Prvý kontakt dieťaťa s matkou po narodení je mimoriadne dôležitý pre jeho emocionálny, psychický a fyzický vývoj. Vytvára sa tak základ pre vzťahovú väzbu, ktorá ovplyvňuje správanie a prežívanie dieťaťa v budúcnosti. Dôležitú úlohu v tomto období zohráva aj výživa, pričom dojčenie predstavuje ideálny spôsob, ako uspokojiť potreby dieťaťa a zároveň posilniť puto medzi matkou a dieťaťom.
Vzťahová väzba ako základný kameň emocionálneho vývoja
Vzťahová väzba je trvalé a hlboké emocionálne puto medzi dvoma osobami, ktoré sa u dieťaťa dá pozorovať už v ôsmom mesiaci. Tento vzťah k matke, ktorá je najčastejšie pre dieťa hlavnou osobou pre vzťahovú väzbu, má aj evolučný význam. Dieťa vás sleduje a udržuje si s vami blízkosť, aktívne pozoruje, kde sa nachádzate a keď sa vzdialite, nasleduje krik, plač alebo volanie. Už v prvých týždňoch pozorujeme, že dieťatko zaujíma ľudská tvár a uprednostňuje pozorovanie predmetov, ktoré sa hýbu.
Malý Leo, chlapček trpiaci albinizmom, sa stal hviezdou internetu vďaka svojej úprimnej radosti z prvého videnia svojej matky. Jeho príbeh poukazuje na silu zrakového kontaktu a emocionálneho spojenia. Leopold Wilbur Reppond, prezývaný Leo, ukázal dokonalú radosť z toho, že konečne vidí svojich najbližších. Bolo to veľmi dojemné. „Leo prvýkrát videl moju manželku,“ uviedol otec. Chlapčekova choroba, oculocutaneous albinizmus, výrazne ovplyvňuje jeho farbu vlasov, pokožku, ale tiež vážne poškodzuje zrak. Až vo svojich 4-mesiacoch sa mu ale prvýkrát podarilo vidieť svoju mamičku.
Chlapčekova choroba postihuje jedno dieťa z 20-tisíc. Od lekárov dostali špeciálne detské okuliare, ktoré sú vyrobené z gumy a nemajú žiadne ostré hrany. Keď sa na svoju mamičku prvýkrát pozrel, povedala mu: „Ahoj miláčik.“ Hneď nadviazal očný kontakt a usmial sa od ucha k uchu.
Matka ako bezpečný prístav
Základným kritériom pre určenie vzťahovej väzby je to, či matka slúži pre dieťatko ako akýsi symbol bezpečného prístavu. Pozorovať to môžeme vtedy, keď sa dieťa po skúmaní okolia vracia k matke. Všímajte si tiež, ako dieťatko reaguje pri odlúčení od matky, či protestuje a plače, prirodzene ju hľadá a ak to dokáže, či ju nasleduje. Dôležité je aj správanie dieťatka po matkinom návrate. Ak je dieťa nepokojné, keď ste preč, plače alebo reaguje krikom, znamená to, že si už s vami vzťahovú väzbu vytvorilo, a teda ochranu, bezpečie a pohodlie hľadá u vás.
Separačná úzkosť ako prejav pokroku
Separačná úzkosť je ukazovateľ pokroku vo vývoji dieťatka. Znamená to, že u neho prišlo k porozumeniu a uvedomeniu si ako matku potrebuje. Keďže ešte nerozumie, že veci existujú aj mimo jeho prítomnosti, protestuje, keď matka odíde, pretože zrazu jeho bezpečná základňa zmizne. Dieťa si zvyčajne vzťahovú väzbu tvorí s viacerými osobami. Okrem mamy môže byť naviazané napríklad na otca, brata, sestru, dedka, babku, opatrovateľku.
Dojčenie ako podpora vzťahovej väzby a zdravého vývoja
Dojčenie je prirodzený a ideálny spôsob výživy pre novorodenca a dojča. Okrem nutričných výhod má aj významný vplyv na budovanie vzťahovej väzby medzi matkou a dieťaťom.
