Ako naučiť dieťa, že nemôže

Byť rodičom je niekedy naozaj veľmi ťažké, obzvlášť keď máte pocit, že vás deti nerešpektujú a nepočúvajú. Aj vy máte často pocit, že čokoľvek poviete vašim deťom, ide to jedným uchom dnu a druhým von? Nechcete kričať, a už vôbec nie riešiť situácie bitkou, no vaše deti akoby vás vôbec nevnímali a robia si po svojom. Rodičia niekedy nemajú dosť síl, času alebo energiu na to, aby dôsledne vyžadovali od dieťaťa, aby si splnilo svoje povinnosti. Urobia to jednoducho za dieťa, lebo nemajú chuť sa zbytočne rozčuľovať. Inokedy robia mnoho povinností za deti preto, lebo ich priveľmi milujú. Niekedy je naozaj ťažké nájsť zlatú strednú cestu.

Psychologička Barbora Downes však hovorí, že existujú cesty, ako sa tomuto prístupu naučiť. Základom je trpezlivosť, dostatok času a energia. Keď si stanovíte za cieľ, že chcete vaše deti naučiť dôslednosti pri plnení povinností, zo začiatku musíte rátať s tým, že budete potrebovať predovšetkým veľa trpezlivosti a budete musieť byť dôslední. „Výskumy ukazujú, že deti, ktoré plnia bez akýchkoľvek problémov domáce povinnosti, mali v minulosti od rodičov dostatok času na to, aby sa to naučili. Deti museli aj presne vedieť, čo sa od nich vyžaduje a očakáva. Ak nebudete trpezliví a tiež dôslední, vaše deti sa to nenaučia,“ odporúča rodičom Barbora Downes.

Rodičia nie sú dôslední hlavne vtedy, keď sú unavení. Nerobte za dieťa nič, čo dokáže urobiť samo. Zo začiatku, keď dieťa začne niečo robiť, robí to nekvalitne, rodičia sa na to často ani pozerať nemôžu, niekedy to nevydržia a urobia to za dieťa. A toto je práve nevhodné. Práve túto fázu by ste mali vydržať. Možno mesiac aj dva bude napríklad v kuchyni pri umývaní riadu viac neporiadku ako poriadku, ale postupne sa to dieťa naučí a bude sa v činnosti zlepšovať. Dôležité je vydržať práve túto etapu v živote dieťaťa. A práve túto skutočnosť mnoho rodičov ignoruje a urobí veľa vecí za deti aj keď by to ony dokázali.

Deti potrebujú svoje JA brániť, a tak sú veľmi citlivé na rôzne urážky či zvýšený hlas. „Trvajte prísne na dodržaní pravidla, ale pripomínajte jeho splnenie pokojným hlasom. Vyhnite sa zbytočnému kričaniu. Snažte sa príkazy povedať s pochopením. Dieťa ich skôr splní,“ upozorňuje rodičov Barbora Downes.

Dieťa príde domov a nechce sa mu písať domáca úloha. 1. spôsob: „Vypadni si robiť domáce úlohy! Dokedy sa tu budeš povaľovať!“ 2. spôsob: „ Ja viem, že si unavený, mali ste v škole sedem hodín, ale tie úlohy je potrebné napísať.“

Deti často nie sú ani tak alergické na samotné pravidlá, ale na to, ako ich deťom poviete.

Ako zaviesť pravidlá?

Predovšetkým by rodičia mali dieťa v pokoji informovať o tom, že si prajú, aby vykonávalo doma nejaké domáce práce. Nie je dobré si to len premyslieť v hlave a dať dieťaťu len príkaz. Je potrebné vopred o tom diskutovať. Tiež je potrebné si uvedomiť, že každé dieťa je iné, a to čo povieme jednému dieťaťu raz, inému musíme povedať viackrát. Rodičia by mali mať individuálny prístup ku každému svojmu dieťaťu. Pri nácviku je tiež potrebné prejavovať voči deťom empatiu. Deti musia mať pocit, že ich chápete a že im rozumiete. Najlepšie empatiu prejavíte tak, že stručne zopakujete, čo dieťa povedalo alebo sa opýtalo. Tým, že rodič zopakuje vetu, ktorú povedalo dieťa, dáva mu najavo, že ho skutočne vníma. „ Ja počujem, že hovoríš, že...“ Ďalej empatiu prejavíte tak, že sa pokúsite stručne pomenovať pocit, ktorý dieťa prežíva.

