Koniec školského roka je pre deti často stresujúcim obdobím. Vysvedčenie je lakmusovým papierikom vzťahu medzi dieťaťom a rodičom a môže mať významný vplyv na jeho psychickú pohodu. Rodičia by si mali uvedomiť, že vysvedčenie dieťaťa je aj ich vysvedčením. Je dôležité, aby rodičia rešpektovali vývinové štádiá detí a ich mentálne možnosti. Deti, ktoré vyrastajú v podnetnom prostredí, napredujú rýchlejšie.
Vysvedčenie ako lakmusový papierik vzťahu
Vysvedčenie by nemalo byť zdrojom stresu, ale skôr príležitosťou na zamyslenie a pomoc dieťaťu. To najhoršie, čo rodič môže dieťaťu povedať, je: „To som teda zvedavý, aké dostaneš vysvedčenie.“ Dieťa má vtedy strach. Ak od rodičov dostanú deti studenú sprchu, tak idú do protestného správania typu: „Teraz vám všetkým ukážem.“ Stiahnu sa do seba alebo sa u nich prehĺbi pocit menejcennosti.
Rodičia by si mali nad vysvedčením, keď ich dieťa nevidí, sadnúť a porozmýšľať. „V čom som svojmu dieťaťu nepomohol? Čo mi uniklo? Ako mu môžem pomôcť, aby bolo úspešnejšie?“ To je naša rodičovská povinnosť.
Ako pristupovať k hodnoteniu vysvedčenia
Čomu by sa mal rodič pri hodnotení vysvedčenia vyhnúť? Rodičia vytvárajú pre dieťa stresové prostredie, keď nepríde s takými známkami, ako si predstavovali. Badáme, že sa nám zvyšuje počet samovražedných sklonov detí. Niekedy sa deti do školy boja ísť.
Keď dieťa donesie štvorku alebo päťku, treba povedať: „Som spolu s tebou smutný, asi sa ti niečo nevydarilo. Poď, poďme hľadať spôsob, ako to zlepšíme.“ Dieťa musí mať pocit, že rodič je tu na to, aby mu pomohol. Nič nie je horšie ako remeň a bitka.
Úloha rodiča pri učení
Má rodič dozerať na to, či a ako sa dieťa učí? Rodič musí dieťaťu stanoviť pravidlá, napríklad: „Od tretej do piatej sa budeš venovať školským povinnostiam, a potom máš voľný čas.“ Rodič musí dieťa kontrolovať a nespoliehať sa na to, že to dieťa urobí, alebo sa len spýtať: „Máš všetky domáce úlohy?“ Aká je prirodzená odpoveď dieťaťa?
Kontroly nemusia byť každý deň, ale dieťa musí cítiť, že si svoje povinnosti musí plniť. Kontrola - to slovo znie tvrdo, ale vďaka nej si dieťa začne uvedomovať, že rodič má záujem o to, ako sa mu darí. Všetkým deťom, bez rozdielu, záleží na tom, či sa o ne rodičia zaujímajú.
Niekedy síce brblú, ale po čase vám povedia: „Chvalabohu, že ma stále kontrolovali, lebo vďaka tomu sa mi podarilo toto a ono.“ Kontrolu neberme pejoratívne. Rodič by mal dieťaťu povedať: „Mám o teba záujem, chcem, aby z teba vyrástol múdry a dobrý človek. Je to moja povinnosť, ja som tvoj rodič. Poď, sadnime si.“
Ako robiť s dieťaťom domáce úlohy?
Presne, iba pomôcť, aby dieťa prišlo na riešenie samo od seba. Sú však rodičia, ktorí urobia všetko. To je podstatná chyba, lebo dieťa sa nenaučí samostatnosti. Niekedy rodičia chcú, aby dieťa bolo úžasné za každú cenu, aj za tú, že to nie je výsledok práce dieťaťa. Rodičia si neuvedomujú, že tak dieťaťu ubližujú.
Komunikácia s deťmi
Keď moji kolegovia robili výskum, zistili, že naši rodičia sa so svojimi deťmi rozprávajú v priemere asi 5 minút. Máte rodičov, ktorí sú nad priemerom, ale v podstate sa málo rozpráva. My neustále opakujeme: „Rozprávajte, rozprávajte, rozprávajte sa so svojimi deťmi. Je nepríjemné počúvať, keď 16-ročná študentka povie: „Vás zaujíma môj názor? Moji rodičia sa v živote nezaujímali, čo si ja myslím.“ A to nie je jediný prípad.
