Láska je komplexný a mnohostranný koncept, ktorý fascinuje ľudstvo od nepamäti. V partnerských vzťahoch sa často vníma ako základný kameň, no jej prejavy a interpretácie sa môžu výrazne líšiť. Tento článok sa zameriava na rôzne názory a perspektívy týkajúce sa lásky, vzťahov, žiarlivosti a sebectva, pričom sa snaží poskytnúť komplexný pohľad na túto rozsiahlu tému.
Dieťa ako dôkaz lásky? Kontroverzná téma
V spoločnosti sa často vníma dieťa ako vyvrcholenie lásky dvoch ľudí. Niektorí tvrdia, že nie je väčším dôkazom lásky ženy mužovi, ako keď mu podá do rúk jeho vlastné dieťa splodené z lásky. A naopak, ak muž dieťa s láskou, šťastím a hrdosťou prijme, je to dôkaz jeho lásky k žene. Spoločné dieťa by malo byť dôkazom lásky a vyvrcholením vzťahu dvoch ľudí opačného pohlavia.
Avšak, existujú aj opačné názory. Niektorí ľudia zastávajú názor, že mať dieťa je sebecké, najmä v dnešnom svete, kde deti čelia mnohým problémom. Iní tvrdia, že by sa mali zmeniť dôvody, prečo mať deti. Nemali by sme ich mať na poistenie si partnera, alebo z iných egoistických dôvodov. Ak sa aj vzťah rozpadne, láska k dieťaťu by mala ostať nezmenená.
Je zlé, ak sú dôvody na mať dieťa sebecké. Dieťa od počatia cíti, či je z lásky, či je vytúžené a ovplyvní to jeho psychický vývin. Dieťa nie je biznis. Ak sa ľudia nemilujú dostatočne, nemali by mať potomstvo.
Sebectvo a láska: Protiklady alebo spojené nádoby?
Sebectvo je definované ako uprednostňovanie vlastných záujmov pred záujmami druhých. V kontexte vzťahov sa sebectvo môže prejaviť rôznymi spôsobmi, napríklad neschopnosťou empatie, neochotou robiť kompromisy a snahou o presadzovanie vlastných potrieb na úkor potrieb partnera. Spoločnosť je zameraná na materializmus, kde ľudia uprednostňujú svoje sminky, autá a iné materiálne veci pred ľuďmi. Ak do vzťahu vstupujú s takýmto postojom, nikdy sa nebude jednať o plnohodnotný vzťah, ale len o pretvárku. Každý zúčastnený sa len bude tváriť tak, ako to ten druhý očakáva, aby sa vyhli konfliktom. Neskôr si povedia, že by sa už aj patrilo mať dieťa, nie preto, že ho chcú, ale pretože to očakáva spoločnosť. Tak si ho spravia a o pár rokov im krachne to divadlo a odnesie si to dieťa.
Žiarlivosť: Tieň lásky?
Žiarlivosť je komplexná emócia, ktorá sa často objavuje v partnerských vzťahoch. Prejavuje sa ako zmes emócií, myšlienok a správania, pričom človek pociťuje hnev, bolesť, smútok, závisť a dokonca aj poníženie. Vonkajšie prejavy zahŕňajú tras, potenie, agresívne správanie a násilné konanie. Žiarlivosť pramení z porovnávania sa s potenciálnym rivalom a obavy o vlastnú povesť. Bezvýznamné udalosti sa zveličujú, čo vedie k nezmyselnému správaniu.
Príčiny chorobnej žiarlivosti sú rôznorodé, vrátane dedičnosti, povahových čŕt (nedôverčivosť, podozrievavosť, vnútorná neistota, sebeckosť, samoľúbosť, egocentrickosť) a biologických faktorov (oslabená nervová sústava). Podhubím pre vznik žiarlivosti je pocit menejcennosti a nízke sebavedomie, ktoré môžu vzniknúť v detstve v dôsledku nedostatku chvály a ocenenia, neustálej kritiky a porovnávania s niekým lepším. Žiarlivci sa cítia nemilovaní a pochybujú o láske partnera. Hlavnou príčinou je neschopnosť akceptovať samých seba a nedôvera v to, že sú hodní lásky a úcty.
