Socializácia je celoživotný proces, počas ktorého sa dieťa učí, ako žiť medzi ľuďmi - ako komunikovať, spolupracovať, chápať pravidlá a dodržiavať ich. Vďaka socializácii si dieťa osvojuje hodnoty, normy, správanie a sociálne roly, ktoré sú dôležité na fungovanie v spoločnosti.
Prvým a najdôležitejším prostredím, kde sa dieťa socializuje, je rodina. Tu sa učí základom dôvery, empatie, spoznáva, čo je „správne“ alebo „nesprávne“, a získava prvé skúsenosti s medziľudskými vzťahmi. Vzťahy v rodine sú dynamické a vzájomne prepojené - čo sa deje medzi dvoma členmi, ovplyvňuje aj ostatných. Rodina funguje ako sústava ozubených koliesok - ak sa jedno zasekne, má to vplyv na celý systém.
Každý rodič má s každým dieťaťom iný vzťah - a každé dieťa v ňom môže spúšťať iné emocionálne reakcie. Vo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom často zohrávajú úlohu aj nevedomé vzorce z rodičovho vlastného detstva, ktoré sa môžu opakovane aktivovať. Dieťa sa zas často (vedome či nevedome) snaží napĺňať očakávania rodiča, čo ale rodičia nemusia vždy rovnako vnímať alebo chápať. Rovnako tak aj vzťahy medzi súrodencami môžu byť podporujúce sa, no zároveň v sebe niesť aj súťaživosť, žiarlivosť alebo napätie.
Keď dieťa nastúpi do škôlky alebo školy, vstupuje do širšej spoločnosti a prichádza do kontaktu s rovesníkmi aj autoritami mimo rodiny. Na procese socializácie sa podieľajú aj ďalšie činitele - napríklad médiá, učitelia alebo kultúrne prostredie. Dieťa nie je pri socializácii iba pasívne - od samého začiatku aktívne komunikuje, reaguje na okolie a vytvára si vlastné predstavy o tom, ako funguje svet. Socializácia má zásadný vplyv na rozvoj osobnosti a schopnosť dieťaťa začleniť sa do spoločnosti.
Vývin sociálnych schopností
Pre dieťa je dôležité trávenie času s rovesníkmi, no ešte dôležitejšie je trávenie času so staršími súrodencami, kamarátmi či rodičmi. Dobré sociálne schopnosti už v predškolskom veku deťom otvárajú dvere k priateľstvám a obľúbenosti všade, kde sa objavia. Zakladajú sa najmä na verbálnej komunikácii, empatii a sebakontrole dieťaťa.
Tieto schopnosti sa však nevyvíjajú len v čase, keď dieťa trávi čas s rovesníkmi, ale najmä keď trávi čas so staršími ľuďmi, ako napríklad s rodičmi a staršími súrodencami. Oni vedia, ako by sa mali správať a môžu dieťa lepšie naučiť zvládať negatívne pocity, rozpoznávať emócie, či ako vyjadriť sympatie a udržať si priateľstvá.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Každé dieťa sa vyvíja vlastným tempom. Ale po druhom roku už existujú určité vývojové hranice, ktoré by nemali zostať bez povšimnutia. Niektoré deti začnú rozprávať v 18 mesiacoch, iné až v 2,5 roku. Niekto behá, iný opatrne chodí. Ak sa dieťa po 2. roku nevyvíja typicky, je vhodné kontaktovať odborníka. Začnite konzultáciou s pediatrom. Máte právo vyhľadať ďalší odborný názor - psychológa, logopéda alebo špeciálneho pedagóga.
Varovné signály
- Dieťa do 3 mesiacov sa neusmieva a nereaguje na vás.
- Do 5 mesiacov nereaguje na hlasné zvuky, nevydáva žiadne šťastné a smutné zvuky.
- Do 6 mesiacov nehľadá zdroj zvuku - neotáča hlavičku ani ho nehľadá očami.
