Božie otcovstvo a uzdravenie srdca

Mnohí spájajú dnešnú krízu, morálnu krízu s krízou otcovstva. Dnes je deň otcov. Ako veľmi potrebujeme dobrých a statočných otcov. Ak sme zažili milujúceho otca, zodpovedného, nuž je to veľký dar a za tento dar treba ďakovať Bohu. Je to zároveň výzva stať sa dobrým otcom, milujúcim otcom, milujúcou mamou.

Čo však v prípade, ak v našom živote otec absentoval, ak zlyhal, ak nám veľmi ublížil? Treba to spracovať, otcovi, ktorý zlyhal, treba odpustiť a prosiť, aby Boh uzdravil naše srdce. Potrebujeme to urobiť. Prečo? Aby sme sa dostali von z toho bludného kruhu, aby sme zažili uzdravenie a potom, aby sme sa mohli stať dobrými otcami a mamami.

Otec vyrastá v dome Pánovom. V dnešnom žalme nachádzame slová: „Tí, čo vyrastajú v dome Pánovom, v nádvoriach nášho Boha budú prekvitať. Ešte aj v starobe budú prinášať ovocie, úrodní budú a plní sviežosti.“ (Ž 92, 2-16) Dobrý otec vyrastá v dome Pánovom. Počúva Pánovo slovo, živí sa ním a v tomto svetle sa díva na svoj život. Dobrý otec sa však živí aj Eucharistiou a ostatnými sviatosťami. Ináč by ťarchu Božieho slova neuniesol.

Dobrý otec je ten, ktorý zasieva semeno, fyzické a duchovné, tak ako sme to počuli v evanjeliovom podobenstve. Dobrý otec je ten, ktorý dôveruje Bohu a je trpezlivý, a tým najviac slúži svojmu synovi. Tak staručký Zachariáš napriek pokročilému veku neprestáva dôverovať Bohu, je trpezlivý a vo dne v noci mu slúži. Nakoniec sa stane sa otcom Pánovho predchodcu.

Je nesmierne dôležité, aby naše deti vyrastali v Dome Pánovom, kam ich treba privádzať už od počiatku. Je nesmierne dôležité, aby sme im už „zarána zvestovali Božiu dobrotu“, aby sme našich mladíkov naučili modliť sa. Je nesmierne dôležité naučiť deti dôverovať Bohu.

V evanjeliu nám JHS vyrozprával dve podobenstvá o Božom kráľovstve. Kráľovstvo v biblickom slova zmysle je službou. Kraľovať s Kristom znamená slúžiť. Božie kráľovstvo je službou lásky, kde Boh miluje až do krajnosti. Božie kráľovstvo je prijatím, odpustením, obetou, nezištnosťou. Naplno ho budeme prežívať v nebi. Ježiš na jednom mieste hovorí: „Božie kráľovstvo je medzi vami.“ Božie kráľovstvo je medzi nami. Ako toto chápanie Božieho kráľovstva spojiť s otcom?

A napokon ešte prvé čítanie: „Vtedy spoznajú všetky stromy poľa, že ja som Pán; ponižujem strom vysoký a povyšujem nízky. Nechám uschnúť strom zelený a kvitnúť bude strom suchý.“ (Ez 17, 22-24) Pozemský otec čerpá múdrosť od Nebeského Otca. Starostlivo bdie nad svojou záhradou. Ponižuje strom vysoký, t. j. bdie nad svojim synom a vedie ho k pokore a múdrosti, aby sa nevyvyšoval. Nuž vďaka Ti, nebeský Otec, za milujúcich pozemských otcov. A prosíme, pomôž dozrieť mladíkom v zrelých otcov.

Boh má evidentne zmysel pre humor: svojou láskou doslova roztopil srdcia mužov, ktorých mená v preklade znamenajú zima a mráz. Títo muži boli takí zasiahnutí zjavením bezpodmienečnej lásky nebeského Otca, že svoj život zasvätili tomu, aby ju odovzdávali ďalej.

Dôležitým na tejto ceste bol okamih, keď sa Jack Winter pýtal Boha, ako sa dá táto skúsenosť sprostredkovať ľuďom. Boh ho viedol k tomu, aby sa začal za ľudí modliť v objatí s prosbou: „Otec, nech moja náruč je tvojou náručou“. A ľudia začali v tomto objatí prežívať hlbokú skúsenosť Otcovej lásky, uzdravenia a prijatia.