Ako donútiť dieťa, aby ráno vstalo včas a včas išlo aj do školy

Základom je už večerná príprava. Čím viac vecí si dieťa pripraví večer, tým sa mu ľahšie budú plniť povinnosti ráno. Naučte dieťa už večer pripraviť si oblečenie, veci do tašky, desiatu do chladničky. A hlavne ho postupne naučte, že určité veci za neho nebudete robiť. Na začiatku školského roka je potrebné prediskutovať všetky povinnosti s dieťaťom a prísne ho veďte k ich plneniu. Urobte si aj presný plán toho, kedy dieťa bude večer chodiť spať a kedy ráno bude vstávať. Musí mať jasnú predstavu o tom, ako si to rodič predstavuje a potom jednotlivé kroky treba prísne dodržiavať. Dieťa si časom na tento systém zvykne a bude ho brať ako samozrejmosť. Dôležité je trpezlivo znášať problémy v prvé dni, kým si dieťa zvykne.

Plnenie domácich povinností formuje veľa pozitívnych vlastností

Niekedy rodičia nechcú zaťažovať deti domácimi prácami preto, lebo chcú, aby sa v pokoji pripravovali na ďalší deň v škole a písali si domáce úlohy. Výskumy však hovoria, že deti, ktoré sa naučili doma pomáhať, sú cieľavedomejšie a vytrvalejšie aj v školskom prostredí.

Nesebecké správanie a delenie sa o hračky

Ťahanice o hračky sú prakticky bežnou súčasťou detských ihrísk a predškolských kolektívov. Schopnosť nesebeckého správania a delenia sa o hračky či iné predmety závisí od viacerých faktorov psychického vývinu dieťaťa. Dojča do jedného roka napríklad nie je schopné uvedomiť si stálosť objektov. Nevie, že predmet, ktorý nevidí, ďalej existuje. Jeho vedomie siaha len tu a teraz. Okrem toho ešte nemá celkom ujasnené hranice svojho tela a nerozlišuje medzi „ja“ a „ne-ja“. Po prvom roku sa táto schopnosť vyvíja, ale súčasne so sebauvedomením prirodzene prichádza aj egocentrizmus, teda zameranie na seba. Pre batoľa je príznačné „ja sám“ a „moje“. Dieťa ešte nedokáže byť empatické a pochopiť túžbu niekoho iného po svojej hračke. Ak niečo chce, chce to okamžite. Navyše, dieťa v tomto veku nie je ani mentálne disponované chápať časovú ohraničenosť. Nerozumie rozdielu medzi dať a požičať, pretože si nevie predstaviť časový úsek, za ktorý mu druhé dieťa hračku vráti. Je teda z hľadiska psychického vývinu úplne prirodzené, že dieťa do 3-4 rokov je sebecké a nechce sa dobrovoľne deliť. Rodičia ho však môžu už v tomto veku citlivo viesť k nesebeckému správaniu.

Schopnosť rozdeliť sa sa prirodzene vyvíja spolu so záujmom o spoločnú hru s ostatnými deťmi približne okolo štvrtého roku života. Ukážte dieťaťu, aké to je rozdeliť sa s niekým, ale tiež prijmite, ak sa s vami dieťa o niečo delí. Ak vám dá napríklad cukrík, nikdy ho neodmietnite s tým, že vy cukríky nejete. Ak vám alebo niekomu inému dieťa niečo dá alebo požičia, vždy ho pochváľte. Povedzte dieťaťu, že ak chce, môže svoju hračku na chvíľku požičať kamarátovi. Vždy dávajte pozor, aby dieťa o hračku neprišlo kvôli tomu, že ju niekomu požičalo. Vnímalo by to ako trest za svoje nesebecké správanie, čo by logicky neviedlo k jeho rozvoju, ale naopak.

Starším deťom hovorte o tom, že hračky sa v kolektívoch požičiavajú a že v škôlke alebo na ihrisku sú niektoré hračky spoločné a hrajú sa s nimi všetky deti. Ak sa dve deti pravidelne ťahajú o hračku, dajte ju na striedačku raz jednému dieťaťu, raz druhému. Začnite však krátkym časovým intervalom, napr. 2 minúty, ktorý je dieťa schopné vydržať čakať. Keď si dieťa osvojí systém striedania sa a získa istotu, že hračka sa mu po čase vždy vráti, môžete interval o niečo predĺžiť. Nepreháňajte to však. Deti nevydržia dlho čakať.

