Autorita v živote dieťaťa a jej formovanie

Autorita zohráva kľúčovú úlohu vo všetkých aspektoch života, od rodinného prostredia až po profesionálnu sféru. V právnom štáte, rodine a v školskom systéme slúži ako základný pilier spoločenského poriadku a fungovania. V kontexte vzdelávania má pedagogická autorita učiteľa hlboký a často formatívny vplyv na deti a dospievajúcich, pričom môže pôsobiť pozitívne alebo negatívne. Pre mladého človeka je autorita zásadná, formuje jeho sociálne skúsenosti a prispieva k jeho celkovému rozvoju. V dynamike rastu a vývoja, najmä v prechodnom období medzi detstvom a adolescenciou, sa povaha a vnímanie autority menia.

V dnešnej spoločnosti sa stretávame s komplexnou problematikou autority, ktorá sa dotýka rôznych oblastí života, vrátane výchovy detí. Tradičné vnímanie autority ako mocenského nástroja sa mení a nahrádza ho prístup založený na rešpekte, komunikácii a vzájomnom porozumení. Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi autority v spoločnosti, s dôrazom na jej význam vo výchove a hľadaní rovnováhy medzi rešpektom a vedením.

Kedysi bola autorita rodičov neotrasiteľná. Deti sa museli podriadiť nielen rodičom, ale aj dospelým vo všeobecnosti. Citový odstup medzi rodičmi a deťmi bol väčší a tresty, vrátane fyzických, boli bežnou súčasťou výchovy. Neskôr sa však pohľad na výchovu začal meniť. Odborníci poukazovali na dôležitosť efektívnej komunikácie a vzájomného porozumenia. Tradičné disciplinárne opatrenia a fyzické tresty prestali byť vnímané ako riešenie. Spoločnosť začala fyzické tresty vnímať ako formu násilia na deťoch.

Dnes vnímame veľký problém pochopiť, čo znamená „autorita“. Rodičia chcú dávať dieťaťu čo najmenej príkazov a dieťa má všetko rozvinúť samo. Ak to dieťa nechce, tak to treba akceptovať. To, čo dospelí a učitelia skúšajú s deťmi urobiť, nestojí na bezpečnom základe, pretože samotní rodičia to spochybňujú a deti to tak neprežívajú. Každé dieťa u dospelých niečo hľadá - pomoc, návod, istotu v tom, ako ono môže uskutočniť svoju cestu do života. Ak dieťa zažije, že my sami to nevieme, že nevieme, ako máme viesť svoj vlastný život, keď sme prišli o prácu a nevieme, či získame novú - všetko je pre nás neisté.

V druhej polovici 20. storočia sa vplyv humanistickej psychológie prejavil v koncepcii nondirektívnej pedagogiky. Táto koncepcia odmieta behaviorálne prístupy založené na adaptácii, vonkajšom pôsobení a jednostrannom dôraze na výkon. Namiesto toho vyzdvihuje vnútornú aktivitu žiaka, jeho spontaneitu, kreativitu, slobodu a rozvoj individuality v smere sebarealizácie. Obrat k človeku v humanistickom poňatí znamená orientáciu jedinca na seba, sústredenie sa na vlastné prežívanie a sebarozvoj. Predstaviteľom tohto prístupu je C. R. Rogers, ktorý veril, že človek, ak sú vytvorené vhodné podmienky, môže dosiahnuť žiadúci sebarozvoj. V kontexte autority sú pre našu prácu dôležité pojmy sebarozvoj a sebarealizácia, ktoré môžu viesť k nesprávnej interpretácii slobody a autority ako vzájomne sa vylučujúcich. Avšak, absencia autority by nám mohla brániť v pochopení hraníc slobody.

Autorita, ktorú človek môže mať, býva formálna alebo neformálna. Formálna autorita vyplýva z akejsi mocenskej pozície, ktorú človek zaujíma, z nejakej jeho funkcie, do ktorej ho vymenovali alebo zvolili. Pri neformálnej autorite rozhodujú otázky morálky, ideológie, meradiel ľudských hodnôt a vzťahov, pretože ony predstavujú náplň konania ľudí a zmysel ich postavenia. Deti ani dospelí ľudia túto autoritu neprijímajú slepo. Aj dieťa prv, než autoritu uzná a podriadi sa jej, snaží sa osobnosť, ktorá mu rozkazuje, bližšie poznať a zhodnotiť. Domnieva sa, že má právo hodnotiť a súdiť dospelých, ktorí riadia jeho správanie a konanie a s ktorými sa stýka, teda aj svojich rodičov, a úctu preukazovať len tým ľuďom, ktorí si ju zaslúžia.

Deti autoritu potrebujú hlavne preto, lebo im dáva pocit bezpečia. Potrebujú niekoho, kto je silný, múdry a ktorý im dokáže pomôcť. Keď takúto autoritu dieťa pri sebe nemá, na veľa vecí musí prichádzať samo. Ak dieťa nemá kontakt s autoritou, ktorá mu môže toho veľa ponúknuť, tak hľadá niekde inde. Dieťa vždy vníma nejakú autoritu, len v každom vývinovom období je to niekto iný. Môže to byť rodič, učiteľ a neskôr hlavne vrstovníci. V dnešnej dobe, viac ako inokedy, sa pre deti autoritou stávajú celebrity - herci, modelky, speváci, ale aj športovci. Je to spôsobené tým, že médiá v podstate v tomto stoja proti rodičom. „Dnešný svet sa mení veľmi rýchlo. Deti by možno aj potrebovali rady od skúsených starších ľudí, ale často sa stáva, že starší dospelí nemajú ani dostatok skúseností na to, aby dokázali mladým poradiť.

