Hra ako kľúčový prvok vo vývoji dieťaťa

Počiatočná edukácia predstavuje kľúčový stavebný kameň vo vývoji dieťaťa. Formuje jeho osobnosť, sociálne zručnosti a kognitívne schopnosti. V tomto článku sa zameriame na dôležitosť počiatočnej edukácie, funkcie materskej školy a ciele, ktoré by mala spĺňať.

Počiatočná Edukácia: Základný Kameň Rozvoja Dieťaťa

Počiatočná edukácia je proces učenia sa a vyučovania, ktorý zahŕňa sociálno-afektívnu (výchova), kognitívnu (vzdelávanie) a perceptuálno-motorickú (výcvik) zložku. Učiteľstvo materských škôl sa usiluje o prepojenie medzi tým, čo dieťa vie, čo by malo vedieť a čo by mohlo byť schopné robiť. Dôležitú úlohu tu zohráva didaktika, náuka o učiteľstve, ktorá sa zameriava na plánovanie, projektovanie, programovanie a výučbu.

Materská Škola: Viac Než Len Predškolské Zariadenie

Materská škola je inštitúcia, v ktorej prebieha zámerná, cielená a cieľavedomá socializácia jedinca i skupín. Tiež je v nej profesionálne a odborne zabezpečovaný proces edukácie. Táto inštitúcia je určená pre deti od narodenia (v našich podmienkach od dvoch rokov veku) až po vstup do základnej školy. Je teda prvou školou, ktorú dieťa navštevuje a vzhľadom na to je v tomto prípade vhodné hovoriť o počiatočnej edukácii.

Materská škola nepredstavuje náhradu rodinnej výchovy, ale dopĺňa ju. Realizuje to, čo nikdy nebude z personálneho, odborného, kvalifikačného, technického a technologického hľadiska v spôsobilosti rodiny. Základným cieľom počiatočnej edukácie je rozvíjať osobnosť dieťaťa tak, aby bolo schopné adekvátne nažívať v konkrétnom sociálnom prostredí. Tento cieľ sa dosahuje pomocou edukačných prostriedkov, metód a stratégií v premyslených edukačných podmienkach.

Postmoderná koncepcia materskej školy vníma dieťa ako aktívny subjekt svojho rozvoja. Je chápaná ako životné miesto dieťaťa a prostredie na získavanie edukačne hodnotných skúseností. Pluralitou: Kľúč k rozmanitosti detí, detských skúseností, ich kultúrnej príslušnosti alebo štýl formatívnej orientácie. Problematiou: Pripisuje materskej škole dynamickú rolu, kreativitu, neustálu kontrolu svojich aktivít, skúmanie a vytváranie nových pedagogických a kurikulárnych projektov.

Funkcie Materskej Školy

Primárnymi funkciami materskej školy sú edukačná a socializačná. V súčasnosti sa uplatňujú štyri funkcie, ktoré plní materská škola:

• Edukačná funkcia: Zabezpečovanie výchovy, vzdelávania, výcviku, učenia, rozvoja osobnosti dieťaťa a procesu výučby na odbornej a profesionálnej úrovni.
• Kultúrna funkcia: Koordinovanie kultúrnych aktivít danej spoločnosti.
• Kompenzačná funkcia: Korigovanie rozdielov, sociokultúrnych nevýhod a individuálnych diferencií (handicapov).
• Preventívna funkcia: Rešpektovanie nespôsobilosti a psychických ťažkostí dieťaťa.

Edukačné Ciele Materskej Školy

Edukačné ciele materskej školy by mali vychádzať z reálnych potrieb dieťaťa, ktoré sú zabezpečované kurikulom materskej školy, zo sociokultúrneho a historického kontextu, z rekvalifikovania vzťahov medzi materskou školou a inými inštitúciami, kde je potrebné zabezpečovať edukačnú kontinuitu a z úsilia predchádzať nežiadúcim situáciám.

Počiatočná edukácia je dlhodobá, cieľavedomá a systematická činnosť, pri ktorej nie je možné náhodne a sporadicky vytyčovať ciele, konkretizovať obsah ani realizovať samotný proces.

Hra ako Nástroj Edukácie

Pre správny rozvoj dieťaťa je hra kľúčová. Nie je však hra ako hra. Hra je spôsob, kedy sa dieťa môže voľne vyjadriť. Deti sú najkreatívnejšie a najzvedavejšie bytosti na svete a vďaka tomu sa vedia naučiť mnohé veci a nadobudnúť mnohé schopnosti. Hra je pre dieťatko úplne prirodzená, je to vlastne spontánny akt, ktorý vychádza z konkrétneho stavu mysle - to znamená, že dospelý nemôže dieťa učiť hrať sa. Niekedy majú rodičia tendenciu až príliš sa angažovať do hry dieťaťa a s dobrým úmyslom dieťatku radia, čo a ako má spraviť. Zahltia ho inštrukciami a informáciami, ako sa má s danou hračkou hrať, na čo je určená. Keď sa deti vložia do hry, tak sú sústredené, zaujaté a majú potešenie zo samotnej aktivity. Detská motivácia a aj vytrvalosť dosiahnuť cieľ, ktoré si samé pri hre zvolilo je oveľa väčšia.

