Naša spoločnosť, vrátane veriacich, čelí krízam a psychickým problémom, ako sú úzkosti, depresie a stres, ktoré si vyžadujú logoterapeutické usmernenie. Zdá sa, že trpíme nadmernou zameranosťou na seba a sebarealizáciu, čo vedie k strate zmyslu života, závislosti od peňazí, moci a konzumného spôsobu života.
Problémy súčasnej spoločnosti
Profesor Frankl si všímal, že generácia, ktorá necíti núdzu, má nízku frustračnú toleranciu. Ľudia strácajú zmysel života a zmysluplnosť sa nenachádza v blahobyte a pohodlí. Materiálne veci nenahradia človeku duchovné potreby. Zmysel života má skryté hodnotové pozadie, ktoré sa odkrýva v činoch. Aj veriaci majú v živote krízy či prechodné psychické poruchy, ako sú úzkosti, depresie, stresy a záťažové situácie, vhodné pre logoterapeutické usmernenie.
Frankl sa stretával s ľuďmi, ktorí mali k dispozícii vzdelanie, majetok, vzťahy. Problémové sú väzby na prostriedky komunikácie, mobil, internet, sociálne siete.
Hľadanie zmyslu v utrpení a stratách
Mnohí ľudia nachádzajú zmysel života, až keď sa ich dotkne utrpenie alebo strata hodnôt. Ak odkrývame to, čo je skryté za utrpením, ťažkosťami a nepochopením, postupne nachádzame aj zmysel. Sme svedkami toho, že pri vážnej udalosti sa rodina zomkne alebo človek zmení svoju hodnotovú orientáciu. Profesor sa vyjadril, že každý človek má svoje „väzenie, svoj Auschwitz“. Každé stretnutie s človekom je príležitosťou na nové poznanie a konanie.
Logoterapia a jej význam
Logoterapia má preventívny charakter a nie je len o liečbe. Kontraproduktívne by bolo, ak by sme ňou chceli nahradiť vieru či kresťanstvo. Podstatná charakteristika človeka je „milovať a byť milovaný“, nielen vášnivo a biologicky. Duchovná láska pretvára bytie človeka a smeruje ho k hlbokým vzťahom. Vieme ukázať na egocentrické formy bytia a poskytnúť náhľad na existenciu človeka v spoločenstve. Isté patologické vzorce správania môžeme redukovať, odkloniť. Frankl svedomie nazval „orgánom zmyslu“. Hovorí, čo nás vnútorne trápi. Uznávaný vedec psychoterapeutické pôsobenie označil ako lekársku pastoráciu. Frankl vo svojej publikácii Lekárska starostlivosť o dušu popisuje, že pri liečbe pacienta sa lekár nemá zameriavať len na chorobné príznaky, ale na celého človeka. Každý jedinec má aj samoliečiteľskú schopnosť. Holistický pohľad umožňuje vniknúť aj do duchovnej sféry chorého. Analýzou tejto oblasti sa mu darilo chorého vyliečiť.
Vplyv detstva a traumy na život
Do akej miery sa to, kým sme, utvára zážitkami z raného detstva a do akej miery máme tento vývoj vo svojich rukách? Môžeme sa skutočne rozhodnúť, kým sa staneme, alebo sme determinovaní tým, čo už ovplyvniť nedokážeme? Na jednej strane je to dedičnosť a prostredie, ktoré do veľkej miery ovplyvňuje to, ako sa vyvíja náš mozog a jeho jednotlivé štruktúry. Najnovšie neuropsychologické výskumy ukazujú, že existujú určité mechanizmy, ktoré sa prenášajú z jednej generácie na druhú. Enormný stres, ktorý zažívali naši predkovia, sa odrazil aj na ich vzťahoch k deťom, pre ktoré nedokázali byť emočne prítomní. A to sa potom prenášalo ďalej z generácie na generáciu. Hoci gény na jednej strane zodpovedajú za to, ako sa budú naše neurónové siete zapájať a môžu mať vplyv na našu emočnú stabilitu, to, čo nepredurčujú, je spôsob, akým sa bude vyvíjať naša celková osobnosť. Kľúčovú rolu v správnom vývoji nervovej sústavy a mozgu zohráva prenatálny vývoj. Ak matka počas tehotenstva zažívala enormný stres, produkoval sa v jej tele kortizol, ktorý sa priamo prenášal i na plod. Pokiaľ dieťa po narodení tieto podnety nedostáva, niektoré centrá v mozgu môžu ostať nevyvinuté. Deti, ktoré sa do šiestich rokov nestretnú s ľudskou rečou, sa už nikdy nenaučia rozprávať. Mozog je plastický a je schopný prispôsobiť sa a meniť svoju štruktúru v závislosti od skúseností, ktoré dieťa zažíva. Práve v období do jedného roka dochádza k najmasívnejšej tvorbe synapsií. Keď sa bábätko narodí, svoje potreby si nedokáže regulovať samo. Jeho telo sa v dôsledku nejakej nenaplnenej potreby dostane do stavu nerovnováhy. Jediné, čo dokáže urobiť, je plakať a tým privolať mamu, ktorá jeho potrebu môže uspokojiť. No v prípade, že matka má popôrodnú depresiu, je vyhorená alebo vystresovaná, nedokáže byť emočne plne prítomná. Dieťa v takýchto chvíľach zažíva, že nemá zmysel niekoho volať, lebo odpoveď nepríde.
