Nie všetky deti si môžu užívať bezstarostné detstvo. Život a správanie dieťaťa do veľkej miery ovplyvňujú rodičia, alebo iní, dieťaťu blízki ľudia, svojimi výrokmi, konštatovaním alebo hodnotením schopností, výzoru či skutkov dieťaťa. Dieťa sa stáva tým, kým mu okolie tvrdí, že je.
Rozhodujúcou myšlienkou je, že dieťa by nikdy nemalo mať pocit, že ono je zodpovedné sa šťastie rodiča alebo za fungovanie rodiny či domácnosti.
Čo je parentifikácia a prečo je nebezpečná
Pojem parentifikácia bol zavedený do praxe v roku 1973 (Boszormenyi-Nagy & Spark) a reprezentuje formu emocionálneho, sociálneho a často aj ekonomického zanedbania dieťaťa. Parentifikácia opisuje nezdravé hranice medzi dieťaťom a rodičom, kedy sa ich úlohy vzájomne vymenia. Táto situácia ovplyvňuje rovnako dieťa ako aj dospelého človeka, ktorý trpí následkami narušenej väzby s jeho vlastným rodičom.
Gregory J. Jurkovic, autor knihy Lost Childhoods: The Plight of the Parentified Child hovorí, že rodičia, ktorí boli parentifikovaní mnohokrát vychovávajú rovnako svoje deti, pretože to považujú za jediný a správny druh výchovy.
Príkladom môže byť situácia, kedy dieťa stratí jedného alebo oboch rodičov. Jeho blízke okolie mu, častokrát v dobrej viere, povie: "Teraz si ty jediný muž v rodine, musíš sa o mamu a súrodencov postarať." alebo "Otec ostal na vás sám, musíš zastúpiť mamu a byť svojim súrodencom matkou." Hoci sa môže zdať, že ide o nevinnú poznámku, dieťa ju považuje za pravdivú.
Dieťa však nie je schopné zohrávať úlohu dospelého človeka, keďže jeho mozog ako i jeho telo sú ešte vo vývine. Takéto dieťa následne trpí pocitmi neúspechu, vlastnej nedostatočnosti a zlyhania, pretože požiadavky, ktoré sú na neho kladené, sú neúmerne vysoké voči jeho schopnostiam a možnostiam. Aj v dospelosti na seba kladie neúmerne vysoké nároky a stavia si nedosiahnuteľné ciele.
Mnohí rodičia popierajú nebezpečenstvo parentifikácie, a práve naopak sú nadšení, že dieťa na seba prebralo zodpovednosť dospelého človeka. Avšak, je markantný rozdiel medzi citlivým, zodpovedným, starostlivým, ohľaduplným, nápomocným dieťaťom a parentifikovaným jedincom. Rozdiel je práve v slove dieťa.
Inštrumentálna parentifikácia
V prípade, ak ide o inštrumentálnu parentifikáciu, dieťa na seba preberá praktickú rolu v domácnosti a v rodine. Pri inštrumentálnej parentifikácii dieťa preberá zodpovednosť za:
- Starostlivosť o rodiča alebo súrodencov, pretože rodič toho nie je schopný.
- Vykonávanie domácich prác ako upratovanie, varenie, nakupovanie, pranie, ktoré zaberajú dieťaťu všetok čas, takže nemá možnosť venovať sa škole, hre alebo oddychovať.
- Platenie účtov.
Emocionálna parentifikácia
Emocionálna parentifikácia sa prejavuje aj nasledovným správaním:
- Dieťa je poslucháčom rodičovských hádok.
- Rodič dieťa žiada o radu v citových záležitostiach.
- Dieťa slúži ako mediátor medzi rodičmi a utišuje ich spory.
- Dieťa je pre rodiča dôverníkom vo všetkých oblastiach života.
- Dieťa je zatiahnuté do diskusií o nevhodných témach pre deti.
- Dieťa slúži rodičovi ako emočná podpora a útecha.
Rizikové faktory pre vznik parentifikácie
Niektoré životné situácie zobrazujú vyššie riziko parentifikácie. Ohrozené sú aj deti, ktoré žijú v domácnosti len s jedným rodičom. Veľakrát osamelý rodič, ktorý stratil vieru v opačné pohlavie a zdravo fungujúci vzťah, nadviaže nezdravé puto so svojím dieťaťom.
Ďalšie faktory, ktoré sa podieľajú na vzniku parentifikácie sú:
- Rozvod
- Osamelosť rodiča
- Smrť rodiča
- Úmrtie v rodine
- Alkoholizmus
- Drogová závislosť rodiča
- Vážne ochorenie rodiča alebo súrodenca
- Duševná choroba rodiča
- Fyzické násilie medzi rodičmi alebo voči dieťaťu
- Sexuálne zneužívanie dieťaťa rodičom
- Psychicky nevyzretý rodič
- Nízky vek rodiča
- Emocionálne neprístupný rodič
- Depresívny rodič
- Zlá ekonomická situácia v rodine
- Nízke vzdelanie rodiča
- Prehnané nároky rodiča na dieťa
- Rodič bol sám parentifikovaný
Rozdiel medzi parentifikáciou a správnou komunikáciou
Na kvalitu vzťahu medzi rodičom a dieťaťom zásadným spôsobom vplýva práve komunikácia. Nie je potrebné deti chrániť pred negatívnymi pocitmi, situáciami, práve naopak. Dieťa vnútorne veľmi trpí, ak vidí nešťastného rodiča a nerozumie, prečo je to tak. Podstatné je dieťaťu vhodne zvoleným spôsobom komunikácie objasniť danú situáciu, pocity, prípadne zmeny, ktoré nastanú v jeho živote.