História Otcovho srdca na Slovensku sa začína jednou nenápadnou opatrovateľkou v Anglicku. V roku 2007 sa Katka z Oravy začala starať o Daniela, vnuka manželov Roberta a Vicki de Hoxarovcov. V tom čase boli Robert a Vicki súčasťou európskeho Father´s Heart tímu pod vedením Jeffa Scaldwella. Robert tejto dievčine zo Slovenska veľa rozprával o Otcovej bezpodmienečnej láske a našom synovstve. Ona mu zas rozprávala o sestre Faustíne, Božom milosrdenstve a zjaveniach zapísaných v Denníčku a obaja zistili, že je to rovnaké posolstvo.

Katka skontaktovala svojho kňaza na Slovensku a Robert a Vicki dostali prvé pozvanie viesť u nás tento seminár. Písal sa rok 2008 a na prvom Otcovom srdci sa zúčastnilo asi pätnásť ľudí. Pozvania prichádzali aj ďalšie roky a ich počet narastal. Robert a Vicki prichádzali na Slovensko aj spolu s tímom Jeffa Scaldwella, časom však pocítili volanie vyčleniť sa len na službu v našej krajine a viac necestovať po zvyšku Európy.

Tento rok sa na Slovensku uskutoční dvadsaťdva seminárov v rôznych centrách (najmä Sigord a Rodinkovo), mestách a spoločenstvách. V žiadnej inej európskej krajine sa ich neorganizuje takéto množstvo ročne. Obsahovo program seminára Otcovo srdce tvoria vyučovania plné osobných svedectiev a modlitby za ľudí. Seminár je vhodný pre každého, najmä ľudia s ťažkým rodinným pozadím často prežijú veľký posun a uzdravenie.

Tematicky sa začína poukázaním na rozdiel medzi rozumovým pochopením biblických právd a ich zakúsením v srdci. Preklenutie vzdialenosti medzi hlavou a srdcom je vlastne základným prínosom tohto seminára. Mnohí po jeho absolvovaní hovoria, že sa možno nedozvedeli veľa nového, ale že to, čo už vedeli, konečne prešlo aj do ich srdca. Pričom sa tu nesprostredkúva lacný a plytký emocionálny zážitok, ale hlboká skúsenosť prinášajúca uzdravenie neraz i ťažkých zranení. Pretože byť milovaný a prijatý je najhlbšia a existenciálna túžba človeka, a keď nie je naplnená alebo je vyslovene pošliapaná, zanecháva stopy na ľudskom srdci.

Priestor sa venuje aj ďalším témam: návrat domov („Príď k Otcovi taký, aký si“), odpustenie („Keď odpúšťaš iným, sám seba vyvádzaš z väzenia“), materské vlastnosti Božieho srdca („Jeho láska je nežná, jemná, utešujúca, privíňajúca“), útecha a falošné útechy („Keď nezažívaš útechu pri Bohu, hľadáš ju na nesprávnych miestach závislostí“), sirotský duch („Ak nevieš, že máš Otca, porovnávaš sa, súťažíš a máš pocit, že nie si dosť dobrý“), identita („Ty si môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie; som na teba hrdý“), synovské srdce („Komu chceš byť synom? Čiu misiu chceš podporovať? Máš synovské srdce voči svojej autorite?“), odvaha byť slabý („Nemusíš všetko zvládnuť sám, keď máš Otca“).

Robert a Vicki opisujú ovocie seminára takto: „Vidíme, že sú obnovené vzťahy v rodinách a manželstvách. Srdcia sú uzdravené, keď sa vyrovnáme s bolesťou minulosti. Zlé návyky už viac nemajú silu kontrolovať naše životy. Ľudia sú oslobodení zo závažných problémov ako alkoholizmus či drogová závislosť. Keď ľudia spoznajú, že sú vrúcne milované deti Boha Otca, ich prežívanie života sa zmení.“

Okrem seminára Otcovo srdce vedú manželia de Hoxarovci na Slovensku aj druhý seminár - Intimita s Otcom, ktorý je určený pre tých, čo už absolvovali jednotku. Prednášky sú vedené v dvoch tematických líniách: ako počuť Boží hlas a ako žiť medziľudské vzťahy v ich šírke, kráse a komplikovanosti. Na tomto seminári majú účastníci veľa priestoru na tichú modlitbu a rozjímanie nad biblickými textami, ako aj na soakingovú modlitbu (z angl. soaking - nasávanie). Ide o modlitbu, pri ktorej aktivitu nechávame na Boha a my len nasávame jeho prítomnosť, jeho pohľad na nás, počúvame jeho slová, ktoré hovorí alebo spieva nad nami.