Kikušová vo svojej práci zdôrazňuje význam hry v procese edukácie. Hra nie je len zábava, ale aj prostriedok, prostredníctvom ktorého si deti osvojujú nové poznatky, rozvíjajú sociálne zručnosti a učia sa riešiť problémy. Hra umožňuje deťom experimentovať, objavovať a učiť sa vlastným tempom.

Hra je aktivita, pri ktorej sa cení jej priebeh viac ako jej výsledok a všetky deti ju potrebujú k tomu, aby sa správne vyvíjali. Voľná hra sa vyznačuje tým, že si pri nej dieťa samo vyberá námet, zámer, hračky i partnera na hranie. Táto hra vychádza z vlastnej potreby dieťaťa, z jeho vnútorných motívov a záujmov. Je to prostriedok, ktorý deti učí, že nie sú bezmocné. Počas hry, mimo dospelých, majú kontrolu samy nad sebou aj nad situáciou a môžu praktizovať to, čo si vysnívali. Vo voľnej hre sa deti učia robiť vlastné rozhodnutia, riešia svoje vlastné problémy, vytvárajú i dodržiavajú pravidlá. Voľná hra predstavuje úžasné okno do detského sveta. Deti nám pri nej dovoľujú nahliadnuť do vlastného sveta. Napríklad, keď si spontánne vyberajú námet hry, dospelí majú napríklad prehľad o tom, čo sledujú v televízii, s akými hrdinami momentálne žijú alebo ako vnímajú vzťahy v rodine. Voľná hra podporuje rozvoj inteligencie, fantázie a všetkých zmyslov.

Voľná hra je potrebná hlavne pre rozvoj inteligencie dieťaťa. Dieťa totiž počas nej skúma svoje okolie a bez rušivých zásahov plní úlohy, ktoré si samo zadalo. Robí to tak dlho, pokým nestratí záujem. Pri voľnej hre si dieťa samo posúva svoje hranice. Ideálne tento proces prebieha niekde v prírode, v členitom teréne, kde si môže vytvárať skrýše, lezie po stromoch, stavia si vlastné príbytky, využíva vodu, pôdu, prírodné materiály. Ak si deti samy zadajú úlohu, necítia únavu a dokážu vynaložiť väčšiu námahu. Je to pre ne výzva, vďaka ktorej si môžu vyskúšať svoje sily. Dospelým táto detská činnosť často pripadá nezmyselná a zbytočná, ale pre deti má svoje opodstatnenie. Štúdia psychológov z University of Colorado odhalila, že voľná hra posilňuje sociálne väzby, vytvára emocionálnu zrelosť, rozvíja kognitívne zručnosti a posilňuje fyzické zdravie. V rámci kognitívnych zručností sa deti učia plánovať, vymýšľajú si vlastné úlohy, sú aktívne, vie sa samy organizovať pri hre. Tým, že sa počas hry učia stanoviť si vlastné ciele, im to aj v budúcnosti pomáha pri prekonávaní prekážok a skôr dosiahnu úspech. Vedci prišli aj na to, že vďaka voľným hrám sú deti lepšie pripravené učiť sa v škole, majú lepšie známky a v dospelosti sú tiež šťastnejšie a dosahujú lepšie výsledky vo viacerých oblastiach. Autori štúdie skúmali 70 šesťročných detí. Zisťovali, koľko času tieto deti venujú voľným hrám a spontánnym aktivitám. Zistili, že deti, ktoré sa vo veľkej miere zapájali do voľných hier, mali zvýšenú vlastnú iniciatívu, aktivitu, samostatnosť a sebareguláciu. Tieto zistenia sú v súlade aj so zisteniami profesora psychológie Boston College Petra Graya, ktorý skúma výhody hry v ľudskom živote.

Keď prídete pre dieťa do materskej školy a spýtate sa ho, čo robilo, dieťa zväčša odpovie, že sa hralo. Je to prirodzené, pretože aj učiteľky využívajú ako najčastejšiu metódu učenia práve hru. Teda hrou sa dieťa aj učí. A je to pre neho zaujímavé a skôr si aj zapamätá. Pri trojročných deťoch je to napríklad hra Na zvieratká. Deti zo svojej skúsenosti vedia ako sa zvieratko pohybuje, či aké zvuky vydáva. Hrou Na telefón si zase precvičuje sluchové vnímanie - prvé dieťa pošepká slovo a postupne šepkaním ďalšiemu dieťaťu sa slovo dostane až k poslednému dieťaťu, ktoré dané slovo povie… niekedy vzniknú skomoleniny slov, deti sa pri tejto hre aj zasmejú, zabavia a zároveň sa učia počúvať a opakovať slová, vnímať sluchom. Hry sa stávajú zložitejšie, čím je dieťa staršie. Všetky skúsenosti a poznatky, ktoré dieťa má, môže v hre využiť, teda hrou dieťa nielen poznáva, ale si aj precvičuje dané poznatky.

