Niektoré deti sa prejavujú pokojne a umiernene, iné môžu mať sklony k výbušnosti a agresivite. Viacerí rodičia sa stretli u svojho dieťaťa s tým, že bilo iné deti. Bije vás vaše dieťa, alebo bije iné deti? Nižšie nájdete okamžité kroky, ale aj dlhodobé stratégie na zvládanie agresívneho správania. Agresívne správanie u detí, ako napríklad bitie, hryzenie alebo kopanie, môže byť pre rodičov veľmi nepríjemné. Riešenie zvládania agresívneho správania je kľúčové pre vývoj dieťaťa a vzťah medzi rodičmi a dieťaťom. Tento článok skúma príčiny takéhoto správania a ponúka stratégie na jeho zvládnutie a prevenciu.
Prečo deti bijú vás, seba, alebo iné deti?
Deti prežívajú denne kokteil rôznych pocitov - dobrých i zlých. Občas ale nemajú slová na to, ako vyjadriť čo cítia. Namiesto toho, aby nazvali veci pravým menom vo chvíľach, keď sa im niečo nepáči, sú unavené, chcú viac pozornosti alebo majú niečoho práve dosť, použijú päste. Snažia sa tak dať najavo, čo chcú alebo potrebujú.
Problémy s komunikáciou
Malým deťom často chýbajú verbálne zručnosti na efektívne vyjadrenie svojich emócií (napr. nedostatok slov). Fyzická agresia môže byť pre ne niekedy spôsobom, ako vyjadriť frustráciu, hnev alebo iné silné emócie. Nedostatok jazykových zručností, ktoré dieťa potrebuje na vyjadrenie svojich potrieb a silných pocitov, ako sú hnev, frustrácia, radosť. Dieťa hryzením komunikuje, hovorí napríklad: Hnevám sa na teba; Si pri mne príliš blízko; Veľmi sa teším; Chcem sa s tebou hrať.
Vyžadovanie pozornosti
Ak má dieťa pocit, že sa mu nedostáva dostatočnej pozornosti, aj negatívna pozornosť sa môže stať príťažlivou. Môže sa uchýliť k bitiu ako ku spôsobu, ako od vás získať pozornosť. Dieťa sa môže začať udierať schválne, aby upútalo pozornosť rodiča, pretože hocijaká pozornosť, aj negatívna, je preň lepšia ako žiadna.
Kopírovanie správania
Deti často napodobňujú správanie, ktoré vidia. Ak spozorovali agresívne správanie doma, v škole alebo v televízii, môžu ho napodobňovať. Spôsoby jej vyjadrenia sa učíme od blízkeho okolia, najmä od rodičov. Deti sa učia od okolia ako dosiahnuť svoje ciele a potreby. Ak rodič používa verbálnu či fyzickú agresiu s cieľom presadiť si svoje (donútiť dieťa poslúchať), dieťa sa učí použiť rovnaký spôsob správania. Pozoruje, ako sa rodičia správajú a zvládajú náročné i bežné situácie dňa, prostredníctvom čoho sa učí žiť vo svete a spoločnosti.
Frustrácia
Keď dieťa niečo chce a nedokáže to dosiahnuť, môže reagovať agresívne. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím. Dieťa prirodzene reaguje hnevom, pretože má pocit krivdy a nerešpektovania jeho potrieb.
Vývojové štádiá
U mladších detí, najmä u batoliat, sa ešte stále vyvíja sebakontrola a nemusia ešte chápať, že bitie je nesprávne. Toto správanie môže byť súčasťou ich vývojového procesu. Dieťa si zvyčajne približne od druhého roku života plne uvedomuje vlastnú osobnosť a jeho prejavy voči okoliu začínajú byť čoraz výraznejšie. V tomto veku sa začína naplno rozvíjať jeho túžba po samostatnosti a potreba byť vnímaný ako človek s rovnocennými požiadavkami. Začína rozumieť aj komplikovanejším rozhovorom. Ešte stále však nie je schopné ovládať svoje emócie a potrebuje k tomu pomoc rodičov. Okolo troch rokov je agresívne správanie u detí obzvlášť bežné. Žijú v akomsi svete fyzickej komunikácie, kde často chýbajú slová. Keď dieťa dosiahne vek 4 - 7 rokov, je tiež často viditeľné správanie s agresívnymi prvkami.
