Pristihnúť dieťa pri klamstve je nočnou morou každého rodiča. Ak sa tak stáva opakovane, je dôležité tento problém začať čo najskôr riešiť. Klamstvo je komplexný sociálny a komunikačný fenomén, s ktorým sa stretávame v bežnom i profesionálnom živote. V školskom prostredí predstavuje klamstvo závažný problém, ktorý ovplyvňuje nielen vzťahy medzi žiakmi a učiteľmi, ale aj celkovú klímu a etické hodnoty školy. V súčasnej dobe, poznačenej pandémiou, vojnou a informačným presýtením, sú deti obzvlášť zraniteľné voči dezinformáciám a klamstvám, ktoré môžu negatívne ovplyvniť ich vývoj a formovanie osobnosti.
Definícia a formy klamstva
Klamstvo je vyjadrenie nepravdy, tvrdenie niečoho, o čom vieme, že nie je pravda, alebo neexistuje racionálny dôvod veriť, že to pravda skutočne je. Chápanie pojmu a rozsahu klamstva je rôzne a zohľadňuje vek, situáciu, aj kultúrne osobitosti danej krajiny. Psychológia chápe ako skutočnú lož iba vedomé, t. j. úmyselné a zámerné získanie nejakej výhody na úkor druhého. Je to prekrúcanie skutočností za účelom osobného profitovania, v dôsledku čoho druhej osobe ubližujeme, priťažujeme jej, alebo inak ju znevýhodňujeme. Zmyslom lži je manipulácia a zavádzanie.
Lož má mnoho podôb. Klamať možno verbálne aj nonverbálne. To, či niekto klame situačne, resp. je kontinuálny klamár, je mimoriadne ťažké určiť. Medzi rôzne formy klamstva patria:
- Polopravda: Jedinec niečo podstatné vynechá, a tým vedome necháva druhého v mylných predstavách.
- Zahmlievanie: Hovoríme o skutočnosti, ktorá sa vzdiaľuje podstate problému.
- Milosrdná lož: Nemusí spôsobovať konflikt, pretože obaja aktéri situáciu zvyčajne flexibilne pochopia a porozumejú jej. Môže ísť o zníženie traumy z pravdy.
- Obranná lož: Volíme ju vtedy, keď hrozí, že odhalenie pravdy bude mať katastrofálny dôsledok.
- Omyl: Jedinec hovorí, písomne prezentuje ním dedukovaný výrok na základe predchádzajúcich informácií, ktoré sa však môžu rýchlo meniť.
- Diagnostické klamstvo: Pri niektorých duševných poruchách si človek nie je vedomý, že klame. Je presvedčený o skutočnostiach, ktoré nie sú pravdivé, že sa naozaj tak stali.
- Sebaklam: Človek presvedčí sám seba o pravdivosti výroku, situácie, ktorý nezodpovedá skutočnosti.
- Inštrumentálna, zámerná lož: Snaha zabrániť prezradeniu vlastnej viny a získať odmenu alebo prospech.
- Zbožné priania: Sú typické pre malé deti, sú vyvolávané detskou túžbou po tom, aby boli veci lepšie, ako sa v skutočnosti javia.
- Bájne klamanie: Dieťa nedokáže rozlíšiť fantáziu od skutočnosti. U malých detí je tento stav považovaný za normálny.
- Nutkavé klamanie: Dieťa si je vedomé, že nehovorí pravdu, ale nevie, prečo to robí, nie je mu jasný jeho vlastný motív.
- Prosociálne klamstvo: Zámerná lož, kedy bývajú v pozadí skryté pozitívne motívy.
- Nevedomá obrana: Dieťa nie je schopné samo sebe priznať, že sa dopustilo niečoho zlého a tiež podvedome tento stav tají.
Deti sa veľa učia pozorovaním. Ak vidia, že rodičia sú úprimní v každodenných situáciách, budú mať tendenciu to napodobňovať. Deti kopírujú správanie svojich rodičov a dospelých okolo seba. Takže, ak vidia klamať vás, je pravdepodobné, že začnú klamať aj ony. Ak im poviete, že ste príliš zaneprázdnení na to, aby ste sa s nimi hrali, ale potom vás nájdu, ako nič nerobíte, začnú odzrkadľovať vaše správanie. Deti vidia, že niektorí dospelí ľudia klamú počas celého dňa. Aj keď väčšina lží môže byť nevinná, malé deti nevedia rozoznať rozdiel vo veľkosti lži a ani jej dôvod.
Príčiny klamstva v škole
Klamstvo v škole má rôzne príčiny, ktoré súvisia s vývojom dieťaťa, jeho sociálnym prostredím a školskou klímou. Medzi najčastejšie príčiny patria:
- Snaha vyhnúť sa trestu: Deti často klamú, aby unikli trestu za svoje prehrešky alebo zlé výsledky v škole.
