Rozčuľuje vás neustále dvíhanie cumlíka, ktoré vaše dieťa opakovane hádže na zem? Vydržte, má to svoj zmysel.
Hádzanie vecí na zem je nová a príjemná zručnosť mnohých batoliat. Podľa detskej psychologičky Penelope Leach trvá určitý čas, kým je dieťa schopné zvládnuť jemnú motoriku vyžadujúcu otvorenie prstov a pustenie objektu. Rovnako si to vyžaduje značnú koordináciu ruky a oka, aby dieťatko predmet dokázalo hodiť. Niet preto divu, že túto vzrušujúcu schopnosť chce hneď a všade praktizovať.
To, čo sa deje ďalej je pre dieťa veľmi vzdelávacie. Dieťa postupne zisťuje, že čo sa hodí, padá vždy dole a nie hore. Dieťa samozrejme nevie nič o gravitácii, ale dokáže rozpoznať jej účinky. Keď hádže loptu, tá sa odrazí, keď hodí o zem jablko, to sa rozpučí, keď hodí niečo sklenené, rozbije sa to. Trochu zmätku môže priniesť balónik naplnený héliom, ktorý nie a nie padnúť na zem, ale ani toto dieťa od hádzania iných predmetov na zem neodradí.
Samozrejme, že je to na zbláznenie, keď špagety končia na práve vyčistenej podlahe alebo čistý cumlík pristane na špinavom chodníku. „Ale skôr ako by ste sa snažili zastaviť vaše batoľa, aby nehádzalo, čo je aj tak márna snaha, sústreďte sa na obmedzovanie, čo sa hádzať môže a čo nie,“ radí na portáli babycenter.com psychologička.
Hádzanie ako súčasť vývoja dieťaťa
Hádzanie vecí na zem je súčasťou prirodzeného vývoja dieťaťa. V tomto období si dieťa testuje svoje fyzické schopnosti a učí sa o príčinách a následkoch svojich činov. Je to tiež spôsob, ako si dieťa buduje svoju autonómiu a testuje hranice.
Deti sú náchylné k impulzívnemu správaniu a nemôžu ho kontrolovať, pretože ich mozog sa ešte úplne nevyvinul. Hádzanie vecí je tiež dobrá zručnosť, ktorú musia deti precvičiť. Rozvíjajú svoje jemné motorické zručnosti a koordináciu rúk a očí. Keď dieťa niečo hádže, naučí sa vzťah príčiny a následkov (ak to hodíte, spadne).
Po prvé, deti sú náchylné k impulzívnemu správaniu a nemôžu ho kontrolovať, pretože ich mozog sa ešte úplne nevyvinul. Po druhé, hádzanie vecí je tiež dobrá zručnosť, ktorú musia deti precvičiť. Rozvíjajú svoje jemné motorické zručnosti a koordináciu rúk a očí. Po tretie, keď dieťa niečo hádže, naučí sa vzťah príčiny a následkov (ak to hodíte, spadne).
Dieťa si jednoducho potrebuje prejsť obdobím vzdoru, potrebuje si odskúšať protest a zistiť, čo môže a aké má postavenie v sociálnej skupine, v rodine.
Obdobie vzdoru sa väčšinou vyskytuje v období od 1,5 roka veku dieťaťa do 3 rokov života, u niektorých detí aj trochu dlhšie. Súvisí s rozvojom osobnosti dieťaťa. Je to obdobie budovania si osobných hraníc a poznania prvotnej identity - „Kto som a čo všetko ja môžem?“.
V psychológii sa nazýva toto obdobie obdobím separácie, alebo autonómie. Buduje sa prvotná osobnosť dieťaťa a dieťa v tomto období získava odpovede na otázky - „Kam až môžem zájsť? Čo si môžem dovoliť? Kde sú moje hranice?“, a svojím správaním si tie hranice testuje.
To, že dieťa práve prechádza obdobím vzdoru, sa môže prejavovať rôzne. Kým u niektorých detí rodičia sotva postrehnú, že sa čosi deje, u iných detí sú prejavy vzdoru také silné a negatívne, že celá rodina je každý deň v napätí z toho, čo sa zase bude diať.