Problémy s reguláciou emócií
Niektoré deti majú problémy s reguláciou svojich emócií a impulzov. To môže viesť k agresívnemu správaniu, keď sú preťažené. Dieťa je prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou. Dieťa je unavené. Ak je tento vývoj narušený, dieťa ovládajú emócie, nevie ich spracovať, narábať s nimi, ani ich používať pozitívnym spôsobom, ktorý by umožňoval využiť ich v jeho prospech.
Agresivita je prirodzená, pomáhala nám prežiť, loviť, chrániť svoju rodinu a komunitu. Pomáha nám byť asertívnymi, nenechať si skákať po hlave, vychádzať z komfortnej zóny, dosahovať ciele a skúšať nové veci. Prestaňme jej preto dávať len negatívne prívlastky - ak sa ju naučíme držať na oprátkach, staneme sa jej pánom a bude nám slúžiť. Ak pochopíme, čo za ňou stojí a čo vyjadruje, dokážeme sa zastaviť a vedome správanie zmeniť.
Okamžité kroky, ktoré treba podniknúť, keď vás dieťa udrie
Zostať pokojný v situácii, keď vám dieťa zámerne udrie po hlave autíčkom, kopne vás do členku alebo uhryzne do ruky, nie je úplne jednoduché. Bolesť nám vysiela signál, že sa máme nahnevať, zaútočiť fyzicky alebo zvýšiť hlas a brániť sa. Akákoľvek z reakcií však nie je v danom momente dobrá ani pre jedného z nás. Je takmer isté, že situácia by nabrala ešte rýchlejší spád a končila násilím. Klinická psychologička Laura Markham hovorí, že detská agresia pochádza zo strachu. Hoci sa zdá, že sa dieťa nemá čoho v daný moment báť, dieťa nám ukazuje jeho strach. Ak odpovieme agresiou, tento strach len vystupňujeme.
-
Zachovajte pokoj
Je dôležité zachovať pokoj, keď vás dieťa udrie. Vaša reakcia v podobe hnevu alebo frustrácie môže situáciu ešte zhoršiť. Vyhýbajte sa kriku a fyzickým trestom. Zachovajte si chladnú hlavu je náročné, no negatívna reakcia môže agresivitu posilniť.
-
Dajte dieťaťu najavo, že jeho správanie nie je prijateľné
Jasne a zrozumiteľne mu povedzte, že bitie nie je v poriadku. Použite krátke a zrozumiteľné vety. Napríklad: „Bitie bolí. To sa nerobí.“ Kľúčom je dôslednosť. Zakaždým, keď sa takéto správanie vyskytne, vaša reakcia by mala byť rovnaká. Pomenujte, čo práve vidíte. Dajte dieťaťu pri tom slovne jasne najavo, že vás to bolí a dôrazne ho upozornite, že ľudí nebijeme za žiadnych okolností.
-
Odstráňte dieťa z konfliktnej situácie (prestávka na ukľudnenie)
Time-out (prestávka) je krátka doba, počas ktorej je dieťa vyvedené preč zo situácie, v ktorej sa správalo nevhodne, napríklad keď niekoho bilo, aby sa mohlo upokojiť, premyslieť si svoje správanie a pochopiť, že jeho činy majú následky. Prestávku používajte ako spôsob, ako sa dieťa môže upokojiť a zamyslieť sa nad svojím správaním. Dbajte na to, aby sa časový limit používal dôsledne a bezprostredne po agresívnom správaní. Čas na oddych by mal byť krátky. Všeobecné pravidlo je jedna minúta za každý rok veku dieťaťa (napr. 5-ročné dieťa by malo mať 5-minútový time-out). Čas by mal byť dostatočne dlhý na to, aby sa dieťa upokojilo a zamyslelo. Je veľmi dôležité, aby ste počas time-outu zostali pokojní a nezapájali sa do hádok alebo dlhého vysvetľovania. Nemali by ste s dieťaťom komunikovať vôbec, vyhýbajte sa interakcii s ním, prestávka nie je príležitosťou na získanie pozornosti. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko.
Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspäť. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí. Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich, hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv. Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu. Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote.
Dlhodobé stratégie na prevenciu agresívneho správania
Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním. Dieťaťu, až keď je pokojné vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré. Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie. Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce. Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané. Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie. Bitie zvykne vymiznúť, keď sa dieťa naučí dôkladnejšie verbalizovať svoje potreby a tie sú vypočuté.
-
Identifikácia spúšťačov
Venujte pozornosť tomu, čo sa zdá byť spúšťačom agresívneho správania vášho dieťaťa. Je hladné, nevyspaté, rozrušené? Pochopenie týchto spúšťačov vám môže pomôcť predvídať a predchádzať budúcim incidentom. Zistite, čo agresívne správanie dieťaťa spôsobuje. Čo sa stane predtým, než má dieťa svoju agresívnu epizódu? Čo tomu predchádza? Je to nekomfort z hladu, frustrácia, že ste boli v obchode a zasa mu nekúpili sladkosť? Vnímajte situáciu, pokojne si veďte aj denník a zistite, čo všetko s agresívnym správaním súvisí. Následne tomu môžete predísť.
-
Naučte dieťa iné spôsoby vyjadrovania hnevu
Pomôžte dieťaťu nájsť alternatívne spôsoby vyjadrenia jeho emócií. Napríklad ho povzbudzujte, aby na vyjadrenie svojich pocitov používalo slová alebo aby požiadalo o pomoc, keď je frustrované. Cieľom je naučiť ho, ako vyjadriť svoje pocity bez toho, aby ubližovalo iným. Napríklad si môžete nakresliť scénku, kde sa mu niečo podarí, vymodelovať si z plastelíny panáčika a ukázať na ňom, ako riešiť situáciu bez bitia, zahrať si scénku s modelovou situáciou a podobne. Motivujte k používaniu slov, nie pästičiek. Nakreslite si všetky pocity a zhovárajte sa, ako sa prejavujú. Takto sa dieťa naučí rozumieť tomu, čo prežíva, pomenovať dané pocity, čo mu dáva nad nimi moc. Tým, že sa v sebe vyzná a rozumie, aká emócia práve „nabehla“, sa stáva jej pánom, čo umožňuje naučiť sa ju vyjadriť spôsobom, ktorý neubližuje okoliu ani jemu samému.
-
Modelovanie neagresívnych reakcií
Demonštrujte neagresívne spôsoby zvládania hnevu a frustrácie na svojom správaní. Deti sa veľa naučia pozorovaním dospelých okolo seba - ste ich vzorom. Pozrime sa preto na chvíľočku na svoje správanie. Zúrivo trúbime v aute v premávke na toho človeka vedľa, ktorý vyzerá, že sa učil riadiť v kuchyni. Napíšeme na sociálnej sieti komentár plný hnevu, ak sa nám nepáči čo daný človek zdieľal. Reagujeme agresívnym a verbálnym osočovaním, ak má niekto rozdielny názor než my. Skúste sa jeden deň pozorovať a zapisovať si, koľkokrát ste takto „stratili nervy”, prestali sa ovládať a nechal hnev vybuchnúť.
-
Dajte dieťaťu dostatok pozornosti
Deti potrebujú cítiť, že sú milované a že sú pre vás dôležité. Spoločné trávenie času, hranie sa a objatia môžu pomôcť znížiť agresivitu. Všímajte si, ak dieťa zvládne situáciu adekvátne. Karen DeBord, špecialistka na detský vývoj hovorí, že najlepšie je dať dieťaťu pozornosť, ak sa správa vhodne, čo my rodičia obvykle ignorujeme. Navrhuje, aby sme ocenili správanie dieťaťa slovami ako: „Bolo zrejmé, že si bol nahnevaný, a aj napriek tomu si svoj hnev skvelo dokázal kontrolovať.”
