Každý rodič je ochotný urobiť čokoľvek, aby pomohol svojmu dieťaťu správne sa rozvíjať. Najmä pri výchove svojho prvého dieťaťa majú tendenciu preháňať sa v nezvyčajných situáciách, pretože o vývoji malého dieťaťa vedia málo. Je to úplne prirodzené. Rodičia robia mnohé rozhodnutia inštinktívne. Je však dôležité vedieť, kde hľadať pomoc, ak máte pocit, že sa vaše dieťa nevyvíja správnym spôsobom alebo správnym tempom.
Nenávisť je emócia vyjadrujúca zaujatosť, nepriateľstvo, pohŕdanie, znechutenie a odpor voči inej osobe alebo nejakej skutočnosti. Nenávisť často pramení aj zo závisti. Nenávisť sa spája s potrebou škodiť a spôsobovať bolesť. Spája sa tiež s pocitom radosti, keď k naplneniu tejto potreby dôjde. Takúto radosť nazývame škodoradosťou. Nenávisť je najextrémnejšou formou odmietnutia. Na rozdiel od hnevu je nenávisť emocionálnym dôsledkom vážneho konfliktu či straty. Je príčinou negatívneho naladenia na svet, ľudí, život. Nahlodáva dušu, čoho dôsledkom človek vidí všetko okolo seba ako šedé, čierne, neradostné, ťažké, zložité a trpí. Nenávisť cítia nielen dospelí, ale aj deti.
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.
Ako rozpoznať, že dieťa sa cíti nechcené
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.
Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? Že zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.
Varovné signály, ktoré by ste nemali ignorovať
- Má sklesnutú náladu: Ak sa vám už dlhší čas zdá vaše dieťa akési zamyslené, smutné, plačlivé či podráždené, môže to byť prvý príznak depresie.
- Drží si odstup od rodiny a priateľov: Deti sa môžu cítiť nepochopené, podráždené, bezcenné alebo žijú v beznádeji.
- Zmeny chute do jedla: Má rád sviečkovú s domácou knedľou alebo buchty od babičky, no zrazu mu nič nechutí? Alebo práve naopak, zrazu toho zje až priveľa?
- Zmena spánkového režimu: Leží akosi pridlho alebo nemôže vôbec zaspať?
- Nevysvetliteľná úzkosť: Príznak depresie alebo prílišného stresu je aj neobvyklá úzkosť, neustále obavy, nepokoj alebo aj fyzické príznaky, ako napr. bolesť hlavy či žalúdka.
- Nezáujem o koníčky: V čase, kedy trpíte úzkosťami a depresiou, odháňate od seba to pekné a pozitívne.
Extrémna agresivita: Opakované ubližovanie ostatným, či už fyzicky alebo slovne. Hyperaktivita a nepozornosť: Dieťa sa nedokáže sústrediť na ľahké úlohy, neustále je v pohybe. Sociálna izolácia: Vyhýbanie sa kontaktu s rovesníkmi a rodinou. Impulzívne správanie: Dieťa koná bez premyslenia, čo často vedie k problémom.
Ak takéto správanie pretrváva dlhšie ako šesť mesiacov a ovplyvňuje bežný život dieťaťa, je vhodné navštíviť odborníka a poradiť sa. Lekár či psychológ vám pomôže diagnostikovať poruchy ako ADHD, autizmus alebo poruchy opozičného vzdoru (ODD).
Čo je to porucha učenia? V poslednom čase sa veľa hovorí o poruchách učenia, ktoré deťom sťažujú zvládanie školských povinností. Medzi najčastejšie patria poruchy aktivity a pozornosti (porucha pozornosti s hyperaktivitou - ADHD, porucha pozornosti s deficitom pozornosti - ADD), dysgrafia, dyslexia a autizmus. Špecifické poruchy učenia sú poruchy, ktoré spôsobujú ťažkosti v oblastiach, ktoré sú nevyhnutné na učenie: hovorenie, písanie, čítanie a počítanie. Niektoré z nich sa môžu vyskytovať aj u detí s vrodenými neurologickými poruchami. Porucha učenia spôsobuje, že dieťa zaostáva za ostatnými a sťažuje mu plnenie školských povinností.