Fyzický kontakt a hormóny lásky
Fyzický kontakt medzi matkou a dieťatkom je určujúci pre to, ako dieťa vníma v dospelosti vzťahy, či ich vníma ako niečo, čomu dôveruje a ako niečo, čo si dokáže udržať. Fyzický kontakt, špeciálne ten, ktorý sa odohráva v kontakte koža na kožu, pôsobí aj na úrovni hormónov, napr. hormónu s názvom oxytocín a takisto receptorov, ktoré sa v mozgu dieťaťa vytvoria počas tehotenstva a bezprostredne po pôrode. Počas tohto dlhého obdobia dieťa automaticky strávi celé mesiace dojčením a zároveň s tým intenzívnym fyzickým kontaktom s matkou a pri každom jednom dojčení zažíva znova vyplavovanie množstva oxytocínu a toto je mimoriadne dôležité pre vytváranie a posilňovanie vzťahovej väzby, pre posilňovanie pocitu, že potreby dieťaťa napĺňajú ľudia a nie veci. Aj preto je dojčenie také dôležité.
Kontakt koža na kožu po pôrode
Keď sa bábätko narodí, čas tesne po pôrode je mimoriadne dôležitý, to, čo sa stane v prvých hodinách bezprostredne po pôrode. Tento čas je veľmi citlivý na to, akým spôsobom si matka bude budovať vzťah s dieťaťom. Často sa bábätko narodí a strávi prvé dve hodiny po pôrode mimo matky na novorodeneckom oddelení, namiesto toho, aby bolo nahé v kontakte koža na kožu na hrudi matky, aby malo možnosť využiť svoje schopnosti - to, čo je pre bábätko v tomto období také dôležité, je mať kontakt a cítiť čuchom vôňu matky. Pretože na rozdiel od matky, ktorá vie, že bábätko leží vedľa nej v postieľke na pôrodnej sále, bábätko vníma, že matka s ním je vtedy, keď má priamy kontakt koža na kožu a potrebuje cítiť matku čuchom.
Výhody kontaktu koža na kožu
Fyzický kontakt s matkou dokáže dieťaťu zmierniť bolesť, dokáže dieťa zahriať alebo naopak podľa potreby znížiť teplotu, zlepšiť imunitu - deti, ktoré zažijú „zlatú hodinku“ kontaktu koža na kožu s matkou, majú ešte v 6. mesiacoch lepšiu imunitu. Tento kontakt môže potom pokračovať dojčením a nosením, ktorým poznáva bábätko svet z bezpečia náručia rodičov.
Kŕmenie z fľaše a budovanie vzťahu
Nezáleží na tom, či kŕmite materským mliekom, umelou výživou alebo kombináciou oboch. Dojčenie je jedným zo spôsobov, ako sa rodič môže s dieťaťom zblížiť. Odborníci dlhodobo upozorňujú, že skutočné pripútanie medzi rodičom a bábätkom sa nevytvára samotným dojčením, ale skôr tým, ako rodič na bábätko reaguje. Aj keď kŕmite dieťatko fľašou, môžete si s ním vytvoriť pevné puto. Práve cez to, ako pri kŕmení reagujete, ako sa na bábätko pozeráte, ako ho držíte, ako k nemu prehovárate. Blízkosť, telesný kontakt a vnímavé reakcie na potreby bábätka sú základom vytvárania vzťahu. Nie sú to len výsady dojčenia, dajú sa úplne prirodzene rozvíjať aj pri kŕmení z fľaše. To, čo dieťa potrebuje, nie je konkrétny spôsob kŕmenia, ale istota, že jeho signály budú vypočuté a že na ne niekto odpovie.
Ako správne kŕmiť z fľaše | Starostlivosť o dojčatá
Náročné obdobie materstva a dôležitosť podpory
Materstvo je krásne, ale zároveň náročné obdobie plné zmien a výziev. Je dôležité, aby matka mala dostatočnú podporu od partnera, rodiny a priateľov.