-
Pozitívne podporovanie
Neustále chváľte dieťa, keď vhodne vyjadrí svoje emócie alebo zvládne situáciu bez agresie. Oceňte dieťa za niečo, čo robí dobre. Samozrejme, najprv mu vysvetlite, prečo sa nezachovalo pekne a prečo sa takéto správanie nemôže opakovať. No hneď potom ho skúste za niečo oceniť.
-
Buďte trpezliví
Zmena správania si vyžaduje čas. Nečakajte, že problém vyriešite za jeden deň. Pre väčšinu rodičov je to doslova výchovný rébus. Ako nastavovať hranice, keď je dieťa v emóciách? A ešte horšie - ak pritom dieťa svojim správaním spúšťa v nás hnev? Možno to tiež zažívate. Malé deti nedokážu ovládnuť svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy. Ale v zásade môžete počítať s tým, že pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu. To je úplne normálna reakcia.
-
Vyhľadajte odbornú pomoc
Ak sa situácia nezlepší alebo ak sa agresivita vášho dieťaťa zhoršuje, neváhajte vyhľadať pomoc detského psychológa. Ak agresia aj po opatreniach a zmene návykov rodiča u dieťaťa pretrváva, je namieste vyhľadať odbornú pomoc; odborník musí dieťa vyšetriť a vylúčiť poruchy nálady, traumy, psychotické choroby ako schizofrénia, či zranenia frontálneho mozgového laloku alebo autizmus a ADHD.
Ďalšie tipy pre rodičov
Empatia je laicky povedané schopnosť vidieť, cítiť a počuť to isté, čo vidí, cíti a počuje druhá osoba. Znamená to chápať pocity druhého. Keď dieťa bije iné dieťa alebo vás, povedzte mu, prečo to nie je správne. Veďte ho k tomu, aby sa zamyslelo nad tým, ako sa asi človek oproti nemu cíti a čo prežíva. „Páčilo by sa ti, ak by ťa Janko vždy uhryzol do ruky, keď si zoberieš jeho hračku?“ Empatia je vlastnosť, ktorú dieťa bohato využije aj v dospelosti. No čím skôr sa uňho začne budovať, tým lepšie.
-
Udržiavajte si vlastnú pohodu
Starostlivosť o seba je veľmi dôležitá. Vaša pohoda priamo ovplyvňuje vašu schopnosť účinne zvládať správanie dieťaťa. Ak máte problém s agresívnym dieťaťom, ako prvé sa musíte pozrieť na svoje reakcie. Viete sa ovládať, alebo v akejkoľvek situácií, ktorá nejde podľa vašich predstáv, vybuchnete a emócie vás „prevalcujú”?
-
Osvojte si stratégie na zvládanie stresu a frustrácie
Robte si prestávky: Zabezpečte si čas na oddych a načerpanie nových síl. Vyhľadajte podporu: Porozprávajte sa s priateľmi, rodinou alebo sa pridajte k podpornej skupine. Zostaňte zdraví: Pravidelné cvičenie, zdravá strava a dostatok spánku môžu zlepšiť vašu odolnosť.
-
Zdielajte skúsenosti s inými rodičmi
Vypočuť si názory iných rodičov, ktorí riešili podobné problémy, môže byť povzbudzujúce. Napríklad jeden rodič sa podelil o to, ako dôsledné stanovenie hraníc a pozitívne posilňovanie správneho chovania výrazne znížili agresívne správanie ich dieťaťa. Taktiež zdielanie vašich problémov a skúseností s ostatnými vám poskytne cennú podporu okolia a sníme tlak z vašich pliec. Okrem iného vaše poznatky môžu pomocť ostatným rodičom.
