Bob Dylan: Ikona, ktorá predefinovala hudbu a poéziu

Bob Dylan, vlastným menom Robert Allen Zimmerman, sa narodil 24. mája 1941 v americkom meste Duluth v štáte Minnesota. Jeho starí rodičia emigrovali do Spojených štátov z Odesy v roku 1905. Dylan vyrastal vo svojom rodnom meste a neskôr v mestečku Hibbing, v štáte Minnesota pri západnom pobreží Horného jazera. Dylanovi rodičia Abram Zimmerman a Beatrice "Beatty" Stoneová boli členmi miestnej uzavretej židovskej komunity. Keď mal Robert šesť rokov, jeho otca postihla obrna a rodina sa presťahovala do Hibbingu, rodného mesta matky, kde Bob strávil zvyšok svojho detstva. Robert Zimmerman v mladosti často počúval americké rozhlasové stanice, ktoré vysielali hudbu v štýle blues, country, neskôr rokenrolu. Na strednej škole založil niekoľko hudobných skupín. V roku 1959 bol na koncerte rockera Buddy Hollyho a to rozhodlo o jeho budúcej hudobnej dráhe. V tomto istom roku dvakrát vystúpil pod pseudonymom Elston Gunnn a hral na klavír s neskoršou americkou hviezdou začiatku 60. rokov. V septembri 1959 odišiel Zimmerman študovať University of Minnesota v Minneapolise. V tomto období sa jeho záujem o hudbu preorientoval z rokenrolu na americkú folkovú hudbu. V roku 1985 Dylan poznamenal, že jeho záujem o folk bol podmienený tým, že rokenrol bol založený na frázovaní, pulzovanom rytme a na efektnom prevedení. Nebol dostatočne realistický a nedával mu priestor na vyjadrenie vážnejších tém. Folk mu vyhovoval viac pre možnosti interpretovať zúfalstvo, smútok, vyznania, ale aj radosti a jasot v omnoho prirodzenejšej, precítenejšej forme.

V Mineapolise začal Bob s hraním folkových piesní účinkovať v kaviarni s názvom 10 O'clock Scholar, ktorá sa nachádzala niekoľko blokov mimo univerzitnej pôdy. Po krátkom čase Dylan opustil vysokoškolské štúdiá a v januári 1961 odišiel do New Yorku aby sa pokúsil získať angažmán. Zároveň plánoval navštíviť svoj vtedajší hudobný vzor, ktorým bol americký folkový hudobník a spevák Woody Guthrie. Guthrie bol vtedy vážne chorý. Bol postihnutý Huntingtonovou chorobou a hospitalizovaný v nemocnici Greystone Park Psychiatric Hospital. Jeho spôsob interpretácie piesní silne ovplyvnil Dylanovu ranú tvorbu. Neskôr sa o ňom vyjadril, že „... počúvaním Guthrieho piesní ste sa mohli učiť, ako treba žiť.“ Bobovi Dylanovi sa podarilo Guthrieho navštíviť vďaka ich spoločnému priateľovi Ramblin' Jack Elliottovi. Elliott patril k tým, ktorí interpretovali Guthrieho tvorbu.

Od februára 1961 Dylan hrával v rôznych kluboch okolo Greenwich Village. V septembri po vystúpení na show v Gerde's Folk City sa dočkal prvého pozitívneho hodnotenia v The New York Times od hudobného kritika Roberta Sheltona. V tom istom mesiaci Dylan na tretí album folkovej speváčky Carolyn Hester nahral sekvencie na harmonike. Touto spoluprácou na seba upozornil producenta nahrávania Johna Hammonda, ktorý s Bobom podpísal v októbri nahrávaciu zmluvu s hudobným vydavateľstvom Columbia Records. Dylanov debut, album Bob Dylan z roku 1962, obsahoval známe folkové, bluesové a gospelové nahrávky a dve pôvodné skladby. Zisk z jeho predaja, 5 000 nosičov v prvom roku, vystačil akurát na pokrytie nákladov na jeho výrobu. Vo vydavateľstve Columbia Records označili speváka ako „Hammondove bláznovstvo“ a navrhovali zrušiť s Dylanom obchodnú zmluvu. Na Bobovu obranu sa dôrazne postavil Hammond. V auguste 1962 si Dylan legálne zmenil meno na Robert Dylan. V tomto istom mesiaci podpísal zmluvu s manažérom Albertom Grossmanom. Od decembra 1962 do januára 1963 podnikol Dylan svoju prvú cestu do Spojeného kráľovstva. Režisérom Philipom Savillem bol pozvaný na nahrávanie televíznej drámy The Madhouse on Castle Street, nakrúcanej pre televíziu BBC. V závere hry Dylan zaspieval skladbu „Blowin' in the Wind“.

