Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici v roľníckej rodine ako jedno zo siedmich detí.
Už v roku 1946 vstúpil do saleziánskej spoločnosti s cieľom venovať sa výchove chudobnej mládeže. Po maturite v roku 1951 sa pokúsil odísť na teologické štúdiá do Talianska, ale chytili ho na hraniciach a odsúdili na 12 rokov väzenia.
Prevažnú časť trestu si odpykal v jáchymovských uránových baniach. Po amnestii v roku 1960 pracoval ako robotník na stavbách a vo fabrikách. V ostravských oceliarňach mu umožnili študovať cudzie jazyky a urobil si štátne skúšky z angličtiny a nemčiny.
Dva razy sa hlásil do bratislavského kňazského seminára, kde ho však neprijali. Po Pražskej jari, v roku 1969, dostal povolenie vycestovať na tri mesiace do Talianska. Ostal tam rok, dokončil si teologické vzdelanie na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne a za kňaza ho vysvätil pápež Pavol VI. dňa 17. mája 1970.
Po návrate na Slovensko pôsobil Anton Srholec ako kostolník s povolením vypomáhať v kňazských povinnostiach v bratislavskom Blumentálskom kostole. Kládol dôraz na pastoračnú prácu, osobitne na kultúru slova a na prácu s mládežou, podporoval aj samizdatovú činnosť, a preto bol pod neustálym dozorom Štátnej bezpečnosti (ŠtB).
Neskôr ho z Bratislavy preložili za správcu farnosti do Perneku, kde vznikla aj jeho dvojdielna samizdatová zbierka kázní Slová pre veriacich i neveriacich. Za aktívnu účasť na púti vo Velehrade v roku 1985 Antonovi Srholcovi odobrali štátny súhlas na vykonávanie kňazského povolania. Na púti totiž organizoval mládežnícky program, ktorý sa nepáčil vtedajšiemu komunistickému režimu.
Posledné štyri roky pred dôchodkom znova pracoval ako robotník.
Legendárny kňaz, teológ a charitatívny pracovník Anton Srholec bol do konca života činný vo verejnom živote. Autorovi mnohých statí, príhovorov, prednášok vyšlo šesť kníh, medzi nimi napríklad Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov (1991), Každodenné zamyslenia (1995) či Ako čerstvý chlieb (2008).
V roku 1992 sa začal venovať bezdomovcom, pre ktorých zriadil domov v bratislavskej mestskej časti Podunajské Biskupice, za ktorý vzal na seba zodpovednosť. V domove zvanom RESOTY je ubytovaných 60 bezdomovcov a 40 ich dochádza ambulantne. Je to neštátne občianske združenie, ktoré žije zo sociálnych príspevkov bezdomovcov a z pomoci dobrodincov.
Počas komunistického režimu veľa rokov podporoval a písal do samizdatových časopisov. Zomrel vo veku 86 rokov života 7. januára 2016 v Bratislave po 68 rokoch rehoľného života, z ktorých bol 45 rokov kňazom.
V júni 1999 Trnavská univerzita v Trnave mu udelila titul Dr.h.c. V roku 2003 mu prezident Rudolf Schuster prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. V roku 2014 mu bola udelená cena Biela vrana za rok 2014. V roku 2015 mu bola udelená cena Krištáľové krídlo v kategórii filantropia.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1929 | Narodenie v Skalici |
| 1946 | Vstup do Saleziánskej spoločnosti |
| 1951 | Pokus o útek, odsúdenie na 12 rokov väzenia |
| 1960 | Prepustenie na amnestii |
| 1970 | Kňazská vysviacka v Ríme |
| 1992 | Založenie resocializačného centra RESOTY |
| 2016 | Úmrtie v Bratislave |
Anton Srholec bol rímskokatolícky kňaz a salezián, politický väzeň v období 50. rokov, charitatívny pracovník, filantrop, zakladateľ a riaditeľ resocializačného centra Resoty. V rokoch 1951 - 1960 bol Anton Srholec komunistickým režimom väznený za pokus o prechod tzv. železnej opony, keďže si chcel na Západe splniť sen študovať za kňaza. Väzenie trávil v najobávanejších táboroch Jáchymova, kde sa ťažila uránová ruda, akými boli Dvanáctka, Rovnost, Bytíz a Tmavý důl. Amnestiou prezidenta A. Novotného z 9. mája 1960 bol Anton Srholec 12. mája 1960 prepustený podmienečne na slobodu.
V rokoch 1965 - 1968 pracoval vo Vítkoviciach pri vysokých peciach. V roku 1969 dostal od štátu povolenie a vycestoval do Talianska, kde začal štúdium na Univerzite v Turíne. V roku 1970 ho v Ríme pápež Pavol VI. vysvätil za kňaza. Po návrate na Slovensko pôsobil ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave. Neskôr bol preradený ako kňaz do farností Pernek, Veľké Zálužie a Záhorská Ves. Zapájal sa do aktivít tajnej cirkvi. V roku 1985 sa zúčastnil legendárnej púte vo Velehrade. V tom istom roku mu bol odobraný štátny súhlas, v tom čase potrebný na pôsobenie vo farnosti, a pracoval ako robotník v Doprastave.
Anton Srholec bol jednou z mála slovenských osobností, ktoré spĺňali predstavu o tom, akí by sme chceli byť, keby sme na to mali odvahu a vieru. Drvivá väčšina obyvateľov Slovenska sa mu v jeho láskavej múdrosti nikdy nevyrovná. Ale práve v tom, že sa už za svojho života aj po smrti stal pre nich nedosiahnuteľným - a napriek tomu veľmi dôležitým - hodnotovým horizontom, spočíva jeho význam.