Detstvo v detskom domove: Výzvy a realita

Inštitút rodiny má na Slovensku veľmi silnú tradíciu, čo sa v tejto oblasti výrazne prejavuje tým, že väčšina detí, ktoré nemôžu žiť v starostlivosti svojich rodičov, je zverená do starostlivosti niekoho zo svojej širšej rodiny, najčastejšie do starostlivosti starých rodičov.

Až keď nie je možné zabezpečiť starostlivosť o dieťa ani v jeho širšej rodine, sprostredkuje orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately dieťaťu novú rodinu. Pokiaľ sú splnené zákonom stanovené podmienky, môže byť dieťa osvojené. Keďže Slovenská republika je zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane detí a spolupráci pri medzištátnych osvojeniach, osvojiteľné (právne voľné) dieťa môže byť osvojené aj medzištátne, samozrejme iba za predpokladu, ak sa nepodarilo pre dieťa zabezpečiť rodinné prostredie na území Slovenskej republiky.

Na čas, pokiaľ sa neupravia rodinné pomery dieťaťa alebo za účelom výkonu súdom uloženého výchovného opatrenia, môže byť dieťa umiestnené aj v zariadení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Zriaďovateľom krízových a resocializačných stredísk sú vyššie územné celky a akreditované subjekty, zriaďovateľom detských domovov a detských domovov pre maloletých bez sprievodu je Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a akreditované subjekty. Zariadenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately môže zriadiť aj obec.

Podrobnejšie informácie o sprostredkovaní náhradnej rodinnej starostlivosti poskytuje každý úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, obec, vyšší územný celok, alebo akreditovaný subjekt, ktorý vykonáva prípravu na náhradnú rodinnú starostlivosť. V prípade zverenia dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti alebo pestúnskej starostlivosti sa poskytujú finančné príspevky na podporu náhradnej rodinnej starostlivosti. Príspevky sú za zákonom stanovených podmienok poskytované aj poručníkovi, ak sa osobne stará o dieťa.

ČLOVEK JE SOCIÁLNA BYTOSŤ A PO NARODENÍ JE ODKÁZANÝ NA STAROSTLIVOSŤ INÝCH. PRE ZDRAVÝ VÝVIN POTREBUJE DIEŤA ZAŽÍVAŤ VZŤAH SO ,,SVOJOU“ DOSPELOU OSOBOU, KTORÝ BUDE DLHODOBÝ, STABILNÝ A NAPLNENÝ BEZPEČÍM, PRIJATÍM A LÁSKOU.

Myslím, že som mala iba veľmi všeobecné predstavy, ako každý človek, ktorý sa s realitou detského domova nikdy nestretol. Myslela som si, že tam budú deti, ktoré bývajú v nejakej veľkej skupine, a vedela som, že sa tam striedajú vychovávatelia. Ale čo sa týka vnútorného prežívania detí, vôbec som si nevedela predstaviť, aké to musí byť pre ne náročné. Na jednej strane bolo vidieť, že v domove fungujú ako veľká rodina. Vzťahy medzi nimi boli pekné, kamarátske až súrodenecké. Ale v istom momente medzi nimi vždy prevládla rivalita.

Keď sme medzi ne ako dobrovoľníci prišli, deti prepli do akéhosi „módu zaujatia“. Súťažili, ktoré skôr zaujme a nájde si svojho dobrovoľníka. Sú veci, ktoré sa dieťa NEVIE NAUČIŤ. Neexistujú na ne kurzy, vzdelávanie ani školy. Potrebuje ich (za)žiť. VZŤAHOM SA DÁ NAUČIŤ LEN ZO VZŤAHOV. DIEŤA ICH POTREBUJE ZAŽÍVAŤ ASPOŇ S JEDNÝM “SVOJÍM DOSPELÝM”, MAMOU ALEBO OTCOM (KĽÚČOVOU VZŤAHOVOU OSOBOU). LEN NA ZÁKLADOCH TOHTO HLBOKÉHO VZŤAHU NESKÔR DOKÁŽE BUDOVAŤ VLASTNÉ VZŤAHY A ŽIŤ V NICH.