Od jeho druhého albumu, The Freewheelin' Bob Dylan, ktorý vyšiel v máji 1963 sa Dylan stal nielen spevákom, ale aj autorom piesní, ktoré interpretoval. V týchto dobách bola jeho najslávnejšou skladbou pieseň „Blowin' in the Wind“. Jej melódia bola čiastočne založená na na tradičnom songu otrokov s názvom „No More Auction Block“. Slová rozoberali sociálnu a politickú situáciu. Túto skladbu nahralo viacero interpretov. Stala sa aj medzinárodným hitom folkového tria Peter, Paul and Mary. Tento úspech bol inšpiráciou pre viacero ďalších hudobníkov, ktorí nahrávali coververzie Dylanových piesní. Niektoré sa stávali v ich podaní potencionálnymi hitmi. Skladba „A Hard Rain's a-Gonna Fall“ je založená na melódii balady „Lord Randall“. Je skrytým odkazom na nukleárnu apokalypsu. Jej potencionálne nebezpečenstvo zarezonovalo v čase Kubánskej krízy, ktorá vypukla iba pár týždňov po tom ako s touto piesňou Bob Dylan vystúpil na verejnosti. Na príklade týchto dvoch skladieb možno sledovať nový smer písania skladieb, ktoré spájajú lyrický útok v štýle prúdu vedomia a predstavivosti s tradičnou folkovou formou. Pokiaľ aj Dylanove tematicky ladené piesne udržujú jeho reputáciu pesničkára, album Freewheelin obsahuje aj milostné songy a vtipné, surrealistické, bluesové výpovede. Pieseň „Mixed Up Confusion“, ktorá bola vydaná na singli a vznikla počas nahrávania albumu Freewheelin je, v kontraste s ďalšími jeho akustickými nahrávkami, ovplyvnená štýlom rockabilly. Zmysel pre humor vždy patril k silným stránkam Boba Dylana.

Materiál albumu zaujal viacerých poslucháčov, vrátane The Beatles. George Harrison v roku 1993 povedal: „My sme jeho pesničky iba hrali, interpretovali. Folková hudobná scéna a Dylanov spevácky prejav nikdy úplne nepatrila k tzv. strednému prúdu. Viacero jeho skladieb sa stalo slávnymi v interpretácii iných hudobníkov. Jednou z nich bola vtedajšia jeho životná partnerka Joan Baezová. Ovplyvnila jeho popularitu v Spojených štátoch tým, že na svoje albumy nahrala niekoľko Dylanových piesní a pozývala ho na svoje koncertné vystúpenia. Medzi ďalšími umelcami, ktorých nahrávky Dylanovych skladieb sa stali hitmi, boli v prvej polovici 60. rokov The Byrds, Sonny and Cher, The Hollies, Peter, Paul and Mary, Manfred Mann a The Turtles. Väčšina z nich dala týmto coververziám popový charakter. Pôvodná, folková interpretácia bola zachovaná iba v podaní Boba Dylana a Joan Baezovej.

V máji 1963 mal Bob Dylan účinkovať v americkej The Ed Sullivan Show. Počas generálnej skúšky bol organizátormi programu z televíznej spoločnosti CBS informovaný, že nie je vhodné aby v programe vystúpil so skladbou „Talkin' John Birch Society Blues“. Dôvodom bolo, že text piesne má voči spoločnosti John Birch Society hanlivý podtón. Bobovou reakciou na túto cenzúru bolo odmietnutie zúčastniť sa v tomto programe. Spoločným vystúpením Boba Dylana a Joan Baezovej na veľkom happeningu pred zhromaždením 250 000 ľudí za ľudské práva s názvom March on Washington for Jobs and Freedom, ktoré sa konalo 28. augusta 1963 pri Lincolnovom pamätníku vo Washingtone D.C., sa táto dvojica zaradila k popredným osobnostiam tohto hnutia, ktorého hlavným predstaviteľom bol Martin Luther King, Jr.