- Do 7 mesiacov nebľaboce, do 11 mesiacov nevyužíva gestá, neimituje zvuky.
- Do 10 mesiacov nereaguje akýmkoľvek spôsobom na svoje meno/oslovenie.
- Do 12 mesiacov zriedkavo vydáva zvuky, nebľaboce, nevyužíva gestá, neukazuje prstom, aby s vami komunikovalo.
- Do 15 mesiacov sa neobjavujú žiadne slová, nerozumie slovám ako „nie“, „papa“.
- Do 18 mesiacov nemá slovník ani 10 slov, resp. nepovedalo ani svoje prvé slovo.
- Do 2 rokov hovorí len pár slov, alebo zabudlo aj tých pár, čo predtým poznalo, má problémy s porozumením ostatným, s porozumením jednoduchých inštrukcií.
- Do 2 rokov by nemalo už len bľabotať, ale zvuky by sa mali viac podobať na slová, nespája dve slová dokopy, nemá slovnú zásobu ani 25 slov, neukazuje na obrázky ani časti tela napr. keď ich menujete, neodpovedá na otázky verbálne alebo aspoň pokrútením, prikývnutím hlavou.
- Do 3 rokov rozpráva menej ako 50 slov a zriedkavo komunikuje a hrá sa s ostatnými deťmi, nie je schopné tvoriť krátke vety, objavuje sa echolália (opakuje frázy v odpoveď na otázku), nepýta si veci ich pomenovaním.
- Má slabú artikuláciu alebo vyslovovanie, má problém skladať vety alebo vynecháva slová z viet.
Ako podporiť sociálny vývin dieťaťa?
Rodičia zohrávajú kľúčovú úlohu v podpore a usmerňovaní sociálneho vývinu detí. Existuje niekoľko účinných spôsobov, ako podporiť rozvoj sociálnych zručností:
- Buďte pokojní a trpezliví, keď je dieťa rozrušené: Dieťaťu nepomôžete, keď mu poviete, aby prestalo. Mali by ste prijať jeho negatívne emócie a ukázať dieťaťu, že existujú aj lepšie spôsoby, ako zvládnuť negatívne pocity. Keď od vás dostane dieťa emocionálnu podporu, je nižšia pravdepodobnosť, že bude smerovať negatívne emócie voči svojim rovesníkom.
- Milujúci a bezpečný vzťah je základ: Keď deti vidia u svojich rodičov citlivý prístup, dokážu si vyvinúť bezpečný vzťah, ktorý vedie k lepším sociálnym schopnostiam. Deti už vo veku dvoch až troch rokov dokážu lepšie riešiť sociálne problémy a cítia sa menej osamelé. Vo všeobecnosti však deti dokážu byť empatickejšie, štedrejšie a majú menší problém o niečo sa rozdeliť.
- Inšpirujte svoje dieťa pozitívnymi slovami: Deti rozvíjajú slová pochvaly, najmä keď sa chvála týka dobrého výberu alebo skutku. S formuláciou kritiky by ste mali byť opatrnejší, pretože ak je nevhodná, deti by mohli mať pocit, že vás sklamali, alebo sú zlé a tieto stopy sa z detskej duše mažú ťažko. Takéto pocity by mohli tiež viesť u dieťaťa k strate motivácie zlepšovať sa. Konštruktívna kritika funguje, ak sa dieťaťa pýtate, čo by ono samo mohlo zlepšiť. Sociálne schopnosti dieťaťa sa zlepšia, ak mu dáte príležitosti a možnosti, aby pomáhalo a dávalo. Na vytvorenie takýchto príležitostí stačí aj obyčajná hra, pri ktorej sa deti striedajú.
- Induktívna disciplína: Princíp induktívnej disciplíny spočíva v tom, že dieťaťu vysvetlíte dôvody vašich pravidiel, keď sa náhodou nespráva vhodne. Je to jedna zo zložiek autoritatívneho rodičovstva, ktoré sa spája s najlepšie vychovanými deťmi. Vedie dieťa k rozvoju empatie a prosoiciálnemu správaniu.