Vplyv prostredia a výchovy na vývoj dieťaťa
U detí vo veku od dvoch do šiestich rokov začínajú nastupovať vlny theta, ktoré sú zodpovedné za fantazijné spracovanie a intuitívne uvažovanie. Zároveň platí, že toto uvažovanie ešte nie je regulované logikou. V dôsledku toho dieťa intenzívne absorbuje všetky podnety z okolia bez logického filtra. Všetky naše dojmy, presvedčenia, postoje, intuície majú svoj základ v období do šiestich rokov a nemáme k nim prístup. Deti nás pozorujú a prirodzene sa pridajú. Tým, či my ako rodičia budeme z pohľadu svojich detí bezpeční alebo nie, budeme v nich utvárať predstavu o svete: Je toto miesto nepriateľské? Je bezpečné? Je ľahostajné? Dieťa nezažíva chudobu abstraktne; dieťa zažíva, či ho rodičia dokážu zabezpečiť. Je dobré budovať vzťahy? Alebo nás ohrozujú a je lepšie sa im vyhýbať? V tomto primárnom vzťahu sa tiež učíme, ako fungovať vo vzťahoch vo všeobecnosti. Môžeme ľuďom dôverovať? Môžeme byť zraniteľní a vyjadriť, kto sme? Alebo sa musíme chrániť, skrývať a uzatvárať? V neposlednom rade sa vo svojom primárnom vzťahu učíme, kto sme: Sme dobrí? Sme akceptovaní? Sme hodnotní? To všetko nezávisí od toho, čo si o nás rodičia myslia, ale od toho, ako sa k nám podvedome správajú. Či sa z nás tešia a či cítime, že nás majú radi. Pokiaľ sú rodičia väčšinu času vystresovaní, ustarostení a deprimovaní, nie sú schopní prejavovať radosť z toho, že sme. Určitú mieru stresu potrebujeme nato, aby sme sa dokázali učiť a prekonávať výzvy. To najhoršie, čo môžete urobiť pre dieťa, je to, ak mu zoberiete z cesty všetky prekážky. Pokiaľ však telo dieťaťa vylučuje stres v nadmernej miere, spôsobuje tým morfologické zmeny v štruktúrach mozgu. Dieťa, ktoré žije v prostredí, ktoré je preňho stresujúce a nepredvídateľné, bude neustále excitované. Dieťa môže zažiť traumu z toho, že bolo zneužívané alebo zažilo domáce násilie, no rovnako z toho, že jeho rodič bol nekonzistentný, zaplavený vlastným prežívaním alebo emočne neprítomný.
Mechanizmy zvládania traumy a stresu
Jedným zo spôsobov, ako sa dieťa snaží vysporiadať sa s traumatickými spomienkami, je ich vytesnenie. Ak niekto v dôsledku chronického stresu potláča všetky bolestivé spomienky, stráca kontakt sám so sebou a so svojím prežívaním. Náš organizmus je totiž prirodzene nastavený tak, že sa ustavične snaží o udržanie homeostázy. Ale na to, aby sme sa vedeli dostať z nerovnováhy do homeostázy, potrebujeme mať rozvinuté určité regulačné mechanizmy. Tie si osvojujeme pomocou vzťahovej osoby, pri ktorej zažívame reguláciu svojich emócií a spôsob, ako sa o seba postarať. Ak je matka blízko a reaguje, dieťa sa naučí, že keď sa mu deje niečo zlé, tak vo fyzickom kontakte s matkou sa môže upokojiť. Alebo keď má dieťa nejaký záchvat hnevu a nevie si s ním poradiť, tak príde matka, ktorá ho môže vtiahnuť do svojho pokoja. Dieťa zistí, že keď má aj v stave takéhoto amoku pri sebe niekoho, kto na neho dokáže pokojne reagovať, tak sa v ňom tieto skúsenosti uložia. Keď stojíme zoči-voči ohrozeniu, náš organizmus sa na to potrebuje