V pedagogike pracujem už viac ako 30 rokov. Začínala som ako predškolský pedagóg v materskej škole, no po dvadsiatich rokoch som sa rozhodla venovať školákom a žiakom s poruchami učenia a správania. Momentálne som zamestnaná na základnej škole v Bratislave ako učiteľka a špeciálna pedagogička. Pedagogickú profesiu beriem a cítim ako svoje životné poslanie, napĺňa ma energiou a láskou, môžem pomôcť tam kde to potrebujú.
Ako pomôcť dieťaťu, ktoré sa cíti nechcené
Keď je dieťa pokojné a prístupné komunikácii, práve v tejto chvíli by mu mal rodič vysvetliť, čo všetko nenávisť spôsobuje. Barbora Downes odporúča jednoduchú techniku, ktorá pomáha odstraňovať nenávisť. Spočíva v tom, že dieťa môže napísať nenávidenej osobe list, ktorý nikdy neodošle. Vhodné je ho aj rituálne zničiť a to tiež pomáha rozlúčiť sa s negatívnymi pocitmi. Taktiež je dobrý denník.
Čo robiť, keď rodič zistí, že jeho dieťa cíti nenávisť? Barbora Downes odporúča rodičom: „Predovšetkým dieťa naučte pomenovať skutočnosť, ktorá ho priviedla k nenávisti.“ Niekedy rodič vidí na dieťati, že je nahnevané, smutné alebo naopak agresívne, pretože prežíva negatívne emócie. Dieťa v tejto chvíli možno nevie alebo nechce o svojich pocitoch rozprávať. Nenávisť by sa nemala zakazovať. Pocitom sa rozkázať nedá. Citlivým prístupom môže rodič začať komunikáciu o tom, čo tieto pocity spôsobilo. Dôležité je dieťa hlavne počúvať. Už tým, že o probléme rozpráva, sa upokojí. V tejto chvíli nie je vhodné emócie hodnotiť, vyjadrovať k nim postoj, dávať rady alebo vyslovovať nejaké výčitky. Ak by to rodič urobil, k nenávisti by sa pridružil ešte aj pocit viny. Emócie v najťažšej chvíli je potrebné nechať voľne plynúť. V tejto situácii je najpodstatnejšie naučiť dieťa pomenovať svoje emócie, rozvíjať mu aj v tomto smere slovnú zásobu, aby svoj pocit vedelo pomenovať aj v budúcnosti správnym spôsobom. To, čo dieťa rozpráva, je najlepšie len zopakovať inými slovami, aby videlo, že ho rodič vníma. Môžete použiť napríklad vetu: „ Aha, ty to vidíš takto a máš takýto pocit.“ Takto dáva rodič dieťaťu najavo, že jeho pocity vníma naozaj vážne. Týmto prístupom pomáhame deťom rozvíjať ich emocionálnu inteligenciu a pomáhame im rozumieť sebe samým. To, že rodič nechá svoje dieťa rozprávať, výborne napomáha aj rozvíjaniu ich vzájomnému vzťahu a dôvere. V tejto fáze dieťaťu nepomôžu racionálne argumenty a vysvetľovania, že to tak naozaj nemusí byť. Dieťaťu najviac pomáha to, že jeho pocity berie rodič vážne. Tým, že dieťa o svojom hneve či nenávisti porozpráva, negatívny pocit stratí na najvyššej intenzite. Po určitej dobe sa k téme rozhovoru môžete vrátiť a vysvetliť ešte to, čomu dieťa nerozumie. Najdôležitejšie je nevyvolávať pocity viny. Pocit nenávisti je potrebné uznať, vysvetliť dieťaťu, že môže také niečo cítiť, ale zároveň sa pokúste vysvetliť, že by sa malo snažiť ho postupne v sebe spracovať, pretože viac ubližuje sebe, ako tým, ktorých nenávidí.
