Detský svet je plný smiechu a bezstarostnej hry. Predstavte si domov plný detského smiechu a bezstarostnej hry. No stane sa, že táto radosť utíchne. Dieťa sa zrazu stiahne do seba. Otvorene, slovami, ktorým rozumieme. Realita je však často iná. Signály, ktoré dieťa vysiela, keď prežíva stres, úzkosť alebo iné problémy, by sa dali prirovnať k ľadovcu. Viditeľná je len malá časť, zatiaľ čo skutočné problémy ostávajú skryté pod hladinou. Preto je veľmi dôležité všímať si zmeny v správaní detského sveta. Tieto zmeny sú totiž často indikátorom skrytých problémov. Je dôležité im venovať pozornosť a hovoriť o nich.
Keď dieťa prežíva stres, úzkosť alebo iné problémy, jeho správanie sa mení. Tieto prejavy a zmeny v správaní sú dôležité pre každú živú bytosť a pre deti obzvlášť. Apatia a strata záujmu o predtým obľúbené činnosti sú častým indikátorom stresu. Dieťa sa zrazu stiahne. Prejaví sa apatia a niekdajšie záujmy ho už nebavia. Stratí záujem o veci, ktoré ho predtým napĺňali. Všetko mu je jedno a zdá sa, že stratilo radosť z činností, ktoré ho predtým napĺňali. Často sa v noci budí s plačom alebo má opakujúce sa nočné mory. Môže sa objaviť extrémna únava z vnútorného napätia.
Zmeny v apetíte a chuti do jedla sú úzko spojené s emočným stavom dieťaťa. Môže to byť jeden z príznakov zlého vnútorného stavu dieťaťa. Nielenže sa môže znížiť chuť do jedla, ale môže sa objaviť aj prejedanie sa, či náhle nezvyčajné zmeny v preferenciách jedla. Tieto zmeny môžu signalizovať depresie.
Deti môžu nevedome hľadať spôsob, ako uvoľniť vnútorné napätie prostredníctvom zlozvykov. Napríklad žmolenie oblečenia. Aj fyzické prejavy, ktoré nemajú zjavnú príčinu, ako je pokašliavanie, sa v období stresu môžu výrazne zintenzívniť. Môžu sa objaviť aj fyzické prejavy bez zjavnej príčiny, ako je nevoľnosť alebo hnačky.
Vnútorný nepokoj výrazne narúša schopnosť sústrediť sa. To sa môže prejaviť problémami v škole. Niekedy sa môžu objaviť aj regresívne prejavy, ktoré pripomínajú skoršie vývojové štádiá. Napríklad ak dieťa bolo dlho bez plienok, môže sa objaviť opätovné cmúľanie palca, keď sa cítilo bezpečnejšie a menej zraniteľné.
Ako pomôcť dieťaťu, ktoré prežíva stres alebo úzkosť?
Jedným z kľúčových prvkov v pomoci deťom, ktoré prežívajú úzkosť, je posilnenie sebadôvery. Dieťa potrebuje cítiť, že je kompetentné a schopné. Dávajte mu možnosti voľby, nech rozhoduje o jednoduchých veciach, alebo aké oblečenie si oblečie. Stanovte si dosiahnuteľné ciele a chváľte ich za úsilie, nie len za výsledok.
Je dôležité identifikovať, čo konkrétne spúšťa úzkosť alebo stres u vášho dieťaťa. Môže to byť situácia, prostredie, alebo dokonca rozhovory dospelých. Snažte sa minimalizovať tieto spúšťače, alebo pripravte dieťa na ne vopred. Deti často spracovávajú zložité emócie prostredníctvom príbehov a kreativity. Podporujte ich v tom, aby vyjadrilo svoje pocity. To im pomôže v lepšom prežívaní a nájdení riešení.
Budovanie dôvery je základom v pomoci dieťaťu. Dieťa musí cítiť, že mu veríte. Je dôležité, aby dieťa mohlo voľne komunikovať s učiteľmi a vychovávateľmi. Ich prístup by mal byť citlivý aj mimo domova. Vytvorenie bezpečného prostredia pre dieťa v kolektíve je nevyhnutné.
