Učitelia sú tretie najvplyvnejšie osoby v živote dieťaťa, preto ich Jan Hábl prirovnáva k dobrodruhom, ktorým odkazuje, aby vytrvali. Pedagóg, komeniológ a autor Jan Hábl vysvetľuje, prečo Komenského myšlienky o výchove charakteru a ľudskosti nestrácajú na aktuálnosti ani dnes. Ukazuje, že nejde len o historický odkaz na stenách škôl, ale o živú inšpiráciu pre súčasné vzdelávanie.
Eva Tóthová zo Základnej školy Družstevná pri Hornáde už dvadsať rokov, aj cez program Zelená škola, vedie deti k zodpovednosti k životnému prostrediu a k spoločnosti. Žiaci učili obyvateľov obce kompostovať, starajú sa o odpad z tried či požiadali starostu o zavedenie triedeného zberu na cintoríne. Podľa Tóthovej sa deti cez priame zážitky učia chápať súvislosti, myslieť kriticky a konať zodpovedne.
Mladí ľudia často hovoria o zmene sveta. Menej často však vedia, kde začať - najmä ak vyrastajú v regiónoch, kde sú príležitosti obmedzené. A práve tu sa ukazuje, aký význam majú iniciatívy, ktoré dávajú talentu šancu rásť doma. Sokratov inštitút už trinásť rokov dokazuje, že energia a schopnosti mladých nemusia automaticky smerovať do zahraničia. Aj tento rok otvára dvere novej generácii ľudí, ktorí chcú svoj potenciál rozvíjať na Slovensku.
Environmentálne tvrdenia budú musieť byť podložené dôkazmi a certifikátmi. Výrobcovia budú mať povinnosť opraviť elektrospotrebiče aj nad rozsah ich zákonnej povinnosti a oprava by mala byť bezplatná alebo za primeranú cenu a vopred uverejnená na webe opravovne. Tieto a ďalšie zmeny prináša Európska smernica na ochranu spotrebiteľa pred nekalými praktikami a smernica „právo na opravu”.
Vrecový zber z rodinných domov funguje len vtedy, keď obyvatelia vedia, kedy majú odpad vyložiť. Namiesto papierového rozpisu na chladničke im to má po novom pripomínať mobilná aplikácia od organizácie zodpovednosti výrobcov NATUR-PACK. Odpadový kalendár upozorní na zvoz odpadu podobne ako budík v telefóne.
Mladí ľudia často hovoria o zmene sveta. Menej často však vedia, kde začať - najmä ak vyrastajú v regiónoch, kde sú príležitosti obmedzené. A práve tu sa ukazuje, aký význam majú iniciatívy, ktoré dávajú talentu šancu rásť doma. Sokratov inštitút už trinásť rokov dokazuje, že energia a schopnosti mladých nemusia automaticky smerovať do zahraničia. Aj tento rok otvára dvere novej generácii ľudí, ktorí chcú svoj potenciál rozvíjať na Slovensku.
Mnohé cintoríny u nás od čias komunizmu nevyužívajú potenciál stať sa kvalitnými verejnými priestormi, hoci v obciach aj mestách zaberajú dôležité miesto. Architektka Blanka Solár presadzuje ich premenu na živé krajinné prvky, ktoré podporujú biodiverzitu, prinášajú pokoj a menia náš pohľad na smrť aj na samotné prostredie. Stojí za víziou pietnych biocentier, venuje sa propagácii teramácie a spolupracuje na návrhoch nových prírode blízkych cintorínov.
Hovoria o sebe ako o škole, v ktorej sa učí s radosťou, avšak podľa riaditeľky Petronely Šemelákovej radosť žiakov nie je možná bez radosti pedagógov. V Základnej škole v Semerove sa preto učitelia aktívne zapájajú do tvorivého a zážitkového vyučovania vonku, ktoré prepája prírodu, praktické zručnosti a medzipredmetové prepojenia. Žiaci tak skúmajú jazierko, bylinkovú záhradu či apidomček s tromi včelími rodinami, učia sa o opeľovačoch a starostlivosti o životné prostredie. Riaditeľky sme sa pýtali, prečo je dôležité učiť vonku a aké zručnosti si deti osvojujú pri práci so včelami a inými prvkami školského areálu.