Dieťa potrebuje adekvátne svojmu veku prijímať informácie o veciach, ktoré ovplyvňujú jeho život. Nie je však správne, aby dieťa slúžilo rodičovi ako emocionálna opora, aby rodič na neho prenášal svoje problémy a žiadal od neho ich riešenie.
Ak sa dieťa podieľa na domácich prácach alebo pomáha so starostlivosťou o chorého príslušníka rodiny, buduje si zmysel pre povinnosť, zodpovednosť a poriadkumilovnosť. Dokonca sa zvyšuje vnútorná spokojnosť dieťaťa so sebou samým, keďže sa cíti potrebné. Rozdiel spočíva v tom, ak je dieťa jediným, kto sa o rodiča, súrodenca alebo domácnosť stará a je za nich zodpovedné.
Prejavy parentifikovaného dieťaťa v dospelosti:
- Vyrastali ste s pocitom nesmiernej zodpovednosti.
- Hranie alebo neorganizovaný čas vám pripadajú zbytočné a nezodpovedné.
- Potrebujete mať veci pod kontrolou.
- Bývali ste zatiahnutí do rodičovských hádok.
- Mali ste pocit, že na svoj vek ste zahrnutí nadmerným množstvom povinností a zodpovednosti.
- Najčastejšie komplimenty, ktoré ste dostali boli: "Si veľmi dobrá/ý", "Si veľmi zodpovedná/ý".
- Máte pocit, že je najlepšie spoľahnúť sa sám na seba ako veriť iným ľuďom.
- Nepamätáte si, že ste niekedy boli iba bezstarostným dieťaťom.
- Rodičia mali ťažkosti so starostlivosťou o seba alebo o ďalšie deti a prenášali na vás veľké množstvo povinností.
- Často zistíte, že sa o ostatných iba staráte.
- To, že sa o niekoho staráte vo vás vyvoláva dobrý pocit, aj keď kvôli tomu obetujete časť svojho života alebo šťastia.
- Máte zvýšenú schopnosť empatie a schopnosť zblížiť sa s ľuďmi.
- Máte pocit, že potrebujete ľudí udobrovať.
- Máte pocit, že druhí si vašu snahu necenia.
Prečo riešiť parentifikáciu a aké následky spôsobuje?
Výskum potvrdzuje, že ľudia, ktorí v detstve zažili parentifikovanie, si v dospelosti často volia povolanie, v ktorom sa starajú o druhých ľudí, najmä ako zdravotné sestry, sociálni pracovníci, opatrovatelia, učitelia v materskej škole alebo kňazi.
Štúdia pod vedením Jonesa a Wellsa z roku 1996 zistila, že deti, ktoré museli priskoro dospieť, vykazovali charakteristické správanie vyznačujúce sa nadmerným vychádzaním v ústrety druhým ľuďom, potláčaním vlastných potrieb, nízkou sebaúctou, nezdravou potrebou byť pre druhých dôležitým.
U parentifikovaných detí ďalej významne narastá riziko nervozity, úzkosti, depresie, obsedantno-kompulzívnej poruchy, sebapoškodzovania, anorexie a bulímie.
Z tohto dôvodu neskôr v budúcnosti parentifikovaní jedinci dovoľujú zase svojim deťom alebo dieťaťu, aby sa o nich staralo a stavajú ho do rovnakej role, v akej boli v detstve oni sami. V dospelosti si parentifikovaní jedinci vyberajú za životného partnera človeka, o ktorého sa môžu starať. Veľakrát je to práve alkoholik, workoholik alebo inak závislý človek.
Možno sa uzdraviť z parentifikácie?
Uzdravenie z parentifikácie zahŕňa najmä uvedomenie si, že detstvo nebolo také, ako malo byť a z veľkej časti neexistovalo.
Deti sú karmou rodičov. Ruský spisovateľ Denis Zakharov napísal pred 2 rokmi tiež zaujímavý blog o tom, že deti, ktoré k nám prichádzajú, nie sú náhoda. Píše v ňom, že „deti sú karmou rodičov.“ A nie, nemyslí to v zlom. Nemyslí to tak, že choré či postihnuté deti by mali byť trestom za náš predchádzajúci život alebo niečo podobné. Hovorí akurát o tom, že všetci sme presvedčení, že my sme tí učitelia. Tí, ktorí dostanú do rúk mláďa, ktoré nedokáže nič a musíme ho všetko naučiť. Pritom je to všetko presne naopak. Naše dieťa prišlo na svet naučiť niečo nás. Niečo, čo sme doposiaľ nepochopili. Život podľa neho nenašiel iný spôsob, ako cestu cez milovanú osobu, ktorá nám bude stále na očiach, bude milovaná a opatrovaná.
