Príchod nového života do rodiny bol vždy významnou udalosťou, sprevádzanou množstvom tradícií, obyčajov a povier. Tieto zvyky, hlboko zakorenené v minulosti, mali zabezpečiť zdravie, šťastie a dobrý život dieťaťa, a zároveň upevňovali sociálne väzby v rámci komunity. Narodenie potomka, a obzvlášť prvého chlapca, malo v starých kultúrach zásadný význam pre fungovanie a zachovanie rodiny.
Obdobie pred narodením: Tehotenstvo a jeho špecifiká
Čas spojený s očakávaním narodenia dieťaťa bol v minulosti spätý s množstvom ochranných úkonov, ktoré mali matku a nenarodené dieťa ochrániť pred negatívnymi silami. Svet našich predkov ovplyvňovala viera v magické praktiky. Tehotná žena bola voči rodine i lokálnemu spoločenstvu v špecifickom postavení, spojenom s výhodami i obmedzeniami.
Ľudia verili, že správanie budúcej matky môže ovplyvniť zdravie, vlastnosti, vzhľad a budúcnosť dieťaťa. Z tohto dôvodu musela tehotná žena dodržiavať množstvo zákazov a obmedzení. Budúca matka sa nesmela pozerať na nepekné a neobvyklé veci, ani ich robiť. Verilo sa, že by sa tieto negatívne vnemy mohli preniesť na dieťa. Podobne, konzumácia niektorých jedál bola zakázaná, pretože sa predpokladalo, že by dieťa mohlo zdediť vlastnosti týchto potravín.
Predstavy o vplyve prírodných síl, zvierat a magických bytostí mali v poverových predstavách ešte väčšiu gradáciu s príchodom tmy. Preto tehotná žena nesmela za žiadnych okolností napríklad vidieť západ slnka, ani vychádzať von po zotmení, pozerať sa do ohňa. Vtedy nastával čas moci negatívnych síl. Podľa ľudových predstáv, strigy priam číhali, aby svojimi čarami získali moc nad nenarodeným dieťaťom.
Tehotenstvo sa však považovalo za prirodzený stav a žena väčšinu robôt okolo hospodárstva v minulosti vykonávala až do vysokého štádia tehotenstva. Aj tu platil tradičný úzus, že práca žene uľahčí pôrod. Nezvyčajné nebolo, ak ráno odchádzala pracovať na pole a naspäť sa vracala už s dieťaťom v plachte.
V minulosti sa na spanie používali takzvané strožliaky - „matrace“ vyplnené slamou. Slama sa menila raz do roka, a tak znečistenie spôsobovalo pri pôrode problémy. Preto najmä viacnásobné, skúsené rodičky priviedli na svet dieťa niekedy aj v maštali, pričom sa rukami pridŕžali válova.
Z fyzických znakov tehotnej ženy sa dokonca predpovedalo pohlavie dieťaťa. V niektorých lokalitách sa tehotenstvo tajilo, aby žena ľahšie rodila, inde sa tajiť neodporúčalo, lebo dieťa by zostalo nemé. Tehotná žena nosila zvyčajný odev, sukne si uvoľnila v páse, prípadne brucho stiahla pásom látky.
Vzťah spoločenstva k nej bol pozitívny, zároveň sa však považovala za nečistú, preto bola čiastočne spoločensky izolovaná. Napríklad, nesmela niesť dieťa na krst. V práci nemala úľavy a v spoločenskom styku sa jej nevenovala zvláštna ohľaduplnosť. Na návšteve si tehotná smela jedlo sama vypýtať, inak by mohla zabažieť.
Už počas svadby sa myslelo na rituály, ktoré mali v budúcnosti zabezpečiť žene bezproblémový pôrod. V niektorých regiónoch nevesta pri sobáši púšťala na zem kuracie pierko, inde zasa nemala mať na svadobných šatách žiadne uzly. Pri obradoch týkajúcich sa budúceho potomstva niekedy asistoval aj muž. Keď chcel, aby žena ľahko porodila, musel si povoliť remeň o jednu dierku. Ak mladomanželia túžili po prvorodenom synovi, vložili do lona nevesty pri čepčení chlapca.