Slovensko často zaostáva v inováciách či ekonomike, no v recyklácii plastových obalov patrí podľa Eurostatu k európskej špičke - sme tretí hneď za Belgickom a Lotyšskom. Ako je to možné v krajine, kde je stále lacnejšie odpady skládkovať než ich zrecyklovať?
Hodiny ovocinárstva mali len v triede alebo v skleníku a o výsadbe stromov sa učili len teoreticky. Majsterka odborného výcviku pre záhradníkov vnímala, že pozornosť žiakov v triede bola krátkodobá, preto spoločne s vedením prihlásili školu do projektu SadOVO. Žiaci spoločne s odborným dohľadom vysadili tradičné ovocné odrody stromov a premenili školský dvor na živú učebňu. Boli sme sa pozrieť, ako im to šlo.
Nápis kriedou na chodník. Cez víkend mi ním vybuchli sociálne siete. Nie len tým jedným. Pribúdali k nemu ďalšie, od iných ľudí, ktorí následne kreslili na chodník symbolickú pozvánku na to, aby sme si 17. novembra pripomenuli, čo pre nás znamená sloboda. Že sú to aj písmená na chodníku, ničím menej krehkým, ako je krieda.
Imrich Jakab je odborným asistentom na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Svojich študentov učí, ako si pripraviť efektívny a pre ich žiakov atraktívny environmentálny výučbový program, ktorý stavia na medzipredmetových vzťahoch, moderných vyučovacích metódach realizovaných nielen v triedach, ale aj v outdoor prostredí. Je autorom niekoľkých modelov environmentálneho vzdelávania a tvorcom mnohých metodických príručiek pre učiteľov základných a stredných škôl. V rozhovore sme sa okrem iného pýtali, kedy sú učitelia pripravení učiť, ako ich motivovať a za akých podmienok je envirovýchova funkčná.
Psychologička Kamila Urban, vedúca Centra pedagogického výskumu ÚVSK SAV, v. v. i. vysvetľuje, prečo je dôležité, aby sa deti aj dospelí naučili premýšľať nad svojím učením. Hovorí o tom, že efektívne učenie začína sebareflexiou, o tom, ako učiteľ môže byť sprievodcom namiesto hodnotiteľa a ako aj rodičia môžu doma podporiť metakognitívne myslenie svojich detí.
Smrť blízkeho je náročná - nielen emočne, ale aj administratívne. Martin Nemeček si to uvedomil po strate blízkej osoby. Preto sa vo svojej diplomovej práci rozhodol preskúmať, ako fungujú slovenské pohrebníctva. Výsledkom je platforma Potom.sk, ktorá pozostalým pomáha zvládnuť najťažšie chvíle bez zbytočnej byrokracie. Namiesto stresu a papierovačiek im poskytuje priestor, aby sa mohli sústrediť na to podstatné - rozlúčku a smútok. Rozprávali sme sa o tom, čo ho zarazilo pri výskume a prečo je dôležité plánovať svoj pohreb. Taktiež sme sa pýtali, ako budú vyzerať posledné rozlúčky a cintoríny o pár rokov.
Učitelia Základnej školy Jána Domastu v Cabaji - Čápore začali cestovať do práce spoločne, aby šetrili životné prostredie a išli príkladom žiakom aj rodičom. Podobné aktivity v rámci programu Zelená škola, ktorý koordinuje mimovládna organizácia Živica, zaviedli aj školy vo Vavrečke a Boťanoch - od pešobusov cez cykloraňajky až po nové stojany na bicykle. Výsledkom je nižšia uhlíková stopa a bezpečnejšie cesty pre deti.
Komenského odkaz pre moderné vzdelávanie
Učitelia sú tretie najvplyvnejšie osoby v živote dieťaťa - aj preto ich Jan Hábl prirovnáva k dobrodruhom, ktorým odkazuje, aby vytrvali. Pedagóg, komeniológ a autor Jan Hábl vysvetľuje, prečo Komenského myšlienky o výchove charakteru a ľudskosti nestrácajú na aktuálnosti ani dnes. Ukazuje, že nejde len o historický odkaz na stenách škôl, ale o živú inšpiráciu pre súčasné vzdelávanie.
