Zúfalstvo, krik, plač, vyjednávanie, hádzanie sa o zem... Keď k vám zavíta obdobie vzdoru, rodinná idylka sa razom mení na nočnú moru, a väčšinou sa jej nevyhne žiadny člen vašej domácnosti. „Neurobím, nechcem, nebudem, nepôjdem,“ počúvate jedno nie za druhým a nech robíte, čo robíte, s malým tvrdohlavcom jednoducho nepohnete. Každý, kto si so svojou ratolesťou prešiel týmto náročným obdobím, už vie, že bez poriadnej dávky trpezlivosti to nejde.
Čo je obdobie vzdoru a ako dlho trvá?
Obdobie vzdoru sa nedá presne vymedziť. Kým u niekoho prehrmí za pár týždňov, iní sa s ňou snažia popasovať aj niekoľko mesiacov. Môže pokojne trvať mesiac, potom sa na dva mesiace kdesi „zašije“ a následne opäť vypláva na povrch. Dieťatko skúša hranice zhruba od roka a pol až do 4 rokov, kedy naberá vzdor na sile a je skutočnou skúškou rodičov. „U staršieho syna to začalo presne v dvoch rokoch a u mladšieho v 15 mesiacoch. Lekárka mi povedala, že vzdor graduje do štyroch rokov, a mala pravdu. U staršieho sa to v 4,5 roku začalo po troške mierniť, u mladšieho sa to stále stupňuje,“ zverila sa na fóre Modrý koník mamička xlucia.
Obdobie vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie. Ráno dieťa pozdraví, poobede nie. Ráno si umyje zuby, večer urobí kvôli tomu scénu. Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo… Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.
Prvé obdobie vzdoru (okolo 1 roka) prichádza s objavom slova „Nie!“ Typické prejavy sú často fyzické: hádzanie jedla, odmietanie spolupráce pri obliekaní alebo prebaľovaní, zmena nálady z minúty na minútu. Dieťa sa snaží presadiť svoju vôľu v základných činnostiach, ale ešte nemá plne vyvinutú reč na verbálny prejav. Obdobie vzdoru 2 roky a obdobie vzdoru 3 roky sú pre rodičov často najväčšou výzvou. Typické prejavy zahŕňajú hádzanie sa o zem, krik, kopanie, záchvaty zúrivosti, ktoré môžu trvať 10-20 minút. Obdobie vzdoru 4 roky mení svoju formu. Fyzický vzdor sa postupne mení na verbálny: drzosť, odhováranie, neustále testovanie logických pravidiel, ignorovanie pokynov. Dieťa má už lepšie reč, ale bojuje o svoje miesto v kolektíve (škôlka, škola) a neustále testuje hranice a autority.
Typický záchvat hnevu začína prejavmi frustrácie (plač, nespokojnosť, stonanie). Potom prichádza vrchol hystérie: krik, kopanie, búchanie, zadržiavanie dychu, alebo hádzanie sa o zem. Dieťa v tomto stave stráca kontrolu nad svojím telom aj emóciami a jeho reakcie sú nevedomé.
Dieťa si vzdorom formuje svoju osobnosť
Vďaka bohatej slovnej zásobe si už drobec dokáže naplno presadzovať svoje, postaviť si hlavu, aj vás dostať riadne do vývrtky. Nevešajte hlavu a vôbec sa netrápte tým, že ste zlá mama alebo nebodaj, že ste vo výchove zlyhali. Dieťa to nerobí kvôli tomu, aby vám ublížilo. Práve naopak, formuje si tým svoju osobnosť, učí sa hovoriť „nie“, hľadá, kde sú hranice. Nerozumie často tomu, prečo nemôže alebo musí to či ono a nemá ešte v malíčku sebakontrolu, preto tie záchvaty zlosti a výkyvy nálad.
Deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.
Ako si so spurným dieťaťom poradiť?
Čo teda s tým? Každé dieťatko je iné, preto si pri najbližších záchvatoch zlosti budete musieť otestovať, čo platí na to vaše. A keď už budete mať pocit, že ste skutočne v koncoch, nikdy nie je hanbou obrátiť sa na odborníkov, ktorí vám môžu dať cenné rady ako sa s tým všetkým popasovať.