Výchova dieťaťa, ktoré prežíva stres, si vyžaduje citlivosť a pochopenie. Tieto menšie deti nemusia vždy vedieť pomenovať svoje pocity slovami. Preto je dôležité venovať pozornosť reči ich tela, výrazu tváre, tónu hlasu a zmenám v správaní. Tieto prejavy môžu byť znakmi úzkosti, ktoré vám pomôžu začať rozhovor. Spýtajte sa, či je niečo, čo ho trápi. Hovorte s ním o tom a dajte mu najavo, že ste tu pre neho.
Hranice a potreby v rodičovstve
Za zdanlivou rozmaznanosťou, nevychovanosťou či výbuchmi zúrivosti sa neraz skrýva nenaplnená potreba, úsilie presadiť sa či otestovať hranice. Kľúčom k láskyplnej výchove bez drámy je snaha pochopiť potreby dieťaťa a považovať ich za rovnocenné tým našim. Dnešná generácia rodičov chce deti vychovávať inak než predošlé generácie. Čítajú knihy o rodičovstve, chodia na kurzy, zaujímajú sa. Väčšina z nich si už nedovolí dieťa fyzicky trestať.
Mnohí rodičia majú v sebe príliš hlboko zakorenené vzorce, ktoré prevzali od vlastných rodičov. Stále majú pocit, že ak sa dieťa niečím „previní“, musia mu dať najavo, že urobilo chybu. A ako to pocíti, ak mu nedajú najavo jeho chybu? Vytvoriť dieťaťu priestor, v ktorom sa môže slobodne učiť a rozvíjať a ktorý ohraničuje bezpečnosť - jeho aj iných ľudí. Mali by sme mu umožniť prežiť si frustráciu, ak sa mu niečo nepodarí, a hoci aj päťkrát opakovať tú istú chybu, kým sa z nej nepoučí.
Rodič je ten, kto stráži, aby si dieťa pri naberaní skúseností skutočne neublížilo alebo sa nestalo niečo nezvratné. Skúsenosť je neprenosná, potrebujeme ju všetci. Prečo máme mať k deťom iný prístup? Áno, dnešné deti sú iné a je to prirodzené, veď ani svet nie je taký, aký bol, keď sme boli deťmi my. Práve z tohto dôvodu pri dnešnej generácii detí tak celkom nefunguje kedysi dominujúci autoritársky model vzťahu rodič - dieťa, v ktorom rodič je ten, kto prikazuje, vie všetko lepšie než dieťa, a z tejto pozície dieťa vychováva.
Nevieme deťom vytýčiť zdravé hranice. Mnohí rodičia sú buď príliš prísni, autoritárski, alebo sú, naopak, príliš benevolentní a dieťaťu dovolia prakticky úplne všetko. Keďže väčšina z nás musela v detstve bez reptania poslúchať, nikto sa nepýtal na náš názor ani na potreby - veď sme len „deti“ a nevieme, čo chceme - nenaučili sme sa, ako si svoje hranice určiť, a dokonca ani to, že ich vôbec máme. Často nevieme svoje potreby ani pomenovať. Za takýchto okolností je pre nás ako pre rodičov veľmi ťažké pochopiť, čo naozaj znamená rešpekt.
Rešpekt znamená, že potreby jedného človeka sú rovnocenné potrebám druhého. „Naše potreby nie sú viac ani menej dôležité ako potreby našich detí. Rešpekt znamená, že každý z nás je iný a je prirodzené, že sa potrebujeme dohodnúť tak, aby boli spokojné obe strany a aby mohli spoločne k niečomu dospieť. Rešpekt nie je o bojovaní a presadzovaní svojej pravdy. Mali by sme pochopiť, že naše potreby nie sú viac ani menej dôležité ako potreby našich detí. Sme si v nich rovnocenní ako partneri v partnerskom vzťahu.
Rovnako by sme mali pochopiť, že pre deti nie je prirodzené ísť proti nám, nerobia nám schválnosti. Tým, čo robia, sa len učia nájsť samy seba, vydolovať svoje ja a realizovať ho. Učia sa presadiť, spoznávajú svoje aj naše hranice, kam až môžu zájsť. Je dôležité dôverovať dieťaťu, že samo najlepšie vie, čo potrebuje. Má na to psychickú výbavu, intuitívne to cíti. Mantrou pre rodičov by malo byť: toto sú moje hranice, a tak ich musím dať aj tebe, dieťa moje. Nerobím to však preto, že musí byť po mojom, ale preto, že mojou zodpovednosťou je dávať ti bezpečie. Ak rodič nemá jasno v tom, kde sú jeho hranice, a dieťaťu ich nenastaví, ani jemu to nebude jasné. Nezažíva, že my ako rodičia rešpektujeme sami seba.