Komenskému sa venujete dlhé roky. Určite to nebolo kvôli jeho soche, ktorú sme mali na chodbe našej školy. Bol to ten smutný, dlhý, „koňský“ výraz Jana Amosa Komenského, ktorý by skôr mohol deti aj trochu strašiť. Prvýkrát som sa s Komenským stretol v rámci povinného čítania, čo je stratégia, ktorá sa používa asi aj na Slovensku, že vás niekedy v 13-14 rokoch nútia čítať veci, ktorým ešte nerozumiete. Tak sa to stalo aj mne. Mal som za úlohu prečítať Labyrint sveta a raj srdca. Prečítal som asi dve strany. Zvyšok čitateľského denníka, neviem, či sa to ešte dnes robí, som jednoducho opísal od staršieho brata, ktorý to mal zase od niekoho iného. Takže som sa vlastne s Komenským úplne minul. Nerozumel som mu, nebol som naň pripravený. Až neskôr, a to je pre mňa poučenie, že na niektoré veci musí človek dozrieť, som sa k nemu vrátil počas štúdia. Bolo to krátko po revolúcii, keď som začal študovať na pedagogickej fakulte s cieľom stať sa učiteľom občianskej náuky. Meno Komenský sa objavovalo pomerne často, ale skôr ako akási mantra - ľudia sa ním zakrývali, odvolávali sa naň. Mne však to štúdium stále viac pripomínalo skôr tú „mučiareň“ než dielňu ľudskosti. Napriek tomu ma to zaujalo, lebo spojenie „dielňa ľudskosti“ je veľmi zvláštne a silné. Išiel som do knižnice a znovu som si požičal jeho knihu, už si ani presne nepamätám ktorú, možno nejakú didaktiku. Začítal som sa a zistil som, že je to neuveriteľne múdre, hlboké a nadčasové. Jazyk bol síce náročný, archaický, ale nejako som sa cez to preniesol. Napísal som o tom tristo stranovú dizertačnú prácu, je ťažké to zhrnúť do pár viet.
Pochádzal z kresťanských bratských kruhov, z Jednoty bratskej. V týchto kruhoch počúval o tom, že človek je vzácna, jedinečná a dôležitá bytosť, stvorená na Boží obraz. Človek nie je pre nič za nič, ale je stvorený pre niečo. Existujeme práve preto, aby sme svojím ľudstvom zrkadlili božstvo, čo znie transcendentne a nábožensky. Je však potrebné povedať, že to bol vzduch, ktorý Komenský dýchal od prvého momentu. Človek má za úlohu svojím charakterom zrkadliť najvyššie možné dobro.
Už ako dieťa prišiel o rodičov, súrodencov a osirel. Nemal jednoduché detstvo, príbuzní si ho posúvali. Nikto o neho veľmi nestál, pretože doba bola náročná a hladný detský krk navyše predstavoval záťaž. Už v dvanástich rokoch zažil prvú vojnu, počas ktorej utekal pred uhorskými Bočkajovcami so svojou tetou, deťmi a rodinou. V závere svojho života písal autobiografické poznámky, v ktorých spomína na náročné obdobie, počas ktorého nemohol chodiť do školy. V bratských kruhoch boli školy bežné. Existovala pomerne široká sieť v Česku a na Morave. Deti dlho chodili do školy a odrazu nemohli. Komenský spomína na to, že až keď nemohol, uvedomil si, aké je to vzácne a ako mu to chýba. Keď v pätnástich rokoch začal znovu navštevovať školu, bol najhorlivejším študentom zo všetkých a veľmi rýchlo dohnal zameškané.