1. Skúste dať drobcovi za pravdu
Nikdy nemôže byť po vašom, pretože drobec musí vždy urobiť opak toho, čo po ňom chcete vy? Petruska 77 má na to svoj overený recept: „ Jednoducho som s ním vypiekla. Vo všetkom som s ním súhlasila a tým, že to znegoval, sme sa nakoniec dostali tam, kde som ho chcela mať. Ako to vyzeralo v praxi? JA: Pôjdeme na prechádzku. ON: Nie, nepôjdeme. JA: Dobre, tak nepôjdeme. ON: Ale áno, pôjdeme.“
2. A čo tak ignorácia?
Máte pocit, že čím viac to vo vás vrie, tým viac drobec rýpe a ešte väčšmi vo vás emócie gradujú? „Mne sa veľmi osvedčilo nereagovať vôbec - nie je obecenstvo, nie je pre koho robiť divadlo. Odísť z miestnosti, zapnúť si televízor, začať pozerať von oblokom (aj keď nervy ako špagáty), ale navonok KĽUD. Viem, je to ťažké. Keď raz akokoľvek zareagujete, bude to dieťa skúšať aj nabudúce. Vôbec sa nestresujte tým, či to skončí pred škôlkou, alebo nie, tam to deti skúšajú len občas, väčšinou len raz, dva razy, kým zistia, že účinok je nulový. Na verejnosti je to samozrejme ťažké, ale NIČ si nerobte z hlúpych poznámok okolia, oni vám v tom nepomôžu. Ja som si vtedy vždy vravela, že je to zbytočné, kľudne počkám, kým doreve, ale tú vec aj tak nedostane,“ radí mamičkám mamavera a dodáva: „Pomôže len dôslednosť, vysvetľovanie a nepovoliť ani pod tlakom kriku a urážania sa. Snažte sa chváliť aj za drobnosti, pochvala je veľkou motiváciou. Roky pracujem s takými deťmi a roky to na mňa skúšajú, vrátane vlastných.“
Vzdorovitému správaniu nevenujte príliš veľa pozornosti. Krátke, stručné a výstižné vysvetlenie, že dieťa nedostalo to, čo chcelo, lebo zvolilo nesprávnu cestu, bude úplne stačiť. Zamerajte sa viac na chvíle, v ktorých dieťa zvolilo zrelšie spôsoby na dosiahnutie svojho cieľa a tie oceňte.
3. Veďte s dieťaťom dialóg
Deti potrebujú hranice a my, ich rodičia, sme tu na to, aby sme ich naučili žiť v tomto svete a začleniť sa do spoločnosti. Neznamená to ale, že život detí má byť plný zákazov a príkazov. Rovnako ako dospelí, aj deti sú osobnosti, majú svoje predstavy, túžby, fantáziu, potreby, ... a treba k nim tak pristupovať. "Treba povedať veci na rovinu, nie klamať. Do škôlky, k babke ideš preto, lebo maminka musí zarobiť korunky na hračku, čokoládku, ... Chvíľu to potrvá, no pochopí to. Treba to stále opakovať a rozprávať sa s ním na rovinu. U nás to zabralo. Keď nechce ísť z domu, povedz mu, že ty odchádzaš a on môže zostať doma sám, ty prídeš po práci. Alebo nech ide vyzlečený, ak sa nechce obliecť - predsa jemu bude zima a jemu sa budú iné detičky smiať, že ide v pyžamku," radí lenusiknr. „Dosť mi pomohlo, keď som jej dala na výber z viacerých prípustných variant - či sa to týka oblečenia, prechádzok, hrania, atď. Takže nemala dôvod hysáčiť, a keď už, tak buď skúsiť ukľudniť alebo nechať vyrevať, u každého zaberie iné,“ delí sa o svoju skúsenosť ďalšia z mamičiek rainee.
Ponúknite voľby. Umožnite dieťaťu vybrať si z dvoch alebo troch možností. Napríklad, ak má dieťa problém s obliekaním, ponúknite mu na výber dve tričká. Týmto spôsobom mu dáte pocit kontroly a znížite pravdepodobnosť vzdoru.