Nepáči sa mi označenie „liberálny rodič“, pretože bezhraničné plnenie každého želania dieťaťa nie je prejavom liberálnosti, to je benevolentnosť. Je to ten najškodlivejší spôsob výchovy. Rešpektujúcim rodičom znamená vytvárať dieťaťu inšpiratívny priestor, v ktorom slobodne tvorí a skúsenosťou overuje ako svet funguje. Tento priestor je vytýčený pevnými hranicami, ktoré sú dané jeho bezpečnosťou. Dieťa potrebujeme učiť, že nie všetko, čo chce, sa dá uskutočniť, učíme ho počkať, byť trpezlivým, odolným. Ale aj to, že každý prežívame jednotlivú situáciu inak, a preto každý môžeme mať v danom momente iné potreby, iné schopnosti a limity. Dôležité je rozlíšiť medzi tým, keď dieťa niečo potrebuje, a tým, keď niečo chce.
Rozpoznávanie a zvládanie detského vzdoru a emócií
Prečo si niektorí rodičia dajú od dieťaťa skákať po hlave? Môže to byť tým, že zle pochopili koncept tzv. benevolentných rodičov. Benevolentní rodičia, teda rodičia, ktorí dieťaťu dovolia všetko, väčšinou mali autoritárskych rodičov, ktorí presne vedeli, ako majú veci vyzerať, ako sa má všetko robiť, pretože tak sa to sluší a patrí a iná možnosť neexistuje. Pre mnohých rodičov, najmä mamy, je veľmi ťažké určiť, kde sa už prispôsobujú tak, že strácajú sami seba. A deti vycítia našu neistotu.
Najmä menšie deti sú od nás úplne závislé a spojenie s nami je pre ne v podstate otázkou prežitia. Preto veľmi rýchlo vycítia, keď sa od nich mama „odpája“. Dieťa cíti, že medzi ním a mamou vzniká nejaký blok, má pocit, že ju prestáva zaujímať. Začne sa správať nátlakovo, požadovačne, robiť veci, ktoré sa nám nepáčia.
Emócia je forma energie a nahromadenú energiu zo seba musíme dostať von. Ak však dieťa potlačí emóciu, ktorá sa z neho derie von napríklad v podobe plaču alebo záchvatu hnevu, „zarobíme“ mu tým na problém. Energia v ňom nezmizne a jednoducho sa potrebuje dostať von. Dôležité je emócie nezastavovať, nepotláčať, ale dovoliť dieťaťu, aby ich v danej chvíli naplno prejavilo, vypustilo zo seba energiu, ktorá ho zaplavuje a ktorú v malom veku ešte nevie ovládať. Potom by sme ho mali objať, dať mu najavo, že chápeme, že je to pohlcujúce, no stojíme pri ňom a spolu s ním to nakoniec zvládneme.
Tresty a odmeny sú len dve strany jednej mince. Ak urobíš to, čo chcem, dovolím ti hocičo, čo viem, že ti za niečo stojí. A, naopak, vezmem ti to, lebo nerobíš to, čo chcem. Je to však v podstate popretie jedinečnosti dieťaťa. Naším cieľom je, aby sa dieťa naučilo samostatne rozmýšľať a pochopiť, že ak niečo chce, je dôležité pozerať nielen na seba, ale aj na svoje okolie, aby svojím konaním neubližovalo druhým. Chceme ho nakoniec viesť k samostatnosti a k tomu, aby preberalo zodpovednosť za svoje voľby a činy. A to pomocou trestov a odmien nedosiahneme. Tresty a odmeny dieťaťu nič nevysvetlia, len ním manipulujú.
