Znejú vám tieto slová povedome? Spoznávate svoju situáciu v opise tejto maminky ľ,ť ročného synčeka? Nie ste v tom sami. To, čo prežívate, je veľmi pravdepodobne prirodzená súčasť vývinu dieťaťa. Obdobie, ktoré zvykneme nazývať obdobím vzdoru, je v skutočnosti obdobím intenzívnych zmien, náročných, no dôležitých.
Ak chcete s týmto obdobím vedieť pracovať, v prvom rade je nevyhnutné mu porozumieť. Pochopiť, prečo vaše dieťa reaguje tak, ako reaguje, čo sa deje v jeho mozgu a nervovom systéme, ako to súvisí s jeho temperamentom, potrebou samostatnosti, ale i s výchovou či vašim prístupom a komunikáciou, pozývame vás na ďalšiu tému v rámci zážitkového vzdelávania Nástroje rodičovstva. podpora rozvoja vlastnej regulácie a regulácie dieťaťa.
Obdobie vzdoru
Obdobie vzdoru prichádza medzi druhým a tretím rokom života dieťaťa a trvá približne rok. Sprevádza ho hádzanie o zem, zlosť alebo plač, ak dieťa nedosiahne, čo chce. "Deti v tomto veku cítia potrebu presadiť sa a neustále dohadovanie sa s rodičmi je jedným zo spôsobov, ako získať sebadôveru,“ hovorí John Sargent, profesor psychiatrie na Baylor College of Medicine v Houstone. Aj keď „nie obdobie“ je normálny a zdravý spôsob vývoja dieťaťa, rodičia sa počas neho často cítia vyčerpane a bezmocne.
Zamyslite sa nad tým, koľkokrát denne od vás dieťa počuje príkazy typu: „Nelez na stoličku,“ „Nechytaj toho psa,“ „Nerob to.“ Nečudujte sa potom, že vaše dieťa je podráždené. Zároveň vás v tom chce napodobňovať a aj ono chce čo najviac hovoriť nie. Skúste teda taktiku, že namiesto upozornenia, čo nechcete, aby dieťa urobilo, povedzte, čo chcete. Napríklad nehovorte dievčatku vopred, aby sa v nových šatách neváľala po podlahe, ale navrhnite, nech si pekne sadne na gauč, aby šaty ostali čisté.
Stratégie, ako premeniť "nie" na "áno"
- Možnosť obmedzeného výberu je ten najlepší spôsob, ako zamedziť odmietnutiu zo strany dieťaťa. "Chceš si obuť modré alebo červené topánky?" "Dáš si džús alebo mlieko?" "Budeš sa pekne hrať s Natálkou, alebo ideme už domov?“ Táto technika funguje ideálne a dá sa použiť na všetky možné situácie. Dieťaťu dávate slobodu, aby si mohlo vybrať, na druhej strane mu obmedzíte možnosti a zabránite povedať nie.
- Je menej pravdepodobné, že váš nezbedník dostane na ihrisku záchvat hnevu, ak mu vysvetlíte, prečo by sám nemal liezť na vysokú preliezačku. „Väčšina batoliat je schopná pochopiť jednoduché vysvetlenia, avšak nemali by ste zachádzať do prílišných detailov, ktoré by mohli dieťa zmiasť,“ tvrdí Deborah Laible, profesorka psychológie na Lehigh University v Pennsylvanii.
- Deti milujú opakovať všetko po dospelých. Ak má napríklad batoľa problémy pri obliekaní, povedzte mu: „Mne je zima na nohy, idem si obuť ponožky.
- Existujú určité situácie, kedy vaše dieťa vždy povie nie. Ak vaša dcéra práve robí čajový večierok pre bábiky a vy jej poviete, že je čas na sprchovanie, určite vás odmietne. Ak jej ale hravou formou navrhnete, aby ste počítali kroky do kúpeľne a pritom si spievali obľúbenú pesničku, tak sa vám to skôr podarí.
- Chváľte vaše dieťa vždy, keď spraví niečo dobré alebo správne. Keď si dokáže obliecť nohavice, správa sa statočne u lekárky, požičia hračky na ihrisku. Naopak je dôležité, nedať dieťaťu sladkosť len preto, aby ste zmiernili jeho zlostné správanie v supermarkete. Zapamätá si to a nabudúce sa bude správať ešte horšie.