Výskum Martina Kuruča z Centra pedagogického výskumu UK na vzorke viac ako 1500 žiakov druhého stupňa základných škôl na Slovensku ukázal, že len minimálna časť žiakov má radosť z práce na sebe v škole. Ich motivácia je často poháňaná strachom zo zlej známky alebo hanbou z neúspechu, čo potláča ich tvorivé myslenie a učí ich nesamostatnosti. Dotazníky skúmali záujem o domáce úlohy, interakciu s učiteľmi a riešenie náročnejších úloh. Zistilo sa, že približne 40 % detí funguje na systéme odmien a trestov. Ďalších 33 % vykazuje introjektovanú motiváciu, kde vnútorné odmeny a tresty sú spojené s pocitmi viny a hanby.

Tento stav naznačuje, že väčšina slovenských žiakov je motivovaná vonkajšími alebo vnútornými trestami. Skutočná vnútorná motivácia, teda chuť a záujem začať, riadiť a dokončiť aktivitu, bola zistená len u 6,8 % detí. Zaujímavosťou je, že časť tejto skupiny tvorili deti z Montessori a Waldorfských škôl. U drvivej väčšiny šesťročných detí je však viditeľná prirodzená túžba učiť sa. Problémom spoločnosti je, že chodenie do školy prirovnávame k práci a oddelili sme hru od práce, čím vychovávame nešťastné deti. Škola je vnímaná ako vážne miesto, kde hra nemá miesto, a deti sú nútené rýchlo sa prispôsobiť.

Známkovanie je vnímané ako prvý krok k strate motivácie. Akákoľvek externá symbolická reakcia na činnosť dieťaťa potláča jeho vnútornú motiváciu. Predškoláci a menšie deti potrebujú skôr motivujúce prostredie a pozitívnu spätnú väzbu ako reakciu dospelých. Vnútorná motivácia, ktorá sa prirodzene prejavuje ako prameň z nášho vnútra, môže byť blokovaná vonkajšími vplyvmi. Ak sa v koryte tohto prameňa objaví prekážka, tok sa zastaví a môže viesť k agresivite, poruchám pozornosti alebo k uzavretiu sa dieťaťa do seba. Mozog v takýchto situáciách reaguje vzdorom alebo únikom. Dieťa sa môže stať neposlušným a testovať hranice, alebo sa stiahne do svojho vnútorného sveta.

Deti, ktoré nemôžu prejaviť svoju vnútornú motiváciu v učení, ju presmerujú na iné aktivity, ktoré nie sú kontrolované známkami, napríklad na vynájdenie stratégie, ako prepašovať cigarety do zariadenia. Približne do 13 rokov sa formuje základný sebaobraz dieťaťa spojený so sebaúctou. Ak dieťa v tomto období trávi čas v bezpečnom a podporujúcom prostredí, môže neskôr fungovať aj v bežnej škole. Významný vplyv má aj rodina. Systém vzdelávania zameraný na mechanické memorovanie a neobjektívne známkovanie nepomáha chuti učiť sa. Známka, napríklad trojka, môže byť spojená s negatívnymi pocitmi, vytvára tlak, bráni dieťaťu experimentovať a poučiť sa z chýb. Vzniká nálepka "trojkár", ktorá dieťa vyrušuje a sťažuje mu orientáciu. Po rokoch v škole sa dieťa síce zorientuje v systéme, ale nevyužíva svoj potenciál.

Dobrá škola by mala mať učiteľov s otvorenou mysľou, ktorí sa cítia bezpečne vo svojej práci a v interakcii s deťmi. Pre vnútornú motiváciu žiakov sú potrební motivovaní učitelia. Dobrá škola je tá, kde sú deti milované doma, aby sa učili, a deti bez lásky, aby boli milované. Prostredie by malo byť menej kontrolujúce a viac podporujúce, s rešpektom k psychickému vývinu a s dôrazom na kvalitu vzťahu. Dôležitá je podpora učiteľov v rámci komunity, kde sa navzájom podporujú a riaditeľ ich povzbudzuje. Školy by mali mať väčšiu autonómiu a slobodne zmýšľajúcich riaditeľov a učiteľov. Slobode sa učíme, nedostávame ju zadarmo.

Výskum ukázal, že deti si autoritu neobľubujú, cítia k nej odpor, ale zároveň si bez nej nevedia predstaviť svoj život. Potrebujú niekoho, na koho môžu preniesť zodpovednosť za svoje chybné rozhodnutia. Systém kontroly vychováva nesamostatné dieťa, kde byť samostatný je vnímané ako nebezpečné. Vzdelávame deti, aby sa orientovali na výsledky a na to, čo im povie autorita, čo im potom neskôr v živote vytvára dominantnú stratégiu s malým tvorivým myslením. Časť detí sa môže vzbúriť, časť sa prispôsobí a bude nešťastná. Ak nemáme schopných, slobodných a motivovaných učiteľov, nemôžeme vychovávať schopné, slobodné a motivované deti.

