Ako zbaviť dieťa bojazlivosti: Kompletný sprievodca

Správna výchova má okrem iných spoločensky potrebných vlastností vypestúvať v dieťati veku primeranú odvahu a schopnosť samostatne rozhodovať tak, ako to vyžadujú záujmy a potreby jeho i ostatných. Pritom treba dbať o to, aby konanie dieťaťa nebolo v rozpore so spoločenskými požiadavkami ani so spoločenskou morálkou. Aj k samostatnosti môžeme úspešne vychovať len dieťa s nepoškodenou nervovou sústavou.

Výchova k samostatnosti je súčasne výchovou k odvahe a smelosti. Od hry máme viesť dieťa k postupnému zapájaniu do práce a do činnosti dospelých - najprv v podobe hry a potom takou činnosťou, ktorá je veku dieťaťa primeraná a ktorú zvládne. Aj vážnu prácu môžeme s dieťaťom konať v podobe hry. Zároveň v ňom vypestúvame zmysel pre poriadok, čistotu a vedieme ho k samostatnej práci. Výchova k práci znamená predovšetkým utvoriť u dieťaťa správny pomer k nej. Práca, ktorú dieťaťu pridelíme, nesmie hamovať jeho iniciatívu, naopak, musí podporovať samostatnosť jeho konania. Pretože zdrojom sebadôvery je úspešné konanie a zvládnutie stanovenej práce, ukladáme dieťaťu len také úlohy, ktoré splní bez väčšej námahy a úspešne. Živé a inteligentné deti získajú tak možnosť vybíjať si prebytočnú energiu a súčasne si osvojovať osožné pracovné úkony. Dieťa sa zaujíma nielen o činnosť a samostatný úkon, ale aj o výsledky činnosti. Preto ak dieťaťu niečo uložíme, musíme mu aj jasne vysvetliť, aký cieľ a účel má táto činnosť. Sprvu ukladáme dieťaťu len málo a veľmi jednoduché činnosti, ktoré má vykonať v krátkom čase. Pri práci deti oboznamujeme s okolitým svetom, aby samy zatúžili rozširovať si svoje znalosti.

Pri výchove k samostatnosti využívame túžbu dieťaťa po poznaní, jeho potrebu zamestnania, sklon k napodobňovaniu a jeho úsilie o samostatnosť. Preto každý rodič by mal malému dieťaťu dožičiť a umožniť čo najviac samostatnosti, aby všetko, na čo stačí a je schopné, vykonávalo samo. Zdrojom túžby po samostatnosti je zdravý pocit sebadôvery, presvedčenie dieťaťa, že to vie, a jeho úsilie pokúsiť sa o to; keď sa mu to podarí, ešte viac to zvýši jeho sebadôveru. Najmä každý nový výkon mu dodá odvahu a túžbu po samostatných činoch bez pomoci rodičov. Dieťa sa má čo najskôr naučiť samo jesť, obliekať, umývať a osvojiť si potrebné hygienické návyky. Trpezlivá matka mu ukáže, ako to má robiť. Stále opakovanle rozmanitých a zložitých pohybov, ktoré dieťa pri týchto úkonoch musí vykonať, zvyšuje zručnosť dieťaťa a prehlbuje jeho skúsenosť. Tendencia napodobňovať pomáha dieťaťu preberať mnohé spôsoby správania, návyky a osobitosti rodičov, súrodencov alebo iných osôb, s ktorými prichádza do kontaktu.

Hra má v živote dieťaťa veľký význam. Ako sa dieťa prejavuje vo voľnej hre, tak sa neskoršie bude prejavovať v práci. Výchova k samostatnosti neznamená, že si dieťa robí, čo chce, práve naopak - v jeho výchove musí byť pevný poriadok a autorita, ktorým sa dieťa musí podriaďovať a v rámci toho si osvojovať prvky samostatnosti a disciplíny. Cieľom rodičovskej výchovy k samostatnosti je vychovať také dieťa, ktoré sa vie správať a správne samostatne konať aj vtedy, keď mu rodičia nič nenariadili alebo keď ho nik nepozoruje a nekontroluje. K disciplíne a poriadku vychovávame dieťa usporiadaním jeho života, zavedením denného režimu, ktorý by sa mal vyznačovať účelnosťou, pravidelnosťou a presnosťou. V každej rodine bude mať dieťa iný poriadok, jeho čas bude inak zadelený a bude mať iné povinnosti. Výchova v rodine ako príprava na sociálne spolunažívanie musí vybudovať úctu k autorite. Malé dieťa na svoje konanie potrebuje vzor, ktorým by v útlom detstve mali byť rodičia. Ale autorita sa nemôže vybudovať ani na láske a dobrote, ale má vyvierať zo života a práce rodičov, z ich postavenia v spoločnosti.