Dylanov tretí album The Times They Are a-Changin' predstavuje tohto pesničkára ako viac politicky orientovaného cynika. Skladby reagujú na reálne súčasné príbehy, napríklad pieseň „Only A Pawn In Their Game“ hovorí o vražde bojovníka za ľudské práva, Medgara Eversa, či brechtovská „The Lonesome Death of Hattie Carroll“ o zabití hotelovej barmanky čiernej pleti Hattie Carroll mladým bohatým pestovateľom tabaku, Williamom Zantzingerom. Všeobecnejšiu tému mali piesne „Ballad of Hollis Brown“ a „North Country Blues“, ktoré boli o zúfalstve z rozpadu farmárskych a baníckych komunít. Koncom roka 1963 sa Dylan ocitol pod tlakom kedy sa folk začal spájať s protestným hnutím. Krátko po atentáte na Johna Fitzgeralda Kennedyho od výboru pred občianske slobody prijal cenu Toma Paineho. Po prijatí ceny chcel vedieť akú úlohu tento výbor má, no skonštatoval, že jeho členovia sú starí, plešatí úradníci a každého z nich by pokojne mohol označiť za Kennedyho vraha, Lee Harvey Oswalda.

Ďalší svoj album, Another Side of Bob Dylan, nahral za jeden večer v júni roku 1964. Jeho hudobný koncept bol omnoho jednoduchší. Svoj zmysel pre humor prejavil v skladbách „I Shall Be Free No. 10“ a „Motorpsycho Nightmare“. „Spanish Harlem Incident“ a „To Ramona“ sú vášnivé milostné piesne a pieseň „I Don't Believe You (She Acts Like We Never Have Met)“ naznačuje, že v budúcnosti bude v Dylanovej hudbe dominovať rokenrol.

V druhej polovici roku 1964 a v roku 1965 sa Dylan menil z folkového hudobníka na hviezdu pop music. Jeho džínsy a pracovné košele nahrádzali odevy z Carnaby Street, vo dne, či v noci nosené slnečné okuliare a topánky, ktoré v tomto období nosili všetky hviezdy a podľa svojho pôvodu mali názov „Beatle boot“. Ďalším umeleckým skokom Boba Dylana bol koncom marca 1965 jeho album Bringing It All Back Home. Významný bol hlavne tým, že v jeho nahrávkach použil elektrické hudobné nástroje. Jeho prvý singel, „Subterranean Homesick Blues“, pripomínal nahrávku „Too Much Monkey Business“ od Chucka Berryho. Jej voľne skladané texty majú rytmus a energiu, ktorá znie ako keby bola predchodcom rapu a hip-hopu. Skladba mala aj videoklip, ktorý nakrútil v štýle cinema verité dokumentarista D. A. Pennebaker. Mal za úlohu v kinách podporiť Dylanove turné, Dont Look Back, ktoré mal v Spojenom kráľovstve naplánované na rok 1965. Na videu je Dylan, ktorý s kamennou tvárou postupne zhadzuje na zem biele tabuľky s kľúčovými slovami textu piesne, ktorá znie na pozadí snímky. Druhá strana albumu Bringing It All Back Home obsahovala štyri dlhé skladby v ktorých sa Dylan sprevádzal na akustickej gitare a na harmonike. Známou skladbou tejto strany albumu je „Mr. Tambourine Man“.

