Ako správne chváliť dieťa pre jeho zdravý rozvoj

Sebavedomie alebo sebadôvera sa formuje celý život, so začiatkom ešte v brušku matky. Prvým faktorom je to, či je dieťa chcené a vytúžené, alebo nie veľmi žiadané. Po narodení sa sebadôvera vytvára pomocou vzťahov s okolím a vlastnými skúsenosťami. Dieťa potrebuje v prvom rade cítiť pocit bezpečia. Prejavovať lásku a prijatie. Pomôcť im pochopiť, čo cítia. Vyhýbajte sa označovaniu emócií ako pozitívne a negatívne. Emócie nie sú ani dobré ani zlé.

Rodičia robia najčastejšie chybu, o ktorej by málokto povedal, že chybou je. Nesprávne dieťa chvália. Chvália ho spôsobom, ktoré u neho môže vyvolať fixné nastavenie mysle. Predpokladáme, že žiaden rodič svojmu dieťaťu nechce zle. Nemusí to byť karhanie či kritika. Aj pochvaly ako: “ty si šikovný, inteligentný,” dokážu u detí znížiť sebavedomie.

Výskumy vedené psychologičkou Carol Dweckovou ukázali, že to, ako chválime deti, má významný vplyv na ich ďalší rozvoj. Ak povieme dieťaťu, že dosiahlo úspech preto, že je talentované, vníma to ako „dar“ - ako niečo fixné, čo jednoducho má a tento názor sa snaží udržať. Dieťa, ktoré formujeme k fixnému nastaveniu (vetami: “Si chytrý. Si talentovaný. Pri fixnom nastavení mysle sa zlyhanie - ako ČIN (zlyhal som) pretransformuje na IDENTITU (som neschopný). Ak zlyhá, naruší to jeho pozitívny sebaobraz.

Deti by sme mali viesť skôr k rastovému nastaveniu mysle, ktoré ich má nasmerovať ku kreativite, prijímaniu ťažších úloh, prekonávaniu výziev a najmä k tomu, že musia byť vytrvalé a ak chcú dosiahnuť nejaký cieľ, musia pre to niečo robiť. Deti chváľme za snahu a vytrvalosť. Vtedy pochopia, že ich snaha bude viesť k výsledkom, nebudú ustráchané z nedostatočného výkonu, a na zlyhanie sa budú pozerať ako na skúsenosť, z ktorej sa dokážu poučiť.

Pre deti je zásadná predstava, že majú hodnotu a budú milované. Psychológovia Carl Rogers a Karen Horneyová prišli s teóriou emočného vývinu detí. Domnievali sa, že ak dieťa nemá istotu, že ho budú rodičia prijímať, bude zažívať silnú úzkosť. Cíti sa stratené a hľadá jednoduchšie cestičky, ako to prijatie získať a to aj podvádzaním a klamstvami.

Keď si mamka a ocko o mne myslia, že som superdieťa a lásku mi dávajú najavo len, ak im to dokážem, neprídem za nimi a nepriznám sa, že som rozbila vázu po babke, lebo tým by som im ukázala, že superdieťa nie som a potom by ma už neľúbili. Toto sa deje v tých malých hlavičkách. Preto sa boja nosiť domov horšie vysvedčenia, preto zatajujú zlé známky alebo sa nepriznajú, ak urobia chybu.

Fixné myslenie sa s nami vezie aj počas nasledujúceho života. Ak sa ľudia držia fixného nastavenia mysle, často k tomu majú nejaký dôvod. Niekedy v minulosti im dobre poslúžilo. Povedalo im, kým sú a kým chcú byť (chytrí, talentovaní), a tiež im poradilo, ako na to (udržia si to tak, že budú podávať dobrý výkon). Poskytlo im teda vzorec pre sebavedomie a cestu k láske, obdivu a rešpektu od iných.

Chváliť dieťa je to najmenej, čo môžete urobiť. Ale pre vaše dieťa to znamená veľa. Musíte si však nájsť mieru pochvaly, ale aj správny spôsob. Nie je chvála ako chvála! Ako chváliť dieťa, aby to malo skutočne pozitívny vplyv?

Všeobecné výkriky typu „Super, si šikula!“ neprinášajú žiadnu konkrétnu informáciu. Je to skôr akási všeobecná „nálepka“. Aby ocenenie malo zmysel, malo by byť šité na mieru. Chválenie úsilia vynaloženého na samotný proces povie oveľa viac, ako pochvala za výsledok.