V internetových skupinách sa rodičia často pýtajú, prečo ich dieťa bije. Často ide o batoľatá, preto je dôležité vnímať vývojový kontext. Agresivita sa však môže prejavovať aj psychologickým nátlakom. Pri poruchách správania sa agresivita môže prejavovať zámerne a opakovane. Zároveň však platí, že liečba aj prognóza sú u každého dieťaťa individuálne. Typickou poruchou nálady je bipolarita, ktorá sa okrem smútku, podráždenosti a depresií môže prejaviť aj agresivitou. Agresivitu môžu sprevádzať aj autizmus, ADHD a poruchy učenia (dyslexia, dysgrafia). Tieto ťažkosti dieťaťu nevyčítajte. Niektoré deti ľahšie podľahnú stresu alebo sa nevedia zo svojich ťažkostí „vyrozprávať“. Niektorí odborníci upozorňujú, že násilie v hrách a akčných filmoch môže agresivitu podporovať.
Aktivita Ľadovec hnevu – Zvládanie hnevu pre deti – Čo sa skrýva pod povrchom?
Pre väčšinu rodičov je to doslova výchovný rébus. Ako nastavovať hranice, keď je dieťa v emóciách? A ešte horšie - ak pritom dieťa svojim správaním spúšťa v nás hnev? Možno to tiež zažívate. Malé deti nedokážu ovládnuť svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy. Ale v zásade môžete počítať s tým, že pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu. To je úplne normálna reakcia. Ak venujete pozornosť výchove k emocionálnej inteligencii, pravdepodobne uznávate deťom právo na emócie, pomenuvávate ich, rozprávate sa o nich, modelujete svojim príkladom zvládanie náročných emócií, možno používate emočné kartičky či iné pomôcky. To všetko je skvelé, ale vo chvíli, keď sa na vás rúti rozzúrený malý tyranosaurus, vám to úplne nepomôže. Najlepší spôsob, ako nastaviť dieťaťu v prípade útoku hranicu, je nastaviť ju fyzicky. Pretože hranica nie je niečo, čo ja poviem dieťaťu, aby urobilo (alebo nerobilo). Moju hranicu vymedzujem tým, čo JA urobím. Takže ja zachytím dieťaťu ruku, ktorá ma ide udrieť. Ak je dieťa pod nadvládou tzv. plazieho mozgu, kde sídlia primitívne impulzy smerujúce k nášmu prežitiu, nebude vnímať vaše argumenty a vysvetľovanie. A už vôbec nebude schopné sa v tejto chvíli učiť, ako sa má správať. Ak chcete preto vyslať k nemu nejakú informáciu, urobte to čo najprimitívnejším spôsobom. To znamená, použite maximálne tri slová, ktoré jasne hovoria to úplne najdôležitejšie posolstvo: “STOP.” Ideálne je, ak zvládnete vymedziť hranicu s kľudom ale zároveň so sebaistotou, že situáciu máte pod kontrolou. Kdesi v hĺbke ste si vedomí toho, že dieťa to nerobí so zámerom vám ublížiť, ale preto, že jeho nervová sústava je ešte nezrelá a preto impulz “zaútoč” pochádzajúci z plazieho mozgu neprejde racionálnym filtrom prefrontálneho kortexu (tj. mozgová kôra). Ak musíte zo situácie odísť, lebo ostať by bolo nebezpečné či už pre vás, alebo pre dieťa (ak hrozí, že vám rupnú nervy a na dieťa vyštartujete vy), radšej odíďte. Skúste to urobiť tak, aby bolo jasné, že neodchádzate s úmyslom dieťa ignorovať alebo odmietať. Ale že to robíte s úmyslom ochrániť seba či získať odstup a zregulovať svoje emócie. Svoj odchod môžete komentovať slovami: “Nenechám ťa, aby si do mňa kopal. Sadnem si tu vedľa a som tu pre teba, keď sa budeš potrebovať potúliť.” Pre mnohých rodičov môže byť tento krok náročný, pretože agresívne správanie dieťaťa spustí v nich reakciu hnevu. Na svoj hnev sa môžete bližšie pozrieť v minikurze Zvládni svoj hnev na deti, v ktorom sa naučíte s ním zdravo pracovať a osvojíte si stratégie, ako predchádzať výbuchom hnevu. Pod náporom náročných emócií dieťa potrebuje predovšetkým obnoviť pocit bezpečia, aby sa zase mohlo začať správať “normálne”. Ideálna je pre to vaša prítomnosť. Očakávať, že