Deti v CDR (bývalé detské domovy) sa stretávajú s veľa ľuďmi, deťmi. Sú to však len stretnutia, nie hlboké vzťahy. V Návrate sa stretávame s deťmi, ktoré vypli plač a smiech. Lebo plačeme a smejeme sa pre niekoho, s niekým. Smiech a plač je prejav vzťahu. Zažili sme deti, ktoré keď si rozbili koleno, neplakali, bol to pre ne iba technický problém, s ktorým prišli k vychovávateľovi. Keď asi po dvoch týždňoch u nás Jožko zaplakal, s manželom sme oslavovali. To, že zistil, že môže plakať, lebo je tu pre neho niekto, kto na plač reaguje, bola pre nás obrovská radosť.

Sú veci, ktoré sa dieťa VIE NAUČIŤ. SOCIÁLNE A VZŤAHOVÉ ROZMÝŠĽANIE NÁS PRIPRAVUJE NA ŽIVOT - NA HĽADANIE RIEŠENÍ, NA ZVLÁDANIE PROBLÉMOV A VÝZIEV, KTORÉ ŽIVOT PRINÁŠA. PRETO AJ PRAKTICKÉ ZRUČNOSTI NADOBÚDAME NAJLEPŠIE VO VZŤAHOCH, NIELEN Z KNÍH, KRÚŽKOV A KURZOV.

Deti z Centier pre deti a rodiny (bývalé detské domovy) vyjadrujú, že sa cítia málo pripravené na život. Učenie sa praktickým zručnostiam ako je príprava jedla alebo zaobchádzanie s peniazmi sa postupne integrovalo do denného režimu detí v inštitúciách. Ale aj tieto zručnosti sa najlepšie učia prirodzene. Deti, ktoré nemali príležitosť pripútať sa k dospelej osobe alebo zažili ťažké situácie (tzv. adverzné detské skúsenosti), sa kvôli vnútornej neistote a pocitu ohrozenia nevedia hrať. Majú zvýšenú citlivosť na stresové situácie a problém ich primerane zvládať.

INŠTITÚCIE SÚ UMELO VYTVORENÉ PROSTREDIA, KTORÉ ZABEZPEČUJÚ STAROSTLIVOSŤ. UMELÉ PROSTREDIE PLODÍ ,,UMELÉ”, NEPRIRODZENÉ JAVY, KTORÉ MÔŽU ZASIAHNUŤ ŽIVOT AJ DETÍ Z CENTIER PRE DETI A RODINY.

V prípade ťažkej situácie, výskytu neprirodzených javov existujú formálne inštitúcie, na ktoré sa môžu deti obrátiť. Mnoho detí z detských domovov by darčeky na Vianoce ožialilo a jedlo by aj rožok s paštétou, keby bolo s človekom, s ktorým má vzťahovú väzbu a kto je tu, keď je mu zle, keď je mu dobre, keď zlyháva, keď má iba normálny deň.

V CDR (detských domovoch) sa pracuje s duševným zdravím dieťaťa: sú tam sociálni pracovníci a psychológovia, deti chodia na rôzne kurzy a tábory, dbajú na to odborníci a dohliada na to štát, prostredníctvom ministerstiev a platnej legislatívy. Ale má to byť zažívané, nie pracované.

V detských domovoch sú deti rozdelené do menších celkov, buď na bytoch alebo v takzvaných bunkách. My sme mali niečo ako bytovku a na každej bunke nás bolo približne desať až dvanásť. Keď som prišiel do domova ja, práve sa to menilo. Keby som tam prišiel o dva či tri roky skôr, ešte by som zažil pôvodný model. No my sme už mali režim, že sme si museli sami variť, upratovať a robiť bežné domáce veci. Každý týždeň mal niekto službu. Niekto bol v kuchyni, kde varil pre ostatných, iný upratoval kúpeľne, izby alebo schody. To bol pre mňa asi najťažší moment. Keď nás so sestrou oddelili, celý týždeň som plakal. Modlil som sa ruženec, aby to skončilo, aby niekto prišiel a zachránil nás. Bolo to strašné. Celé noci som nespal.