Fínsky a nórsky školský systém sa začali pretvárať pred dvadsiatimi rokmi po zistení, že žiaci z alternatívnych škôl dosahujú lepšie výsledky. Zaviedli prvky z týchto škôl do štátneho systému. Medzinárodné merania OECD však ukazujú, že Slovensko je na tom stále horšie, s rastúcim indexom vonkajšej motivácie a klesajúcim indexom vnútornej motivácie.

Dnes už psychológovia vedia presne rodičom poradiť v tom, čo nemajú robiť, aby stratili autoritu. Nedodržujú jednotu slov a činov.

Keď si rodičia vymáhajú autoritu krikom, vyhrážaním, bitkou pre každú maličkosť. Ich teror vyvoláva atmosféru strachu, neistoty, hrôzy, čo sa potom prejaví v povahových nedostatkoch a negatívnych vlastnostiach takto vychovávaných detí. Takých rodičov sa deti boja a všemožne sa usilujú vyhnúť trestom, preto čoskoro začnú klamať a podvádzať rodičov. Z takto vychovávaných detí môžu vyrásť drsní, bezohľadní ľudia, ktorí sa budú celý život chcieť pomstiť za svoje smutné detstvo.

Iný nevhodný spôsob získavania autority alebo zaobchádzania s deťmi je autorita založená na odstupu. Takýto postup sa najčastejšie vyskytuje v rodinách intelektuálov. Takí rodičia (niekedy otec, inokedy matka, ba neraz i obidvaja) mávajú pre svoje deti málo času, nájdu si na ne čas len zriedka. Deti sú vzhľadom na ich zamestnanosť a dôležitosť práce bezvýznamné, preto sa s nimi málo zaoberajú. Starostlivosť o deti prenechávajú starým rodičom alebo iným osobám. Rodičia sa izolujú vo svojich pracovniach a starajú sa o svoje záujmy, a tak prakticky utvárajú také prostredie, aké je typické pre neúplnú rodinu so všetkými nepriaznivými dôsledkami.

Nevhodný spôsob získavania autority je aj ten, keď ju rodičia budujú na puntičkárstve. Puntičkárski rodičia sa domnievajú, že musia mať vždy a za každých okolností pravdu, že každé slovo, ktoré vyslovia, musí byť pre ich deti zákonom. Nevidia a neregistrujú svoje deti, ich záujmy, radosti, žiale a ich potreby, neusilujú sa im porozumieť. Presadzujú nadradenosť a uspokoja sa aj s jej formálnym výsledkom. Niektorí rodičia veľa moralizujú, každú maličkosť berú vážne, všetko využijú, aby mohli deti napomínať. Domnievajú sa, že v tom spočíva ich vychovávateľské poslanie. Vychádzajú zo zásady, že sami sú neomylní. Moralilizovanie sa deťom čoskoro sprotiví, mentorské napomínanie rodičmi na ne pôsobí negatívne.

Nezdravá je aj autorita vybudovaná na prehnanej láske a dobrote. Je veľmi rozšírená a vedie k pestovaniu sentimentálnosti. Deti musia všetko robiť z lásky k rodičom, aj oni im za to na každom kroku dokazujú, že ich majú radi. Nežne ich oslovujú, neprestajne sa s nimi maznajú. Deti takú lásku neznášajú, čoskoro zistia, že môžu rodičov oklamať, že postačí, keď budú lásku k nim iba predstierať a že výhody získajú aj tak. Autorita budovaná na nezdravej láske je nebezpečný druh rodičovskej autority, pretože vedie k neúprimnosti, pretvárke a sebectvu.

Veľa ráz sa rodičia pokúšajú získať poslušnosť svojich detí svojou dobrotou a povoľnosťou. Dovolia im všetko, čo deťom zíde na um, čo si žiadajú, všetko im dajú, neľutujú nijaké obete. Je to najnerozumnejší druh autority, preto by sa jej mali rodičia vyvarovať. Deti čoskoro postrehnú situáciu a začnú rodičom rozkazovať a rodičia sa im prispôsobujú.

Veľmi zlá je autorita vybudovaná aj na podplácaní. Rodičia si vykupujú poslušnosť svojich detí sľubmi a darčekmi. Je správne, ak rodičia občas a príležitostne odmenia svoje dieťa za dobrú prácu, za výborný prospech v škole, ale nie je správne vopred im niečo sľubovať alebo ich odmeňovať za to, čo je ich povinnosť.

Iní rodičia si sami podrývajú autoritu tým, že vo vzťahu k deťom nie sú jednotní - jeden je prísny, druhý zhovievavý, čo prvý rozkáže, druhý zruší a netrvá na splnení rozkazu. Správnu autoritu, úctu a vážnosť si môžu u svojich detí získať rodičia predovšetkým príkladným životom, úprimným vzťahom k deťom, vzájomnou úctou a dôverou medzi sebou i voči svojim deťom a jednotným postupom pri výchove. Rodičia, ktorí uznávajú práva iných a správne prijímajú hierarchiu spoločenských a etických hodnôt, podľa toho aj žijú.