Dieťa nás často žiada o spätnú väzbu a my naň vychrlíme náš názor a myšlienky typu kde si myslíme, že urobilo chybu, prečo hralo zle alebo prečo prehralo / vyhralo. Je lepšie však dialóg otočiť a spýtať sa dieťaťa na jeho názor. „Čo si myslíš ty? Bol si spokojný? Čo sa ti páčilo?“ Tieto otázky vedú dieťa k sebahodnoteniu, sebapoznaniu a predovšetkým, aby bolo samo sebe koučom a nebolo odkázané na neustále vonkajšie impulzy.

Niekedy dá dieťaťu oveľa viac dobre položená otázka, než zle formulovaná odpoveď. My často len odpovedáme, ale nepýtame sa!

Využívajte CAR coaching - auto tréning. V dnešnej dobe trávime prevážaním detí v aute veľa času a máme vďaka tomu veľký priestor na to, aby sme s dieťaťom nadviazali veľmi zaujímavé dialógy. Využite čas v aute a hovorte s dieťaťom o jeho pocitoch zo školy, z tréningu.

Nechváľte automaticky a rutinne. Keď sa mu zápas nevydarí, nemusíte tvrdiť: „Ty si hral dobre.“ Vždy sa dá oceniť určitá časť danej situácie alebo vynaložené úsilie do zápasu.

Niekedy ani nie je treba slov. Použite neverbálnu komunikáciu, stačí objatie, úsmev či zdvihnutý palec.

Povedzte dieťaťu, že jeho čin vám pomohol. „Vďaka, že si si išiel hrať so sestrou, aj keď si sa vrátil zo školy unavený. Pomohlo mi to a Adélka si to tiež užila.“ Je dôležité okomentovať, že mi to pomohlo. Pochvala poďakovaním väčšinou pre dieťa znamená viac než klasická pochvala.

V snahe dieťa povzbudiť nie je dobré tvrdiť, že to, čo mu dáva zabrať, je vlastne ľahké. „To ľahko zvládneš, veď je to brnkačka!“ Radšej povedzte: „Naučiť sa forhend nie je vôbec jednoduché, dá to celkom prácu, ale dá sa to zvládnuť.

Je lepšie hodnotiť snahu a úsilie, ktoré dieťa do daného procesu vnieslo než samotný výsledok. Veďte deti k tomu, aby sa vedeli oceniť samy, ako pozitívne, tak negatívne. Keď dokáže dieťa realisticky, bez emócií samo posúdiť, že mu niečo nešlo, bude sa môcť zlepšovať a posúvať ďalej. Učte deti sebahodnoteniu, potom nebudú závislé na pochvale od ostatných.

Chváliť dieťa treba najmä v začiatkoch, neskôr by si malo vybudovať vnútornú motiváciu, ktorá nebude závislá na pochvale. Budú spokojné, keď sa im niečo podarí v škole / pri športe / hranie na hudobný nástroj. Tento prístup učí deti venovať sa činnosti pre ňu samotnú a mať z nej dobrý pocit. Pretože len ten, kto nie je závislý na mienku ostatných, môže byť vnútorne slobodný. A taký človek je sebavedomý.

Ako správne pristupovať k chváleniu detí

Chválenie detí v každom veku je nevyhnutnosťou, avšak robme to s mierou. Inak hrozí, že aj dobre mienená pochvala narobí viac škody ako osohu. Najdôležitejšie je zvoliť vhodnú formu a spôsob pochválenia. Ako chváliť dieťa, aby to malo správny efekt a ako sa vystríhať prehnaného chválenia detí?

Primeraná pochvala dieťaťa

Odborníci odporúčajú chváliť dieťa pomerne často, ale cielene. Je dôležité vždy povedať, za čo ho chválime. To si vyžaduje venovať deťom dostatočnú pozornosť, aby sme vedeli posúdiť, či a aké správanie je hodné pochvaly. Štúdie ukazujú, že kým pochvala za vlastnosti môže niekedy pôsobiť aj demotivujúco (dieťa môže mať na základe toho, že mu všetci hovoria, aké je múdre, stres a bojí sa zlyhania), chválenie za snahu pôsobí veľmi povzbudzujúco a motivujúco.

Vplyv pochvaly na deti

Dlhodobý výskum chválenia detí ukázal, že pochvala, respektíve pravidelné povzbudenie dieťaťa je dôležité. Najmä pochvala v ranom detstve môže výrazne prispieť k prirodzenému rastu sebadôvery dieťaťa a ovplyvňuje jeho postoj k životným, často náročným situáciám, a to aj o mnoho rokov neskôr. Možno to skúsiť aj obmenou slovníka. Chváliť deti má význam, pretože tak podporujete pocit ich vlastnej hodnoty vo veku, keď ešte nemajú dostatočné sebavedomie na to, aby sa ohodnotili samé. Tým im sebavedomie budujete, aby mohli riskovať a skúšať nové veci.

