Nespoznávate ho? Z pokojného bábätka sa postupom času stal malý netrpezlivý človek, ktorý si vydobíja všetko agresívnym správaním. Čo robiť, keď vaše dieťa robí zle sebe samému? Búcha sa o zem, kričí, driape, neváha častovať údermi či nadávkami okolie? Kedy ide o zdravotný problém, a naopak o chybu vo výchove?
Určite ste sa stretli s tým (nemusí to byť vaše dieťa), že mamička so svojou ratolesťou nakupuje v obchode. Keď zrazu prišiel zákaz v podobe: „Nie, nekúpim ti to autíčko, máš ich doma už 10.“ Dieťa sa rozplače, začne kričať, kopať, búchať, hodí sa o zem. Je nesmierne náročné v tejto situácii zachovať pokoj, ale práve to je zaručený liek na odstránenie tohto detského vyčíňania.
Osvedčilo sa to aj mamičke Mirke: „Keď syn doslova vrieskal ešte aj pred obchodom, povedala som mu, že jednoducho odídem a nechám ho tam. Prešla som pár krokov za roh ulice a odtiaľ som ho sledovala. Ešte pár minút sa nevedel zmestiť do kože, ale potom sa uvedomil, že je tam sám a hľadal mamu. Pozeral sa dookola, videla som, že slzy, ktoré mu išli tentoraz z očí boli úprimné. Keď som vyšla spoza rohu, bol najšťastnejší na svete. Na svoje správanie veľmi rýchlo zabudol a už sa to neopakovalo.“
Bol postup mamičky Mirky správny? Je pokoj väčším liekom a záchranou v takýchto situáciách, než hádka, krik či výchovné zaucho? Keď sa dieťa hádže o zem, ubližuje sebe, iným ľuďom alebo si svoju zlosť vybíja na veciach, má mať rodič dôvod na obavy? Čo naznačujú tieto detské symptómy?
„Pokiaľ sú to prejavy, ktoré trvajú dlhodobo a ich frekvencia je častá, nehovoriac o intenzite s akou si dieťa ubližuje, je dobré, aby rodič navštívil odborníka a poradil sa s ním, ako postupovať. Niekedy stačí urobiť len malú zmenu, dieťa sa postupne upokojí a prejavy agresie sa vytratia,“ objasňuje detská psychologička Mgr. Romana Mrázová.
Ak je teda vyčíňanie dieťaťa občasnom záležitosťou, robí to zrejme v snahe niečo dosiahnuť, vynútiť si, upriamiť na seba pozornosť a v neposlednom rade dieťa vycítilo, že vytýčené hranice u rodiča nestoja na pevných základoch.
„V takejto situácii je nadľudsky ťažké vedieť reagovať, ale v prvom rade je dôležité, aby rodič zachoval pokoj. Čím nervóznejšie bude rodič reagovať, tým viac nervóznejšie bude dieťa. Deti zrkadlia naše emócie, a preto keď chceme, aby sa dieťa upokojilo, musíme byť v prvom rade takí my. Pokojným, ale pevným a nekompromisným spôsobom dieťaťu nastavte hranice. Chvíľku to potrvá, ale dieťa sa nakoniec upokojí,“ radí odborníčka na detskú dušu.
Forma obrany dieťaťa
Ak je kameňom úrazu autíčko v obchode alebo zmrzlina v stánku, pravdepodobne nepôjde o závažný problém psychologického charakteru, ale skôr o “skúšanie“ rodiča dieťaťom.
Ak ste mu predsa včera dovolili pozerať rozprávky do desiatej (pritom bežne chodieva spávať o deviatej) alebo hrať sa s tabletom dlhšie ako obvykle, nemôžete predsa očakávať, že keď bude chcieť hračku či sladkosť, po jednom vašom NIE skloní hlavu a bude nečinne sedieť. Raz ste niečo zakázané povolili a dieťa si to zapamätá! Stane sa z neho malý bojovník a vyjednávač, preto je skutočne dôležité myslieť na to, že dieťa nielen zahrňujeme láskou a nehou, ale aj vychovávame.