Rešpekt k autoritám je základom fungovania v spoločnosti. Deti, ktoré rozumejú hraniciam, vedia, kedy počúvať, spolupracovať a prijať vedenie. Už batoľa vie pochopiť, že existujú pravidlá. Buďte dobrým vzorom - ukážte, že aj vy rešpektujete pravidlá, iných ľudí a autority (napr. Buďte pevní a zároveň vnímaví. Dieťa sa učí rešpektu, keď cíti, že pravidlá platia rovnako pre všetkých. Reagujte konzistentne - ak dieťa reaguje neúctivo na učiteľa, nepodceňujte to. Nepomáha trestať alebo zvyšovať hlas. Skúmajte, odkiaľ správanie pramení - má problém s autoritou, alebo sa cíti nepochopené? Hovorte o tom, čo autorita znamená, čo sa od nej očakáva a prečo je rešpekt dôležitý. Neospravedlňujte dieťa za každú cenu - uvidí, že pravidlá sa dajú ohnúť, ak rodič zasiahne. Môže byť rešpekt k autorite budovaný bez trestov? Áno. Čo ak autorita (učiteľ, tréner) nie je spravodlivá? Vysvetlite dieťaťu, že aj autority sú len ľudia. Má dieťa právo nesúhlasiť s autoritou? Áno, ak to robí slušne. Mám pred dieťaťom kritizovať autority? Nie. Čo ak dieťa autoritu manipuluje? Rešpekt nie je poslušnosť zo strachu. Dieťa sa naučí rešpektovať autoritu, keď vidí spravodlivosť, dôslednosť a záujem o jeho dobro. Vďaka vám sa môže naučiť, že rešpekt je vzťah založený na úcte, nie moci. A taký vzťah si prenesie aj do dospelosti.

S pojmom autorita sa stretávame čoraz častejšie. V odbornej aj laickej verejnosti sa diskutuje o prirodzenej, osobnej, pravej, skreslenej, mocenskej, direktívnej, rodičovskej či výchovnej autorite. Každý autor má pre autoritu iné vymedzenie. Niektorí autoritu chápu ako antropologickú konštantu, ktorá sa podieľa na vytváraní pravidiel skupinového života, čím podmieňuje jednak biologické prežitie jednak rozvoj jednotlivcov a odovzdávanie skúseností. Je tiež akýmsi garantom pozitívnych hodnôt a tak ovplyvňuje rozvoj potenciálov človeka. Iní autori vymedzujú autoritu ako rešpektovanú vážnosť osobnosti, uznanie jej vážnosti, vedomostí, taktu či skúseností či ako prežívaný vzťah prevahy jednej osobnosti nad druhou, pričom je nespochybniteľné, že autorita každého človeka vychádza z jeho osoby, morálnych a charakterových vlastností.

Každý rodič má predstavu, že bude pre svoje dieťa automaticky autoritou. Niekým, ku komu bude prirodzene vzhliadať a lipnúť na každom jeho slove. No tak to celkom nie je. Vnímanie autorít sa za posledné roky výrazne zmenilo. O tom, ako ich vnímajú mladí ľudia dnes, rozprával v českej rozhlasovej relácii Atrium aj psychológ Mgr. Milan Polák, ktorý prednáša na University of New York in Prague a na Univerzite Karlovej. Hovorí, že niektorí ľudia sa domnievajú, že autorita je rodičom daná, že ju zdedili, že je to nejaké osobitné nadanie, schopnosť, ktorú si nemožno osvojiť a naučiť sa. Dnešná psychológia pomerne dobre definuje osobnosť, ktorá má autoritu.

Vzťah učiteľa a žiaka je charakteristickým znakom výchovy. Aj keď je tento vzťah asymetrický a založený na hierarchii, neznamená to nutne prikazovanie zo strany učiteľa alebo slepú poslušnosť žiaka. Je to spoločensky uznaná a legitímna forma hierarchie, ktorá tvorí základ formálnej autority učiteľa. Napriek tomu niektorí ľudia, vrátane časti odbornej verejnosti, vnímajú autoritu skreslene a ťažko si predstavujú, že by žiak mohol mať rád učiteľa, ktorý sa opiera o svoju autoritu. Je však možné, aby si žiak vytvoril pozitívny vzťah aj k autorite. Podľa nášho názoru sa autorita učiteľa a humanistický prístup nevylučujú, naopak, vzájomne sa podporujú. Učiteľ by mal prejavovať pozitívny vzťah k životu, integrovať v sebe a prenášať na žiakov humánnosť, morálku, kultúrnosť, múdrosť, vzdelanosť a dobro.