Keď sme bývali so sestrou v detskom domove, ona chodievala na brigády, lenže vychovávatelia jej to často zatrhli. Mal som pocit, že jej dokonca závideli, že si vie zarobiť peniaze. Veľakrát jej povedali, že jednoducho nemôže ísť. A pritom mala dohodnutú prácu, napríklad na svadbe, v cateringu alebo niekde inde. Pre ňu to bolo veľmi frustrujúce. Dnes však vidím posun. Deti, s ktorými teraz prichádzam do kontaktu, majú brigády, môžu si zarobiť peniaze a niečo si kúpiť. To je veľmi pozitívne. Samozrejme, veľa závisí aj od prostredia. Keď ste v rurálnej oblasti, kde chodí autobus dvakrát denne, máte obmedzené možnosti.

Keď som dokončil strednú školu, chcel som ísť na univerzitu. Riaditeľka mi však povedala, že mi to nebudú financovať. Pritom by mali mať povinnosť financovať moje ďalšie štúdium. Tak som povedal, že odídem a dokážem to sám. Keď človek opustí inštitúciu, dostane nejaký finančný balík, ale to nestačí. Vtedy to bolo asi sedemsto eur. Cez leto som ešte brigádoval, takže keď som na konci septembra prišiel do Bratislavy, mal som približne tisícpäťsto eur. Z týchto peňazí som dokázal nejako fungovať. Potom som si našiel brigádu a vedel som sa uživiť. Nebolo to jednoduché, ale dalo sa.

Zvažoval som buď sociológiu, alebo ekonomickú školu. Na strednej škole sme však mali strašne málo matematiky, takže som z nej nezvládol „prijímačky“. Ostatné predmety som spravil, ale matematika na ekonomickú univerzitu nestačila. Aj to je dôležitá vec: Keď máme dieťa, ktoré sa dobre učí, ale má slabinu napríklad v matematike, prečo sa nehľadajú zdroje na doučovanie? Prečo sa nepovie, že ak chce ísť na danú univerzitu, poďme spraviť všetko pre to, aby sa tam dostalo. Presne tak, ako to robia rodičia, ktorí investujú do vzdelania svojich detí, lebo vedia, že je to dôležité. Myslím si, že ľudia, ktorí pracujú s deťmi v systéme, by mali mať v hlave plán. Mali by sa s dieťaťom rozprávať o tom, čo chce robiť, kam smeruje a aké vzdelanie chce dosiahnuť. Ak chce ísť na medicínu, mali by sme mu pomôcť pripraviť sa na to.

Neprichádzam veľmi do kontaktu s deťmi z náhradných rodín, skôr stále s tými, ktoré sú v inštitúciách. Ale čísla hovoria samy za seba. Stále máme približne päťtisíc detí v detských domovoch, zhruba tisíc až tisícpäťsto je umiestnených v profesionálnych alebo náhradných rodinách. Deti do troch rokov dnes nemôžu byť v detských domovoch, musia byť v profesionálnych rodinách. Systém si uvedomil, že je extrémne dôležité, aby pri nich bola jedna stabilná osoba a vytvorila sa vzťahová väzba. Dnes sa hovorí aj o hranici šiestich rokov.

Práve preto si myslím, že by sme mali oveľa viac pracovať s okolím dieťaťa. Ak dieťa prepadne cez rodinu, ale má napríklad susedu, spolužiaka alebo niekoho z blízkeho okolia, kto by mu vedel dať omnoho viac než inštitúcia, mali by sme hľadať tieto možnosti. Samozrejme, uvedomujem si, že pestúnska alebo profesionálna starostlivosť je práca a títo ľudia sú tiež zamestnancami systému. Ale ak to má fungovať, nemá to byť len robota. Pestúni by mali byť nastavení tak, že dieťaťu menia život, ak doň investujú čas, pozornosť a energiu.

