V živote sa stretávame s rôznymi výzvami, ktoré nás formujú a posúvajú vpred. Niektoré z nich sú ľahšie zvládnuteľné, iné si vyžadujú vnútornú silu a odhodlanie. Príbeh kňaza Mateja Kasana, ktorý sa delí o svoje skúsenosti s hľadaním seba samého a prekonávaním vnútorných bojov, je dôkazom toho, že cesta k naplneniu môže byť kľukatá, no zároveň obohacujúca.
Matej Kasan, 44-ročný kňaz zo Spoločnosti Ježišovej, sa verejne podelil o svoju cestu, ktorá zahŕňa zápas s pocitom neúplnosti, hľadanie vnútorného pokoja a prekonávanie závislostí. Jeho svedectvo je živým dôkazom toho, že Boh nikoho nenecháva v problémoch osamoteného a jeho príbeh môže byť inšpiráciou pre tých, ktorí prechádzajú podobne zložitou cestou.
Matej Kasan pochádza z oravskej obce Vavrečka, kde vyrastal v početnej rodine, ktorá mala už vtedy viacero duchovných povolaní. Jeho strýkovia Jozef, Vladimír a Anton Kasan, ako aj bratranci Dávid Sklárčik a Marek Poláčik a sesternica Mária Cecília, ktorí sa stali kňazmi alebo vstúpili do reholí, mu boli od detstva vzorom. Napriek silnému rodinnému zázemiu a vzorom kňazského života, Matej dlho hľadal svoju vlastnú cestu.
Zlomovým momentom v jeho živote boli ľudové misie, ktoré viedli jezuiti v jeho farnosti. Tí ho pozvali na duchovné cvičenia, kde sa začal hlbšie zamýšľať nad svojím povolaním. Po maturite a krátkom zamestnaní sa v roku 1999 definitívne rozhodol vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej. Počas rehoľnej formácie strávil dva roky na misiách v Kazachstane a neskôr v Čile.
Po vysvätení za kňaza v roku 2010 pôsobil ako duchovný správca a riaditeľ Centra pomoci pre rodinu v Trnave. V súčasnosti je rektorom Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave. Napriek tomu, že vždy plnil svoje povinnosti najlepšie ako vedel, prežíval vnútornú neúplnosť a disharmóniu na telesnej, duchovnej i duševnej rovine.
„Nemal som výčitky z toho, že nerobím to, čo mám, alebo že toho robím málo, len som to nerobil komplexne a s ľahkosťou,“ uvažuje páter Matej. Nevedel, ako poradiť ľuďom s podobnými pocitmi, pretože sám nemal jasno v tom, ako žiť kvalitnejší život. Pochopil, že mu chýba hlbší kontakt so sebou samým, čo ovplyvňovalo aj jeho vzťah k Bohu a rehoľnému poslaniu.
Jedným z hlavných problémov bola neschopnosť pomenovať a vyjadriť emócie. Fungoval na základe princípu odmeny a trestu, čo ho hnalo k výkonu kvôli zásluhám. Nikto sa nezaujímal o jeho vnútorné prežívanie, pocity či potreby. S týmito problémami zápasil už počas formácie a otvorene o nich hovoril s predstavenými.
Keďže mu predstavení nedokázali sami pomôcť, rozhodol sa vyhľadať psychológa. Ten mu poradil pracovať s emóciami prostredníctvom aktivít, ktoré ho napĺňajú. Matej začal tancovať a písať básne. Jeho predstavení ho v tomto kroku podporili, pričom mu dali najavo, že mu veria a nebudú mu brániť v hľadaní seba samého.
Tieto aktivity mu pomohli cítiť sa lepšie, žiť vo väčšej harmónii a ľahšie zvládať denné povinnosti. Uvedomil si, že Boh ho chce mať vo svojej službe, no potreboval nájsť vnútornú rovnováhu.