Rodičovstvo je náročné, jeho úlohou je vychovať ďalšieho človeka. A človek je ten najcitlivejší, najjemnejší a najzložitejší tvor v prírode. Ťažko znášam, keď počujem na ulici mladú mamičku alebo otecka: „Taký si nešikovný.“ To najhoršie, čo rodičia môžu urobiť, je, keď vyjadrujú súd na osobnosť dieťaťa. Pretože dieťa - aj do adolescencie - seba vníma tak, aký obraz mu o ňom dávame.
Dieťaťu sa nemusí všetko podariť a nemusíme ho vždy chváliť. Ale máme mu povedať: „Teraz sa ti to celkom nepodarilo, uvidíš, že nabudúce to bude lepšie. Poď, ešte to raz vyskúšame.“ Zásadne nehovoríme: „Si nešikovný, si grambľavý. Bože, aký si hlúpy.“ Súd na osobnosť dieťaťa ho vždy raní. Ono skôr prijme, keď mu poviete: „Tvoje výsledky nie sú celkom dobré, ale časom sa zlepšíš.“
8 spôsobov, ako zlepšiť vzťah rodič-deti
Odmeňovanie detí
Dieťa treba hlavne pochváliť. Poznám také prípady, že si dieťa na niečo šetrí. Práca v škole je prácou, preto rodič môže povedať: „Áno, našetríš si, keď budeš kvalitne pracovať.“ Hovorí sa, že každá odmena je pozitívny popud, aby bolo dieťa ešte viac motivované pracovať.
Dieťa nepotrebuje drahé hračky, to sme ich naučili my. Oveľa dôležitejšie je objatie matky, keď dieťa pritúli a povie mu: „Mám z teba strašnú radosť. Som z teba šťastná.“ Otec nemusí byť taký emocionálny, môže dieťaťu podať chlapskú ruku.
Prázdniny a učenie
Vyplniť deťom dvojmesačné prázdniny aj učením? Poviem vám zážitky z Talianska, som tam každý rok dva až tri mesiace. Keď som tam bola na pláži, všimla som si dve dievčatká. Každý deň si robili domáce úlohy. Samy, úplne spontánne. Hodinu pracovali, potom sa šli polhodinu kúpať, potom sa hrali a zase sa učili. Striedali prácu s oddychom.
Nie je dobré, aby sa cez prázdniny dieťa k niektorým problémom z výučby nevracalo. Prázdniny sú čas oddychu, ale dieťaťu treba vymedziť istý čas aj na prácu. Mali by si rodičia s deťmi čítať? Mali. Naše deti čítajú málo, potom majú malú slovnú zásobu.
Poznámky v žiackej knižke
Vedľa horšej známky môže dieťa dostať aj poznámku, často zvláštnu, napríklad, že si nedonieslo cvičky. Raz mi pani učiteľka hovorila, že dostala od rodiča pomyselnú facku. Napísala poznámku „Vaše dieťa vyrušovalo“ a mamička odpísala „A mne dnes nechcela jesť mrkvovú polievku“. Učiteľka si s tým musí poradiť.
Na to je rodičovské združenie, aby rodičov upozornila, že má na dieťa také a onaké požiadavky a od rodičov chce, aby ich skontrolovali. Deti poznámky znášajú ťažko. Po prvé, nevedia, aká bude reakcia rodičov. Po druhé, vnímajú to ako istú nespravodlivosť.
Stav školstva na Slovensku
Áno, aj keď sa to lepší. Zaspali sme tvorbu interaktívnych učebníc a pracovných zošitov. Napríklad v Taliansku majú krásne pracovné zošity - sú pestré, plné obrázkov, na výbornej tlači. Keď s nimi deti pracujú, musia tvoriť a rozmýšľať. Pozrite sa, ako sme na tom s učebnicami my. Veď sa pomaly ani nepíšu.
Je dôležité, aby dieťa vedelo, kedy sa nejaká udalosť stala, koľko ľudí pri nej zomrelo a aké zbrane pri tom použili? To je úplne zbytočné, to dieťa zabudne. A keď bude potrebovať presné údaje, tak si ich nájde. Dieťa by malo pochopiť, kde daná krajina leží, čím bola charakteristická, čím prispela k rozvoju kultúry a vedy. Ale detaily, ako je rozloha, to nepotrebuje. Učitelia majú však určené, čo musia odučiť.
Školstvo nie je v záujme tohto štátu ani tejto vlády. O vede sa na Slovensku pomaly nedá hovoriť. Na nič nie sú peniaze. Teraz sa zase krátili financie. Problematické je aj ich rozdeľovanie - preferujú sa prírodné a technické odbory, veď „načo nám je filozofia, pedagogika a psychológia“? Po 90. roku začalo školstvo stagnovať. Spoločenská prestíž učiteľa klesá. To je to najhoršie, čo sa nám mohlo stať. Ako je možné, že príde matka a zbije učiteľku do bezvedomia, pretože dala jej dieťaťu zlú známku?