Intimita s Otcom učí ľudí prichádzať k Bohu v samote a tichu a dovoliť mu, aby uzdravoval ich srdcia v nádhernej blízkosti tohto stretnutia. Na oboch seminároch vyučujú spomínaní zahraniční prednášatelia, ktorí majú okolo seba tím modlitebníkov, v tomto čase už tvorený prevažne Slovákmi. Ide o ľudí, ktorí sami na sebe zažili, ako im Otcovo srdce zmenilo život, a túžia toto posolstvo niesť iným. V tíme sú manželské páry, slobodní, zasvätení aj kňazi.

Vidíme, že ovocím tohto seminára je napĺňanie Malachiášovho proroctva o obrátení sŕdc otcov k synom a synov k otcom (porov. Mal 3, 24). Týka sa to uzdravenia tak vzťahov v rodinách, ako aj vzťahov medzi duchovnými synmi a otcami. Keď zažívame Božie otcovstvo v našich životoch, menia sa aj postoje k našim autoritám a získavame synovské srdce. Preto vždy, keď prichádzame so seminárom Otcovo srdce na územie niektorej diecézy, prosíme o povolenie a požehnanie miestneho biskupa. Chceme prichádzať s postojom: Ako vám môžeme poslúžiť? A tešíme sa z otcovského požehnania viacerých slovenských biskupov.

Keďže sa hovorí, že je lepšie raz zažiť, ako stokrát počuť (alebo čítať v časopise), srdečne pozývame všetkých čitateľov na tento seminár. Jeho organizáciu na Slovensku zastrešuje občianske združenie Otcovo srdce pre Slovensko.

Vďaka semináru som naplno pochopila a prijala, že som dcérou mocného Kráľa. To mi vzalo všetky pochybnosti a strach z ľudí, zo situácií a ťažkosti, ktorým denne čelím. Som pod Jeho neustálou ochranou a nielen to. Nech už vyparatím čokoľvek, môžem slobodne a bez obáv vojsť do Jeho komnaty a skočiť Mu na kolená. Seminár mi pomohol reálne nadobudnúť či prehĺbiť vzťah s Bohom Otcom.

Vďaka semináru Otcovo srdce som spoznala ako blízky a láskavý je Boh. Trpela som nízkym sebavedomím a pocitom, že nie som nikým milovaná, kvôli čomu som často upadala do stavov podobných depresii. Prispela k tomu šikana v škole a náročný vzťah s otcom. Často sa mi dostávali od neho vulgárne nadávky, výsmech a v náročných situáciách som sa cítila úplne opovrhnutá a sama. Na fotky z detstva som sa nemohla pozrieť, nakoľko sa pri nich odhalila moja hlboká bolesť a zúfalstvo z toho, že som sa narodila. Vďaka Otcovmu srdcu som však spoznala toho, ktorý ma miloval odvekou láskou. Falošný obraz prísneho, karhajúceho Boha sa rozplynul a do môjho života prišla láska a hlboká radosť. Spoznala som, že som milované Božie dieťa, ktoré Boh neodsudzuje, ale naopak, chce mu veľmi nežne pomôcť žiť život radostný, plný lásky a nádeje, tak ako to On zamýšľal.

Vďaka Nemu som zo seba dostala von všetku bolesť, ktorú som hlboko ukrývala. Hoci sa mi to zdalo nemožné dokázala som sa pozrieť na svojho otca iným pohľadom a úplne mu odpustiť. Mám ho odvtedy úprimne rada a snažím sa ho nanovo spoznávať.