Rodičia majú tendenciu myslieť si, že ich dieťa je najlepšie a najšikovnejšie. Do istej miery je to úplne prirodzené, no práve preto je podstatné pri chválení detí pamätať na niekoľko kľúčových vecí. Vďaka nim budete vedieť pochváliť svoje dieťa tak, aby ste ho podporili vo vývoji, no nevytvorili z neho egocentrika.

Kľúčové princípy správneho chválenia:

1. Zamerajte sa na proces, nie na konečný výsledok: Rodičia sa veľakrát fixujú na celkový cieľ. Vymyslia pre svoje dieťa métu, napríklad si musí zaviazať topánku, a kým sa úloha nesplní, nepochvália ho. Najlepšie bude, keď sa zameriate na proces a nie na konečný výsledok. Odmeňte snahu a vyvinuté kroky smerom ku konečnému cieľu pozitívnou chválou.
2. Udržujte správny pomer kritiky a chvály: Negatíva nám akosi prirodzene dokážu vyletieť z úst. „Prečo si sa lepšie neučil, zase si si zašpinil tričko či prečo sa nevieš hrať pekne sám tak ako tvoji spolužiaci.“ Zdravý rodičovský prístup neznamená, že musíte svoje dieťa len vychvaľovať do nebies, kritika má v živote tiež svoje opodstatnenie. Je dôležité ale udržiavať správny pomer.
3. Rozlišujte typy pochvál: Poznáme chválu osoby a tiež chválu procesu. Chvála procesu zahŕňa skôr chválenie úsilia, činnosti, rastu alebo prekonania nejakej výzvy viac než pochválenie osoby, ktorá danú úlohu vykonáva. Toto je najúčinnejší typ chvály. Povzbudzuje deti, aby na niečom pracovali, tvrdo sa snažili, rozvíjali sa a rástli. Napríklad: „Naučiť sa písať svoje meno je naozaj ťažké, ale pozri sa, ako dobre držíš ceruzku. Naučiť sa zaviazať si topánky si vyžaduje čas. Si už veľmi blízko!“
4. Buďte prítomní a venujte pozornosť: Koľkokrát ste venovali pozitívnu pochvalu vášmu dieťaťu, zatiaľ čo ste robili sto iných vecí súčasne? Ak kráčate po schodoch s obrovským množstvom bielizne a pomedzi to kričíte: „Dobrá práca!“, nebude to mať taký vplyv, ako keď sa pozriete do očí svojho dieťaťa a poviete mu, že to, čo urobilo, bolo skvelé a užitočné.
5. Vyhnite sa nadmernému chváleniu: Niektorí si myslia, že keď ide o chválu, tak čím viac, tým lepšie. V skutočnosti príliš veľa chvály spôsobí pravý opak toho, čo máte v úmysle. Existuje niečo ako presýtenie, a keď rodičia príliš chvália svoje deti, zvyknú si a prestanú sa o to usilovať. Neustále chválenie môže tiež vytvoriť situáciu, že sa deti stanú na chvále závislé. V staršom veku zvyknú toto správanie prenášať na druhých, pričom vždy hľadajú pochvalu a prijatie zvonku. Deťom, ktoré dostávajú nadmernú chválu, vytvoríme pocity stresu, tlaku a istú mieru úzkosti, keď náhodou nedostanú chválu, ktorú očakávajú. V prípade, že k tomu dôjde, budú sa vyhýbať skúšaniu nových vecí alebo riskovaniu.
6. Používajte vhodné slová a prispôsobte ich veku: Slová, ktoré používate na chválu, sú rovnako dôležité ako uistenie sa, že dieťa chválu pochopilo. Frázy, ktorými sa rozhodnete pochváliť svoje deti, by mali odrážať úroveň ich rozvoja. Pri veľmi malých deťoch sa môže chvála stratiť v preklade. Na druhej strane, staršie deti dokážu stráviť zložitejšiu verbálnu pochvalu a vyťažiť z nej viac, ako je vhodné z hľadiska vývoja. Napríklad: Ako chváliť batoľa? „Tvrdo si pracoval a zvládol si to.“ Ako chváliť tínedžera? „Som hrdá na to, ako si premýšľal o všetkých možnostiach a dospel k riešeniu.“
7. Buďte konkrétni a jasní: Zaneprázdnení rodičia, ktorí často nevedia, kde im hlava stojí, majú tendenciu rýchlo rozdávať chvály na rôzne smery. Pokiaľ však kompliment nie je jasný, deti nevedia, čo urobili a majú väčšie ťažkosti zopakovať činnosť, za ktorú sú chválení. Napríklad: „Bol si taký láskavý a trpezlivý ku svojmu bratovi.“
8. Pomôžte deťom pochopiť vplyv ich činov: Povedať svojim deťom, že ste na ne hrdí alebo že niečo robia dobre, je skvelým začiatkom toho, aby sa pozitívna pochvala stala súčasťou vašej rodičovskej rutiny. Len čo si osvojíte základy, budete sa chcieť posunúť ďalej a pomôcť deťom pochopiť spojenie medzi nimi a ich skutkami so zvyškom sveta. Ako to, čo robia, pozitívne ovplyvňuje ľudí okolo nich? Napríklad: „Ďakujem za pomoc pri zbieraní hračiek. Veľmi sa mi páčilo, ako si pomohol svojej sestre napiť sa. Ďakujem, že sa nehádate o tom, čo pozerať v televízii.“