- Dávajte si pozor na odmeny: Rodičia často využívajú odmeny na to, aby sa dieťa správalo slušne. Avšak častými odmenami, napr. pri dobrých skutkoch voči druhým, môžete podkopávať prirodzenú detskú túžbu pomáhať druhým. Primeraným a premysleným odmeňovaním ich môžete naučiť, že vhodné správanie je dôležité preto, lebo je to správne a morálne.
- Buďte emocionálnym trénerom svojho dieťaťa: Emocionálne kompetencie sú kľúčové k tomu, aby dieťa zapadlo medzi svojich rovesníkov. Hanblivé deti sú často zo sociálnych kruhov vylúčené. Jednoduchým spôsobom, ako učiť svoje dieťa viac o emóciách, je aj konverzácia. Rozprávajte sa s dieťaťom o tom, v ktorých situáciách sa ľudia cítia dobre či zle. Vysvetlite dôvody rôznych emócií, ale aj to, ako zvládnuť negatívne emócie.
- Učte dieťa vďačnosti: Vyjadrenie vďačnosti pomáha v socializovaní sa a je nevyhnutné na to, aby človek vychádzal s ľuďmi v slušnej spoločnosti. Okrem toho však pozitívne napomáha našej nálade, pomáha nám cítiť sa menej osamelo a viac prepojene s ľuďmi okolo nás.
- Učte dieťa odpúšťať a ospravedlňovať sa: Deti už od raného veku dokážu rozoznať rozdiel v tom, či nechtiac spôsobili škodu či ublížili, alebo to urobil niekto iný. Keď veria, že sú za škodu zodpovedné, chcú pomôcť. Takisto si však deti všimnú, keď je niekto za niečo zodpovedný a neospravedlní sa, ani neponúkne pomoc. Dieťa si takéto správanie zapamätá a začne sa k danej osobe správať odmietavo. Pre deti však môže byť ťažšie v takýchto situáciách zareagovať. Naučte svoje dieťa, ako sa ospravedlniť, ozvať sa, napraviť škodu či povzbudiť obeť škodlivého správania, ale aj ako prijať ospravedlnenie. Najpodstatnejšie však je, aby dieťa vedelo, že každý z nás sa môže mýliť a ak u nejakého dospelého takéto správanie nevidelo, neznamená to, že sa zachoval správne.
- Podporte dieťa, aby sa hralo so staršími: Predstieraná hra je jedným zo spôsobov, ako deti získavajú priateľstvá. Deti, ktoré sa hrajú spolu s ostatnými a nie len samé, majú menej komunikačných problémov. Keď sa deti hrajú s rovesníkmi, ich hry sú veľmi jednoduché, avšak so staršími súrodencami a dospelými sa hra dieťaťa stáva sofistikovanejšou. Dieťa sa pri takejto hre vlastne učí.
- Učte dieťa deliť sa: Delenie sa je dôležitá schopnosť, avšak nie je delenie ako delenie. Pre dieťa je ľahšie podeliť sa o niečo, čoho má veľa, ako o niečo, čoho má málo, napríklad o obľúbenú hračku. Takéto delenie sa sa nepozdáva ani dospelým. Keď budete učiť dieťa veci požičiavať, buďte trpezliví.