Skúsenosti slovenských matiek
Pre Danielu z nášho článku to bolo večné rozhodovanie za dieťa, pre Zuzanu nápor povinností od rána do večera a pre Jarmilu nedostatok spánku či financí. Podľa mňa je na materstve v skratke ťažký nedostatok spánku, chýbanie financií, choroba dieťaťa či nedostatok času na nič iné. Ak je žena na materskej a muž nezarába nadštandardne, jedna výplata jednoducho chýba. Prvých šesť mesiacov sa to ešte dá, ale potom ten rodičovský príspevok nie je žiadna sláva. Som rada, že mne sa podarilo dojčiť deti asi pol roka, kým sme začali s príkrmami. Nedostatok spánku, to je jasné. Nepokojné dieťa, unavená mama. Začarovaný kruh. Ja som však rada využívala denný spánok aj pre seba. Zdriemla som si pri dojčení. Keď je dieťa malé, všetko sa točí okolo neho. Ak cez deň spí, mama upratuje a varí. A keď potrebuje ísť niečo vybaviť v meste, tak iba vtedy, ak dieťa spí v kočíku. Na druhej strane, ja som deti brávala všade so sebou, dieťa sa má totiž prispôsobiť mne, nie naopak. Ale aby som bola spokojná ja aj deti. Nebudem s nimi predsa iba doma. Poznám mamičky, ktoré nevystrčia päty z domu, lebo si netrúfnu. Veď čo ak si s ním nebudú vedieť dať rady. A pritom pre dieťa je zmena prostredia tiež prospešná. Nové podnety, záujem o okolie, nové tváre a podobne. Neviem si predstaviť, že by som bola zahrabaná doma s dieťaťom a nepoznala nič, len hračky, plienky, dojčenie a varenie. Tiež sa mi zdá čudné, ak niekto cez obed povie, že si ešte ani nestihol umyť zuby. To fakt? Veď je to len otázka pár minút. Či to dieťa naozaj nepustí z ruky? Všetko sa dá popri deťoch. Áno, pyžamové dni som si často a rada robila aj ja, ale len vtedy, keď som vedela, že v ten deň nemusím nikam z domu. V kuchyni som mala ďalšiu detskú postieľku, v nej deti boli, kým nevedeli sedieť. Mali tam hračky, videli na mňa a ja som varila. Keď boli väčšie, normálne som ich dala na zem, na deku hračky a boli na zemi. A ja som zase mala čas na varenie. Alebo sme pozerali telku. Ony na deke a ja som vyšívala. Rýchle upratovanie sa tiež dalo zvládať, aj návštevy kamarátky. Ak si mamička nájde s dieťaťom spoločný rytmus, veľmi rýchlo sa dokážu zladiť. A platí aj zlaté pravidlo, že spokojná mama rovná sa spokojné dieťa.
Rozbíjajme nereálny obraz o materstve
Úprimne hovorme o tom, že byť matkou je náročná úloha. Niekto ju zvláda s ľahkosťou, inokedy je třeba väčšej snahy a sústredenia. Nejde o to byť perfektná, ale dopriať dieťaťu istotu materskej blízkosti a lásky. Negatívne pocity je treba zavčas ventilovať, s čím úzko súvisí kritické skúmanie nereálnych nárokov, ktoré na ženy a matky súčasná spoločnosť kladie. Rozbíjajme nereálny obraz, ktorý ženám predkladá požiadavku tradičného všetkoobetujúceho materstva a zároveň nutnosť vyhovieť požiadavkám „mužsky“ nastavených podmienok pracovného trhu, navyše pod kultúrnym nátlakom na perfektný vzhľad. Aby sme ale neprepadali nefunkčnému pesimizmu. Materstvo, respektíve rodičovstvo zostáva najúčinnejšou školou života a nie nadarmo niektorí bezdetní čelia kritike, že vlastne nikdy nedospeli. Stať sa mamou je zázrak. Ale aj premena. A hoci ste to očakávali, málokto vás pripraví na to, čo všetko to spôsobí vo vašom vnútri.
Popôrodné zmeny psychiky
Podľa štúdií až 80 % mamičiek po pôrode trpí nejakou zmenou psychiky. Ako najčastejšie je popisované takzvané popôrodné „baby blues“ - prechodná emočná nestabilita (plačlivosť, pocity úzkosti), podráždenosť, kolísanie nálad, problémy so spánkom či znížená chuť do jedla. Okrem pôrodu a popôrodných telesných zmien sú emočné výkyvy spojené aj s adaptovaním sa na novú životnú rolu - rolu matky.
Dosť dobrá mama
Britský pediater a psychoanalytik Donald Winnicott priniesol koncept „dosť dobrá mama“ (good enough mother). Hovorí, že mamy nemusia byť dokonalé - stačí, aby boli dosť dobré, aby dieťaťu poskytovali potrebné podnety k jeho vývoju, ale zároveň priestor, aby sa s niektorými situáciami vysporiadalo samé. Dosť dobrá mama dokáže primerane reagovať na potreby svojho dieťaťa, nie je príliš ochraňujúca, ani chladná a umožňuje dieťaťu rozvíjať sa v bezpečnom prostredí.
Ako sa máš, mama?