Prídu chvíle, keď aj vaše najlepšie úsilie vyjde nazmar a vy ste nútení rázne zakročiť. Ak sa napríklad dieťa zastaví uprostred križovatky a odmieta ísť ďalej, nebudete ho prehovárať alebo vysvetľovať, jednoducho ho nasilu odtiahnete. A bezpečnosť dieťaťa nie je jediný dôvod, kedy rozhoduje výlučne rodič.
Rozmaznanosť vs. prirodzené správanie
Rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Doprajú im veci, ktoré nepotrebujú, chránia pred náročnými výzvami a uľahčujú im existenciu. Čo znamená, že ich nepripravia na skutočný život, ale naopak rozmaznajú. Robíte to aj vy? Toto sú znaky, že áno.
Každé dieťa má svoje dni blbec, tak ako aj my dospelí. Rozmaznané dieťa je však v „Ja stave“ permanentne, čo znamená, že sa všetko vždy musí točiť okolo neho. Psychologička Michele Borba tvrdí, že rozmaznané deti očakávajú, že všetko sa musí podriadiť ich potrebám, prianiam, pocitom, a všetci ostatní sú druhoradí.
Je potrebné uvedomiť si, že batoľatá nemožno rozmaznať.
Plačú a vyvádzajú preto, lebo nevedia zvládať svoje emócie. Takisto dieťa, ktoré mrnčí a je náladové nemusí byť nutne rozmaznané. Nálada a správanie detí záleží od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku. Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru či pociťuje hlad.
Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú. Povedzme si úprimne, nie sme aj my dospelí nervóznejší keď sme hladní, a napätejší, keď sme dobre nespali? Myslite na to a trpezlivo dieťa veďte k uvedomovaniu si týchto spojitostí.
Dieťa je váš výtvor, jeho rozmaznanosť vaša práca
Deti sú produktom rodičov, odrážajú všetko, čo do nich vkladáme - naše slová, činy, správanie voči nim. Rozmaznanosť je taktiež naučený rys. Deti sú veľmi chytré a pokiaľ vidia vo výchove dieru, využijú ju vo svoj prospech. Tak tomu je aj v prípade rozmaznanosti - osvojujú si ju kvôli nesprávnej rodičovskej výchove.
Ak vaše dieťa vykazuje tieto črty, zamyslite sa v prvom rade nad sebou.
- Má záchvaty hnevu, keď nedostane to, čo chce: Ako som spomenula, u malých detí je záchvat hnevu či plaču normálny - je to súčasť vývoja, v ktorom sa učia emócie zvládať. Ak je však staršie a školou povinné, záchvaty hnevu sú manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté. Ak mu aj sľúbite, že pôjdete na zmrzlinu po obede, začne vyvádzať, pretože ju chce teraz a chce ju hneď.
- Nedokáže sa vysporiadať s domácimi prácami: Rodičia, ktorí nevedú svoje deti ku starostlivosti o domácnosti, robia obrovskú chybu. Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom. Márne sa môžete po pár rokoch sťažovať, že vám dospievajúce dieťa nepomôže - nuž, pohodlnosti ste ho naučili vy. Ak dieťa doma nenaučíte pomáhať, odopriete mu osvojenie si základných znalostí starostlivosti o samého seba.
- Žiada, aby ste mu venovali všetok voľný čas: Rozmaznané dieťa sa necíti ako súčasť rodiny - väčšieho spoločenstva - ono sa cíti nad ním. Je centrom vesmíru, pupok sveta a očakáva, že sa bude všetko točiť okolo neho. To znamená, že vyžaduje aby ste skákali ako píska, venovali mu všetok čas kedykoľvek si povie. Nie je samostatné, čaká, že ho budete zabávať vy.
- Často sa sťažuje, že sa nudí: S predchádzajúcim bodom úzko súvisí aj pociťovaná nuda. Rozmaznané dieťa je obyčajne chránené od všetkých náročností, preto sa ani nenaučilo snažiť v niečom vyniknúť a „zažrať“ sa do záľuby poriadne. Nemá trpezlivosť, aby vytrvalo napríklad pri maľovaní, a z toho dôvodu sa často nudí - a obracia sa na rodiča ako osobného animátora, hoci má vek na to, aby sa pozabávalo samé.
