V dnešnom globalizovanom svete je bežné, že rodiny žijú v rôznych krajinách. To vedie k zložitým právnym situáciám, najmä v oblasti starostlivosti o deti. Tento článok sa zaoberá úpravou starostlivosti o dieťa v cezhraničných situáciách, a to najmä v kontexte Európskej únie.
Úvod
Život v zahraničí prináša mnoho výziev, najmä ak ide o starostlivosť o deti. Rodičia, ktorí žijú v rôznych krajinách, sa často stretávajú s otázkami právomoci súdov a uplatniteľného práva pri úprave starostlivosti o ich deti. Tento článok poskytuje prehľad o relevantných právnych predpisoch a princípoch, ktoré sa uplatňujú v takýchto situáciách.
Určenie právomoci súdov
Základná otázka, ktorú je potrebné vyriešiť, je, ktorý súd má právomoc rozhodovať o starostlivosti o dieťa. V rámci Európskej únie sa táto otázka riadi Nariadením Brusel IIa (Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností).
Nariadenie Brusel IIa (čl. 8) stanovuje, že právomoc rozhodovať vo veciach rodičovských práv a povinností má súd členského štátu, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt. Právomoc na konanie v tejto veci majú súdy toho štátu, kde má Vaše dieťa obvyklý pobyt. Toto upravuje čl. 8 nariadenia Európskeho spoločenstva Brusel IIa č. 2201/2003.
Pojem obvyklý pobyt dieťaťa sa určuje podľa miesta, kde dieťa žije a kde má väzby na sociálne a rodinné prostredie. Pod pojmom obvyklý pobyt sa podľa judikatúry medzinárodných inštitúcií najmä Európskeho súdneho dvora chápe miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Pojem obvyklý pobyt nemožno zamieňať s trvalým pobytom maloletého.
To znamená, že ak dieťa žije v zahraničí, súd tohto štátu má právomoc rozhodovať o starostlivosti o dieťa, bez ohľadu na štátne občianstvo rodičov.
Výnimky z pravidla o obvyklom pobyte
Existujú určité výnimky z pravidla o obvyklom pobyte. Napríklad, ak sa rodičia dohodnú, že právomoc má súd iného štátu, súd to môže akceptovať, ak je to v záujme dieťaťa.
S poukazom na uvedené je potrebné konštatovať, že nie je daná právomoc slovenského súdu rozhodovať o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému a to aj z dôvodu, že by to nebolo v záujme maloletého, keďže maloletý sa zdržiava v inej krajine. Rovnako tak je pri určovaní právomoci v konaní vo veciach rodičovských práv a povinností rozhodujúci obvyklý pobyt maloletého aj v zmysle Nariadenia Európskej únie Brusel IIa, ktoré má aplikačnú prednosť pred slovenským zákonom o medzinárodnom práve súkromnom.
Uplatniteľné právo
Ďalšou dôležitou otázkou je, ktoré právo sa uplatní pri rozhodovaní o starostlivosti o dieťa. V zásade, rozhodovať bude súd krajiny obvyklého pobytu dieťaťa.
Rozhodné právo sa určí podľa toho, či je medzi krajinou, v ktorej žijete a SR uzavretá medzinárodná zmluva vzťahujúca sa na tento právny vzťah. Ak nie, súd danej krajiny by mal skúmať, na ktorý právny poriadok ho odkáže zákon upravujúci vzťahy s medzinárodným prvkom (tzv. kolízna norma).
Ak medzi štátom, kde má dieťa obvyklý pobyt, a Slovenskou republikou existuje medzinárodná zmluva, táto zmluva určí, ktoré právo sa uplatní. Ak nemáte upravený styk, tak vzhľadom na miesto bydliska Vašej dcéry, môžete podať návrh na poľský súd, aby upravil styk s maloletou. V Poľsku by sa takýto návrh podával na rodinný súd v mieste bydliska dieťaťa.