Stanovte jasné hranice: Deti potrebujú vedieť, čo sa od nich očakáva. Jasné pravidlá im dávajú pocit istoty. Buďte dôslední: Dodržiavanie pravidiel by malo byť pevné a jednotné. Dôsledky musia byť spravodlivé a predvídateľné. Chváľte úspechy: Pozitívne povzbudenie je často silnejšou motiváciou než kritika. Vyzdvihujte dobré správanie a ukážte, že si ho vážite. Venujte deťom čas: Spoločné chvíle - hranie, rozhovory alebo výlety - budujú pevné puto a posilňujú dôveru.
Pri konkrétnej činnosti ho môžeme sprevádzať vyjadrovaním záujmu o to, čo mu nejde, čomu nerozumie: „Čomu v tejto úlohe nerozumieš?“ - „Čo je pre teba teraz ťažké?“ - „S čím ti môžem pomôcť?“ Môžeme usmerňovať proces robenia úlohy malými krokmi: „Skús začať takto.“ - „Urob najprv tento príklad.“ - „Teraz urobíme…“ Priebežne ho oceňujme a povzbudzujme: „Ide ti to dobre.“ - „Zvládol si to.“ - „Vidím, že to nevzdávaš.“ Na záver sa môžeme spoločne oceniť: „Zvládli sme to!“ - „Spoločne to dokážeme!“ Podstatou tohto sprevádzania je, že dieťa získa skúsenosť, že na zvládanie akýchkoľvek životných prekážok nemusí byť samo a že s podporou iných si s nimi bude vedieť poradiť. Zážitok úspechu mu pomôže získať stratenú alebo narušenú sebadôveru.
Poruchy učenia a správania
V poslednej dobe sa často spomínajú poruchy učenia, ktoré spôsobujú problémy pri socializácii a zvládaní školských povinností detí. Symptómy porúch učenia spôsobujú, že dieťa v škole zaostáva a má problémy pri plnení školských povinností. Okrem školských neúspechov a zhoršenia prospechu dieťaťa môžu poruchy učenia spôsobovať problémy vo vzťahu k učiteľom a k učeniu všeobecne. Nevhodné správanie voči spolužiakom, poruchy učenia a zhoršený prospech dieťaťa tak môžu nepríjemne ovplyvniť život celej rodiny. Ak sa problém nepodchytí a nerieši, trpí váš vzťah rodiča k dieťaťu, vzťahy medzi rodičmi a postoj rodiča k učiteľovi a ku školskému systému. Preto je pre rodičov - a rovnako aj pre učiteľov - veľmi dôležité oboznámiť sa s rôznymi poruchami učenia a ich prejavmi; spoznať, aké sú ich príčiny, ako ich dieťa prežíva a aké sú možnosti nápravy. Rozhodne nie je vhodné aplikovať na „problémové” dieťa represívne opatrenia.
Príčiny vzniku špecifických porúch učenia je veľmi ťažké jednoznačne zistiť a popísať. Napríklad ľahká mozgová obrna / dysfunkcia (ĽMD) môže byť geneticky podmienená (faktor dedičnosti) a príčiny sú tu neznáme (neurotické). Nevieme pri nich presne určiť, čo sa mohlo stať počas tehotenstva: či matka brala určité lieky, pila alkohol, fajčila alebo dokonca požívala omamné látky. Poruchy učenia môžu vzniknúť aj v dôsledku dlhodobej choroby, ale aj po dlhej neprítomnosti žiaka v škole. Takisto bývajú prejavom školskej nezrelosti či dôsledkom rodinných alebo iných problémov, ktoré zapríčiňujú zameškanie školského učiva.
Základné typy špecifických porúch učenia:
- Dyslexia - porucha čítania
- Dysgrafia - porucha písania
- Dysortografia - porucha pravopisu
- Dyskalkúlia - porucha matematických schopností
- Dyspinxia - porucha kreslenia
- Dysmúzia - porucha hudobných schopností
- Dyspraxia - porucha pohybovej koordinácie
Poruchy učenia sa môžu vyskytnúť aj ako dôsledok dlhodobej choroby dieťaťa alebo po dlhodobej neprítomnosti v škole. Môžu však byť aj prejavom nezrelosti pre školu. V pozadí môžu byť rodinné problémy a iné dôvody, prečo sa dieťa neučí. Dobrou správou je, že tieto príčiny sa dajú takmer úplne odstrániť.