Ak dieťa za takéto jeho správanie skritizujeme, znamená to vlastne, že sa vlastne rozčuľujeme nad samým sebou. Myslíte, že keď dieťaťu poviete - ty si zlý, neposlúchaš, iba zle robíš, kto ťa toto učil, spamätaj sa - lepšie pochodíte? Skôr naopak.
„To, že dieťa hodnotíme, že je v danom momente zlé, vyvolá u neho negatívny efekt. Každé dieťa má však inú formu obrany. Niektoré sa utiahnu do seba, iné “šaškujú“, ďalšie sú agresívne atď. Vo všetkých prípadoch však ide o kompenzačný mechanizmus niečoho, čo dieťaťu chýba. Aj agresivita je u detí jedným z častých prejavov toho, že im chýba napríklad pozornosť rodiča. Svojím správaním ju dieťa od rodiča dostane, i keď v negatívnej forme, lebo rodič sa hnevá,“ ozrejmuje detská psychologička Mgr. Romana Mrázová.
Oveľa viac teda rodič dosiahne pokojným správaním a uváženým konaním, než výbuchom emócií, hnevom a karhaním.
Tenká hranica medzi ADHD a zlou výchovou
Podľa slov odborníčky k nej do ambulancie prichádza veľmi veľa detských pacientov s diagnostikovaným ADHD (porucha správania), často však nie úplne správne.
„ADHD sa prejavuje zvýšenou motorickou aktivitou, rýchlymi a často neucelenými pohybmi. Deti sú netrpezlivé, mrvia sa alebo neustále poskakujú, často veľa a hlasno rozprávajú, vydávajú rôzne zvuky. Okrem motorického nepokoja sú prítomné aj poruchy pozornosti. Dieťa nevie vydržať pri jednej činnosti alebo ich rýchlo strieda. Takéto deti sa vedia rýchlo rozrušiť. Častým príznakom je aj to, že sa nudia. Väčšinou sa ADHD dá zistiť už v predškolskom veku,“ ozrejmuje Mgr. Romana Mrázová.
Ak má dieťa tieto symptómy, nejde o neposlušnosť dieťaťa, ale diagnózu, ktorú treba riešiť s odborníkom. Medzi zlou výchovou a ADHD existuje skutočne veľmi tenká hranica.
Detská psychologička prízvukuje, že ide najmä o určenie si mantinelov, ktoré vy ani dieťa neprekročíte. Práve vtedy možno určiť, či dieťa trpí na ADHD alebo nie. Odborníci najlepšie odhadnú problém, keď ho vidno v interakcii rodiča a dieťaťa.
„Pokiaľ ten, čo zadáva pravidlá je dieťa a je to citeľné už od pohľadu, často je to len o povolených hraniciach. Pokiaľ sú hranice pevne nastavené a dodržiavajú sa, treba prihliadať aj na ostatné diagnostické kritériá, a tiež kritériá spojené s výkonom dieťaťa pri zadanej úlohe,“ popisuje odborníčka spôsob, akým zisťuje problém u dieťaťa.
Akú radu by dala rodičom, ktorí sa doma pasujú s príliš živými deťmi, ktoré neposlúchajú alebo majú problematickú povahu? „V prvom rade treba dodržiavať hranice. To je úplný základ. Keď to nemá rodič v sebe ujasnené a hranicu povolí, lebo mu je dieťaťa ľúto, lebo dnes poslúcha, tak urobím výnimku, lebo niečo… Dieťa sa naučí, že hranica je pohyblivá a začne vyjednávať.
Obdobie vzdoru: prirodzená súčasť vývoja
Detský vzdor sa väčšinou vyskytuje v období od 1,5 roka veku dieťaťa do 3 rokov života, u niektorých detí aj trochu dlhšie. Súvisí s rozvojom osobnosti dieťaťa. Je to obdobie budovania si osobných hraníc a poznania prvotnej identity - „Kto som a čo všetko ja môžem?“.