K základným prejavom detského vzdoru patrí typické detské - „Nie!“ V období vzdoru si dieťa to svoje „Nie!“ doslova užíva a rodič sa z toho môže tešiť, lebo je to znamenie, že dieťa sa vyvíja dobre. Môžu sa však objavovať aj také prejavy vzdoru, ktoré rodičov zaskočia, a to je obyčajne dlhodobé kričanie až vrieskanie, prípadne hádzanie sa o zem.
Niektoré deti v období vzdoru kopú do vecí alebo do ľudí okolo seba, prípadne hádžu rôzne predmety o zem a rozbíjajú ich. Takéto prejavy sa objavujú viac-menej u detí, ktoré majú buď veľmi silný temperament a prípadne mali rodičov, ktorí sa ako deti tiež takto prejavovali, alebo sú hyperaktívne.
Hyperaktívne deti sú vo všeobecnosti emocionálne labilnejšie, takže môžu silnejšie reagovať na rôzne podnety.
Keď sa dieťa správa neprimerane na ihrisku, napríklad hádže do druhých detí piesok, treba mu dôrazne povedať, že to robiť nesmie a keď sa to bude opakovať, ideme domov. A v prípade, že dieťa napriek upozorneniu rodiča neprestane, naozaj treba zbaliť všetky formičky a napriek protestom dieťaťa z ihriska odísť. Tak si dieťa v hlave spojí: „Keď robím toto, stane sa toto…“.
Pri obede radí psychologička použiť špeciálny tanierik s prísavkami, ktoré upevníte k stolu. Nezabránite však tomu, že jedlo z tanierika skončí rozhádzané po celej kuchyni.
„Majte na pamäti aj to, že väčšina detí nezačne potravu hádzať skôr, ako je už sýte. Inak povedané, váš nezbedník hádzaním alebo vypľúvaním jedla naznačuje, že už dojedol,“ tvrdí Penelope Leach.
Priznajme si, že ani po dospelých často neostane čistý stôl alebo podlaha.
Na druhej strane, dieťa musí mať jasné hranice. Hádzanie piesku do iných detí alebo obhadzovanie sa hračkami nesmiete dovoliť.
Podľa psychologičky sa batoľa naučí akceptovať takéto limity ľahšie vtedy, ak si je vedomé, že iné veci má hádzať povolené.
Penové guľôčky, lopta alebo balónik sú pre deti veľkou zábavou, najmä vtedy, keď sa s nimi hráte aj vy. Deti treba naučiť, že hádzanie vecí, je v poriadku, ak hádže správne veci na správnom mieste v správny čas.
Takáto lekcia sa prenáša aj na mnoho ďalších fyzických zručností dieťaťa, ktoré bude postupne zvládať. Na tom nie je nič zlé, ak dieťa kope futbalovú loptu v parku, ale ak kope kamaráta, to už príjemné nie je.
Ako reagovať na hádzanie vecí
Keď je dieťa vo svojom kočíku alebo autosedačke, skúste podľa Leach pripojiť niekoľko hračiek v jeho dosahu na krátku retiazku alebo špagátik. Malý nezbedník zistí, že hádzané predmety sa mu vrátia a môže si ich sám uloviť. Bude to dvojitá zábava pre neho a polovičná práca pre maminu.
„Ale skôr ako by ste sa snažili zastaviť vaše batoľa, aby nehádzalo, čo je aj tak márna snaha, sústreďte sa na obmedzovanie, čo sa hádzať môže a čo nie,“ radí na portáli babycenter.com psychologička.
Treba tiež rázne povedať nie, keď zbadáte, že jedlo namiesto do úst smeruje na zem.
Pomôcť môžu aj menšie porcie chuťoviek, ktoré dieťaťu postupne podávate, alebo obložiť dlážku kuchynskými papierovými utierkami a to, čo skončí na nich, opakovane mu podávať.