- Nevychádza s rovesníkmi: Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože čo sa doma naučilo nekorešponduje s reálnym svetom. Doma mu rodičia vždy vyhoveli, dopriali po čom túžilo, ale rovesníci a skutočný svet „tam vonku“ takí zhovievaví nie sú. Dieťa sa nenaučilo brať do úvahy a zohľadňovať potreby druhých, chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev.
- Neznáša súťaženie: Rozmaznané dieťa neviedli rodičia k tomu, aby sa zlepšovalo a cibrilo svoje kompetencie. Všetko mu dávali pod nos na tanieri, bez toho, aby ho podporovali v snahe usilovať sa o čo najlepšie výsledky. Takéto dieťa je zvyknuté, že sa snažiť nemusí a všetko dostane - rodičia ho chránili pred povinnosťami, zlyhaním a nemali trpezlivosť viesť ho k trpezlivosti. Z toho dôvodu nie je schopné užívať si spoločenské aktivity a športy, v ktorých sa súťaží hoci aj priateľsky. Keď si dieťa uvedomí, že nie je v niečom úžasné (ako mu to mohli dať rodičia pocítiť), odmietne sa hier zúčastniť.
- Má nízku sebadôveru: Mohlo by sa zdať, že tieto deti budú prehnane sebavedomé, no nie je tomu tak. Dieťa je síce chované ako v bavlnke a rodičia mu možno dali pocítiť, že nemusí nič robiť a aj tak dostane všetko, no skôr či neskôr sa stretne s reálnym svetom. V skutočnom svete to nefunguje tak ako doma, ľudia mu nevyhovejú. V skutočnom svete si musí veci vybojovať, pracovať na nich, stanoviť si ciele, za ktorými potom tvrdo pôjde. Tieto deti nemali príležitosť vybudovať si pocit kompetencie, ktorý je potrebný na to aby si verili. Keď nemajú sebadôveru, o to viac obviňujú svet za to, že sa nemajú dobre a nemajú to čo chcú.
- Hovorí s vami ako s kamarátom: Rodičia sú piliere rodiny, ktoré majú dieťa vzdelávať, učiť morálke a viesť k spokojnému a harmonickému životu. Urobia tak pevnými a stabilnými hranicami a pravidlami, ako aj láskou a bezpečím. Rozmaznané dieťa toto nemá; rodičia pravidlá nemajú, alebo ich menia až veľmi často či upúšťajú od nich, takže dieťa si vždy vydobyje svoje. Naučí sa, že pravidlá nič neznamenajú a na neho rozhodne neplatia. V podobnom duchu sa začne správať aj k rodičom - nie sú autorita, ale osoby, s ktorými je veľmi jednoduché manipulovať. Dieťa si to uvedomuje a využíva to - rozpráva sa s rodičmi často ako s podriadenými, neprosí a neďakuje, prikazuje. Na výzvy či prosby nereaguje, nepomôže, je neochotné pristúpiť na kompromisy.
- Vyžaduje špeciálne zaobchádzanie: Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá. Cíti sa byť dôležitejším ako rodina, a dáva to patrične najavo. Ak sa mu nepáči, že celá rodina bude mať na večeru cestoviny, začne mrnčať, že chce syr a hranolky - a mrnčí dokým to nedostane. Takže rodič varí dve večere; takéto požiadavky/chovanie sa opakuje častejšie a častejšie, dokým je rodič ochotný vyhovieť.
- Vždy si pýta viac: Je jedno koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo. Keď sa spravodlivo po večeri rozdelí napríklad zmrzlina, dieťa sa nebude pozerať do svojej misky, ale brať porcie zmrzliny súrodencom či vám. Keď dáte každému tyčinku, tú svoju si rýchlo zje a pritom už načahuje ruky po tyčinke matky či otca.
Prerušovaný Pôst: Je TOTO Chudnutie BEZ Cvičenia a Diét? (Bývalý Kulturista Prezrádza Odpoveď)
Rozmaznanosť je naučená, dá sa teda odučiť
Klinická psychologička Laura Merkham hovorí: „Deti konajú ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“ Pokiaľ musíte vášmu dieťaťu ponúknuť úplatok, aby urobilo čo má urobiť, niečo je veľmi zlé. Klinická psychologička Suzanne Gelb upozorňuje, že v takomto prípade sa nedivte, ak požiadate 8 - ročného aby si odložil špinavý tanier a ono sa spýta Čo za to/Koľko mi zaplatíš?