Napriek pokrokom však Matej naďalej pociťoval neúplnosť. Cítil, že časť jeho srdca patrí rodine, ktorej sa síce z lásky k Bohu zriekol, ale niečo ho k nej stále pútalo. Túto neúplnosť začal zapĺňať výkonom v práci, alkoholom, fajčením a sledovaním romantických filmov. Tieto večerné rituály mu poskytovali pocit kontaktu so sebou samým, no zároveň ho nečinili slobodným ani šťastným.
Uvedomil si, že má nábeh na alkoholizmus a potrebuje s tým niečo urobiť. Pomohli mu opäť terapeutické výcviky, ktoré absolvoval počas práce v Centre pomoci pre rodinu. Tieto výcviky mu otvorili oči pri hlbšom sebapoznávaní a spoznávaní jeho rodiny a jej širšieho pozadia.
Zistil, že od otca, ktorý zomrel v mladom veku, si odpozoroval vzorec správania, že odmenou za celodennú prácu je alkohol a televízor. Druhým dôležitým poznaním bola chýbajúca vzťahová väzba s matkou.
Počas púte v Ríme pocítil Božie pozvanie dať si pôst od alkoholu a tabaku na deväť mesiacov, čo symbolizovalo deväť mesiacov vývoja ľudského života. Tento pôst mu pomohol vytvoriť niečo nové v jeho živote. Počas tohto obdobia sa začal zbližovať s matkou, s ktorou sa učil otvorene rozprávať o svojich emóciách.
Krátko po skončení pôstu jeho matke diagnostikovali onkologické ochorenie a čoskoro zomrela. Matej vnímal tento spoločný čas ako obrovský dar od Boha, ktorý ho posunul dopredu.
Napriek tomu sa však po čase vrátil k starým zvykom. Opakovane absolvoval deväťmesačné pôsty od alkoholu a tabaku, čo predstavovalo sedemročný proces. Počas neho zistil, že má fázy, keď vie dlho nepiť, ale keď pije, nevie piť s mierou.
Vďaka znalostiam z terapeutických výcvikov sa snažil zmeniť svoj vzťah k alkoholu prostredníctvom iných aktivít - chodil do prírody, jazdil na koni, plával a zdieľal svoje emócie s priateľmi. Tieto aktivity mu síce pomáhali udržiavať vnútornú harmóniu, no problém s alkoholom nevyriešili.
Uvedomil si, že stojí pred kľúčovou voľbou: buď bude naďalej piť, čo ho ubíja, alebo s tým nadobro skončí. V tomto momente mu opäť vstúpil do života Boh s novým pozvaním. V roku 2022, počas sviatku Panny Márie Guadalupskej, pocítil silné presvedčenie, že ho matersky miluje a túži po jeho láske. To ho nadchlo natoľko, že definitívne prestal piť aj fajčiť.
Od toho času uplynuli už viac ako dva roky a Matej sa cíti šťastný a vnútorne slobodný. Priznáva, že občas mu zavonia tabak či koňak, no chuť ochutnať ho už necíti. „Veď čo by som z toho mal? Chvíľkové potešenie, ktorým by som nabúral tú harmóniu, ktorú už dva roky prežívam?“ odpovedá.
Napriek tomuto víťazstvu sa necíti v cieli. „Stále som len na ceste,“ hovorí. Momentálne prežíva Božie pozvanie k hlbokému zvnútorneniu vzťahu s Ním formou tichej modlitby načúvania. Inšpiruje sa svätou Teréziou z Avily, svätou Katarínou Sienskou a svätou Veronikou.
Naďalej sa venuje aktivitám, ktoré ho napĺňajú - plávaniu, jazde na koni, tancu. Snaží sa tiež čeliť novým výzvam, ako je podvedomá pýcha a nachádzanie spôsobu, ako byť pravdivý k sebe i k druhým.
Pred niekoľkými mesiacmi skončil aj s kávou, aby viac počúval svoje telo. Verí, že tento prístup pomáha k väčšej otvorenosti a slobode ducha.
Príbeh pátra Mateja Kasana je príkladom toho, že životné cesty sú kľukaté a plné výziev. Jeho neustále uvažovanie nad tým, ako správne žiť, a vedomie si zložitosti životných ciest, ho robí autentickým a inšpiratívnym.