Dieťa nerobí veci preto, aby niekomu ublížilo. A ak sa to stalo, už podľa reakcie rodiča vidí, že urobilo niečo, čo nemalo. Vidí, že mama sa hnevá, je smutná alebo ju to bolí. Nepotrebujeme ho navyše ešte aj trestať, aby to pochopilo. Ak dieťa niečo stoj čo stoj chce alebo robí niečo, čo by nemalo, skrýva sa za tým nejaká potreba. Nechápu, že dieťa to nerobí preto, že s rodičom bojuje, chce zvíťaziť a diktovať, čo sa má robiť, ale že sa týmto spôsobom učí spoznávať samo seba.
Motivácia nemá pochádzať zvonka (teda z trestov a odmien), ale vychádzať zvnútra. Robím niečo, pretože to chcem robiť, pretože chápem, prečo niečo robiť a nerobiť. Také temperamentné deti napríklad často počúvajú, že sú nevychované a nevedia sa správať. O čom však majú rozmýšľať, keď nerozumejú tomu, čo vlastne urobili? Sme vzťahové bytosti, preto máme v sebe zakódovanú spoluprácu. Dôležité je namiesto kritizovania, obviňovania a nálepkovania dieťaťu uznať, že jeho práca či hra je dôležitá, no zároveň dať na rovnakú úroveň aj potreby iných. Samozrejme, že dieťa sa zabudne, ak sa priveľmi ponorí do toho, čo robí. No ak mu dáme signál, ktorý ho nekritizuje a neprejavuje nedôveru voči jeho vlastnej výbave, dieťa vie, že rodičovi na ňom záleží a že je dôležité také, aké je, potom je naozaj motivované hľadieť aj na druhých. Treba používať empatiu, aby ste sa vedeli vcítiť do toho, čo sa s dieťaťom v tej chvíli deje. Empatiou myslím to, že jeho pocity doslova preskočia na vás, reálne vypnete vlastný mozog, uvažovanie a všetkými zmyslami sa sústredíte na dieťa. Málokto však má vo vypätých situáciách, navyše často na verejnosti, ochotu či energiu to urobiť. Díva sa na nás tucet očí, cítime sa trápne.
A čo situácia, že dieťa ubližuje iným deťom? Treba si uvedomiť, aké dieťa máte pred sebou. V tomto citlivom období sa deti veľmi často nachádzajú v stave, keď im hocikedy ruka bezmyšlienkovito vyletí a udrú. Je to čisto inštinktívna vec, nie je to nič logicky premyslené so zámerom ublížiť. V tých chvíľach sa vôbec neovládajú, nemajú na to ešte dozretý mozog. Je dôležité, že nevhodné správanie okamžite zastavíte a poviete mu, že to ubližuje a bolí. No nerátajte s tým, že tomu skutočne v takom malom veku porozumie. „Dieťa nemá dostatočne zrelý mozog na to, aby vami mohlo manipulovať. Nevie, čo je to manipulácia. V tomto vývinovom štádiu dieťa prežíva toľko stresu, že je schopné hocikedy sa znenazdajky pustiť aj do svojho najväčšieho kamaráta, s ktorým sa práve hrá.
Ako reagovať v rôznych situáciách:
- Počkajte, kým záchvat zlosti prejde.
- Vysvetľujte situácie čo najčastejšie!
- Snažte sa viesť dieťa k tomu, aby vám povedalo, čo chce, čo sa mu nepáči.
- Hovorte s ním ako so seberovným.
- Reagujte rovnako na akomkoľvek mieste sa nachádzate.
- Netrestajte dieťa, hlavne nie fyzicky.
- Ak chce v noci spávať s vami, dovoľte mu to.
- Nehovorte mu, že je zlé, nevychované.