Hra má aj terapeutické účinky, pretože umožňuje deťom vyjadriť aj svoje skryté emócie v bezpečnom prostredí. Najmä pocity ako sklamanie, žiarlivosť, smútok, frustráciu a pod. V mozgu sa počas hry buduje systém, ktorý dieťa neskôr využije pri schopnosti riešiť problémy a zložité situácie v budúcnosti. Kritické myslenie, schopnosť komunikovať, kognitívne vlastnosti, reč, inteligencia, schopnosť vyjadriť sa - to všetko sa rozvíja počas hry.

Hra je zároveň zdrojom relaxácie. „Spĺňa terapeutickú funkciu, prináša uvoľnenie. Dieťa do hry premieta pozitívne zážitky, ale aj traumy. Hru ovplyvňujú predmety, povahové vlastnosti aj sociálne schopnosti dieťaťa,“ pokračuje odborníčka. Do hry dieťa vnáša vlastný pohľad vnímania okolitého sveta. Ukazuje vlastný postoj, ako sa správajú blízki ľudia, zobrazuje ich správanie a vyjadrovanie.

V hre si dieťa precvičuje, čo je preň v danom období vývinu dôležité, užitočné a čo ho uspokojuje. „Postupne sa hra stáva náročnejšou na motoriku, obratnosť, vnímanie, myslenie a vzájomnú koordináciu oka, ruky, nohy. S vekom sa detská hra stáva nápaditejšou, zložitejšou a postupne sa orientuje na sociálne vzťahy a kooperáciu dieťaťa,“ vysvetľuje predškolská pedagogička Izabela Holá.

Dnešná spoločnosť vyvára tlak na rodičov dosiahnuť výsledky u detí už v predškolskom veku. Preto priestor na hru vytláča snaha naučiť dieťatko písať alebo počítať skôr ako je ono samé pripravené. Trend je tiež animovať deťom každú ich minútu počas dňa, prihlásiť ich na rôzne krúžky alebo športy. A aj keď sa môže jednať o príjemné aktivity, vo veľkej miere je ale čas detí organizovaný. Pri slobodnej hre majú deti priestor ventilovať vlastné emócie bez následkov. Môžu sa slobodne prejaviť a vyjadriť sa, byť kreatívne. Motorické, percepčné, kognitívne, sociálne a emocionálne oblasti mozgu sa počas hry integrujú.

Sloboda dieťaťa pri hre znamená, že to nie sme my rodičia, ktorý určujú scenár. Naopak, dieťa si samé zvolí akú hru sa bude hrať, s akými hračkami a či sa bude hrať samé alebo naopak s niekým. Dieťa je tvorcom hry. Nie je nič zlé na tom, ako sa rodičia svojim deťom venujú a hrajú sa s nimi. Slobodná hra nemusí znamenať len samostatné hranie. Znamená aj to, že ak sa s dieťatkom hráte, tak ho počas hry neorganizujete, nehovoríte mu čo môže a čo nemôže (mimo samozrejme ničenie hračiek a okolia a pod.), nekritizujete ho za formu akou sa hrá a to čo hovorí.

Dieťa a hra sú nerozlučná dvojka. Hra zabezpečuje dieťaťu jeho potreby, záujmy, rozvíja celú jeho osobnosť. V hre deti napodobňujú to, čo vidia, s čím majú skúsenosti. V predškolskom veku sa deti radi hrajú na rodinu, zvieratá, povolania. Na konci obdobia dieťaťa predškolského veku sú to hry manipulačné, teda so skladačkami, kockami, ale aj hranie rolí, teda dieťa sa môže stať obľúbenou rozprávkovou bytosťou z televízie, knižky, či počítačovej hry.

Hra však môže pri výchove rodičom aj pomôcť, napríklad ak dieťa je zlostné a hádže sa o zem. Pomocou hry si môžu vytvoriť kútik, kde budú deti (ale aj dospelí samozrejme môžu) odhadzovať „zlosť“. Zvolia si vopred určené miesto, kde dajú škatuľu, napríklad od topánok. Prichystajú si staré noviny. Keď dieťa začne byť zlostné, povedia mu, aby pokrčilo noviny, môže spraviť guľôčku, do ktorej vloží zlosť a hodí ju do pripraveného „koša“, teda do škatule od topánok. Ak chcete, aby si dieťa upratalo hračky, zahrajte sa na „vysávačik“ - je to pre dieťa zábavnejšie. Výchova hrou je pre dieťa veľmi účinná, nakoľko je pre neho prirodzená. A účinná je najmä v predškolskom veku, pretože predškolský vek dieťaťa je aj zlatým vekom hry. Návyky a zručnosti si dieťa osvojuje v hre.

Mnohí rodičia chcú mať dieťa ako z príručky. Vtedy má vedieť stavať kocky, v takom veku má uspávať bábiku, už dávno malo vedieť ťahať kačičku. Hra má vo vývoji dieťaťa svoje zákonitosti, postupnosti a časovosť. Mení sa s vekom a poznaním.