Na začiatku vzťahu je istá miera žiarlivosti normálna, ako prejav citového vzplanutia. Pri chorobnej žiarlivosti si človek musí uvedomiť, že má psychický problém. Liečba nemá dlhodobo uspokojivé výsledky a prejavy sa zvyknú vrátiť. Žiarlivosť je prezlečený strach zo straty toho najcennejšieho. Namiesto strachu je dôležité budovať vzťah na vzájomnej dôvere, porozumení a spolupráci a zdieľať najväčšie strachy.
Čistá láska: Vzácnosť v dnešnom svete?
Čistá láska je hlboký cit, nepoškvrnený sebeckými motívmi a podmienkami. Je to láska bez podmienok, ktorá sa prejavuje ochotou milovať druhého človeka so všetkými jeho chybami a nedostatkami. Takáto láska je schopná dávať sa pre každého, a to bez očakávania odmeny. Vo vzťahoch založených na čistej láske nie je miesto pre strach, neistotu, žiarlivosť a nátlak. Ak je to, čo sme našli, z čistej lásky, nikdy to nezhnije. Ak to bol len okamih svetla, ako pri výbuchu hviezdy, tak po návrate nenájdeme nič. Ale videli sme výbuch svetla.
Priateľstvo: Iný rozmer lásky
Okrem partnerskej lásky zohráva v živote človeka dôležitú úlohu aj priateľstvo. Dobré priateľstvá nám pomáhajú prekonávať ťažké životné situácie, tešia sa s nami a posúvajú nás vpred. Sú nesmierne dôležité pre naše duševné aj fyzické zdravie. Keď nám chýba blízkosť priateľov, začneme zažívať osamelosť, a pritom ani nemusíme byť sami. Osamelosť môže vytvárať zmeny na mozgu, ktoré sú podobné tým pri stareckej demencii. Kamaráti nám dávajú do života potrebnú empatiu, môžeme sa im zdôveriť a v ich blízkosti vyplavujeme oxytocín - hormón lásky.
Partnerský a priateľský vzťah majú mnoho spoločného, napríklad pocit dôvery či bezpečia sa prelína v oboch. Priateľské vzťahy sú zväčša slobodnejšie a menej emočne zahlcujúce. Láska je však zastúpená v oboch prípadoch, a tak, ako sa staráme o partnerský vzťah, by sme sa mali starať aj o priateľstvá. Napríklad venovať kamarátom dostatok pozornosti a času.
Vzťahy s kamarátmi sú častokrát kvalitnejšie ako rodinné väzby a vďaka nim nadobúdame pocit, že tu nie sme sami. Niekedy si možno myslíme, že stačí pre toho druhého byť fyzicky prítomný, ale ľudia potrebujú cítiť emočnú blízkosť. Aj také priateľstvo na diaľku môže fungovať, keď kamarátov počúvame a udržujeme s nimi kontakt.
Tolerancia a rešpekt: Základný kameň harmonickej spoločnosti
V kontexte rôznych názorov na lásku, vzťahy a rodinu je dôležité zdôrazniť význam tolerancie a rešpektu. Každý človek má právo na vlastný názor a presvedčenie, a to aj v otázkach, ktoré sú pre iných citlivé alebo kontroverzné. Spoločnosť by mala byť otvorená rôznym formám vzťahov a rodín, a to bez predsudkov a stereotypov. Je dôležité chrániť práva všetkých ľudí, bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu, rodinný stav alebo iné osobné charakteristiky.
Správna výchova ako prejav lásky
Rodičia a tiež psychológovia často premýšľajú nad tým, koľko lásky dieťa vlastne potrebuje. Profesor Ross Campbell hovorí, že zmätok v názoroch na tento problém často zapríčiňuje, že zástanci jedného alebo druhého prístupu využívajú až extrémne prístupy. V prvej skupine je napríklad veľa prísnych rodičov a v druhej zase veľa benevolentných. „Je naozaj ťažké jednoznačne povedať, ktorá láska je vhodná a ktorá nevhodná. Myslím si však, že za vhodne prejavenú lásku môžeme považovať takú, ktorá deťom poskytuje potrebnú starostlivosť a zabezpečuje jeho citové dozrievanie spolu s rastom jeho sebadôvery. Dieťa potrebuje veľké množstvo vhodne prejavenej lásky, ale nepotrebuje lásku prejavovanú nevhodným spôsobom,“ hovorí Ross Campbell.