V psychológii sa nazýva toto obdobie obdobím separácie, alebo autonómie. Buduje sa prvotná osobnosť dieťaťa a dieťa v tomto období získava odpovede na otázky - „Kam až môžem zájsť? Čo si môžem dovoliť? Kde sú moje hranice?“, a svojím správaním si tie hranice testuje. Je dobré, keď v tomto období rodičia vedia dávať dieťaťu jasnú spätnú väzbu a zároveň vedia hranice zdravo utvrdzovať. Istým spôsobom môžu podporovať aj prejavy osobnostného zrenia dieťaťa tým, že mu dávajú na výber, teda má možnosť o niektorých veciach rozhodovať.
To, že dieťa práve prechádza obdobím vzdoru, sa môže prejavovať rôzne. Kým u niektorých detí rodičia sotva postrehnú, že sa čosi deje, u iných detí sú prejavy vzdoru také silné a negatívne, že celá rodina je každý deň v napätí z toho, čo sa zase bude diať.
K základným prejavom detského vzdoru, patrí typické detské - „Nie!“ V období vzdoru si dieťa to svoje „Nie!“ doslova užíva a rodič sa z toho môže tešiť, lebo je to znamenie, že dieťa sa vyvíja dobre. Môžu sa však objavovať aj také prejavy vzdoru, ktoré rodičov zaskočia, a to je obyčajne dlhodobé kričanie až vrieskanie, prípadne hádzanie sa o zem. Tieto prejavy môžu byť podmienené temperamentom dieťaťa i nápodobou iných detí. Keď totiž dieťa zistí, že hodenie sa o zem funguje u iných detí, že tým dosiahnu, čo chcú, tak to skúša napodobňovať a potom záleží aj od reakcie rodičov, či sa to udeje len raz, alebo sa to spevní.
Ak sa rodič takéhoto prejavu zľakne a ustúpi dieťaťu, tak sa to spevňuje a potom má dieťa tendenciu hádzať sa o zem vždy, keď chce niečo dosiahnuť. Niektoré deti v období vzdoru kopú do vecí alebo do ľudí okolo seba, prípadne hádžu rôzne predmety o zem a rozbíjajú ich. Takéto prejavy sa objavujú viac-menej u detí, ktoré majú buď veľmi silný temperament a prípadne mali rodičov, ktorí sa ako deti tiež takto prejavovali, alebo sú hyperaktívne. Hyperaktívne deti sú vo všeobecnosti emocionálne labilnejšie, takže môžu silnejšie reagovať na rôzne podnety.
Prvý výbuch zlosti dieťaťa rodiča vždy prekvapí a často ani len netuší, ako správne zareagovať. Obzvlášť, keď je sám unavený, vystresovaný, trápi ho zlá nálada. Rodičia potom majú tendencie problém vyriešiť buď „jednou výchovnou po zadku“, krikom, ktorý prehluší aj vresk dieťaťa, alebo sa, naopak, snažia dieťaťu rýchlo vyhovieť, len aby už prestalo zúriť. Ako by sme však mali správne postupovať pri výbuchoch zlosti?
V prvom rade by sme mali vždy zistiť, čo výbuch zlosti vyvolalo a keď sa takéto prejavy opakujú častejšie, tak čo ich udržiava. Stáva sa napríklad, že dieťa sa hádže o zem len pred matkou, lebo vie, že ona skôr povolí. Raz to skúsilo a zistilo, že keď bude ležať na zemi a vytrvalo kričať, mama sa poddá a ustúpi. Taktiež ale vie, že u otca to neplatí, tak to naňho ani neskúša. Preto je vždy dobré pozrieť sa na správanie dieťaťa akoby z diaľky, z nadhľadu, a odsledovať, čo udržiava vzdor.
Niekedy pomôže aj to, keď rodič jednoducho vie, že dieťa práve prechádza obdobím vzdoru, že je to typické obdobie pre jeho vek a treba to len vydržať.