Predškolská pedagogička upozorňuje, že všetky tieto škály nám slúžia len orientačne, pretože nie vždy je rozhodujúcim kritériom vek, ale tiež intelekt, prostredie, podnety na hru alebo množstvo hračiek. „Odlišnosti každého dieťaťa sú individuálne. U mladšieho prevláda spontánna hra, ktorá kladie dôraz na voľnosť a fantáziu. U staršieho, v hre skúsenejšieho dieťaťa nadobúdajú väčší význam hry didaktického charakteru. V nich si zábavnou formou rozvíja poznávacie schopnosti. V didaktických hrách nastáva zámerné učenie a sú nenásilným mostíkom medzi spontánnou hrou a vzdelávacou činnosťou. Dieťaťu pomáhajú ľahšie prijímať úlohy, osvojovať si pravidlá a vedú ho k zodpovednosti,“ pokračuje odborníčka.

Rola rodiča pri rozvíjaní schopnosti hrať sa je kľúčová. „Rodič si musí nájsť dostatok času na hru s dieťaťom. Má mu vytvoriť dostatočný priestor na osvojovanie tejto zručnosti. Dôležité je, aby dospelý pri hre neprevzal vedenie. „Má zostať v ústraní.“

Hra je najobľúbenejšou formou kontaktu dieťaťa s vlastným vnútrom aj vonkajším svetom. Poskytuje dieťaťu priestor pre osvojenie rôznych vedomostí a zručností.

Vývin hry

Vývin hry môžeme pozorovať vo viacerých rovinách: od experimentovania a inštinktívnych hier k vzrastajúcej intelektualizácii, od činnosti pre seba samú k plánovaniu, od egocentrickosti k hraniu sa v kolektíve.

Novorodenec (0 - 6 týždňov)

V tomto období nehovoríme o hre ako takej - bábätko má čo robiť, aby sa prispôsobilo podmienkam vonkajšieho sveta. Jediné, čo potrebuje a od čoho závisí jeho prežitie je vaša starostlivosť, telesný a zrakový kontakt s vami. Okrem uspokojenia základných potrieb je preňho dôležité počuť váš hlas, skúmať vašu tvár a cítiť vaše dotyky. Najvhodnejšia vzdialenosť na zaostrenie jeho zraku je 20 - 25 cm.

Dojča (6 týždňov - 1 rok)

Hra u dojčaťa trvá len pár minút. Ide o spontánnu zmyslovú činnosť alebo o pohybovú aktivitu. Rozoznávame funkčné hry: dieťa sa hrá s rúčkami, nôžkami, strká si prsty do úst. Zahŕňame sem aj hry s hovorovými orgánmi - dieťa hrkúta, džavoce, chvíľu sa odmlčí, potom sa opäť „rozhovorí“. Okolo polroka sa rozvíjajú manipulačné hry: vtedy už dieťa vníma predmety a naťahuje sa za nimi, obzerá si ich, strká do úst, búcha s nimi… Nezáleží na predmete, s každým narába približne rovnako. Okolo 10. mesiaca si hru prispôsobuje predmetu - s hrkálkou hrká, kocky začína stavať. Po polroku začínajú nápodobivé hry: napodobňuje činnosť a zvuky dospelého. Tie hry, kde dieťa nielen napodobňuje, ale aj aktívne sa zapája do hry s dospelým, voláme sociálne hry. Najznámejšia je hra s plienkou - dospelý sa za ňu schováva, dieťa mu ju sťahuje a samo sa pokúša s ňou zakryť.

Hračky v tomto období

Hračky musia byť bezpečné: žiadne malé časti, ktoré by sa mohli prehltnúť alebo vdýchnuť, neškodné: žiadne škodlivé látky a čisté.

Vhodné hračky pre dojča na začiatok

• visiace a pohybujúce sa hračky rôznych farieb, ktoré sú upevnené v zornom poli dieťaťa (tzv. kolotoče)
• obrázky alebo fotky s ľudskou tvárou
• hračky, ktoré sa ľahko uchopujú
• mäkké hračky
• malé lopty
• hračky vydávajúce zvuk pri ich stlačení rôzne hrkálky a „chrastítka,“ (tip: malú hrkálku môžete priviazať dieťatku o nohu - upriami sa jeho pozornosť na spodnú časť tela)
• do dobre uzavretej fľaštičky môžete naliať vodu - žblnkotavý zvuk je pre vaše dojča opäť niečo nové
• riekanky: už v tomto období môžeme začať s jednoduchými riekankami: Varila myšička kašičku, Hijo heta na koníčku, Ide pavúk po stene, Baran, baran buc!, Ťap, ťap, ťapušky…

Vhodné hračky pre dojča od 6 mesiacov

• knižky - gumené, plastové, látkové, leporelá
• lopty a kocky rôznych veľkostí
• nádoby s vrchnákmi
• papier na trhanie
• bezpečné zrkadlo
• sada pohárikov rôznych veľkostí, ktoré sa dajú do seba zasúvať
• jednoduché hudobné hračky: xylofón, bubon; pískacie hračky
• hračky do vane (vrátane odmeriek, lievikov, špongie)
• malé autíčka a zvieratká na ťahanie a strkanie, hračky na kolieskach
• predmety každodennej potreby: varechy a hrnce, prázdne obaly od kozmetických výrobkov
• stavebnice s veľkými dielmi
• bublifuk a balóny - pod dohľadom dospelého