sa dieťa samo ukľudní a ešte si bude spytovať svedomie za nevhodné správanie, je scestné. Niekto odporúča dieťa v záchvate hnevu silno objať. Môžete to skúsiť, niekomu to môže vyhovovať. Dieťa môže prežívať záchvat hnevu tak nekontrolovane, že má akoby úplne odpojené ovládanie tela a vtedy mu môže pomôcť, keď mu tým stisnutím vrátime vnímanie a nadvládu nad končatinami. Útok na vás detskými ručičkami a nožičkami v záchvate hnevu nehovorí nič o vašich rodičovských schopnostiach ani o úcte, ktorú k vám potomok prechováva. Je pravdepodobné, že cítite v takom momente silný nápor emócií - strach (o to, čo z dieťaťa vyrastie, keď už ako štvorročný je to zúrivý agresor), bezmoc (z toho, ako si s takou situáciou poradiť), hnev (to sa vo vás prebúdza inštinkt ochrany svojej integrity, keď vás niekto napáda). To všetko je v poriadku. Môže to tak byť. A vy sa vedome môžete rozhodnúť reagovať nie pod vplyvom týchto emócií. Dobré je pripomenúť si, že dieťa vám to nerobí naschvál. Že samo prežíva náročné chvíle a nevie si poradiť s emóciami, ktoré zaplavili jeho telo. Potrebuje pomoc a vedenie od vás. Tak ho za jeho správanie nezahanbujte a nekritizujte. O správaní sa porozprávate neskôr. Teraz je na prvom mieste obnoviť spojenie medzi vami a pocit bezpečia. Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje naše prijatie. Prijatie môžeme vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia, či zrkadlením jeho prežívania. Tu neexistuje univerzálny recept. Každé dieťa potrebuje iný dôkaz nášho prijímajúceho postoja. Jeden záchvat odoznel a prevencia ďalšieho záchvatu hnevu nastáva práve v tomto okamihu. Uchopte ho a porozprávajte si s dieťaťom príbeh. Príbeh o tom, čo sa práve odohralo medzi vami dvoma. Do príbehu vsuňte aj „hranicu“, ak ju považujete za nutné pripomenúť. A vsuňte doňho aj návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev. Napríklad: „Ty si ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak moc, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne naštvaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem, aby si mi ubližoval. Keď cítiš tak veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Áno, môžeš dupať ako slon. Čo sa deje, keď prechádzame týmto štvrtým krokom? Telesný prežitok, teda záchvat hnevu dostal racionálne obrysy, pomenovali sme ho slovami, udalostiam sme dali časovú a logickú štruktúru. V mozgu dieťaťa to vytvára obrovský učiaci sa proces. Tento krok bude ešte účinnejší, ak u neho využijete nejakú vizuálnu pomôcku, napríklad sadu plagátov na prácu s emóciami - Môj kľudný kútik. Mnohým záchvatom hnevu sa dá predísť tak, že uznávame dieťaťu jeho pohľad na situáciu a právo na hnev. Pri výchove denne narážame na situácie, kedy dieťaťu niektoré veci nechceme dovoliť a vyvolá to uňho nespokojnosť. Tá potom vedie k frustrácii a tá ľahko vyústi do hnevu. Ak mu ale hranice určujeme pevne, a zároveň s pochopením a uznaním jeho pocitov, emócie dieťaťa nemajú tendenciu vybublať do veľkých záchvatov hnevu. Sú totiž uznané, a to je to hlavné, čo emócia potrebuje. Byť videná, prejsť telom. Ak naopak neuznávame pohľad dieťaťa a zákazy mu komunikujeme štýlom “takto to bude a nerev kvôli tomu, lebo ti dám dôvod”, tak emócie potláčame a dieťa sa s tým bude vyrovnávať dvoma najčastejšími cestami: 1. vzdorom (ku ktorému patrí aj to, že nám ten hnev bude ukazovať v tej najsilnejšej podobe) alebo 2. Je to jedna z tém môjho 10 týždňového transformačného programu Pohodové rodičovstvo vďaka komunikácii. Do tohto programu som zhrnula všetky najdôležitejšie princípy komunikácie v bežných výchovných situáciách s malými deťmi.