Prípadová štúdia: Chlapčekovo "NIE"
Predstavme si milučkého dva a polročného chlapčeka, ktorý bol doteraz pokojný, usmievavý, prítulný, najedol sa, spal. Žije v harmonickom prostredí, má dostatok lásky aj obdivu. Čokoľvek robí s rodičmi rád. Zvládne s nimi aj bez problémov napríklad nakupovať. Jedného dňa mu mamička chce obliecť vetrovku a oznamuje mu, že idú opäť na nákup. No chlapček rázne odpovie: „Nie!“ Mamičku to veľmi prekvapilo, lebo ho nevyrušila zo žiadnej hry. Prehovárala ho aj prísne prikazovala, ale nič nepomohlo. Jeho NIE bolo definitívne. Dieťa pociťuje v sebe NIE skôr, než ho prvýkrát rázne vysloví. A aj predtým, ako ho vysloví, vyjadruje ho neverbálne, napríklad hlavou. Vlastná vôľa dieťaťa sa prejavuje vo veku dvoch až troch rokov. Často sa v súvislosti s detským NIE hovorí o akomsi vrtochu. V tomto chúlostivom období dieťa objavuje, že je človek, ktorý sám jedná a že jeho slovo a vôľa začínajú mať nejaký zmysel. Rodičia môžu dieťaťu pomáhať tento zmysel rozpoznávať a nachádzať také oblasti, kde jeho negáciu prijmú, pretože sa javí ako celkom rozumná. Keď dieťa takto niekoľkokrát akceptujú a vysvetlia mu prečo, skôr si dá v budúcnosti povedať v situáciách, kde sa NIE nedá akceptovať. Aj vtedy však treba dieťaťu vysvetliť, prečo to nejde. Pokiaľ dieťa vie, že môže niektoré veci alebo žiadosti odmietnuť, že ho rodičia vypočujú, pociťuje väčšiu sebaistotu a uvedomuje si, že je schopné svoju vôľu vyjadriť. Takéto dieťa je menej vzdorovité a skôr sa podriaďuje pravidlám. Sú však aj takí rodičia, ktorí netolerujú žiadne NIE z výchovných dôvodov.
Prípadová štúdia: Chlapec, ktorý odmietal jesť
Predstavte si takúto situáciu. Štvorročný chlapček odmieta jesť, taktiež neochotne a pasívne vykonáva určité veci. Jeho matka je veľmi prísna, musí vždy všetko dojesť, pretože jedlom sa neplytvá. Ani v škôlke nie je najšťastnejší. S deťmi sa veľmi nehrá a keď sa aj hrá, vždy mu ostatné deti pridelia nejakú podradnú úlohu. Raz tento chlapček povedal svojmu otcovi, že mu večera vôbec nechutí a že jedla je aj veľmi veľa a ešte dodal: „Oci, veď tebe tiež vždy všetko nechutí.“ Otec sa skoro nahneval, ale vzápätí si uvedomil, že syn má vlastne pravdu. Nakoniec akceptoval, že niečo môže mať jeho dieťa radšej a niečo nie. A že sa vlastne nič nedeje aj keď niekedy všetko nedoje. Po tomto rozhovore s otcom sa chlapček uvoľnil, začal lepšie jesť a aj v škôlke bol aktívnejší. Rodičia po čase zistili, že dieťa je poslušnejšie a už menej odporuje. Keď dieťa prejde obdobím vzdoru harmonicky, je schopné sa lepšie zorientovať aj v nových situáciách.
Stratená sebadôvera: Ako ju pomôcť dieťaťu znovu získať
Ako by mal rodič reagovať, keď si dieťa zrazu prestane veriť? Ak majú naplnené potreby a stabilné emočné zázemie, prirodzene majú najmä nadšenie a odvahu. Strach a pochybnosti prichádzajú postupne. Najprv cez obavy a vlastnú neistotu rodičov. Neskôr, žiaľ, aj cez výchovu. Skoro chceme od detí, aby sedeli, ticho počúvali, poslúchali, spĺňali rôzne nároky. Sú hodnotené, trestané, oceňované. Ako si samy seba začínajú v týchto pravidlách uvedomovať, porovnávajú sa s očakávaniami, s normami, medzi sebou. Už tu sa vytvára priestor na spochybňovanie a sebakritiku.
Pre zdravé vnímanie seba je atmosféra v rodine dôležitejšia viac ako uisťovanie. Rodičia, ktorí dôverujú a sami sú dôveryhodní. Prostredie, ktoré umožňuje skúšať a robiť chyby zároveň. Minimálne používanie trestov, ale aj odmien. Primerané nároky.