pripraviť, a to buď útekom, únikom, alebo zamrznutím. V našom tele sa zvyšuje srdcová frekvencia, uvoľňuje sa adrenalín a kortizol a svaly sa prekrvujú. V tej chvíli sa potrebujeme čo najlepšie ochrániť. Keď dieťa nezažíva prítomnosť opatrovateľa, ktorý mu pomáha stav ohrozenia alebo stresu zvládnuť, tak si potrebuje nachádzať nejaké svoje vlastné spôsoby, ako si uľaví v tiesni. Na podobnom princípe fungujú aj omamné látky. Väčšina z nás s nimi aspoň raz za svoj život príde do kontaktu, ale závislosť sa spustí iba u tých, ktorí majú senzitívne reakcie na stres. To znamená, že zažívali chronický stres a nedokázali si sami vytvoriť nejaký spôsob, ako sa zregulovať. Potrebujú preto nejaké externé substancie, ktoré im v tom pomáhajú. Reakcia na nadmerný stres sa môže prejaviť aj vo forme disociácie. To znamená, že človek sa odpojí od vonkajšieho sveta a sústredí sa na ten vnútorný. Ako keby sme sa na seba a svoje telo pozerali z výšky. Deti, ktoré žili v prostredí, ktoré je extrémne stresujúce, častokrát nemajú inú možnosť, ako sa disociovať. Je to pre ne určitý adaptačný mechanizmus. Stresujúci zážitok sa však ukladá do podvedomia a odtiaľ nás bude naďalej ovplyvňovať.
Okno tolerancie a regulácia emócií
Obranné mechanizmy, kam patrí už spomínaná disociácia či vytesňovanie, máme často také zvnútornené, že ich úplne automaticky aplikujeme. Táto krivka stavu a reaktivity ukazuje, že deti, ktoré sú vystavené významnému ohrozeniu, si „prestavia“ svoj základný stav nabudenia (dolná krivka - Baseline) tak, že aj keď nie sú prítomné žiadne vonkajšie hrozby, budú vo fyziologickom stave pretrvávajúceho poplachu (horná krivka: Vulnerable - Zraniteľní). Keď sa potom objavia drobné vonkajšie stresory, napríklad úloha v škole alebo nezhoda s rovesníkom, traumatizované dieťa automaticky prejde do stavu strachu alebo hrôzy. Okno tolerancie určuje našu schopnosť vyrovnať sa so stresom a zvládať výzvy. Keď sa nachádzame v optimálnej zóne, dokážeme relatívne dobre zvládať stres a ostať v kontakte sami so sebou. Keď sa však dostávame do stavu rozrušenia, naše reakcie môžu byť prehnané a snahy o reguláciu sa môž zdať neúčinné. Na druhej strane, môžeme zažívať aj hypoaktivitu, to znamená, že máme nedostatočné reakcie na stres, a vtedy u nás dominuje skôr apatia a vyhýbavosť. Pomôcť nám môže bezpečná a súcitná blízkosť iného človeka, ktorý si pokoj dokáže udržať a vďaka tomu nás do neho dokáže aj vtiahnuť. Keď sa však stretnú dvaja ľudia, u ktorých prevládajú pri hádke nižšie mozgové štruktúry a racionálne uvažovanie sa úplne vypína, hádka môže veľmi ľahko vyeskalovať. Rovnako to platí aj u detí. Ak sú v silnej emócii a my im začneme niečo vysvetľovať, vtedy nás vôbec nie sú schopné počuť, informácie sa k nim vôbec nedostanú. To, čo môžeme robiť aspoň vo svojich primárnych vzťahoch, je prinášať do nich pochopenie, súcit, prijatie a hlavne bezpečie. Aby sme však toho boli schopní, je veľmi dôležité, aby sme pracovali sami na sebe, poznali svoje zdroje, z ktorých môžeme čerpať a rozširovali naše okno tolerancie.
