Výchova detí je často plná nečakaných zvratov a výziev. Niekedy sa rodičia musia vyrovnať s realitou, ktorá sa výrazne líši od ich predstáv a snov. Jednou z najťažších situácií, ktorej môže rodič čeliť, je zistenie, že dieťa, ktoré vychováva, nie je jeho biologické. Táto situácia prináša so sebou celý rad emočných, psychologických a právnych otázok, ktoré si vyžadujú citlivý a zodpovedný prístup.
Je prirodzené, že prežívame akýsi pocit straty, keď sa ukáže, že naše dieťa nie je také, aké sme si predstavovali. Často dúfame, že naše deti budú ako my, aby sme sa s nimi mohli ľahšie emocionálne spojiť. Rodinná terapeutka, lektorka a spisovateľka Susan Stiffelman vo svojej knihe Rodičovstvo bez mocenských bojov sa zaoberá myšlienkou, že rodičia nemajú problémy s prijatím svojho dieťaťa pre jeho problematické správanie, ale preto, že porovnávajú svoje reálne dieťa so svojimi predstavami o dieťati. Toto dieťa, ktoré si vytvorili rodičia vo svojich predstavách, autorka nazýva snímkové dieťa. „Naše snímkové deti navzájom láskyplne vychádzajú, požičiavajú si hračky, objímajú sa a rozdelia sa o posledný kus koláča. Ich reálne verzie sú však často pravý opak. Hoci je dosť frustrujúce, keď naše dieťa nie je také, aké by sme ho chceli mať, nestrácame svoj pokoj preto, že je nepríjemné alebo nespolupracuje. Strácame ho, pretože si myslíme, že by nemalo byť nepríjemné alebo nespolupracovať. Inak povedané, našu neschopnosť byť naplno prítomní pri čomkoľvek s našimi deťmi podnecuje nesúlad medzi naším snímkovým dieťaťom, ktoré existuje len v našich predstavách a tým reálnym z mäsa a kostí, ktoré stojí pred nami,“ uvádza Susan Stiffelman vo svojej knihe.
Do štádia smútku alebo sklamania sa rodič dostáva preto, že si spomenie na príbeh, ktorý si v predstavách o dieťati vytvoril. Pochopenie toho, že existuje syndróm snímkového dieťaťa, vám pomôže naučiť sa milovať dieťa, ktoré máte, také, aké je. Psychológ Carl Rogers povedal: „Všetci máme iné dary, takže všetci máme rôzne spôsoby, ako povedať svetu, kto sme." Ale aj napriek tomuto poznaniu, existuje veľa rodičov, ktorí sa veľmi ťažko dokážu zmieriť s tým, že ich dieťa je iné, ako si to predstavovali. Môže ich trápiť napríklad to, že strácajú určitý imidž, ktorý si chceli pred svetom vytvoriť alebo sú smutní z toho, že dieťa má odlišné názory, hodnoty a záujmy, a tak sa nemôžu do hĺbky rozprávať na témy, ktoré určí rodič.
Príčiny a prejavy skrytých problémov
V prvom rade je dôležité pochopiť, že psychické problémy svojich detí sa mnohí rodičia snažia popierať, ignorovať alebo bagatelizovať. Často ich považujú iba za zlozvyk, prípadne obviňujú deti z lenivosti, alebo si povedia, že dieťa z toho vyrastie, či na to sa predsa nezomiera. Psychológia má už svoju tradíciu, aj keď v porovnaní s ostatnými medicínskymi odbormi je mladšia a v reálnom živote je nedocenená. V oblasti zdravotnej starostlivosti je evidentný nárast psychosomatických ťažkostí u detí, ale aj dospelých. Je evidentné oslabenie imunitného systému mladšej generácie detí. Z pohľadu mojej práce s deťmi, vidím potrebu psychologickej starostlivosti, napríklad v gynekologických odboroch. Potraty, rizikové tehotenstvá, strach z pôrodu, spúšťajú u budúcich mamičiek silné stresové prežívanie. Stresy, ktoré prežíva matka v tehotenstve, samozrejme cíti aj vyvíjajúci sa plod a dieťa si ich nesie celý život a často sa pracuje práve s nimi. V oblasti vzdelávania je evidentný nárast porúch učenia, sústredenia a porúch správania. Všeobecne sa upozorňuje na problémy detí s čítaním. Kritizuje sa, že deti nečítajú a tu môže byť problém s chápaním čítaného textu. Samozrejme potom deti nebaví čítať a to nie je o tom - viac čítať. Môže ísť pritom o narušenú schopnosť čítať a chápať čítaný text, ktorá je diagnostikovateľná. V sociálnej oblasti je narastajúca rozvodovosť, ktorá ohrozuje aj psychický stav detí a rodičov, a tým sa zhoršuje aj výchova detí. Významnú úlohu tu plnili psychológovia v manželských a predmanželských poradniach, ktoré však boli integrované ako referáty na úradoch práce sociálnych vecí a rodiny. V súčasnosti sa postupne predlžuje u ľudí vek, v ktorom pôjdu do dôchodku. Je tu vysoké riziko vyčerpania a vyhorenia súčasnej mladej generácie.