Vzťah rodičov a dieťaťa sa začína budovať už počas tehotenstva. Matkina nálada a výraznejšie emočné reakcie, sprevádzané biochemickými zmenami, sa krvou prenášajú na plod. Napríklad na zmyslové pôsobenie (hlas matky, tlak na brucho masážmi apod.) reaguje ešte nenarodené dieťa v poslednom trimestri pohybmi a kopaním. Význam vzťahu rodičov k ešte nenarodenému dieťaťu dokladajú časté spontánne potraty u nechcených tehotenstiev. Vnútorné odmietnutie tehotenstva vtedy može vyústiť vo „vypudenie nechceného“ (Shaffer, 1989). V známej štúdii uskutočnenej v Československu (Matejček et al., 2005) autori sledovali deti matiek, ktorým bola zamietnutá žiadosť o potrat. Túto skupinu 200 „nechcených“ detí potom porovnávali s deťmi rovnakého veku a socioekonomického pôvodu. Deti boli sledované od narodenia do svojich 29 rokov. Aj keď boli všetky pri narodení zdravé, „nechcené” deti boli v priebehu ďalších 9 rokov častejšie hospitalizované, mali horšie známky v škole, menej stabilný rodinný život, horšie vzťahy s vrstovníkmi a boli všeobecne dráždivejšie oproti deťom „chceným”. V porovnaní s kontrolnou skupinou vykazovali viac problematických vzťahov k sebe i okoliu. Ženy z tejto skupiny boli častejšie rozvedené a mávali už v skorom veku skúsenosť s prerušením tehotenstva.
Blízky kontakt s novorodencom v prvých hodinách po narodení môže zosilniť pozitívne pocity rodičov k dieťaťu. Pravá citová väzba sa ale buduje postupne z interakcií rodiča a dieťaťa až po prvých mesiacoch. Dôležitým prvkom v budovaní väzby je vytvorenie ritualizovaných činností a zvykov. Je potrebné, aby opatrovateľ citlivo reagoval na dieťa. Pokiaľ pri hraní hry napríklad bábätko odvráti hlavičku a tvári sa zmätene, naznačuje, že je toho naň priveľa. Rodič to vycíti a nechá dieťatku vydýchnuť, aby sa po chvíli zase vrátili k aktivite. Týmto spôsobom sa buduje vzťah a vzájomné porozumenie.
Kŕmenie je pre dieťa silným zdrojom pozitívnych pocitov, ktoré prispievajú k budovaniu citovej väzby. Experiment Harlowa a Zimermana z roku 1959 však dokladá i význam iných zmyslových vnemov. Makaky boli oddelené od matiek v prvý deň života a ďalších 165 dní trávili v prítomnosti dvoch náhradných matiek. Obe matky mali tvár a telo vyrobené z drôtu, no jedna z nich bola obalená mäkkou látkou. Polovica mláďat bola kŕmená touto teplou, príjemnou náhradnou matkou, zvyšnú polovicu kŕmila nepohodlná drôtená „matka". Ukázalo sa, že opičky na drôtenej matke trávili čas len počas kŕmenia. Pokiaľ boli rozrušené alebo sa báli, ihneď utekali k látkovej matke. Význam tepla a dotykov popísali i Schanberg a Fieldová (1987, in Kassin, 2007). Autori robili u predčasne narodených detí masáž tela po dobu 10 dní a potom porovnali ich vývin s deťmi, ktoré nemasírovali. Obe skupiny pili rovnaké množstvo detskej výživy, ale masírované deti pribrali na váhe o 47% viac, boli živšie, aktívnejšie a koordinovanejšie. Nemocnicu opustili priemerne o 6 dní skôr. Podľa Fieldovej je dotyk cenným terapeutickým nástrojom - nielen pre predčasne narodené deti, ale aj pre deti a dospelých, ktorí sú „dotykovo deprivovaní“.
V útlom veku, obdobie medzi prvým a tretím rokom života, je kritické pre rozvoj sociálnych vzťahov a emocionálnej inteligencie dieťaťa. Táto lokomócia, spolu s rozvojom reči, zásadne mení správanie a prežívanie dieťaťa. Zvýšené pohybové možnosti vedú k bohatším kontaktom s predmetmi a javmi skutočnosti. Vnímanie a pamäť ako základ sociálneho učenia: Uplatnenie hmatu je charakteristické pre vnímanie v útlom veku, realizované prostredníctvom kontaktoreceptorov. Tieto receptory sprostredkúvajú priame informácie o vlastnostiach predmetov a podmieňujú manipuláciu s nimi. Vnímanie v tomto veku charakterizuje farebné videnie, vyčleňovanie predmetov z pozadia a ich identifikácia. Pokrok v sluchovom vnímaní (rozlišovanie výšky, intenzity, farby zvukových podnetov) podmieňuje rozvoj reči i základov hudobných schopností. Zmysel pre rytmus je typický pre dieťa už začiatkom druhého roku. Zapájanie viacerých zmyslových orgánov do procesu vnímania prispieva k väčšej presnosti a komplexnosti vnemových zážitkov.
