Rozvod je jednou z najväčších skúšok v živote človeka. Existuje len veľmi malé percento detí, ktoré by rozvod rodičov negatívne nezasiahol. Niektoré sa s tým vyrovnajú lepšie, iné horšie. U niektorých detí môžu pretrvať trvalé následky, ktoré môžu ovplyvniť aj ich budúci život. Nie je však potrebné podliehať prílišnému pesimizmu a beznádeji, čo sa týka rozvodovej tematiky, pretože existujú aj účinné cesty, ako zmierniť deťom ich bolesť a obmedziť negatívny dopad rozvodu na ich psychiku. Rozvod má aspekty sociálne, etické, právne, emočné a veľmi dôležité aspekty psychologické. V našich podmienkach nie je rozvod ojedinelým javom, ba práve naopak, počet rozvádzajúcich sa rodín sa drží na vysokej úrovni.
Proces rozvodu možno rozdeliť do viacerých fáz:
- Manželský /rodinný/ nesúlad.
- Manželský / rodinný / rozvrat/. Ide už o podstatnejšie ovplyvnenie jednej zo základných rodinných funkcií - emočnej, ekonomickej, výchovnej.
- Rozvod. Je formálnym právnym ukončením manželského vzťahu dvoch jedincov, krajným riešením v procese rozvratu manželstva.
To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom ktorom vývinovom období nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ. Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela. Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti. Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom. Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva.
V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia. Môže sa začať pýtať, kto je zodpovedný za rozvod.
Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú. Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných. Využívajú , že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí).
V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi. Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým. V tomto veku sa dospievajúce deti obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia.
Vo viacerých výskumných zisteniach sa uvádza, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy. Iné výskumy tieto zistenia nepotvrdzujú a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto prípade nie je možné. Niektorí chlapci sú veľmi citliví, problémy iných chlapcov nesúvisia primárne s rozchodom rodičov, ale s tým, že ostávajú žiť s matkou.
Aj keď behom prvých mesiacov resp. aj rokov po rozvode nie sú rodičia vo svojej “vrcholnej životnej forme”, mali by si byť vedomí toho, že čím viac citovej vyrovnanosti budú schopní preukázať svojmu dieťaťu, tým lepšie.
Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami. V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu, nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla). Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty. V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.
V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní. V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti.
Medzi ľuďmi koluje názor, že rodičia majú dôležitejšiu úlohu v detstve, ako v adolescencii, ale pravdou je, že adolescenti potrebujú rodičov rovnako, ako malé deti. Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového spolužitia rodičov. Všetky z vyššie popísaných problémov dieťaťa vychádzajú prevažne z neúnosného zaťaženia dieťaťa napätím, zmenami a neistotami v rozvodovej situácii alebo zo vtiahnutia do rodičovského konfliktu. Tieto problémy často bývajú jedným z rodičov nesprávne pripisované negatívnemu vplyvu výchovy alebo správania druhého rodiča a bývajú nesprávne interpretované ako dôkaz nevhodnosti týchto návštev. Patrí k nim pomočovanie, nočné mory alebo sťažená koncentrácia, zmeny v chovaní dieťaťa po návrate z víkendovej návštevy.
Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.
Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti. Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje. Ten, kto sa takto správa, dáva vlastne za pravdu tým, čo majú predsudky a myslia si, že je to naozaj niečo, za čo sa treba hanbiť. O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom. Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti. Ak sa budú rodičia za rozvod hanbiť, budú sa zaň hanbiť aj deti. Keď si rodičia vyjasnia postoj k rozvodu, mali by poradiť deťom, aby informovali svojich kamarátov o tom, čo sa stalo. Jednou z možných reakcií vrstovníkov je zvýšený záujem a starostlivosť o dieťa rozvedených rodičov.
Niektoré deti pokrikujú to, čo doma počujú od svojich rodičov. Niektorí rodičia nesúhlasia, aby sa učiteľovi povedalo o rozvode. Toto odhalenie by vraj mohlo skomplikovať situáciu detí. Obávajú sa, že učiteľ bude s dieťaťom zaobchádzať inak ako s ostatnými deťmi a urobí z neho “zvláštny prípad”, čo podnieti neželateľnú pozornosť spolužiakov. Možno sa obávajú i toho, že učiteľ bude dieťaťu klásť nepríjemné otázky pred celou triedou. Alebo sa boja toho, že učiteľ bude mať voči dieťaťu predsudky, ktoré sa v súvislosti s rozvodom u ľudí často objavujú. Netaktnosť učiteľa v týchto otázkach býva zriedkavá, učiteľ by mal poznať rodinnú situáciu svojho žiaka. Vyskytujú sa názory, že učiteľovi treba povedať o rozvode až vtedy, keď si sám všimne na dieťati nejaké zmeny. Okrem toho ho môže zapojiť do rozličných aktivít, čim trochu zmierni jeho utrpenie.