S humanistickým konceptom výchovy úzko súvisia personalistické koncepty vzdelávania, ktoré sú tiež charakterizované ako nedirektívne a slobodné. Opierajú sa o pojmy ľudského "ja", slobody a autonómie. Ich hlavným cieľom je zamerať pozornosť na osobnosť žiaka ako centrum edukačného procesu, pričom sa využívajú jeho vnútorné silné stránky. M. Zelina spája humanistické a personalistické teórie, pretože predstavujú silné prúdy nielen v pedagogike, ale aj v psychológii a sociálnych vedách. Tieto smery sa vyznačujú celostným pohľadom na osobnosť a zdôrazňovaním humánneho aspektu vzdelávania, pričom preferujú fenomenologickú analýzu pred metódami pozitivizmu.

Autorita v rodine a jej formy

Ak chcete vychovávať deti zdravo bez toho, aby ste boli prehnane dominantní alebo naopak priveľmi benevolentní, túžite po zdravej rodičovskej autorite. Tieto dva prístupy sú extrémne, ale často sa v dnešnej dobe vyskytujú.

Zdravá rodičovská autorita sa nezískava manipuláciou strachom a panovačným prístupom. Je to stav, kedy rodič rozhodne, ak sa jedná o nebezpečenstvo pre dieťa a zakročí, ak s ním dieťa zaobchádza neúctivo (bije ho, nadáva mu, klame, zámerne neposlúcha a vysmieva sa mu).

Najskôr je potrebné si stanoviť cieľ - čo chcete dieťa naučiť, čo mu chcete vštepiť a k čomu ho chcete vychovávať. (Chcem, aby moje dieťa bolo úprimné, láskavé, dobroprajné. Chcem mu vštepiť morálne a duchovné hodnoty ako sú vďačnosť, slušnosť, láska k druhým a pod. A tiež ho chcem naučiť komunikovať, riešiť konflikty slovom, vyjadrovať pocity, ísť si za svojím cieľom a pod.) Cieľ je dôležitý k tomu, aby keď príde na lámanie chleba sme mali pred sebou to, že ho týmto učím úprimnosti, slušnosti a pod. Potom si viem stáť za svojim, keď mám pred sebou vyšší cieľ.

Potom z tohto cieľa musíme vychádzať a stanoviť si hranice - (Chcem, aby bolo úprimné - musím ho naučiť, že klamstvo sa nevypláca, pravda je vždy lepšia. Mojou hranicou teda bude, že netolerujem klamstvo.) Hranica nie je trest. Je to váš mantinel, za ktorý už skutočne nehodláte ísť.

Pokiaľ neovládame efektívnu komunikáciu, mali by sme sa ju naučiť, ak chceme mať s deťmi dobrý vzťah a z detí úspešných ľudí. Naučte sa najskôr komunikáciou vyriešiť každý spor - vysvetlením svojho postoja, svojich pocitov a kladením správnych otázok, viete veľa zistiť a aj vyriešiť. Je to gro správnej komunikácie. Napr: “Vieš, potrebovali by sme, aby si nám povedal pravdu, aby sme ti vedeli pomôcť. Čo potrebuješ ty?” “Aby ste sa na mňa nehnevali, keď vám to poviem.” A vážne sa potom ani nehnevajte.

Stáť si za svojou hranicou (netolerujem klamstvo) a pri porušení (dieťa aj tak nechce povedať pravdu alebo zaklame) uplatniť dôsledok. Napr. „V našej rodine sa klamstvo netoleruje. Sme smutní, keď nám klameš. Môžeš sa rozhodnúť, či nám povieš pravdu alebo nie. Ak nám však povieš pravdu, môže to byť pre teba oveľa lepšie, ako keď nám zaklameš.“Dodržte svoje slovo. To, že si budete stáť za svojím slovom a dávať na výber z dvoch možností je veľmi dôležité pre váš vzťah. Budujete dôveru, tým že dodržíte dobré aj tie „zlé“ sľuby. Dieťa vie, na čom u vás je, čo sa vám páči, čo a ako máte radi (nemáte radi klamstvo), že ním nemanipulujete, ale nechávate mu slobodnú vôľu rozhodnutia.

Snažte sa vždy rozmýšľať tak, aby ste prenechali zodpovednosť na dieťa - pokiaľ mu patrí. Prenechať zodpovednosť na dieťa môžeme tak, že mu umožníme, aby sa samé rozhodlo, napríklad medzi dvoma možnosťami. Príklad: Moja staršia dcéra (4 roky) už veľmi veľa jedla sladkostí za deň. Tak som jej povedala: „Vieš prečo nejem tak často sladkosti ja?“ ona odpovedala, že nevie. „Chceš to vedieť?“ povedala, že áno. „Veľa sladkostí nejem preto, lebo sú z nich ľudia tlstí a ja taká nechcem byť a ešte preto, že škodia môjmu zdraviu a zúbkom. Ja som sa rozhodla, že chcem mať zdravé zúbky, tak preto ich veľa nepapám. Stačí mi jeden keksík ku káve. Ty chceš byť tlstá?“ „Nie maminka.“ „A chceš mať zdravé zúbky?“ „Áno maminka.“ „Ja to nechávam na tebe. Pozri ja ti už nebudem stále hovoriť, nepapaj toľko tých sladkostí, ty sa sama rozhodni, čo je pre teba lepšie.“ Viete, aký je výsledok? Úžasný. Sama od seba niekedy povie, že nechce, že už mala, alebo keď sa aj spýta, či si môže dať, tak jej poviem, nech sa sama rozhodne a skutočne sa rozhodne tak, že si sladkosť nedá.