Tiež je presvedčený, že nevhodne prejavenú lásku môžeme definovať ako lásku, ktorá dieťaťu bráni v jeho citovom vývoji. Tým, že rodičia zlyhávajú v napĺňaní citových potrieb dieťaťa, rastie jeho závislosť na nich a podlamuje sa jeho sebadôvera.
Podvlastňovanie
Pod privlastňovaním rozumieme snahu rodičov udržovať dieťa vo veľkej závislosti na nich. Keď je dieťa malé, tak je absolútna závislosť prirodzená, ale ak sa s jeho pribúdajúcimi rokmi nezmenšuje, stáva sa prekážkou pre jeho zdravý citový vývoj. Niektorí rodičia si myslia, že keď im dieťa patrí, že ho môžu ovládať. Sú to väčšinou panovační rodičia, ktorí s dieťaťom zaobchádzajú ako s vecou, ktorú vlastnia a nie ako s človekom, ktorý potrebuje získať zdravú sebadôveru. Ross Campbell upozorňuje, že rodičia by mali dieťa rešpektovať, aby mohlo byť samo sebou. Neznamená to, samozrejme, že dieťa nemá mať pravidlá, hranice a obmedzenia. Znamená to však, že rodičia by mali dieťa povzbudzovať k tomu, aby o sebe premýšľalo, správalo sa prirodzene a uvedomovalo si, že je samostatnou bytosťou, ktorá musí za seba brať stále väčšiu zodpovednosť. Ak toto dieťa nerešpektujú, môže sa stať, že sa dieťa stane veľmi poddajným a na rodičoch závislým, neschopným naučiť sa žiť vlastným životom alebo sa vzťah s dieťaťom zhorší, keď bude staršie.
Sebarealizácia prostredníctvom dieťaťa
Existujú rodičia, ktorí prežívajú svoj život alebo si plnia svoje sny prostredníctvom svojho dieťaťa. Podľa profesora za najhorší druh tejto nevhodnej formy lásky patrí matkino prežívanie romantických snov a túžob prostredníctvom života svojej dcéry. Takáto matka to obyčajne robí tak, že privádza svoju dcéru do takých situácií a vzťahov, v ktorých by sa ona sama chcela nachádzať. Keď si dcéra tejto matky nájde priateľa, tak matka túži poznať všetky podrobnosti ich vzťahu. Týmito informáciami je takmer posadnutá. Takto sa dcéra pod vplyvom matky môže dostať aj do takých situácií, na ktoré ešte nie je zrelá, s ktorými sa nevie vyrovnať, pretože nemá potrebné skúsenosti. Často môže mať takéto dievča zlú povesť, cíti sa potupená a sebaúcta je poškodená. Nevhodne prejavená láska však môže existovať aj medzi otcom a synom. Existujú napríklad otcovia, ktorí sa snažia uspokojiť svoje vlastné športové túžby prostredníctvom svojich snov. Otcovia orientovaní týmto smerom sa do športových súťaží vkladajú tak, ako by boli oni sami hráčmi. To sú práve tí otcovia, ktorí silno kričia na hráčov, nadávajú rozhodcom a najhoršie je, keď pred všetkými kritizujú svojich synov za to, čo urobili nesprávne. Toto je typický príklad lásky s podmienkami. Čím viac rodičia premietajú do svojich detí svoje sny a túžby na úkor vlastného života, tým viac podmienok do vzťahu dávajú. Takáto láska je závislá na tom, ako deti dobre naplnili rodičovské potreby. Rodičia by nemali dopustiť, aby ich nádeje, túžby a sny predurčovali povahu lásky, ktorú dieťa od nich prijíma.