Pamäť zaznamenáva v útlom veku významný pokrok. Jej jednotlivé zložky - vštepovanie, podržanie a vybavovanie - sa posilňujú, sú výkonnejšie, presnejšie, s väčším rozsahom zapamätaného. Pamäťové stopy sú trvanlivejšie. Dieťa si spontánne spomína na bábkové predstavenie spred niekoľkých dní, na zážitky z prechádzky a pod. Citovosť pamäti spôsobuje, že dieťa si uchováva a vybavuje najmä také zážitky, ktoré majú preň silný citový význam. Konkrétnosť pamäti znamená, že dieťa má sklon uchovávať a vybavovať si predstavy, obrazy skutočných situácií, konkrétnych zážitkov viac než slová a pojmy.
Myslenie a reč: od jednoslovných viet k zložitejším prejavom. Predstavivosť dieťaťa sa zakladá na vlastnej bezprostrednej skúsenosti a úzko súvisí s pamäťou. Obsahom predstáv je to, čo dieťa videlo a prežilo, teda stopy po minulých zážitkoch. Dej príbehu, rozprávky si dieťa vie predstaviť len vtedy, keď sa stotožňuje s jeho zážitkovou oblasťou, resp. Uplatňujú sa najmä v personifikačných tendenciách. Za prvé prejavy myslenia možno považovať už náznaky účelného použitia vecí. Napríklad dieťa sa pokúša zasunúť kľúč do kľúčovej dierky, položiť si na hlavu čiapku, nabrať do pohára vodu atď. Takéto úkony je dieťa schopné vykonávať skôr, než si osvojí reč, už na začiatku útleho veku. S rozvojom reči sa myslenie dostáva na novú, vyššiu úroveň. Dieťa sa obracia na dospelého svojou typickou otázkou „čo je to“ a domáha sa pomenovania vecí okolo seba. Zapamätáva si ich a začína ich aj samo aktívne používať. Takto slová nadobúdajú významnú zovšeobecňujúcu funkciu a stávajú sa základnou formou myslenia - pojmom. Vzhľadom na uvedenú charakteristiku sa toto štádium vývinu myslenia označuje ako symbolické.
Narastajúca skúsenosť dieťaťa a bohatšie možnosti samostatne konať spôsobujú výrazný pokrok v rozvoji reči. Reč dieťaťa sa spočiatku skladá len z niekoľkých, približne 20 až 30 výrazov, čo je štádium tzv. jednoslovnej reči. Dieťa sa ešte nevyjadruje vetami, ale len jednotlivými slovami. Do konca druhého roku jeho slovník narastie asi na 300 slov, prevažne podstatných mien a slovies. Dieťa už tvorí jednoduché vety, ktorými sa pokúša vyjadriť svoje želania, city a predstavy. Ku koncu obdobia, do troch rokov, tvorí už slovná zásoba dieťaťa asi 1000 výrazov. Pribúdajú slovesá, výrazne narastá aj počet prídavných mien. Prispieva aj k zdokonaľovaniu gramatickej stavby reči. Na základe rečového vzoru, ale aj analogickým spôsobom usudzovania, dieťa zdokonaľuje svoje vyjadrovanie a tvorí si nové, nezvyčajné jazykové útvary. Medzi typické chyby patrí najmä prešmykovanie hláskových skupín („paplej“ namiesto papier), vynechávanie hlások, resp.