U nás máme často pocit, že keď dieťaťu zabezpečíme strechu nad hlavou, teplú posteľ a jedlo, tak je všetko vybavené. Lenže to je úplné minimum. To podstatné je podpora, láska, pochvala a rešpekt. Pre mňa bola najväčším problémom absencia blízkej osoby. Mal som sestru a za to som vďačný, ale chýbal mi niekto dospelý, kto by mi systematicky venoval čas. Napríklad niečo také, ako dnes ponúka projekt koncept Tvoj Buddy. Chýbalo mi aj to, aby mi inštitúcia ponúkala konkrétne možnosti rozvoja. Je tam veľká absencia individuálnej cielenej podpory.

Staršie deti sú často vnímané ako „neadoptovateľné“, ale realita je zložitejšia. Záleží na tom, či sú právne voľné, či majú kontakt s rodičmi alebo aký je ich zdravotný stav. Čím je dieťa staršie, tým je nižšia šanca na adopciu. Zdravotné znevýhodnenie alebo farba pleti to komplikuje ešte viac. O to dôležitejšie však je, aby sme takýmto deťom poskytli aspoň individuálnu podporu, vzťah a perspektívu.

S spomínanou organizáciou Tvoj Buddy dnes spolupracujete. Nie, skôr vypomáham s marketingom a inými drobnosťami. Keď majú „Buddy dni“, chodím tam a rozprávam sa s deťmi. Uvažoval som aj o tom, že by som sa stal súčasťou samotného programu, ale uvedomil som si, že možno budem užitočnejší inak. Do programu nemôže ísť človek s tým, že „ide zachrániť“ dieťa a začne mu robiť plán. Ja však viem, že by som bol presne ten typ, ktorý by začal koordinovať. Hneď by som riešil, čo dieťaťu nejde, chcel by som hľadať zdroje, nastaviť niečo inak. Uvedomil som si to na stretnutiach s týmito deťmi - stačí, že som s nimi chvíľu a hneď by som ich začal manažovať. (Smiech) Lenže to v Buddy programe robiť nemáte.

Ústava po novom stanovuje, že dieťa môže byť adoptované manželmi, pričom adopcia jednotlivcom je možná len vo výnimočných prípadoch. Podľa mňa má byť v adopčnom procese úplne na prvom mieste najlepší záujem dieťaťa, to má byť základný pilier. Nemá ním pod...

Deti, o ktorých hovoríme, zažili stratu svojich rodičov (buď počas vnútromaternicového vývinu, po pôrode alebo neskôr), niečo veľmi ťažké, niečo čo je neporovnateľné so stratou, ktorú prežívajú dospelí. Niečo, čo sa prirovnáva ku zážitku z najväčších živelných katastrof. V prípade, že zažili v svojej rodine týranie, zanedbávanie či zneužívanie, často nesú v sebe protichodné pocity k rodičom (lásku i nenávisť, hnev i túžbu po nich). Miesto toho, aby boli na seba hrdé, často sa hanbia, že práve im sa stali také veci a často cítia vinu, že sa oni o to pričinili. Ak to dokážu, často ospravedlňujú svojich pôvodných rodičov alebo sa správajú, že k nim nepatria. Sú to stratégie ako prežiť bolesť, ktorú v sebe nosia. Nie vždy sa dá v rámci inšitucionálnej ochrany (detského domova) pomôcť dieťaťu zvládnuť psychicky všetko, čo sa mu stalo. Chce to dlhší čas a vhodné podmienky.

Čo robíte ako riaditeľka detského domova? Ja ako riaditeľka musím zabezpečiť, aby celý detský domov fungoval. Aby o všetky deti, ktoré detský domov má, bolo dobre postarané. To je jasná a základná vec. Časť detí, ktoré prídu do nášho domova v ňom ostáva a časť odchádza do rodín. Máme tu okolo sto detí. 24 nám minulý rok prišlo a 24 išlo ďalej, čiže do adopcie alebo do pestúnstva.