Keď sa dieťa správa neprimerane na ihrisku, napríklad hádže do druhých detí piesok, treba mu dôrazne povedať, že to robiť nesmie a keď sa to bude opakovať, ideme domov. A v prípade, že dieťa napriek upozorneniu rodiča neprestane, naozaj treba zbaliť všetky formičky a napriek protestom dieťaťa z ihriska odísť. Tak si dieťa v hlave spojí: „Keď robím toto, stane sa toto…“.
Samozrejme, najväčší problém je, keď sa výbuch zlosti objaví na verejnosti. Rodičia sa potom neraz snažia dieťaťu vyhovieť, len aby sa už nehádzalo o zem, lebo všetci ľudia sa pozerajú… Lenže práve toto je chyba. Dieťa veľmi rýchlo zistí, čo kde funguje. A keď si v obchode veľkým krikom, alebo hodením sa o zem vydupe čokoládku, tak to bude používať veľmi často. Našťastie, väčšina rodičov sa naučí ako zareagovať a vie, že v takomto prípade treba dieťa jednoducho vziať a čo najrýchlejšie odísť z obchodu.
Dôležité je neupevňovať negatívne správanie dieťaťa. Od začiatku musíme dbať na to, aby sme ho nenaučili, že keď na verejnosti zakričí, alebo si ľahne na zem, tak dosiahne svoje. Keď si totiž na to zvykne, potom sa to oveľa ťažšie odúča. A dieťa sa to naučí naozaj rýchlo, už na základe jednej skúsenosti. Tiež platí, že ak zistí, že niečo funguje v obchode alebo na verejnosti, bude to skúšať aj doma.
Vhodným správaním a konaním môžu rodičia negatívne prejavy vzdoru u detí minimalizovať. Rovnako ale nevhodným správaním ich môžu aj posilňovať. Najhoršie je, keď rodičia nie sú dôslední a tak sa stáva, že jeden deň dieťaťu niečo zakážeme a na druhý deň mu to dovolíme. Prípadne to, čo je bežne zakázané, dieťaťu dovolíme v okamihu, keď vzdoruje. Tým dieťa zneisťujeme, frustrujeme a zároveň si robíme sami zle, lebo to bude využívať a bude dochádzať k častejším stretom. Je preto dobré, keď sa rodič dokáže v ťažkých situáciách upokojiť a zvláda vzdor dieťaťa tak trochu s nadhľadom.
Najviac chýb sa rodičia dopúšťajú v časovom strese. Najmä ráno, keď rodičia vyžadujú, aby sa dieťa rýchlo oblieklo, najedlo a utekalo s nimi do škôlky, je preň ideálny priestor na vzdorovanie a preskúšanie si pocitu moci. Preto je dobré, keď s tým rodičia vopred rátajú, keď vie, že časový stres je živná pôda na konflikty s dieťaťom, a vytvoria si nejakú časovú rezervu.
Dieťa si jednoducho potrebuje prejsť obdobím vzdoru, potrebuje si odskúšať protest a zistiť, čo môže a aké má postavenie v sociálnej skupine, v rodine.
Dieťa veľmi často reaguje vzdorom aj vtedy, keď je unavené, chce sa mu spať, nevládze chodiť… Unavené dieťa nie je fyzicky v pohode, preto je viac plačlivé, nervózne, intenzívnejšie reaguje na podnety.
Mnohé deti sa v období vzdoru začnú prejavovať agresívne. Keď si chcú presadiť svoje, bijú mamu, alebo súrodenca, kopú iné deti, alebo ich hryzú. Rodičia sú z toho zúfalí. Obzvlášť, keď dieťa už chodí do jaslí, či škôlky, učiteľky, či rodičia ostatných detí sa naň neustále ponosujú. Tu treba rozlíšiť, o čo vlastne ide. Jedna možnosť je, že dieťa je naučené frustráciu odreagúvať agresivitou a druhá možnosť, že dieťa sa uchyľuje k agresivite, keď je na vrchole afektu. V prvom prípade ide skôr o naučené správanie. Zrejme sa niekde stala chyba, rodičia dieťaťu vo výchove nedali pevné hranice: „Toto nesmieš, toto neprijímam a dosť!“ Dieťa musí dostať jasnú spätnú väzbu a jasnú hranicu, že bitie druhých je niečo, čo sa robiť nesmie. Preto keď sa dieťa začne správať agresívne a napríklad začne niekoho biť, okamžite ho treba chytiť za ruky a nedovoliť mu to.