Na OS som obnovil svoj vzťah so svätou Trojicou. S Ježišom aj s Duchom Svätým som doteraz zažíval v živote mnoho prekvapení. Otcovo srdce mi umožnilo stíšiť sa na pár dní od každodenných povinností, zastaviť sa, nadýchnuť sa radosťou, vďačnosťou, zažiť Otcovo objatie, prijatie, priľnutie k Jeho skrz modlitbu. Pomohlo mi pootvoriť dvere do 13tej komnaty za pomoci modlitbovému tímu, preskúmať zranenú časť srdca, dotknúť sa pod láskavým pohľadom Otca bolestivých rán a poprosiť o ich uzdravenie. Postavila som sa viac do Vďaky, Chvály a Úžasu nad tým, ako mňa vidí Otec. Nemusím si už všetko vydrieť vlastnými silami, lebo On, mi moju cestu už vyzametal ako Prvý. Ponúka mi denne svoju ruku, aby sme cestu životom prechádzali spolu v Dôvere, že nech v čomkoľvek stojím, On o mne vie a stojí pri mne. Otec je veľmi Láskavý, Milosrdný a vidí v nás oveľa viac Dobra a Krásy, ako my sami.

Seminár Otcovo srdce bol pre nás veľkým prínosom a určite ho odporúčame aj iným. Ja pôjdem naň minimálne ešte raz, alebo koľko bude treba. Je neskutočné, koľko nespracovaných a nevyriešených vecí si v sebe nosíme.

Naše rodinné žitie viery bolo a možno aj sčasti je viac tradičné. Ale vďaka vašim spoločenstvám a Duchu, ktorý máme vo vašich stretnutiach, nám ukázalo, že to ide aj inak. To, čo potrebuje náš svet viac ako kedykoľvek predtým, a oveľa viac ako čokoľvek iné, je návrat všetkých otcov do svojho postavenia, úloh a zodpovedností vo vzťahu k svojim deťom, manželkám (partnerkám), okoliu, a nemenej aj vo vzťahu k nášmu Nebeskému Otcovi - Bohu.

Každý otec má vo svojej rodine tri základné úlohy. Otec ako kňaz zastupuje svoju rodinu pred Bohom. Prednáša Bohu za rodinu modlitby a obety (napr. svoju prácu, venovanie voľného času hre s deťmi, ale aj pôst, či zdržanie sa hnevlivej reakcie na vyčíňanie detí). Prihovára sa teda k Bohu za potreby manželky a detí, a zároveň za všetky udelené dobrá ďakuje.

Otec ako prorok zastupuje Boha pred svojou rodinou. Je Božím hlasom vo svojej rodine na povzbudzovanie, budovanie, usmerňovanie i nápravu členov svojej rodiny: „…kto prorokuje, hovorí ľuďom na budovanie, povzbudenie a potešenie.“ (1Kor 14,3 SSV).

Otec ako kráľ vo svojej rodine vládne. Vládne však v nej nie na spôsob absolutistických vládcov, či dokonca despotov, ale ako Ježiš Kristus, ktorý svojim učeníkom pri poslednej večeri umyl nohy, dávajúc im príklad: „…aby ste aj vy robili tak, ako som urobil ja vám.“ (Jn 13,15 SEB). Vládne tak, že je pripravený vydať za svoju rodinu seba samého: „Nikto nemá väčšej lásky ako ten, čo svoj život kladie za svojich priateľov.“ (Jn 15,13 SEB).

Prosíme ťa Nebeský Otče, daj aby sme my otcovia v múdrosti plnili naše úlohy byť kňazom, prorokom a kráľom v našich rodinách. Nie svojvoľne, ale v láske, pokore a pravde podľa tvojej vôle, aby naše rodiny boli tebou hojne požehnávané a my otcovia, aby sme boli pre naše rodiny požehnaním. V mene nášho Pána Ježiša Krista.

„‚Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otec, zhrešil som proti nebu aj proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov. Vstal teda a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Chcel by som dať nám otcom do popredia jednu veľmi dôležitú vec, ktorá je v našom národe obzvlášť narušená. Je to zodpovednosť otcov za vedenie detí v ich živote viery a za aplikáciu viery v prospech detí.

Muži po viaceré generácie upúšťali od týchto dvoch úloh a postupne ich prenechávali ženám. V jednoduchosti povedané, náboženskú výchovu v rodinách prevzali ženy. Ale nejde len o náboženstvo, ale o duchovné vedenie detí vo vzťahu s Bohom. Výsledkom upustenia otcov od tejto ich úlohy je, že predovšetkým pre ich synov je náboženstvo a celkovo vzťah s Bohom niečo zženštilé, čo ich nijako neláka. A je to prirodzené. Mladému dospievajúcemu chlapcovi nie je blízke prežívanie viery jeho mamy, či nebodaj starej mamy. Jeho pohľad je zameraný na iné vzory, ktoré mu dopomôžu stať sa takým mužom, akým túži byť.