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.
Pedopsychiatri, teda detskí psychiatri, sa stretávajú s viacerými psychickými ťažkosťami u detí - od malých detí po adolescentov. Úzkosti u detí zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách. Existuje viacero typov porúch príjmu potravy. Typická býva posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku a chorí sú pre to schopní urobiť čokoľvek. Často držia hladovky či nebezpečné diéty. Poruchy príjmu potravy, ako sú bulímia nervosa, anorexia a prejedanie sa, sú sprevádzané mnohými problémami, a to nielen emočnými či sociálnou dysfunkciou, ale veľmi často aj vážnymi telesnými ťažkosťami - stratou menštruácie, celkovou slabosťou, odpadávaním, vypadávaním vlasov, zubov, rednutím kostí s následkom častých zlomenín až rozvratom metabolizmu.
Je neustále smutné? Nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo? Izoluje sa? Nechce vstať z postele? Ignoruje kamarátov či blízkych? To sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu. Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť. Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania.
Prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky. Bipolárna afektívna porucha (BAP) sa kedysi nazývala maniodepresívna psychóza. Je biologicky podmienená psychická porucha, ktorá neraz vzniká už v detstve alebo v období dospievania. Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania. V typickom prípade sa striedajú obdobia poruchy nálady - depresia a mánia. Depresívna fáza trvá zvyčajne najmenej 2 týždne, manická fáza najmenej týždeň. Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.
Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie, v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy.
Prvé roky svojho života si dieťa zažíva svoj minikolektív so svojimi rodičmi a súrodencami. Ak sa totiž dieťa cíti hodnotné pre svojich rodičov, bude sa cítiť hodnotné pre seba a aj pre ostatných. Keď je rodičmi prijímané také, aké je. Na poli sebahodnoty to ale viac, či menej škrípe. U rodičov, a tým pádom aj u detí. Akonáhle začnete svoje dieťa porovnávať s tými, ktorým socializácia ide lepšie, vytvárate na dieťa tlak. Tento tlak môže mať za následok jeho uzatvorenie a nechuť v kolektíve zotrvávať. Preto, ak máte možnosť byť dieťaťu nablízku v prvých dňoch zažívania sa s novým kolektívom, urobte to. Ak môžete pre svoje dieťa vybrať kolektív, v ktorom môžete byť v tichosti alebo aj v aktivite prítomný, vyberte práve ten. Život je aj o tom, že deti v ňom prekonávajú svoje vlastné hranice. Vytvárajte preto s deťmi dohody o tom, kedy by zvládlo zostať v novom kolektíve samo, bez vás. A potom tak urobte s dôverou v to, že to vaše dieťa zvládne.
Hoci vám sa jeho námietky a pocity nemusia zdať oprávnené, je dôležité ich ako oprávnené brať, pretože také sú. Dieťa vníma veci ináč než vy a vy nemusíte všetko vidieť. Rozprávajte sa s ním, počúvajte ho bez toho, aby ste odmietali alebo zľahčovali jeho pocity. Porozprávajte s učiteľmi alebo trénermi, aby ste spolu s nimi zistili, či to, čo vaše dieťa trápi, je niečo vážne a naozaj treba zmeniť okolnosti a možno aj kolektív, alebo je to niečo, čo spolu zvládnete a prekonáte a vaše dieťa si tak zvýši emočnú odolnosť. Určite treba riešiť situácie, kedy problémy so socializáciou nevidíte vy a ani vaše dieťa, ale vidia ich učitelia, či tréneri alebo iné deti. Môžu to byť situácie, keď dieťa ubližuje iným deťom alebo nerešpektuje trénerov, či učiteľov.
Postarajte sa o to, aby prebehol rozhovor medzi všetkými zúčastnenými, aby každý mohol povedať, čo sa stalo z jeho pohľadu tak, aby nikto nikoho nehodnotil. Jediné, čo je možné hodnotiť, je správanie (nie Ty si, ale Ty si sa správal). Ak dieťa niekomu ublížilo, je dôležité, aby sa ospravedlnilo, aj keby to neurobilo naschvál, alebo aj keby to ako ublíženie nevidelo. Opäť nezhadzovať, nezahanbovať dieťa, je dobré brať jeho správanie ako signál, že niečo nemá naplnené. Skúste to nájsť, naplniť mu to.