Raz Denisovi zavolala jedna mamička, ktorej 10-ročný syn býval veľmi často chorý a nevládala platiť účty za doktorov. Pýtala si od neho radu, pretože jej nemal kto pomôcť. Všetko čo zarobila, dávala na lekárov. Šlo to stále dokola. Povedal jej len: „Deti sú karmou rodičov.“ Nepochopila ho, a tak sa ďalej naháňala za peniazmi, aby mohla platiť doktorov. - „Musím pracovať a nie premýšľať." - „A nemyslíš si, že sa ti to dieťa svojimi chorobami snaží niečo povedať?“ odpovedal jej pokojne. Navrhol jej, aby si našla inú prácu a so synom trávila radšej viac času. Hoci bude pracovať aj na polovičný úväzok. Bol presvedčený, že syn sa vďaka prítomnosti matky uzdraví. Ak by nie, prisľúbil, že jej zaplatí chýbajúcu polovicu platu na lekárov. Nedokázala sa rozhodnúť hneď. Znelo to šialene. Do 2 týždňov sa zdravotný stav chlapca zlepšil. Žiadne peniaze navyše na lekárov nepotrebovala. Byť hlavnou účtovníčkou viac nechcela. Stačilo jej byť radovým zamestnancom. Vďaka tomu sa dokázala zastaviť.
Mnohí si neuvedomujú, že život okolo nás nie je náhoda. Veci si do života pozývame sami. A či už veríte tomuto duchovnému kruhu alebo nie, pravdou je, že každého z nás jeho deti niečo naučia. Minimálne nás naučia viac milovať a vidieť to, čo je v živote skutočne dôležité.
Veríte, že si duše ešte nenarodených detí vyberajú svojich budúcich rodičov? Nie, rodičov si človek nevyberá. Bohužiaľ, deti majú aj takí ľudia, čo si vôbec nezaslúžia titul matka a otec. Ak niekomu ublížiš, v ďalšom živote bude ublížené tebe, aby si to precítila a viac také veci nekonala, proste vybiješ karmu tým, že to prijmeš. Atd.
Nie, rovnako neverím na minulé životy a podobné blbosti. Ja verím v to, že všetci sme jedno. Tá duša si potrebuje zažiť niečo. Nepredstavujem si to ako v obchode, že jedna duša si niečo vyberie. Všetci sme previazaní rozhodnutiami a skutkami. Takže to nie je akoby výber jednej duše, že si zvolí duše rodičov. Skôr je to akoby dohoda duší, aj keď to je tiež skreslený pohľad, keď vlastne všetci sme jedno. Je to ťažko vysvetliť a určite aj pochopiť rozumom tú jednotu.
Skôr verím, že niekde tam hore na mňa moje dieťa čakalo a prišlo v tej najlepšej chvíli.
Nie, dieťa je dar od Boha a určite si nevyberie matku alkoholickú napríklad.
Určite nie. 🤔🤔🤔 Keď je dieťa dar od Boha.
Ja si myslím že s tým výberom je to inak - dostaneš tak 1-2 možnosti, je ti ukázané aký život to bude. Tam asi nie je moc na výber. A napr obidve možnosti môžu byť dosť zlé. Tej duši je ponúknuté niečo čo sa má naučiť, prežiť. Sú to zložité veci, možno je všetko úplne inak. Ale je možné že duša čaká na túto chvíľu veľmi veľmi dlho a ktovie či môže odmietnuť..
Určite nie, nechcené deti by si takých rodičov nevybrali.
Bolo by to super, ja by som sa určite do milionárskej rodiny narodila.
Veríte, že si vás dieťa vybralo? Nie ste sami. Možno je to len mýtus. No práve ten odhaľuje, ako hlboko túžime po spojení, ktoré sa začína dávno pred pôrodom. Možno ste už počuli zvláštnu vetu: „Naše dieťa si nás vybralo.“ Znie to ezotericky, ale veľa rodičov sa s ňou stotožňuje. Svoje bábätko vnímali ešte pred tým, ako sa narodilo. Keď sa dieťa narodí, veľa rodičov má zvláštny pocit, akoby ho už dávno poznali, a toto je pre nich najľahšie vysvetlenie. Je to o potrebe veriť, že medzi dieťatkom a nimi je niečo hlbšie než len biologická náhoda. Že to maličké stvorenie prišlo práve k nim, lebo pri nich malo byť. A úprimne, tento pocit pomáha prežiť všetko to krásne aj ťažké, čo s rodičovstvom príde.