Inak kráča s Bohom muž a inak žena. Inak vzťah s Bohom prežíva žena a inak muž. Dokonca aj sám Boh sa inak zjavuje žene a inak mužovi. Raz, keď som v rámci voľnejšej kázne (kedy kazateľ dával aj otázky) povedal, že Boh je bojovník, zaskočil som tým nie len okolostojace staršie ženy, ale i kazateľa, ktorému som sa po sv. omši snažil poukázať na túto skutočnosť Svätým Písmom.

Písmo to spomína napr. „Moja sila a pieseň je Hospodin, on sa mi stal spásou. On je môj Boh, velebím ho; Boh môjho otca, chcem ho vyvyšovať. „Kto je ten Kráľ slávy? Neraz som v živote musel bojovať a boje prichádzajú do môjho života každý deň, obdobne ako je to aj v živote iných ľudí. Dá sa povedať, že všetky tieto boje som mohol vyhrať len vďaka Pánu Bohu, ktorý mi ukázal, že on sám je bojovníkom.

Boh chce naučiť v živote bojovať aj súčasných chlapcov a dospievajúcich mužov, ale nie len ich, ale aj dievčatá a ženy. Porozumieť tejto stránke nášho Boha majú pomôcť deťom práve otcovia. Mňa osobne posilňovalo v bojoch života napr. „Hovorím Hospodinovi: ‚Ty si môj Boh! „S Bohom budeme udatní.

Otcovia vedia, že osobitne chlapci boli stvorení aj na obraz Boha bojovníka. Chcieť od týchto malých bojovníkov, aby v živote viery len niekde ticho sedeli a počúvali, je neprirodzené. Oni potrebujú zakúšať Boha vo svete, nielen o ňom počúvať. Potrebujú ho nájsť aj v pohybe, rýchlosti, či divokosti im vlastnej. Aby to v tomto všetkom neprestrelili, práve preto potrebujú po svojom boku múdreho otca, ktorý im dá aj bezpečné hranice a pomôže im Boha uvidieť aj v týchto „divokých“ veciach.

Aj Ježiš bol divoký. Divoký v najlepšom zmysle tohto slova. Predstavme si ho s bičom v chráme ako vyháňa kupcov a dobytok. To musel byť iný hurhaj. Boh v tele strávený horlivosťou za svoj dom. Alebo si predstavme ako vyčítal zákonníkom a farizejom ich pokrytectvo: „neobielené hroby, slepí vodcovia slepých, hlupáci, hadie plemeno“. Také slová sa nedajú hovoriť jemne, len divoko a nespútane. Teda máme o tom všetkom poúčať naše deti stále a všade („či už budeš sedieť vo svojom dome, alebo budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť“). A prečo? No preto, aby sme mohli spolu s našimi deťmi žiť požehnané životy.

Otcovia, spolu s matkami, však majú v oblasti viery detí ešte jednu významnú úlohu. A to, keďže je im dieťa zverené, ich viera má priamy dopad na životy ich detí. Písmo zachytáva, že keď Ježiš vykonával svoju službu (liečil, oslobodzoval, kriesil z mŕtvych) pre deti, bol tam prítomný aj rodič, ktorého povzbudzoval k viere. Dvakrát osobitne naliehal na vieru otca. Prvý raz, keď išlo o otca, ktorý prišiel za ním so synom posadnutým nečistým duchom: „Ježiš mu odpovedal: ‚Ak môžeš?! Pre toho, kto verí, je všetko možné.‘ Chlapcov otec hneď zvolal: ‚Verím, pomôž mojej neviere!‘“ (Mk 9,23-24 SEB). Druhý raz pri vzkriesení dievčaťa, ktorej otec sa volal Jairos a bol predstaveným synagógy: „Kým ešte hovoril, prišli ľudia z domu predstaveného synagógy a vraveli: ‚Tvoja dcéra zomrela, načo ešte unúvaš učiteľa?‘ Avšak Ježiš prepočul to, čo hovorili, a povedal predstavenému synagógy: ‚Neboj sa, len ver!‘“

Teda pre pomoc deťom Ježiš povzbudzoval otcov týchto detí k viere, akoby ju k daným zázrakom priam potreboval, a pravdepodobne ju aj skutočne pre uvoľnenie Božej moci potreboval. Toto je veľká úloha zverená otcom. Neraz na rôzne príhovorné modlitby privádzajú deti, ktoré potrebujú pomoc všelijakí ľudia, len nie ich otcovia. Sú to však práve otcovia, ktorí by tak mali robiť a svojou autoritou a vierou umožniť, aby sa v živote ich detí stal zázrak. O sile modlitby otca za jeho dieťa ani nehovorím. Je to práve otec, ktorý môže na základe jemu danej autority pochádzajúcej od Boha, vymodliť pre svoje deti najväčšie veci.