V predškolskom veku vzrastá vytrvalosť v konaní. Sklon k prelietavosti a meneniu hračiek, ktorý bol predtým badateľný, v staršom školskom veku zaniká. Dieťa v predškolskom veku už pozná príkazy a zákazy domáceho prostredia alebo materskej školy. Už vie, čo môže konať a čo je jeho povinnosť. Zdravé dieťa sa tým obvykle aj riadi. Dieťa, ktoré chodilo do materskej školy, sa bez ťažkostí a nebadane vpraví do spoločnosti vrstovníkov i do školských pomerov, preto materská škola v tomto smere plní spoločenské poslanie. Duševná a sociálna zrelosť, ako aj psychická pripravenosť dieťaťa na školskú dochádzku závisí od jeho samostatnosti, od jeho schopnosti vpraviť sa do školských pomerov a zaujať ako plnohodnotný člen svoje miesto v žiackom kolektíve a v spoločnosti rovesníkov, obhájiť si svoje práva a presadiť sa.

Strach vzniká u dieťaťa pri nečakaných alebo silných zmyslových podnetoch. Dieťa sa naľakne, keď sa zrazu zabreše pes, keď ho nečakane vyhodíme do výšky, keď sa zrazu ozve výstrel alebo zahrmí, keď za ním niekto znenazdania vykríkne alebo ho mierne postraší. Dieťa dostane strach, keď sa matka vyhráža, že odíde alebo ho predá cigáňom. Strach nie je dieťaťu vrodený, ale vzniká nesprávnou výchovou, ide o naučený strach. Tmy a búrky sa deti boja, keď vycítia strach u svojich rodičov. Nepokoj matky pred očkovaním dieťaťa sa prenáša na dieťa a matkine uisťovanie, že to nebude bolieť, iba zvyšuje jeho strach z lekára. Keď dieťaťu pichnú injekciu, naraz prestane kričať - značí to, že bolo prestrašené púhou predstavou hrôzy, ktorú mu nechtiac matka vsugerovala. Preto sa akémukoľvek strašeniu dieťaťa treba vyhýbať. Veľmi nevhodné a nepedagogické tresty sú zatváranie dieťaťa do tmavej miestnosti, nepustenie ho domov, ukrytie sa matky pred ním, aby sa domnievalo, že ho opustila. Také tresty priamo narušujú duševnú rovnováhu dieťaťa a poškodzujú jeho psychiku.

Strach je reakciou organizmu na hroziace nebezpečenstvo. Pre človeka je celkom prirodzené báť sa, aby sa chránil a vedel v prípade nutnosti bojovať či utiecť. Avšak sú situácie, kedy sa bojíme zdanlivo nezmyselne, bezdôvodne a v situáciách, ktoré nie sú život ohrozujúce. Mnohí vedci riešili a riešia otázku, čo vyvoláva strach, prečo sa niekto bojí toho a iný zase iného, aj bez nepríjemnej skúsenosti z minulosti. Privádza ich to k odpovedi, že strach môže byť vrodený, prípadne sa naučíme báť sa určitých zvierat, vecí alebo situácií, pretože sme to odpozorovali od rodičov. Je veľmi pravdepodobné, že ak mama uteká pred hmyzom, naučí aj dieťa, aby sa ho bálo.

Strach u detí súvisí s budovaním samostatnosti a postupným odpútavaním sa od rodiča. Zrazu sa musia spoliehať samy na seba - v škôlke, škole, jednoducho naučiť sa fungovať vo svete bez neustálej prítomnosti a ochrany najbližšej osoby.