Pred pôrodom sa tiež mala žena za mesačnej noci umývať po tri dni studenou vodou z potoka. Povery, mágia a zákazy boli takisto neodmysliteľnou súčasťou tehotenstva a narodenia dieťaťa. Spájali sa s chorými ľuďmi, žobrákmi, vplyvmi prírody a pôsobením nadprirodzených síl. Rozprávať sa s tulákmi bolo zakázané, aby dieťa nepostihol rovnaký osud. Rovnako absolútny dôraz sa týkal zamedzeniu kontaktu s mrzákmi a chorými ľuďmi z totožných dôvodov.
V prípade kráľovských pôrodov, prípravy začínali už mesiac pred očakávaným termínom. Kráľovná bola odvedená do špeciálnej komnaty, kde mala zostať až do pôrodu. Komnata bola zámerne udržiavaná v tme, s okenicami zakrytými tapisériami, a jediným zdrojom svetla boli sviece. Denné svetlo sa považovalo za škodlivé pre matku aj dieťa. Teplo a tma mali napodobňovať matkine lono. Budúca matka trávila celý mesiac v posteli, pričom ju mohli navštíviť len služobné a iné ženy, ktoré museli šepkať. Komnata bola zdobená náboženskými motívmi a tapisériami s vyobrazením krajiny, aby sa predišlo halucináciám matky a deformáciám dieťaťa.
Prvé týždne života: Ochrana a formovanie dieťaťa
Obdobie od narodenia do šiestich týždňov života dieťaťa, v tradičnom prostredí až do krstu, bolo vymedzené špecifickými obyčajmi a poverami. Jeho vlastnosti a osud sa predpovedali podľa termínu narodenia, nebeských telies či telesných znakov. Zdravie, krásu, šikovnosť, vzťah k domovu a bohatstvo mu malo zabezpečiť položenie na kožuch, na stôl, na zem. Dlaňami formovali dieťaťu hlavu, prstom robili jamky do líc a brady, do rúk mu vkladali pracovné predmety, aby tak ovplyvnili jeho budúcnosť.
Pred urieknutím a nepriaznivými vplyvmi ho mala chrániť červená stužka. Prvý kúpeľ mal hygienický i magický význam: do vody sa vkladali predmety, ktorých vlastnosti mali prejsť na dieťa (peniaze, med, liečivé rastliny). Archaickým obyčajom bolo položenie dieťaťa na zem (pod stôl) a jeho následné pozdvihnutie otcom, potvrdzujúce právo na život a prijatie do rodiny.
Do krstu nesmelo dieťa zostať samo, aby ho strigy nevymenili; neukazovali ho cudzím ľuďom, nesmeli po západe slnka sušiť vonku jeho plienky. Povíjali ho veľmi pevne, aby mal rovné končatiny a potierali masťou alebo maslom, aby mu bolo teplo. Ak do krstu zomrelo, pochovali ho bez kňaza v zvláštnej časti cintorína. Hovorilo sa, že takéto dieťa po nociach plače (pýta krst), alebo že sa z neho stane svetlonos.
Obrany priestorové oddelenie matky s dieťaťom počas šestonedelia malo v ľudovej tradícii nielen magický, ale aj praktický význam. V magickom zmysle na ňu mohli pôsobiť zlé čary. V tomto čase bola považovaná za nečistú a preto mala s dieťaťom posteľ v rohu izby, zastretú kútnou plachtou - kútnicou. Tá ju izolovala od pôsobenia negatívnych síl, ktoré mohli podľa povier oslabovať matku i dieťa. Z čisto praktického hľadiska išlo o oddelenie rodičky s dieťaťom od ostatných obyvateľov domu, ktoré ju chránilo nielen pred chorobami, ale zároveň oddeľovalo od všeobecného diania v chalpe a zabezpečovalo jej relatívny pokoj.
Ochrannú funkciu matky a dieťaťa zároveň zvyšovali ľudové ochranné predmety. Na kútnicu vešali na Kysuciach napríklad cesnak, ochranné zeliny, klince. Praktickým hygienickým dôvodom bol aj obmedzený vstup za kútnu plachtu. O rodičku s dieťaťom sa za kútnou plachtou starala v prevažnej miere len babica a krstná matka, ktoré žene s dieťaťom prinášali jedlo a pomáhali s dieťaťom.