Aj keď sa snažíte zapracovať pozitívnu chválu do svojho rodičovstva, vedzte, že to pre vás nemusí byť také ľahké a prirodzené. Urobte všetko, čo je vo vašich silách, aby malo chválenie vašich detí rovnakú prioritu ako napríklad príprava rodinných jedál.

Rastové vs. Fixné nastavenie mysle

Reaguje vaše dieťa na to, keď sa mu niečo nedarí, plačom alebo hnevom? A vy netušíte, odkiaľ sa v ňom také prudké reakcie berú a ani ako na ne reagovať? Nie ste v tom sami. Po bližších rozhovoroch s rodičmi, ktorí to tak majú, som zistila, že jednu vec majú všetci spoločnú. Tá vec sú POCHVALY. Uvedomujem si, že aj mne samej idú z úst automaticky, keď som so svojimi malými neterkami. Ono to vyzerá celkom dobre, generácia dnešných detičiek si užije oveľa viac pochvál, ako si užili ich rodičia. Mnohí dospelí v detstve počúvali skôr kritiku než pochvaly, a tak niet divu, že sa snažia dať svojim deťom to, čo oni nedostali. Na prvý pohľad to vyzerá ako naozaj pozitívny trend vo výchove. Má to však jeden háčik. Tieto pochvaly sú priame hodnotenie dieťaťa. Síce pozitívne, ale hodnotenie.

Možno si teraz hovoríte, že veď to je dobré, že dieťa uverí tomu, že je šikovné. Ale ak ho za niečo zhodnotíme pozitívne, niekde za rohom hrozí aj negatívne hodnotenie. Dieťa podvedome tuší, že to negatívne hodnotenie hrozí za to, že sa mu niečo nepodarí. Takéto pochvaly vytvárajú v deťoch fixnú predstavu, že šikovnosť, múdrosť a talent sú ich nemennou súčasťou, čo znamená, že veci by im mali ísť ľahko a bez námahy. Volá sa to FIXNÉ nastavenie mysle. A presne toto je dôvod, prečo deti prejdú do bezmocnosti, keď sa im nedarí. Im sa predsa má dariť, veď sú šikovné.

Dieťa s fixným nastavením mysle bude najskôr veľmi dramaticky prežívať svoje nezdary, potom sa ťažším úlohám bude radšej vyhýbať a postupne sa naučí prokrastinovať. Vždy bude mať naporúdzi niekoho alebo niečo, na koho ukáže prstom a kto bude môcť za to, že jemu sa nedarí.

Tak môžete vytvoriť RASTOVÉ nastavenie mysle. Takéto nastavenie je oveľa užitočnejšie pre budúcnosť vašich detí, pretože deti s takým nastavením neveria ničomu fixnému o sebe, ale veria tomu, že seba a aj svoje schopnosti môžu stále rozvíjať. Rastové nastavenie mysle vzniká tým, že sa rodičia zameriavajú na to, ČO dieťa urobilo preto, aby niečo dosiahlo.