Dieťa sa vyvíja a s tým aj jeho pohľad na svet. V každom veku sa raduje z niečoho iného, rovnako tak sa mení jeho strach. Všetky veľké vývinové pokroky sú u detí sprevádzané strachom, ale platí, že po ich úspešnom zvládnutí je dieťa otvorenejšie a bojí sa menej. Často je za strachom u detí neschopnosť spracovať určitú situáciu či podnet. Strachom poukazuje na všetko nové a neznáme, pričom to môžu byť skutočné alebo vymyslené nebezpečenstvá. Preto nie je ničím neobvyklým, ak sa dieťa zrazu obáva vecí, ktorých sa dovtedy nebálo.

Prvý strach dieťaťa je tzv. separačný strach - bojí sa odlúčenia od najbližšej osoby. Objavuje sa v prvom polroku života dieťaťa, neskôr sa k nemu pridruží strach z neznámeho, najmä z cudzích ľudí v jeho blízkosti. Okrem toho vyvolávajú u detí v prvom roku života strach nečakané hlasné zvuky, bolesť, hromy a blesky. Bojazlivosť prejavujú najčastejšie plačom a túžbou byť v maminom náručí. Už po narodení, čelí novorodenec najrannejšej forme strachu, strachu zo straty fyzického kontaktu. Okolo 7. až 9. mesiaca sa u detí rozvinie strach z cudzích ľudí. Ide o reakciu dieťaťa na jeho rastúcu schopnosť rozlišovať známe tváre od neznámych. Dieťa môže v tomto veku lipnúť na rodičovi a plakať, keď k nemu pristúpi pre neho neznáma osoba. Tento strach zvyčajne vymizne do konca prvého roka. Podobnou úzkosťou ako strach z cudzích ľudí je separačná úzkosť. Zvykne sa objavovať okolo 8. mesiaca dieťaťa. Separačná úzkosť patrí k zdravému citovému vývinu dieťaťa. Dieťa má v tomto veku silnú citovú väzbu na matku (alebo iného hlavného opatrovateľa). S ním sa cíti bezpečne a pociťuje istotu. Preto dieťa prepuká v plač ako náhle sa táto osoba od neho vzdiali alebo ju nevidí. Zlom môže nastať aj zo dňa na deň. Separačná úzkosť opustí väčšinu detí do konca materskej školy.

V rannom veku môže dieťa pociťovať aj strach z hlasných zvukov alebo náhlych pohybov, z veľkých predmetov a zo zmien v dome.

V druhom roku života dieťaťa sa pridružujú ďalšie obavy - strach z tmy, zo smrti, strach zo zvierat a neznámych vecí, osôb. Je toho dosť, čoho sa malé dieťa obáva. Reakcie sú podobné - dieťa plače a hľadá istotu a bezpečie u mamy. Rozdiel je v tom, že staršie dieťa sa snaží tváriť, že sa nebojí a pôvodcom strachu sa vyhýba. Pomôcť môže obľúbená hračka či veselá pesnička.

Od troch rokov majú deti strach predovšetkým z cudzích ľudí, zvierat, boja sa strašidiel, duchov a tmy - boja sa, že je niekto schovaný pod posteľou, v pivnici alebo v skrini, čo je často sprevádzané nočnými morami. Taktiež má mnoho detí v tomto veku strach z vody a z odlúčenia od rodiča. Mieša sa u nich reálny a fantazijný strach. Dôvodom sú veľké vývinové zmeny, ktorými dieťa prechádza.

Vo veku 2 až 3 roky môže dieťa vystrašiť neznámy zvuk alebo obraz, ktorý zachytia. Dieťa sa môže zľaknúť neznámeho zvieraťa, ktoré sa priblíži príliš blízko alebo ohlušujúcej sirény. Deti sa zvyknú báť aj bežných vecí, napr. vysávača, odtekajúcej vody z vane, splachujúceho záchodu. Je to kvôli tomu, že aj keď dieťaťu prostredie alebo daná vec známa, tak ešte nerozumie všetkému, čo sa v tomto prostredí deje. Mnohé z týchto strachov môžu dospelým pripadať iracionálne. Dieťa tak napr. môže vedieť, že vysávač nasáva špinu, ale nie je si isté, či nenasaje aj jeho.