Citový vývin a sociálne vzťahy: základy pre budúcnosť. Citový vývin neprebieha u všetkých detí rovnako. City dieťaťa vznikajú predovšetkým pôsobením podnetov, ktoré súvisia s uspokojením jeho potrieb. Vývinovým potrebám dieťaťa útleho veku zodpovedá silná citová väzba na blízke osoby, najmä matku, členov rodiny. Materiálnym základom rozvoja citov je dozrievanie špecifických častí nervovej sústavy a žliaz s vnútornou sekréciou. Na začiatku útleho veku možno už u dieťaťa identifikovať jednotlivé základné kvality citov pozitívnych i negatívnych, i keď len v hrubej, málo členenej podobe, ktoré sa rýchle rozvíjajú.
Na začiatku útleho veku sú častým podnetom strachu najmä intenzívne podnety zvukové- (krik, hluk) podnety pohybové - (náhla zmena polohy), resp. zrakové - (veľké neznáme predmety). Pribúda strach z neskutočných nebezpečenstiev - vecí, zvierat, ľudí z rozprávok, obrázkov, televízneho vysielania. Zlosť sa uplatňuje pomerne skoro, najmä ako reakcia na obmedzovanie spontánnej aktivity dieťaťa, resp. na neúspech v konaní. V pomerne diferencovanej podobe sa už prejavuje aj radosť ako cit sprevádzajúci príjemné zážitky dieťaťa. Čoraz viac sa zdrojom pozitívnych citov stávajú sociálne podnety - kontakt s ľuďmi, potešenie z ich prítomnosti, možnosť aktívnej kooperácie s nimi. Ich prostredníctvom sa city dieťaťa prehlbujú, upevňujú, nadobúdajú vyššiu úroveň i širšiu škálu zážitkov. Citové prežívanie u staršieho batoľaťa sa neobmedzuje len na strach, zlosť a radosť. Viažu sa predovšetkým na blízke dospelé osoby. Takéto citové kontakty, sprevádzané láskavým zaobchádzaním, nežnosťou, starostlivosťou, sú základnou potrebou dieťaťa a nevyhnutnou podmienkou jeho psychickej rovnováhy a životnej istoty.
Sociálna aktivita sa v útlom veku intenzívne rozrastá, čo sa odráža aj v rozvoji jeho vzťahov k vrstovníkom. Nedostatok sociálnej skúsenosti spôsobuje veľa konfliktov medzi deťmi. Koncom tretieho roka pribúda nový druh tzv. Dieťa je v útlom veku značne vzrušivé, city uňho rýchlo vznikajú i zanikajú, prechádzajú z jednej kvality do opačnej (z plaču do smiechu, z hnevu do veselosti). Citové prežívanie sprevádzajú výrazné až búrlivé vonkajšie prejavy. Sprevádzajú ich mimika, gestikulácia, zvukové prejavy (krik, plač, skákanie, kopanie), primerané kvalite citu. City dieťaťa ľahko podliehajú citovým prejavom iných osôb blízkeho prostredia.
Sebauvedomovanie a hra: cesta k samostatnosti. Dieťa prehlbuje svoje poznatky nielen o okolitých veciach a javoch, ale aj o sebe samom. Dieťa si začína formovať určitý obraz o sebe samom, uvedomovať si seba. Sebauvedomovanie úzko súvisí s procesom osamostatňovania. Dieťa nachádza potešenie v zdôrazňovaní a uplatňovaní seba. Sebauvedomovanie aktivizuje vôľové procesy a podmieňuje ich rozvoj. Typickou reakciou dieťaťa na obmedzujúce vplyvy prostredia býva v tomto veku negativizmus. Dieťa prudko odmieta požiadavky dospelých energickým ,,nie“! ,,nechcem“! ,,nebudem“! V útlom veku treba považovať za prirodzený vývinový jav, za výsledok pôsobenia nových funkcií. Miera vzdorovitosti závisí od nervovo-psychického uspôsobenia, temperamentových osobností aj od aktuálneho telesného a psychického stavu dieťaťa. Rovnako ju však ovplyvňuje aj sociálne prostredie, postoje dospelých zaobchádzania s dieťaťom, úroveň porozumenia a starostlivosti, ktorá sa mu poskytuje. Zdravý rozvoj sebavedomia, aktivity, samostatnosti - týchto základných elementov osobnostnej štruktúry dieťaťa - vyžaduje vyrovnané, pokojné, ale dôsledné výchovné pôsobenie s primeranými nárokmi na schopnosti sebaregulácie. Uvedomovanie seba pôsobí v psychike dieťaťa ako významný motivačný činiteľ.