V pedagogike pracujem už viac ako 30 rokov. Začínala som ako predškolský pedagóg v materskej škole, no po dvadsiatich rokoch som sa rozhodla venovať školákom a žiakom s poruchami učenia a správania. Momentálne som zamestnaná na základnej škole v Bratislave ako učiteľka a špeciálna pedagogička. Pedagogickú profesiu beriem a cítim ako svoje životné poslanie, napĺňa ma energiou a láskou, môžem pomôcť tam kde to potrebujú.
📣 Rozhovor: Ako pomôcť deťom s poruchami učenia? 🤔
Ako ovplyvňujú poruchy učenia dieťa? Väčšinou sa prejavujú v školských neúspechoch. Zhoršuje sa prospech dieťaťa a môžu sa vyskytnúť problémy vo vzťahu s učiteľmi a s učením. Časom môže začať školu odmietať, stratiť priateľstvá so spolužiakmi a môže sa u neho vyvinúť zlé správanie. Zmenené správanie voči spolužiakom, problémy s učením a blahobyt dieťaťa môžu ovplyvniť celú rodinu. Ak sa problém včas neodhalí a nevyrieši, bude mať mimoriadne negatívny vplyv nielen na vzťahy medzi rodičmi a dieťaťom, ale aj na vzťahy medzi rodičmi navzájom a medzi rodičmi a učiteľmi a školou. Poruchy učenia teda spôsobujú problémy na mnohých rôznych úrovniach.
Je veľmi dôležité, aby rodičia aj učitelia poznali rôzne poruchy učenia, ich príčiny a prejavy, ako ovplyvňujú dieťa a aké sú možnosti liečby. Poruchy učenia postihujú veľkú skupinu detí, dospievajúcich a dospelých a nie sú spôsobené nedostatkom všeobecnej inteligencie. Takéto deti sú často schopné nájsť prekvapivo originálne riešenie matematického problému a často sú úspešné v predmetoch, ktoré ostatní nemajú radi.
Ak máte podozrenie, že vaše dieťa má poruchy správania alebo učenia, prečítajte si sériu článkov Ildikó Kása, špeciálnej pedagogičky a vedúcej centra pre rozvoj detí Melioratio. Špecializuje sa na výskum rôznych spôsobov spolupráce medzi rodičmi a učiteľmi, ktorých spolupráca je pre rozvoj detí so špeciálnymi potrebami nevyhnutná. Prvýkrát sa budeme venovať formám porúch správania a učenia, ako ich rozpoznať a čo môžu rodičia urobiť, ak majú na ne u svojho dieťaťa podozrenie.
Ako sa správa dieťa s poruchou učenia a čo môžu rodičia urobiť, ak sa ich podozrenie potvrdí? Ak má dieťa poruchu učenia, pravdepodobne to dá rodičom najavo nepriamo - svojím správaním alebo úspechmi v škole. Zmena správania alebo pokles známok však nemusí nevyhnutne znamenať, že za touto zmenou je porucha učenia. Buď si rodič poruchu učenia všimne najprv podľa príznakov - zmien a porúch v správaní dieťaťa - a až neskôr sa objavia ťažkosti v učení, alebo sa najprv objaví porucha učenia - zaostávanie za spolužiakmi - a až potom sa prejavia zmeny v správaní.