Deti vo veku 3 - 6 rokov sa snažia rozlíšiť to, čo je skutočné a čo nie. Pokým toto nezvládnu rozlíšiť, môžu pociťovať strach z toho, čo vidia alebo im preblesne v ich predstavivosti. Často sa preto objavuje strach z ľudí v kostýmoch (napr. čert), duchov a z nadprirodzených bytostí.

Predškoláci často pociťujú strach aj z toho, čo by sa mohlo stať. Preto často bojujú so strachom z tmy, z pivníc, zo skríň a priestrom pod posteľou, ako aj zo zvukov, ktoré počuť v noci alebo za tmy. Niet sa čomu diviť, že práve v predškolskom veku vrcholia u detí nočné mory. Vzhľadom k tomu, že nevedia rozlíšiť skutočnosť od fantázie, tak desivé nočné sny pociťujú ako reálne. Ak sa však naučia tieto strachy a obavy prekonať a budú vedieť s vekom rozlišovať realitu od fantázie, posilní sa aj ich schopnosť samostatného spania.

Staršie deti si uvedomujú, že zlé veci sa občas stávajú. Čo však nedokážu pochopiť je pravdepodobnosť s akou sa takéto desivé veci môžu prihodiť. Často však o nich počujú od priateľov, vidí ich v správach alebo v novinách. Dieťa sa preto môže obávať prírodných katastrof, vojny, rozvodu rodičov, zlodeja, ktorý sa dostane do jeho izbičky, výstrelov alebo choroby.

Vzhľadom na socializáciu dieťaťa v škole obajvujú sa u detí v školskom veku aj obavy z neúspechu alebo z učiteľa. V puberte sa do popredia dostáva aj sociálny status a potreba sociálnej akceptácie, ktoré môžu tiež vyvolať u dieťaťa obavy.

Ak máte dospievajúce ratolesti, okrem iných hormonálnych búrok si môžete všimnúť aj viaceré bežné strachy, pozor však, aby neprerástli do škodlivých pocitov. Toto obdobie je mimoriadne háklivé. Strach z neúspechu. Keďže si uvedomujú výber profesie a zodpovednosť za svoju budúcnosť, časté sú obavy z neúspechu, z toho, že niečo nezvládnu, nedostanú sa do školy, do ktorej chcú, zlyhajú v zamestnaní a podobne. Strach zo správ. Čokoľvek, čo si mladý adolescent vypočuje v správach alebo prečíta, sa môže stať zdrojom strachov (vojna, terorizmus, únosy, prírodné katastrofy). Strach, že niečo zmešká. Hovoríme mu aj syndróm FOMO. Dospievajúci túžia byť súčasťou toho, čo sa deje v ich priateľskej skupine, je to pre nich otázka života alebo smrti.

Strach vychádza z určitého predmetu alebo situácie. Dieťa pocíti strach napríklad vtedy, ak na neho vybehne zúrivý pes. Fóbia je charakterizovaná ako strach z dôsledkov. Vedie k tomu, že sa dieťa snaží za každú cenu vyhnúť situáciám, kedy by sa mohlo ocitnúť v blízkosti predmetu, alebo javu, z ktorého má paralyzujúci strach. Fóbia sa obvykle nemení s vekom dieťaťa. Prejavy môže byť tak intenzívne do takej miery, že dieťa nie je schopné akejkoľvek inej činnosti. Napríklad ak dieťa trpí fóbiou z predstavy, že bude pohryzené psom a nie z predstavy samotného psa. Fóbiu nevieme dieťaťu vysvetliť tak, aby si ju vedelo zracionalizovať a ovládať svojou vôľou.

Úzkosť je nepríjemný duševný stav. Dieťa prežíva obavu bez zjavnej príčiny. Je úzkostlivé, nepretžite sa bojí a hlavne všetkého. Úzkostlivé dieťa je často impulzívne a rozrušené, aj keď nie je priamo pred objektom svojho strachu.