V roku 1965 sa stal Dylan jedným z lídrov podujatia Newport Folk Festival. Na ňom prvýkrát od strednej školy vystúpil s kapelou hrajúcou na elektrických hudobných nástrojoch. Spolu sním účinkovala väčšina skupiny Paul Butterfield Blues Band: Mike Bloomfield (gitara), Sam Lay (bicie nástroje) a Jerome Arnold (basgitara). Okrem nich sa k účinkujúcim pripojil aj Al Kooper (organ) a Barry Goldberg (klavír). V Newporte hral aj v rokoch 1963, 1964, no v roku 1965 skončil keď bol po troch pesničkách vypískaný z pódia. Jednou verziou vysvetlenia incidentu bolo, že nesplnil očakávania svojho publika z fanúšikov folku tým, že vystúpil s elektrickou gitarou. Murray Lerner, ktorý udalosť nakrúcal tvrdí, že si je istý, že „Dylana vybučali z pódia preto, lebo šiel na elektriku“. Iní zase tvrdia, že prítomní boli sklamaní chabým zvukom a krátkym programom kapely. Dylanove vystúpenia sa potom vo folkovej scéne stretali s negatívnymi ohlasmi. V časopise Sing Out!, ktorý vyšiel v septembri roku 1965 Ewan MacColl napísal: „Naše tradičné piesne a balady sú výtvormi mimoriadne talentovaných umelcov, ktorí celý čas na sebe disciplinovane pracujú... Kto je však Bob Dylan? Kričí a búri tínedžerov... oslovuje úplne nekritické publikum, živené na vodnatej kaši populárnej hudby, aby padlo na úbohé desiate dno hromady táranín“.

Dňa 29. júla, štyri dni po Newporte, bol Dylan znovu v New Yorku v štúdiu, kde nahral song „Positively 4th Street“. V júli roku 1965 sa Dylanov singel „Like a Rolling Stone“ dostal na druhú pozíciu rebríčku v USA a na štvrtú v Spojenom kráľovstve. Svojou dĺžkou viac ako šesť minút táto pieseň dvojnásobne prevýšila konvenciu, ktorá v tomto čase platila pre popovú nahrávku. Bruce Springsteen počas svojho príhovoru pri uvádzaní Dylana do Rokenrolovej siene slávy povedal, že keď singel prvýkrát počul, „tak mu jeho údery do strún zneli tak, ako keby vám niekto chcel kopom otvoriť dvere vašej mysle“. V rokoch 2004 a 2011 dal časopis Rolling Stone tento song na prvé miesto svojho zoznamu „500 najlepších skladieb všetkých čias“. Pieseň bola úvodnou nahrávkou Dylanovho nasledujúceho albumu Highway 61 Revisited, ktorý dostal názov podľa diaľnice vedúcej z Minnesoty do hudobného epicentra New Orleans.

V rokoch 2004 a 2011 dal časopis Rolling Stone tento song na prvé miesto svojho zoznamu „500 najlepších skladieb všetkých čias“. Pieseň bola úvodnou nahrávkou Dylanovho nasledujúceho albumu Highway 61 Revisited, ktorý dostal názov podľa diaľnice vedúcej z Minnesoty do hudobného epicentra New Orleans. Písne mali rovnaké rysy ako hitový singel, okořenila je bluesová kytara Mikea Bloomfielda a varhanové riffy Ala Koopera. „Desolation Row“, doprovázená akustickou kytarou a tlumenou basou, představuje jedinou výjimku. Dylan v této impozantní písní surrealisticky odkazuje na řadu postav západní kultury. Andy Gill ji popsal jako „11minutový entropický epos, který si bere formu z Felliniho přehlídky bizarností a podivností a přidává k němu širokou paletu proslulých osobností.

Bob Dylan inspiroval svoji unikátní hudbou, v níž je sám interpretem, autorem, kytaristou i hráčem na elektronickou foukací harmoniku, naprosto ojedinělým zjevem. Zavedl do popové, folkové a rockové hudby zvláštní frázovitý styl „zpěvu nezpěvu“, který nadchl mnoho dalších interpretů a tvůrců. Jedině díky němu se v rockové oblasti fenomenální kytarista Jimi Hendrix rozhodl také zpívat, inspiroval Micka Jaggera v brilatní rockové frázovitosti písní, podobně Madonnu a Michaela Jacksona, ve folkové oblasti Joan Baezovou, čerpá z něho brilantní irská skupina Frames, která dokonce tvrdí, že když začínala, byl to právě Dylan, který jim pomohl nastartovat jejich hudební dráhu. Říká se, že Dylan má krákoravý hlas, který však v sobě skrývá nesmírně jemnou básnickou poetiku a vidění světa. Když zpívá, některé fráze ani nedozpívá a už rozbrnkává další a do ní zas další a další, přepíná mezi zpěvem, harmonikou, dalšími instrumenty, dokáže vytěžit maximum i z pouhé řeči, která dovede být tichá, přitom naléhavá. Stejně jajko Chuck Berry ovlivnil rock'n'rollové autory, interprety, tak Dylan byl vydatným zdrojem pro rockovou tvorbu, Beatles, Rolling Stones, Hendrixe nevyjímaje.