V podstate je obdobie vzdoru obdobím, kedy rodičia môžu deťom ukazovať, ako svet funguje, aké pravidlá fungujú v rodine, čo je dobré a čo zle.
Vždy zachovajte chladnú hlavu. Konajte rýchlo a odstráňte zdroj vzdoru, napr. Niektoré druhy nevhodného správania je najlepšie ignorovať, najmä ak si chce dieťa vydobyť svoje vytrvalým plačom, snažte si to nevšímať a robte si svoje. Ak sa už nedá inak, potrestajte ho. Nie však bitím, facka je známkou toho, že si už neviete dať rady. Neúčinná je aj hrozba do budúcnosti, ktorej dieťa v tomto veku nemôže rozumieť (napr. „počkaj, keď príde ocko, vyhreší ťa“, „už ti nikdy nekúpim sladkosť“ a pod.).
Ak je dieťa agresívne k druhým deťom, vždy zasiahnite! Počkajte, kým záchvat zlosti prejde. Pevne ho objímte, pomôže mu to upokojiť sa. Odpútajte pozornosť, ale neustúpte. Nechajte mu možnosť rozhodnúť sa v situáciách, kde je to možné. Vysvetľujte do nemoty! Snažte sa viesť dieťa k tomu, aby vám povedalo, čo chce, čo sa mu nepáči. Hovorte s ním ako so seberovným. Reagujte rovnako na akomkoľvek mieste. Nebuďte prísnejší alebo benevolentnejší napríklad v obchode, na návšteve či u starých rodičov. Netrestajte dieťa, hlavne nie fyzicky. Zhoršuje to situáciu a nič sa nevyrieši.
Vzdor nemá žiadny účel. Nie je cielený, nejde o mocenský boj. Uplatňujte logický dôsledok. Netrestajte dieťa spôsobom, že večer mu nepustíte rozprávku, lebo dopoludnia kopalo deti v piesku. Dieťa je ešte malé aj na to, aby si to spojilo, to dokáže dieťa vo veku 5 rokov. V afekte môžete dieťaťu spôsobiť malý šok, napríklad mu fúknite do tváre. Ak chce v noci spávať s vami, dovoľte mu to. Nehovorte mu, že je zlé, nevychované.
Vo väčšine prípadov rodičia zvládnu obdobie vzdoru svojho dieťaťa sami. Aj keď spočiatku ich prekvapia niektoré reakcie ich drobca, pomerne rýchlo sa dokážu naučiť, čo naňho platí a čo nie, ako reagovať, ako ho upokojiť a ako správne korigovať jeho správanie. Sú však situácie, kedy už neostáva iné, než vyhľadať psychológa. Je to zvyčajne vtedy, keď už to rodičia nezvládajú, keď to presahuje ich sily, majú pocit, že zlyhávajú a nevedia si poradiť, prípadne, keď vzdor pretrváva u dieťaťa aj vo vyššom veku, napr. ešte okolo 5.
Na záver ešte jedna informácia - ak sa vám dieťa ešte len narodilo, no už teraz máte obavy z obdobia vzdoru, máte šancu najväčším problémom sa vyhnúť. A to vtedy, keď budete dbať na primárnu väzbu, ktorú si dieťa utvára od okamihu narodenia k osobe (najčastejšie je to matka), ktorá mu zabezpečuje všetky základné potreby, vrátane potreby pocitu istoty a bezpečia. V rodinách, kde je narušená primárna väzba, dieťa má často celú škálu prejavov porúch správania a v tomto rannom období dieťaťa sa to môže prejavovať aj silnejším oponovaním, vzdorom, alebo agresivitou.