Ak chceme dať dieťaťu spätnú väzbu, ktorá povzbudí, nehodnoťme dieťa, ale jeho výkon alebo správanie a reflektujme jeho prežívanie: „Vidím, že si smutný z úlohy, ktorá sa ti dnes nepodarila. Vyskúšaš to znovu?“ - „Vnímam tvoju radosť, keď niečo pekné vytvoríš. Obdivujem trpezlivosť, s akou sa do toho púšťaš.“
Vo väčšine prípadov platí, že každá zmena v správaní alebo prežívaní dieťaťa má nejakú príčinu. Aj v tomto prípade je dobre skúmať, čo alebo presnejšie kto je príčinou takejto náhlej zmeny v oblasti sebadôvery dieťaťa. Dá sa predpokladať, že pravdepodobne má skúsenosť s neprimeranou kritikou či so spochybňovaním svojej aktivity pre neho vzťahovo významnými osobami, akými sú rovesníci, pedagóg, tréner, rodič. Oprávnene teda začína o sebe pochybovať aj pri najmenšom neúspechu.
Ak je to nevyhnutné, ako rodič by som zvážil formu a spôsob intervencie v prospech dieťaťa v prostredí, kde získalo takúto negatívnu skúsenosť. Vo vzťahu k dieťaťu by bolo vhodné porozprávať sa s ním o tom, čo je príčinou toho, že ho zrazu znepokojí alebo nahnevá aj malý neúspech. Znamená to vytvoriť príležitosti, v ktorých sa bude ochotné podeliť so svojím prežívaním a my budeme schopní ho s porozumením vypočuť a vyjadriť mu podporu.
Pri konkrétnej činnosti ho môžeme sprevádzať vyjadrovaním záujmu o to, čo mu nejde, čomu nerozumie: „Čomu v tejto úlohe nerozumieš?“ - „Čo je pre teba teraz ťažké?“ - „S čím ti môžem pomôcť?“ Môžeme usmerňovať proces robenia úlohy malými krokmi: „Skús začať takto.“ - „Urob najprv tento príklad.“ - „Teraz urobíme…“ Priebežne ho oceňujme a povzbudzujme: „Ide ti to dobre.“ - „Zvládol si to.“ - „Vidím, že to nevzdávaš.“ Na záver sa môžeme spoločne oceniť: „Zvládli sme to!“ - „Spoločne to dokážeme!“ Podstatou tohto sprevádzania je, že dieťa získa skúsenosť, že na zvládanie akýchkoľvek životných prekážok nemusí byť samo a že s podporou iných si s nimi bude vedieť poradiť. Zážitok úspechu mu pomôže získať stratenú alebo narušenú sebadôveru.
Problémy s jedením: Keď dieťa odmieta potraviny
Dieťa nechce jesť mäso, odmieta mliečne výrobky, nechce ovocie... V istom veku niektoré deti jednoducho odmietajú jesť ako obvykle. Za nejedením konkrétnych potravín stojí najčastejšie ich povaha - teda štruktúra jedla - často deťom vadí, že z ovocia vystrekne šťava, hoci na prvý pohľad to tekuté nie je, že mäso ostáva zaseknuté v zuboch a je potreba ho poriadne prežúvať, pričom sa uvoľňuje špecifická chuť. Občas vadí farba jedla, jeho konzistencia a kombinácie - napr. inak nakrájaná zelenina v polievke alebo ak mäso pláva v omáčke.
Ak máte doma nejedáka, v prvom kroku je vhodné vytypovať jedlá/potraviny, ktoré nemá v obľube a neponúkať ich ako jediné jedlo na tanieri, ale ideálne podávať zvlášť v malom množstve a v kombinácii s niečím, čo viete, že dieťa zje, má rado. Nečakajte však, že dieťa pri tomto servise bude hneď ochutnávať aj neobľúbené. K tomu sa musí dopracovať. Preto ak neobľúbené nezje, netlačte na pílu, potrebuje získať dôveru. Niekedy zvykne rodičom uľaviť zmena myslenia, že my rodičia nie sme zodpovední za to, čo si dieťa z taniera vyberie, ak má na výber - že je to jeho telo, jeho voľba. My sme kompetentní na tvorbu jedálnička a pravidelný servis jedla. Je samozrejme na nás, či podávame colu a hranolky, alebo zeleninovú polievku s pečivom. Koľko a čoho dieťa zje z nami ponúkaného, už je však na ňom. Mám skúsenosť, že toto prenechanie kompetencie dieťatku odbúrava tlak na jedenie, dieťa má väčšiu slobodu, necíti úzkosť a je preto ochotné zjesť viac a ochutnávať postupne aj nové potraviny a jedlá.