Aj dieťa má právo povedať nie. Neberte mu ho a ak sa vyjadrí rázne a jednoznačne, rešpektujte to bez ďalšieho naliehania. Dieťaťu vždy ponúknite možnosť požičať hračku, nikdy mu to neprikazujte a nevyvíjajte na neho tlak. Striktné direktívne správanie môže byť v tomto smere skôr kontraproduktívne. Platí to, čo v prípade vyššie. Ak je dieťa zaujaté hrou s jedným autíčkom, nežiadajte od neho, aby práve to požičalo inému dieťaťu. Najmä, ak sú k dispozícii aj ďalšie autíčka. Ak má dieťa hračku, na ktorej skutočne lipne, nosí ju všade so sebou alebo sa s ňou mimoriadne rado hrá, nežiadajte ho, aby ju požičalo niekomu inému. Často to platí napríklad pri hračkách, s ktorými deti spia. Na takéto hračky sú deti naviazané, majú k nim doslova citový vzťah a nechcú sa s nimi deliť.

Pobyt s dieťaťom na detskom ihrisku môže byť často nepríjemný a končiť plačom dieťaťa práva kvôli neochote detí navzájom sa rozdeliť. Dieťa sa samo rozhoduje, či chce alebo nechce svoju hračku požičať. Ak mu iné dieťa hračku nechce požičať, musí sa to naučiť rešpektovať. Ak vaše dieťa požičalo svoju hračku a pýta si ju späť, postarajte sa, aby sa mu vrátila. To isté platí aj opačne. Týmto spôsobom sa dieťa v kolektíve pomerne rýchlo naučí rešpektovať pravidlá požičiavania a vracania vecí.

Emocionálna inteligencia a sebauvedomenie

Je dobré, keď deti spoznávajú svoje emócie a ešte lepšie je, keď ich do istej miery dokážu aj ovládať. Pomôcť im pri tom môžu aj rôzne aktivity. Deti by mali pochopiť, že je úplne prirodzené, ak cítia širokú škálu emócií. Ak sa stane niečo zlé, je v poriadku, ak pre to smútia. Smútenie je vlastne súčasťou procesu hojenia. To ale neznamená, že má dieťa uviaznuť v zlej nálade. Rodičia by mali dieťaťu vysvetliť, že existujú spôsoby, ako sa dá vyrovnať s emóciami a že existujú zdravé spôsoby, ako sa môže upokojiť, potešiť, ako si môže zlepšiť náladu, a to aj úplne samo bez pomoci rodičov alebo kamarátov. Samozrejme, každé dieťa je iné a každému pomôže niečo iné.

Rozprávajte sa s dieťaťom o tom, čo mu robí radosť

Často sa rozprávajte s dieťaťom o tom, čo mu robí radosť. Vo chvíľach voľna sa občas opýtajte, čo rado robí vtedy, keď sa cíti príjemne alebo šťastne. Zapíšte si všetko, čo spomenie. Keď má potom zlú náladu, povedzte mu, nech si vyberie niektorú aktivitu z vášho zoznamu. Vysvetlite mu, že ak je smutné alebo sa cíti osamelo, môže sa rozveseliť tým, že urobí niečo z toho. Môžete mu zostrojiť kufrík dobrej nálady. Vytvorte malú škatuľku a naplňte ju predmetmi, ktoré mu pripomenú všetko, čo má rado, keď sa cíti dobre. Môžete doň pridať aj veci, ktoré ho zaručene rozosmejú.

Pomôžte dieťaťu zistiť, ktoré aktivity ho upokoja

Tak ako vaše dieťa potrebuje vedieť, ako sa pozbierať, keď má zlú náladu, malo by tiež vedieť, ako sa upokojiť, keď ho niečo nazlostí. Je dobré, keď vie, ako dosiahnuť svoj cieľ i napriek tomu, že je nahnevané. Jedným zo spôsobov, ako zvládnuť hnev a frustráciu, je sebauvedomenie. Naučte dieťa, ako rozpozná varovné príznaky toho, že sa jeho hnev stupňuje. Porozprávajte sa o fyzických znameniach, ktoré môžu naznačovať, že sa chystá vybuchnúť. Možno mu rýchlejšie bije srdce alebo sa mu nahrnie horúčava do tváre. Ak sa naučí tieto znaky rozpoznávať, môže zakročiť a upokojiť sa predtým, než od zlosti „vybuchne“. Podobne ako v prípade dobrej nálady, môžete dieťaťu zostaviť aj kufrík upokojenia. Možno mu pomôže upokojujúca hudba, možno tvarovanie postavičiek z plastelíny a možno si bude chcieť zacvičiť. Dovoľte dieťaťu, nech si samo vyberie spôsob. Ak dieťa situáciu zvládne, pochváľte ho.