Nechcem nijako degradovať úlohu mamy v živote dieťaťa aj v oblasti viery, ale Božia autorita je zostupná: „Chcem však, aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy je muž a hlavou Krista Boh.“ (1Kor 11,3).

Prosíme ťa Nebeský Otče pomôž nám otcom chopiť sa našej úlohy viesť naše deti v ich živote viery, aby sme ich mohli zaviesť pri kráčaní s tebou na také miesta, ktoré im nik iný ukázať nemôže, aby raz mohli s tebou kráčať samostatne. Daj nám tiež aktívne aplikovať našu vieru v prospech životov našich detí, aby sme aj v tejto oblasti v autorite nám od teba danej, bdeli nad životmi našich detí. V mene nášho Pána Ježiša Krista.

„Syn mu povedal: ‚Otec, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom.‘ Ale otec povedal svojim sluhom: ‚Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho! Jedzme a radujme sa, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil. Vráťme sa v mysli do svojho detstva, a či sme už otca mali, alebo nie, či svoje otcovstvo zastával dobre alebo zle, skúsme si predstaviť, akého otca by sme chceli mať po svojom boku. Určite by tam bol človek, ktorý by nás mal rád, tešil sa z nás, bol k nám dobrý, venoval nám svoju pozornosť, pomáhal nám, učil nás a bol našim ochrancom.

Čo však môžeme spraviť preto, aby sme boli dobrými otcami? Podľa mňa je to život podľa toho, čo nám radí Boh Otec vo svojom Slove. Je tam toho pre otcov skutočne dosť. Spomaľme a prečítajme si tieto biblické verše ešte raz. Nie sú nejakým archaizmom, či strohou výzvou k našej prísnosti, ale pokladom, ktorý môžeme objaviť.

Poďme sa najprv pozrieť do verša z Listu Efezanom. Profesor Roháček ho prekladá nasledovne: „A vy, otcovia, nepopudzujte svojich detí k hnevu, ale ich vychovávajte v kázni a v napomínaní Pánovom.“ Ešte výstižnejší význam tohto Slova je vyjadrený v anglickom preklade New Living Translation: „Fathers, do not provoke your children to anger by the way you treat them. Rather, bring them up with the discipline and instruction that comes from the Lord.“, voľne preložené do slovenčiny: „Otcovia neprovokujte svoje deti k hnevu tým, ako s nimi zaobchádzate.

Teda naše deti nemáme provokovať k hnevu. Mnoho, existuje skutočne mnoho dôvodov na strane nás otcov, ktorými môžeme v našich deťoch vzbudiť hnev. Samozrejme nejde o prípady, keď sa dieťa na nás hnevá, že sme mu nedali nejakú sladkosť, keď vieme, že ich už niekoľko zjedlo. Alebo, že mu nedovolíme pozerať nevhodnú rozprávku alebo film. A ako máme vychovávať naše deti? Prísne tak, ako sa nám zdá vhodné? Vôbec nie. Máme ich vychovávať nie podľa našej disciplíny a pokynov, ale podľa disciplíny a pokynov, ktoré pochádzajú od Pána. Aby sme tohto dosiahli, musíme poznať jeho Slovo a musíme vedieť počúvať jeho hlas v našom vnútri. Niekedy rozpoznáme, že máme byť na deti jemní, inokedy zase pevnejší. Niekedy, že danú vec máme spraviť s nimi spoločne, a zase inokedy, že ich máme nechať danú vec spraviť vo vlastnej réžii.

Zoberme si teraz ten druhý biblický verš z Listu Kolosanom, kde je vysvetlený aj dôvod prečo nemáme naše deti dráždiť k hnevu. Malomyseľnosť. Je to obrovská životná rana, ktorú môžu uštedriť deťom práve otcovia. Jeden z českých prekladov Biblie - Bible 21 tento verš prekladá: „Otcové, nepřivádějte své děti svým hněvem k zoufalství.“ Teda zúfalstvo. Zúfalstvo ako jedno zo slov na označenie asi najhroznejšieho stavu, ktorý môžeme v našom živote prežívať. Verím, že ak by ktokoľvek iný mohol našim deťom spôsobiť svojim konaním stratu smelosti a vôle a uvrhnúť ich do malomyseľnosti a zúfalstva, bol by konfrontovaný s hrubou otcovskou silou.