Odmietanie jedla a vyberavé stravovanie u detí je pomerne bežné. Niekedy nejde o vážny problém, niekedy však vyberavosť narúša prosperitu dieťaťa. Fáza vyberavého jedenia je fyziologická, stretáva sa s tým v určitej miere skoro každý rodič. Zbystriť by sme mali ako rodičia určite v prípade, ak je stav dlhodobý, nijak sa nelepší a, naopak, narúša zdravotný stav dieťaťa - nielen celkové prospievanie, ale i zásobu vitamínov a minerálnych látok, vitalitu a správanie. To sa deje väčšinou v prípade, že dieťa skoro nič neje, alebo jedáva len úzke spektrum potravín. Ak dieťa adekvátne veku neprosperuje, môže v tomto prípade stáť za odmietaním jedla aj nejaké ochorenie - najčastejšie alergia/intolerancia či určité metabolické poruchy. Je preto vhodné kontaktovať pediatra, ktorý posúdi krivku prospievania a celkový zdravotný stav a navrhne ďalší postup.
Mám však skúsenosť, že pediater odošle dieťa na rôzne špecializované pracoviská, kde sa dieťa stresuje odberom krvi a rôznymi vyšetreniami, ktoré v drvivej väčšine prípadov nič neodhalia. Málokedy sa však rodičovi dostane adekvátna nutričná pomoc - v prípade neprospievania pri odmietaní jedla je na mieste v prvom rade skontrolovať záznam stravy nutričným terapeutom, aby sa zistilo, ako často dieťa jedáva, aké veľké porcie, aké konkrétne potraviny, či si nenahrádza stravu pitím, aké potraviny sabotuje, v akom prostredí sa stravuje. Často stojí za odmietavým jedením funkčná zápcha, resp. zadržiavanie stolice, tlak zo strany rodičov alebo aj nevhodná stolička či chaotické behanie za dieťaťom s každou lyžičkou.
Ako často sú dôvodom odmietania určitých potravín rodičia?
Malé deti sa učia pozorovaním a napodobňovaním, takže význam to má určite nemalý. Rodič servíruje dieťaťu jedlo s určitou energiou a očakávaním, takže ak na niečo reaguje, „fuj, toto nejem“ alebo „ach, dnes sa mi tá polievka nejako nepodarila“, či prichádza k stolu so stiahnutým zadkom, pretože sa bojí, aby dieťa vôbec ochutnalo, dieťa túto informáciu a atmosféru bude nasávať. Navyše má rodič svoje vlastné preferencie, stravovacie návyky a presvedčenia či diétne obmedzenia, a to všetko sa môže podpísať na stravovacích vzorcoch dieťaťa, pretože rodič tvorí jedálniček. Nikde však nie je napísané, že ak rodič nejedáva napríklad brokolicu či ryby, tak to nebude obľubovať ani dieťa. Ak to však dieťaťu nebude vôbec servírovať a dieťa sa s danou potravinou stretne až napríklad v škôlke, môže trvať veľmi dlhú dobu, než jej príde na chuť, ak vôbec.
Je dokázané, že príliš skoré zavedenie príkrmu alebo jeho nevhodné podávanie môže spôsobovať vyberavosť, resp. odmietanie jedla neskôr. Rodičia sa na začiatok prikrmovania väčšinou veľmi tešia, koniec koncov je to ďalší míľnik vo vývoji dieťatka, a tak sa neraz ponáhľajú a čakajú na koniec 4. mesiaca dieťatka, čo je doba, keď už možno s príkrmami začať. Neraz to takto povie aj pediater na pravidelnej prehliadke. Väčšina detí však zo psychomotorického hľadiska nie je na príkrmy v 4. mesiaci pripravená. Ak toto nereflektujeme a dieťa kŕmime, i keď na to ešte nie je pripravené, nejaví záujem, neskôr sa nám to vráti. Tu bude záležať na veku dieťatka. Pre deti do roka je pitie mlieka (materského alebo aj náhradnej formuly) z hľadiska energie a živín kľúčové, a tak ak z príkrmov aspoň ochutnáva a prospieva, je to v poriadku. Za preferenciou pitia mlieka môže stáť aj rast zúbkov či iná nepohoda dieťatka. Niektoré deti sú dobrí papkáči od počiatku prikrmovania, iné po roku, a potom sú aj také, ktoré sa rozjedia až v škole. Neporovnávajte deti a rešpektujte chuť svojho potomka.