Spôsoby, ktoré pomáhajú predškolákom upokojiť sa

Emócia, s ktorou zvyknú predškoláci najčastejšie bojovať, je hnev. Zlepšite pochopenie vyrovných signálov tak, že dieťa vyzvete, aby vám nakreslilo obrázok, ako asi vyzerá, keď sa hnevá. Povedzte mu, aby vám ukázalo, čo sa stane z jeho telom. Možno mu očervenie tvár alebo zatne päste. Keď skončí, porozprávajte sa o tom, ako zlosť ovplyvňuje naše telo a naše správanie. Ak si dieťa dokáže všimnúť varovné znamenia, že sa jeho telo hnevá, jeho úlohou je telo upokojiť. Môžete predškoláka naučiť, že upokojiť sa môže tak, že začne pomaly a hlboko dýchať. 1. 2. 3.

Keď vidíte, že vaše dieťa začína pociťovať zlosť, povedzte mu, aby „zastalo a ovoňalo pizzu“. Dieťa sa to postupne naučí robiť samo bez toho, aby ste mu to museli pripomínať. Ďalšie cvičenie spočíva v robení „bubliniek“. Vyberte sa von a vyfúknite niekoľko bublín. Požiadajte dieťa, aby vám ukázalo, ako máte dýchať, aby ste urobili čo najväčšie bubliny. Pravdepodobne sa zhlboka nadýchne a pomaly vyfúkne. Vysvetlite mu, ako dokáže „vyfukovanie bublín“ upokojiť jeho telo.

Ako sa môžu upokojiť školáci?

Aby sa dieťa dokázalo upokojiť, je potrebné, aby začalo myslieť na niečo iné ako na to, čo práve robí. 1. Povedzte dieťaťu, aby na 30 sekúnd myslelo na biele medvede. 2. Zostaňte v tichosti a umožnite dieťaťu, aby si medvede predstavilo. 3. Potom ho vyzvite, aby najbližších 30 sekúnd myslelo na to, na čo len chce. 4. Počkajte 30 sekúnd a spýtajte sa ho, ako sa mu darilo. Väčšina detí prizná, že sa im biele medvede neustále vkrádali do mysle. 5. Potom mu na 30 sekúnd zadajte jednoduchú úlohu. 6. Keď čas vyprší, povedzte stop. Následne sa ho spýtajte, koľko času počas plnenia úlohy premýšľalo nad bielymi medveďmi. Ak je ako väčšina ľudí, pravdepodobne si na ne ani len nespomenulo. Podstatou cvičenia je dieťaťu názorne ukázať, ako zmenou toho, čo robí, môže zmeniť chod svojich myšlienok. Ak si teda vaše dieťa v hlave ustavične premieta niečo, čo ho trápi, tým, že mu zamestnáte ruky, mu môžete pomôcť, aby sa cítilo lepšie. Povedzte mu, že je to ako preladenie na iný kanál v jeho mysli. Dávajte si však pozor, či nevysielate dieťaťu odkaz, že musí byť ustavične v dobrej nálade. Možno prídu chvíle, keď sa s vami bude chcieť porozprávať o svojich pocitoch smútku alebo o niečom, čo sa stalo a trápi ho to.

Fyzické tresty nie sú riešením

Ešte stále je, žiaľ, mnoho rodičov, ktorí sa uchyľujú k fyzickým trestom ako riešeniu takýchto situácií. Je toto naozaj spôsob? Podľa odborníkov je jednoznačná odpoveď NIE! V nedávnej štúdii publikovanej v The Journal of Family Psychology sa ukázalo, že fyzické tresty sú bežnejšie, než by sme si mysleli. Ale tiež sa ukázalo, že deti, ktoré boli bité, často opakovali rovnaké nevhodné správanie (za ktoré dostali trest) v priebehu pár minút. Aj to je jeden z jasných dôkazov, že fyzické tresty nie sú účinné. Aj keď mnohí rodičia používajú bitku ako hlavný prostriedok na výchovu, neznamená to automaticky, že tento spôsob je účinný. Je tiež známe, že fyzický trest môže dočasne pomôcť zastaviť neželané chovanie dieťaťa, no negatívne následky takýchto trestov ďaleko prevyšujú ich prínos. Jediné, čo skutočne dokážeme bitkou dosiahnuť je, že sa nás dieťa bude báť a v konečnom dôsledku to môže viesť k ešte väčšej agresivite u dieťaťa.