- Strach zo zlyhania: Deti, ktoré majú strach zo zlyhania alebo z negatívneho hodnotenia, môžu klamať, aby si zachovali dobrý obraz o sebe.
- Túžba po pozornosti: Klamstvo môže byť spôsob, ako upútať pozornosť učiteľov alebo spolužiakov.
- Snaha získať výhodu: Deti môžu klamať, aby získali výhodu oproti ostatným, napríklad pri testoch alebo v súťažiach.
- Napodobňovanie: Deti sa učia napodobňovaním správania dospelých a rovesníkov, preto ak vidia, že klamstvo je v ich okolí bežné, môžu ho tiež začať používať.
- Nedostatok sebadôvery: Klamstvo môže byť prejavom nízkeho sebavedomia a snahy zakryť svoje nedostatky.
- Vplyv médií a dezinformácií: V dnešnom svete sú deti vystavené množstvu nepravdivých informácií a klamstiev, ktoré môžu ovplyvniť ich vnímanie sveta a morálne hodnoty.
- Problémy v rodine: Problémy v rodine, ako sú hádky, rozvod alebo nedostatok pozornosti, môžu viesť k tomu, že deti začnú klamať.
Nástup do školy je pre dieťa ďalšia obrovská zmena. Je to veľmi dôležité, pretože len potom budeme schopní vcítiť sa do srdca dieťaťa a pochopiť ho. Ako som už písala v mojom blogu o nástupe do škôlky, myslím si, že tieto ťažkosti sú najviac spojené so strachom, ktoré dieťa pociťuje. Obáva sa, že „mama sa pre neho už nevráti“. Tento istý strach sa môže vynoriť aj v prvom ročníku v škole. Ako prvé, s čím sa školáčikovia stretnú, je to, že všetko je pre nich neznáme. Noví ľudia, spolužiaci, iný priestor a pravidlá. A to všetko naraz. S tým je spojený ich pocit neistoty, ktorý môže neskôr prerásť do sebaspochybňovania. Preto je veľmi dôležité rozprávať sa s dieťaťom o všetkom novom. A ak sa cíti neisto, netreba ho hodnotiť, ale byť k nemu chápavý. Tá jeho neistota je prirodzená, pretože vychádza z odvekej túžby patriť k celku. Na jednej strane sme individualisti, ale zároveň sme súčasťou „vyšších štruktúr“: rodiny, určitých skupín, spoločenstva, prírody a nakoniec najvyššieho celku. A kolektív pre deti stretnutie s celkom rozhodne predstavuje.
Úprimne, spomeňme si napríklad na naše prvé dni v novej práci. Ako sa cítime? Aj najväčší extroverti zažívajú v hĺbke svojej duše neistotu. Zažila som to aj ja na vlastnej koži. Tu však pomôže len prijať tento pocit. U detí je ale samozrejme potrebná aj podpora rodičov, vysvetlenie, že je tento pocit úplne prirodzený. Ak však budeme dieťa hodnotiť, porovnávať ho s inými deťmi alebo spochybňovať jeho vlastné videnie sveta, tak mu iba ublížime. Je to, ako by sme mu povedali, že je jeho prirodzenosť niečím zlým. A nezabúdajte, byť jemným neznamená byť slabým.
Vplyv školy a hodnotenia na detskú psychiku
Ďalším, veľmi silným nástrojom školského zariadenia, ktorý vnímam ako „nebezpečný“, sú pravidlá v škole, ktoré učia deti báť sa dopustiť sa chyby. Známkovanie, nezdravá súťaživosť, spôsob hodnotenia a prejavu pedagógov… toto všetko, krok za krokom, umelo vytvára prežívanie v ilúzii strachu. A pritom robiť chyby je úplne prirodzená vec, veď práve vďaka nim môžeme ďalej rásť. Aj deti v škole je potrebné naučiť, ako nás naše omyly môžu posúvať dopredu.
Nechcem, aby ste moje názory chápali ako negatívny postoj voči školstvu. Ja si prácu učiteľov vážim a myslím si, že ani nie je úplne v ich silách niečo diametrálne meniť, aj keby mnohí z nich určite chceli. Môj syn chodí síce do súkromnej, ale pritom normálnej školy. Iba hovoriť o tom, aké je všetko zlé, nie je riešenie. Momentálne je to takto a ja len hľadám riešenie v rámci možností, ktoré dnes mám. „Umožňujem" svojim deťom, aby boli prirodzene „omylné" a stojím vždy pri nich.