Depersonalizácia a derealizácia
Depersonalizácia je definovaná ako zážitok neskutočnosti a odlúčenia od seba samého. Osoba sa môže cítiť izolovaná od svojho vlastného bytia, pocitov, myšlienok alebo celého tela. Derealizácia zahŕňa zážitky neskutočnosti alebo odlúčenia týkajúce sa okolia. Druhé osoby alebo veci sú vnímané ako neskutočné, snové, zahmlené, bez života alebo vizuálne skreslené. Medzi ďalšie príznaky jedincov s depersonalizačnou/derealizačnou poruchou patria aj nepríjemné telesné príznaky, ktoré môžu mať príčinu aj v iných pridružených ťažkostiach. S depersonalizáciou sa totiž často vyskytujú úzkosti aj depresie. U podstatnej časti osôb je zrejmá súvislosť medzi poruchou a traumami resp. negatívnymi zážitkami v detstve. Výskumy uvádzajú, že s poruchou je primárne späté citové zanedbávanie, fyzické zneužívanie, pasívne sledovanie domáceho násilia, neočakávané úmrtie člena rodiny alebo priateľa. V období stresu vzniká depenalizácia a derealizácia pravdepodobne ako vyústenie množstva disociovaných emócií a myšlienok. Disociácia znamená nevedomé oddelenie emócii od udalostí v bežnom živote. Môžeme povedať, že disociácia je vo svojej podstate určitý obranný mechanizmus, ktorý nás chráni pred nepríjemnými emóciami. Negatívnym dôsledkom však môžu byť stavy depersonalizácie a derealizácie. Disociáciou sa totiž jedinec vzďaľuje od svojho autentického prežívania a reálneho vnímania samého seba. Nemá možnosť vnímať svoje bytie a pravé JA. V prípadoch kedy nie sú pridružené iné psychické ťažkosti môže byť užitočná psychoterapia. Klient sa v rámci nej musí zoznámiť so svojimi vnútornými a pravými pocitmi vzťahujúcimi sa k stresujúcej udalosti. Ich spoznaním a znovuprežitím môže osoba vnímať samého seba a zamedziť tak pocitu odcudzenia či neskutočnosti. Nevyhnutnou požiadavkou však zostáva dlhodobá a pravidelná psychoterapia.
Práca s emóciami a zmena správania
Emócie sú dôležitý vnútorný nástroj, ktorý nám hovorí neskreslenú pravdu o nás. O tom, čo v danej chvíli potrebujeme. Keďže sú emócie benzínom do motora nášho správania - ak chceme zmeniť správanie, potrebujeme sa naučiť emócie regulovať. Sú to práve intenzívne emócie našich detí, čo nás privádza do zúfalstva a pochybností o správnosti našich výchovných metód či prístupu. Hanbíme sa za ich správanie. Lenže emócie neodrážajú charakter. Predstavujú energiu, ktorú treba vypustiť tak, aby sme neublížili sebe ani okoliu. Teda ich regulovali a nekonali pod ich vplyvom. Nezaslúžia si potláčanie, ani zatracovanie. Keď sa dcéra venuje svojmu koníčku, je plná vášne, entuziazmu. Veľa o ňom rozpráva a zdieľa radosť, skúsenosti aj nové poznatky. Naopak, keď padá do osídel hnevu a zlosti, vidím ju ako stratenú. Ak sa potlačovaná emócia nahromadí… Vybuchne.
Ako pracovať s emóciami
Podľa Vagačovej je dôležité uvedomiť si dve veci: Každé vývojové štádium nesie so sebou dávku frustrácie. Tieto štádiá sú poznačené zvýšenou hladinou frustrácie a tomu zodpovedá aj podľa nás až „neznesiteľné“ správanie našich detí. Intenzívne správanie je výsledkom sebauvedomovania, osamostatňovania, prestavby mozgu. Ak nám teda dieťa vzdoruje správaním, uvedomte si, že to len odráža jeho momentálnu vývojovú potrebu ísť ďalej. Potrebuje robiť chyby, pretože sa z nich učí mozog. Nerobí „naschvál“. Len chce skúšať veci po svojom. Dieťa bojuje za svoju pravdu, pretože chce, aby sme ju videli a porozumeli.
Dieťa v amoku nevníma rácio. Keď sa dieťa dostane do amoku, vypína sa mu racionálny mozog. Externým, logickým mozgom má byť preto rodič. Správanie dieťaťa je kód, ktorý prezrádza, že sa cíti neisté, zmätené, má nenaplnenú nejakú potrebu. „Silná emócia je zúfalé volanie dieťaťa o pomoc, že niečo nezvláda a potrebuje podporu.“ Ideálne je naučiť sa hnev akceptovať. Nechať dieťa vykričať sa, dupať, zúriť, kopať (nie do nás) bez toho, aby obťažovalo ľudí - rodičia teda majú vytvoriť bezpečný priestor, v ktorom môže slobodne spracovať akúkoľvek emóciu. Zároveň tak prehlbujeme vzájomnú dôveru a utužujeme vzťah. Dajte emócii priestor, lebo v momente, ako ju zarazíte, naplno sa prejaví pri inej príležitosti. Presmerujte ju do konštruktívnejšieho spôsobu.
Úloha rodiča a zmena správania dieťaťa
Rodič je sprievodca - trpezlivý a pokojný. Rodičovstvo je o kreativite, o schopnosti prispôsobovať sa zmene charakteristickej pre život s dieťaťom. Dieťa je vo svojej podstate dokonalé. Každý rodič si praje jedinečného človeka, a keď ho dostane, tak sa s ním nevie stotožniť. Dieťa je podľa Vagačovej osobnosť, ktorá sa rodí s kompletnou a jedinečnou výbavou.