V niektorých kultúrach veria, že duša dieťaťa sa ešte pred narodením túla medzi svetmi, hľadá si vhodných rodičov a keď ich nájde, narodí sa. V Afrike dostávajú deti mená ako Babátúndé, čo znamená „otec sa vrátil“. Je to výraz viery, že duša predka sa znova narodila do tej istej rodiny. Podobné predstavy nájdeme aj v Ázii či u pôvodných národov Ameriky. Pre tieto kultúry nie je duša niečo, čo „príde len tak“. Duša pozoruje, počúva, vníma. A keď cíti, že medzi rodičmi je spojenie, ktoré jej sedí, rozhodne sa im narodiť. V učeniach ako kundaliní sa dokonca hovorí, že sa „pripojí“ k matke už tri mesiace pred počatím. Nejde o žiadny vedecký fakt. Ale viera v niečo nadpozemské pomáha ľuďom spracovať náročné chvíle, napríklad neplodnosť, stratu, neistotu. Dáva zmysel niečomu, čo sa inak možno vysvetliť nedá. Ľudia vždy túžili po vyššom zmysle, dôvode. Možno si to ani neuvedomujeme, ale už v čase, keď dieťa ešte len existuje ako predstava, sa začína utvárať náš obraz rodičovstva. Vzniká vzťah, ktorý sa bude ďalej rozvíjať, najprv v myšlienkach, neskôr v dotykoch, v slovách, v starostlivosti. Ak si k dieťatku dokážeme vytvoriť puto ešte skôr, než ho prvýkrát držíme v náručí, dávame mu do vienka niečo veľmi dôležité: istotu, že bolo očakávané nielen telom, ale aj srdcom. Prenatálna väzba nie je len psychologický pojem, je to proces, v ktorom si rodičia postupne pripúšťajú, že sa ich život mení. Niektoré mamy hovoria, že svoje dieťa „cítili“, ešte než ho videli. Čím viac sa bábätko stáva súčasťou našich myšlienok a predstáv, tým viac sa otvára priestor pre vedomý vzťah. Prvé spojenie vzniká dávno pred pôrodom. V spôsobe, ako o dieťati hovoríme. Vo chvíľach, keď sa mu prihovárame cez bruško, alebo keď si len uvedomíme, že už nie sme sami.
Moderná biológia ukazuje, že aj emócie a stres môžu zanechať stopu na našich génoch. Nie tak, že by ich menili, ale menia ich činnosť. Tento proces sa volá epigenetika. A hoci sa zdá zložitý, má jednoduchý dôsledok: ak je mama počas tehotenstva pod silným stresom, môže sa to preniesť na vývoj dieťaťa. V jednej štúdii sledovali vedci rodiny utečencov zo Sýrie. Zistili, že deti, ktoré sa narodili v období konfliktu, mali v bunkách akoby „zapísanú“ stopu traumy. Ich telo starlo rýchlejšie a mali väčšiu náchylnosť na úzkosti. A čo je ešte silnejšie, niektoré z týchto zmien sa objavili aj u ich detí. Niektorí vedci varujú, že tieto výsledky treba brať opatrne. Nie je isté, do akej miery sa epigenetické zmeny prenášajú medzi generáciami u ľudí. Ale jedno je jasné: prostredie, v ktorom dieťa vzniká a rastie, zanecháva v ňom stopu. Spojenie medzi tým, čo žijeme, čomu veríme a čo si nesieme v bunkách, sa javí silnejšie, než sme si mysleli.
Zuzana Zimová je špeciálna pedagogička a pomáha rodinám prekonávať problémy. Mnohé vyplývajú z toho, že mamy sú dnes neisté, hľadajú rady na internete alebo sa porovnávajú s kamarátkami. Neviem, či sa zmenili matky, ale mení sa rodičovská rola. V generácii mojich rodičov nebol otec takmer vôbec zapojený do bežnej starostlivosti o malé deti. Rodiny sú dnes menšie. Veľké rodinné zoskupenia žijú ďaleko od seba a skôr sa stretávajú kamaráti ako rodina. Kamaráti sa hľadajú podľa toho, či majú deti v rovnakom veku. Tak sa môže stať, že mama nikdy nevidela každodennú starostlivosť o deti vo veku puberty či dospievania. Lebo všetky deti v jej okolí sú v rovnakom veku ako jej. Tak sa stráca možnosť odpozorovať, ako vyzerá starostlivosť, a zvyšuje sa neistota. Miesto toho, aby sa pýtali skúsenejších, starších mám, hľadajú odpovede na internete. To sa stáva často. Príde rodič a povie, že už skúsili všetko. Ja sa ich spýtam, čo všetko vyskúšali. Potom mi vymenujú, čo všetko si prečítali a skúsili, ale nič sa nezlepšilo. Ale väčšinou nejde o veci, ktoré by sa hodili na ich dieťa alebo situáciu, ktorú potrebujú riešiť. Povedia, že sa im to páčilo, tak to skúsili. Väčšinou to nefunguje. Často prídu rodičia, ktorí sú očarení nenásilnou komunikáciou a nevýchovou. Ale vysvetlia si to tak, že dieťa má byť slobodné, má o všetkom rozhodovať, a potom sú zúfalí, že dieťa nikoho nerešpektuje, že je nervózne a agresívne. Prídu s deťmi okolo 4 až 5 rokov. Doma to ešte nejako zvládajú, aj keď pre rodičov aj deti je veľmi ťažké fungovať, ak dieťa nemá hranice.
Asi áno. Ale ku mne prichádzajú väčšinou bezradní rodičia. Nechodia ku mne rodičia, ktorí sú veľmi prísni, lebo takí nepochybujú o tom, čo robia. Nepotrebujú poradiť. To sa už skôr stretnem s ich deťmi, keď sú v puberte alebo v dospelosti. Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, predtým pracovala ako sanitárka na psychiatrii. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve, kde sa snažila zistiť, prečo sú deti nezbedné. Práca v občianskom združení Návrat ju priviedla k náhradným rodinám. Štyri roky pracovala ako metodik na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny, kde mala na starosti systém starostlivosti o deti v detských domovoch. Spolupracovala s portálom Rodinka.sk.