Tí, čo chcú utajiť rozvod pred učiteľom, si neuvedomujú, že je to prakticky nemožné dlhší čas tajiť. I keď dieťa nič nepovie, učiteľ sa to vždy nejako dozvie. Niekto o tom vie, napr. deti od susedov, povie to ďalej a správa sa rozšíri po celom okolí. Preto je lepšie, ak to učiteľovi povedia rodičia sami. Učiteľ dostane informáciu z prvej ruky a môže dieťaťu skôr pomôcť. A naopak, ak nebol informovaný o rozvode, často nie je ochotný tolerovať zmeny v správaní dieťaťa. Neinformovaný učiteľ môže reagovať na problémové správanie dieťaťa disciplinárnymi trestami.
Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou. Človek sa chráni pred následkami napr. rozvodu tým, že “vymaže" zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny. Zvyčajne to neprebieha vedome - ide o nevedomý proces. Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú. Určité osobnostné charakteristiky a spôsoby zaobchádzania s dieťaťom jednoznačne prispievajú k vzniku popretia ako reakcie na rozchod rodičov. Niektorí rodičia sú napr. presvedčení, že pre deti je veľmi nebezpečné, ak sú svedkami ich “súbojov". Hoci majú vážne rozpory, prísne sa vyhýbajú zrážkam v prítomnosti detí. Hádky pred deťmi pokladajú za čosi veľmi zlé. Mali by si však uvedomiť, že ak sú deti občas svedkami hádok rodičov, samozrejme nie násilných, môže to byť pre ne užitočná skúsenosť. Ľahšie pochopia, že nikto na svete nie je dokonalý a že v každom manželstve sa občas vyskytujú konflikty a nedorozumenia.
Niektorým deťom rodičia podrobne rozprávajú, ako to bude po rozvode. Aj napriek tomu snívajú a hovoria o návrate neprítomného rodiča. Všetci musíme občas niečo odmietnuť alebo poprieť, ak chceme ostať zdraví. Keby sme jasne videli každé nebezpečenstvo a citovo reagovali na všetky nešťastia, pravdepodobne by sme si nedokázali uchovať duševné zdravie. V niektorých prípadoch by nebolo dobré brať dieťaťu obranné mechanizmy. Popretie ho môže totiž pripraviť o možnosť účinnej liečby. Hoci mechanizmus do určitej miery chráni pred duševným utrpením, jeho použitie nie je “bežným” riešením problémov. Ak totiž tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje "nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu. Dospelí (či už rodičia alebo učitelia), ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu. V takýchto prípadoch je potrebná zo strany dospelých veľká trpezlivosť. Odborníci, ktorí pracujú s deťmi, dobre vedia, že deti ochotnejšie hovoria o svojich ťažkostiach, keď v rozprávaní nahradia seba samých niekým iným (napr. Niektoré príbehy sú však také priezračné, že im môžu porozumieť aj iní dospelí ako rodičia, napr.
Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom vyslovenú úľavu a koniec ustavičných hádok, je prirodzené, že dieťa reaguje na odchod jedného rodiča smútkom. Pojmom smútok označujeme miernejší pocit nešťastia. Pojem depresia označuje hlbšiu a bolestnejšiu reakciu na rozpad rodiny. Smútok je bežný a prirodzený duševný stav. Depresia, ktorá z neho vyrastá, zvyčajne naznačuje, že človek má hlbšie psychologické problémy. Hranicu medzi normálnym smútkom a depresiou možno určiť veľmi ťažko. Kritériom môže byť, že smútok po určitom čase pomaly ustupuje a netrvá príliš dlho. Depresia môže trvať veľmi dlho a zmiernenie resp.