Je školstvo prefeminizované? Ako chýba muž v školstve? Je to iný štýl komunikácie, iný model. Predsa ľudský rod sa skladá z dvoch pohlaví, muža a ženy. Dieťa musí poznať tieto dva princípy. Škola mu to musí odovzdávať. Mužský a ženský princíp v škole sú dôležité, lebo takto funguje ľudské spoločenstvo. A škola vyzerá inak. Akoby škola neodrážala model toho, ako funguje ľudská spoločnosť.
Kde-tu sa objaví učiteľ v materskej škole, a deti sa za ním idú zblázniť. Veľmi skoro sa to stáva. Pán profesor Daniel, bol koniec 80. a začiatok 90. rokov, robil ako prvý výskum o syndróme vyhorenie učiteľov. Vtedy sa nám reálne javilo, že prevažná časť učiteľov prežíva kritické obdobie po 15. roku učiteľskej praxe. Dnes naše výskumy hovoria, že už po 5. roku učiteľskej praxe nastáva syndróm vyhorenia. Sú tam faktory ako: nesmierna záťaž zo strany administratívy, ale aj iný obraz dieťaťa (žiaka). Je oveľa náročnejšie s dnešnými žiakmi pracovať. Mení sa aj obraz rodičov. Majú vysoké nároky na školu, ale pomerne nízke nároky na seba. Prevažná časť rodičov si myslí, že za všetko môže škola, a že škola je na to, aby dieťa vychovávala a učila.
Áno. Učiteľky majú domácnosť, robia si prípravy, zúfalo, pretože to, čo im odovzdáva štát, to je nula bodov. Zháňajú si všetko samy, vyrábajú si to na kolene a robia to po večeroch a nociach. Potom často nemajú čas a silu všímať si iné javy v škole, okrem tých vzdelávacích. Je však málo učiteľov, ktorí by nemali učiteľské svedomie. Predsa len, chcú deťom niečo odovzdať. Trápi ich, čo sa s deťmi deje. Učiteľky riešia nielen problémy, ktoré sa týkajú výchovy a vzdelávania, ale reálneho života detí. Učiteľky to sledujú a s deťmi to prežívajú. Vidia, koľko detí má či nemá desiatu, či majú, alebo nemajú na obed, či si majú, alebo nemajú čo obuť. Neviete si predstaviť, koľko učiteľov zháňa po známych oblečenie pre svojich žiakov.
Podstatne sa zhoršila sociálna a emocionálna atmosféra v triedach. Zvyšuje sa počet šikanovania, narastá agresivita, nevraživosť a slovné urážky. Ako keby študenti nemali model, ako sa má správať človek k človeku. Dnešní učitelia sú dennodenne konfrontovaní s javmi, o ktorých sme pred 15 či 20 rokmi ani netušili. Vtedy jednoducho neexistovali. Kedysi bolo zníženie známky zo správania trestom, pred ktorým sa žiaci triasli. Dnes je to ako výhra. Ako keby kultúra vzťahov medzi ľuďmi zanikala. Deti sa jej nenaučia v škôlke ani doma. A v škole má učiteľka čo robiť, aby odrecitovala to množstvo učebnej látky, ktorú musí prebrať.
Áno. Mobil má komunikačnú funkciu. Počas hodiny komunikujem s učiteľom, preto to tam nemá čo robiť. Rodičia povedia, že dieťa má mobil pre bezpečnosť. Ja to chápem. Ale nech to má pre bezpečnosť.
Som za. Matematika učí logickému mysleniu. Otázka je v didaktike matematiky - prečo má naraz toľko žiakov problém s matematikou? V čom to je? Máme množstvo žiakov, ktorí vynikajú vo fyzike, v biológii, ale pri matematike máme veľké problémy. Ja vidím problém v didaktike predmetu.
Nie. Prečo? Potom sa nám stáva, že jedna tretina triedy donesie od lekára potvrdenku, že nemôže cvičiť. Ako je to možné? My sme sa na hodinu telocviku tešili, bol to najobľúbenejší predmet. Na telocviku treba učiť láske k pohybu. Prečo by som musela skákať toľko do výšky a toľko do diaľky? Tam sú určité fyzické vlohy. Veľa detí má z telocviku „mindráky“. Tie si potom prenášajú aj mimo telesnej výchovy. Prečo by sa telesná výchova nemohla hodnotiť slovne?
