všetko je v poriadku. Urobte zo zaspávania rituál. Dajte dieťaťu obľúbenú hračku, s ktorou rado zaspáva, prečítajte mu rozprávku a hladkajte ho po chrbátiku. Pri vašom odchode z izby by dieťa ešte nemalo spať, aby si zvyklo, že ide o samozrejmosť. Ak bude po vašom odchode plakať, utíšte ho a vysvetlite mu, že ste len vedľa v izbe a nechajte dvere pootvorené. Pokiaľ je dieťa naučené spať cez deň vo svojej izbe, už je to len krôčik od toho, aby spávalo vo svojej izbe samo aj v noci.
Pravidlá a rutina
Rodičia by nemali podceňovať rutinu, pretože pravidelnosť je pre každé dieťa upokojujúca. Pokiaľ je to možné, dieťa by malo chodiť spávať v rovnakú hodinu. Aktivity pred spánkom by mali byť relaxujúce, snažte sa vyhnúť konfliktom či nervozite. Pokiaľ sa rozhodnete, že je dieťa pripravené na to, aby spalo samo, už by ste nemali robiť krok späť a pri prvom neúspechu brať dieťa naspäť do svojej postele. Dieťa si tým uvedomí, že niečo nie je v poriadku a bude mať strach. Taktiež dieťa vytuší, aké emócie majú rodičia, preto ak máte z toho obavy, bude ich pociťovať aj dieťa. Pokiaľ sa dieťa v noci zobudí a pricupitá k vám do postele, vráťte sa s ním naspäť do jeho izbičky. Utíšte ho a pohlaďte, aby získalo pocit bezpečia.
| Veková kategória | Odporúčania |
|---|---|
| Batoľatá (1-3 roky) | Rozvíjajú pocit nezávislosti. Vytvorenie pravidelného režimu pred spaním a pohodlného prostredia môže pomôcť. |
| Predškoláci (3-5 rokov) | Väčšina detí je schopná spať osamote. Dôležité je posilňovať pocit bezpečia a samostatnosti. |
| Školáci (6-12 rokov) | Ak dieťa ešte spí s rodičmi, je možné začať s postupným prechodom, povzbudzovaním k samostatnosti a vyhýbaním sa viacerým veľkým zmenám naraz. |
Väčšina expertov na rodičovstvo spolu s pediatrami sa zhoduje v tom, že deti by malo vo svojej vlastnej posteli spať od 2. roku života. Ako naučiť 2-ročné dieťa zaspávať samé? Zbavte sa rozptýlení. Detskú izbičku zariaďte iba tým najnutnejším nábytkom a doplnkami a uistite sa, že v nej nie je žiadny televízor, tablet, počítač či mobil. Aj dvojročné deti už vedia obsluhovať techniku a smartfón či tablet v dosahu by pre ne mohol byť lákadlom. Vytvorte večernú rutinu. O večernej rutine a spánkovej hygiene sme už čo-to popísali a aj v prípade tejto veľkej zmeny platí, že je veľmi dôležitá. Vytvorte si s deťmi vlastnú večernú rutinu, ktorá by mala pozostávať z kúpeľa, prezlečenia do pyžamka, čistenia zubov a čítanej rozprávky na dobrú noc. Túto rutinu by ste mali dôsledne dodržiavať, aby dieťa vedelo, že je čas ísť do postele. Postarajte sa o príjemné prostredie v izbičke. Dbajte o to, aby bol priestor vyčlenený na spanie príjemný a útulný. Vhodný matrac, mäkké, teplé obliečky a nočné svetielko dokážu zázraky. Uistite sa, že teplota v izbičke je tak akurát (21-22 stupňov) a prostredie je tiché. Chladná, tmavá a tichá miestnosť môže výrazne podporiť lepší spánok. Ak sa dieťatko bojí tmy, nechajte mu zasvietené nočné svetlo, ideálne také, ktoré sa po čase automaticky vypne. Dávajte však pozor na tiene, ktoré vrhá. Nezabudnite na hračky. Je úplne prirodzené, že vo vlastnej posteli a v miestnosti bez rodičov chce mať dieťatko pri sebe niečo na upokojenie a navodenie pocitu bezpečia. Tejto úlohy sa dokonale zhostí obľúbená plyšová hračka, plyšový maznáčik, alebo deka. Ide o tzv.
Odíďte z detskej izbičky. Snažte sa opustiť detskú izbu skôr, ako dieťa zaspí. Aj keď sa to nezdá, podporíte tým jeho samostatnosť. Ideálne je odísť po prečítaní rozprávky so šťastným koncom a bozku na dobrú noc. Buďte dôslední. Večernú rutinu spojenú so spánkovou hygienu treba dôsledne dodržiavať, pretože iba tak si deti uvedomia, že táto zmena je trvalá a neexistuje cesta späť, akokoľvek negatívne to môže znieť. Ak sa vám zdá, že vaše dvojročné dieťatko ešte nie je pripravené na spánok vo vlastnej izbičke, je to v poriadku. Podľa pediatrov sú aj tri roky vhodným vekom na túto zmenu. Prechod z co-sleeping spania alebo zo spania v jednej miestnosti sa nestane zo dňa na deň a môže chvíľu trvať. Neexistuje univerzálna príručka na to, ako naučiť dieťa samé zaspávať. Vhodné je však uložiť dieťatko do vlastnej postele a zostať s ním v izbe aspoň nejaký čas. Tento postupný proces buduje dôveru a istotu dieťatka v jeho schopnosti spať osamote. Je dôležité tento proces neuponáhľať, pretože každé dieťa sa zmenám ako je táto prispôsobuje vlastným tempom. Postupom času môžete úplne opustiť izbu hneď po prečítaní rozprávky a nechať dieťa spať bez vašej prítomnosti. Deti môžu zo spánku bez prítomnosti rodičov pociťovať úzkosť, preto im v prípade potreby poskytnite útechu a uistenie, že ste hneď vedľa. Snažte sa nerobiť z nočného strachu veľkú vedu a jemne deťom pripomeňte, že aj vo vlastnej posteli sú v bezpečí a ľúbite ich rovnako ako doteraz. Nezabudnite byť počas tejto veľkej zmeny trpezliví a pokojní. Nerozčuľujte sa, keď k vám dieťatko krátko po vašom odchode z detskej izbičky pricupitá a žiada si vašu prítomnosť. Neustále svojho drobca upokojujte a ak je to potrebné, skontrolujte všetky skrine, zásuvky a priestor pod posteľou, či tam náhodou nie sú strašidlá.