Dobrý život nie je život bez námahy. Veľa rodičov túži byť neustále blízko pri svojich deťoch, neustále im pomáhať prekonávať ťažkosti, s ktorými sa stretávajú, organizovať im množstvo aktivít a tak ich posúvať na ceste k lepším výkonom. Na tom by nebolo nič zlé, keby táto starostlivosť neprechádzala občas aj do extrémov. Postupne sa dokonca vytvoril nový typ rodičovstva, ktorý dostal prezývku helikoptérové rodičovstvo. Neskôr sa aj vedci začali zaoberať touto problematikou. Chceli zistiť, či je aktívnejší rodič zároveň aj lepším rodičom. Výskum sa robil päť rokov a bol založený na relatívne jednoduchom koncepte. Na začiatku vedci nechali sedemročné deti, aby riešili klasické puzzle. Rodičia nemali zakázané pomáhať. Deti potom rozdelili do skupín podľa toho, ako aktívne ich rodičia zasahovali do ich snahy. Či stále, alebo až keď si deti nevedeli dať rady, alebo vôbec. A následne počas päťročného obdobia sledovali, ako deti riešia rôzne situácie v živote. Výsledok bol opačný, ako by si helikoptéroví rodičia želali. Ich deti si podľa štúdie menej veria, sú prehnane sebakritické a trpia depresiami. Z uvedeného vyplýva, že aj keď žijeme v dobe, v ktorej sa dá veľa vecí rýchlejšie a ľahšie zariadiť, keď rodičia majú viac možností, ako deťom pomôcť, táto skutočnosť by sa nemala preceňovať a aj v tomto smere by sme mali hľadať zlatú strednú cestu. A čo je najpodstatnejšie, nemali by sme zabúdať deťom vysvetľovať, že aj námaha má v život svoje opodstatnenie.
Námaha pomáha uskutočňovať vlastné schopnosti: Keď práca začína prinášať ovocie, povzbudzuje nás to, aby sme vynakladali ešte viac síl, lebo prichádzame na nové možnosti.
Námaha pomáha čeliť životu: Život nám každý deň ponúka to isté rozhodovanie: ustúpiť kvôli ťažkostiam alebo ich poraziť.
Námaha zjemňuje charakter: Usilovná a poctivá práca v nás formuje tie najlepšie vlastnosti.
Námaha posilňuje sebadôveru: Keď tvrdo pracujeme, získavame väčšiu sebadôveru.
Námaha posilňuje význam toho, za čím ideme: Námaha, ktorú vykonávame, aby sme dosiahli nejaký cieľ, je jednou z najkrajších skúseností v živote. Kým vytvárame niečo nové, život je zaujímavý a príjemný.
Námaha sa stáva zvykom: Dobré zvyky tvoria základ úspechu.
Dnes sú deti často bombardované rozličnými tvrdeniami, že k úspechu sa dá prísť skratkou prakticky v čomkoľvek. Napríklad, že sa pomocou zázračnej tabletky dá schudnúť za štrnásť dní dvadsať kilogramov, vďaka prevratnej učebnici sa naučia po anglicky za dva mesiace, vďaka nejakej SMS správe zbohatnú za pár minút tak, že už nikdy nebudú musieť nič robiť a podobne. Podstatou takýchto inzerátov a oznamov je hlavne to, že človek nemusí tvrdo pracovať, čakať a prinášať nejakú obeť. Pôsobením takýchto vplyvov sa mladí ľudia viac sústreďujú na spotrebu ako na produkciu niečoho hodnotného a na krátkodobé potešenia než na dlhodobé uspokojenia. No po čase prichádzajú na to, že život nefunguje tak, ako v televíznom seriáli. A práve preto, aby sa deti vyhli spomínaným problémom, je veľmi potrebné odmalička ich viesť k pracovistosti, čestnosti, k určitej námahe a k prekonávaniu prekážok vlastnými silami.