Najcharakteristickejším prejavom smútku u detí po rozchode rodičov je neschopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa. Veci, ktoré ich predtým bežne tešili a prinášali im radosť, im začnú byť zrazu ľahostajné. Neteší ich hra, obľúbený program v televízii, nepoteší ich ani najlepší kamarát, ktorému sa dokonca začnú vyhýbať. V ich hrách sa zjavuje často akési hľadanie stratenej osoby alebo zázračné nájdenie niekoho, kto zmizol. Deti chodia "ako bez duše" a oddávajú sa dennému sneniu. Mnohým sa darí naďalej dobre prospievať v škole, no keď sa vrátia domov, opäť podliehajú smútku. Niektoré deti sa usilujú popierať smútok siláckymi výrokmi, napr. "vôbec mi to nevadí", "som úplne pokojný" a pod. U väčšiny detí pocit nešťastia pomaly ustupuje. Postupne si na novú životnú situáciu zvyknú a vrátia sa k predchádzajúcim aktivitám a radostiam. Smútok sa stratí tak rýchlo, ako rýchlo prejaví neprítomný rodič o dieťa záujem.
Stav depresie charakterizuje zvyčajne strata chuti do jedenia, pokles záujmu o učenie, celková apatia, pocit bezmocnosti a beznádejnosti, podráždenosť, nutkavé sebakritizovanie a utiahnutosť. U niektorých detí sa prejavuje aj únava, slabosť, zraniteľnosť, neschopnosť plánovať, malá motivácia, znížená odolnosť voči frustrácii a neschopnosť využiť hru ako prostriedok na vyrovnávanie sa s rozchodom rodičov. V horších prípadoch sa deti zaoberajú myšlienkami na samovraždu, prestávajú dbať na svoju bezpečnosť a niekedy sa dokonca o samovraždu skutočne pokúsia. Samozrejme, pri depresii sa nemusia vyskytovať všetky tieto príznaky - depresia ma rozličné stupne intenzity. Deti so svojou prirodzenou bezstarostnosťou nepodliehajú depresii tak rýchlo ako dospelí.
Ďalším faktorom, ktorý prehlbuje depresiu dieťaťa, je depresia rodiča, najmä toho, s ktorým dieťa zostalo žiť. Ak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výchovy, rozvod uvíta a pokladá ho za príležitosť začať nový život, je pravdepodobné, že k nemu zaujme pozitívnejší postoj aj dieťa. U niektorých detí sa prejavuje depresia sklonmi k sebapoškodzovaniu a dokonca samovražednými sklonmi. Deti z neúplných rodín majú veľký podiel na počte vážnych pokusov o samovraždu. No často je v tom i pomsta. Napríklad chlapec si predstavuje, že rodičia, ktorí sa ho podľa neho vzdali, budú mať obrovské výčitky svedomia za to, ako sa k nemu správali. Môže snívať aj o tom, ako budú plakať nad jeho hrobom a ako si budú želať, aby mu mohli ešte aspoň raz ukázať svoju lásku. Ale už je neskoro! Niekedy sa pokus o samovraždu spája s túžbou po smrti a znovuzrodení do nového, lepšieho života s naozaj milujúcimi rodičmi - s rodičmi, ktorí sa nikdy nerozídu.
Faktorov, ktoré k tomuto kroku prispievajú, je veľa. Útek z domova je predovšetkým taký čin, ktorý vzbudí pozornosť a záujem rodičov. Je to vlastne najsilnejší prostriedok na upútanie pozornosti, ktorý majú deti k dispozícii. Taký záujem dieťa ubezpečí, že rodičia ho ešte stále berú, že ho úplne neodmietli. Strach z odmietnutia sa teda zmenší. Podobnému ubezpečeniu sa dieťa teší, keď sa konečne vráti domov. Pri pátraní môže pomôcť polícia a niekedy i televízia alebo tlač. Keď potom dieťa slávnostne príde domov alebo ho za dramatických okolností nájdu, dieťaťu sa potvrdí, že je stále milované, že sa o neho všetci boja. Hoci ho niekedy po radostnom zvítaní neminie ani trest, cieľ dosiahnutý.