Dajte dôveru učiteľovi alebo trénerovi, že situáciu zvládne, netreba na neho dohliadať. Niekedy majú rodičia tendenciu postarať sa o to, aby nikto ich deťom nič neprikazoval alebo sa k nim nesprával autoritatívne, ale tak iba zasievajú nedôveru do svojich detí. Dôverujte tomu, že vaše dieťa zvládne aj z vášho pohľadu „drsnejšie zaobchádzanie“, že sa o seba dokáže postarať samo. Nemáte totiž šancu zabezpečiť svojmu dieťaťu to, že všetci s ním budú zaobchádzať v rukavičkách.
Pozorujte svoje dieťa, ako sa správa doma, ako sa správa v kolektíve a rozprávajte sa o tom, čo vaše dieťa zažíva a ako sa cíti. Ak sú jeho pocity negatívne, naveďte ho, aby vám prerozprávalo to, čo sa stalo, cez fakty.
Čo robiť, keď zistíte, že dieťa nie je vaše?
V prvom rade je dôležité zachovať pokoj a nepodliehať panike. Situácia je mimoriadne citlivá a vyžaduje si rozvahu a premyslený postup. Ak si zistíte, že vaše dieťa nie je vaše, je dôležité vyhľadať odbornú pomoc. Detský lekár je prvým kontaktom, ktorý by mal zabezpečiť potrebné somatické vyšetrenia. Na základe zistených výsledkov môže lekár odporučiť ďalšie vyšetrenie u špecialistu.
Problémy dieťaťa viazané na školskú problematiku riešia psychológovia v odvetví školstva, môže to byť klinický, školský alebo poradenský psychológ, ktorí riešia témy zaškolenia dieťaťa, jeho integrácie vzhľadom k poruchám učenia, preradenia, ale napr. aj problematiku mimoriadne nadaných detí.
Celkovo prevláda trend, že pokiaľ sú výsledky vyšetrenia dieťaťa u lekára pozitívne, čiže dieťa má nejaké ochorenie, lekár naordinuje liečbu a rodičia problém už ďalej neriešia. Pritom napr. neriešená psychická časť pôvodného ochorenia sa neskôr môže znovu objaviť v inej podobe alebo môže byť vytesnená do inej oblasti.
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania.
Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.
Prekonávanie sklamania a prijatie reality
Je úplne prirodzené mať nádeje a sny o svojom dieťati. Každý rodič ich má. No, ako už bolo uvedené, niekedy sa predstavy veľmi líšia od reality. Ako sa v takejto situácii zachovať, ako sa prestať trápiť a zmieriť sa so skutočnosťou? Odborníci zistili, že pochopenie určitých aspektov života veľmi pomáha a otvára dvere k zmierneniu negatívnych pocitov.
Ako postupovať? Ako môže rodič prekonať svoje sklamanie?
- Odpovedzte si na tieto otázky: Môžete si položiť niekoľko otázok, ktoré vám pomôžu objasniť, čo cítite. Aké boli vaše ciele a sny? Odpovede si môžete aj zapísať.
- Vyskúšajte súcit samého so sebou: Súcit so sebou samým spočíva v tom, že sa budete správať k sebe tak, ako by ste sa správali k priateľovi, ktorý prechádza ťažkou situáciou. Praktizovanie súcitu so sebou samým nie je zložité. Je to zručnosť, ktorej sa možno naučiť. „Viac ako kedykoľvek predtým musíme prestať vnímať súcit voči sebe a starostlivosť o seba ako prejav slabosti“, hovorí doktorka Kristin Neffová. Keď všímavo sledujete svoju bolesť, môžete uznať svoje utrpenie bez toho, aby sme to preháňali, čo vám umožňuje prijať múdrejší a objektívnejší pohľad na seba a svoje životy. Pri súcite so sebou samým sa učíte rozprávať sami so sebou ako s dobrým priateľom. "Je mi to tak ľúto. Si v poriadku? Je niečo, čím by som mohol pomôcť? Čo môžem spraviť pre to, aby si sa cítil lepšie?" Súcit si môžete vypestovať aj tak, keď si sami napíšete list, a to kedykoľvek pociťujete ťažkosti alebo sa cítite byť pod veľkým tlakom, ale tiež ak sa potrebujete nejako motivovať k zmene. Sadnite si a napíšte si list v tretej osobe, akoby ste ho písali priateľovi alebo blízkemu. Mnohí z nás sú lepšími priateľmi pre iných ľudí ako pre seba, takže to môže pomôcť v identifikovaní problému ako aj hľadaní riešenia. Existujú tri spôsoby:
- Pomyslite si na imaginárneho priateľa, ktorý je bezpodmienečne múdry, láskavý a súcitný a napíšte si list z pohľadu svojho priateľa.