Keď sa staneme mamou, sme celou svojou bytosťou orientované na dieťa a naše potreby idú do úzadia. Niektoré ženy môžu mať pocit, že strácajú svoju pôvodnú identitu a život už nebude rovnaký ako predtým. Nové povinnosti spojené so starostlivosťou o dieťa môžu obmedziť čas na seba, čo môže byť v prvých mesiacoch veľmi náročné, a môže viesť k vyčerpaniu a strate kontaktu so svojimi potrebami. Nájdite si chvíľu pre seba a opýtajte sa: Ako sa máš, mama? Nie si smädná alebo hladná? Nemáš chuť na kávu s kamoškou v meste? Dovoľte si byť viac ako „len“ mama. Byť mamou je iba časť vašej identity. Je v poriadku a zdravé mať čas pre seba, svoje záujmy a sny. Postupné hľadanie rovnováhy medzi rolou matky a osobným životom je proces, dajte tomu čas.
Pomoc a podpora
Základná vec, ktorú potrebuje každá jedna žena, ktorá sa stala matkou je POMOC. To, že sa stanete mamou a vezmete na seba zodpovednosť za malého človiečika, neznamená, že sa z vás musí stať „superčlovek“. Oslovte s prosbou o pomoc partnera a rodinu. Pokiaľ máte možnosť a dieťatko spí, zahoďte vysávač a spite spolu s ním. Spánkový deficit je oveľa horší než omrvinky na zemi či nevyžehlená bielizeň. Každý deň si nájdite aspoň malú chvíľku pre seba, keď nemyslíte na dieťa, ale na to, ako si oddýchnete. Zo začiatku to môže byť len teplá sprcha, chvíľa s knihou, či počúvanie obľúbenej hudby. Tieto chvíle môžu výrazne pomôcť mentálne dobiť baterky. Dôležitá je aj emocionálna podpora - buďte v kontakte s niekým, pred kým môžete otvorene povedať, že ste unavená, nahnevaná.
Správanie dieťaťa pri mame a stanovenie hraníc
Mnohé skúsenosti i štúdie hovoria o tom, že dieťa sa pri mame cíti natoľko dobre - bezpečne, uvoľnene a samo sebou, že zo seba dostáva všetko, čo potrebuje - vrátane emócií, ktoré ním práve lomcujú.
Dieťa a matka ako jeden
Teda aspoň spočiatku, kým je bábätko úplne maličké a pre svoje potreby potrebuje výlučne prítomnosť mamy. Okolo dvoch rokov, kedy začína separačné obdobie dieťaťa od matky je dôležité, aby dieťa dostávalo hranice aj od mamy. Jasné a pevné, ale láskavé. Je to obdobie vzdoru, kedy si začína vytvárať základy vlastnej identity a preto ho musíme naučiť, čo môže a čo nie.
Všetko je to o hraniciach
Dieťa dokáže veľmi pružne prepínať správanie podľa toho, ako vidí, kde má aké hranice nastavené. A to už je jedno, či ide o matku alebo o otca. Paradoxne - práve mamičkám môže to stanovenie hraníc ujsť práve preto, že starostlivosť o dieťa je veľmi náročná, trávia s ním veľmi veľa času a niekedy už človek nevládze akoby podchytiť všetko.
Ako si teda určiť hranice?
Ľudia si pod hranicami predstavujú to, že dieťa dostane po zadku, alebo mu dajú nejaký trest. Hranica je však pojem, ktorý hovorí o zadávaní pravidla, ktoré sa dodržiava bez výnimky, za každých podmienok. Čiže - ak napríklad zakážeme dieťaťu jesť pred televízorom, tak na tomto pravidle trváme. Deti vedia veľmi dobre vycítiť, kde môžu zatlačiť a kedy hranicu posúvať. A vedia to odhadnúť práve na základe našich “poľavení”. Zároveň prízvukuje, že v prípade zadávania hraníc treba postupovať opatrne a pomaly. Najskôr zaviesť jedno pravidlo, v ktorom bude rodič dôsledný, a keď ho dieťa zvládne a dodržiava, potom pridať ďalšie. Pravidlá zadávame láskavo a s citom, s vysvetlením a daním najavo, že dieťa máme radi, aby nemalo pocit, že to je za trest, ale aby pochopilo, že pravidlá sú všade navôkol nás a len to, že sa ich naučíme dodržiavať, nám uľahčí život.