Pozostatky starobylých magických predstáv zmiešaných s praktickým motívom sa viažu aj s minimom možností opustenia ochranného priestoru za kútnou plachtou. Dialo sa tak len vo mimoriadnych prípadoch, pretože ľudová viera v moc bosoriek a stríg, ktoré číhali na chvíľu, kedy ostane dieťa nechránené, bola veľmi silná. Verilo sa, že môžu dieťaťu uškodiť či dokonca ho vymeniť za iné. Samotná šestonedieľka sa mimo ochranného priestoru mohla pohybovať len, ak mala pri sebe ruženec, ochranné predmety alebo magické rastliny.
Krítiace ženy v minulosti často využívali pri pôrode tradičné metódy podpory. Rozviazali sa všetky uzly v dome, odomkli sa zámky, rodičke sa rozplietli vlasy a pálili sa bylinky, najmä čistec. Tieto úkony mali symbolicky odstrániť prekážky a zabezpečiť hladký pôrod.
Pôrod v minulosti prebiehal doma a bol výlučne ženskou záležitosťou. Dieťa pomáhali priviesť na svet pôrodné asistentky nazývané babice. Nebolo však nezvyčajné, že babice sa volali len k ťažším pôrodom, inak boli pri rodiacej žene prítomné skúsené ženy z rodiny. Lekár, ak to vôbec dovolil čas a peniaze, sa volal len k ťažkým pôrodom.
V prípade kráľovských pôrodov, pôrod nebol intímnou záležitosťou. Bolo bežné, že sa počas pôrodu v komnate stretlo viac ako sto ľudí, ktorí netrpezlivo očakávali príchod dediča. Kráľovský pôrod bol politickou udalosťou, ktorá zásadne ovplyvňovala život celého národa. Z toho dôvodu sa celá krajina zaujímala, či kráľovná porodí následníka trónu, alebo nie veľmi preferované dieťa ženského pohlavia.
Pre zabezpečenie akéhosi súkromia kráľovnej sa z postele spustili tapisérie, zahaľujúce intímnu udalosť. Prítomní však sledovali celú situáciu veľmi pozorne, aby potvrdili pohlavie a zdravie dieťaťa, ale najmä vylúčili akúkoľvek špinavú hru, ktorú mohla kráľovná vymyslieť. Pretože bol očakávaný mužský dedič, panovníčky často urobili čokoľvek - výmenu detí nevynímajúc.
Kráľ nebol pri pôrode vítaný. Prítomné boli iba ženy, ktoré podporovali kráľovnú, ticho sa rozprávali a rozptyľovali ju. Rodiace matky sa spoľahli viac na skúsenosť ostatných žien, ktoré už rodili - lekár sa privolával len v krajných prípadoch, kedy šlo o život. Z toho dôvodu bol pôrod lotériou, v ktorej mohli umrieť ako matka, tak i dieťa. Častým dôvodom boli infekcie; ženy si „uľahčovali“ nápojom, ktorý pozostával z vajec, smotany, kaše a alkoholu. Ten im mal zaistiť silu, aby prekonali náročný pôrod ale aj odolali infekciám.
Keďže v kresťanstve sa bolesť pri pôrode pokladala za trest za prvotný hriech, kráľovské matky nemali povolené uľahčovať si od bolesti. Žena si ňou mala prejsť bez možnosti uľaviť si, pretože všetci verili, že si utrpenie zaslúži. Až kráľovná Viktória začala masívne protestovať a vydupala si od lekára chloroform pri pôrode svojho ôsmeho syna, princa Leopolda.
Po pôrode sa dieťa matke vzalo a riešili sa potrebné náležitosti ako krst. Kráľovná mala však prikázané zostať v súkromí ešte ďalších šesť týždňov, aby sa zotavila, než sa ukáže na verejnosti. To znamenalo, že na krste svojho dieťaťa neboli panovníčky obvykle prítomné.
V 19. storočí sa princ Albert, manžel kráľovnej Viktórie, vykašlal na tradície a zúčastnil sa pôrodu ako podpora svojej milovanej. Stal sa tak prvým panovníkom prítomným pri pôrode svojho dieťaťa.
Oslava narodenia: Kútnice a prijatie do spoločenstva
Po narodení dieťaťa nasledovala oslava, známa ako kútnice. Išlo o 9. až 14. deň po narodení dieťaťa, čo predstavovalo formu prijatia medzi príbuzných a spoločenstvo a potvrdenie vzniknutých sociálnych rolí vo vzťahu dieťaťa a rodičov. Tieto oslavy sa rozvinuli najmä v 18. storočí ako hostiny spojené s obdarúvaním po cirkevnom krste. Kútnice sa konali popoludní v deň krstu, ojedinele jeden až dva týždne po ňom.