- Napíšte list, akoby ste sa rozprávali s milovaným priateľom, ktorý bojoval s rovnakými starosťami ako vy.
- Napíšte seba súcitný list, ktorý akoby písala časť vášho ja, ktorá bojuje s určitým problémom.
- Rozhodnite sa pre rastové myslenie: Fixné myslenie je také, pri ktorom si myslíme, že sme určitým spôsobom nastavení tak, že to, čo vieme, je už maximum a nič sa v našom živote nedá už zmeniť. Rastové myslenie je také, pri ktorom sme presvedčení, že zmeny sa môžu uskutočniť a my sa neustále môžeme posúvať ďalej. Pri fixnom myslení myslíme na svoje vlastnosti a schopnosti. Naša predstava je taká, že tie sú dané, zdedené, nemenné. Nadobúdame pocit, že nič sa už nedá zmeniť. Pri rastovom myslení sa sústreďujeme na snahu niečo urobiť a snaha sa neustále mení. Buď je väčšia, alebo menšia. Rastové myslenie nepozná závisť. Človek s rastovým myslením dopraje úspech iným a motivuje sa úspešnými ľuďmi. Pri fixnom myslení je to opačné. Fixné myslenie sprevádza závisť a často aj nenávisť voči iným ľuďom. Je potrebné si uvedomiť, že závisť je najväčší zabiják spokojnosti a dobrej nálady. Úžasné však je to, že mozog je neuroplastický a ak chceme urobiť zmenu, dá sa to. Stačí pár týždňov a mozog môže začať fungovať po novom. Čiže také vlastnosti ako kreativita, optimizmus, odvaha, sila vôle, komunikatívnosť nie sú vrodené. Dajú sa naučiť. Človek s rastovým myslením sa môže neustále meniť, posúvať, pracovať na sebe. Nové situácie, a tou je aj narodenie dieťaťa, môžete vnímať na základe rastového alebo fixného myslenia.
- Nevyžadujte od detí, aby podporovali vašu sebaúctu: Odpor k tomu, čo sa práve s našimi deťmi deje, sa objavuje aj vtedy, keď ich považujete za služobníkov svojej sebaúcty, teda prostriedok na to, aby ste sa cítili lepšie. Možno svoju dcéru zahŕňate chválou práve vtedy, keď dá víťazný gól v basketbalovom zápase, pretože vďaka obdivným pohľadom ostatných rodičov rastiete od pýchy. Alebo možno upierate pozornosť na svoju dcéru, keď je k hosťom na večierku slušná. Posilňuje to vaše ego, keď povedia, aká je dobre vychovaná. Samozrejme, nie je na tom nič zlé, ale deti sa nalaďujú na vaše pocity, chcú takto získať váš súhlas, učia sa pravidlá hry, ako súhlas dostať. Ak potrebujete, aby vám týmto spôsobom poskytovali dobrý pocit, vytvárate rany, pretože zavádzate podmienky pre lásku k nim a učíte ich zodpovednosti za vaše pocity. Keď nevyžadujete od detí zodpovednosť za vaše pocity, keď ich prijímate také, aké sú, pomáhate im v tom, aby z nich vyrástli samostatní ľudia s vlastnými silami a výzvami.
Takmer všetci čelíme nesúladu medzi svojím idealizovaným snímkovým životom a realitou, ktorú žijeme. Málokedy môžeme svoj život kontrolovať tak efektívne, že sme ušetrení rôznych nečakaných zvratov. Ľudský život prináša so sebou nespočetné príležitosti buď odporovať, alebo sa prispôsobiť. Je potrebné sa pozerať na svoje dieťa a na svoj život zo širšej perspektívy a vtedy sme schopní sa vyrovnať s realitou namiesto toho, aby sme s ňou bojovali. Ak potrebujeme urobiť zmeny, je lepšie, ak reagujeme z pozície sily než zúfalstva. Oslobodiť sa od snímkového dieťaťa znamená, že prestanete potláčať realitu, prestanete uznávať svoj odpor a nedovolíte mu, aby pokračoval ďalej. Možno práve tak, ako bojujete s prijatím dieťaťa, ktoré máme, keď dávate prednosť snímkovému dieťaťu pred tým reálnym, vzpierate sa aj prijatiu každodennej reality života s deťmi, ktorá sa možno málo podobá tomu, čo sme si predstavovali.