Dôležitosť prvého kontaktu po pôrode
Keď sa malý človiečik po deviatich mesiacoch v mamičkinom brušku ocitne mimo svojho známeho a útulného „domčeka“, nečaká ho v našich pôrodniciach spravidla veľmi prívetivé privítanie. Na ten sa, žiaľ, ešte stále dosť zabúda.
Pre rodiča je hotovým utrpením, keď sa jeho dieťa narodí s nejakým hendikepom. V dnešnej dobe však lekári dokážu v mnohom pomôcť, tak ako v prípade tohto nepočujúceho dievčatka. Jeho reakcia, keď prvýkrát počuje mamy dojíma k slzám. Charlie, krásne dievčatko Kristy Keane, sa narodilo v auguste tohto roka, bohužial ako nepočujúce. Odhodlaní rodičia sa však nevzdali a robili všetko preto, aby ich malé dieťa počulo. Nakoniec sa im to aj podarilo a Charlie konečne dostala načúvacie zariadenie. Mohlo by sa zdať, že malé dieťa ešte nedokáže tak vnímať, že zrazu počuje, no opak je pravdou. Na videu je jasne vidieť, že malá Charlie zostala v šoku a výraz jej tváričky hovorí za všetko. Vyzerá to tak, že dieťa sa snaží zadržať slzy radosti z toho, že počuje svoju mamu, a to najmä v okamihu, keď povie: "Milujem ťa!" Rodina má účet aj na sociálnej sieti, kde pravidelne zverejňuje veľmi pekné fotografie zo svojho života.
V súčasnosti sa od rodičov, najmä od matiek, očakáva takmer nadľudský výkon. Starostlivosť o dieťa sa zvykne diať v izolácii, bez širšej opory a komunity. Pripútanie sa len k jednému človeku, najčastejšie k matke, nie je ideálom, ale kompromisom súčasného životného štýlu. Vývojový psychológ Gordon Neufeld tvrdí, že malé dieťa nie je biologicky ani emocionálne nastavené na to, aby si vystačilo len s jedným pevným vzťahom. Dieťa potrebuje takzvanú „attachment village”, teda dedinu bezpečných vzťahov, ktoré sa neprekrývajú, ale dopĺňajú. V takomto prostredí si môže budovať dôveru vo viacerých dospelých, pričom každý z nich prináša do jeho sveta niečo iné… Pokoj, stimuláciu, vedenie, humor, stabilitu či istotu. Tieto poznatky sú tiež v súlade s evolučnými a antropologickými výskumami, ktoré ukazujú, že v tradičných spoločnostiach deti vyrastali obklopené nielen rodičmi, ale aj starými rodičmi, súrodencami, tetami, ujami, susedmi a staršími deťmi. Významnú rolu teda nezohrávali len tí dospelí, ktorí boli biologickými rodičmi, ale aj všetci ostatní, ktorí sa podieľali na starostlivosti. Tento model bol vlastný aj našej kultúre. V slovenských vidieckych komunitách ešte donedávna žili rodiny v rámci niekoľkých generácií. Dieťa sa striedavo hrávalo s tetou, starou mamou, susedkinými deťmi. Získavalo tým rôznorodé skúsenosti, citové väzby a vzory správania. Dnes je však bežné, že matka zostáva s dieťaťom doma sama celé mesiace či roky. Partner je v práci, starí rodičia bývajú ďaleko alebo ešte sami pracujú, susedia sú anonymní. Psychologička Lenka Šulová upozorňuje, že pre zdravý vývin je dôležité, aby dieťa trávilo dostatok času s rôznymi dospelými. Britský psychoanalytik Donald Winnicott, ktorý ešte v 50. rokoch zaviedol pojem „dostatočne dobrá matka”, zas tvrdil, že dieťa nepotrebuje dokonalosť, ale potrebuje matku, ktorá vie byť prítomná, ale aj unavená, ktorá je láskavá, ale aj ľudská. Psychologička Lenka Pavuková Rušarová poukazuje na to, že v rešpektujúcom prostredí, kde je dieťa obklopené viacerými vnímavými dospelými, má oveľa väčší priestor rozvíjať svoju emocionalitu aj sociálne zručnosti. Jedným z najväčších rizík moderného rodičovstva nie je zanedbávanie dieťaťa, ale vyhorenie rodiča, ktorý sa snaží urobiť všetko sám. Rodičia sa potom trápia pocitmi zlyhania, že nie sú dosť láskaví, že nemajú trpezlivosť, že nezvládajú zmysluplne odpovedať na každý plač alebo otázku. Možno povedať, že dieťa potrebuje naozaj veľa, ale nie všetko od jedného človeka. Potrebuje lásku, pozornosť, hranice, vedenie, oporu aj hru. Jedna osoba to ale nedokáže všetko zvládnuť naraz. A ani nemusí. Rodič, ktorý si prizná, že potrebuje pomoc, nerobí chybu.