Výživné na dieťa
Ak otec dieťaťa žije na Slovensku a matka s dieťaťom v zahraničí, môže byť komplikované vymáhanie výživného. V takom prípade je potrebné podať návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na súde v Írsku. Právomoc na konanie v tejto veci majú súdy toho štátu, kde má Vaše dieťa obvyklý pobyt. Toto upravuje čl. 8 nariadenia Európskeho spoločenstva Brusel IIa č. 2201/2003.
Čo sa týka určenia výšky výživného, vždy to závisí od jednej strane od odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa a na druhej strane od schopností, možností a majetkových pomerov rodiča. Uvedené sa vždy dáva do pomeru a podľa toho sa výška výživného vypočíta.
Zverenie dieťaťa do starostlivosti
V prípadoch, keď matka dieťaťa žije v zahraničí a nejaví záujem o dieťa, môže otec podať návrh na zverenie dieťaťa do svojej starostlivosti na slovenskom súde. Súd okrem toho, že rozhodne o zverení dieťaťa, rozhodne aj o povinnosti platiť výživné. Určite odporúčam na súde uviesť aj tú skutočnosť, že matka poberá prídavky na dieťa v Anglicku.
Je dôležité si uvedomiť, že pri všetkých rozhodovaniach týkajúcich sa starostlivosti o dieťa je prvoradý záujem dieťaťa.
Princípy ochrany práv dieťaťa v medzinárodnom práve
Deklarácia práv dieťaťa ako dokument na ochranu dieťaťa, ktorú prijala OSN v roku 1959, obsahuje desať základných morálnych princípov potvrdzujúcich, že „ľudstvo je povinné dať dieťaťu to najlepšie, čo má.“ Roku 1979 v medzinárodnom roku dieťaťa sa začali práce na Dohovore o právach dieťaťa, ktorý predstavuje historickú dohodu štátov, a preto má širokú podporu.
Dohovor o právach dieťaťa bol prijatý Valným zhromaždením OSN 20. novembra 1989. Signatárskych štátov dohovoru bolo 140 a do súčasnosti (2024) bol ratifikovaný celkovo 196 štátmi, pričom jediným signatárom, ktorý dohovor dodnes neratifikoval, sú Spojené štáty.
Ide o „bežnú medzinárodnú zmluvu“ a teda zaväzuje štáty, nie jednotlivcov k jej plneniu. Pokiaľ štát niektoré svoje záväzky vyplývajúce pre neho z „dohovoru“ prenáša na jednotlivcov, musí tak robiť s ohľadom na ich práva a povinnosti (článok 3 ods. 2).
Na tieto práva majú nárok všetky deti bez jedinej výnimky, bez rozdielu rasy, farby pleti, pohlavia, reči, náboženstva, politického alebo iného spoločenského postavenia, či už dieťaťa samého alebo jeho rodiny. K dieťaťu sa treba správať ako k seberovnému.
Dieťaťu sa má dostať zvláštnej ochrany a treba mu zákonmi a inými prostriedkami zabezpečiť, aby sa v slobodných a dôstojných podmienkach zdravým a normálnym spôsobom vyvíjalo telesne, duševne, mravne, duchovne a sociálne.
Dieťaťu sa majú dostať všetky výhody sociálneho zabezpečenia. Má mať právo dospievať a vyvíjať sa v zdraví, preto treba jemu i jeho matke poskytovať zvláštnu starostlivosť a ochranu vrátane primeranej starostlivosti pred narodením aj po ňom.
Ak je akýmkoľvek spôsobom postihnuté. Telesne, duševne alebo sociálne postihnutému dieťaťu treba poskytnúť zvláštnu opateru, výchovu a starostlivosť, akú vyžaduje jeho konkrétny stav.
Plný a harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa vyžaduje lásku a porozumenie. Všade, kde je možné, má vyrastať obklopené starostlivosťou a zodpovednosťou svojich rodičov a vždy v ovzduší lásky a mravnej a hmotnej istoty, výnimkou mimoriadnych okolností sa dieťa nemá odlúčiť od matky. Má byť povinnosťou spoločnosti a úradov venovať osobitnú starostlivosť deťom, ktoré nemajú rodinu, a tým, ktorým sa nedostáva primeraných prostriedkov na výživu.