Je dôležité, aby rodičia nepodceňovali tento strach u detí, hoci ide mnohokrát o vtipné a nelogické dôvody, prečo sa boja. Aj keď dieťa celkom strachu nezbavíme, vieme ho naučiť pracovať s obavami a viesť ho k tomu, aby vedelo strach rozlišovať a prekonávať. Buďme mu oporou, poskytnime mu útechu a pocit istoty.

Vnímajme strach dieťaťa a neznižujme jeho dôležitosť. Bagatelizovanie obáv v žiadnom prípade nepomáha. Strach je prítomný a dieťa potrebuje, aby ho mohlo s niekým zdieľať. Je dôležité naozaj prejaviť úprimný záujem a dieťa si vypočuť.

Pomenujme pocit dieťaťa. V krátkej oznamovacej vete oslovíme strach dieťaťa („zľaklo si sa“, „bojíš sa“, „si vystrašené“). Vyjadríme tým to, že mu rozumieme a chápeme ho. Uznáme, že sa cíti naozaj vystrašene. Ak chceme svoje dieťa podporiť, mali by sme sa vžiť do jeho kože (empatia), malo by cítiť našu blízkosť a úprimný záujem byť mu oporou. Pomenovanie pocitu pomôže dieťaťu zvládnuť nepríjemný pocit a zmierniť ho.

Hovorme pokojne a empaticky so svojím dieťaťom o tom, čo ho vystrašilo - ako sa v danom momente cítilo a čo videlo. Tým, že so svojím dieťaťom hovoríme o strachu, pomáhame mu prekonať ho. V prípade pomenovania emócie strachu aj v prípade rozprávania sa o hrôzostrašnej situácii pomáhame svojmu dieťaťu upokojiť sa. V jeho mozgu totiž práve vďaka nám budú pravá a ľavá hemisféra spolu komunikovať a „racionálny mozog“ presvedčí „emocionálny mozog“, že sa nemá čoho báť.

Namiesto vetičky „Nemysli na to, je to len v tvojej hlave!“ môžeme vyskúšať radšej vetu: „Zdá sa, že tvoja hlava je preplnená myšlienkami.“ Vetičkami, ktoré deťom ponúkame, mu vždy dávame najavo, že sme tam pri ňom a s ním. Učíme teda dieťa aj to, že nie sme v strachu bezmocní, ale sami ho vieme korigovať. Dodávame dieťaťu odvahu a povzbudzujeme ho, aby sa strachu nepoddávalo.

Namiesto vety: „Ja už fakt neviem, čo mám s tebou robiť!“ Vyzvať ho, aby aj ono popremýšľalo spolu s nami. Byť dieťaťu nablízku je užitočné. Platí pravidlo, že sa snažíme pomáhať vždy iba do takej miery, do akej dieťa pomoc ešte potrebuje. Preto je dobré dieťa povzbudzovať a podporovať aj jeho vlastné zdroje zvládania.

Autorka knihy Som rodič a čo s tým? radí, že deťom môžete pomôcť vyznať sa vo svojom strachu a pomaly ho s vašou pomocou prekonávať. Naučte dieťa hodnotiť svoj strach na stupnici od 1- 10, menšie deti formou odstupňovania po kolená, po bruško. Možno nabudúce povie, že sa bojí menej ako predtým. Terapeutka Mária Tóthová Šimčáková radí, neupriamovať sa na strachy. Napríklad ak sa dieťa bojí psov, neprechádzať na druhú stranu ulice iba preto, aby ste sa mu vyhli. Tak len utvrdíte dieťa v jeho strachu, že psov sa treba skutočne báť. Kúpte, alebo spoločne vyrobte dieťaťu talizman na ochranu pred všetkým zlým. Nič nepokazíte ani relaxačnými technikami. Vizualizácia je hra na predstavivosť. Napr. let na lietajúcom koberci, z ktorého sa dieťa díva na objekt svojho strachu a analýza jeho pocitov. Rozprávajte mu príbehy o odvážnom dieťati, alebo mu ponúknite spomienky z vlastného detstva. Kresba je často terapeutická pomôcka aj pre rodičov. Nakreslenie na papier toho, čoho sa dieťa najviac bojí a zároveň pokrčenie a vyhodenie, môže mať užitočný efekt. Pretože s papierom odišiel aj strach. Nakreslené dobré strašidlo ako plagát na stene, môže poslúžiť ako ochrana pred bytosťami, duchmi, či strašidlami. Dôležité je, že dieťa tomu uverí. Ak sa deti boja niektorých zo zvierat, kúpte mu zvieraciu encyklopédiu a predstavujte im zvieratká v rozprávkovej forme. Takto si živočícha môže pozrieť zblízka. Vytvoríte tak priestor pre pochopenie, že nie sú až také nebezpečné, alebo že možno práve oni majú väčší strach z ľudí.