Matka svoje dieťa pozná, ale pozná aj dieťa matku? Vedecké experimenty dokázali, že už celkom maličké bábätká majú schopnosť podľa vône rozoznať svoju mamičku. V staršom pokuse vedci vďaka vložkám do podprsenky pre dojčiace mamičky dokázali, že už dvojdenní novorodenci sú schopní poznať matku po vôni. Autor pokusu použil tri druhy vložiek, tie, ktoré predtým nosila matka bábätka alebo iná dojčiaca žena a nepoužité vložky. Potom ich prikladali k tváričke bábätka. V inom experimente mali dvojtýždenné deti identifikovať svoju matku na základe pachu potu v podpazuší. Dojčeným deťom prikladali k nosíku vatové vankúšiky, ktoré boli predtým v kontakte s kožou ich matky a iných žien. A deti skutočne rozoznali vôňu svojej mamičky medzi vôňami ostatných žien. „To však nebol prípad detí kŕmených z fľaše. Okrem toho ani jedna skúmaná skupina nebola schopná rozoznať vôňu vlastného otca od vône iných mužov. Je pravdepodobné, že počas dojčenia sú novorodenci vystavení predovšetkým pachu matkinho potu a vďaka tomu si rýchlo zvyknú na pachový podpis, typický pre ich matku," uvádza v knihe Rozumiete svojmu dieťatku (Zaujímavé psychologické experimenty na lepšie pochopenie malých detí) jej autor Serge Ciccotti. Ďalší výskum sledoval reakcie plačúcich novorodených detí na prítomnosť matkinej vône. Psychológovia zistili, že bábätká prestali plakať, keď k nim priblížili košeľu, ktorú nosila ich mama a dokonca aj košeľu, ktorú nosila akákoľvek iná matka. V prípade košele, ktorú nikto nenosil, však plakali naďalej. „Zistili tiež, že deti otvorili v prítomnosti košele nosenej ich matkou ešte viac ústa. „Výsledky naznačujú, že je efektívne vystaviť plačúce dieťa vôni jeho matky, pretože to zmierňuje plač. Výsledky tiež poukázali na význam materskej vône v súvislosti s výživou, pretože prítomnosť vône vlastnej matky primäje dieťatko otvoriť ústa," píše autor knihy. Ako vidieť, vôňa mamičky hrá v živote dieťaťa podstatnú rolu.
Ten okamih bol tak silný, že sa k nemu v spomienkach stále často vraciam, aj keď dnes už sú obe moje deti veľkí školáci. Každá mamička, ktorej pod srdcom rastie nový život, úžasné bábätko, sa určite teší na moment, keď svoje dieťatko prvýkrát uvidí zoči-voči, keď sa ho bude môcť dotknúť, pohladiť ho nielen cez stenu bruška, pobozkať ho, objať ho. Aj ja som sa tešila. Raz som to už zažila s dcérkou, vedela som, že to bude krásne. No po druhýkrát to bolo ešte krajšie... Určite aj fakt, že celý pôrod prebiehal úplne ináč ako ten prvý, prirodzene a pokojne, mal na tom svoj podiel. Ešte vo vani som si synčeka vybrala z vody a vzala na svoj hrudník, ihneď som ho pobozkala, pritúlila si ho. Konečne bol pri mne. Asi na minútku, kým som vyšla z vane na posteľ vedľa, som ho dala sestričke, ktorá ho zatiaľ zmerala a odvážila. Hneď, ako som si ľahla, som si ho položila nahého na svoje nahé telo a prikryla som si ho plienkou. Koža na kožu. Tak, ako sa v brušku dotýkal celých 9 mesiacov môjho tela zvnútra, teraz sa dotýkal celým svojím telíčkom môjho brucha a hrude. Mokrú plienku vymenila za príjemnú flísovú deku, ktorou som nás prikryla. Ten pocit šťastia a spokojnosti sa dá len ťažko slovami opísať. Aj po prvom pôrode som bola nesmierne rada, že mám dcérku vedľa seba, ale tie pocity, ktoré vo mne vtedy vyvolal „kontakt“ s dcérkou, vzdialenou asi pol metra odo mňa, oblečenú a zabalenú v perinke, ktorú som síce držala za rúčku a hladkala po líčku, boli