Miláčik/maznáčik

Osobitnú úlohu medzi hračkami zastáva „miláčik/maznáčik“. S najväčšou pravdepodobnosťou je to mäkká hračka alebo plienka. Dieťa sa s ním mazná a berie všade so sebou. Beda, ak ho zabudnete zobrať na dovolenku alebo k doktorke! Psychológovia ho nazývajú „prechodne uspokojovací predmet“ - keď mama nie je nablízku, maznáčik pre dieťa predstavuje bezpečie a istotu. Nikdy maznáčika nevyhadzujte, aj keď vyzerá akokoľvek zúbožene! Pre dieťa je to kus jeho citlivého emocionálneho sveta.

Aj keď vekom ho budú zaujímať iné hračky, skúste miláčika odložiť. Možno ho ešte budete potrebovať - napr.

Voľná hra v materskej škole

Aj v materskej škole sa nájde čas, ktorý môže byť vymedzený na voľnú hru. Môžu to byť chvíle, keď sa deti ráno schádzajú v triede. Tiež popoludní, keď čakajú na rodičov, s ktorými pôjdu domov. To sú typické príležitostí pre voľnú hru. Keď je dobré počasie a deti sa hrajú vonku, tiež je možné využiť voľnú hru. Učiteľky aj pri voľnej hre musia byť neustále v strehu. Detské nápady sú naozaj rôznorodé, je potrebné dozerať na všetky detské výmysly. Počas voľnej hry však učiteľky majú možnosť pozorovať správanie detí. Je to krásna príležitosť uvedomiť si, kto hrá v kolektíve akú úlohu a akú zastáva pozíciu. Do voľnej hry deti prinášajú témy, s ktorými sa stretávajú vo svojom bežnom živote. Učiteľky sa do hry síce nezapoja, tvária sa, že jej nevenujú pozornosť, vždy však nenápadne zostávajú v obraze. Keď napríklad zistia, že hra začína mať prvky agresivity či iných násilností, musia zasiahnuť a odviesť pozornosť detí iným smerom. Učiteľka nemusí základný rámec hry nejako ohraničovať a vymedzovať. Mala by byť len pripravená zasiahnuť a situáciu riešiť vo chvíli, keď sa hra uberá smerom, ktorý do škôlky nepatrí. Existujú však aj situácie, keď je ale vhodné, aby učiteľka sama prišla s aktuálnym námetom k voľnej hre. Je to napríklad vtedy, keď sa deti pripravujú na výlet, divadelné predstavenie alebo škôlku v prírode. V takejto situácii sa môžu skúsiť hrať na to, že sú v reštaurácii, že práve prišli z výletu alebo že sledujú herca na javisku.

Podmienky na voľnú hru v materskej škole

Ak voľná hra detí prebieha v materskej škole, učiteľka musí na túto činnosť pripraviť adekvátne podmienky, ktoré spočívajú hlavne v zaistení bezpečného priestoru, mala by tiež vybrať hračky a pomôcky, ktoré ku hre motivujú a deti stimulujú. Toto všetko by mala zabezpečiť vzhľadom na vek detí a v súvislosti k ich vývojovým osobitostiam, k dynamike a prevažujúcim rysom triedy. Potom už len reaguje na prichádzajúce stimuly z okolitého sveta a na situácie, o ktoré sa deti zaujímajú. Učiteľka, ktorá dovoľuje využívať čas a priestor k voľným hrám detí podľa ich predstáv, by mala dokázať ustúpiť do pozadia a napriek tomu byť nablízku.

Čo môžu učiteľky sledovať pri voľnej hre?

Keď si deti spontánne hrajú a samy si volia témy, mali by učiteľky sledovať, či niekto nezostáva úplne sám mimo diania. Je rozdiel, keď si nejaké dieťa samo s chuťou stavia v piesku hrad a keď niektoré dieťa len tak osamotené stojí pod stromom. Učiteľka by mala zasiahnuť hlavne vtedy, keď nejaké dieťa sa chce spolu s deťmi hrať, ale ostatné deti ho medzi sebou nechcú a verbálne či fyzicky mu to dávajú najavo. Učiteľka by mala vždy včas zasiahnuť i vtedy, keď hrozí ublíženie. Nielen fyzické, ale aj psychické. Tiež vtedy, keď sa deti niekoho posmievajú, robia si z neho srandu, nechcú ho vziať do hry. Deti by mali vedieť, že nemôžu robiť niekomu to, čo sa mu nepáči alebo si to nepraje. Dieťa musí cítiť, že sa má na koho obrátiť a že je tu niekto, kto mu podá pomocnú ruku. Je potrebné si všímať aj zdanlivo nenápadné a banálne prípady detského hašterenia naozaj nestranným okom a s odstupom. Takto učiteľka môže ľahšie odhaliť aj nevýrazné prvky šikanovania a predísť tak väčším problémom. Niektoré deti vo veku 5 - 6 rokov sú už tak prešpekulované, že dokážu ubližovať práve vtedy, keď sa učiteľka nepozerá na nich. Vedia vystihnúť aj pár sekúnd na to, aby zámerne na niekoho napríklad slovne zaútočili.