V prvom rade by sme mali vždy zistiť, čo výbuch zlosti vyvolalo a keď sa takéto prejavy opakujú častejšie, tak čo ich udržiava.
Stáva sa napríklad, že dieťa sa hádže o zem len pred matkou, lebo vie, že ona skôr povolí. Raz to skúsilo a zistilo, že keď bude ležať na zemi a vytrvalo kričať, mama sa poddá a ustúpi. Taktiež ale vie, že u otca to neplatí, tak to naňho ani neskúša. Preto je vždy dobré pozrieť sa na správanie dieťaťa akoby z diaľky, z nadhľadu, a odsledovať, čo udržiava vzdor.
Niekedy pomôže aj to, keď rodič jednoducho vie, že dieťa práve prechádza obdobím vzdoru, že je to typické obdobie pre jeho vek a treba to len vydržať.
Samozrejme, najväčší problém je, keď sa výbuch zlosti objaví na verejnosti. Rodičia sa potom neraz snažia dieťaťu vyhovieť, len aby sa už nehádzalo o zem, lebo všetci ľudia sa pozerajú… Lenže práve toto je chyba. Dieťa veľmi rýchlo zistí, čo kde funguje.
A keď si v obchode veľkým krikom, alebo hodením sa o zem vydupe čokoládku, tak to bude používať veľmi často. Našťastie, väčšina rodičov sa naučí ako zareagovať a vie, že v takomto prípade treba dieťa jednoducho vziať a čo najrýchlejšie odísť z obchodu.
Dôležité je neupevňovať negatívne správanie dieťaťa. Od začiatku musíme dbať na to, aby sme ho nenaučili, že keď na verejnosti zakričí, alebo si ľahne na zem, tak dosiahne svoje. Keď si totiž na to zvykne, potom sa to oveľa ťažšie odúča. A dieťa sa to naučí naozaj rýchlo, už na základe jednej skúsenosti.
Tiež platí, že ak zistí, že niečo funguje v obchode alebo na verejnosti, bude to skúšať aj doma.
Vhodným správaním a konaním môžu rodičia negatívne prejavy vzdoru u detí minimalizovať. Rovnako ale nevhodným správaním ich môžu aj posilňovať. Najhoršie je, keď rodičia nie sú dôslední a tak sa stáva, že jeden deň dieťaťu niečo zakážeme a na druhý deň mu to dovolíme. Prípadne to, čo je bežne zakázané, dieťaťu dovolíme v okamihu, keď vzdoruje. Tým dieťa zneisťujeme, frustrujeme a zároveň si robíme sami zle, lebo to bude využívať a bude dochádzať k častejším stretom.
Je preto dobré, keď sa rodič dokáže v ťažkých situáciách upokojiť a zvláda vzdor dieťaťa tak trochu s nadhľadom.
Najviac chýb sa rodičia dopúšťajú v časovom strese. Najmä ráno, keď rodičia vyžadujú, aby sa dieťa rýchlo oblieklo, najedlo a utekalo s nimi do škôlky, je preň ideálny priestor na vzdorovanie a preskúšanie si pocitu moci. Preto je dobré, keď s tým rodičia vopred rátajú, keď vedia, že časový stres je živná pôda na konflikty s dieťaťom, a vytvoria si nejakú časovú rezervu.
Keď si chcú presadiť svoje, bijú mamu, alebo súrodenca, kopú iné deti, alebo ich hryzú. Rodičia sú z toho zúfalí. Obzvlášť, keď dieťa už chodí do jaslí, či škôlky, učiteľky, či rodičia ostatných detí sa naň neustále ponosujú. Tu treba rozlíšiť, o čo vlastne ide. Jedna možnosť je, že dieťa je naučené frustráciu odreagúvať agresivitou a druhá možnosť, že dieťa sa uchyľuje k agresivite, keď je na vrchole afektu.
Dieťa musí dostať jasnú spätnú väzbu a jasnú hranicu, že bitie druhých je niečo, čo sa robiť nesmie. Preto keď sa dieťa začne správať agresívne a napríklad začne niekoho biť, okamžite ho treba chytiť za ruky a nedovoliť mu to.