Skúste vypozorovať, kedy má väčšiu ochotu spoznávať nové jedlá, možno to v čase pravého poludnia nebude aktuálne ideál, pretože je v tomto čase už ospalé. Vyhovuje mu teplota príkrmu? Skúste sa zamyslieť aj nad spôsobom servisu jedla - vyhovuje mu konzistencia pyré na lyžičku alebo skôr jedlo do rúčky? Alebo sa odrazte od chute. Chutia mu kaše, ale nechce papať zeleninu? Primiešajte zeleninu ku kaši. Niektoré deti zas neznesú, keď sa potraviny miešajú dokopy a takéto dieťa preto ďaleko viac ocení, keď sa všetky komponenty jedla budú podávať zvlášť. Aspektov, prečo nechce papať, je veľa a rodič by mal vysledovať nejaký vzorec a od neho sa potom odraziť. Pamätajte však na to, že príkrmy sú do roka len doplnková strava dieťatka.
Konzistencia jedla
Zoberme si, aké odlišné je avokádo od hovädzieho mäsa či vajíčka natvrdo. Aký rozdielny je puding od kefíru a polievky. Sú deti, ktoré nemajú s konzistenciou jedál problém, a potom sú aj také, ktorým určitá konzistencia či štruktúra jedla v istom období vadí. Ak stav pretrváva, je fajn poradiť sa s odborníkom, ako tieto situácie riešiť.
Ako motivovať dieťa k jedlu?
Ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy. Aj z veľkého nejedáka sa môže stať jedák, ktorý si bude jedlo vychutnávať. A môže to byť aj naopak, ak má dieťa nejaký traumatiský zážitok spojený s jedením. Každý má nárok na niečo, čo mu nechutí, nemusíme všetci jesť všetko a to platí aj v prípade malých detí. Jednoznačne sa však dieťa dá namotivovať, ak máme ako rodičia reálne očakávania a k celej situácii pristupujeme s nadhľadom. Ak ponúkame jedlo hravou formou, bez nátlaku, ak ho jeme zároveň aj my v spoločnosti dieťatka. Ak neponúkame dokola to isté a snažíme sa hľadať cesty lepšej akceptácie a porozumenia. Môže to byť spoločný nákup alebo varenie, ktoré vytvoria úplne iné prostredie vhodné na ochutnávku. Motivácia odmenou „ak zješ obed, kúpime zmrzlinku“, z dlhodobého hľadiska a v podpore budovania vzťahu k jedlu nefunguje. Naopak, v praxi sa mi osvedčila pochvala, pohladkanie či bozk, ak dieťa ochutnalo niečo neobľúbené, prípadne použitie nálepiek za každú ochutnávku a za pár splnených nálepiek nejaká nejedlá odmena.
Zmyslové poruchy a odmietanie jedla
Odmietanie jedla môže súvisieť so zmyslovými poruchami - dieťa neznesie, ak má jedlo na prstoch, ak ho má okolo úst, steká mu po tvári atď. Áno, za vyberavým jedením býva často zmyslová porucha so spracovaním potravy, i keď to nemusí byť to jediné. Niekedy je to len záležitosť 1 zmyslu, napr. taktilnej (teda hmatovej) precitlivenosti, inokedy sa kombinujú viaceré zmysly - zrak, sluch, chuť alebo aj propriocepcia, ktorá môže byť mimo iné dôvodom, prečo dieťa odmieta prežúvať. Vždy je dôležité vyhodnotiť závažnosť - inak sa, samozrejme, pracuje s dieťaťom, ktorému vadia „zašpinené“ prsty pri jedle, ale piesok či prstové farby mu nevadia, a inak s dieťaťom, ktoré nevyhľadáva jedlo do ruky, neznáša kontakt s pieskom, hlinou a pod. V každom prípade je dôležité nebagatelizovať situáciu „ale prosím ťa, čo ti na tom vadí“, ale byť na strane dieťaťa a postupne a jemne dané zmysly „cibriť“. Významne pomáha sensory (alebo tiež messy) play.