Došlo k totálnej degradácii škôl a školstva. My sme zo žiaka urobili biznis. Nič horšie nemôže byť. Dnes sú dve tretiny detí na gymnáziách hlavne preto, lebo škola je platená od žiaka, nie výkonu. Čiže oni berú každého. Moja dcéra učí na elektrotechnickej priemyslovke. Hovorila mi: „Do prvého ročníka sme vzali decká, ktoré nevedia malú násobilku.“ Do systému sme nabrali tisícky škôl. Ako keby sme nevedeli o prírastku obyvateľstva. A ďalej, načo nám je toľko vysokých škôl? Potom idú úrovňou dole? Áno. A ten študent, hoci sa fláka, vie, že sa na nejakú vysokú školu dostane, že nejako zmaturuje, pretože „nesmie prepadnúť“. Prepadnúť samozrejme môže, ale to je pre školu finančný mínus. Úroveň sa znížila. Preto treba zaviesť prijímacie pohovory na všetky školy. Treba presne stanoviť, aké požiadavky musí žiak spĺňať, aby mohol byť prijatý na gymnázium. „Nedostal si sa na gymnázium?
Na jednej strane je dobré, ak máme aj iné systémy škôl, ako je štandard. Je dobré, ak je konfrontácia. Ale s Waldorfskými školami je to ťažké. V západnej Európe sú Waldorfské školy na veľkom ústupe, pretože nenapĺňali štandardy - ich absolventi zlyhávali na prijímacích pohovoroch. Ale na druhej strane som za to, aby tu boli a aby tu bola konfrontácia.
Veľa rómskych detí, keď prídu do školy, často neovláda ani slovenský jazyk. Sú to také „deti vetra“. Treba si uvedomiť, že sú tam iné kultúrne konštrukty, je to iné kultúrne zázemie. Ich rodičia často povedia „Choď do školy“, ale keď dieťa nejde, prijmú to. Keď tie deti nechodia do školy, ich sociálno-kultúrna úroveň sa zhoršuje. Ony potom majú istý deficit. Obdivujem učiteľky, ktoré pracujú s týmito deťmi, pridala by som im 1000 eur. Nikto si nevie predstaviť, čo to je za náročnú prácu. Výborné sú komunitné centrá, ktoré sa otvárajú pri osadách. Tam môžu deti tráviť čas v spoločnosti sociálnych pracovníkov, asistentov alebo aj učiteľov. Treba hlavne pracovať s rómskymi rodičmi a učiť ich, že na škole záleží. Pokiaľ oni nepochopia význam vzdelania, nebudú ho akceptovať ani ich deti.
Čo sa týka špeciálnych škôl, takým deťom pomôžu. Prečo? Je ich tam podstatne menej a majú individuálny prístup. Špeciálne školy nie sú diskriminácia. A čo inklúzia? Súhlasím, ale je táto spoločnosť na inklúziu pripravená? Západné štáty, kde nikdy nemali systém špeciálnych škôl, to riešia inklúziou. Deti tam majú asistentov. Problém s inklúziou je v tom, že tým, ktorí potrebujú špeciálnu starostlivosť, ju vezmeme, a tie deti, ktoré sú výborné…
Bozk ako prejav lásky a jeho hranice
Nedávno Victoria Beckham publikovala na sociálnej sieti Instagram fotografiu, na ktorej je vidieť, ako dáva pusu na ústa svojej dcérke menom Harper. Pusa mala byť zrejme aj vyjadrením blahoželania k dcérkinym narodeninám. Pod fotografiou sa objavili komentáre, kde sa ľudia snažili rozprávať sa o tom, či je vhodné, ak dá rodič pusu dieťatku priamo na ústa.
Žena menom Charlotte Reznick, ktorá v súčasnosti pôsobí ako psychologička, poznamenala pre portál news.com.au, že nie je vhodné bozkávať svoje dieťa priamo na ústa. Dodala, že ústa sú akousi hranicou, ktorá patrí len danému človeku a nie je správne ju len tak prekračovať. Týmto spôsobom tak rodičia, ktorí bozkávajú deti na ústa, môžu u detičiek zvýšiť riziko, že v budúcnosti nebudú schopné rozlíšiť, čo iným môžu dovoliť a čo už nie.
Spomínaná psychologička sa ďalej pre The Australian.com.au vyjadrila, že v ústach dieťatka sa niektoré infekcie môžu vytvoriť aj prostredníctvom slín. Teda prenosom cez bozk od druhej osoby. Vo všeobecnosti mnoho lekárov spolu so zubármi tvrdí, že sa v ústach vyskytuje veľa mikróbov, takže by u detí mohli spôsobiť zdravotné problémy. A to aj vtedy, že nie sú nebezpečné pre dospelých. Avšak, mikróby môžu detičky ohroziť.