Ako rodičia nevedomky ničia svoje deti s Bronislava Švrčková | TERAPIA #70
Dieťa má prirodzené a spontánne inštinkty, s ktorými sa narodí. Tie v ňom môžu potlačiť ako prví rodičia a neskôr sociálne prostredie v ktorom vyrastá. A to necitlivou alebo neakceptujúcou výchovou. Stáva sa to hlavne vtedy, ak rodič vedome alebo aj nevedome nerešpektuje základné fyziologické a psychické potreby svojho dieťaťa. Výchova tak môže byť pre dieťa neempatická, autoritatívna alebo až mocenská. Ak sa dieťa necíti prijímané, necíti sa byť v bezpečí, nie je akceptované také aké je a podporované rodičmi v jeho autonómii a v individualite, môže sa cítiť nemilované alebo aj nechcené. Toto najcitlivejšie obdobie pre vznik psychotraumatického zranenia začína počatím a trvá minimálne do obdobia 6. rokov života dieťaťa. U dieťaťa tak ľahko môže dôjsť k zraneniu, ktoré podporí vznik psychotraumy, ak sa traumatizácia často opakuje a trvá dlhšie obdobie.
Jednoduchým príkladom prirodzených potrieb detí je napríklad spontánnosť a pohyb. Deti bežne nevydržia sedieť dlho a začnú sa otáčať, neskôr poskakovať. Pohybom sa zbavujú nahromadeného vnútorného napätia, čím sa uvoľnia ich svaly a kosti. Spontánny pohyb je častokrát z výchovného hľadiska nie vždy žiadúci. Pre deti niekedy až nebezpečný. Preto musíme svoje deti výchovne usmerňovať, aby si neublížili. Ak však dieťa usmerňujeme prevažne príkazmi či zákazmi, bez vysvetlenia a tolerancie jeho pocitov hnevu, smútku alebo bezmocnosti, ktorú vzhľadom k jeho veku nevie vedome regulovať, môžeme u neho podporiť traumatizáciu a potlačiť jeho prirodzené sebavyjadrenie. Potlačenie emócií sa neskôr obráti proti dieťaťu tak, že sa naučí autoritám prispôsobovať a podriadiť sa na úkor seba. Bude menej priebojné a nebude si veriť.
Ak naopak dieťaťu pri každom hneve a vzdore vyhovieme, naučí sa svoj hnev kompenzovať a vynúti si mocou to, čo potrebuje. Niekedy je veľmi ťažké nájsť správnu mieru a rovnováhu medzi bezpodmienečnou akceptáciou dieťaťa a stavaním hraníc. Tie by mali byť síce pevné, no s dostatočným citom. S rešpektom a akceptáciou prežívaného smútku, či hnevu dieťaťa, ktoré prežíva vtedy, ak niečo čo si veľmi želá, nedosiahne. Rodič mu to preto potrebuje dostatočne vysvetliť. Napríklad ak povie:“ Viem, že sa hneváš, no nemôžeš ísť cez cestu sám. Ešte si malý, ublížil by si si. Keď budeš väčší, budeš chodiť aj sám. Na záver môžeme dodať, že všetky naše potlačené emócie a vnútorné nahromadené napätia, konflikty, ale aj kompenzačné mechanizmy sa neskôr manifestujú v držaní nášho tela alebo prejavom bolesti určitej časti (segmentu) tela.
Obhajcovia autoritatívnej výchovy detí sú presvedčení o tom, že dieťa má počúvať. Vždy a všade. Neexistujú výnimky. Urobia všetko preto, aby im dieťa „neskákalo po hlave“, čo je pomerne častý jav tzv. voľnej výchovy, pri ktorej sa deťom necháva absolútna sloboda a nenastavujú sa žiadne hranice. Aj autoritatívna výchova, ktorú možno aj vy dôverne poznáte z detstva, má svoje nevýhody. Rešpekt a strach sú dve diametrálne odlišné veci. Vzájomný rešpekt je známkou vyváženého vzťahu, zatiaľ čo pri strachu z trestu absentuje láska: „Bola som vychovávaná veľmi prísne. Otec sa s nami prakticky nerozprával. Keď prišiel do mojej izby, vedela som, že je zle. Väčšinou mi prišiel vynadať. Môže mať samé jednotky a na rodinných oslavách byť vzorom slušného správania pre všetkých.