úplne iné, tento kontakt tiel bol neporovnateľne odlišný. Hormóny si poctivo plnili svoju úlohu a bezhraničná, nepodmienečná materinská láska zaliala moje srdce a každou minútou vzrastala. Ako sa synček v priebehu asi štvrťhodinky priplazil k bradavke a prisal sa, spokojnosť ešte zosilnela. Obojstranná. Počula som mnohé matky opisovať prvé pocity po pôrode, mnohé z nich boli prekvapené, že necítili ihneď ten príval ohromnej lásky, ja som takýto príval po prvom pôrode tiež necítila. A teraz už viem, prečo to tak bolo. Hovorí sa, že na to, aby sme niekoho milovali, musíme ho spoznať, byť s ním nejaký čas. To dozaista platí, ale pri našich vlastných deťoch to príroda zariadila ináč. Lepšie. Musela predsa zabezpečiť, aby matka bola k mláďatku pripútaná pevným putom, ktoré zabezpečí, že sa oň postará a že ho neopustí. To puto je ako pupočník, ktorý matku a dieťa spája počas tehotenstva. Ten pupočník funguje aj po pôrode, ak aj kontakt matky a dieťatka funguje tak, ako predtým. Kontakt koža na kožu, dotyk tiel, spôsobujú nával hormónov lásky, ktoré spôsobia, že sa do svojho dieťatka okamžite zamilujete. Na prvý dotyk. Na prvé ovoňanie. Na prvý pohľad. Nemusíte čakať, že to príde o pár hodín, alebo dní. Keď som s prvorodenou dcérkou strávila prvé dve hodiny po pôrode tak, že sme vedľa seba ležali vzdialené niekoľko desiatok centimetrov izolované oblečením, perinkou, vzali mi ju na „pozorovanie“. Ako neskúsenej, neinformovanej prvorodičke sa mi to zdalo čudné, nebola som veľmi rada, ale brala som to tak, že to tak asi musí byť. Tých niekoľko hodín, asi 5, čo som následne strávila čakaním bez nej, bolo takých zvláštnych. Stále som na ňu myslela, čas som si krátila posielaním esemesiek rodine, známym, kamarátom, oznamovaním radostnej noviny, že dieťatko je už medzi nami. V skutočnosti vtedy nebola medzi nami, ale medzi ostatnými podobne „opustenými“ deťmi niekde na novorodeneckom oddelení. Namiesto teplej ružovej hrude mamičky, ktorú čakala, dostala bielu perinku, ktorá nehriala, nedýchala, netĺklo jej srdce. Je mi hrozne smutno, keď na toto myslím, ako jej tam asi tak muselo byť. Srdce aj krk mi zviera smútok, že som to vtedy dovolila. No nevedela som, že to tak nemusí byť. Nikto mi nepovedal, že maličká môže byť na mne, so mnou. Nikto mi nepovedal, že ja som jej matka a moja hruď je pre ňu to najlepšie miesto na adaptáciu na nové prostredie, nový svet. Po asi tých 5 hodinách mi to už síce nedalo a vypýtala som sa aj s ňou na izbu, no mala som to urobiť oveľa skôr. Mala som to urobiť hneď. Nie, ja som im ju vôbec nemala dať. Bola donosená, zdravá. Potrebovala iba mňa, svoju matku. Pri druhom pôrode som už toto všetko vedela. Nie, žeby mi to povedal lekár, či zdravotná sestra. To žiaľ vôbec. Tí chceli postupovať tak, ako po prvom pôrode. No ja som mala to šťastie a tentokrát som sa už včas dostala k informáciám o tom, že dieťatko má byť po pôrode s matkou. Na matke. Koža na kožu, telo na telo. Príroda vie, prečo je to pre dieťatko aj pre matku to najlepšie po pôrode, vedia to aj popredné uznávané svetové zdravotnícke autority ako Svetová zdravotnícka organizácia, ktorá odporúča kontakt koža na kožu ihneď po pôrode z mnohých príčin. Dokonca s prízvukom na to, že predčasne narodené detičky ho potrebujú ešte viac ako tie, ktoré sa narodia v termíne, donosené. Tieto odporúčania podopierajú štatistikami o tom, že tento kontakt koža na kožu znižuje