Všimla som si, že mnohí rodičia majú tendenciu sústrediť svoju pozornosť a energiu na výsledky a aktivity svojich detí. Aký majú prospech, na aké krúžky chodia, čo dokážu. Toto všetko je pre dieťa bezpochyby prínosom, avšak len vtedy, ak je to vyvážené so starostlivosťou o jeho pocitovú stránku. Pre mňa osobne, známky a úspechy v prvom ročníku nemajú veľkú hodnotu. Nehovorím, že sa so synom neučím alebo ho nepodporujem, aby sa snažil. To nie. Len hovorím, že pre mňa má oveľa väčšiu hodnotu jeho pocitový svet. Krúžky si vyberá on sám. Ponúknem mu, motivujem ho, ale snažím sa neprekročiť zdravú hranicu medzi jeho prirodzenými ambíciami a výzvami, čo produkuje moje ego. Chcem, aby objavoval svoje talenty a sám pocítil túžbu ich rozvíjať.
Citovala som zo žiackej knižky mojej dcéry, kde sa smutné modré jednotky krčili medzi obrovskými červenými poznámkami s výkričníkmi. Po celý život sa totiž s našimi deťmi o všetkom rozprávame - a odrazu príde škola, kde je zo všetkého najviac potrebné TICHO SEDIEŤ a odpovedať iba na vyzvanie. Nezáleží na tom kto ste, aké máte vzdelanie, aký máte prístup k svojmu dieťaťu, ako vidíte svet - na to, čo s Vaším dieťaťom urobí POVINNÁ ZÁKLADNÁ škola, nemáte absolútne nijaký vplyv. Škola nielen s deťmi, ale aj s Vami ako rodičmi a daňovými poplatníkmi, z ktorých vlastne žije, komunikuje výhražne a z pozície sily. Formálne existujúce Rady školy, kde majú rodičia zastúpenie, sú na smiech a ak náhodou zaprotestujete individuálne, len sa tešte na to, ako to odnesie Vaše dieťa najneskôr pri vysvedčení. Áno, existujú školy pre nadané deti, aj rôzne súkromné školy s inými princípmi, ale predsa, tých obyčajných základných škôl je najviac. - škola presadzuje nekomunikáciu a nespoluprácu („Neopisovať! - v takmer všetkých predmetoch prevláda memorovanie faktov, ktoré starnú ešte skôr, ako učebnica vyjde a navyše sa dajú vyhľadať kdekoľvek v knižnici, či na Internete? Už desať rokov sa v našom školstve reformuje reformované a každá ďalšia reforma prinesie iba zhoršenie situácie. Je jasné, že peňazí je málo, úroveň školstva katastrofálna, ale dôsledky nesie stále ďalšia a ďalšia generácia detí. Odpoveďou detí na teror a násilie je agresivita, drogy, samovraždy - všimli ste si, že všetkého dramaticky pribúda? Kedy sa naši učitelia spamätajú a začnú deťom poskytovať to, čo potrebujú najviac ? O koľko peňazí sa im musí zvýšiť plat? Koľko teda stojí láska, vľúdnosť, tolerantnosť a záujem?
Plač dieťaťa pri nástupe do škôlky | Teleráno
Ako reagovať, keď dieťa klame
Keď nám deti klamú. Všimli ste si v poslednom čase, že Vám deti začali hovoriť nie úplne všetko, alebo Vám dokonca priamo klamú? Nie je to nič, z čoho by ste mali mať seriózne obavy. Takéto správanie je totiž úplne prirodzenou súčasťou zdravého vývoja dieťaťa. Chcú sa vyhnúť problémom: Deti často klamú, aby unikli trestu alebo aby sa nedostali do problémov. Skúšajú našu reakciu: Aj zvedavosť môže viesť ku klamstvám. Prikrášľovanie skutočností: V hlavnej úlohe s detskou fantáziou. Pýtanie pozornosti: Klamanie môže byť často aj volaním o pozornosť. Získanie toho, čo chcú: Klamstvá môžu slúžiť ako účinná stratégia, ako dosiahnuť to, čo práve chcú.