Alebo môžete povedať „dobre - nájdi teda dve riešenia ako to napraviť“. A dieťa nech si zožne to, čo si zasialo. Neriešte veci za deti, pretože sa potom nič nenaučia, iba to, že rodičia to všetko urovnajú, tak načo by sa dieťa snažilo. Vždy myslite na to, čo vaše správanie dieťaťu prinesie do budúcnosti presne toto: „Kto chce pokaziť životnú dráhu svojich detí, nech im odstráni z cesty všetky prekážky“ Oesch.

Čím skôr, tým lepšie - mám na mysli to, že už keď dieťa, väčšinou v období okolo 1 roka, vám začne prvý krát vzdorovať, je dobré nepovoliť z vašej hranice a stáť si za tým, čo skutočne chcete. „Pouč chlapca na začiatku jeho cesty a neodchýli sa od nej ani v starobe“ Príslovia 22/6. Dieťa je múdre stvorenie, ale nevie rozdiel medzi dobrom a zlom. Preto je úlohou rodiča dieťa usmerniť a ukázať mu, čo pokladá za dobré a čo za zlé.

Príklad: Mali sme boj o upratovanie si hračiek, ešte keď boli maličké. Mojou hranicou bolo, že sa budem s nimi hrať, alebo že sa budeme hrať niečo iné, ak si hračky, hru s ktorou sme sa doteraz hrali, upraceme. Niekedy som im pomohla, niekedy sme si z upratovania urobili hru a niekedy si ju museli upratať samé. Vždy som to však dodržala. Nikdy som im nedala inú hračku, pokiaľ si neupratali. Teraz, keď má Sofia 4 roky, tak si niekedy sama od seba upratuje. Len tak, povie „je tu neporiadok, vadí mi to“ :). Aj chválu som zamerala tým smerom. Sofia ma často volá, aby som sa išla pozrieť, ako pekne upratala a ja zvyknem povedať. „Hneď to tu lepšie vyzerá, teraz sa tu budeš oveľa lepšie cítiť, keď máš poriadok, však? Si šikovná!“

Pokiaľ skutočne nebudeme často ustupovať v niektorých veciach svojim deťom, tak prestanú skúšať a samé to zoberú, ako súčasť ich života a prestanú s nami donekonečna bojovať. Navyše sa to naučia mať aj radi a zoberú to za svoje.

Typy výchovných štýlov a ich vplyv

Existuje niekoľko základných výchovných štýlov:

• Autoritatívny (diktátorský) štýl: Tento štýl je charakterizovaný prísnymi pravidlami a vysokými očakávaniami. Rodičia kladú veľký dôraz na poslušnosť a rešpektovanie autorít. O svojich rozhodnutiach nediskutujú a tresty sú bežnou súčasťou výchovy. Dieťa je často potrestané bez toho, aby pochopilo, čo urobilo zle.
• Permisívny (zhovievavý) štýl: Je presným opakom autoritatívneho štýlu. Dieťa si robí, čo chce a rodičia sú veľmi zhovievaví. Snažia sa byť skôr kamarátmi ako autoritou. Stanovujú málo pravidiel a ešte zriedkavejšie trvajú na ich dodržiavaní. Zástancovia tohto štýlu tvrdia, že formuje nezávislých dospelých, no deti často majú problém s autoritami a ich požiadavkami.
• Nezúčastnený štýl: Rodičia zabezpečia dieťaťu len základné potreby a inak sa v jeho živote angažujú minimálne. Tento štýl nemusí byť vždy voľbou, ale môže byť spôsobený okolnosťami. Deti vychovávané týmto štýlom sú síce húževnaté a samostatné, no často majú problém s pripútanosťou, nízkym sebavedomím a nadväzovaním vzťahov.
• Rešpektujúci štýl: Je založený na vzájomnom rešpekte. Rodičia nastavia pevné hranice s cieľom, aby pravidlá a očakávania boli jasné a primerané. Deti majú veľkú šancu vyrásť v nezávislých, sebestačných a úspešných dospelých. Dokážu niesť zodpovednosť za svoje činy, rešpektujú druhých a vedia si vybudovať zdravé vzťahy. Výzvou pre rodičov je zachovať si chladnú hlavu aj v náročných situáciách a robiť vedomé a rešpektujúce rozhodnutia.

Vybrať najlepší výchovný štýl je zložité, pretože každé dieťa a rodina sú iné. Do procesu vstupuje prostredie, kultúra, sociálny status a povaha dieťaťa. Dnes existuje mnoho rôznych výchovných postupov a nemusíte sa držať len jedného. Môžete ho upravovať v závislosti od konkrétnych situácií a potrieb, doplniť ho technikami z iného štýlu. Skrátka, „namiešať“ si to, čo najlepšie vyhovuje vám a vášmu dieťaťu.