Zámena rolí
Zámena rolí sa definuje ako neprirodzená zmena závislosti vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi, keď rodičia žiadajú od svojich neplnoletých detí starostlivosť a ochranu. Títo rodičia zaobchádzajú s dieťaťom tak, ako by bolo oveľa staršie, než v skutočnosti je. Dívajú sa na dieťa ako na dospelého, ktorý im dokáže dať lásku. Títo rodičia sa necítia v bezpečí a nie sú si istí, že sú milovaní. Preto vnímajú svoje dieťa ako zdroj sebadôvery, potešenia a lásky. Majú veľké očakávania spolu s neúmerne veľkými požiadavkami na výkon dieťaťa. Zámena rolí súvisí aj so strachom. Aj z toho dôvodu dochádza k emocionálnemu zneužívaniu dieťaťa rodičom. Rodič má pocit, že dieťa sa musí starať o jeho citové potreby a že má právo na to, aby ho dieťa utešovalo a podporovalo. Ak dieťa v tejto pozícii neobstojí, rodič si myslí, že ho môže potrestať. Dieťa však väčšinou nie je zrelé natoľko, aby toto všetko dokázalo rodičovi splniť. Ak je dieťa donútené vziať na seba túto neprirodzenú rolu, nebude sa vyvíjať normálne. Môže dôjsť k veľkému množstvu problémov. Rodičia by preto nemali dovoliť, aby takáto situácia nastala. Mali by pochopiť, že ich rodičovskou úlohou je dávať citovú výživu a dieťa má byť príjemcom. Ak nastanú v živote chvíle, keď to nedokážu, (choroba, závislosti, depresie, vyčerpanie a podobne), mali by sa snažiť čo najskôr zotaviť. Samozrejme, deti by mali pomáhať svojim rodičom podľa svojich schopností, ale nemali by očakávať, že ich ony budú v citovej oblasti držať nad vodou. Z tohto dôvodu rodičia musia myslieť aj na seba a svoje zdravie. Mali by mať svoje záľuby, mali by vedieť oddychovať, cvičiť a zdravo sa stravovať. Keď sú rodiča spokojní, šťastní a zdraví, tak majú oveľa viac energie na rozdávanie lásky svojim deťom. Ideálne je, keď žijú v šťastnom manželstve. Rodičia môžu najviac dať svojim deťom vtedy, keď sa oni sami udržiavajú v citovej rovnováhe.
Opičia láska
Mamy to často nepriznajú, no preferujú 1 dieťa viac. Našťastie, odborníčka nám potvrdila, že tu vôbec nejde o menej lásky či nenávisť, ale robíme to pre niečo iné. Keď príde na svet prvé dieťa, často sme v takej eufórii, že si nič iné neuvedomujeme. Venujeme mu svoju lásku, čas, investujeme doň všetko najlepšie z nás. Neskôr sa môže pridať druhé, tretie či ďalšie dieťa a my máme všetky tie city a náš záujem deliť? Omyl! Nejde vôbec o deľbu - láska sa násobí a rastie. Stáva sa však a často sa to hanbíme pripustiť, že jedno z detí je u mamy obľúbenejšie, druhé zase oteckov maznáčik. Prečo? Pre jeho modré oči, ktoré mám aj ja, pre jeho záujem o hudbu, ktorú milujem, pre jeho dobré známky v škole, pre jeho citlivosť, krehkosť, empatiu?
Štúdie to potvrdzujú - mamy majú obľúbencov. V jednom z príbehov zo svojho života, s ktorým sa nám zverila mamička Karin, to tak skutočne je. V jej prípade však už bolo uprednostňovanie syna pred dcérou skutočne veľmi silné. „Priznávam, robila som a aj robím medzi nimi veľké rozdiely. On dostal odo mňa k narodeninám veľkú stavebnicu a najnovší tablet, ona iba knižku. Manžel sa to potom vždy snažil dohnať. Na obed som varila len to, čo najviac chutí synčekovi a nie jej, na výlety sme chodili, kam sa môjmu chlapčekovi zažiadalo, nie tam, kam chcela ísť ona. Často som premýšľala, čo by mohlo moje pocity zmeniť, ale už som sa prestala trápiť,“ povedala pre Najmama.sk otvorene. V prípade Karin však už môžu byť dôvody a príčiny jej správania oveľa hlbšie a je potrebné ich riešiť. Väčšina rodičov však obľubuje jedno z detí z nejakého konkrétneho dôvodu, no nedávajú pocítiť tomu druhému nedostatok lásky. Dokazuje to aj zahraničná štúdia robená v 384 rodinách, publikovaná v Journal of Family Psychology. Do týchto rodín sa počas štyroch rokov narodili dve deti. Čo myslíte, koľko rodičov priznalo, že jedno z detí skutočne preferujú? Priznalo sa k tomu 74 percent mamičiek a 70 percent oteckov.