Dve hlavné zásady pri zvládaní detského vzdoru: pokoj a hranice
Obdobie vzdoru, ktoré sa u dieťaťa môže objaviť v období jeden a pol až piatich rokov, je zaťažkávacou skúškou a tréningom pre väčšinu rodičov. Najnáročnejšie je, samozrejme, zvládať situácie, keď dieťa začne robiť scény na verejnosti, v obchode alebo na ulici ako reakciu na to, že sme mu nieo odmietli. Výskyt vzdoru nie je signálom zlyhania rodiča, ale normálnym vývinovým obdobím v živote dieťaťa, v ktorom sa snaží presadzovať svoju vôľu a testuje pravidlá a hranice rodičov.
Dvoma hlavnými zásadami, aj keď sú náročné, je zachovať pokoj a držať hranice. Pokiaľ sami zachováme pokoj, ľahšie dieťa utíšime. Niekedy je náročnejšie obstáť, pokiaľ dostávame „dobré rady“ od ľudí, ktorí vo svojom spomienkovom optimizme zabudli, že aj ich deti mávali svoje dni. Dobrou metódou je počítať do desať a nevšímať si nevyžiadané rady a komentáre, venovať sa dieťaťu.
Dôležité je mať stanovené hranice a tie udržať. Nedovoľme dieťaťu, aby nás svojimi scénami manipulovalo. Pokiaľ svojím výstupom dosiahne ústupok zo strany rodičov alebo sa mu podarí zaujať dostatočne ich pozornosť, je vysoko pravdepodobné, že túto taktiku použije aj nabudúce. Vlastné zlyhania nepreceňujme, treba sa však vrátiť k pôvodným pravidlám. Nenástojme na nepodstatných pravidlách, vyjasnime si, čo je kľúčové.
Neodmietajme dieťa, ak vyvádza, nehovorme mu, že ho už nemáme radi a podobne, ale odmietnime negatívne formy správania: „Pekne mi povedz, čo chceš, takto ti nerozumiem.“
Doprajme dieťaťu napríklad výber oblečenia. Nie však z celej skrine, ale z vopred pripravených dvoch možností. Vo výchove posilňujeme také vzorce správania, ktorým venujeme pozornosť. Preto je lepšie len vecne odmietnuť manipuláciu alebo scény, nevenovať sa im príliš, nevracať sa k nim, ale, naopak, posilňovať žiaduce správanie, ak dieťa napríklad pekne poprosí, uprace, naučí sa niečo nové.
Neodmietajme dieťa, ak vyvádza, nehovorme mu, že ho už nemáme radi a podobne, ale odmietnime negatívne formy správania: „Pekne mi povedz, čo chceš, takto ti nerozumiem.“
Prevencia je najlepšia i v tomto prípade. Znamená to dbať na to, aby dieťa malo naplnené potreby. Často bývajú spúšťačmi podobných scén únava, hlad, smäd, príliš veľa podnetov, nejasná situácia - napríklad aj to, že dieťa nevie, čo sa deje, kam sa ide a podobne. Ak ideme s dieťaťom do obchodu, dôležitá je jasná dohoda, samozrejme, to sa dá až po určitom veku. Dieťa by malo poznať pravidlá, napríklad že si môže vybrať jednu sladkosť alebo že ideme kúpiť tieto veci a nič iné. Pri výbuchu je dobré odísť čím skôr z obchodu či z kostola a dieťa nechať vonku upokojiť sa, ale dohliadnuť naň, aby si nemohlo ublížiť.
Ako zvládnuť hnev dieťaťa?