Ak vidíte znaky rozmaznaného dieťaťa u toho vášho, nezúfajte. „Pamätajte, že neexistuje gén na rozmaznanosť. Je to naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie,“ tvrdí psychologička Michele Borba.
Ako na to?
- Nechajte ich plakať a hnevať sa, ale neustupujte. Použite empatiu, zároveň však držte pevne stanovené limity a pravidlá.
- Naučte sa hovoriť dieťaťu nie bez pocitu viny.
- Nenechajte dieťa vyhrať. Ak bolo zvyknuté, že vytrvalým mrnčaním, plačom a záchvatmi dostane čo chce, musí naraziť na pevnosť a neústupnosť rodiča aby sa poučilo a odnaučilo rozmaznaným manierom.
- Hranice a limity stanovte s empatiou a porozumením. Na dieťa sa vzťahujú povinnosti ale i práva. Nemusíte byť tyran aby ste dieťa naučili správne sa chovať.
- Pamätajte si, že deti akceptujú limity lepšie ak cítia láskyplné spojenie s rodičom.
- Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti za všetko, čo máte - a to najmä nemateriálne.
- Učte deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých (Ako sa asi cítil tatko, keď si mu vzal jeho kúsok koláčika? Ako sa cítil tvoj kamarát, keď si mu hodil piesok do vlasov - páčilo by sa ti, ak by to niekto urobil tebe?).
- Keď je všetko v živote dieťaťa moje moje moje, nasmerujte jeho pozornosť na naše.
- Nepodriaďujte všetko dieťaťu. Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny (Spýtajme sa ocka, čo by dnes chcel robiť).
- Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest.
Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Nie vždy to pri výchove detí ide ľahko. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť. Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stávajú veľkým umením. Na to, aby svoje poslanie zvládli čo najlepšie, majú vždy pri sebe rady skúsených odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú denne už dlhé roky.
Časté chyby vo výchove a ako sa im vyhnúť
Nie vždy to pri výchove detí ide ľahko. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Následujúce metódy sú kontraproduktívne a môžu viesť k zhoršeniu správania dieťaťa.
- Vyčítanie zlého správania: Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
- Otázky: „Prečo?“: Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „ Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.
- Prosenie a prosíkanie: Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre.“ Autorka knihy nemá nič proti priateľskej prosbe. V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? Vtakej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť“. Annette Kast-Zahn však upozorňuje rodičov, že pokiaľ svoju bezmocnosť a smútok otvorene ukážu raz, môže to na ich dieťa zapôsobiť a uviesť do chodu proces zmeny v správaní. Tento prostriedok však treba používať naozaj veľmi zriedkavo. Predstavte si, že by ste svoje dieťa v slzách o niečo prosili každý týždeň alebo dokonca každý deň. Ako vás potom môže brať vážne? V najlepšom prípade vás poľutuje. Takže, keď svoje dieťa o niečo prosíte, musíte počítať aj s odmietnutím.
- Výzvy bez následkov: Určite poznáte aj túto situáciu. Svoje dieťa vyzvete raz alebo niekoľkokrát, aby niečo urobilo alebo, aby s niečím prestalo. Vaše dieťa však nereaguje. Čo sa stane potom? Nič! Vaše napomenutie, či výzva skončia vo vzduchoprázdne. Priebeh je vždy rovnaký. Rodičia dieťaťu jasne oznámia, čo od neho žiadajú. nevykoná. Rodičia teda záležitosť nechajú tak, ďalej nič neriešia. Svoju výzvu si nepresadia. Čo sa z toho dieťa naučí? „To, čo odo mňa rodičia chcú, nie je dôležité. Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé.
- Vyhrážky bez realizácie: Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“ Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič! S vysloveným AK-TAK chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti. Potajom dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie. Dúfajú, že nebude nutné konať. Väčšina rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne. Napriek tomu zas a znova často robia tú istú chybu. Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, deti vás prestanú počúvať úplne. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.