Dieťa má nárok na vzdelanie, ktoré má byť bezplatné a povinné, aspoň na základnom stupni. Má sa mu dostávať vzdelávanie, ktoré mu zvýši jeho všeobecno-kultúrnu úroveň a poskytne mu rovnaké možnosti rozvíjať svoje schopnosti, svoje názory a svoj zmysel pre mravnú a spoločenskú myseľ, aby sa mohlo stať užitočným členom spoločnosti. Dieťa má mať zároveň všetky možnosti a podmienky pre hru a zotavenie.
Dieťa má byť chránené pred všetkými formami zanedbávania, krutosti a využívania.
Dieťa treba chrániť pred pôsobením, ktoré môže podnecovať rasovú, náboženskú alebo akúkoľvek inú formu diskriminácie. Každé dieťa, nech by žilo kdekoľvek, má právo vyrastať v podmienkach dôstojných človeka.
Týchto desať zásad obsahuje množstvo známych pojmov, ako je sebaúcta, tolerancia voči iným národom, rasám a kultúram, či zneužívanie detí. Skutočnosť však niekedy vyzerá inak. Každý deň sa rodia deti, ktoré pravdepodobne nespoznajú všetko to, čo je pre naše deti samozrejmosťou. Ešte aj dnes sú deti vykorisťované, nemôžu vyrastať vo svojich vlastných rodinách, pretože v ich vlasti zúri vojna. Deti nemajú dostatok jedla, nemajú možnosť rozvíjať sa.
Medzinárodný únos detí a mediácia
Často sa stáva, že rodič urobí autonómne rozhodnutie o mieste pobytu dieťaťa bez toho, aby toto rozhodnutie vopred komunikoval s druhým rodičom, relevantným štátnym orgánom ochrany detí alebo súdom a s dieťaťom odíde za hranice do iného štátu alebo sa po dočasnom pobyte v inom štáte odmietne vrátiť späť s dieťaťom do štátu obvyklého pobytu. Na tomto mieste sa stretávame s pojmom medzinárodný únos detí, kedy sa jeden z rodičov rozhodne opustiť doterajšie miesto pobytu maloletého dieťaťa a premiestni sa s ním na územie iného štátu, často do štátnu, odkiaľ rodič pochádza.
Táto problematika je definovaná najmä v haagskych dohovoroch, v nariadení Brusel IIa a v európskom dohovore o starostlivosti o dieťa.
Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného publikovala v roku 2012 Príručku osvedčených postupov podľa Haagskeho dohovoru z 25. októbra 1980 o civilných aspektoch medzinárodných únosov detí. Haagsky dohovor priamo podporuje mimosúdne riešenie rodinných sporov, vrátane medzinárodných únosov detí rodičmi. Je zdôraznené, že súdne konanie môže vzťah medzi rodičmi zhoršiť a dieťa tým môže duševne trpieť.
Mediácia musí byť chápaná ako doplnok právnych postupov, nie ako ich náhrada. Mediátor má potenciál v prípade medzinárodného rodičovského únosu podchytiť spor v samotnom začiatku, resp. S ohľadom na predmet sporu je potreba flexibility a rýchleho konania. Rodičia majú preto dostať bezodkladne všetky relevantné informácie o možnosti riešenia sporu mediáciou. V prípade rodičovských únosov je nevyhnutná úzka spolupráca mediátorov s ústrednými orgánmi štátu a súdmi.
Napriek tomu zostáva zachovaná požiadavka na dôverný charakter mediácie, a teda ústredné orgány, súdy, ani iné subjekty nemajú právo disponovať informáciami o obsahu mediácie, ak nie je iná dohoda účastníkov sporu, s výnimkou informácie o začatí a skončení mediácie, príp. Vyvstáva potreba poznania právnych úprav všetkých dotknutých právnych systémov.