Zmysel života ako primárna motivačná sila
Kým Sigmund Freud považoval za základnú hnaciu silu človeka „túžbu po uspokojení pudov“, resp. „túžbu po slasti“ a Alfred Adler sa domnieval, že človeka motivuje predovšetkým „túžba po moci“, resp. „túžba po prekonaní pocitu menejcennosti“, ich krajan a kolega, rakúsky psychiater Viktor Frankl, hovoril, že primárnou motivačnou silou človeka je „túžba po nájdení zmyslu života“. Úľava plynúca z uspokojenia pudov či získania moci, t. j. z naplnenia túžob nášho Ega, trvá vždy iba krátko. Ego chce vždy viac. Porovnáva sa, túži po uznaní, kontrole, moci, úspechu či obdivu. Ego žije v ilúzii oddelenosti - verí, že „Ja“ je oddelené od ostatných a potrebuje byť ostatnými uctievané. Oproti tomu nájdenie zmyslu života, ktoré je túžbou duše, pomáha ľuďom prekonávať aj náročné prekážky. Pre svoj zmysel (či už je ním niekto alebo niečo) - pre svoje hodnoty a ideály - sme ochotní častokrát obetovať aj svoj život. A cítime, že je to tak správne. Aj podľa nemeckej psychologičky a zakladateľky biodromálnej psychológie Charlotte Bühlerovej má človek prirodzenú túžbu po naplnení a zmysluplnosti života. Zmysel života je kompas, ktorý dáva človeku smer. Naopak, keď sa ľudia nachádzajú v „existenciálnom vákuu“, ako nazýva Frankl pocit prázdnoty bez zmyslu, strácajú sa v myšlienkach, spomienkach, roliach a nálepkách, s ktorými sa stotožňujú. Frustráciu z toho, že nemajú žiaden vyšší cieľ, sa snažia vykompenzovať naplnením rôznych pôžitkov svojho Ega. Vnútornú prázdnotu sa snažia zaplniť prostredníctvom najrôznejších foriem vonkajšej stimulácie a zábavy, dosahovaním ďalších a ďalších materiálnych cieľov, prílišnou starostlivosťou o svoj zovňajšok alebo rôznymi typmi závislostí, ktoré prinášajú rýchle a dočasné uvoľnenie či potešenie. Tieto „záplaty“ sú však prejavom odcudzenia sa od seba samých. „Existenciálne vákuum“ Frankl považoval aj za príčinu psychických problémov moderného človeka. Keď človek nemá „prečo žiť“, môže trpieť úzkosťou, depresiou alebo sa uchyľovať k spomenutým náhradným formám uspokojenia. Skutočné uspokojenie však prichádza až vtedy, keď prestaneme hľadať naplnenie vonku a obrátime sa dovnútra.
Frankl vysvetľuje, že zmysel života je premenlivý - „líši sa od človeka k človeku, deň odo dňa či dokonca hodinu od hodiny“. Ako hovorí: „Život je reťazec jedinečných situácií, a tak je človek jedinečný vo svojej esencii aj existencii“. Aj podľa Bühlerovej zmysel nie je jednorazovo daný, ale vyvíja sa počas života - mení sa s vekom, skúsenosťami a situáciami, ktorými človek prechádza. Čo je slobodou pre jedného, nemusí byť slobodou pre iného. Aj lásku môže každý človek pociťovať prostredníctvom iných prejavov. Jeden sa cíti šťastný, keď robí to, čo by druhého robilo nešťastným. Pre niekoho je rodinou „iba“ milujúci partner, iný si nevie predstaviť svoj život bez detí. Čo je pre nás dôležité v jednej fáze života, môže byť pre nás nepodstatné v inej. Francúzsky filozof Jean-Paul Sartre hovoril, že si ideály a hodnoty vytvára a vymýšľa človek sám. Aj podľa amerického existenciálneho psychiatra Irvina Yaloma je zmysel jedinečným výtvorom človeka. Podľa Frankla môžeme zmysel objaviť, ale nie vytvárať ani vymýšľať. Fakt, že sa ľudia snažia nachádzať jedinečný zmysel a že sú všeobecné hodnoty na ústupe považuje Frankl za príčinu pocitov bezcieľnosti a prázdnoty, ktoré nazýva „existenciálnym vákuom“. Sartre aj Yalom sa označujú za ateistov. Keď neexistuje vyššia moc, znamená to, že neexistuje ani žiadny vopred daný „poriadok“ a žiadne univerzálne dané hodnoty. Frankl naopak vo svojich knihách spomína aj Desatoro Božích prikázaní a hovorí o tom, že zmysel je objektívny fakt, ktorý presahuje samotného človeka, čo by sme mohli stotožniť s „Božím zámerom“. Podľa Frankla „neexistuje žiadny všeobecný zmysel života“, ale „existujú rôzne podoby zmyslu, ktoré majú ľudské bytosti v spoločnosti a dokonca v priebehu dejín rovnaké“ a „hodnoty sa dajú definovať ako univerzálie zmyslu, ktoré kryštalizujú v typických