Pre väčšinu rodičov je to doslova výchovný rébus. Ako nastavovať hranice, keď je dieťa v emóciách? A ešte horšie - ak pritom dieťa svojim správaním spúšťa v nás hnev? Možno to tiež zažívate. Malé deti nedokážu ovládnuť svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy. Ale v zásade môžete počítať s tým, pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu. To je úplne normálna reakcia. Ak venujete pozornosť výchove k emocionálnej inteligencii, pravdepodobne uznávate deťom právo na emócie, pomenuvávate ich, rozprávate sa o nich, modelujete svojim príkladom zvládanie náročných emócií, možno používate emočné kartičky či iné pomôcky. To všetko je skvelé, ale vo chvíli, keď sa na vás rúti rozzúrený malý tyranosaurus, vám to úplne nepomôže. Najlepší spôsob, ako nastaviť dieťaťu v prípade útoku hranicu, je nastaviť ju fyzicky. Pretože hranica nie je niečo, čo ja poviem dieťaťu, aby urobilo (alebo nerobilo). Moju hranicu vymedzujem tým, čo JA urobím. Takže ja zachytím dieťaťu ruku, ktorá ma ide udrieť. Ak je dieťa pod nadvládou tzv. plazieho mozgu, kde sídlia primitívne impulzy smerujúce k nášmu prežitiu, nebude vnímať vaše argumenty a vysvetľovanie. A už vôbec nebude schopné sa v tejto chvíli učiť, ako sa má správať. Ak chcete preto vyslať k nemu nejakú informáciu, urobte to čo najprimitívnejším spôsobom. To znamená, použite maximálne tri slová, ktoré jasne hovoria to úplne najdôležitejšie posolstvo: “STOP.” Ideálne je, ak zvládnete vymedziť hranicu s kľudom ale zároveň so sebaistotou, že situáciu máte pod kontrolou. Kdesi v hĺbke ste si vedomí toho, že dieťa to nerobí so zámerom vám ublížiť, ale preto, že jeho nervová sústava je ešte nezrelá a preto impulz “zaútoč” pochádzajúci z plazieho mozgu neprejde racionálnym filtrom prefrontálneho kortexu (tj. mozgová kôra). Ak musíte zo situácie odísť, lebo ostať by bolo nebezpečné či už pre vás, alebo pre dieťa (ak hrozí, že vám rupnú nervy a na dieťa vyštartujete vy), radšej odíďte. Skúste to urobiť tak, aby bolo jasné, že neodchádzate s úmyslom dieťa ignorovať alebo odmietať. Ale že to robíte s úmyslom ochrániť seba či získať odstup a zregulovať svoje emócie. Svoj odchod môžete komentovať slovami: “Nenechám ťa, aby si do mňa kopal. Sadnem si tu vedľa a som tu pre teba, keď sa budeš potrebovať potúliť.” Pre mnohých rodičov môže byť tento krok náročný, pretože agresívne správanie dieťaťa spustí v nich reakciu hnevu. Na svoj hnev sa môžete bližšie pozrieť v minikurze Zvládni svoj hnev na deti, v ktorom sa naučíte s ním zdravo pracovať a osvojíte si stratégie, ako predchádzať výbuchom hnevu. Pod náporom náročných emócií dieťa potrebuje predovšetkým obnoviť pocit bezpečia, aby sa zase mohlo začať správať “normálne”. Ideálna je pre to vaša prítomnosť. Očakávať, že sa dieťa samo ukľudní a ešte si bude spytovať svedomie za nevhodné správanie, je scestné. Niekto odporúča dieťa v záchvate hnevu silno objať. Môžete to skúsiť, niekomu to môže vyhovovať. Dieťa môže prežívať záchvat hnevu tak nekontrolovane, že má akoby úplne odpojené ovládanie tela a vtedy mu môže pomôcť, keď mu tým stisnutím vrátime vnímanie a nadvládu nad končatinami. Útok na vás detskými ručičkami a nožičkami v záchvate