Neúspech v škole má negatívny vplyv na sebavedomie dieťaťa a dieťa sa začne brániť ďalšiemu neúspechu týmito spôsobmi: vyhľadávanie pozornosti prostredníctvom hyperaktívneho správania, výtržností a hluku; zmeny nálad; hravosť; agresívne správanie voči spolužiakom, dospelým a dokonca aj voči sebe; popieranie samostatnosti; klamstvo; vzdor; výbuchy hnevu; záškoláctvo; nezáujem o rôzne veci a činnosti; lenivosť; izolácia; únik od reality; depresívna nálada; psychosomatické problémy, ako sú bolesti hlavy, žalúdka atď. Ide o prirodzené reakcie dieťaťa, keď objavuje svoje vlastné deficity a s nimi aj spätnú väzbu od svojho okolia - učiteľov, rodičov a spolužiakov. Je dôležité pochopiť, že sú v neustálom strese, často sa cítia sklamané samé zo seba a beznádejné. Čím viac sa nedarí, tým ťažšie je dostať sa z tohto začarovaného kruhu. Preto potrebuje starostlivých, pozorných a chápavých rodičov.
Ako sa dajú liečiť poruchy správania? Ak chcú rodičia svojmu dieťaťu pomôcť, musia čo najskôr identifikovať poruchu a jej typ. To si vyžaduje úzku spoluprácu medzi rodičom, dieťaťom, učiteľmi a ďalšími odborníkmi. Najdôležitejšou úlohou dospelých v takýchto prípadoch je pomôcť obnoviť sebavedomie a sebadôveru postihnutého dieťaťa. To si vyžaduje empatiu. Dieťa musí cítiť, že sa mu pomáha, a nie že sa ponižuje alebo trestá. Musí však tiež vedieť, že na pomoc pri riešení problémov s učením a správaním je potrebné spoločné úsilie. Neúspech v učení a vo vzťahoch s okolím je preň veľmi nepríjemný a dokonca bolestivý. Preto je dôležité snažiť sa ho trpezlivosťou a láskou získať pre spoluprácu. Učiteľ by nemal byť v tomto procese vynechaný. Ich práca je ťažšia aj vtedy, ak je v triede dieťa so špecifickou poruchou. Musí mať tiež potrebnú autoritu na úspešné riešenie konfliktov v triede. Rodičia mu môžu pomôcť tým, že s ním budú spolupracovať.
Aké metódy vývoja možno použiť? V súčasnosti existuje mnoho rôznych spôsobov, ako zlepšiť kognitívne schopnosti detí s poruchami učenia alebo správania. Psychológovia, učitelia a odborníci v priebehu mnohých rokov preukázali účinnosť mnohých rôznych metód a ich kombinácií. Medzi najobľúbenejšie a najúspešnejšie patria:
- Pohybová terapia: Rozvíja pamäť, myslenie, reč, vnímanie a predstavivosť dieťaťa. Používa sa najmä u detí s poruchami učenia a správania, u detí s diagnózou ADHD a u detí s autizmom. Je to výborná metóda na ovplyvnenie fungovania stimuláciou celého nervového systému.
- Dramatoterapia: Využíva nástroje dramatoterapie na rozvoj reči a komunikačných schopností dieťaťa.
- Arteterapia: Využíva výtvarné umenie na rozvoj tvorivých schopností a emocionálneho rozvoja.
- Muzikoterapia: Využíva hudbu na rozvoj rečových schopností, ktorá pomáha pri dýchaní a duševnej rovnováhe a má pozitívny vplyv na náladu.
Tieto terapeutické metódy sa používajú aj na Slovensku a ukázali sa ako veľmi účinné proti poruchám učenia. Sú navrhnuté tak, aby boli zaujímavé a pútavé pre najmenšie deti. Deti využívajú širokú škálu pozitívnych účinkov v rôznych oblastiach, ktoré účinne zlepšujú ich zručnosti, ktoré boli zadržané v dôsledku porúch učenia a správania.
Kde by mali rodičia hľadať terapeuta? Prvým krokom je návšteva rozvojového učiteľa, ktorý vám poradí, čo ďalej. Okrem toho sú potrební aj ďalší odborníci, ako napríklad psychológ, fyzioterapeut, logopéd, neurológ a pediater, aby pomohli dieťaťu zlepšiť jeho stav. Môžu poradiť, kedy a ako môže mať dieťa prospech z konkrétnej liečby alebo vývoja. Dôležitá je aj spolupráca s odborníkmi. Spoločnou prácou možno dosiahnuť významné zlepšenie stavu detí s poruchami učenia alebo správania.