„Môže to vyplývať z určitej podobnosti na seba, ktorú v dieťati vidí, vie sa do neho lepšie vcítiť, lebo možno ako dieťa zažíval rodič to isté a mal pocit, že ho nikto nechal chápe - pocit krivdy. Samozrejme, preferencia sa môže prejavovať aj v pozitívnych veciach, napríklad ak dieťa napĺňa predstavy a sny rodiča, ktoré si ako mladý nenaplnil, Tam vzniká zvláštne puto porozumenia,“ objasňuje odborníčka. Ako ďalej dodáva, najčastejšie sila preferencia skutočne vyplýva z určitej podobnosti rodiča a dieťaťa alebo zo schopnosti napĺňať rodičovské túžby. Jednoducho, čím viac sa dieťa približuje predstave rodiča, tým viac môže byť rodičom preferované. „Nemá to nič dočinenia s tým, že by bolo dieťa viac milované, to určite nie. Len je medzi rodičom a dieťaťom väčšia miera vzájomného porozumenia. Deľba lásky to určite nie je,“ prízvukuje.
Podľa odborníčky je však dôležité, aby si rodič svoju preferenciu uvedomoval, lebo tak môže lepšie vyvinúť snahu, aby našiel iné podobnosti aj so svojím druhým a ďalším dieťaťom, pestoval ich, rozvíjal vo vzťahu k dieťaťu, aby ono nemalo pocit, že je to o deľbe lásky, ale pochopilo, že sú oblasti, v ktorých si aj ono môže s rodičom dobre porozumieť.
Dopad na súrodenecký vzťah
Dieťa, ktoré v niektorých smeroch viac preferujete, môže mať pocit výhody voči súrodencovi. Opačne, v srdci vášho ďalšieho dieťaťa sa zase môžu zmietať emócie ako menejcennosť. Vieme, že deti sú mimoriadne vnímavé a takéto veci si všímajú. Psychologička tak potvrdzuje, že to môže mať aj dopad na samotný súrodenecký vzťah. Nie vždy je však rivalita medzi deťmi na škodu, treba ju vedieť správne ‘ukočírovať‘. Ak počujete z úst vášho dieťaťa slová: „Ty máš radšej jeho/ju, než mňa!“, je to jasný alarm, že treba niečo robiť a ako bolo spomínané vyššie, nájsť si cestu, spoločné záľuby, jednoducho to, čo vás spája aj s vaším ďalším dieťaťom. A čo už spomínaná detská rivalita? „Medzi súrodencami prirodzene vzniká rivalita a tá môže byť upevnená práve pocitom toho, že jeden z rodičov preferuje toho druhého súrodenca. Rivalita je medzi súrodencami prirodzená, ale do istej miery. Pokiaľ je v rámci výchovy dobre zvládnutá, tak je dobrou školou do života obidvoch detí,“ upresňuje Mgr. Romana Mrázová.
Prejavy lásky v každodennom živote
Ako povedal C. G. Jung: „Istá miera frustrácie je dobrá. - Nechajme z času na čas naše deti, nech sa s tým potrápia sami. Mnohí sa snažíme vykompenzovať našim deťom to, čo sme sami nemali. V skutočnosti by sme však túto kompenzáciu mali vo väčšine prípadov poskytnúť predovšetkým sebe - svojmu vnútornému dieťaťu, pretože to nemusí byť to, čo potrebuje aj naše dieťa. To je na jednej strane veľmi pozitívne, pretože toho v dnešnej dobe vieme o detstve a výchove viac než generácie pred nami. Na druhej strane sa v tom človek môže strácať, či tlačiť sa do dokonalej predstavy seba.