Jeho prvým vzorom bola country hviezda Hank Williams, po ňom rokenrolový spevák Little Richard. Bol samouk, na gitare hral od dvanástich rokov, neskôr zvládol aj klavír a ústnu harmoniku. V Mineapolise začal študovať výtvarné umenie. V roku 1960 sa cez Chicago vybral do New Yorku, aby navštívil Woodyho Guthrieho, ktorý bol už v tom období folkovou hviezdou. V New Yorku zaujal na jar 1961 vystúpením v klube Gerde's Folk City. Zarábal si ako štúdiový muzikant a v marci 1962 vydal debutový album Bob Dylan. Do hitparád sa nedostal, ale pozornosť si získal na americkej folkovej scéne. V novembri 1965 sa oženil so Sárou Lowdnesovou, spolu mali päť detí, rozviedli sa v roku 1977. V júni 1966 mal vážnu dopravnú nehodu na motocykli a skoro na dva roky musel hranie odložiť. Potom si našiel kanadsko-americkú kapelu The Band, s ktorou vystupoval až do roku 1974. Koncerty Boba Dylana boli v 60. aj 70. rokoch vždy vypredané, 7. mája 1978 koncertoval na londýnskom štadióne Wembley.

Úspešnú, šesťdesiat ročnú hudobnú dráhu Boba Dylana dokumentuje 39 štúdiových albumov, päť z nich sa dostalo na prvé miesto, piatym na čele bol album Together Through Life, keď mal 68 rokov. K diskografii Boba Dylana patrí aj dvanásť koncertných a 19 kompilačných albumov, najnovší The Best of The Bootleg Series vyšiel v októbri 2020. Dylanove piesne prevzali desiatky interpretov a skupín, medzi nimi tiež americká kapela Byrds, ktorá s nimi dosiahla v 60. rokoch svetový úspech. Bob Dylan je držiteľom dvanástich cien Grammy a niekoľkých čestných doktorátov hudby. V roku 1988 ho uviedli do Rock and rollovej siene slávy. O jeho živote a tvorbe vyšli viac ako dve desiatky kníh, niektoré z nich aj v češtine. V roku 2016 získal Bob Dylan ako vôbec prvý hudobník Nobelovu cenu za literatúru, ktorú mu udelili za "vytváranie poetických novotvarov v rámci americkej tradície skladania piesní". Na oficiálne odovzdávanie 10. decembra však pre povinnosti neprišiel.

Bob Dylan, vlastným menom Robert Allen Zimmerman, (* 24. máj 1941, Duluth, Minnesota, USA) je americký spevák, hudobný skladateľ, básnik a maliar. Je považovaný za jednu z hlavných postáv piatich desaťročí histórie populárnej hudby. Najviac významných diel z tvorby Boba Dylana pochádza zo 60. rokov, kedy začal neformálne reagovať a protestovať proti situácii v Amerike. Bol v tom čase označený za „hlas generácie“. Viacero jeho piesní ako napríklad „Blowin' in the Wind“ či „The Times They Are a-Changin'“ sa stali hymnami dvoch amerických hnutí Afro-američanov za občianske práva v rokoch 1955 - 1968 a odporu proti vojne vo Vietname. V roku 1965, po tom, ako sa z folkového hudobníka jeho hudobný štýl podriadil rozmachu využívania elektrických hudobných nástrojov, nahral svoj hit, šesť-minútový singel „Like a Rolling Stone“.

tags: #bob #dylan #narodenie