Kým kritizujeme britský sociálny systém, ktorý umožňuje proti vôli rodiča určiť dieťa na adopciu, na Slovensku zomreli už 3 deti pre zanedbanie starostlivosti.
Už na sobotňajšej demonštrácii proti adopciám, pani Eleonóra Študencová, babka Martinka (4) a Samka (2) upozornila, že ak sa nevieme postarať o deti na Slovensku, nikdy nám ich sem nevrátia.
Verejná diskusia o tejto téme sa spustila po tom, ako našli v byte v bratislavskom Ružinove 3 roky mŕtve dieťa. Hovorí sa o totálnom zlyhaní sociálnej kurately. Trestné oznámenia už rieši prokuratúra.
Tieto skutočnosti nám určite z pohľadu britského systému do kariet nehrajú.
Pomaly sa tak Slovensko dostáva k riešeniu problému. Vo štvrtok popoludní má zasadať Výbor pre deti a mládež Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. Témou číslo jeden má byť práve ochrana detí pred násilím.
Tejto rade predsedá minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák. Podpredsedami sú ministri práce, spravodlivosti, školstva aj kultúry. Zatiaľ nevedno, kto sa na tomto mimoriadnom zasadnutí zúčastní, ani to, aké riešenia v tejto pálčivej téme prinesú.
Zlyhanie v prípade Lucky († 5)
Zlyhanie štátu a sociálnych pracovníkov v prípade zabitej Lucky Luknárovej dosvedčujú poznámky zo spisu kurately, ktorá mala malé dievčatko vo svojej ochrane. Jednoznačne hovoria, že dievčatko doma týrali naozaj krutým spôsobom. Úrady však neurobili nič.
Sú v ňom skutočnosti, z ktorých zamrazí každého zodpovedného človeka. Štvrtého septembra 2009, len 4 dni po narodení ďalšieho dieťaťa Luckinej mame, ružinovská nemocnica požiadala úrad práce o prešetrenie sociálnych pomerov v rodine Hrotákových.
A čo urobila bratislavské sociálna kuratela? Nemocnici prisľúbila, že kontrolu v problematickej rodine vykoná. Dokonca úradníčky uviedli, že zistili, že matka mala pre Luckinu sestričku pripravený kočiarik, oblečenie a hygienické potreby. Lenže, úradníčky v byte zrejme reálne neboli a správu pre nemocnicu pravdepodobne urobili len od stola.
Viac o zisteniach reportéra Rasťa Striška si môžete prečítať TU. Všetko o pochybných adopciách detí si môžete prečítať TU.
Práva detí a adopcia: Vnútri rodinného práva
Námet na článok, ktorý sa bude zaoberať tým, či by si páry rovnakého pohlavia mohli adoptovať dieťa alebo sa sobášiť, nosím v hlave už nejaký čas. Nedávno sa táto téma preberala aj v českom parlamente, keď schvaľovali návrh zákona o manželstvách pre všetkých.
Adopcie a práva párov rovnakého pohlavia
Ak ste opačne orientovaný, máte smolu. Aj táto veta z českého parlamentu vo mne zarezonovala. Máte smolu! Už ani nepočítam, koľkokrát za život som toto počul.
Aj ja mám smolu, vlastne hneď dvakrát. Odhliadnuc od toho, akú situáciu mám doma, a od toho, že si s rodičmi v postojoch a názoroch na môj život nerozumieme, keď sa na to pozriem z trošku inej strany, v tejto smole mám vlastne aj isté šťastie. Šťastie v tom, že som jediný hendikepovaý človek v domácnosti. Inak to však majú deti v domovoch či ústavoch.
Aj za predpokladu, že ide o moderne vybudovaný ústav a že vychovávatelia sú empatickí, obetaví a žijú pre svoju prácu, budú mať tieto deti vždy smolu. Teraz nenarážam na to, že by nikdy nezažili pocit lásky či domova. Na základe vlastného hendikepu však viem, že len patriť niekam nemusí byť dostačujúce, osobnosť či postihnutie sú natoľko špecifické, že človek potrebuje niekedy niečo úplne iné, ako sa píše v tabuľkách.
Ale na toto všetko potrebujem veľa, veľa času a veľa podmienok ušitých presne mne na mieru. Keďže som jediný vozíčkar v domácnosti, dá sa tomu vyhovieť. Ak nie úplne, tak aspoň čiastočne.
Ak by ma vychovával pár rovnakého pohlavia, vyskočil by som z okna! Ďalšia veta od jedného českého politika, ktorá mi vyrazila dych. Žiaľ, viem, že aj mnohí ľudia na Slovensku majú presne takýto postoj.
Ale skúsme sa na to teraz pozrieť trošku z iného hľadiska. Kedy by som ja najradšej vyskočil z okna? Najradšej by som vyskočil z okna napríklad vtedy, keď vidím nejakú pomôcku, ktorá by mi uľahčila samostatný život, no nemôžem si ju ani ja, ani moja rodina dovoliť. Najradšej by som vyskočil z okna vtedy, keď mi dá svet pocítiť, ako veľmi nie je na mňa ani na môj samostatný život pripravený.
Hoci som súčasťou spoločnosti už 32 rokov, tá mi neustále pripomína, že vlastne jej súčasťou nie som. Trápi ma to a cítim sa preto veľmi frustrovaný. Prečo týmto ľuďom, ktorí sú vlastne na okraji spoločnosti, nedopriať možnosť lepšieho života, napríklad aj v rodinách, kde budú mať dve matky či otcov?
Podľa môjho názoru je odopieranie adopcií či manželstva rovnakopohlavným párom len plné predsudkov a výhovoriek. Počul som veľakrát názor, že láska dvoch ľudí rovnakého pohlavia je proti prírode. Ale ako môže byť akákoľvek láska proti prírode? Veď bez lásky by tu vlastne nebolo nič.
A navyše mnoho deti už v gejských či lesbických rodinách vyrastá. Môžu mať deti z predošlého heterovzťahu alebo v prípade lesbického páru mohli partnerky podstúpiť umelé oplodnenie. Rodiny majú rôzne podoby, životné okolnosti každého či každej z nás nie sú predsa podľa šablóny.
Ďalší názor, s ktorým sa veľmi často stretávam, je, že výchova v gejskej či lesbickej rodine bude určite mať negatívny vplyv na vývoj dieťaťa, pod čím mnohí myslia, že sa z neho stane gej či lesba. Z vlastných skúsenosti viem, že vplyv prostredia neprivedie človeka k tomu, aby bol homosexuál, sexuálna orientácia sa nedá nanútiť.
A keď už sme pri tom, naozaj si ľudia myslia, že páry rovnakého pohlavia by pre svoje dieťa nechceli, aby sa vydalo tou ľahšou cestou heterosexuality? Veď koľko rodičov by si pre svoje deti prialo, aby mohli naplno žiť svoju lásku, a nie čeliť útokom a odsudzovaniu, ktoré sami zažívali.