V domácnosti sú však deti svedkami nielen láskavého správania sa rodičov, ale aj tej odvrátenej stránky vzťahov, neporozumení a hádok. Odborníci sa zhodujú, že je lepšie svoje konflikty riešiť bez detských svedkov, no nie vždy sa tomu dokážeme vyhnúť. Iste, je lepšie najmä tie vyhrotené, s množstvom negatívnych emócií naozaj presunúť na dobu, keď deti nie sú prítomné. No bežnú výmenu názorov, nesúhlas, či rôzny pohľad na vec, si môžete vymeniť aj v ich prítomnosti. Deti tak získajú možnosť naučiť sa, ako s rešpektom vyriešiť spor dvoch strán. Vidia partnerský nesúhlas, bez obviňovania, zastrašovania, vyhrážania, nadávok, vydierania, manipulácie. Raz tak budú vedieť, ako viesť spor, ako sa majú správať a čo už nie je akceptovateľné. Preto je dôležité tiež spor pred nimi ukončiť. Niekedy sa totiž stane, že rodičia sa pohnevajú, deti to vidia a dospelí sa rozhodnú, že budú v hádke pokračovať neskôr, aby nezasiahli deti. Hoci to znie ako dobrý nápad, faktom je, že deti prídu o skúsenosť vyriešenia konfliktu a uspokojenia oboch strán. Nebudú ani tušiť, že sa rodičia nejako dohodli k obojstrannej spokojnosti. Stres z toho, že netušia, ako celá situácia dopadla, v nich môže pretrvávať. Preto je dobré aj vo vyhrotených chvíľach povedať, že niečo ľutujeme, že partnera ľúbime, že sa pokúsime nájsť riešenie.
Deti by mali vedieť skutočný význam slova „láska“, rovnako ako poznať jeho silný náboj. Naučiť deti láske je najlepšie činmi a komunikáciou. Ako takmer vždy, aj tu platí, že rodič je najideálnejším príkladom sám. Dieťa sa naučí, čo znamená láska a byť milované, keď ho rodičia objímajú, venujú mu svoj čas, hovoria mu: „Ľúbim ťa“. Ak ukazujete a dokazujete lásku deťom, dosť často ju dostanete späť v rovnakej podobe, v gestách, bozkoch, objatiach, či nakreslených obrázkoch.
Povedzte to deťom i partnerovi vždy, keď to cítite. Nečakajte na ideálnu príležitosť. Rešpekt Neprerušujte deti, keď rozprávajú, nezľahčujte ich starosti, nesmejte sa z ich trápenia. Ich názory sú hodné rešpektu, aj keď nie sú tak prelomové, ako vaše Pre ne sú stredobodom ich sveta. Podpora Stojte za svojimi najbližšími aj vo chvíľach, kedy by ste si najradšej zaťukali na čelo. Ak nesúhlasíte, povedzte svoj názor, ale pridajte, že dieťa sa na vás môže vždy spoľahnúť. Byť láskavým nestojí nič.