Keby toto niekto vedel zhrnúť v piatich bodoch, dostal by nobelovku. (smiech) Čím dlhšie pracujem s rodinami, tým viac som presvedčená, že pre každého je správna iná cesta. Univerzálne je len to, že treba brať do úvahy, či sú napĺňané potreby dieťaťa. Hlavné je, aby bol vo vzťahu pocit bezpečia a istoty, aby sa dieťa nebálo. Bezpečie mu však dáva aj to, aby sa vedelo orientovať, čo je správne a čo nie. Mali by si vybrať takú výchovu, aká vyhovuje ich povahám. Lebo ak má rodič rád poriadok, ale dieťaťu dá voľnosť, tak môže trpieť. Keď je niekto benevolentnejší, bude pre neho náročné, ak má mať dieťa tvrdé pravidlá. Tým, že sú neistejšie, sú na seba aj prísnejšie. A často sa porovnávajú so vzormi, ktoré vidia na internete, v časopisoch či novinách. Prečítajú si, čo majú robiť správne mamy, ale aj to, ako sa majú o seba viac starať a nebyť otrokom dieťaťa. To môže mamu veľmi zneistiť, ak si neurobí vlastné priority. Na jednej strane cíti, že dieťa ju potrebuje, chce sa oň starať, ale všade počuje, že sa o seba má viac starať. Poznám mamy, ktoré nechajú dieťa a idú napríklad ku kaderníčke, kde si to odtrpia. A potom z toho dobré pocity nemá ani mama, ani dieťa. Mama by mala mať slobodu sa rozhodnúť, ako strávi čas. Je častejšie porovnávanie až súperenie medzi matkami? Áno, lebo sú neisté. Ak si mama nie je istá, ako má výchova vyzerať, nechá sa potom ľahko zneistiť, keď dieťa jej kamarátky už vie veci, čo jej dieťa nevie. Potom začne mať výčitky svedomia, že asi nie je dobrá matka, keď to jej dieťa ešte nevie, a snaží sa to dohnať - tlačí na dieťa, na jeho výkon. Áno. Má to niekoľko rovín. Keď mama obdivuje iné deti a svoje považuje za nedostatočné, dieťa to vníma. Cíti to a nemá pocit prijatia. Z dieťaťa potom môže vyrásť nesebavedomý človek, ktorý si o sebe myslí, že nie je dosť dobrý. Máloktorá mama čaká nejaký výkon od polročného bábätka, ale začína sa to už u malých detí. Dieťa kamarátky prespí celú noc a moje nie. A nešťastná matka začne skúšať recepty, aby jej dieťa spalo.
Majú na to vplyv, ale nedémonizovala by som ich. Vždy boli pieskoviskové rozhovory, kde sa stretli mamy, ktoré sa ani nepoznali, ale mali vždy kopec názorov a rád. Taký Modrý koník v menšom. A osobný kontakt môže byť ešte náročnejšie vstrebať, ako keď si to človek prečíta na sociálnej sieti. Áno, a potom to vedie ku krúžkománii, ktorú vídam stále častejšie. Rodičia majú veľký strach nechať deti samy. Majú viac informácií, čítajú hororové historky. Ale pre deti to nie je dobré, lebo každý človek sa musí naučiť byť sám so sebou, aby sa naučil ísť hlbšie dovnútra, porozmýšľať, spoznávať sa. Ak to nemáme šancu robiť, tak o sebe nevieme veľa. Deti sa to učia od detstva. Druhá vec je, že ak majú veľa krúžkov, nenaučia sa organizovať si čas, lebo im ho stále niekto organizuje.
Kým nechodí do školy, tak by nemalo byť samo, lebo ešte nevie správne vyhodnotiť niektoré situácie. Pre deti je dôležité mať pocit bezpečia. Na prvom stupni základnej školy by som nechávala dieťa samo do pol hodiny, ale treba, aby boli dospelí dostupní. Napríklad suseda. Keď boli moji synovia malí, tak vedeli, že dole v dome je kvetinárstvo, a keby sa čokoľvek stalo, bude tam pani kvetinárka. Hlavné je, aby deti vedeli, čo majú spraviť, ak by sa niečo stalo. Počas letných prázdnin vidieť, že deti majú mnoho denných táborov a majú organizovaný čas. Pre niektoré deti to je dobré, lebo sú akčné a potrebujú mať každý deň nejako naplnený. Ak majú po návrate domov priestor pre seba a krúžky ich bavia, je to dobré. Niekedy je to aj nevyhnutnosť, lebo je veľa prázdnin, ale menej dovolenky. Ani staré mamy nie sú poruke, lebo pracujú alebo sú ďaleko. Mnohí odborníci kritizujú helikoptérových rodičov, ktorí rozvážajú deti z krúžka na krúžok. Čo si o tom myslíte vy?