4. S hnevom si poradí silné objatie alebo krátke odlúčenie
O silnom objatí sa v spojitosti so záchvatom hnevu hovorí dosť často. Nie u každého dieťaťa to ale skutočne zaberá. Sú deti, ktoré sa po chvíli zápasenia s maminou naozaj upokoja, no sú aj také, v ktorých tento akt napätie ešte väčšmi znásobí. Ktorý prípad je ten váš, si musíte len otestovať pri najbližšom amoku. Laskavamama na túto metódu nedá dopustiť: „Terapia objatím pomáha a u nás zaberalo, keď som ho vzala na ruky a silno si ho k sebe pritisla. Najnovšie skúšam facku a účinkuje! Princíp je ten, že keď má dieťa záchvat a nereaguje, hádže sa o zem, dáme facku zemi - dlaňou udrieme o zem. Škaredá zem, nenúť ma hádzať sa na teba, po tebe sa chodí a nie leží a šúcha. Možno to príde niekomu hlúpe, ale nám to pomáha.“ Ja, ako autorka článku, som mala so synčekom presne opačnú skúsenosť: „U nás objatia nefungovali vôbec. Vonku, keď sa mi malý hodil o zem, povedala som mu, že idem domov, a keď ho to prejde, nech príde za mnou. Keď pochopil, že stále idem a neotáčam sa, tak to vzdal a rozbehol sa za mnou. Doma sme sa museli pri silnom amoku odlúčiť, inak to nešlo. Tak to v oboch gradovalo a nič nepomohlo, že sme museli byť minútku každý sám so sebou. Naučila som ho, že sa má ísť upokojiť do izbičky. Žiadna tma, žiadne zavreté dvere, žiadny krik, ... poprosila som ho, aby šiel do izbičky, a keď sa upokojí, nech príde späť a porozprávame sa o tom. Trvalo to nejaký čas, kým to celé pochopil, no nakoniec to fungovalo skvele. Keď to prišlo, zobral sa do izbičky, predýchali sme to obaja a potom prišiel so slovami, že už je ukľudnený. Objali sme sa, porozprávali a išlo sa ďalej.“
Silné objatie: Ak dieťa bojuje so silným emocionálnym stavom, pevné, ale láskavé objatie (držíte ho, nie agresívne) mu môže pomôcť regulovať emócie. Zmena miesta: Ak je to možné, zmeňte prostredie. Odveďte dieťa z obchodu na chodbu, prejdite do inej izby alebo len vyjdite na chvíľu na balkón.
5. Pokúste sa ho pochopiť
Keď si už naozaj neviete rady a návštevu psychológa si stále nechávate v zálohe, siahnite po literatúre, ktorá vám pomôže hlbšie nazrieť do detského sveta. Mamavera má pre vás hneď dva tipy: „Super sú knihy Dieťa potrebuje hranice a Malý tyran. Dieťa potrebuje zistiť, že jeho odpoveď môže byť odmietavá, je to súčasť jeho vývoja, ale tiež potrebuje zistiť následky. V žiadnom prípade by som ho netrestala, chce to nekonečnú trpezlivosť, zaberá možnosť vybrať si z dvoch možností (obidve vyhovujú nám, ale dieťa má pocit, že si vybralo), zákazov a príkazov čo najmenej, aby to NIE znamenalo naozaj NIE, ale nebolo to používané pričasto.“
Vzdelávajte sa. Čítajte literatúru o detskom vývoji a vzdore, deľte sa o skúsenosti s ďalšími rodičmi a hľadajte rady od detských psychológov. Každé dieťa je jedinečné a niektoré metódy môžu fungovať lepšie než iné.
Ako vychovávať deti v dnešnej dobe - 5 tipov na výchovu - radí psychiater Max Kašparů
Zostaňte pokojní a stanovte jasné hranice
Deti často zrkadlia emócie svojich rodičov. Ak budete reagovať na vzdor s hnevom alebo frustráciou, pravdepodobne to situáciu len zhorší. Skúste si udržať pokojný tón hlasu a vyhnúť sa kriku. Ukážte dieťaťu, že rozumiete jeho pocitom a že ste pripravení pomôcť mu ich zvládnuť.
Stanovte jasné a konzistentné hranice. Deti potrebujú vedieť, čo je prijateľné správanie a čo nie. Stanovte preto jasné hranice a dôsledne ich dodržiavajte. Ak dieťa prekročí hranice, trvajte na dôsledkoch, ktoré ste stanovili. Konzistentnosť je kľúčová - ak budete meniť pravidlá, dieťa bude zmätené a vzdorovité správanie sa môže ešte zhoršiť.
Pozitívne posilňovanie. Oceňte dobré správanie dieťaťa. Pochváľte ho, keď sa správa dobre, a poskytnite mu odmenu, ktorá ho bude motivovať v tom, aby pokračovalo v dobrom správaní. Odmeny nemusia byť materiálne - často postačí aj pochvala alebo extra čas strávený spolu.
Vzdelávajte sa a hľadajte podporu
Čítajte literatúru o detskom vývoji a vzdore, deľte sa o skúsenosti s ďalšími rodičmi a hľadajte rady od detských psychológov. Každé dieťa je jedinečné a niektoré metódy môžu fungovať lepšie než iné.
Útecha pre rodičov: Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!