1. Po tom, čo vy prídete domov z práce a deti zo školy, vypnite si mobil aspoň na polhodinu a venujte im vašu plnú pozornosť. Bude sa im to páčiť, pretože budú mať istotu, že keď vám budú rozprávať o tom, čo bolo v škole, nebude vás nič rozptyľovať.2. Idete jesť? Pre nikoho, a obzvlášť pre deti, nie je zábava, keď musí zápasiť s reklamami alebo s neustálym písaním správ na mobile. Čas, keď jeme, je časom jedinečných momentov užívania si spoločnosti druhých.3. Menšie deti si chvíle, keď ste im čítali rozprávku na dobrú noc, zapamätajú navždy. Je to nesmierne upokojujúci zážitok, ktorý stmeľuje puto rodič-dieťa.4. Nespočetné množstvo štúdií ukazuje, že deti doslova prekvitajú, keď im preukazujete srdečnosť a náklonnosť. Dieťa sa bude cítiť milované a jeho mienka o sebe samom bude vyššia. Nie je potrebné to veľmi preháňať, jedna pusa alebo objatie za deň vám obom prinesú veľa dobra. Predpoklad, že dieťa sa stane agresívnym, antisociálnym alebo že bude trpieť inými poruchami správania, sa zmenší.5. Je to tak krásne, keď rodič alebo obaja rodičia môžu stráviť jedinečný čas s každým svojím dieťaťom osamote. Je to skvelé, pretože deti sa cítia výnimočné, keď okolo nemajú svojich súrodencov. Môže to byť čokoľvek od športovania cez varenie alebo pomáhanie pri práci.6. Zaslúžia si trest? Niektorí rodičia si stále myslia, že najefektívnejší a časovo najmenej náročný spôsob potrestania dieťaťa za zlé správanie je bitka. No dieťa to naučí, že násilie je účinný spôsob vyriešenia nezhôd a konfliktov. Kľúčom úspešného rodičovstva nie je “zapnúť lásku” vtedy, keď sú dobré, a odoprieť im ju, keď robia zle. Nie, láska nemá mať podmienky.7. Môže to byť krátky text alebo odkaz schovaný pod vankúšom. Môže to byť vtip, láskavá prezývka alebo čokoľvek, čo vášmu dieťaťu pripomenie, že naň myslíte.8. Keď sa rozprávate s deťmi, najlepší spôsob komunikácie je pozerať im priamo do očí. Očný kontakt je obzvlášť dôležitý v tejto dobe, keď je každý prilepený na obrazovku počítača, mobilu alebo iného zariadenia. Dieťa sa môže naučiť čakať, pokým si nezíska vašu plnú pozornosť, ale stojí to za to.9. Aký môže byť lepší spôsob dokázania lásky a odovzdania ľudského tepla než usmiatie sa na dieťa zakaždým, keď vstúpi do miestnosti. Okamžite sa uvoľní a bude vedieť, že jeho prítomnosť je cenená a že neotravuje.10. Koľkokrát ste svojim deťom povedali čo majú ako robiť, že sa majú slušne správať či to, že v aute si majú zapnúť pás? Rodičia často zabúdajú, že oni sami musia byť perfektnými vzormi, pretože deti správanie perfektne kopírujú. A preto vodu kážte, ale aj vodu pite.11. Rozhodujete sa? To, čo si zajtra oblečú do školy alebo to, čo navštívite počas dovolenky, môžete rozhodnúť spolu s vašimi deťmi.12. Počas rozhovoru mnoho detí povedalo, že sa cítili preťažené akciami, a že sa toho dialo príliš veľa. Túžili po čase s rodičmi, keď by sa iba hrali, zabávali, smiali… Jednoducho boli spolu.13. Môže mať problémy so šikanovaním v škole, so športovými trénermi… Ukážte mu, že sa staráte, požiadajte ho, aby vás zoznámilo s ľuďmi, ktorých sa to týka, a snažte sa prísť na príčinu napätia a nepokoja. Áno, môže to byť aj vina dieťaťa, ale ak nie je, budete mať ideálnu príležitosť ukázať mu, že ste tu preň, a tak sa stať jeho šampiónom.14. Keď vám dieťa dá odkaz, zábavný obrázok alebo krátku básničku, tým, že si ju odložíte medzi svoje poklady, mu ukážete, že vám na ňom záleží. Odkladajte si ich do špeciálnej zásuvky alebo zložky. Ukážte mu fotku, kde v kancelárii máte jeho vlastnoručne nakreslený obrázok. Všetky výtvory si môžete odfotiť a nahrať ich na sociálnu sieť.15. Keď vám dieťa rozpráva, čo sa stalo v škole, nikdy ho neprerušujte, ale vypočujte ho. To isté platí, keď sa s vami chce podeliť s knižkou alebo ukázať obrázky. Cítia sa tak milované a chcené. Ak ich rodičia ignorujú alebo sú veľmi zaneprázdnení, deti sú prvé, ktoré tým trpia, a dôsledky často trvajú až do dospelosti.