Komenský bol pozorovateľ a priznám sa, že ma to formuje dodnes. Realita, ktorá nás obklopuje, preňho nebola triviálna. Veľmi pozorne sledoval to, čo sa okolo nás deje. Nielen dianie či udalosti, ale aj fungovanie vecí, napríklad prírody - ako je vytvorená, ako funguje človek a vzťahy medzi ľuďmi. Hovoril tomu ontológia - ako veci sú a ako by mali byť. Pozorovacia schopnosť alebo toto nastavenie zrejme spôsobili, že bol schopný veľmi dobre, vypozorovať veci realisticky, prakticky, didakticky aj pedagogicky. Z prírody odpozoroval nadčasové zásady, pretože bol pozorný. Príroda preňho nebola len zhlukom molekúl a atómov, iba hmotou. Bola pre neho živým partnerom, živou bytosťou. Hovoril o nej ako o „náture“, prírode a ako o ľudskej prirodzenosti. Zvykol hovoriť, že to, čo je v prírode napísané veľkým písmenom, je v ľudskej prirodzenosti napísané malým. Medzi makrokozmom a mikrokozmom podľa neho by mala panovať harmónia.
Na Slovensku sa začína viac rozprávať o charaktere. Od roku 2023 sa postupne zavádza nová kurikulárna reforma, ktorá zdôrazňuje práve to, že škola by nemala formovať len vedomosti, ale aj charakter, kvalitné medziľudské vzťahy, schopnosť žiť naozaj zodpovedne medzi ľuďmi, ale aj sám so sebou. Práve tu vidím návrat k formovaniu charakteru a akési pokračovanie jeho vízie.
V úvode ste spomenuli dielňu ľudskosti. Čo podľa vás znamená v 21. storočí? Viem povedať, ako to myslel Komenský s dielňou ľudskosti, ale radšej poviem, čo by to mohlo dnes znamenať. Keď v tom čase dieťa prišlo do školy, nebola to samozrejmosť, väčšinou to boli len chlapci. Komenský hovoril, že by tam mali chodiť všetci, nielen chlapci a dievčatá, ale aj urodzení a neurodzení, bohatí aj chudobní. Preto, že práve všetci sú nadaní jedinečným potenciálom, ktorý nemôže zostať zmarený, nemôže zostať bez starostlivosti. Často prirovnával deti a školu k záhradke a hovoril, že ak sa o ňu dobre staráme, dá nám ovocie. Dielňa ľudskosti a záhrada radosti sú jeho najčastejšie obrazy. Keď dieťa príde do školy, má sa rozvíjať jeho ľudskosť. Keby ste sa na ľudskosť spýtali Komenského, bolo by to síce na dlho, ale povedal by vám, že sme rozumné bytosti, afektívne, emotívne, voľné, sociálne a tiež potrebujeme robiť a konať. Nielen rozprávať, ale fakticky vziať to do rúk a robiť to, nech už je to čokoľvek, v zmysle zoberte mi možnosť niečo robiť a zbláznim sa. Komenský by povedal, že vzdelaný človek alebo dobre a celistvo rozvinutá ľudskosť je tá, ktorá pozná čo je dobré, chce dobré, koná dobré a aj keď sa nikto nepozerá. Na základe týchto slov som sa do neho zamiloval.
Zaujalo ma, čo ste povedali o sedemnástom storočí. Vzdelávali sa len chlapci z vyšších vrstiev a Komenský hovoril o vzdelávaní pre všetkých. V dnešnom jazyku ide o víziu vzdelávania, ktoré je otvorené pre všetkých bez ohľadu na schopnosť, pôvod alebo životné okolnosti. Čo potrebujeme, aby inklúzia v školách skutočne bola nielen ideou na papieri, ale aby fungovala v každodennej realite?