Znaky voľnej hry

Voľná hra má aj svoje znaky, ktoré je dobre poznať hlavne kvôli tomu, aby učiteľky videli, či sú deti do voľnej hry zapojené alebo nie. Medzi najčastejšie znaky hry patria: spontánnosť, zaujatie, radosť a uspokojenie, tvorivosť, fantázia, opakovanie a prijatie role.

• Spontánnosť sa prejavuje v aktívnom a prirodzenom správaní dieťaťa aj pri improvizácii. Podnety pri hre vychádzajú z dieťaťa, ktoré si aj samo prirodzene stanovuje svoje ciele a zámery.
• Zaujatie hrou možno u dieťaťa pozorovať podľa toho, keď nevníma okolie. Je hlboko sústredené, nechce opustiť svoju hru a bráni sa vonkajším podnetom, ktoré do hry nepatria. Pri prípadnom vonkajšom prerušením hry bude vyslovuje nesúhlas a prejavovať nespokojnosť.
• Radosť a uspokojenie z hry možno vyčítať v tvári dieťaťa. Dieťa môže radosť vyjadrovať mimikou, hlasom, gestami i pohybom. Samovrava dieťaťa umocňuje jeho zážitok z hry, konkretizuje a umocňuje jeho emócie.
• Tvorivosť sa prejavuje tým, že deti tvoria nové a originálne objekty.
• Fantázia je pri hre veľmi dôležitá. Prevažne medzi 3. a 6. rokom pomáha preklenúť obmedzenia detských možností. Hra sa obohacuje o predstavy i skúsenosti, ktoré dieťa smie meniť a upravovať.
• Opakovanie je v detskej hre veľmi výrazné. Dieťa rado opakuje obľúbenú a odskúšanú hru, páči sa mu vracať sa do už odskúšaných situácií a ďalej ich skúmať.
• Prijatie role vnáša do hry ďalšiu dimenziu. Dieťa si svoju rolu vyberá a napĺňa ju, pretvára sebou zvolené situácie, ďalej ich rozvíja a upravuje a zároveň ich overuje vo vzťahovom kontexte s ostatnými rolami.

Voľná hra podporuje aj pripravenosť na školu

Učitelia považujú sústredenosť za najdôležitejšiu kompetenciu súvisiacu s pripravenosťou na školu. Schopnosť sústrediť sa môže spôsobovať rozdiely medzi žiakmi. Tí sústrední sú vždy vo výhode. Horšie to majú tí, ktorí sú ustavične rozptýlení. Rozptýlení žiaci potrebujú neustálu motiváciu a pozornosť učiteľa. Ak je v triede veľa žiakov, nie vždy má učiteľ na nich čas, a preto sú v nevýhode. Práve pri voľnej hre si dieťa výrazne formuje aj sústredenosť.

Diéta v Kontexte Počiatočnej Edukácie

Hoci sa pojem "diéta" bežne spája s obmedzovaním stravy, v kontexte počiatočnej edukácie je dôležité vnímať ju ako vyváženú a zdravú stravu, ktorá podporuje optimálny rast a vývoj dieťaťa. Ak sa dieťaťu nebudem neustále venovať, môžem niečo v jeho vývoji zanedbať. Týmto obavám prepadá značná časť rodičov. A tak mnohí z nich stoja svojim deťom za chrbtom a premotivovane im odmala manažujú všetko vrátane sveta hier. Detská hra však nie je len akási zábava, ktorá má prebiehať podľa našich predstáv. Pre dieťa je to najdôležitejšia činnosť, akou spoznáva svet okolo seba. V hre objavuje seba, svoje záujmy, svoj vnútorný svet. A práve preto musíme časť týchto hier nechať na ne samotné.

„Som veľmi nešťastná zo správania svojej trojročnej dcéry,“ sťažuje sa Mária z Galanty. Jej takmer trojročná dcéra totiž ignoruje akékoľvek snahy o riadenie hry. „Pekne sa hrá, kreslí si, varí si v kuchynke, pozerá knižky. Problém nastane, keď sa s ňou začnem hrať. Chcem jej pri hre vysvetliť, ako veci fungujú, ako sa správne vyslovujú. Chcem ju pri hre naučiť počítať. Po chvíli ju to však prestane baviť, otočí sa a ide sa hrať s niečím sama.“ Aj keď sa Márii nepáči, že ju jej dieťa pri hre akosi nepotrebuje, vedci sa prikláňajú na stranu jej dcéry. Podľa ich výskumov sa ukázalo, že dieťa pre svoj vývoj samostatnú hru potrebuje. Aspoň hodinu denne. To je čas nevyhnutný na rozvoj predstavivosti. Dieťa si vytvorí svoj svet, v ktorom platia jeho pravidlá. Vedie vlastné dialógy, je pánom situácie a to je preň dôležitá skúsenosť.