Počas nich bola rodička s novorodencom za kútnou plachtou. Na Orave, Kysuciach, v Liptovskej Tepličke, v Gemeri mali ešte v polovici 20. storočia charakter neviazanej ženskej zábavy. Hostí pozývala pôrodná baba alebo niekto z príbuzenstva prinesením koláča a pálenky (radostník). Účastníci vo sviatočnom odeve nosili pre dieťa dary a potraviny - varené jedlo, pálenku, pečivo.
V niektorých lokalitách okrem hlavných krstín existovalo do roka menšie pohostenie, ktoré sa nazývalo nápravky, otrusky, radoviny alebo narodzivie. Tradičnými darmi krstných rodičov boli plátno, odev a peniaze. Novšími darmi sú náušnice pre dievčatko a pre chlapca retiazka.
V minulosti bolo narodenie dieťaťa sprevádzané podľa tradície mnohými obyčajmi, úkonmi a zaužívanými rodinnými obradmi, ktoré mali dieťatku zabezpečiť zdravie a dobrý život. Narodenie prvého chlapca bolo v starých vyspelých kultúrach základným princípom fungovania a zachovania rodiny a ochrany ženského potomstva.
Po zdarnom pôrode sa vykonali veľmi starobylé tradičné praktiky. Dieťa položili na kožušinu pod stôl - symbol rodiny a rodového kultu predkov. Gazda ho následne pozdvihol a symbolicky prijal do rodiny.
Keďže žena sa v období tehotenstva, pôrodu a šestonedelia považovala za nečistú, musela neskôr absolvovať očistný rituál v kostole, takzvanú vádzku. Počas obradu bola rodička posvätená kňazom a obchádzala oltár s horiacou sviečkou. Na druhý deň po vádzke sa žena mohla opäť zapojiť do bežného spoločenského a pracovného života. Vádzku cirkev zrušila až Druhým vatikánskym koncilom v polovici 60. rokov 20. storočia, dovtedy každá žena, ktorá porodila, musela tento rituál absolvovať.
Príchod človeka na svet bol v tradičnej kultúre spätý s obradmi, obyčajovými úkonmi, poverami a etickými normami, ktoré sú súčasťou rodinných obyčajov. Kresťanské obrady boli ešte v 16.-17. storočí pociťované ako duplicitné alebo zbytočné, keďže základné funkcie plnili aktívne fungujúce ľudové obrady.
V národopisnej vede zaužívané pomenovanie komplexu obyčajov sprevádzajúcich prelomové momenty v živote človeka je "obyčaje životného cyklu". Patrí sem narodenie dieťaťa, dosiahnutie pohlavnej zrelosti, uzavretie manželstva (svadba) a úmrtie (pohreb), čo sú univerzálne platné biologicko-fyziologicky podmienené zmeny.
V mnohých afrických komunitách, ako napríklad u Masajov, sa na počesť narodenia nového človeka zabíjala ovečka. Luhyovia dodnes pri tejto príležitosti skladajú špeciálnu pieseň. V Keni, kde žijú prevažne kresťania, je dôležitou súčasťou príchodu na svet krst, pričom ľudia často spájajú pôvodné tradície a kresťanské obrady.
PRADÁVNE VIANOČNÉ ZVYKY
Zmeny v tradíciách
V posledných desaťrociach 20. storočia sa tradičné zvyky spojené s narodením dieťaťa začali meniť a prispôsobovať modernej dobe. Rodením v pôrodniciach, najmä počas druhej polovice 20. storočia, zanikla časť úkonov, ktoré boli založené na poverových a magických predstavách.
Presun pôrodov z domácností do pôrodníc v 50. rokoch 20. storočia znamenal pre ženy veľkú úľavu. Najdôležitejšími spojenkyňami tehotných žien v časoch pred pôrodnicami boli pôrodné baby, babice či babicule. Prvé kurzy pre babice na území Slovenska sa začali organizovať v roku 1770 na Trnavskej univerzite.
Dnes máme veľké šťastie, že možností ako a kde rodiť máme neúrekom. Máme možnosť voľby, od klasického po hypnopôrod.