Príklady pre rastové nastavenie mysle:

• „Vidíš, dokázal si to; Vidím, že si nevzdal a robil si na tej úlohe, až kým sa ti to nepodarilo.“
• „Veľmi sa mi páči, aké farby si vybral.“
• „Podarilo sa ti to úplne samej.“
• „Uložiť všetky tie hračky vyžadovalo od teba veľa vytrvalosti, však?“

Ak teda chcete, aby vaše deti neboli frustrované z každého nezdaru, oceňujte ich snahu, úsilie, vytrvalosť, precíznosť, dôvtipnosť, či trpezlivosť. Okrem toho, že ich myseľ tak nastavíte na rast, naplníte im jednu z univerzálnych ľudských potrieb, a to POTREBU OCENENIA A UZNANIA. Ak teda budete svoje deti oceňovať namiesto chválenia, budú veriť tomu, že svojou snahou môžu dosiahnuť všetko. Strach zo zlyhania ich nebude blokovať, keď sa im nebude dariť, a pokojne sa budú púšťať aj do ťažkých úloh a väčšinu z nich aj dokončia. A keď nebudú niečo vedieť, nebudú sa báť spýtať.

Možno už vnímate u svojich ratolestí fixné nastavenie mysle a chceli by ste začať vytvárať rastové nastavenie. Je možné, že to viazne kvôli vašim reakciám na ich frustráciu. Tieto reakcie však idú PROTI deťom, PROTI ich prežívaniu. Necítia sa vtedy ani milované, ani prijaté. A nemajú uspokojenú ďalšiu z univerzálnych potrieb, a to POTREBU mať uznané svoje emócie a potreby. Prv než mu niečo poviete, postarajte sa o seba. Áno, bolo by fajn, keby vaše dieťa teraz neplakalo. Prijmite, že plače alebo sa hnevá, upokojte svoju emóciu a potom sa skúste pozrieť na svet jeho očami. Jeho emócia je oprávnená, on nevie momentálne ináč reagovať, než krikom a plačom. Veď ono chcelo ten obrázok ináč nakresliť, krajšie. Vaše dieťa nepotrebuje, aby ste ho mali radi, keď sa mu nedarí. Dieťa sa totiž s tou emóciou stotožňuje. Uznáte mu emóciu, uznáte jeho. A to je pre neho najdôležitejšie. Želám vám veľa trpezlivosti a zhovievavosti na vašej ceste vytvárania rastového nastavenia mysle vašich detičiek. Je totiž dosť možné, že aj vy sami máte fixné nastavenie mysle.

Chváliť dieťa, či nie?

Pochvala býva dvojsečná zbraň, ak dieťa chválime príliš často alebo nevhodným spôsobom, môže sa stať, že sa začne snažiť len pre pochvalu samotnú. Ak sa mu však nedostane slov uznania, hrozí zasa opačný extrém - že bude znechutené, smutné a bez motivácie. Dá sa nájsť vhodná stredná cesta? Určite áno. Zabudnime však na klasické slová pochvaly „šikovné dievča, múdry chlapec, krásne dieťa“. Ak totiž chválime dieťa tak, že mu prisudzujeme určitú vlastnosť, dieťa sa začne snažiť kvôli pochvale, nie kvôli sebe, resp. kvôli veci samotnej, a svoje konanie začne prispôsobovať tomu, aby bolo pochválené znova.

Na čo teda dbať pri chválení potomka, aby mu „sláva nestúpla do hlavy“, či lepšie povedané - aby ostalo v prítomnom okamihu, zdravo potešené a zároveň pokorné pred danou činnosťou?

Konkrétne vyjadrenia namiesto všeobecných:

• Namiesto „si odvážny, múdry, dobrý“, povedzte: „Bál si sa, ale nenechal si sa odradiť.“
• Ak vám napríklad syn ukáže, akú vysokú vežu postavil, namiesto prikývnutia alebo pochvaly „fakt super“ pokračujte v hre: „Naozaj vysoká.“
• Namiesto „to je budúci šampión“ radšej opíšte situáciu a pýtajte sa. Váš záujem je pre dieťa dôležitý. „Dnes sa ti podarilo vyhrať veľké preteky.“
• Je to jednoduché, hovoriť o tom, ako to vnímate vy. (Alebo ťažké?) „Mám veľkú radosť, že ťa to baví, že sa tešíš.“

Súčasným trendom, ktorého sa mnohí rodičia pridržiavajú, je vychovávať sebavedomé a priebojné deti, ktoré sa neskôr dokážu v tomto svete uplatniť. Niektorí sa riadia heslom chváliť, chváliť a ešte raz chváliť. Samozrejme, pochvala, uznanie, povzbudenie a dobré slovo vyvolávajú radosť zo života a motivujú k lepším výkonom. Jedno je isté, pochváliť potrebuje každý, pretože správna pochvala nám dáva pocit skutočného žitia a nielen akéhosi prežívania. Pochvalu potrebujú dospelí i deti. Ako teda deti chváliť a neprechváliť? Ako dosiahnuť, aby pochvalu rodičov brali vážne, skutočne si ju vážili a brali ju ako povzbudenie a inšpiráciu?