Na druhej strane sa pri autoritatívnej výchove dieťaťu neodpustí žiadne zlyhanie. Rodič sa viac sústredí na jeho mínusy, pričom kladné stránky bude považovať za samozrejmú vec. To úzko súvisí so zníženým sebavedomím dieťaťa, ktoré bude mať vďaka prísnej výchove tak vysoko postavenú latku, že samo na seba začne byť príliš kritické. Každá chyba je skúsenosť. „Odriekaného chleba najväčší kus býva.“ A je to naozaj tak. Dieťa, ktoré je vychovávané príliš prísne, zákonite začne túžiť po slobode. U takýchto detí je oveľa vyššia pravdepodobnosť rebélie v porovnaní s ich rovesníkmi, ktorí neboli vychovávaní autoritatívne: „Bola som vychovávaná veľmi prísne a rovnako prísne som vychovávala aj svoju dcéru, na ktorú som ostala sama,“ spomína Jana. „Dorotka bola vzorná žiačka, ktorá poznala len učebnice, krúžky a domáce práce. Nedovolila som jej stretávať sa s rovesníčkami, pretože som bola presvedčená, že majú na ňu zlý vplyv. Na strednú školu išla do krajského mesta. Tam začali problémy. Dorotka začala piť, kašľala na učenie a v slabej chvíli z nej vyliezlo, že mi chcela urobiť napriek. Dcére nastavila hranice, no nezabudla ani na určitú dávku voľnosti.
Aj vy máte problém povedať si otvorene svoj názor či prejaviť zdravú dávku asertivity? Môže to byť spôsobené aj prísnou výchovou, ktorá bráni slobodnému prejavu. Akákoľvek snaha prejaviť svoj názor býva autoritatívnymi rodičmi väčšinou vnímaná ako odvrávanie, čo u dieťaťa posilňuje presvedčenie, že povedať to, čo si myslí, je nesprávne. Dieťa vychovávané autoritatívnym spôsobom výchovy zvykne plniť všetky nariadenia rodičov bez slova, hoci v jeho vnútri to môže poriadne vrieť. Neraz sa práve takéto deti dostávajú do partie, v ktorej budú automaticky plniť príkazy autority.
Mnohí rodičia si zvolia autoritatívny typ výchovy v snahe zjednodušiť výchovu dieťaťa. Vnímajú, že oveľa ľahšie je dieťaťu niečo prikázať alebo zakázať, ako mu vysvetľovať súvislosti, čo si vyžaduje čas. Štúdia publikovaná v Child: care, health and development ukázala, že prísna výchova môže u rodičov detí s poruchou vývoja viesť k zvýšenému stresu. Autoritatívna, ako aj voľná výchova môže mať negatívny dopad na dieťa.
V prípade, že rodičia (starí rodičia) neustále dovolia dieťaťu všetko, aj napriek tomu, že jeden z rodičov (matka) stanovuje hranice, vzniká u dieťaťa zmätenosť a pocit nespravodlivosti. Keď je po jeho, je dobrý, ale keď nie je po jeho, správa sa neovládateľne, kričí, hádže veci a je agresívny voči okoliu. Tieto prejavy sú často viditeľné najmä pri návštevách, kedy sa dieťa snaží získať pozornosť a kontrolu. V škôlke, kde sú jasné pravidlá a konzistentný prístup, s ním problém nie je. Komunikácia s rodičmi (starými rodičmi), ktorí sa do výchovy miešajú, je často náročná. Môže viesť k urážkam a konfliktom. Je dôležité, aby rodičia (matka) dokázali jasne a dôsledne komunikovať svoje hranice a očakávania voči starým rodičom, aj keď to môže byť emocionálne náročné. Strach z toho, že dieťa bude mať radšej starých rodičov, je pochopiteľný, ale je dôležité si uvedomiť, že konzistentná a láskavá výchova zo strany rodičov je pre dlhodobý vývoj dieťaťa kľúčová.
Je pochopiteľné, že situácia je pre matku vyčerpávajúca a vedie k plaču a pocitu bezmocnosti. Je dôležité, aby vyhľadala podporu, či už u partnera, priateľov, alebo odborníka. Riešenie problému predajom domu nie je nevyhnutné, ak sa podarí nastaviť jasné komunikačné a výchovné hranice.
PhDr. Klinická psychologička a psychoterapeutka (psychoterapia zameraná na telo - Biodynamická terapeutická škola). V praxi sa venuje diagnostike a terapii psychosomatických ochorení, ochoreniam spôsobeným stresom a psychickou traumatizáciou v ranom detstve. Vedie kurzy a zážitkové skupiny zamerané na terapiu raných psychotraumatických zranení a osobnostný rast, skupiny kreatívneho pohybu a tanca, uvoľňujúcich cvičení a terapeutických masáží, ktoré podporujú sebavyjadrenie, spontánnosť a vnútornú silu. Vo svojom prístupe vníma človeka ako celok jeho tela a duše. Vychádza z princípov a terapeutických postupov podľa biodynamickej psychológie a psychoterapie zameranej na telo.