Samotná príručka k haagskemu dohovoru zdôrazňuje, že mediátori, vrátane tých s právnym vzdelaním, nemôžu stranám sporu poskytovať právne poradenstvo. Typickou črtou medzinárodnej mediácie sú rozdielne kultúrne a náboženské zázemia. Nevyhnutná je osobitná príprava mediátora, pre možnosť pochopenia kultúrneho a náboženského kontextu prípadu.
Ďalším dôležitým faktorom v rámci medzinárodných mediácii je vzdialenosť medzi účastníkmi mediácie. Pri volení lokality mediácie je potrebné zohľadniť náklady na cestovanie a ubytovanie. Zároveň ochotu rodičov cestovať na určené miesto. Predmetom mediácie je riešenie premiestnenia a zadržania dieťaťa a potreba rýchleho riešenia vzniknutej situácie. Keďže ale spor je širší ako samotná otázka premiestnenia dieťaťa, mediácia dáva možnosť riešiť širší okruh problémov v súvislosti s rodičovskými právami a povinnosťami.
Účelom mediácie je uľahčenie komunikácie medzi stranami sporu, rodičmi. S ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť dieťaťa nie je vylúčená priama alebo nepriama účasť dieťaťa aj na mediačnom konaní.
Zmeny v právnej úprave
Právna úprava v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí a rodiny sa neustále vyvíja. Preto je dôležité sledovať aktuálne zmeny v zákonoch a predpisoch.
Základným vnútroštátnym prameňom slovenského medzinárodného práva súkromného je zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len „zákon o MPS“), ktorý prostredníctvom kolíznych noriem v § 3 - § 31 určuje rozhodné právo v osobitných právnych oblastiach (spôsobilosť na práva a na právne úkony, platnosť právnych úkonov, vecné práva, záväzkové práva, pracovné právo, dedičské právo, rodinné právo). Ustanovenia zákona o MPS sa aplikujú len v prípade, že priamo uplatniteľné právo Európskej únie alebo medzinárodná zmluva ktorou je Slovenská republika viazaná, resp. zákon vydaný na jej vykonanie neustanovuje niečo iné.
V konaní o rozvod manželstva už tradične súd prejednáva a upravuje práva a povinnosti rodičov k dieťaťu na čas po rozvode. Po splnení podmienok v zmysle § 39 ods. 1 Zákona o rodine.
V zmysle judikatúry: „…v konaní bolo preukázané, že obvyklým pobytom maloletého je iná krajina EÚ ako Slovensko, kde sa v súčasnosti aj zdržiava a študuje. V samotnom návrhu ako aj vo vyjadreniach k nemu prislúchajúcich, tak zo strany navrhovateľa ako aj zo strany matky, je zrejmé, že maloletý navštevuje školu v krajine EÚ xy (t.j. v inej krajine ako Slovensko) a teda prevažnú časť roka sa v danej krajine aj zdržiava. Pojem obvyklý pobyt nemožno zamieňať s trvalým pobytom maloletého. Pod pojmom obvyklý pobyt sa podľa judikatúry medzinárodných inštitúcií najmä Európskeho súdneho dvora chápe miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. „Nakoľko maloletý sa prevažne zdržiava v inej krajine EÚ ako na Slovensku, kde si plní školskú dochádzku, má tam rodinné a sociálne väzby, je potrebné konštatovať, že jeho obvyklý pobyt je táto krajina. Nemožno súhlasiť s vyjadrením právneho zástupcu navrhovateľa, že obvyklým pobytom maloletého je Slovensko. „Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku vyplývajúcu z uvedeného ustanovenia, súdu nebol počas konania predložený výslovný súhlas manželov s podrobením sa právomoci súdu. S poukazom na uvedené je potrebné konštatovať, že nie je daná právomoc slovenského súdu rozhodovať o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému a to aj z dôvodu, že by to nebolo v záujme maloletého, keďže maloletý sa zdržiava v inej krajine. Rovnako tak je pri určovaní právomoci v konaní vo veciach rodičovských práv a povinností rozhodujúci obvyklý pobyt maloletého aj v zmysle Nariadenia Európskej únie Brusel IIa, ktoré má aplikačnú prednosť pred slovenským zákonom o medzinárodnom práve súkromnom.“
Medzinárodné právo súkromné sa zaoberá aj otázkami týkajúcimi sa právnických osôb, dedičského práva, ako aj pracovného práva v medzinárodnom kontexte.