Bábätká sa rodia s mozgom, ktorý sa postupne rozvíja. Pre správny vývoj mozgu a všetkých jeho schopností je kľúčové milujúce prostredie, teda najmä milujúci rodičia. V bezpečnom a láskyplnom prostredí sa môžu u dieťaťa správne vyvinúť schopnosti ako empatia, emocionálna stabilita a inteligencia. Preto je nesprávne a pre zdravý vývoj mozgu vášho dieťaťa nevhodné, ak napríklad potrestáte batoľa za to, že s nadšením skočí do každej kaluže, ktorú nájde (aj keď ste mu už desaťkrát vysvetlili, že nesmie, lebo bude mokré a špinavé). Iné je to už s 5-ročným dieťaťom, ktoré sa takto správa - v takomto veku už dieťa je schopné rozumieť tomu, prečo nechcete, aby skákalo do kaluže a zvyčajne mu to stačí láskavo vysvetliť (niekedy i viackrát). Predtým, než zareagujete, je jednoducho dôležité mať vždy na zreteli vek dieťatka a brať ohľad na to, do akej miery sú jeho rozumové schopnosti vyvinuté. Správanie našich detí totiž naozaj často nie je žiadnym „neposlúchaním“ alebo vzdorovaním ale úplne normálnymi prejavmi z pohľadu vývoja ich mozgu. V konečnom dôsledku teda možno jednoznačne povedať, že fyzické tresty neprinášajú dobré správanie u detí. Veľmi negatívne však vplývajú na vzťah medzi nami a našimi ratolesťami. Preto je lepšie využívať silu pozitívneho posilnenia, aby nás deti počúvali a rešpektovali. V láskavom a rešpektujúcom prostredí môžu vyrásť šťastnejšie a emocionálne silnejšie deti.

Učenie a motivácia

Učenie nie je len o pamätaní si faktov. Ide o schopnosť sústrediť sa, spracovať informácie, vytvoriť si návyky a porozumieť súvislostiam. Preto je dôležité už od útleho veku dieťaťu ukazovať, že učiť sa dá zábavne, efektívne a s pocitom úspechu. Predškolský vek je ideálny čas na rozvoj základov učenia - cez hru, rozprávanie, kreslenie či objavovanie prírody. V školskom veku je už potrebné rozvíjať aj schopnosti ako plánovanie, opakovanie a logické uvažovanie.

Ako motivovať dieťa k učeniu?

Vytvorte si pevnú rutinu - učiť sa každý deň v rovnaký čas (napr. Rozdeľte učenie na krátke úseky - napr. 15 minút učenia + 5 minút pauza. Učte sa cez hru a pohyb - nie všetko musí byť pri stole. Najdôležitejšie je vytvoriť bezpečné prostredie, kde je učenie prirodzené a bez strachu. Rodič by mal byť sprievodcom, nie kontrolórom. Buďte pozitívni a oceňujte snahu, nielen výsledok. Aj malé pokroky si zaslúžia uznanie.

Rodičia môžu do vzdelávacieho procesu zaradiť aj rôzne formy hier, prostredníctvom ktorých sa dieťa učí a ani o tom nevie. „Rodičia majú celé spektrum možností, aké hry si môžu vybrať. Napríklad puzzle učia deti kreativite a logickému mysleniu,“ vysvetľuje Štěpánka Zoubková, odborníčka na spoločenské hry zo spoločnosti Piatnik. Medzi najúčinnejší prostriedok motivácie patrí pochvala. „Rodičia môžu oceňovať deti drobnými odmenami za úsilie a vytrvalosť, s ktorou sa každý deň doma učia látku, ktorej zvládnutie vyžaduje množstvo času a trpezlivosti,“ vysvetľuje dôležitosť pochvaly psychologička Eva Smiková.