- Ignorovanie nevhodného správania: Ignorovať sa dá nevhodné správanie dieťaťa, ale dá sa ignorovať aj celé osobnosť dieťaťa. Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné. Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť. Pokiaľ však takémuto správaniu nebude venovaná pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú. Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak. Predstavte si nasledovné: Šesťročné dieťa vás kopne do píšťale vždy, keď sa mu niečo nepáči. Alebo váš deväťročný syn denne hrubo nadáva. Čo si o vás asi vaše dieťa pomyslí, keď si takéto správanie nebudete všímať, keď sa budete tváriť, že sa nič nedeje a aj naďalej sa k nemu budete správať milo? Pravdepodobne si bude myslieť: „Rodičom je úplne jedno, ako sa správam. Takže si môžem robiť čo len chcem!“ A stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť. Skôr či neskôr prasknú každému rodičovi nervy. Ignorovanie sa náhle môže zmeniť na záchvat zlosti a hnevu alebo na príliš tvrdý trest, pokiaľ sa rodičia prestanú ovládať. Ignorovanie je istý začiatok boja o pozornosť. Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú. Pokiaľ dieťa provokuje dosť dlho, môže byť reakcia rodičom veľmi silná a nepriateľská. Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa.
- Nepriateľské reakcie: Nepriateľské reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu. Tá znie: „Nemám ťa rád!“ Rodičia túto správu vyslať nechcú. Nerobia to zámerne. Väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním. Väčšinou im je to potom ľúto.
- Výčitky a nadávky: Vyčítate svojmu dieťa jeho zlé vlastnosti: „ Si taký nešikovný! Všetko pokazíš! Si proste neznesiteľný! Už to s tebou ďalej nevydržím!“ Takýmito výčitkami vôbec nekritizujete správanie svojho dieťaťa. Miesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. Čo to v dieťati vyvolá? Určite žiadnu snahu svoje správanie zmeniť. Namiesto toho sa začne o vašu pozornosť usilovať ešte viac. Okrem toho môžu u neho vzniknúť pocity viny a túžba po pomste. Takéto výčitky pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne. Ničia ho rýchlo a dôkladne. Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte. Niektoré deti sa vyľakajú. Iným je váš krik vodou na mlyn každodenného boja o moc. „Ja, malý človiečik, som dokázal priviesť svojho veľkého otecka na pokraj zúrivosti. Okrem mňa to nedokáže nikto! Absolútne sa prestal ovládať! Musím byť naozaj šikovný, keď som to dokázal!“ Iné deti akože nič nepočujú. Chránia sa tým, že vypnú a nepočúvajú. Všetci dobre vieme, prečo na svoje deti kričíme. Dávame voľný priebeh svojmu hnevu, nech sa už zlostíme na čokoľvek. Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho. Vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie našich detí.
- Prísne tresty: „Ak si okamžite neupraceš, máš celý týždeň domáce väzenie. Pokiaľ vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať. Avšak ten nepriateľský tón určite zaznamená. Cíti sa odmietnuté a odstrčené. Tresty môžu Vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým. Prísne tresty môžu účinkovať dvoma spôsobmi. Možno ste na svoje dieťa urobili dojem. Ďalším trestom sa chce vyhnúť, a tak zmení svoje správanie. Prečo to urobí? Zo strachu. Druhá možnosť je aj taká, že prekukne vašu hru, pochopí, že ste bezmocní. Vaše tresty sú mu ľahostajné.
- Bitka: Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa. Tak ako pri prísnych trestoch aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie. Čo vtedy robiť? Najlepšie je deti poprosiť o odpustenie a dať im čas, aby si v sebe pocity spracovali a odpustili.
Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka majú niečo spoločné. Sú prejavom rodičovskej bezmocnosti. Všetci rodičia sa dopúšťajú chýb vo výchove. Všetci rodičia majú ľudské slabosti. Väčšina má výčitky svedomia.
Vývin reči
Spozorovali ste u svojho dieťaťa určitú odchýlku vo vývine reči? Má problém s artikuláciou? Rozpráva zrozumiteľne? Má širokú slovnú zásobu? Ak sa vám niečo nezdá, hneď vyhľadajte odbornú pomoc a navštívte logopéda. Čím skôr problém začnete riešiť, o to skôr sa môže porucha reči liečiť.