Zásada najlepšieho záujmu dieťaťa
Zásada, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri každej činnosti týkajúcej sa dieťaťa je zakotvená takmer vo všetkých právnych poriadkoch štátov angloamerického aj kontinentálneho právneho systému. Kvalifikovaná ochrana dieťaťa má svoju reflexiu v mnohých významných medzinárodných právnych aktoch, predovšetkým v Dohovore o právach dieťaťa, ďalej v Haagskom dohovore, Nariadení Brusel IIa a tiež vo vnútroštátnej legislatíve - najmä v procesnom kódexe Civilnom mimosporovom poriadku.
V zmysle procesných ustanovení je dieťa považované za tzv. slabší subjekt, ktorému štát poskytuje zvýšenú právu ochranu v mnohých zákonných ustanoveniach. Z článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý je základným identifikátorom spôsobu a rozsahu ochrany dieťaťa, vyplýva základné penzum princípov, cez ktoré sa práva dieťaťa realizujú. Dohovor je postavený na štyroch základných princípoch, a to na najlepšom záujme dieťaťa, πάrticipačnom práve dieťaťa, práve na nediskrimináciu a práve na ochranu dieťaťa.
Najlepší záujem dieťaťa nemá legálnu definíciu, treba ho vnímať ako pojem komplexný a jeho obsah by mal byť adaptabilný vzhľadom na všetky osobitosti konkrétneho dieťaťa. Medzi základné emancipačné práva dieťaťa patrí právo dieťaťa byť informované o všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú, právo dieťaťa vyjadriť svoj názor a právo dieťaťa byť vypočuté.
Ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa má svoje nezastupiteľné miesto v priebehu celého súdneho konania, a to bez ohľadu na charakter predmetu konania, teda aj počas konania o návrat. Rešpektujúc πάrticipačné práva dieťaťa a záväzky vyplývajúce z Dohovoru o právach dieťaťa, ustanovenie § 38 CMP účinné od 1. júla 2016 zakotvilo priorizovaný spôsob priameho zisťovania názoru dieťaťa v konaniach uvedených v osobitnej časti CMP. Nemožno preto súhlasiť s názormi, podľa ktorých v konaní o návrat nie je potrebné či dokonca vhodné aplikovať princíp najlepšieho záujmu dieťaťa argumentujúc preambulou Haagskeho dohovoru, ktorý len na tomto jedinom mieste spomína záujem dieťaťa. Prijatím Dohovoru o právach dieťaťa sa povinnosť štátov rešpektovať a ochraňovať záujem dieťaťa bezpochyby rozšírila aj na návratové konania.
Je potrebné zdôrazniť, že konanie o návrat nie je bežným opatrovníckym konaním podľa § 111 a nasl. CMP, a preto by aj zisťovanie najlepšieho záujmu dieťaťa malo reflektovať špecifiká a osobité potreby návratového konania pri súčasnom rešpektovaní konštantnej judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej má princíp najlepšieho záujmu dieťaťa dvojaký účel - garantovať, že dieťaťa vyrastá v bezpečnom prostredí a zároveň, že sú zachované rodinné väzby, ak nie sú pre dieťa škodlivé. Napriek uvedenému súdy názor dieťaťa v praxi vôbec nezisťujú a zjavne tak porušujú základné právo dieťaťa vyjadriť sa k veciam, ktoré sa ho bezprostredne týkajú. V oblasti rodinného práva sa špecializujeme okrem iného aj na návratové konania, kedy dochádza k premiestneniu dieťaťa z krajiny jeho obvyklého pobytu.
tags: #dieta #a #medzinarodne #pravo