Pri výchove je dôležité zamerať sa na niekoľko kľúčových princípov:

• Vyhnúť sa extrémom: Na jednej strane sú „samorasty“, ktorým rodičia zabezpečia iba základné potreby, na tej druhej „helikoptéroví“ rodičia, ktorí majú svojho potomka kompletne pod kontrolou a vo všetkom zaň rozhodujú.
• Láska bez podmienok: Láska rodiča k dieťaťu nemá byť podmienená jeho správaním či poslušnosťou.
• Disciplína a hranice: Disciplína a správne nastavené hranice majú veľký význam. Ak neexistujú, môže dieťaťu neskôr chýbať sebakontrola a doviesť ho až k rizikovému správaniu. Rodičia by mali jasne definovať „pravidlá hry“ aj dôsledky, ktoré nastanú, ak ich dieťa poruší. Na dodržaní hraníc treba trvať stále. Nemajú efekt v prípade, že na nich trvá len jeden z rodičov alebo sa posúvajú podľa nálady.
• Zameranie na správanie, nie na osobnosť: Ak dieťa pri hre udrie súrodenca, rodič ho hneď napomenie, no nemal by mu povedať, že je zlé a určite sa s ním nikto nebude kamarátiť.
• Vyhnúť sa nekalým praktikám: Rodičia by sa nemali uchyľovať k zastrašovaniu, hrozbám, zahanbovaniu alebo kupovaniu si lásky a poslušnosti drahými vecami.
• Rešpekt bez ohľadu na vek: Rešpekt, úcta k druhému človeku, jeho pocitom a spôsobu života, nemá byť vôbec podmienená vekom. Rešpektovať znamená umožniť všetkým ľuďom bez ohľadu na vek, aby mali pocit, že sú cenení, že na nich a ich názore záleží.
• Nemať z dieťaťa dôverníka: Rodičia by nemali zaťažovať dieťa svojimi problémami, finančnou situáciou alebo partnerskými nezhodami.

Nezabúdajte na to, že treba byť milostivý - niekedy treba prepáčiť dieťaťu veci, len tak. „Príliš veľa myslíme a príliš málo cítime. Viac ako stroje potrebujeme ľudskosť. Viac ako rozum potrebujeme láskavosť a miernosť.“

Rodič potrebuje úctu a rešpekt od dieťaťa. Dieťa potrebuje úctu a rešpekt od rodiča. Rodičia nebite svoje deti, nezhadzujte ich pred kamarátmi, rešpektujte, že aj ono má právo povedať svoj názor, vybojovať si niektoré veci, ktoré chce podľa seba a pod. Deti veďte k tomu, aby si vás vážili aj oni. „Pamätajte na úctu k sebe, na úctu k druhým a na zodpovednosť za vaše správanie.“ Tandzin Gjamccho

Spravili ste chybu? Potrestali ste dieťa neprávom? Obvinili ste svoje dieťa, z niečoho čo neurobilo? Ospravedlňte sa mu! Pre dieťa to veľmi veľa znamená a bude si nás vážiť. Nie každý to dokáže. Ospravedlnenie vyžadujte aj od detí. Udrelo svojho kamaráta, ukážte mu, že ospravedlnením sa veci urovnajú. To isté aj doma. Dieťa vám povedalo, niečo čo vás zabolelo, klamalo alebo s vami hovorilo nežiadúcim tónom. „Ospravedlnenie nemusí vždy znamenať, že ste sa mýlili a iná osoba mala pravdu.“

Určite by sme mali s deťmi komunikovať. A tiež by sme sa mali učiť správne komunikovať so svojimi deťmi. Samozrejmé by aj malo byť, že musíme dávať deťom lásku. Autorita vládne aj vo svete dospelých

Každý deň sa s autoritou všade stretávame. Máme Boha, prezidenta, niekde kráľovnú, zákon, nadriadených v práci... Pokiaľ sa autorita používa správne a spravodlivo, je to prospešné pre všetkých. Ak sa autorita používa zlým, panovačným, sebeckým spôsobom, spôsobuje vzburu, neposlušnosť a hnev.

Tak isto by to malo byť aj v rodine. Otec, mama a deti. V tomto poradí. Ak je toto poradie narušené, vznikajú v rodine hádky, neúcta, hnev, horkosť a mnoho ďalších vecí. Autorita nad dieťaťom môže dieťaťu pomôcť, priniesť mu dobré veci v živote, alebo mu môže zničiť celý život. Preto je veľmi dôležité, ako a kedy svoju autoritu používame.

Vybudovať si autoritu u dieťaťa je veľmi dobré a prináša pozitívne veci do jeho života :

• Dieťa sa učí, že niekto je silnejší a väčší ako ono.
• Učí sa zdravej poslušnosti. Naučí sa poslúchať, rešpektovať nielen nás, ale aj zákon, učiteľa, nadriadeného ... Ak je v dieťati iba vzbura a neposlušnosť, nečakajme, že sa podriadi v škole, v práci, v manželstve ...
• Učí sa úcte. Väčšina ľudí si ctí a uznáva viac takých ľudí, ktorí sú mocní, silní, pevní vo svojich rozhodnutiach, ako tých, ktorí sú slabí, nestabilní vo svojich rozhodnutiach, rozprávajú „do vetra“ a v podstate nikdy nič nedokážu.
• Keď sa naučí poslušnosti, ale nie takej slepej, bezhlavej. Jedná sa o „zdravú“ poslušnosť, kedy vás dieťa chce poslúchať, lebo vie, že mu chcete dobre, má vás rado a obáva sa dôsledkov svojej neposlušnosti. Tak dieťa predíde v živote mnohým problémom.
• Ak si budeme samých seba vážiť my, naučíme deti vážiť si samých seba a budú si aj oni vedieť v budúcnosti vybudovať svoju autoritu.
• Dôsledky za zlé rozhodnutia, by sa mali uplatňovať preto, pretože sa deti naučia správne rozhodovať. Naučia sa rozmýšľať nad tým, čo ich rozhodnutie, skutok prinesie im, ale aj ostatným. Tiež sa naučia nerobiť zlé rozhodnutia, chyby stále dookola tie isté, ale sa zo svojich chýb poučia.