V situáciách, keď je správanie dieťaťa pre rodiča náročné, je potrebné mať na pamäti, že za takouto intenzitou sa skrýva legitímna potreba. Napríklad sladkosť v potravinách je niečo, čo dieťa chce, ale v čase pred obedom rodičovi signalizuje hlad, teda fyziologickú potrebu. Tú rodič pochopí, keď pomôže dieťaťu najprv zvládnuť jeho hnev. Ako? Tým, že sa snaží pochopiť a prijať jeho prežívanie v danej situácii: „Vidím, že už je to tu pre teba ťažké.“ Potvrdzuje pocity a pomáha mu byť zodpovedné za svoje skutky. Ak sa deti cítia bezpečne pri vyjadrení svojho hnevu, hnev začína postupne slabnúť.
Ako to konkrétne vyzerá?
Zhlboka sa nadýchnite a pomaly vydýchnite, aby ste boli v pokoji. Pripomeňte si, že nejde o život a záchvaty hnevu pomáhajú deťom vypustiť paru. Potom dajte limity, ktoré zaistia bezpečie pre dieťa a okolie. Niekedy to znamená aj zobrať ho na pokojné miesto. Povedzte mu: „Si nahnevaný, lebo nemôžeš mať hneď autíčko, ktoré by si chcel. Je mi to ľúto, zlatko. Môžeš dupať, ale nedovolím, aby si ma udrel.“ Týmto limitujete správanie, nie emócie.
Tie prijímate. Takto sa dieťa postupne zmieruje so sklamaním. Keď je emócia na ústupe, môžete mu navrhnúť, že ak autíčko tak veľmi chce, môžeme doma vyrobiť zoznam želaní, po ktorých túži. Na tento potom môže nakresliť želané autíčko a keď bude mať nejaký sviatok, ľudia, ktorí ho budú chcieť obdarovať, mu ho môžu kúpiť.
Je hnev môjho dieťaťa normálny? | Inštitút detskej mysle
Prevencia je kľúčová
Ideálne je nedostať sa až do stavu „hádzania sa o zem“. Rád by som preto vyzdvihol prevenciu. Po ceste do obchodu si môžeme zopakovať pravidlá, napríklad: „Držíme sa pri sebe, chytáme len, čo kupujeme, a vyberá to mama.“ Pred nákupom si môžeme povedať: „Ideme kúpiť len zemiaky a karfiol.“ Obchádzame kritické regály, ak sa dá. Niekedy pomáha pravidlo „jednej drobnej radosti“, ktorú má nárok kúpiť si každý, kto sa na nákupe zúčastní. Alebo dáme dieťaťu niečo, čo môže žužlať už v obchode, takže sa s neuspokojenou túžbou vyrovná ľahšie. Dieťa by nemalo byť unavené a hladné.
Môže pri nákupe spolupracovať podľa veku, napríklad dávať veci do vozíka a podobne. Dôležité je starať sa o svoj pokoj a nejsť do obchodu už nervózny, s očakávaním, čo zas bude (tzv. sebanaplňujúce sa proroctvo). Sebaregulácia je často nesplnená zodpovednosť nás dospelákov.
Pri extrémoch môžeme dieťa z obchodu vyniesť, ale je to znak, že dieťa na to nemá. Vtedy nejaký čas do obchodov nechodíme a sebaregulácii a zvládaniu svojich nenaplnených túžob dieťa učíme v situáciách primeraných jeho schopnostiam.
Napríklad sa pokúsime nadviazať kontakt s dieťaťom pokojom a blízkosťou, fyzicky sa zohneme na úroveň dieťaťa, uznáme pocit, po chvíli tíšenia pripomenieme, že ideme len po karfiol, a pomaličky sa presunieme ďalej.
Keď už sa nám dieťa o zem hodí, prvoradé je zachovať chladnú hlavu. Inak je zmysluplné sa zachovať ako pri každej inej emočnej nepohode, napriek tomu, že máme publikum. A to tíšením rozrušeného dieťaťa. Napríklad sa pokúsime nadviazať kontakt s dieťaťom pokojom a blízkosťou, fyzicky sa zohneme na úroveň dieťaťa, uznáme pocit, po chvíli tíšenia pripomenieme, že ideme len po karfiol, a pomaličky sa presunieme ďalej.