situáciách, ktorým musí spoločnosť alebo priamo ľudstvo čeliť“. Každý človek má teda svoj jedinečný zmysel, ale ten má objektívny rozmer - vychádza zo situácie a hodnôt sveta. Aj keď Frankl nepatril k priaznivcom psychoanalýzy, koncept „archetypov“ a koncept „kolektívneho nevedomia“, ktoré zaviedol švajčiarsky psychiater Carl Gustav Jung, ponúkajú vysvetlenie Franklom chápaných „rôznych podôb zmyslu, ktoré majú ľudské bytosti v spoločnosti v priebehu dejín rovnaké“. Pojem „kolektívne nevedomie“ Jung definuje prostredníctvom „archetypov“ - neuvedomovaných skúseností celého ľudstva ako druhu z celej jeho histórie. Jung o archetypoch povedal: „Existuje toľko archetypov, koľko existuje v živote typických situácií. Nekonečným opakovaním sa tieto skúsenosti vryli do našej psychiky… Keď sa objaví situácia, ktorá zodpovedá danému archetypu, tento archetyp sa aktivuje…“ Vďaka archetypom ukrytým v kolektívnom nevedomí prežívame podobné udalosti podobne bez ohľadu na kultúru a sociálne prostredie, v ktorom žijeme. „Obsah kolektívneho nevedomia nebol nikdy vo vedomí, a teda nebol nikdy individuálne osvojený, ale vďačí za svoju existenciu výlučne dedičnosti. Anglický biológ, biochemik a filozof Rupert Sheldrake vidí jednoznačnú súvislosť medzi Jungovou teóriou archetypov ako „vrodených psychických štruktúr“ ukrytých v kolektívnom nevedomí a svojou teóriou formatívnej kauzality, ktorá predpokladá, že existuje morfogenetické pole obsahujúce myšlienkové štruktúry a skúsenosti, ktoré boli spoločné mnohým ľuďom v minulosti. Podľa Sheldrakovej teórie každý jedinec čerpá z kolektívnej pamäti svojho druhu a súčasne svojou skúsenosťou do nej prispieva prostredníctvom rezonancie morfogenetického poľa. Živé organizmy teda dedia nielen gény, ale tiež návyky vývoja a správania od predchádzajúcich členov vlastného druhu. Transgeneračné prenosy, ktorých mechanizmus vysvetľuje biológia aj prostredníctvom epigenetiky, sú najintenzívnejšie skúmané práve v súvislosti s holokaustom, ktorý bol aj Franklovou najväčšou životnou traumou. Podľa amerického psychiatra Vamika Volkana, ktorý sa venuje prenosu traumy holokaustu, potomkovia traumatizovaných riešia neukončené vývinové úlohy svojich predkov. Trauma sa stáva zdieľanou a stiera sa rozdiel medzi minulosťou a súčasnosťou. Prítomná generácia, v ktorej sa reaktivuje dávna hrozba, akoby bola lapená v časovej slučke pokriveného času. Keď sa ponoríme do príbehov celých generácií rodín, môžeme v nich často nájsť ohromujúce „náhody“ a opakovanie podobných udalostí, psychických problémov či fyzických chorôb. Americká psychologička a psychoanalytička Josephine Hilgard, manželka autora najpopulárnejšej učebnice psychológie, Ernesta Hilgarda, so svojím tímom preskúmala vyše osem tisíc chorobopisov pacientov kalifornskej nemocnice. Na základe týchto údajov vytvorila teóriu „syndrómu výročia“, ktorá hovorí, že ak v istom veku dôjde ku strate rodiča, je veľmi pravdepodobné, že keď človek sám dosiahne tento vek, alebo keď jeho vlastné dieťa dosiahne vek, v akom prišiel o svojho rodiča v detstve, môže u človeka prepuknúť životná kríza, psychické či fyzické symptómy. To, či k tomu dôjde, závisí aj od ďalších faktorov ako napríklad či pred smrťou rodiča vládla v rodine harmónia a stabilita, či po smrti rodiča malo dieťa k dispozícii dostatočnú emočnú oporu a mohlo spracovať svoj smútok a podobne. Štatistické výsledky Hilgardovej výskumu indikovali, že nemôže ísť o náhodu. Jej práca tak poukázala na silu nevedomej identifikácie s našimi predkami a na vzorec reaktivácie nevyriešených traumatických udalostí, keď časová zhoda pôsobí ako spúšťač pre znovuobjavenie potlačených emócií. Francúzska psychologička Ann Ancelin Schüzenberger rozpracovala fenomén transgeneračných prepojení do podoby tzv. genealogického stromu alebo genosociogramu troch generácií, ktorý vysvetľuje ako môže byť nevyriešený alebo nespracovaný emocionálny konflikt, resp. „Zrážku generácií“ vysvetľuje aj francúzska psychoanalytička argentínskeho pôvodu Haydée