Kedy uplatňovať autoritu rodiča?

• Neúctivosť voči rodičom - dieťa po vás kričí, kope ,bije vás, hovorí vám škaredé slová, jeho tón hlasu je pri rozhovore s vami arogantný a drzý...
• Zámerne neposlúchne - poviete mu s dostatočným vysvetlením poď sem, zdvihni to, prosím. Dieťa sa na vás pozerá a zámerne urobí opak.
• Keď už správna komunikácia nepomáha a dieťa si stále robí po svojom - už pár dní vysvetľujete, dohadujete sa, ale bezúspešne.

Ako uplatňovať svoju autoritu?

1. Autoritu by sme si mali vybudovať od útleho veku dieťaťa. Príde prvý vzdor, zákaz, príkaz a vtedy je dobré ukázať dieťaťu, že ak sa rozhodne vás nerešpektovať, príde sľúbený dôsledok. Pokiaľ si chceme autoritu budovať neskôr, pôjde to horšie a bude dlhšie trvať. Ak už nadobudneme autoritu je dobré začať používať aj efektívnu komunikáciu. Pomôže nám predísť mnohým konfliktom, nezhodám a vzdoru.
2. Autoritu si stačí vybudovať iba raz, ale je dôležité ju neustále udržiavať. Deti veľmi rýchlo zistia, že poľavíte z dôsledkov a začnú to samozrejme aj zneužívať.
3. Dieťa by malo mať vždy právo na výber. Je to rešpektovanie dieťaťa, predávanie zodpovednosti na dieťa. Dieťa sa tým naučí rozhodovať. Rozhodne sa zle, prinesie to bolesť. Rozhodne sa dobre, prinesie to radosť. Dieťa sa učí, že môže urobiť aj chybu. Ale ono sa rozhodlo, vybralo si a malo by sa z chyby, zlého rozhodnutia poučiť do budúcnosti. Nech má dieťa právo výberu aj vtedy, keď je iba jedna možnosť: „Môžeš ísť s nami a užiť si to“, alebo „môžeš ísť s nami a pokaziť si výlet. Je to na tebe“.
4. Autoritu si budujeme tak, že sebavedomo a rázne povieme dieťaťu, čo je zlé a čo dobré. S čím súhlasíme -nesúhlasme, čo chceme - nechceme a následne uplatňujeme dôsledky, na ktorých sme sa dohodli spoločne. Autorita nie je to, že po deťoch kričíme, bijeme ich, vyhrážame sa im... Kto si bude vážiť nadriadeného, ktorý krikom, prázdnymi vyhrážkami si vydobýja moc?
5. Dôležité je, aby dieťa vedelo, za čo boli uplatnené dôsledky a prečo. Dieťa vie, že pravidlo, dohodu porušilo a možno vás bude skúšať , či nepoľavíte.
6. Niekedy sa stáva, že dieťa potrestáme neprávom a vtedy je dôležité, aby sme sa mu ospravedlnili. Je to prejav lásky a rešpektu a priznania si svojej chyby. Vtedy si dieťa uvedomí, že aj my robíme chyby, ale vieme si ich priznať, ospravedlniť sa a poprosiť o odpustenie.

Pokiaľ nemáme autoritu, dieťa nás nerešpektuje. Neberie vážne to, čo mu hovoríme, neverí nám a v horšom prípade začne nami pohŕdať, pretože často nedodržíme to, čo sľúbime. Je potrebné si stáť za tým, čo poviem a splniť svoje slová. Toto je veľmi dôležité pre dosiahnutie autority.

Niekedy je dobré dať dieťaťu aj milosť a odpustiť mu sľúbený dôsledok. Deti to majú veľmi radi. Nemôže sa to však preháňať. Môžeme dieťaťu povedať: „Za toto by si si zaslúžil trest? Ja ti ho teraz nedám“. Takýto krok, si bude z vašej strany nesmierne vážiť a tiež sa naučí aj ono dávať milosť svojim kamarátom a blízkym.

Autorita rodiča by mala s narastajúcim vekom dieťaťa klesať. Dieťa by malo mať stále viac slobody, právo na svoj názor a právo povedať vám „nie“.

Efektívnou komunikáciou si budujeme vzťahy s deťmi, lásku si budujeme skutkami a autoritou si budujeme rešpekt. Nedá sa vylúčiť ani jedno. Všetky časti, keď sú v správnom pomere vedia vybudovať jedno zdravé dieťa.

tags: #dieta #ako #autorita