Našim spoločným cieľom je však dosiahnuť pravý opak, aby naše deti boli smelé, pevnej vôle, veľkomyseľné a žili v nádeji. Myslím si, že vlastným úsilím toto nie je možné dosiahnuť. Nebeský Otče, odovzdávame sa ti a odovzdávame ti naše otcovstvo. Prosíme ťa urob nás takými otcami, akými túžime byť, a akých nás naše deti potrebujú. Nech je naše otcovstvo na spôsob tvojho milujúceho otcovstva, aby naše deti od nás počuli a zakúšali, že sú milované, a že sú našou radosťou. V mene nášho Pána Ježiša Krista.

Aby sme mohli na našom otcovstve niečo zmeniť smerom k dobrému, musíme si uvedomiť, že tým, že sme sa stali otcami, boli sme postavení do najdôležitejšej úlohy, ktorú na tomto svete môžeme plniť. Bola nám zverená matka nášho dieťaťa a bolo nám zverené naše dieťa. Dve Božie deti. Nemýľme sa, nielen dieťa, ale aj jeho matka, ktorá sa dostala prijatím dieťaťa do zraniteľnej pozície, kedy celý svoj doterajší život bude musieť prispôsobiť svojmu dieťaťu. Pred otehotnením mohla byť samostatná, dobre zarábajúca a s mnohými koníčkami, no po pôrode o viacero z týchto vecí prichádza, resp. musí sa ich dočasne zrieknuť alebo ich obmedziť.

Tým, že sme sa stali otcami, stali sme sa vlastne obrazne Adamom, ktorému bola zverená rajská záhrada: „Hospodin, Boh, vzal človeka a umiestnil ho v záhrade Eden, aby ju obrábal a strážil.“ (Gn 2,15 SEB). V našom prípade je rajskou záhradou naša rodina. Na túto úlohu sme boli aj náležite vybavení. Obdobne ako Adam sme boli stvorení na Boží obraz (podobu), teda aj s tým, že naše otcovstvo má a môže byť k obrazu Božieho otcovstva, a boli sme podobne ako Adam Bohom požehnaní.

Boh videl, že tomu Adamovi v rajskej záhrade predsa len niečo chýba: „Nie je dobré človekovi byť samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude rovnocenná.“ (Gn 2,18 SEB). A bola stvorená z rebra Adama žena Eva. Adam teda potreboval pomoc a dostal ju v podobe Evy. My, muži, aj keď si to nechceme priznať, vieme, že bez tejto pomoci by sme životom kráčali dosť biedne, resp. ani by sme nekráčali. Vedel to aj Adam, preto vidiac prvý raz ženu zvolal: „Toto je konečne kosť z mojich kostí a telo z môjho tela!“ (Gn 2,23 SEB). Takto zvolávame aj my súčasní muži, keď sa nám páči nejaká žena: „To je teda kosť!“

Tiež sa môžeme opýtať, prečo bola stvorená z Adamovho rebra? Ak sa náhodou ženám nepáči, že Eva bola stvorená z rebra, čo má povedať Adam? Ten bol stvorený z prachu. Akú úlohu plnia rebrá? Okrem toho, že popri chrbte sú oporou tela, predovšetkým chránia srdce a zraniteľné vnútorné orgány človeka. Žena teda dostala aj úlohu byť nielen oporou muža (pomocníčkou toho, kto pomoc potrebuje), ale aj ochrancom jeho srdca. Ak do tejto úlohy nevstúpi, muž môže o svoje srdce prísť.

Ako muž dostal úlohu obrábať a strážiť rajskú záhradu, teda otec svoju rodinu, žena dostala úlohu ochraňovať srdce muža. Aby sa muž mohol riadne chopiť tejto úlohy manžela a otca, musí najprv pustiť z rúk svoj predchádzajúci život: „Preto opustí muž svojho otca i matku a priľne k svojej žene a budú jedno telo.“ (Gn 3,24 SEB). Teda viac nie mama a otec a celý predchádzajúci život, ktorý reprezentujú, ale žena. Výsledkom toho potom je: „Obaja, človek i jeho žena, boli nahí, no jeden pred druhým sa nehanbili.“ (Gn 3,25 SEB).