Adoptívne rodiny prichádzajú pripravené a skontaktované s dieťaťom cez papiere. Takýto kontakt zabezpečuje vybraný úrad, ale napríklad aj Návrat. Tam si dieťa vyberú podľa „papierov“. My už len zabezpečíme ďalšie informácie a takzvanú interakciu, osobný kontakt. Profesionálni rodičia sú zamestnanci nášho detského domova. Je to niečo medzi rodičovstvom a zamestnaním. Z môjho pohľadu, sú to naši zamestnanci. Vyše tretina zamestnancov detského domova sú profesionálni rodičia, ktorí sa starajú o naše deti doma. Dve tretiny sú ostatní zamestnanci. Z hľadiska zákona je to zamestnanecký pomer, keď je človek prijatý na zmluvu. Urobí si konkrétnu prípravu a musí mať maturitu. Z hľadiska vývoja, ktorý sme s nimi za tie roky zažili, sú dva typy profesionálneho rodičovstva. Prvý typ sú ľudia, ktorí si zoberú dieťa, ktoré je nejakým spôsobom znevýhodnené a tam je predpoklad, že to dieťa už nepôjde ďalej do adopcie ale ostane v tejto rodine. Nebol to zámer, ani to tak nebolo myslené, ale ono to tak jednoducho je. Tie deti tam jednoducho zostanú. Druhý typ sú ľudia, ktorí sa starajú väčšinou o malé bábätká. Tieto deti sú v rodine iba niekoľko mesiacov a potom idú ďalej do adoptívnej rodiny. Je to výška minimálnej mzdy vynásobená koeficientom 1,4. Ich plat sa nezdvojnásobuje, ak majú ďalšie dieťa v starostlivosti. Rodina ale však dostáva príplatok za druhé dieťa a každé ďalšie. Štyri by už nemali byť, iba ak sú to súrodenci. (smiech) No nie, jasné že nie. Je to vlastne 24­hodinová práca. Ten plat je postavený na osem hodín. V podstate sa všetci tvárime, že robia osem hodín.

Dostanú sa sem deti v rôznom veku. Od novorodencov, až napríklad po trinásťročné dieťa, ktoré ideme teraz prijať. Novorodenci sa zväčša dostanú do domova tak, že mama odíde z pôrodnice a nechá tam dieťa. Niekedy podpíše súhlas na adopciu a niekedy nepodpíše. Dieťa z pôrodnice príde sem. Toto je veľmi častá situácia pri bábätkách. Ďalší dôvod umiestnenia malého dieťaťa do domova je, že sa vyhodnotí, že dieťa žije v rodine v podmienkach, ktoré sú pre neho rizikové. Takže sa dieťa odoberie rodine. Nemalo by to byť z bytových dôvodov. Ale samozrejme, že to je veľmi často v podtóne toho rozhodnutia, aj keď v rozsudku to nie je napísané. Jednoducho, keď nemajú kde bývať... Ale pravdepodobne v takých situáciách to nebýva jediný dôvod a väčšinou sa v rodine nazbierajú aj ďalšie problémy. Často je to dôvod, že rodičia sami vyrastali v dome, alebo vyrastali v podmienkach, že to bolo na „spadnutie“, že sa dostanú do detského domova. Jednoducho nemajú podmienky na to, aby sa starali o deti. Niekedy to býva tak, že o dieťa sa staral niekto z rodiny, napríklad starí rodičia a potom to už nezvládajú kvôli veku a tomu, že sa starajú aj o ďalších súrodencov.