Najfrekventovanejším typom hier sú hry pohybového rázu. Dieťa behá, skáče, prelieza, nachádza záľubu v rytmizovanom pohybe podľa rečňovaniek alebo spevu. Aktuálne sú aj organizované pohybové hry so spevom, ktoré majú určité pravidlá, napr. kolo, kolo mlynské, Zajačik v jamôčke, Eliška atď. Vhodným doplnkom hier sú pohybové hračky, ktoré možno ťahať, tlačiť, voziť (vozíky, zvieratká na kolieskach, autíčka, fúriky atď.), resp. mechanicky uviesť do pohybu (hračky na ťahanie). Manipulačná činnosť sa uplatňuje v napodobivých hrách, typických pre staršie batoľatá. Dieťa tu už predmety účelne a zmysluplne využíva podľa toho, ako to odpozorovalo vo svojom prostredí. Ide mu v prevažnej miere len o samotnú činnosť, nie o vzťahy, ktoré z nej vyplývajú. Celkove o hrách v útlom veku platí, že sú rušné a pohyblivé. Nevyhnutným doplnkom hier sú hračky. Hra sa stáva sociálnou činnosťou, jej spoločenský charakter je čoraz výraznejší. Na začiatku útleho veku niet ešte skutočnej hrovej kooperácie medzi deťmi. Deti nedokážu nadviazať súčinnosť, hrajú sa vedľa seba, nie spolu.
Rodina a predškolské zariadenie: kľúčové prostredia pre rozvoj. Rodina je prvým zdrojom jeho sociálnej skúsenosti. Poruchy v rodinných vzťahoch môžu narušiť citovú rovnováhu dieťaťa a aj trvale poškodiť jeho psychický vývin. Rodina má hlavnú spoločenskú zodpovednosť za vývin dieťaťa od jeho narodenia až po dospelosť. Od prvých rokov života je osobitne aktuálny najmä vplyv predškolského zariadenia. Realizuje sa v nej čoraz viac zdôrazňovaná potreba včas, systematicky a cieľavedomé pôsobiť na dieťa, čo zodpovedá narastajúcej diferenciácii nárokov dieťaťa i nárokov spoločnosti na jeho rozvoj. Predškolské zariadenie je umelo vytvorená inštitúcia, vzniká úradným, administratívnym rozhodnutím a postupom na rozdiel od prirodzeného, spontánneho vzniku rodiny. Predškolské zariadenie je väčší spoločenský útvar než rodina, zahrňuje niekoľko desiatok (resp. i niekoľko sto členov). V predškolskom zariadení sa uskutočňuje odborná, cieľavedomá, systematická, kolektívna výchova. Výchovou uskutočňujú osoby s odbornou profesiovou prípravou. Predškolské zariadenie má za cieľ zabezpečiť všestranný harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa.