Buďte pokojní a trpezliví: Ak je zjavné, že Vám dieťa práve klame, pokúste sa zachovať kľud a rozvahu a vyhnite sa prehnanej a frustrovanej reakcii. Skúmajte, prečo sa to stalo: Je to preto, lebo sa chcú vyhnúť trestu? Chcú viac Vašej pozornosti, alebo iba testujú hranice? Vyhnite sa obviňovaniu: Namiesto priameho obvinenia z klamstva skúste položiť otvorené otázky typu „Povedal si mi, že si si včera dokončil domáce úlohy, ale pani učiteľka mi povedala, že to tak nebolo." Majte jasné očakávania: Jasne vysvetlite dieťaťu Vaše očakávania, čo sa týka úprimnosti. Vysvetlite, že úprimnosť je základným kameňom šťastnej rodiny. Buďte vzorom úprimnosti: Deti nás neustále pozorujú a učia sa od nás. Chváľte úprimnosť: Keď sú k Vám deti v ťažších situáciách úprimné, všímajte si to a pochváľte ich za to. Nevytvárajte prostredie pre klamstvá: Snažte sa vytvárať atmosféru, kde sa Vaše deti cítia komfortne s hovorením pravdy. Zamerajte sa na riešenie problému: Namiesto toho, aby ste sa stále venovali konkrétnej lži, pokúste sa preniesť energiu na riešenie problému. Buďte trpezlivý a nevzdávajte to: Zmena v správaní si často vyžaduje viac času. Vždy je potrebné pristupovať trpezlivo avšak bez prestávky. Nezabúdajte si všímať pokroky a buďte vždy k dispozícií pre rady a odpovede na otázky. Pamätajte, každé dieťa je iné a to čo zaberá na jedno dieťa, nemusí fungovať na to druhé. Prispôsobte svoj prístup povahe a fáze vývoja Vášho dieťaťa.
Keď zistíte, že vás dieťa oklamalo, ujasnite si najskôr dôvod jeho správania. Trestať dieťa príliš často, tiež nie je najlepšie východisko. Ale ak už k tomu dôjde, osvedčuje sa trestať školáka zvlášť za to čo vyviedlo a zvlášť riešiť pravdu či lož. Ak sa dieťa k niečomu prizná, mala by to byť preň poľahčujúca okolnosť, je to paradoxné, ale mali by ste ho vlastne odmeniť. Napríklad tým, že mu nezakážete jeho obľúbenú činnosť, čo môžete spraviť vtedy, keď zistíte, že vám klamalo. Či vám dieťa povie v budúcnosti pravdu, záleží vo veľkej miere na vás, rodičoch. Ak prijmete priznanie sa k prehrešku s kľudom, tak nie je dôvod na to, aby sa vás snažilo naďalej klamať. Keď vie, že budete kričať a nadávať, radšej sa v budúcnosti neprizná, pretože tým vôbec nič nezíska. Uistite svoje dieťa o tom, že hovoriť pravdu sa oplatí. Ak aj vaša ratolesť niečo vyvedie, a prizná sa k tomu, vždy je to tá lepšia alternatíva než klamstvo. Preto by rodičia mali byť pripravení na to, že sa s pravdou občas dozvedia aj nepríjemnosti.
Dovolte deťom byť zraniteľnými, vytvorte im priestor, aby mohli bez strachu hovoriť o ich chybách a nesúďte ich za ne. Len tak ich naučíte, ako sa vďaka týmto „prešľapom“ dá rásť. Ako sme my - rodičia oporou pre naše deti na ich ceste životom. A ako veľmi im vieme pomôcť. A až potom si môžeme s ľahkosťou v duši povedať, že škola a život ich naučí. A naozaj to tak je. Potrebujú byť ale pripravené a silné, potrebujú byť samy sebou, potrebujú si veriť, aby mohli ustáť skúšky sociálnych „nástrah“ sveta v ktorom žijeme a vďaka nim rásť.
My - rodičia sa často schovávame za rolu hrdinu. Robíme to preto, lebo aj pre nás je to veľká zmena a kdesi v hĺbke srdca dobre vieme, že aj pre to dieťa v nás to bol kedysi dávno jeden z najzložitejších krokov v živote. Bojíme sa, že niečo „pokašleme“. Hrdina v nás hovorí, že všetko zvládneme. Často sme to aj my počúvali: „Zvykneš si...“ Pritom sa bojíme opýtať dieťaťa, ako sa v škole cítilo. Veď, čo keby nám náhodou odpovedalo, že zle, že si ho tam nikto nevšímal alebo sa mu niekto smial alebo že ostatní spolužiaci majú kamarátov a ono nie. Ak sa s ním rodič nerozpráva, musí si riešiť tieto traumy pocity, ktorým často nerozumie. Ak sa cíti bezmocne, prejaví sa to na jeho správaní a my sa potom môžeme dookola pýtať samých seba, aj susedov, čo mu je, a nechápavo krútiť hlavou, prečo sa tak zrazu zmenilo jeho správanie. Veď doteraz všetko bolo v poriadku. Pozitívny, povzbudzujúci prístup typu „všetko zvládneme“ je základ, ale pýtajte sa svojich prváčikov, ako sa cítia. Aké zážitky mali v škole a aké pocity to v nich vyvolalo, aký majú názor na rôzne situácie. A keď sa otvoria, len ich počúvajte. Počúvajte ich a ešte raz počúvajte, až kým nedokončia to, čo chcú povedať a s „dávaním rozumov“ radšej počkajte. Možno budete prekvapení a naučíte sa niečo nové. Mimochodom, úprimné načúvanie tomu druhému dáva krásny pocit slobody. Ale to je už o inom.