Táto psychologička dodáva aj to, že detičky sa dokážu učiť veci prostredníctvom mimiky. Takže, hoci vašu malú ratolesť nevinne pobozkáte na ústa, nemusí to dopadnúť najlepšie. Z dôvodu, že si na to môže zvyknúť a bude chcieť dať pusu takmer hocikomu. Nemusí ísť len o člena rodiny. Týmto spôsobom sa mikróby môžu ešte viacej šíriť.
Daj babke, pusu, vyobjímaj dedka! Aj vy nútite svoje deti, hoci im sa do toho veľmi nechce? Psychologička vysvetľuje, prečo by sme to ako rodičia viac nemali robiť. Nechce sa vaše dieťa objať so starými rodičmi alebo návštevou? Môže mať na to dôvod. Aj deti majú právo odmietnuť pusu na líčko alebo objatie, a to aj od osoby, ktorú milujú. Ak ho k tomu budete nútiť, môže to mať negatívne účinky na jeho psychiku.
Určite si pamätáte na momenty zo svojho detstva, keď vás niekto starší volal a chcel od vás ako malého pusinku alebo vystískať. A ako často ste sa v danej chvíli cítili na to, že ste tej tete, babke, dedovi, ujovi či susede chceli dať božtek? Asi nie veľmi často, no určite to dopadlo tak, že ste nakoniec išli, aby ste mu urobili radosť, alebo aby ste sa správali „slušne a zdvorilo“ v očiach rodiny. Zrejme na to nespomínate úplne najradšej.
No a čo robíte dnes vy ako rodič? Zamyslite sa, či už niekedy takáto veta neodznela aj z vašich úst: „Ale no tak nehanbi sa, daj babke pusu a ideme domov...“ Ak dieťaťu ako rodič viac krát zopakujete, aby predsa len pusinku dalo, robíte veľkú chybu.
Keď na dieťatku v danú chvíľku vidíte, že pusu dospelému nechce dať, že nad situáciou rozmýšľa, že je zaskočené, že sa hanbí, tak to proste rešpektujte. „Necháme ho tak, absolútne ho do toho nenútime. Ono musí prísť na to samé, že pusu chce dať a čo k tomu dospelému cíti. Samé si musí vybrať a výber musíme nechať na neho, aby sme ho od detstva nenútili do niečoho, čo bude brať v dospelosti ako nutné zlo a možno sa proti tomu postaví tak, že to nebude robiť vôbec, pretože ho do toho nútili celý život,“ vystríha odborníčka.
Keď dieťa prinútite alebo mu prikážete, aby dalo pusu niekomu, koho sotva pozná, ale ono to skutočne urobiť nechce, tak mu ukazujete, že vám na jeho pocitoch a tom, čo chce urobiť so svojim telom nezáleží. Že na pocitoch a želaniach ostatných, teda rodičov, záleží viac. A to nie je správne. „Každé dieťa si okolo seba vytvorí zónu, v ktorej mu je príjemne a v ktorej nie. Je dôležité, aby sme to rozhodnutie nechali na deťoch samotných, počúvali ich názory a rešpektovali ich,“ uviedla Herényiová.
Keď si dieťa zvykne na to, že o svojom tele nemôže rozhodovať a nemôže nikoho odmietnuť, dokonca ani v banálnej situácii akou je dať niekomu pusu, tak tento čin bude považovať za normálny aj pri ostatných ľuďoch. Je preto veľmi dôležité, aby dieťa vedelo rozlíšiť „dobrý“ a „zlý“ dotyk a aby vedelo vysloviť svoj názor.
„Môže to mať aj veľmi negatívny následok. Je veľa detí, ktoré nechávajú so sebou manipulovať, ktoré sa nechávajú obťažovať, ale jeho hodnota musí ostať taká, aká je. Dieťa si musí stáť za sebou a rodičia si musia uvedomiť, že hodnota dieťaťa je v tom, že si váži samé seba,“ povedala odborníčka.
Dieťatku preto nikdy neprikazujte fyzický kontakt s blízkymi. Vopred sa ho medzi štyrmi očami opýtajte, čo chce robiť a ako sa chce s rodinou privítať alebo rozlúčiť. Niekedy naozaj stačí pozdrav, či podanie ruky. „Dôležité je nič neprikazovať. Rozhodnutie detí rešpektujeme a ak povedia puse nie, tak to prijmeme bez emócií a citového vydierania,“ uzavrela detská psychologička Gabriela Herényiová.