Dovoľte deťom sa aktívne zúčastňovať prípravy plánu učenia, napríklad pri výbere materiálov alebo tém, ktoré ho zaujímajú (samozrejme, ak je to možné). Ak sa napríklad potrebuje tento týždeň naučiť na testy z dejepisu a angličtiny, dajte mu možnosť vybrať si, čo bude robiť v pondelok a čo v utorok. Ďalším dobrým nápadom je stanoviť si spoločne ciele, ktoré povzbudia túžbu učiť sa. Vytvorte si trebárs mapu cieľov.

Namiesto toho, aby ste sa sústredili iba na výsledky, oceňujte úsilie, ktoré dieťa vyvíja. Úspechy v škole zvyšujú deťom sebavedomie a napĺňajú ich pocitom, že niečo dosiahli. Základom je dostatok spánku, otvorená komunikácia, voľnosť a priestor na učenie. Rodičia majú viacero možností, ako motivovať a podporiť dieťa. Cieľom je, aby deti začali uvažovať v rovine, že učenie im môže niečo priniesť. Rodičia môžu dieťa podporiť napríklad tak, že rôzne ocenenia či projekty, ktoré dieťa spraví, vystavia doma. „Ak dieťa vidí, že sú na neho rodičia pyšní, môže ho to značne motivovať k ďalšej práci,“ vysvetľuje Eva Smiková, psychologička z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.

Čo robiť, ak sa dieťa nechce učiť?

V prípade, že sa dieťa vyhýba povinnostiam, rodičia by si mali podľa psychologičky nájsť čas na spoločný rozhovor. „V prípade, že sa dieťa nechce rozprávať, jednou z možností je aj pravidelné hranie spoločenských hier, ktoré dokáže odbúrať bariéry a zároveň spája rodinu,“ dopĺňa odborníčka na spoločenské hry.

Dobré výsledky v škole budujú deťom sebavedomie. „Toto je aj pre menej usilovných žiakov hlavným motivačným faktorom. Medzi žiakmi vzniká niekedy aj súťaživosť a záujem o známky spolužiakov býva veľký,“ vysvetľuje psychologička Eva Smiková.

Rodičia by sa mali presvedčiť, že dieťa presne vie, čo sa od neho čaká v škole a počas domácej prípravy. „Zmätok a neistota sú nepriatelia akejkoľvek motivácie,“ upozorňuje psychologička Eva Smiková. Problémová je aj závislosť na rodičoch. „A to zvlášť vtedy, keď od dieťaťa očakávajú príliš mnoho, a preto požadujú, aby všetky činnosti spojené so vzdelávaním robilo dieťa perfektne.“ Také správanie potom znižuje motiváciu dieťaťa učiť sa, pretože sa neučí zodpovednosti za seba a svoju prácu.

Podľa Štěpánky Zoubkovej, „práve pomocou hier, vieme dieťa naučiť zodpovednosti a pocitu víťazstva či prehry.“ Zároveň by mali rodičia predísť tomu, aby dieťa uvažovalo v rovine, že ak sa nebude učiť, tak to bude mať negatívne dôsledky.

Ak chcete problém vyriešiť, najprv musíte vedieť, čo dieťa trápi. Niektoré vybrané predmety deti jednoducho až tak nezaujímajú. Spomeňte si na svoje školské roky, tiež vás pravdepodobne nebavil každý predmet. Možno je na vine matematika kvôli tomu, že je príliš mätúca. Deti majú pocit, že ju nezvládnu úplne na jednotku, a tak to ani neskúsia. V tomto prípade môže pomôcť nájsť spôsob, ako urobiť predmet zaujímavejší a individualizovať ho podľa potrieb dieťaťa.

Ak vaše dieťa napríklad rado športuje, môžete si spoločne spočítať percento šancí na bránku, ktoré má jeho obľúbený futbalista. Strata motivácie je častá. Žiaci jednoducho nevedia, na čo im to bude a kedy tú látku, ktorú sa práve učia, použijú. Toto je aj vecou učiteľov, povedať deťom cieľ výučby a dôvody, prečo sa niečo učíme. Ďalším dôvodom je vek - puberta. Úlohy, skúšky, projekty - to všetko môže vytvoriť na deti obrovský tlak. Deti majú často pocit, že nemôžu zvládnuť všetko, čo sa od nich očakáva.

Ak si všimnete, že sa vaše dieťa vyhýba škole alebo domácim úlohám, skúste sa s ním porozprávať o tom, čo ho najviac trápi. Ak sa dieťa cíti byť preťažené úlohami a požiadavkami, ktoré sa naň zo školy hrnú, mali by rodičia vo svojich požiadavkách zvoľniť.