Nenafukujeme, nekarháme, nepridávame olej do nepokoja. Cieľom je čo najskôr upokojiť situáciu, a začať treba pri sebe, pretože situácie na verejnosti sú pre väčšinu z nás tie najťažšie.
Spočiatku ide o to, že dieťa sa nedokáže emocionálne vyrovnať s tým, že jeho túžba nebude naplnená. Neskôr, keď dieťa sa naučí, že na mamu alebo tatina to zaberá, môže to opakovať ako metódu dosiahnutia toho, čo chce. Čo robiť? Vopred je potrebné mať premyslené, na čom chceme trvať a na čo nie, aby nás správanie dieťaťa neovplyvňovala, lebo potom posilňujeme to správanie, ktoré nechceme. Tiež môžeme dieťaťu na rovinu povedať: „Nepáči sa mi, keď si zmrzlinu pýtaš krikom. Ak na niečom musíme trvať, môžeme dieťaťu pomôcť vyjadrením pochopenia, napr.: „Ja viem, že sa ti tá bábika veľmi páči.“, namiesto neustáleho opakovania, že mu ju nekúpime, keď už to raz dieťa počulo. Ak dieťa cíti, že mu rozumieme a zároveň jeho túžbu či pocit pomenujeme („Si veľmi smutný, že sa nemôžeš hrať s vláčikom…“), pomáha mu to sa upokojiť a zároveň ho to do budúcnosti učí ukazovať svoje pocity inak.
Dieťa testuje hranice. To, čo nazývame detským vzdorom, sa objavuje v období od 1,5 roka veku dieťaťa do 3 rokov. Niektoré deti vytrápia rodičov vzdorovaním dlhšie, no treba vedieť, že je to vo svoje podstate záležitosť fyziologická. Psychologička Lucia Lenícká hovorí, že „cieľom tohto obdobia nie je naučiť sa vzdorovať, ale zistiť, kto som, akú mám moc a kde sú hranice medzi mnou a ostatnými, alebo teda, kde moja moc až siaha. Toto obdobie je obdobím separácie, budovania autonómie dieťaťa a svojím správaním testuje hranice - niekedy veľmi tvrdo. Vzdorovanie dieťaťa sa môže prejavovať rôzne, od prostého, ale jasného NIE na čokoľvek, čo dieťaťu povieme, až po spomenuté plesknutie sa o zem. Niektorí rodičia sú dlhšie obdobie v napätí, čo sa zase bude diať a kedy ich malé zlatíčko vzdorovito zareaguje. Tieto prejavy sú podmienené temperamentom dieťaťa, ale aj tým, čo má odpozorované z okolia, z rodiny, od kamarátov či súrodencov. Ak dieťa príde na to, že hodenie sa o zem funguje u iných detí a oni tým dosiahnu, čo chcú, tak to skúša aj ono. Najmä z úst predavačiek v obchode, kde sa vaše dieťa hodilo zem, alebo starej pani susedy, keď dieťa vrieska na chodníku pred domom, že ešte nechce ísť domov: „Čo to vaše dieťa robí?“, „To sa ako správaš?“
Reagovať na takéto poznámky zo strany okolia? Psychologička radí: „Je dobré byť pripravení, že na verejnosti sme náchylnejší od hanby alebo iných zlých pocitov radšej ustúpiť, aby sa dieťa upokojilo. A lepšie pre nás aj pre dieťa môže byť to, že radšej z toho ihriska alebo obchodu odídeme, čo povieme aj dieťaťu. Ja myslím, že mnohokrát ani nemusia byť reakcie okolia až také prísne, ale aj sám rodič môže mať pocit, že zlyhal. Ak ide o priame komentáre, či „pomáhanie“, možno zaujať jasné stanovisko: „Prosím, nechajte nás.“
V prípade, že sa dieťa zachádza a stratí vedomie, je dôležité zabezpečiť jeho bezpečnosť a v prípade potreby vyhľadať lekársku pomoc. Taktiež pri častom zvracaní v dôsledku plaču je vhodné konzultovať s lekárom.