Deti sa dožadujú našej prítomnosti na spánok. Zahlási, že chce piť alebo cikať. Rodičia sú unavení, že sa tešíte na moment, kedy dieťa zaspí, ale dieťa nás začne práve vtedy dožadovať rôznymi spôsobmi. Prečo to deti robia? Ako vytvoriť príjemné prostredie, aby bolo zaspávanie bez bojov? Súvisí to so strachom z tmy a tmavých priestorov?

Úzkosť je definovaná ako reakcia na hrozbu, ale bez zjavnej príčiny. Dieťa nie je schopné povedať, čoho sa obáva. Niekedy úzkosť prechádza do strachu a naopak. Dieťaťu rýchlo bije srdce, pretože sa začnú niečoho báť. Strach sa stupňuje. V hlave mu víri príbeh, ktorý v škôlke hovoril jeho kamarát alebo niečo videlo v televízii… Používa fantáziu a predstavivosť. Jeden strach odznie a iný zas príde. Toto sú ich vývinové strachy. Strach z ochorenia, či smrti (7-12r).

Je dôležité zistiť, čo presne dieťa prežíva. Prečo je pre dieťa tak zložité zaspávanie a samota? Spája si zaspávanie a samotu s nebezpečenstvom? Zaspávanie je spojené s napätím. Dieťa má potrebu kontaktu s blízkou osobou (rodičmi). Ono nevie prečo, ale vstane a beží za nami. Nám sa to nepáči. Reagujeme podráždene, ako keď nám dieťa oznámi, že sa bojí. A ono s týmito pocitmi musí bojovať samé. Rodič by mal byť jeho bezpečný prístav, ktorý znižuje napätie.

Nehovorte dieťaťu, že sa nemá báť. Len to zhoršuje. To dieťa strach či úzkosť cíti. Naučiť ho tolerovať dané pocity. Dieťaťu väčší pokoj.

„Nechoď tam, tam je strašidlo“. Vytvárame strachy.

„Takže, keď niekam ideš, kde je tma, začneš sa báť. Je strašidelná, pretože v nej nič nevidíme. môže desiť, keď nevieme, čo je okolo nás. Som tak rada, že sa o tom zhovárame. je to dôležité.“ Dieťa sa otvorí, cíti sa pochopené.

„V poriadku, že som nervózny. som v bezpečí. Rodičia sú nablízku.“

Skúste s dieťaťom prekonali strach.

Uvedomiť, že strach dieťaťa z tmy len tak nezmizne. Na dieťa napojíme. Nás. Nás nevidí... Zvládne prechod zaspávania.

Môžete mu pomôcť vyrobiť si „sprej proti strašidlám“ alebo nakresliť obrázok, ktorý ho bude cez noc ochraňovať. Nakreslí. Nakoniec obrázok môžete roztrhať, zahodiť alebo spáliť. Môžete vyrobiť i vy. (Napr. s levanduľou, mätou, eukalyptus na vyčistenie mysle). Môže „sprej proti strašidlám“ použiť.

Strach z tmy nastupuje u detí v období 4-5 rokov. Ktorý znižuje napätie a zmenšuje strach. Poskytnúť dieťaťu našu blízkosť. Pretože tým si sypeme na hlavu popol. Ako sme prekonali strach. Na deň a preto najdôležitejšia je naša trpezlivosť.