Ak vášmu dieťaťu robí problémy čítanie s porozumením, sústredenie sa alebo nedokáže uprene 10 minút v kuse počúvať výklad, možno mu aktuálny spôsob učenia nesedí. Keď rozpoznáte štýl učenia svojho dieťaťa, môžete oslavovať malé víťazstvo!

Každému vyhovuje niečo iné. Podľa toho je vhodné voliť pomôcky. Niekto sa rád učí vyhľadávaním informácií v texte, vytváraním výpisov a myšlienkových máp. Ďalší študent radšej zvolí počúvanie, film, ktorý danú tému spracováva. Ak chcete zistiť, aký typ učenia vášmu dieťaťu najlepšie vyhovuje, používajte vizuálne materiály (mapy, obrázky), počúvajte zvukové knihy alebo sa hrajte so vzdelávacími hrami a kreatívnymi úlohami. Sledujte, na čo dieťa najlepšie reaguje a čo najviac drží jeho pozornosť. Aj keď sa to v určitom okamihu môže zdať ako nemožná misia, verte, že so správnou taktikou a malými trikmi to zvládnete.

Namiesto trestania stanovte dieťaťu jasné hranice, aby pochopilo, že nič nie je zadarmo. Ak sa ale snaží a má disciplínu, dostavia sa výsledky, ktoré na začiatku cesty vyzerali nedosiahnuteľne.

S odmenami buďte opatrní -⁠⁠⁠⁠⁠⁠ používajte ich výhradne pre väčšie úspechy, ako je oprava celkového priemeru známok za polrok. Alebo ich použite za mimoškolské úspechy, ako sú rôzne znalostné olympiády, projektové práce a podobne. Vyhnite sa častým odmenám za každú dobrú známku. Pri odmeňovaní záleží na povahe dieťaťa, ale aj na štýle komunikácie rodiča a dieťaťa. Na niekoho to funguje veľmi dobre: splníš spoločný cieľ a dostaneš „výplatu“ ako v zamestnaní.

Pokiaľ ale takáto možnosť nie je, alebo nie je dostupná, radím nechať si to odžiť. Skúste zvážiť doučovateľa, ktorý môže s dieťaťom pracovať na konkrétnych problematických oblastiach. Deti často lepšie reagujú na odbornú pomoc a vnímajú pri učení doučovateľa ako väčšiu autoritu v porovnaní s rodičmi, čo môže výrazne zlepšiť ich sústredenie. Doučovateľ navyše často prináša iný prístup a metódy, ako sú hry alebo interaktívne aktivity, ktoré učenie dokonale prispôsobia potrebám dieťaťa.

Keď toto všetko urobíte, vytvoríte preň bezpečné prostredie, kde sa vám s väčšou pravdepodobnosťou otvorí. Namiesto trestania stanovte dieťaťu jasné hranice, aby pochopilo, že nič nie je zadarmo. Ak sa ale snaží a má disciplínu, dostavia sa výsledky, ktoré na začiatku cesty vyzerali nedosiahnuteľne.

Kedy treba vyhľadať odbornú pomoc? Nedostatočná motivácia sa najprv prejaví zhoršeným prospechom. Dieťa nepracuje naplno a jeho práca je nedôsledná. Z psychologického hľadiska nie je nedostatočná motivácia závažný problém. „Dospelí by sa mali začať znepokojovať vtedy, keď dieťa začne nosiť zlé známky a pritom sa zdá, že mu to vôbec nevadí,“ objasňuje problematiku Eva Smiková. Nie vždy, je za tým strata motivácie. „Je viac dôvodov, pre ktoré sa dieťaťu môže zhoršiť prospech či správanie v škole: poruchy učenia, šikanovanie spolužiakmi či problémy v rodinnom prostredí a citová nevyrovnanosť.“ Na druhej strane sú aj nadaní žiaci, ktorí sa môžu v škole nudiť. „Vnímavý rodič si všimne zmeny v správaní, prežívaní dieťaťa a ak ich nedokáže zvládnuť, identifikovať alebo sa jednoducho potrebuje poradiť s odborníkmi, môže vyhľadať odbornú pomoc v Centrách pedagogicko - psychologického poradenstva a prevencie.

tags: #ako #naucit #dieta #ze #nemoze