Samostatná hra formuje osobnosť. Vedci dokonca prišli k záverom, že deti, ktoré sú schopné samostatnej hry, si rozvíjajú analytické myslenie a lepšie chápu matematiku. Pomáhajú im v tom aj tie úplne najjednoduchšie hračky, keď napríklad len hmatom spoznávajú, že štvorec má štyri rohy. Rodičia by preto vo svojej výchove skutočne nemali zabúdať na rozvoj samostatnej hry. A nemusia mať z toho zlý pocit, nejde o žiadne zanedbávanie dieťaťa. Práve naopak, samostatná hra formuje detskú osobnosť. Deti učí aj to, ako tráviť čas osamote a pochopiť, že na to, aby sa cítili príjemne, nepotrebujú vždy prítomnosť niekoho druhého. Učí ich rozvíjať predstavivosť, upokojiť sa, sústrediť sa a ponoriť sa do svojich myšlienok. A to je veľmi dôležitá príprava na budúci dospelý život.

Teoreticky to znie dobre. Lenže nie všade prebieha „samostatná hra“ ideálne. Alebo skôr naopak, nie všade samostatná hra prebieha. Sociálne siete sú plné prosieb o rady, ako na deti, ktoré sa samy hrať nevedia. „Viete mi poradiť, ako na chlapca, ktorý má päť rokov a nevie sa sám zahrať? Všetko ho baví pár minút a je dohrané. Aj sa mu snažím venovať, ale vždy to nejde a potom je problém. Je smutný a my s ním. Stále potrebuje moju alebo manželovu spoločnosť,“ hľadá radu Katarína z Bratislavy. Niektorí rodičia priznávajú, že k chybe došlo zrejme na ich strane: keď boli deti menšie, až príliš sme sa im venovali a teraz sa to obrátilo proti nám, myslia si. Iní si zase mysleli, že len svojou neustálou prítomnosťou a aktívnym venovaním sa dieťaťu ho budú správne rozvíjať.

Nech už sú dôvody akékoľvek, najdôležitejšia otázka znie: je možné dieťa samostatnej hre naučiť aj neskôr? „Dá sa to,“ tvrdí skúsená pedagogička a učiteľka v materskej škole Darina Rybáková. „Mala som v triede dievčatko, ktoré prišlo do škôlky ako štvorročné a absolútne sa odmietalo hrať. Nielen s deťmi, nechcelo sa hrať ani samo. Len sa ma držalo za ruku,“ povedala pre Postoj. Takmer rok učiteľke trvalo, kým dieťa postupne zapojila do hier, neskôr aj do tých spoločných. Vyžadovalo si to veľkú trpezlivosť, ale podarilo sa.

Najlepšie však podľa nej je, keď začne rodič viesť dieťa k samostatnej hre postupne odmala. Tento proces má však svoj vývoj a rodič nemôže čakať už od malého dieťaťa samostatnosť v hre. „Schopnosť samostatne sa hrať je veľmi individuálna,“ hovorí Darina Rybáková. „Každý človek, keď sa učí, začína od nejakého začiatku. Rovnako aj dieťa, keď sa narodí, tak nadobúda svoje skúsenosti pozorovaním od mamy a otca,“ dodáva.

Dieťa potrebuje na začiatku pomoc

Malé dieťa si nevie dať rady s hrou. Potrebuje pomoc. A rodič musí na začiatku dieťaťu pomôcť. „Nemôžeme chcieť od dvojročného dieťaťa, aby sa hralo samo. Nemá toľko životných skúseností. Rodič mu musí zo začiatku pomôcť,“ hovorí Darina Rybáková. Rodič by mal dieťaťu hračku predstaviť, ukázať, ako funguje. Keď dostane napríklad stavebnicu, dieťa potrebuje vidieť, ako sa s ňou manipuluje, lebo to nevie. A potom postupne úkony sťažovať. „A hlavne by ho mal rodič chváliť, stále chváliť a pochvalou motivovať. Je to veľmi dôležité, pretože dieťa potrebuje výsledok. Deti totiž nerady prekonávajú prekážky, najmä keď sú tie prekážky veľké,“ vysvetľuje pedagogička. „Je to naozaj mravčia práca. Ale keď už dieťa hru ako-tak ovláda, mal by ho rodič nechať samo. Teraz mi ukáž, ako to sám dokážeš, si veľmi šikovný, určite to zvládneš a ja sa prídem o chvíľku pozrieť, ako si to urobil,“ dáva príklad, ako sa môže rodič na istý čas od hrajúceho sa dieťaťa vzdialiť.

Deti sa hrajú aj hry, pri ktorých je rodič nutný ako nemý pozorovateľ, prípadne musí vystupovať v úlohe partnera. Ťažko sa dieťaťu, ak nemá napríklad súrodenca, hrá na lekára či kaderníka. Vtedy je dôležité, aby sa rodič aktívne zapojil. Ale vždy by mal skúšať po nejakom čase sa od dieťaťa vzdialiť a ponechať ho v jeho svete.

Aký vplyv na vývoj dieťaťa má samotná hra?