Strach je prirodzená emócia, ktorá nás chráni a u detí to platí dvojnásobne. Detský strach je prejav vyvíjajúceho sa mozgu a ich schopnosti uvedomovať si riziká, ktoré ešte nevedia správne vyhodnotiť. Niektoré strachy sú typické pre určitý vek. Napríklad strach z odlúčenia okolo 8. mesiaca, strach z tmy vo veku 2-6 rokov, obavy z príšer a strašidiel okolo 4 rokov. Či strach z neúspechu alebo výsmechu v škole, ktorý je viditeľný u starších predškolákov a školákov. Úplne zbaviť dieťa strachu nie je cieľ, a ani to nie je reálne. A napokon ani zdravé.

„Každý strach dieťaťa je volaním po istote. Pomenujte emócie. „Vyzeráš vystrašene.“ Ponúknite stratégiu. Vymyslite spolu rituál, ochranný predmet, napríklad plyšáčika strážcu. Netrvajte na hrdinstve. Niekedy dieťa potrebuje čas. Ak strach neustupuje a je príliš intenzívny alebo začne ovplyvňovať bežné fungovanie, napríklad, ak sa dieťa bojí ísť do školy, nechce spať samé bez vás v izbe alebo máva nočné mory, je namieste konzultácia s detským psychológom. Nie je hanbou sa báť. Strach je súčasťou rastu. Dieťa sa cez strach učí, čo je bezpečné a čo nie. Každé dieťa má svoje špecifické obavy a trápenia, no existujú určité úzkostné stavy, ktoré by sme si ako dobrí rodičia mali všimnúť.

Čím lepšie sa vám podarí naučiť dieťa rozumnému a logickému prístupu k veci, z ktorých má strach, tým ho ľahšie prekoná. Skúste vysvetliť svojmu potomkovi, že strach je vlastne priateľom- pomocníkom, ktorý ľuďom pomáha vyhnúť sa nebezpečenstvu v živote. Strach nás učí správať sa bezpečne. Primeraná miera bojazlivosti je pre každého človeka potrebná a dokonca nevyhnutná. Nedovoľte, aby dieťa bolo ovplyvňované vašim strachom, alebo strachom niekoho iného. Nezľahčujte citové prejavy a reakcie dieťaťa, má na to právo.

Psychológovia rozdeľujú strachy do dvoch kategórii. Prvým je strach, ktorý prežíva každé dieťa (závisí od dĺžky a intenzity) a patrí to k jeho vývinu osobnosti. Medzi vývojovo podmienené strachy patrí napr. strach z neznámeho, z odlúčenia, z bolesti a zranenia, z tmy a prírodnej katastrofy, z cudzích ľudí, nadpriazena, zo smrti a konečnosti seba a blízkych. Druhá kategória, sú sociálne strachy. Podmienené výchovou a socializovaním. Možno sa pýtate, ako vy ako rodič môžete za strach svojho dieťaťa? Najčastejšími dôvodom je málo rodinnej lásky, citové vákuum, príliš prísny alebo naopak príliš benevolentný výchovný štýl, opičia láska, ale ja rozvod, či zmena bydliska.

Strach vychádza z určitého predmetu alebo situácie. Dieťa pocíti strach napríklad vtedy, ak na neho vybehne zúrivý pes. Fóbia je charakterizovaná ako strach z dôsledkov. Vedie k tomu, že sa dieťa snaží za každú cenu vyhnúť situáciám, kedy by sa mohlo ocitnúť v blízkosti predmetu, alebo javu, z ktorého má paralyzujúci strach. Fóbia sa obvykle nemení s vekom dieťaťa. Prejavy môže byť tak intenzívne do takej miery, že dieťa nie je schopné akejkoľvek inej činnosti. Napríklad ak dieťa trpí fóbiou z predstavy, že bude pohryzené psom a nie z predstavy samotného psa. Fóbiu nevieme dieťaťu vysvetliť tak, aby si ju vedelo zracionalizovať a ovládať svojou vôľou.

Úzkosť je nepríjemný duševný stav. Dieťa prežíva obavu bez zjavnej príčiny. Je úzkostlivé, nepretžite sa bojí a hlavne všetkého. Úzkostlivé dieťa je často impulzívne a rozrušené, aj keď nie je priamo pred objektom svojho strachu.

Kreatívne stratégie na zvládanie strachu

tags: #ako #zbavit #dieta #bojazlivosti