Možno áno. Toto je riziko dnešného sveta a množstva informácií a možností. Ale môže sa stať aj to, že sa človek v 30-ke alebo 40-ke obzrie a zistí, že toho vyskúšal neúrekom, ale nič nerobil poriadne, lebo preskakoval z jednej veci na druhú. Rodič musí dieťa učiť aj to, ako sa venovať len jednej veci. Na druhej strane je veľký tlak, aby bolo dieťa už v veľmi ranom veku napríklad v športe na špičke. Všeobecná športová príprava sa takmer vytráca, ale rodičia postavia 4-ročné dieťa na korčule, aby hralo hokej. Mnoho trénerov hovorí, že to nie je dobré, lebo dieťa by v tom veku malo skúšať behať, skákať a aj korčuľovať, ale nie hrať tak skoro hokej. Akoby sme preskočili čas, keď sa má dieťa rozvíjať všeobecnejšie a hľadať, na čo má talent. Odmalička im zúžime cestičky a nútime ich ísť po piatich zúžených cestičkách miesto toho, aby dieťa išlo po jednej širšej ceste, z ktorej si potom vyberie, akým smerom sa vydať. Aj tak dieťa nestihne nikdy vyskúšať všetko a skúša len to, čo si rodič myslí, že by malo vyskúšať. Je to iné, ako to bývalo kedysi, a netrúfam si povedať, čo je lepšie. Treba myslieť na to, že ak má rodina celý týždeň naplánovaný tak, že ráno vstanú, idú do školy, na krúžky, o ôsmej sa vrátia, napíšu si úlohy a dieťa ide spať, kedy zostáva čas na vzťahy? Na jednom workshope sme robili cvičenie s rodičmi o tom, ako vyzerá ich bežný týždeň a koľko v ňom majú času na vzťah. Teda čas, keď sa nepresúvame z krúžka na krúžok a dieťa nemá žiadne úlohy ako čistenie zubov a podobne. Čas, keď sedíme a rozprávame sa.
Záleží na tom, či má dieťa na danú vec talent, či ho to baví. Vtedy je jeden krúžok užitočnejší ako desať. Ale sú rôzne deti. Niektoré chcú samy od seba vyskúšať viac vecí, ale iné si vyberú jednu a tej sa venujú aj osem rokov. Aj jeden, aj druhý typ má v práci aj v kontakte s ľuďmi svoje výhody. Tí, ktorí toho vyskúšajú veľa, sú všestranní, vedia sa venovať viacerým oblastiam, aj keď len po povrchu. Môžu byť dobrí manažéri multidisciplinárnych tímov. Tí, čo sa vedia do hĺbky venovať jednej veci, môžu byť veľkí odborníci.
Majú dnes deti čas na bežné domáce povinnosti, ako je upratovanie či varenie? Vytrácajú, ale nie vždy je to preto, že by nemali čas. Rodičia často povedia, že deti majú povinnosti, ale že si ich nerobia. A keď sa pýtam, prečo si ich nerobia, povedia, že keď na nich trvajú, dieťa sa nahnevá. „Bojím sa toho, keď sa na mňa dieťa hnevá,“ hovoria. Možno tým, že chcú byť iní ako generácia ich rodičov, ktorí tvrdo trvali na svojom a povinnosti sa museli plniť. A dnešní rodičia, ešte ako ich deti, sa hnevali a bolo im to nepríjemné. Teraz nechcú, aby sa ich deti voči nim cítili nepríjemne. Ale niektoré veci sa nedajú bez toho, aby sa dieťa na nich nenahnevalo. Hnev dieťaťa nie je úplne zlá vec, lebo dieťa sa môže učiť, že sa dá hnevať a aj napriek tomu sa môžu mať ľudia radi. Prichádzajú problémy a s tým rodičia prídu za mnou. Povedia, že doma s ním nemajú problémy, ale často preto, že doma od dieťaťa nič také nevyžadujú, ale v škôlke a škole problémy sú, lebo tam niečo vyžadujú. Potom prídu domáce úlohy, na ktorých rodičom záleží, a musia dieťa nútiť, aby si ich písalo. Ale dieťa nemá skúsenosť, že od neho rodičia niečo vyžadujú, je to preň nová skúsenosť a je to pre oboch ťažké. Ak je dieťa od malička zvyknuté, že má povinnosti, je to jednoduchšie. Odkedy sú motoricky schopné niečo robiť, odvtedy to treba žiadať. Napríklad upratovanie hračiek - keď má dieťa rok, už vie hodiť hračku do škatule, a tak to robíme spolu, aby sme vybudovali návyk.
Posunulo sa to najmä na všestrannosť. Na jednej strane od detí nežiadame zodpovednosť v každodenných domácich povinnostiach, ale žiadame od nich, aby boli veľmi zodpovedné vo výkonovej zložke - aby zodpovedne chodili na šport, aby trénovali, aby mali dobré známky. Na jednej strane ich tak tlačíme k zodpovednosti príliš, ale inde vôbec. Ak na dieťa dám zodpovednosť tam, kde nie je schopné ju zvládať, začne sa jej vyhýbať, lebo to bude považovať za niečo veľmi ťažké a nezvládnuteľné. Ale keď vychováme generáciu ľudí, ktorá bude odmietať zodpovednosť, tak to nebude dobrý svet. Podobné to je v slobode. Dávame im ju aj tam, kde ju nevedia zvládnuť - napríklad v tom, čo by mali jesť. Dieťa nebude jesť zdravé veci - bude jesť čokoládu a cukríky. Dnes je stále viac detí, ktoré sa bežne stravujú v reštauráciách, je to najmä v mestách. Tam si deti aj samy vyberajú, čo budú jesť. Rodičia tak akoby deťom odovzdávali zodpovednosť, ktorú by mali mať oni, aby dieťa jedlo zdravo.