Marek Roháček v rozhovore hovoril, že to je ďalšia činnosť Návratu, keď sa snažia pracovať s biologickou rodinou, aby sa podmienky v nej zlepšili a dieťa v rodine mohlo ostať. Áno. Máme sociálne pracovníčky a psychologičky. Snažíme sa vnímať, v akej situácii sú tie rodiny a snažíme sa to zohľadňovať. Ponúkame im, aby sa čo najčastejšie s dieťaťom videli a aby s ním neprerušili kontakt. Keď je tam aspoň nejaký záujem o dieťa, aby sme to nepokazili. Niekedy, keď sa podmienky, v ktorých rodina žije, upravia, tak hľadáme spôsob, ako dieťa dať späť domov v spolupráci s kuratelou a sme radi, keď sa to podarí. Sú situácie, keď sme aj my nahnevaní, že dieťa prišlo do detského domova, lebo vidíme, že to nebola taká situácia, aby bolo odobrané z rodiny. Stačila by veľmi malá pomoc rodine, aby splnila podmienky na to, aby dieťa ostalo doma. Mám pocit, ako keby na Slovensku chýbala presne táto forma pomoci. Napríklad úrad alebo organizácia, ktorá by sa venovala pomoci sociálne slabším rodinám. Často sa to tak prezentuje v médiách, keď sa stane nejaká tragédia, že kde boli tí z tej sociálky. Ale keďže som, už teraz aj ja štátna úradníčka, začala som byť na to citlivá. Ono to je totiž veľmi ťažká práca. Napríklad neviem, či by som ju dokázala robiť. Sociálne pracovníčky majú veľmi veľa klientov a veľmi málo podpory zo strany štátu. Často nemajú auto a ani ochranu a vybavenie na to, aby mohli robiť túto prácu jednoduchšie. Pri tom množstve, koľko majú rodín, sa to podľa mňa ani nedá robiť dostatočne kvalitne. Na druhej strane je pravda, že keď sa ich opýtate, či by neprivítali nejakú pomoc, tak vám povedia, že to je v poriadku tak, ako to je. Nevedia povedať, čo iné by sa dalo robiť pre rodiny, ako to, čo ony robia. Je to ťažká téma. Sociálne pracovníčky majú pocit, že keď im do toho niekto iný vstupuje, napríklad mimovládky, tak ich kritizuje. Ani medzi sociálnymi pracovníkmi nie je to povedomie, že pomoc takýmto rodinám môže mať rôzne formy a rôzne podoby. Že pomoc môže byť od tej podpornej, až po tú kontrolnú. Že aj tá kontrolná činnosť je potrebná napríklad na to, aby sa neubližovalo deťom. Že to jednoducho musí byť. Ja to tiež nemám rada, ale aj my musíme kontrolovať, ako sa ľudia starajú o deti. Chýba tu pomoc rodinám a špeciálne programy na ich podporu, aby dokázali ostať rodinou a nemuseli ich deti ísť do detského domova.

Vždy je to na ľuďoch. Jeden problém je, keď sa do rodiny narodí dieťa s ťažkým ochorením alebo postihnutím. Toho sa mnohí rodičia zľaknú ale máme aj takých rodičov, ktorí sa pokúsili o takéto dieťa starať doma, ale jednoducho to bolo strašne namáhavé. To je jedna skupina detí. Potom sú tu deti, ktorých rodičia tiež vyrastali v detskom domove. To je veľmi veľká skupina detí. To sú vlastne mamy a otcovia, ktorí žijú takým spôsobom života, že sú napríklad závislí od alkoholu alebo drog, menia často partnerov, striedajú bývanie a páchajú drobnú trestnú činnosť. Aj medzi nimi sú však rodičia, ktorí majú radi svoje deti, ale sú to jednoducho nešťastníci. Niektorí chodia navštevovať svoje deti pravidelne a niektorí tu nikdy neboli.