úmrtnosť novorodencov. Dôkazmi o tom, že tento kontakt je pre novorodenca tým najlepším prostredím na popôrodnú adaptáciu, miestom, kde dostane všetko, čo potrebuje - teplo, kontakt s matkou, materské mlieko, stabilizáciu telesných funkcií. Dôkazmi o tom, ako tento kontakt stimuluje u matky vylučovanie hormónov potrebných na vypudenie placenty, laktáciu. Ja som všetky tie výhody, ktoré takýto kontakt prináša, zažila, a poviem vám, bolo to naozaj také silné, že sa mi to veľmi často vracia, často na to spomínam. S úsmevom na tvári. Akýmsi podvedomým. Takto by sa mal začať život každého človeka. V náručí mamy. Nie niekde v izolácii, bez všetkého, čo ho do pôrodu obklopovalo - teplo, dotyk matkinho tela, tlkot srdca, toto všetko dieťatko potrebuje aj po pôrode, a prospieva mu, keď to dostane. A prospieva to aj matke, pretože po náročnej práci, akou pôrod určite je, dostane zaslúženú odmenu. Tú skutočnú, pravú náplasť na boľačky, ten pravý energický kokteil na doplnenie energie. Relaxovať po pôrode s dieťatkom spokojne prisatom na prsníku, v kontakte pokožiek, to je tá skutočná pôrodná radosť, pôrodné šťastie, láska. Prajem si, aby túto lásku na prvý dotyk mohlo zažívať čo najviac mamičiek a detičiek.
Po dňoch strachu o život svojho drobčeka prišla konečne chvíľa, kedy si ho mamička mohla vziať, položiť na svoju hruď, pohladkať, pobozkať ho... Kontakt bábätka koža na kožu je preň, rovnako ako aj pre mamu, nenahraditeľnou, priam až liečivou silou. Mamička Jessica vo videu si svojho synčeka Huga, ktorý sa narodil o 10 týždňov skôr, mohla k sebe pritisnúť až po 60-tich hodinách od narodenia. Ten moment bol plný emócií, sĺz a lásky. Puto medzi matkou a synom je jednoducho nepretrhnuteľné...
... stastna to maminka 😀 😀 😀 .. ja som sa k svojmu malemu od narodenia stale prihovarala ako "maminka", "mamka" "mama" a predsa prve "uvedomele" oslovenie u nas bolo asi v 11m ... a to ... "teta" ... vsetci sme boli "teta" ... maly nam vtedy zacal chodit do jasli a tam sa mu to asi pacilo viac ako "mama" .. potom sme zas boli "baba" . .to uz naozaj neviem ako na to prisiel kedze babicky k nam zas az tak casto nechodia ... no a az po tom vsetkom som konecne pocula "mama" .... 😀 😀 😀 a bolo to super ... aj ked nie ako prve co ma vtedy aj dost mrzelo ale co uz ... a teraz je to uz "mamiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiii ... 😵 8 mes + 1 tyzden .. myslela som, ze takto skoro to cakat nemam. a nebolpo tp len blabotanie. to hovoril aj skor, ale pred mesiacom som si vsimla ze " mam ma" povie ked natahuje zamnou ruky, alebo ked mu odidem z dohladu, alebo ked sa rano zobudi a nevidi ma...V 5. mesiacoch... 😉v 10 mesiaci ako prve slovko 🙂 potom havo a pod.cca v tom 7...ale urcite specificke zvuky na mna a tata mala ovela skorv 8 mesiacoch 😉 a doteraz hovori iba mama a baba 😕asi ked mali 7 mesiacov ,no nemyslim si ,ze vedia co to znamena, este je skoro ... hovoria aj baba, dada a podobne .mne v 18.mesiaci 😀 dovtedy som bola "enka" lebo vsetci ma tak volali.Som bola z toho nestastna, tak Potom ma zacali vsetci volat mamicka a zvykol si... bolo divne, ked na mna stara mama kricala "mamička" 😀Tiež tak nejak okolo 10mes.. Teraz mi už asi pol roka hovorí maminka 🙂 🙂 🙂 alebo mamička... 😎 😎 Aké to krásne slovo a pritom si doteraz pamätám ako na mňa môj vtedy 2ročný synovec kričal cez celé mesto že "mama" - ja som mala 14 a hambila sa ako pes...Netusim.....