To si nemyslím. Odjakživa mamy za dôležité považovali, aby malo dieťa dobrý život. Možno sa mení definícia, čo je dobrý život. Za socializmu sme všetci boli tlačení, aby sme boli nepriebojní, aby sme nevytŕčali. Teraz je doba, keď máte vytŕčať, máte ukázať, čo dobré vo vás je. Prevláda teda výchovný stereotyp, aby deti boli priebojné a bolo ich počuť. Ale je veľmi tenká čiara medzi tým, či vychovám zdravo priebojného človeka alebo grobiana, ktorý neberie ohľady na iných. My sme generačne nemali skúsenosť, ako vychovávať zdravo priebojného človeka.
Nevedia, ale nielen z dôvodu, že by im rodičia nedali priestor, ale aj preto, že majú poruke obrazovku. Namiesto toho, aby zamerali pozornosť na seba, oddych, relax alebo bytie so sebou, okamžite si začnú pozerať sociálne siete alebo sa pustia hrať. Ale to robíme aj my dospelí - sadneme si do kaviarne a zrazu sa nám zdá päť minút dlho a hneď vyberieme telefón. Napríklad večera v reštaurácii. Aj pre rodiča je veľmi lákavé dať dieťaťu do ruky tablet, aby si pozeralo rozprávku alebo sa hralo, hlavne, aby nevyvádzalo. Učíme dieťa, že v reštaurácii sa nemusí venovať ostatným, ale môže sa pozerať do obrazovky. Rodičia na to môžu povedať, že sa môžu deti hrať hry, kde sa niečo naučia - angličtinu, môžu tam počítať príklady. Nedá sa na to povedať, že je to úplne hlúpy názor. Ale aj tu platí, že všetko s mierou, tu možno dvojnásobne. Ak to dieťa ticho sedí pri dospelých a učí sa počúvať, neskákať im do reči a vystihnúť moment, keď môže vstúpiť do diskusie, učí sa dôležité sociálne zručnosti ako diskutovať a počúvať. Keď sa to nenaučí, bude mu to chýbať. V technológiách bude zručné, lebo budú súčasťou jeho života. Je to neopodstatnený strach našej generácie, ktorá sa s technológiami stretla až v dospelosti a niektorých to možno zaskočilo. Iné je programovanie a podobne, ale ak k tomu dieťa tiahne, tak sa to naučí od kamarátov, alebo keď má šťastie, tak v škole. Aj keď dieťa nemá v izbe poruke obrazovky, často má plnú detskú izbu hračiek. Najmä stráca schopnosť byť kreatívne. Dnes sú veľmi špecializované hračky, a ak by som mala byť staromilská, tak kedysi, keď deti boli vonku a našli palicu, tá mohla byť auto, meč, bábika. Dnes má dieťa rôzne bábiky, autá a aj hračkárske meče. Deti to nenúti hľadať riešenia. Ak sa chcú na niečo hrať, majú na to príslušnú hračku. V živote to tak však nefunguje a človek nemá vždy všetko k dispozícii. Druhá stránka množstva hračiek je, že deti sú postavené pred ťažkú úlohu - musia sa sústrediť a vybrať si len jednu, s ktorou sa teraz budú hrať, ale na poličke ich je veľa a sú všetky lákavé. Niektorí rodičia vytvárajú súbory hračiek a menia ich dieťaťu po mesiaci alebo po dvoch. Dieťa sa teší, že má vždy nové veci, ale nemá tam toho toľko, že sa nevie rozhodnúť, s čím sa bude hrať. Vedľajší efekt množstva hračiek je, že neučíme deti na niečo sa tešiť, lebo majú všetko. Nemajú potom o čom snívať. Treba sa s nimi dohodnúť. Radšej nech s ním trávia viac času, alebo zaplatia krúžok ako priniesť ďalšie hračky. Pre deti je dnes vzácne, ak môžu tráviť čas s dospelými. V minulosti trávili tiež s dospelými málo času, ale hrali sa s deťmi, často na dvore, alebo so súrodencami. Aj napriek tomu sú mnohé osamelejšie ako v minulosti. Lebo máme síce krúžky, kde sa dbá aj na vzťahy, ako skautské, ale väčšina vyzerá ako škola. Deti majú presne dané, čo majú robiť. Dnes veľa rozoberáme, ako sa vychovávajú deti. Nemyslím si, že vzdychanie za starými časmi je namieste. Každá doba alebo každý štýl so sebou prinášajú dobré aj zlé veci. Častejšie chodia dobrovoľne. Predtým ich v škole prinútili, aby vyhľadali pomoc, lebo ich dieťa má problémy. Teraz, aj vďaka tomu, že sa o tom viac hovorí, rodičia nemajú pocit, že je to hanba, keď nevedia, čo majú v jednotlivých chvíľach urobiť. Prídu aj preventívnejšie, a nie až vtedy, keď je veľký problém. Prídu aj rodičia, ktorí majú notes, kde majú popísané situácie a ako zareagovali, a chcú si overiť, či to robia dobre.