Zručnosti, ktorým sa dieťa počas hrania naučí, totiž ovplyvnia celý jeho dospelý život. „Závisí to od typu hry. Pri konštruktívnych hrách, ako sú rôzne skladačky, keď si musia prštekmi skladať drobné skladačky, si dieťa rozvíja jemnú motoriku, rozvíja si zručnosť. Tieto hry rozvíjajú aj ich fantáziu, priestorovú orientáciu, tvorivosť,“ vysvetľuje Rybáková. Keď navyše stavia podľa priložených plánikov, trénuje si aj kombinačné schopnosti. Pri námetových hrách, keď sa na niečo hrajú, si deti rozvíjajú rečové schopnosti, fantáziu, pamäť. „Každá hra je pre dieťa veľmi dôležitá. Rodič by mal zistiť, k čomu dieťa inklinuje, a podporiť ho v jeho vybranej oblasti,“ dodáva pedagogička.

Nasilu deti tlačiť k niečomu, k čomu si nevedia vytvoriť vzťah, podľa nej nie je dobré.

Rady pre rodičov

Darina Rybáková odporúča rodičom hlavne jedno. „Netreba to doma preháňať. Niektorí rodičia naozaj dieťa dusia. Nedajú mu vydýchnuť, každú minútku, každú sekundu sa mu venujú, pretože si myslia, že niečo zanedbajú, ak sa mu nebudú stále venovať,“ hovorí. „To sú tie extrémy, ktoré nie sú dobré ani z jednej, ani z druhej strany - teda extrémna starostlivosť a extrémna nestarostlivosť. Je treba nájsť zdravý stred.“

Zhrňme si niekoľko rád, ktoré by mohli rodičom pomôcť, ako naučiť dieťa, aby sa hralo samo:

• Odkedy začať? Podľa odborníkov čím skôr, tým lepšie. Už ročné dieťa je schopné hrať sa niekoľko desiatok minút samo. Samozrejme, také malé dieťa musí byť vždy v dohľade rodiča.
• Vlastný priestor: To najdôležitejšie, čo potrebuje, je vlastný priestor. Postačí aj malý hrací kút. Najskôr by v ňom mal rodič dieťa zorientovať a predstaviť mu hračky. A potom ho chvíľku nechať, nech samo objavuje okolie a veci v ňom.
• Prispôsobenie priestoru a hračiek: Keď je dieťa už o niečo staršie, treba mu prispôsobiť aj priestor na hranie, aby rodičov istý čas nepotrebovalo. Najmä by malo mať poruke svoje hračky. Nenechávajme ich uložené na miestach, kam nedočiahne.
• Pokojná atmosféra: Rovnako dôležitá je aj pokojná atmosféra. Zvuky zo zapnutej televízie či rádia pôsobia na dieťa rušivo. Aby sa ponorilo do svojho sveta a fantázie, potrebuje ticho.
• Rola rodiča ako asistenta: Ak dieťa volá rodiča, aby sa s ním hral, mal by vystupovať len v úlohe asistenta a nemanažovať hru. Dieťa je režisér. Dovoľte mu, aby vám hru predstavilo, nechajte ho rozložiť hračky tak, ako to chce, a prijmite rolu, ktorú vám dá. Zároveň sa snažte zasahovať do hry čo najmenej. Dieťaťu niekedy stačí, keď je rodič len pozorovateľom jeho hry.
• Prítomnosť rodiča: To, že chceme podporiť samostatnú hru od dieťaťa, ešte neznamená, že nesmieme byť v jeho prítomnosti a musíme odísť z izby.
• Nuda ako zdroj kreativity: Zabudnime na výkon a hlavne, rodičia by sa nemali báť nudy. Nuda nie je pre dieťa nikdy zbytočná, naopak, podnecuje ho k premýšľaniu, tvoreniu, experimentovaniu.
• Pohľad na hru bez výkonu: Mnoho rodičov je takých zameraných na výkon, že ak sa dieťa svojou hrou nič praktické nenaučí, nemá jasný cieľ, napríklad rozoznávať farby alebo zautomatizovať si počítanie do desať, je podľa nich zbytočná. Nechajme to však aspoň malú časť dňa na dieťa, hoci by sa malo vtedy aj nudiť a nič zaujímavé nevymyslieť. Ak sa od začiatku naučí, že má naplánovaný celý deň a všetky druhy činností, nebude nikdy schopné samostatnej hry.

Na záver malé povzbudenie pre zúfajúcich rodičov. Ak sa vaše dieťa či deti odmietajú hrať bez pomoci dospelého napriek všetkým radám a snahám, ako na to je ešte tu ešte jedna nádej, ktorú sme na vlastnej koži zažili u nás doma. Ako rodičov dvojičiek nás každý presviedčal, že to budeme mať jednoduchšie, pretože dvaja chlapci sa budú pekne sami hrať. Ani po takmer piatich rokoch sme sa takej idylky nedočkali. Každá samostatná hra sa do niekoľkých minút zmenila na vojnu so všetkým, čo k tomu patrí. A keď sme už prestali veriť, zrazu doslova z večera na ráno sa všetko zmenilo. Po malom podnete z našej strany si režírujú hry, ktoré trvajú čoraz dlhšie.

tags: #dieta #sa #hra #gif