V podstate je obdobie vzdoru obdobím, kedy rodičia môžu deťom ukazovať, ako svet funguje, aké pravidlá fungujú v rodine, čo je dobré a čo zle.
Zachovajte chladnú hlavu. Konajte rýchlo a odstráňte zdroj vzdoru, napr.
Niektoré druhy nevhodného správania je najlepšie ignorovať, najmä ak si chce dieťa vydobyť svoje vytrvalým plačom, snažte si to nevšímať a robte si svoje.
Ak sa už nedá inak, potrestajte ho. Nie však bitím, facka je známkou toho, že si už neviete dať rady.
Neúčinná je aj hrozba do budúcnosti, ktorej dieťa v tomto veku nemôže rozumieť (napr. „počkaj, keď príde ocko, vyhreší ťa“, „už ti nikdy nekúpim sladkosť“ a pod.).
Ak je dieťa agresívne k druhým deťom, vždy zasiahnite!
Počkajte, kým záchvat zlosti prejde. Pevne ho objímte, pomôže mu to upokojiť sa.
Odpútajte pozornosť, ale neustúpte.
Nechajte mu možnosť rozhodnúť sa v situáciách, kde je to možné.
Vysvetľujte do nemoty! Snažte sa viesť dieťa k tomu, aby vám povedalo, čo chce, čo sa mu nepáči.
Hovorte s ním ako so seberovným.
Reagujte rovnako na akomkoľvek mieste. Nebuďte prísnejší alebo benevolentnejší napríklad v obchode, na návšteve či u starých rodičov.
Netrestajte dieťa, hlavne nie fyzicky. Zhoršuje to situáciu a nič sa nevyrieši.
Uplatňujte logický dôsledok. Netrestajte dieťa spôsobom, že večer mu nepustíte rozprávku, lebo dopoludnia kopalo deti v piesku. Dieťa je ešte malé aj na to, aby si to spojilo, to dokáže dieťa vo veku 5 rokov.
V afekte môžete dieťaťu spôsobiť malý šok, napríklad mu fúknite do tváre.
Ak chce v noci spávať s vami, dovoľte mu to.
Nehovorte mu, že je zlé, nevychované.
Väčšina detí nezačne potravu hádzať skôr, ako je už sýte. Inak povedané, váš nezbedník hádzaním alebo vypľúvaním jedla naznačuje, že už dojedol.
Ak pri obede spadne, či už nechtiac alebo zámerne dieťaťu trochu strúhaného syra alebo omrvinky chleba, nemá cenu sa rozčuľovať.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
Vo väčšine prípadov rodičia zvládnu obdobie vzdoru svojho dieťaťa sami. Aj keď spočiatku ich prekvapia niektoré reakcie ich drobca, pomerne rýchlo sa dokážu naučiť, čo naňho platí a čo nie, ako reagovať, ako ho upokojiť a ako správne korigovať jeho správanie.
Sú však situácie, kedy už neostáva iné, než vyhľadať psychológa. Je to zvyčajne vtedy, keď už to rodičia nezvládajú, keď to presahuje ich sily, majú pocit, že zlyhávajú a nevedia si poradiť, prípadne, keď vzdor pretrváva u dieťaťa aj vo vyššom veku, napr. ešte okolo 5.
Ak sa vám dieťa ešte len narodilo, no už teraz máte obavy z obdobia vzdoru, máte šancu najväčším problémom sa vyhnúť. A to vtedy, keď budete dbať na primárnu väzbu, ktorú si dieťa utvára od okamihu narodenia k osobe (najčastejšie je to matka), ktorá mu zabezpečuje všetky základné potreby, vrátane potreby pocitu istoty a bezpečia. V rodinách, kde je narušená primárna väzba, dieťa má často celú škálu prejavov porúch správania a v tomto rannom období dieťaťa sa to môže prejavovať aj silnejším oponovaním, vzdorom, alebo agresivitou.