1) Buďte konkrétni

Je dobré nevyslovovať všeobecné konštatovania typu: „Je to pekné. Dobre si to nakreslil, pekne si to zaspieval.“ Je dobré vyzdvihnúť konkrétne maličkosti. Obrázok môže byť pekný, ale nie všetko na ňom je dokonalé. A tak pochváľte to, čo si pochvalu naozaj zaslúži. Nezovšeobecňujte. Vyjadrujte sa napríklad takto: „Páči sa mi, ako si nakreslil starú mamu pri drevenom domčeku.“

2) Pomenujte vlastnosť, ktorú chválite

Väčšinou deti delíme na dobré a zlé. To nie je vhodný spôsob a toto zaškatuľkovanie viac škodí, ako prospieva. A okrem toho, nikoho v ničom ďalej neposúva. Je dobré, keď dieťa pochválime za konkrétny prejav a pomenujeme presne, za čo ho vlastne chválime. Napríklad za poriadkumilovnosť, starostlivosť, vytrvalosť, priateľské správanie. Takto bude presne vedieť, čo je správne a dobré. Aj v prípade, že zase bude mať zlý deň, spomienka na konkrétnu pochvalu mu dodá silu vrátiť sa na cestu dobra.

3) Pomenujte svoje pocity

Ak cítite radosť a nadšenie z úspechu, povedzte to.

4) Pozor na vyčítavé pochvaly

Vyvarujte sa pochvaly, v ktorej je ukrytá nejaká výčitka. Pochvaly by mali byť úprimné a opodstatnené.

5) Nechváľte vždy a za všetko

Nie je dobré ak sú deti závislé od toho, či ich za nejakú činnosť vždy pochválime alebo pokarháme. Na to, aby z nich vyrástli zdravé a sebavedomé bytosti, potrebujú mať svoj vlastný úsudok, vlastnú motiváciu a vlastnú chuť robiť veci lepšie a nie byť závislí od hodnotenia okolia. Všetkého veľa škodí, a tak aj s pochvalou narábame premyslene. Dosť často sa totiž stáva, že deti, ktoré rodičia kladú na piedestál, nedokážu neskôr odhadnúť svoje schopnosti, pretože boli zvyknuté na to, že sú vždy a za všetko pochválené a ľudia ich vždy obdivujú aj pri malej snahe niečo urobiť. Na druhej strane sú aj deti, ktoré nech by urobili čokoľvek, uznania od svojich najbližších sa nedočkajú.

6) Ako je to u detí s nízkym sebavedomím?

Nedávna vedecká štúdia ukazuje, že priveľa komplimentov pôsobí na deti s nízkym sebavedomím práve opačne. Cítia sa pod tlakom, netrúfajú si splniť všetky očakávania, a tak sa radšej vyhnú riešeniu problémov, ktoré by vyriešiť aj zvládli. Autori štúdie z britskej, holandskej a americkej univerzity zistili, že aj keď je prirodzené, že rodičia chcú chváliť svoje plaché deti, ich dobrý úmysel v skutočnosti zlyhá. 240 chlapcov a dievčat vo veku od osem do dvanásť rokov odpovedalo na otázky zamerané na hodnotenie ich sebavedomia. Potom ich vedci požiadali, aby odkreslili obrázok. Vedci vychválili plaché deti bez sebadôvery, ale tie, ktoré si verili, ohodnotili len vlažne. Deti potom mali odkresliť ďalšie obrázky a tie pochválené sa vyjadrili, že niektoré obrázky boli teraz oveľa zložitejšie.

Vedec Eddie Brummelman hovorí: „Ak poviete dieťaťu s nízkym sebavedomím, že niečo urobilo neuveriteľne dobre, môže si myslieť, že je vždy potrebné podať neuveriteľne dobrý výkon.“

Zdá sa vám to kruté? Aj mne, aspoň na prvé počutie. Tiež svojim deťom hovorím, aké sú šikovné, úžasné, ako dobre niečo urobili, chválim ich a povzbudzujem. Chcem, aby z nich vyrástli sebavedomé inteligentné bytosti, ktoré budú poznať úspech a jeho cenu. Forma, akou deti dnes chválime ovplyvní ich ďalší život, pretože ovplyvní ich motiváciu a dosahovanie cieľov.