Faimberg, ktorá hovorí o nevedomej identifikácií zlučujúcej tri generácie. Vnútroduševné objekty týchto generácií sú akoby zrazené jeden do druhého. Faimbergová uvádza, že človek môže pôsobiť „prázdny“, bez identity, akoby nevedel kto je, cíti sa od seba oddelený, avšak táto prázdnota je iba zdanlivá, pretože v skutočnosti je preplnený vmiešavaním príbehu, ktorý sa týka jeho predka. Jeho identitu určuje to, čo jeho predkovia zo svojej minulosti zavrhli. „Existenciálne vákuum“, ktoré Frankl opisuje ako stav vnútornej prázdnoty, zmätenosti a bezcieľnosti, vznikajúci, keď človek stratí zmysel života, môže byť teda dôsledkom neautentického prežívania života. Až príliš často sa totiž pridŕžame príkazov či očakávaní a vďaka „putu generácií“ počúvame cudzí „vnútorný hlas“. Franklom vyvinutá logoterapia sa podľa jeho slov zameriava „skôr na budúcnosť, teda na zmysel, ktorý by mal človek vo svojej budúcnosti naplniť“ a zároveň „sa menej zaoberá všetkými tými bludnými kruhmi a mechanizmami“. Rozsiahle štúdie transgeneračných prenosov však dokazujú, že sa všetci rôznou mierou stávame nositeľmi dejín, ktoré sme sami neprežili. Aby sme mohli začať nasledovať svoje poslanie, musíme najskôr rozpoznať, čo v nás je naše a čo je súčasťou dedičstva. Český psychoanalytik Martin Mahler uvádza, že „prenášanie traumatických zážitkov môže byť paradoxne posilňované vedomým úsilím rodičov tieto škodlivé zážitky zamlčiavať, obchádzať alebo bagatelizovať“. Potomkovia vlastne trpia „fantómovou bolesťou“, ktorej zdroj si nepamätajú, pretože ho nikdy nezažili. Ako hovoril Jung: „Uvedomené je tvojim životom, nevedomé sa stane tvojim osudom.“ Strojcom svojho osudu sa teda môžeme stať iba vtedy, keď prestaneme obsahy nášho nevedomia ignorovať a začneme si ich uvedomovať. Až keď odkryjeme svoju minulosť a pochopíme ako ovplyvňuje našu prítomnosť, môžeme kráčať v ústrety našej budúcnosti. Vtedy prestaneme byť súčasťou cudzieho scenára a staneme sa hrdinom svojho vlastného príbehu.
Každodenné výzvy a hľadanie zmyslu
Samotný život mi priniesol mnohé výzvy. Nie vždy ľahké, boli tam bolestivé situácie aj sklamania. V každodenných výzvach, sa snažím rozlišovať dobro od zla, ich významovosť a potrebu vložiť sa do nich, zvlášť ak sú existenciálneho charakteru.
Bilancovanie je užitočné, pokiaľ ho využijeme na to, aby sme sa poučili z toho, čo nám v živote neprinieslo uspokojenie či radosť a v budúcnosti sa tomu chceme vyhnúť.
Mám o pár týždňov 50 rokov a môj život nemá žiaden zmysel. Som slobodný, nemám partnerku, nemám pre koho žiť. Väčšinu života som venoval práci, ale ani tam som veľké úspechy nedosiahol. Strácam o všetko záujem, nemám z ničoho radosť, začínam sa vyhýbať aj priateľom, lebo vidieť ich šťastných v kruhu rodiny je príliš bolestivé. Som naštvaný sám na seba, že som si nedokázal založiť rodinu, že som si premrhal život. Dochádzajú mi sily a chuť bojovať.
Ste vo veku, keď na vás dolieha už aj istá životná únava, ale aj hormonálne zmeny - tzv. andropauza, teda mužský prechod, a ten má tiež určite vplyv na váš fyzický a psychický stav. V dôsledku toho sa môžete cítiť vyčerpaný, nespokojný, môže klesnúť aj výkonnosť v práci a objaviť sa dysfória (rozladenosť), pocity smútku a nepochopenia až depresia. Výsledkom toho je pocit životnej nespokojnosti až straty zmyslu života, komunikačné problémy a izolácia od okolia. Bilancovanie je užitočné, pokiaľ ho využijeme na to, aby sme sa poučili z toho, čo nám v živote neprinieslo uspokojenie či radosť a v budúcnosti sa tomu chceme vyhnúť. Ale určite užitočné nie je, ak ho používame ako prostriedok na vlastné deptanie. Tak ste niektoré veci neurobili v živote ideálne - no a? Vždy máte šancu začať žiť inak. Nehnevajte sa na seba, potrebujete teraz podporu, sprievodcu, ktorý vám pomôže nájsť ďalšie smerovanie a rozvíjať sociálne a komunikačné zručnosti, ktoré vám ho pomôžu naplniť. Odporúčam vám návštevu odborníka, ktorý vyhodnotí stupeň vašej depresie aj to, či je na jej zvládnutie potrebná medikamentózna liečba.