To, ako Komenský myslel omnes, omnia, omnio, nie je úplne to, čím je súčasný koncept inklúzie. Inklúzia je morálne alebo eticky vynikajúci koncept, ktorý je na mieste a je žiadúci. Ak by som ju mal stručne definovať, ide pri nej o človeka alebo dieťa so špeciálnou vzdelávacou potrebou. Teda dieťaťu hovoríme, že urobíme všetko preto, aby sme s ním v tom mohli byť spolu. To je rozdiel od integrácie, keď sme človeku hovorili, že má problém, ale my ťa integrujeme. Inklúzia nemôže fungovať v neinkluzívnej spoločnosti. Keď si predstavíte svet ako mozaiku alebo puzzle pozostavajúce z tisíc kusov, jednému z nich budeme hovoriť vzdelávací systém, v ktorom budeme inkluzívni a pri zvyšku nie. Najväčšou záťažou, ktorú máme v Česku, je že nie sme inkluzívna spoločnosť. Je to veľká filozofická otázka, ako sa stať inkluzívnou spoločnosťou, ako to urobiť a zariadiť, či ministerským dekrétom alebo to má vyhlásiť prezident či premiér krajiny?
Komenský začal pri deťoch, tým najmenším hovoril, že každý človek má dôstojnosť. Niekomu bolo daných viac schopností do balíka a niekomu menej. Každému však bolo dané niečo a našou úlohou je zobrať tie dary, ich potenciál a rozvinúť ho najlepšie ako sa dá. To je jeho antropologické ukotvenie dôstojnosti človeka. Každý človek je imago dei - boží obrázok, má poslanie a je k niečomu. Preto nie je možné, že len preto, že je niekto pomalší alebo nemôže chodiť, ho vylúčime.
Ako sa učitelia na pedagogickej fakulte pripravujú na to, aby to rozvíjali u svojich žiakov? Darí aj nedarí sa nám to. Poviem to mierne metaforicky, ale neinkluzívny pedagóg nemôže pripraviť svojich študentov na to, aby sa stali inkluzívnymi pedagógmi. Aj v prípade, že by prednášal predmet inkluzívna pedagogika. Rovnako ako keby som prednášal o etike, ale bol by som nemravným človekom. Efekt by bol kontraproduktívny. V čase Komenského neexistoval predmet inkluzívna výchova, a pritom sa deti vychovávali týmto smerom. Nemusí sa to diať iba vtedy, ak o tom explicitne hovoríme a prednášame teórie inklúzie, ale aj tým, ako sa učiteľ správa. Vstúpi do triedy, začne hovoriť, reagovať a správať sa.
Komenský by povedal, že vzdelaný človek alebo dobre a celistvo rozvinutá ľudskosť je tá, ktorá pozná čo je dobré, chce dobré, koná dobré a aj keď sa nikto nepozerá. Obrovskou výzvou je byť pravdivý voči sebe samému. Akoby sme nosili masky, hrali roly a mali rôzne identity, ktoré od nás očakáva okolie. Vo virtuálnom svete môžeme byť krajší, lepší, spokojnejší, ale žijeme ilúziu, v ktorej je ťažké sa zorientovať. Povedané Komenského slovníkom: každý večer sa zhovárať so svojím svedomím o tom, ako sa mi darilo. Dnes tomu hovoríme morálna sebareflexia, ale pokiaľ to nerobíme pravidelne, nemusím byť morálne zdatný. Možno o tom človek nemusí vedieť, pretože sa bojí skutočne nazrieť na dno svojho pohára. Nie som psychoanalytik, ale už tisíckrát bolo vysvetlené, že si sami na seba, ale aj na druhých ľudí vymýšľame rôzne stratégie. Keď je pre nás nejaká pravda obtiažna, prijíma a pracuje sa s ňou ťažko. Keď sme chytení do vlastnej pasce, či už vzťahovej alebo inej a nemáme sa z nej ako dostať, je ľahšie poprieť alebo vytesniť to.
Veľkú úlohu zohráva práve rodina a prostredie, v ktorom žiaci vyrastajú. Sama učím a stretávam sa s rôznymi typmi rodičov. Často vnímam, že sa deťom snažia čo najviac uľahčiť život. Komenský ho nemal ľahký, prišiel o rodičov. Mohlo práve prekonávanie ťažkostí budovať jeho charakter?