Vyzerá to celkom nevinne: dieťa niečo dokáže, my ho za to pochválime. V domnení, že ho tým motivujeme. Áno, motivujeme, k tomu, aby očakávalo ďalšie a ďalšie pochvaly. To ale nie je cieľom žiadneho rodiča, ani učiteľa. Cieľom našej pochvaly je povzbudiť deti, aby pokračovali v niečom pozitívnom a dosahovali pozitívny výsledok. Ak ale dieťa každú chvíľu počúva iba slovíčka "výborne", "si skvelý", "ty si šikovný" a pod. nič konkrétne mu tým nepovieme. Nedozvie sa, čo bolo dobré na tom, čo dokázal, aby to mohol zopakovať aj nabudúce.

Prieskumy ukazujú, že spôsob, akým vyjadrujeme deťom uznanie má veľký dopad na ich vývin. Claudia Mueller a Carol Dweck z Kolumbijskej univerzity zistili, že deti, ktoré boli chválené za svoju inteligenciu namiesto toho, aby bola vyzdvihnutá snaha, ktorú na nejaký výkon vyvinuli, sa časom sami začali sústrediť len na svoje výsledky. Ak sa im niečo nepodarilo, strácali vytrvalosť a radosť z vykonávaného. Zlyhanie si vysvetlili ako svoju neschopnosť (žili v presvedčení, že tú nemožno zmeniť) a v ďalších pokusoch dosahovali slabý výkon. Príliš veľa chvály môže dokonca škodiť.

Z uvedeného vyplýva, že by sme sa mali vyhnúť chválam v oblastiach, ktoré deti neovládajú a nemajú na ne dosah - inteligencia, fyzická krása, športové alebo umelecké nadanie. Pochvalu treba smerovať do oblastí, v ktorých sa naopak musia angažovať, ukázať zodpovednosť, spoľahlivosť, disciplínu, skúmať, rozhodovať sa.

Musíme sa najskôr zamyslieť, prečo to, čo urobili, bolo dobré a pochváliť ich špeciálne za to. Najmä u malých detí je pochvala úplne zbytočná. Ak sa im niečo podarí, stačí to vyzdvihnúť. Ak sa vašej ratolesti prvýkrát podarilo vyliezť samotnému po schodíkoch na šmykľavku alebo si zaviazať pekne šnúrky na topánkach, povedzte len „Ty si sám hore vyliezol", „Už si si sám zaviazal šnúrky" a ten víťazoslávny úsmev, ktorý následne uvidíte, vám sám o sebe povie, že pochopil, že ste na neho hrdí.

Spôsob, akým dieťa chválime, formuje jeho myseľ a schopnosť napredovať. Štúdia ukázala, že deti možno rozdeliť do dvoch skupín - s uzavretým resp. rastúcim myslením. Nositelia uzavretého myslenia veria, že vlastnosti ako inteligencia, charakter a kreativita sú vrodené a nemenné. Inak povedané, je jedno, koľko budú študovať a snažiť sa, stále budú na tej úrovni, ktorá im bola daná. Na druhej strane deti s rastúcim myslením sú presvedčené, že mozog je sval, ktorý sa zväčšuje a schopnosti sú aktíva získavané prácou a úsilím.

Vedci zhromaždili dve spomínané skupiny 4-ročných detí. Tie mali za úlohu poskladať puzzle. Po dokončení, v druhej fáze im ponúkli možnosť poskladať ho znovu alebo skúsiť vyskladať iné, nové. Deti zaradené do skupiny uzavretého myslenia sa uspokojili so známou prvou skladačkou, zatiaľ čo skupina s rastúcim, flexibilným myslením siahla po novej hre, lebo začínať znovu s tým, čo už raz poskladali, im pripadalo nudné.

Je dokázané, že pochvalu vedia oceniť iba deti do 7 rokov. Staršie deti sú ako dospelí - podozrievavé. Už v dvanástich rokoch hľadajú za oslavnými slovíčkami, kde je skrytý háčik. V tomto veku už totiž zvyčajne chápu, či skutočne niečo dokázali. Napríklad pochvalu od učiteľa si môžu vysvetliť po svojom - ako falošnú útechu, ktorou im chce dodať extra povzbudenie. Tínedžeri už pochopili princíp, že deti, ktoré nadmieru niekto chváli v podstate zaostávajú.