Prečo je to tak, že rodičia detí, čo sú u vás v domove sú ľudia, ktorí tiež vyrastali v detskom domove? (dlhé ticho) Často takíto rodičia nevedia vytvárať trvalé vzťahy. Napríklad partnerské, ale ani vzťah so svojím dieťaťom. Sú to často veľmi dôverčiví ľudia, ktorí ľahko „naletia“ aj takým ľuďom, ktorí im potom ubližujú. Často sú to práve ženy, ktorým sa takáto vzťahová situácia opakuje. Vyberú si zlých partnerov. Súčasťou toho je, že nevedia vydržať pri ničom ani pri práci, ani pri partnerovi, alebo nevedia hradiť platby za bývanie. Nemajú v sebe stálosť, nevedia byť zodpovední, a to sa vtedy veľmi ťažko buduje, alebo udržuje rodina. Mnoho svojich detí majú radi, ale možno práve tým, že zažili sami detský domov, nepovažujú to za až také strašné ublíženie dieťaťu. Ale máme tu napríklad jedno dieťa, ktoré povedalo, že v živote nedopustí, aby nejaké dieťa z jeho rodiny išlo do domova. To je veľmi zrelý názor, to poznanie, že domov nie je dobrý. Ale mnohí to nemajú takto. Majú skúsenosť, že ich dieťaťu sa tu darí, dajú mu najesť, má tu zdravotnú starostlivosť, má oblečenie a školu. Niekedy je to pre mňa až príliš dojímavé, keď tí rodičia sem prídu na návštevu a niekedy mi to aj tak povedia, že sa nám poďakujú za starostlivosť o ich deti. Je to smutno milé, keď to vnímajú, že sa im o deti dobre staráme.

Odpoveďou sú vzťahy. Budem teraz patetická, ale naozaj verím v to, že to je v niečom iná generácia domováckych detí. Bezvzťahovosť toho najzraniteľnejšieho obdobia, keď deti ležali v postieľkach a staral sa o ne striedajúci sa personál, tak to už teraz nemáme. V našom domove to teda určite nemáme. Som si istá, že keď my sme tu mali dieťa, pokiaľ len sa trochu dalo, tak išlo čo najskôr do rodín. A na to som hrdá. Máme veľa detí s rôznymi diagnózami umiestnené v rodinách, lebo vzťah je taký dôležitý, že keď prešvihneme ten najdôležitejší vek dieťaťa a nebude v profesionálnej rodine, tak to už nedobehneme.

Je teda zrejmé, že by bolo najlepšie, keby žiadne dieťa nevyrastalo v detskom domove. Ja som pracovala v Návrate 14 rokov. Chceli sme zrušiť detské domovy, ale to sa nepodarilo. Tak som teda teraz tu. V detskom domove. Jednoducho je to tak, že systém, keď dieťa z nefungujúcej rodiny je umiestnené do detského domova je v tejto krajine natoľko zabehnutý, že si myslím, že zrušenia detských domovov sa už ja nedožijem. Môžem, ale aspoň ovplyvniť to, aká bude podoba tohto konkrétneho detského domova. Dala som si realistický cieľ. Lebo mať cieľ, že nebudú detské domovy, je síce pekné, ale v tejto krajine je to teraz neuskutočniteľné. Celý systém je totiž tak nastavený. Určite. Ako by som to povedala? Keď človek nevyrastá v detskom domove, je použiteľnejší pre spoločnosť. Nie sú napríklad poberatelia ďalších sociálnych dávok a služieb. Je oveľa lepšie, keď sa vedia ľudia o seba postarať, čo sa často ľudia z domova nevedia.

V školách, do ktorých naše deti chodia, to popisujú tak, že sú to deti, ktoré robia problémy. Neposlúchajú, sú výbušné, nevedia sa ovládať, hneď sa pobijú, vyskočia aj na učiteľa. Chcú byť stredobodom pozornosti. Keď to rozoberáme vždy nájdeme príčinu, prečo sa tak stalo. Iba k nim treba inak pristupovať. Netreba ich vyprovokovať (ja budem vždy brániť to dieťa), netreba mu robiť veci, čo to dieťa nemá rado. Niektoré deti napríklad nemajú rady dotyky. Akonáhle mu učiteľ niečo prikáže a dotkne sa ho, alebo ho chytí, dieťa ide do afektu, a to treba vedieť.