Hranica sa mení sa vekom. Je to banálna vývojová psychologická zákonitosť, ale zrejme sa musí opakovať znovu a znovu. Keď sa dieťa narodí, hranica je na jednom hraničnom extrémnom konci spektra. Robím preňho všetko, keby som to nerobil, neprežije, pretože sa narodí bezmocné. Nie je autonómne a slobodné, nerozhoduje sa samo za seba, nestanovuje si ciele a nereguluje svoje jednanie. Krôčik po krôčiku s deťmi robím veci, ktoré im pomáhajú k tomu, aby sa stali silnejšími. Jedného dňa budú natoľko silné, že ma nebudú potrebovať. Práve preto, že je ten proces pozvoľný a nenápadný, my, vychovávatelia a rodičia, v tom často robíme chybu. Niektoré veci, ktoré by dieťa zvládlo samo, nezachytíme v ten správny okamih. Nedovolíme mu niečo podľa toho, ako sme založení a podľa toho, ako vyzerala naša vlastná výchova. Niekedy to rodič nedovolí, pretože má pocit, že dieťa to neurobí dobre, dostatočne rýchlo alebo správne. Povie mu, že je nešikovné, a aby od toho išlo preč. Alebo mu povie, že to nemusí robiť, a urobí to zaňho. Čerstvo narodené dieťa sa má postupne stať samostatnejším, a vždy, keď urobí niečo nové samo, v ten pravý moment by sme mu mali ísť naproti.
Keď spomíname dnešných rodičov, ktorí chcú pre svoje deti to najlepšie a snažia sa im veci uľahčiť, ide o tých, ktorí sa narodili približne tesne po revolúcii. Zažili totalitu na vrchole a svojim deťom chceli dopriať niečo iné. Keď totalita padla, situácia sa uvoľnila a vznikla nová generácia, ale nemôžeme sa na nich hnevať. Pretože vyrástli ako súčasť porevolučnej generácie a neboli riadne vychovávaní. Dospeli do veku, keď majú svoje deti.
Keď Komenský hovoril, že sa má vychovávať prirodzene, myslel tým okrem iného aj nenásilne. Zbitím dieťaťa sa v ňom nedá vyvolať, aby niečo milovalo. Z princípu to nejde. Ale Komenský zároveň v piatej alebo dvadsiatej štvrtej kapitole Veľkej didaktiky rozoberá metodológiu kázne a ako ju aplikovať v rôznych situáciách. Má byť odstupňovaná podľa toho, čo deti urobili a aký typ prehrešku spáchali. Hovoril o niečom, čo dnes nazývame sankčná progresivita, kvalitatívne rozlíšená podľa toho, ako dieťa „hreší“. Posledný stupeň označuje violencia remediae - násilné opatrenie, keď je dieťa úplne nevychované a škodí nielen sebe, ale aj druhým. Vtedy je podľa Komenského potrebné zasiahnuť. Ale čo to znamená? Keď má záchvat, je potrebné ho chrániť, aby neublížilo sebe ani druhým. Vždy si spomeniem na pyšnú princeznú, ktorú nechali spadnúť do jazierka.
Výchovu a vzdelávanie Komenský vnímal soteriologicky, teda spásne. Ide o spásu ľudskej duše, aby sa neskazila, nezvrhla a nestala sa podobná démonovi. Inak povedané, nikto nikoho nespasil tým, že ho dokopal do Kráľovstva nebeského. To predsa nie je možné a Komenský to vedel.
Zajtra (28.marca) si učitelia na Slovensku a v Česku pripomínajú svoj sviatok. Je to práve pri príležitosti narodenia Jána Amosa Komenského. Aby vydržali v pedagogickom dobrodružstve. Byť pedagógom totiž znamená byť dobrodruhom. To, že do toho každý september znovu idú, je často nepredvídateľné. Keď sa rozprávame o etike, o dobrote a ľudskosti, mnohé deti toho veľa nedostanú. Ak ich doma niekto ponižuje, alebo im jeden rodič hovorí tak a druhý inak, poriadne nevedia, čo je dobré, a sú rozhodené. Ak sa dieťa môže stretnúť s nejakým dobrom, je to práve cez učiteľa.
Súhrnný článok o vplyve výchovy, zodpovednosti k životnému prostrediu a Komenského ideí na rozvoj detí a spoločnosti.