hnevu nehovorí nič o vašich rodičovských schopnostiach ani o úcte, ktorú k vám potomok prechováva. Je pravdepodobné, že cítite v takom momente silný nápor emócií - strach (o to, čo z dieťaťa vyrastie, keď už ako štvorročný je to zúrivý agresor), bezmoc (z toho, ako si s takou situáciou poradiť), hnev (to sa vo vás prebúdza inštinkt ochrany svojej integrity, keď vás niekto napáda). To všetko je v poriadku. Môže to tak byť. A vy sa vedome môžete rozhodnúť reagovať nie pod vplyvom týchto emócií. Dobré je pripomenúť si, že dieťa vám to nerobí naschvál. Že samo prežíva náročné chvíle a nevie si poradiť s emóciami, ktoré zaplavili jeho telo. Potrebuje pomoc a vedenie od vás. Tak ho za jeho správanie nezahanbujte a nekritizujte. O správaní sa porozprávate neskôr. Teraz je na prvom mieste obnoviť spojenie medzi vami a pocit bezpečia. Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje naše prijatie. Prijatie môžeme vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia, či zrkadlením jeho prežívania. Tu neexistuje univerzálny recept. Každé dieťa potrebuje iný dôkaz nášho prijímajúceho postoja. Jeden záchvat odoznel a prevencia ďalšieho záchvatu hnevu nastáva práve v tomto okamihu. Uchopte ho a porozprávajte si s dieťaťom príbeh. Príbeh o tom, čo sa práve odohralo medzi vami dvoma. Do príbehu vsuňte aj „hranicu“, ak ju považujete za nutné pripomenúť. A vsuňte doňho aj návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev. Napríklad: „Ty si ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak moc, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne naštvaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem, aby si mi ubližoval. Keď cítiš tak veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Áno, môžeš dupať ako slon. Čo sa deje, keď prechádzame týmto štvrtým krokom? Telesný prežitok, teda záchvat hnevu dostal racionálne obrysy, pomenovali sme ho slovami, udalostiam sme dali časovú a logickú štruktúru. V mozgu dieťaťa to vytvára obrovský učiaci sa proces. Tento krok bude ešte účinnejší, ak u neho využijete nejakú vizuálnu pomôcku, napríklad sadu plagátov na prácu s emóciami - Môj kľudný kútik. Mnohým záchvatom hnevu sa dá predísť tak, že uznávame dieťaťu jeho pohľad na situáciu a právo na hnev. Pri výchove denne narážame na situácie, kedy dieťaťu niektoré veci nechceme dovoliť a vyvolá to uňho nespokojnosť. Tá potom vedie k frustrácii a tá ľahko vyústi do hnevu. Ak mu ale hranice určujeme pevne, a zároveň s pochopením a uznaním jeho pocitov, emócie dieťaťa nemajú tendenciu vybublať do veľkých záchvatov hnevu. Sú totiž uznané, a to je to hlavné, čo emócia potrebuje. Byť videná, prejsť telom. Ak naopak neuznávame pohľad dieťaťa a zákazy mu komunikujeme štýlom “takto to bude a nerev kvôli tomu, lebo ti dám dôvod”, tak emócie potláčame a dieťa sa s tým bude vyrovnávať dvoma najčastejšími cestami: 1. vzdorom (ku ktorému patrí aj to, že nám ten hnev bude ukazovať v tej najsilnejšej podobe) alebo 2. Je to jedna z tém môjho 10 týždňového transformačného programu Pohodové rodičovstvo vďaka komunikácii. Do tohto programu som zhrnula všetky najdôležitejšie princípy komunikácie v bežných výchovných situáciách s malými deťmi.