Hovorili ste, že minulý rok 24 detí prišlo do domova a 24 detí išlo z domova do rodín. Tie, čo tu ostávajú, sú ťažko postihnuté deti. Máme tu skupinu detí, o ktoré sa starajú zdravotné sestry. Sú to deti, ktoré ani nemôžu žiť v inom prostredí ako v domove. Sú kŕmené cez sondu, sú pod kyslíkom, musia byť denne ošetrované a kúpané tak, že ich dvaja ľudia dvíhajú. O niektoré tieto deti sa určitý čas starali aj rodičia, ale napríklad sa im natoľko zhoršil zdravotný stav, že si už na to netrúfajú, niekoľkokrát mali doma záchranku. Je to veľká záťaž pre rodiča. Ďalšia skupina sú veľké deti, ktoré v domove vyrástli a nedostali sa odtiaľto do náhradnej rodiny. Čím sú staršie, tým je náročnejšie nájsť im vhodnú rodinu. A napokon sú tu deti, ktoré prišli staršie a ostali v pravidelnom kontakte s rodičmi a svojou rodinou a už si ani nevedia predstaviť, že by ešte išli do nejakej náhradnej rodiny. Tie nám rovno povedia „nie že ma dáte do rodiny“ a my ich želanie rešpektujeme. Niekedy sa staršie deti jednoduchšie prispôsobujú životu v domove ako v novej rodine.

Prečo je dôležité, aby sa novorodenci čo najskôr naviazali na jednu osobu? Väčšinou sa nám podarí, že bábätká v ten deň, keď prídu z pôrodnice, idú rovno do adoptívnej rodiny. Niekedy sa stane, že nemáme hneď pripravenú rodinu. Vtedy ostanú krátky čas na oddelení, ale nemáme to veľmi radi. A prečo je to najdôležitejšie? Ide o to, že to je najjednoduchší a najprirodzenejší spôsob, ako dieťa ľúbiť. Ako sa na neho naviazať. A to je vzájomné. Dospelý človek musí byť prvý, ktorý sa naviaže na dieťa. Dieťa sa potom naviaže na ľúbiaceho dospelého. Pripútavacie správanie je veľmi prirodzené u každého dospelého. Materské pudy sú v nás všetkých, aj v otcoch, a toto nám nedovolí, aby dieťa plakalo a aby sme ho nechali opustené v postieľke, hladné či pocikané. Dá sa povedať, že v tomto veku je životne dôležité, aby sa dieťa naviazalo. V tomto skorom veku má dieťa na priviazanie sa najväčšiu chuť a to treba využiť. Je dôležité, aby človek, čo si dieťatko berie, to robil srdcom. Pri starších deťoch je to už ťažšie. Väčšie dieťa nemusí vždy sadnúť do rodiny a nemusí sa proces pripútavania spustiť sám. Väčšie deti už môžu byť naozaj zranené z dovtedajšieho života. S takýmito zraneniami už treba pracovať odborne.

Ďalšia téma je obdobie puberty adoptovaných detí. Tieto deti majú problém aj s adoptívnou aj s biologickou rodinou. Stáva sa to aj v prípade, keď sú tieto deti adoptované od malinkého bábätka. Možno to bude znieť zle, ale mne sa tak zdá, ako keby to ani inak nemohlo byť. Tie deti majú naozaj o problém viac. Tým, že dostali tú lásku, tak sa mohli rozvinúť, byť citlivé a vnímavé, ale práve pre to, že sú citlivé a vnímavé, tak budú vnímať aj to, že majú ešte dáku osobu, ktorá je mamou a je nejaký dôvod, prečo ich nechcela. Takže ak sú tie deti múdre a vybavené emocionalitou, tak musia prísť k tejto otázke a nejako si to vyriešiť. Tomu sa podľa mňa nedá zabrániť. Podľa mňa to je aj znak toho, že je dieťa citlivé. Ak je dieťa citovo nerozvinuté, tak možno ani nad tým nerozmýšľa. Ale takých deti je veľmi málo. Máme jedného chlapčeka, ktorý je veľmi mentálne postihnutý. Nikdy svoju mamu nepoznal a len raz bol chvíľu v rodine, ale vrátili ho. Ak by som si išla adoptovať dieťa, myslím, že práve toto by bola moja najväčšia obava. Ono je to naozaj ťažké. Je to fakt, stáva sa to. Ale vklad lásky do dieťaťa, to tam ostane už navždy. Aj keď s vami už nebude žiť. K tomu sa nedá viac povedať.

tags: #dieta #v #detskom #domove