Najviac mi napadajú rozvodové deti. Mám jednu radu pre rozvádzajúcich sa rodičov - aby sa prišli poradiť na začiatku a nie vtedy, keď už je rozvodové konanie roky v procese a deti si už ani nepamätajú, aké to bolo, keď boli rodičia spolu. Partneri v rozvode často zabúdajú, že sú aj rodičia. Nemyslia na to, že aj keď sa rozchádzajú ako partneri, musia spolu aj naďalej fungovať ako rodičia. Mali by sa hneď na začiatku naučiť oddeliť partnerstvo a rodičovstvo. Preto je lepšie, aby sa poradili.
Zdá sa vám zvláštne, prečo sú vaše dve deti také rozdielne, hoci sú vychovávané rovnako a v tej istej rodine? Je to vraj úplne normálne. Viedenský psychológ Alfred Adler vypracoval teóriu rodinnej konštelácie. Podľa nej platí pravidlo, že čím je medzi súrodencami menší vekový rozdiel, tým je medzi nimi väčšia rivalita a žiarlivosť - a väčšie rozdiely. Ingimage Druhé dieťa sa totiž snaží zaujať v rodine rolu, ktorá je „neobsadená“: Rodina je vždy jeden celok, deti sú v tom istom psychologickom priestore. Preto si vyberajú niektorú z dostupných „rolí“. Väčšinou v nej býva jedno výnimočne dobré dieťa, druhé trochu problémové, tretie vtipkár. Deti si vyberajú jednu z rolí. Jedno výnimočne dobré dieťa, druhé trochu problémové a tretí je vtipkár . Ak príde ďalšie dieťa, tak si vyberá rolu, ktorá ešte nie je „obsadená“, hovorí psychologička Daniela Čechová.
Rozdiely musia byť
Ak je prvé dieťa tiché, druhé býva spravidla hlučné a živé. Ak je prvé dieťa zodpovedné, jeho mladší súrodenec bude skôr nezbedník. Prvé dieťa býva na začiatku jediným stredobodom pozornosti rodičov. Aj preto bývajú prvorodené deti konzervatívne a veľmi zodpovedné: veď ak treba v rodine niečo vybaviť, či keď sa deti pobijú, vždy je na zodpovednosť volaný najstarší. „Ty si starší, máš mať viac rozumu,“ počúva často prvorodený. Keď sa však rodine narodí ďalšie dieťa, v tej chvíli už musí o pozornosť rodičov súperiť. A obe deti sa snažia rodičov zaujať a „obrátiť“ na svoju stranu. Bolo by divné, keby boli rovnakí.
Teória o rodinnej konštelácii tak vysvetľuje, prečo sú teda dvaja súrodenci v jednej rodine takí rozdielni. Je to vraj úplne normálne, prekvapujúci by bol opak. „Hoci rodičia hovoria, že sa k deťom správajú rovnako, nie je to celkom tak. Pri prvom sa učili byť rodičmi a snažili sa byť perfektní: o ôsmej musí dieťa spať, poobede chodiť na prechádzky. Pri druhom dieťati už bývajú menej dôslední, lebo na to majú menej času a prestanú tieto pravidlá považovať za také dôležité. No a pri štvrtom dieťati si možno povedia: veď keď bude unavené, vypýta sa spať samo,“ hovorí psychologička Daniela Čechová.
Prvorodený syn a dcéra
Vzťahy medzi deťmi ovplyvňuje aj pohlavie. „Ak sa narodí chlapec, a o dva roky neskôr dievča, tak každé z nich môže mať črty prvorodeného, lebo ide o prvorodeného chlapca a prvorodené dievča. Aj súperivosť medzi nimi bude menšia,“ hovorí Čechová. Z uvedeného vyplýva, že ak sa rodine narodia napríklad dve dievčatá rok po sebe, bude medzi nimi veľká rivalita a veľké rozdiely v správaní a prejavoch.
Prostredné deti nepotrebujú psychológa
Prostredné deti sú kdesi v strede, nemajú výhody najstaršieho, ani najmladšieho. Hovorí sa o nich, že sú v nepriaznivej pozícii: za niekým musia bežať a niekto im šliape na päty. Ale práve toto sú deti, ktoré najmenej často prichádzajú do poradne psychológa. „Sú to deti, ktoré zvyčajne prvé odchádzajú z domu. Naučili sa totiž, že to, ako sa so životom vysporiadajú závisí len od nich samých,“ hovorí psychologička Čechová.
Prostredné deti zvyčajne odchádzajú z domu ako prvé. Naučili sa totiž, že to, ako sa so životom vysporiadajú, závisí len od nich.
Rodinná konštelácia zahŕňa faktory ako poradie narodenia, vekový rozdiel medzi deťmi, pohlavie súrodencov, hodnoty, ktoré rodina uznáva, či vzťah medzi matkou a otcom. Dajú sa ňou vysvetliť väčšiny rozdielov medzi deťmi. „Nejde pritom o samo poradie - prvý, druhý - ale o situáciu, do ktorej sa dieťa narodilo a spôsob, ako to interpretuje,“ zistil psychológ Alfred Adler.