Buďte úprimní. Jedna z najväčších rodičovských či učiteľských chýb je domnienka, že deti nevycítia, čo za našimi chválospevmi stojí. V úmysle povzbudiť ich k lepšiemu výkonu z času na čas preháňame, pričom oni chápu, že v niečom zlyhávajú. Chvála môže byť aj demotivujúca. Deti si na ňu vytvárajú imunitu. Vyžadujú si väčšie a väčšie dávky, aby boli spokojné. Akonáhle im prestaneme pod nosom ťahať medové motúziky, strácajú záujem. Jednoducho povedané, prestaneme chváliť, prestane ich maľovanie, skladanie, cvičenie baviť.

Namiesto chvály výkon pozorujme a komentujme. Nezávislý komentár ako „fiha, ty si sa sám obul" alebo „dokázal si to" je hodnotnejší, pretože dieťa spozná, čo muselo urobiť aby niečo vykonalo. Pozor však na to, aby sme sa neuchýlili k súdeniu či kritike.

Kedy chváliť a kedy nie:

• Chváliť za snahu a proces: „Vidím, že si sa veľmi snažil, aby si to dokončil.“
• Chváliť za konkrétny čin: „Bolo pekné, že si pomohol starkej s nákupom.“
• Oceniť pokrok: „Pamätáš si, ako sa ti to predtým nedarilo? Pozri sa, ako si sa zlepšil.“
• Nechváliť za to, čo je samozrejmé alebo ľahké: Dieťa sa samo obuje - stačí úsmev a prikývnutie.
• Vyhýbať sa porovnávaniu: „Si šikovnejší ako tvoj brat.“
• Nechváliť za vlastnosti, ktoré dieťa nemôže ovplyvniť: „Si taký múdry“ alebo „Si taký pekný.“

Všetko začína a končí motiváciou. Deti sa rodia s prázdnou mysľou, aby mohli objavovať svet okolo. Sú preto prirodzene naplno motivované. Chcú sa zapojiť a reagovať na všetko, čo sa pri nich deje. Veľmi skoro zistia, že ich akcie majú na to určitý dopad a začnú si jednotlivé činnosti spájať (Keď sa dotknem kolotoča na postieľke, začne svietiť. Keď sa rozplačem, príde ku mne mamička). Z tohto objavu majú taký dobrý pocit, že ich to motivuje skúšať ďalej. S novými objavmi získavajú väčšiu istotu a sebestačnosť. Deti sa dokážu samé motivovať vtedy, keď správne podporujeme ich prirodzenú zvedavosť.

Bábätká od narodenia do 18 mesiacov: Novorodenci nepotrebujú viac ako známe prostredie, v ktorom sa môžu usmievať, plakať, mrmlať si a neskôr sa hýbať. Keď sa dokážu otáčať a dočahovať veci okolo seba, je to pre nich prirodzená motivácia aby sa postavili, začali chodiť. Fyzicky aj psychicky.

Deti do 3 rokov: V tomto veku sú už veľmi vnímavé, objavujú koľko sa len dá a už dokážu rozlíšiť ako niečo urobiť aby dosiahli lepší efekt. Prichádza u nich sebauvedomovanie a sebahodnotenie. Trojroční sa nesnažia už len o dokončenie svojej aktivity, ale majú aj záujem ju urobiť dobre. Zisťujú, ktoré činnosti sú pre nich ťažké a ktoré naopak urobia ľahko. Keď sa im niečo podarí, sú na seba pyšní. Ak im to naopak nevyšlo, skúšajú a učia sa ďalej a nehanbia sa. Pocit hanby majú len vtedy, ak vedia,že úloha bola príliš ľahká.

Predškoláci 3-5 rokov: Predškoláci si dokážu svoj proces učenia sa už sami manažovať. Sú v dokončení zadávaných úloh samostatnejší. Napriek tomu, že zvládnu veci robiť sami a potichu (necháme ich za stolom aby si kreslili, v izbičke si skladajú stavebnicu), oveľa účinnejšie pre ich rozvoj a motiváciu je, keď sa budú o tom, čo práve robia a ako to robia, s niekým rozprávať. Cítiť podporu a pomoc dospelého v tomto veku je veľmi dôležité. Deti získavajú pocit, že majú nad niečom kontrolu a tým sa zvyšuje ich istota a sebavedomie.

Ak ste si aj vy uvedomili, že svoje deti chválite nesprávne (ale ktorý rodič to niekedy neurobí), je na čase to skúsiť inak. Tiež som s tým začala. Môj syn sa vrátil zo škôlky s pokresleným zošitom.

tags: #ako #spravne #chvalit #dieta