Dieťa sa vyvíja vo všetkých smeroch. Či už fyzicky, mentálne, motoricky, rozvíjajú sa jeho obzory, možnosti, schopnosti, a tiež sa vyvíja aj jeho vnímanie a reč. Prvé zvuky dieťa vydáva už okolo prvého mesiaca života. Ide však len o náhodné zvuky bábätka. Prvé slová, respektíve hlásky, dieťa tvorí okolo siedmeho mesiaca, a to opakovaním toho, čo počuje. V druhom roku sa dieťaťu viac rozvíja slovná zásoba a je schopné vyslovovať ťažšie a dlhšie slová. Keď má dieťa dva a pol roka, vyjadruje slovami činnosti, ktoré sa v jeho okolí dejú a sleduje ich, napríklad mama papá a tak ďalej. Tretí rok dieťaťa je špecifický častým opakovaním slova „Prečo?“. Je to obdobie prudkého vývoja reči. Od štvrtého roka dieťaťa je potrebné sledovať, či správne vyslovuje jednotlivé hlásky. Predškolák by mal dosiahnuť určitú úroveň vo vývine reči. Malo by mať schopnosť pohotovo komunikovať. Vety by malo dieťa skladať z piatich slov. Všetky tieto úrovne vývinu reči musia byť predškolákom zvládnuté. Ak však niektorá zo spomínaných vlastností nie je dostatočne rozvinutá, prípadne má dieťa problémy s vyslovovaním niektorých hlások, je potrebné tomu dopomôcť. Je to síce náročnejší proces, ale je potrebný. Totiž v siedmich rokoch dieťaťa sa výslovnosť a reč už len zdokonaľuje. Akékoľvek riešenie odchýlok v reči, prípadné preúčanie je zbytočné, inak povedané, na riešenie je už takmer neskoro.
Príčiny porúch reči a ich typy
- Príčinou poruchy reči môže byť nedostatočná komunikácia zo strany rodičov, prípadne slabé rečové vzory rodičov či kamarátov.
- Dyslália: najrozšírenejšia porucha reči, teda chybná výslovnosť hlások. Nie vždy však ide o poruchu pri artikulácii.
- Zajakávanie, brblanie: sú poruchy, ktoré môžu vzniknúť po nejakom negatívnom zážitku, aj po veľmi silnom ľaku (keď sa dieťa veľmi zľakne). Problémy ako zajakávanie a brblanie sa môže vyskytovať iba v situáciách, keď sa dieťa, prípadne človek vo všeobecnosti, dostane do napätej a stresovej situácii.
- Vynechávanie a zamieňanie hlások: nastáva, ak dieťa rozpráva veľmi rýchlo.
- Šušlanie: a rozprávanie nosom sú poruchy zapríčinené napríklad problémom s chrupom, keď má dieťa zle vyvinuté zuby, a tým pádom nesprávne ukladá jazyk pri výslovnosti určitých slov.
- Dieťa nehovorí: respektíve prestane hovoriť: Za touto poruchou môžeme hľadať určitú psychológiu. Ak dieťa rozpráva a z nejakého dôvodu z ničoho nič prestane hovoriť, príčina môže byť v konkrétnom zážitku, ktoré dieťa prežilo.
Pomoc zo strany rodiča
Ešte pred rozhovorením sa dieťaťa, viete z dlhodobého hľadiska ovplyvniť jeho vývoj aj pomocou vašej predvídavosti a komunikáciou s ním. Už od malička ste pre svoje dieťa vzorom, a rovnako aj vzorom v rozprávaní. Preto používajte správnu výslovnosť pri komunikácii s deťmi, rozprávajte čisto, bez zbytočných maznavých slov, detských pazvukov a obmedzujte aj používanie zdrobnenín. Keď už dieťa samo hovorí a trápi ho nejaká rečová chyba, snažte sa ju opraviť až odstrániť, a to priateľsky, materinskou formou.
Ak rodičia spozorovali akýkoľvek problém vo vývine reči dieťaťa, je potrebné hneď vyhľadať odbornú pomoc a nečakať. Podľa logopédov je vhodné absolvovať prvú preventívnu prehliadku v treťom roku života dieťaťa. Nedokladajte návštevu logopéda, a už vôbec nie, ak máte pocit, že niečo nie je v poriadku. Nezatvárajte oči pred akýmkoľvek rečovým problémom vášho dieťaťa.