Hlavným kritériom pri posudzovaní kvality životného prostredia je kontinuita jeho podmienok s vývinovými potrebami dieťaťa. Uspokojovanie potrieb je podmienkou napredovania, posúvania vývinu na najvyšší stupeň. Potreby možno zhrnúť na biologické (telesné, organické) a psychické. Do prvej skupiny patrí jedlo, spánok, pohyb, t. j. činnosti, ktoré zabezpečujú telesnú rovnováhu, pozitívny zdravotný stav dieťaťa. Kategória psychických potrieb je diferencovanejšia, predstavuje širokú škálu činností nevyhnutných na ich uspokojovanie. Biologické a psychické potreby úzko súvisia a vzájomne sa podmieňujú. Medzi najnaliehavejšie psychické potreby dieťaťa v útlom veku patrí najmä potreba citových podnetov a potreba aktívnej sebarealizácie. Činnosti denného programu by mali byť príťažlivé, zaujímavé a mali by u dieťaťa vyvolávať pozitívne citové zážitky. Životné prostredie musí dieťaťu poskytovať dostatočné podmienky na hru (priestor, čas, materiálne prostriedky).
Konflikty a adaptácia: výzvy a príležitosti. Konflikt je vyhranene sociálny jav. Je stretnutím protichodných potrieb aj odlišných náhľadov rôznych osôb na riešenia tej istej otázky. Ich prežívanie a riešenie sú pre dieťa náročnou situáciou, často nad jeho psychické možnosti. Konfliktovosť je v detskom spoločenstve tým väčšia, čím menej dospelá osoba pomáha pri ich riešení. Z psychologického a pedagogického hľadiska sú nežiaducim javom, ktorý treba redukovať na minimálnu mieru. Je aj príležitosťou na rozvíjanie vôľových vlastností, samostatnosti, základných spoločensko-morálnych návykov. Možno teda pripustiť aj istú pozitívnu účinnosť konfliktových situácií. Úroveň odolnosti jednotlivca voči záťažovým podnetom sa vymedzuje pojmom frustračná tolerancia. Vek a pohlavie: konštatuje sa, že v istých vývinových štádiách sú konflikty častejšie, napr. koncom útleho veku, v puberte. Individuálne nervovo-psychické vybavenie: s typom temperamentového uspôsobenia súvisí aj rozdielnosť predpokladov a možností regulácie vlastného správania. Iné možnosti má cholerik, iné flegmatik. Nie sú zanedbateľné ani krátkodobé vplyvy, napr. Výskumy potvrdzujú závislosť agresívneho správania a konfliktov od času v rámci týždňa. Priveľká autoritatívnosť pedagóga zvyšuje napätie v detskej skupine, a tým aj predpoklady vzniku agresívneho správania a konfliktov. Počet detí v skupine: s narastajúcim počtom detí sa zvyšuje napätie, redukujú sa možnosti uspokojovania individuálnych potrieb detí.
Vstupom do predškolského zariadenia je pre dieťa dôležitou zmenou, ktorá hlboko zasahuje do jeho psychiky a kladie značné nároky na jeho správanie. Čím sú podmienky v predškolskom zariadení kvalitnejšie, tým rýchlejšie a ľahšie prebieha proces adaptácie. Priveľká citová závislosť od osôb z rodinného prostredia, najmä od matky, sťahuje adaptáciu. Celkový priebeh adaptácie ovplyvňujú aj individuálne povahové vlastnosti dieťaťa: jeho celková spoločenskosť, prispôsobivosť, citlivosť atď. Adaptáciu sťažuje napríklad aj príliš úzkostlivá, prehnane starostlivá rodinná výchova, obmedzujúca aktivitu dieťaťa. Charakterizuje množstvo negatívnych prejavov: plač, smútok, skleslosť, precitlivenosť, vzdorovitosť, agresivita, ale aj narušenie už utvorených, upevnených návykov (napr. dieťa sa začne pomočovať), poruchy spánku, nechutenstvo, poruchy trávenia atď. Uvedené prejavy môžu mať rôznu intenzitu a trvanie. Znakom prispôsobenosti ja nadobudnutie pozitívneho vzťahu k novej situácii, stotožnenie sa s ňou. V celkovom procese adaptácie pripadá rozhodujúca úloha najbližším dospelým, rodičom a pedagógom predškolského zariadenia.