Otcovia, uvedomme si, že Boh má pre nás úžasný zámer otcovstva. Skrz milosť nášho Pána Ježiša Krista vydobytú na kríži, ešte oveľa lepší, ako bol prvotný zámer Boha s našim životom popísaným v knihe Genezis. Musíme sa však pevne postaviť do našej úlohy manželov a otcov našich rodín a prijať zodpovednosť za naše rodiny. Ešte raz, zodpovednosť za stav našej rodiny je predovšetkým v našich rukách.

Chvála a vďaka však patrí všetkým múdrym ženám, ktoré ochraňujú srdcia svojich mužov, napríklad tým, že ich milujú, vážia si ich, hovoria im pravdu s láskou, či umožňujú im chopiť sa ich úlohy otcov v rodine. Prosíme ťa Nebeský Otče, pomôž nám opäť sa postaviť do našej úlohy a zodpovednosti otcov. Pomôž nám uvedomiť si, že si nám zveril v našej manželke a deťoch tvoje deti. Ukáž nám, že sme to predovšetkým my, ktorí rozhodujeme, či budeme v živote našej rodiny prežívať niečo z toho nebeského už na tejto zemi. Daj, aby sme chránili a budovali naše rodiny, vo vedomí, že rodina je úžasný poklad, ktorý sme od teba dostali. Moc, sláva, či úspech je oproti našej úlohe v rodine iba prach. Daj, aby sme naše manželky pripustili k našim srdciam, aby sa oni mohli ujať ich ochrany a tiež, aby si aj ony boli vedomé tejto ich veľkej úlohy. V mene nášho Pána Ježiša Krista, nášho Pána.

„Takisto aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť. Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi. Rodičovstvo riadne preskúša každého človeka. Na povrch vypláva náš charakter, a to aj tie veci, ktoré sa nám nie veľmi páčia (napr. hnev, netrpezlivosť, detinskosť, možno i manipulácia a pod.). Zistíme ako to je s našou ochotou obetovať sa a zakúsime z č...

Boh je milosrdný Otec, ktorý nás miluje bezpodmienečne a túži po našom uzdravení. Mnohí z nás si nesú zranenia z detstva, či z predchádzajúcich vzťahov, ktoré ovplyvňujú naše vnímanie Boha ako Otca. Semináre ako "Otcovo srdce" a "Intimita s Otcom" pomáhajú preklenúť priepasť medzi rozumovým poznaním Boha a jeho skutočným zakúsením v srdci.

Vďaka týmto duchovným obnovám sa ľudia učia vnímať Boha ako Otca plného lásky, prijatia a odpustenia. Tieto skúsenosti vedú k uzdraveniu hlbokých emocionálnych rán, k obnove vzťahov v rodinách a k hlbšej dôvere v Božiu prozreteľnosť.

Proces uzdravenia srdca často zahŕňa aj odpustenie ľuďom, ktorí nám ublížili, vrátane vlastných otcov. Keď sa dokážeme zbaviť horkosti a odpustiť, otvára sa priestor pre Božie milosrdenstvo a uzdravenie.

Božie otcovstvo nám dáva novú identitu - sme milované deti Kráľa. Táto istota nás oslobodzuje od strachu, pochybností a komplexov menejcennosti. Učíme sa vnímať seba samých očami Boha, ktorý nás vidí ako vzácne a milované.

Dôležitosť otcovskej úlohy v rodine je nezastupiteľná. Otec je pre deti vzorom, vodcom a ochrancom. Keď otec žije v Božej múdrosti a láske, stáva sa požehnaním pre celú rodinu.

Mnohé svedectvá potvrdzujú, že stretnutie s Otcovým srdcom prináša hlboké uzdravenie, oslobodenie od závislostí, obnovu manželstiev a celkovú transformáciu života. Je to cesta k plnosti života v Božej láske.

Ak aj vy cítite potrebu uzdravenia vo vašom srdci, alebo túžite hlbšie spoznať Otcovu lásku, tieto duchovné semináre vám môžu byť veľkou pomocou. Boh si vás zamiloval a túži vám dať plnosť života.

tags: #bozie #otcovstvo #a #uzdravenie #srdca