Domáci pôrod: informácie a skúsenosti

Veľa mamičiek považuje za prirodzené, že svoje dieťatko privedú na svet v nemocnici. Existuje však aj iná možnosť - domáci pôrod. Pre mnohé nastávajúce mamy je nepretržitý lekársky dohľad upokojujúci. Zdravotnícke zariadenie má nespornú výhodu - v prípade neočakávanej komplikácie môže okamžite zasiahnuť. Znamená to okamžitú dostupnosť potrebných prístrojov a odborníkov pripravených pomôcť. Rozhodnutie ovplyvňuje aj strach z bolesti a možnosť výberu medzi rôznymi metódami tlmenia pôrodných bolestí. Niektoré ženy sa cítia istejšie v prostredí, ktoré dobre poznajú z predpôrodnej starostlivosti. Niektoré mamy túžia po čo najprirodzenejšom zážitku - bez zásahov, v prostredí, kde sa cítia uvoľnene a v súlade so sebou. Domáci pôrod dáva možnosť nasledovať vlastný rytmus a prežiť proces podľa potrieb ženy aj bábätka. Takýto priebeh prináša pocit vnútorného pokoja a dôvery vo vlastné schopnosti. Otcovia sú zvyčajne veľmi blízko a môžu byť aktívnejšími podporovateľmi. V súčasnosti existujú aj pôrodnice so zážitkom blízkym domácemu pôrodu - tzv. rodinné izby alebo baby-friendly oddelenia.

Pôrod doma je dnes veľmi kontroverznou a živo diskutovanou témou nielen medzi mamičkami, ale aj odborníkmi. Zaoberáme sa pôrodom doma vopred plánovaným a chceným. V minulosti ženy rodili len doma za prítomnosti pôrodnej babice, resp. niekedy ani babica nestihla prísť včas k pôrodu a ženy rodili samy v domácom prostredí. Dnes už je tento pôrod nielen kontroverzný, ale aj nebezpečný, čo zdôrazňujú viacerí odborníci.

Väčšina žien oceňuje prácu „ruka v ruke" - kde lekár a dula spolupracujú. Tento prídavok dvoch ľudí je zvyčajne veľmi dobre prijímaný oboma nastávajúcimi rodičmi. Otázku "pôrodnej asistentky - duly", by si každá tehotná žena mala ponechať sama pre seba. Dula môže byť pre vás a Vaše ešte nenarodené dieťatko veľká pomoc, samozrejme ak chcete. Po pôrode je dula stále po ruke, aby Vám mohla pomáhať, ukazovať, naučiť. Rozdiel medzi dulou a pôrodnou asistentkou je v tom, že dula síce je takisto prítomna pri pôrode, pomáha Vám, ale nezasahuje do kompetencií lekára alebo pôrodnej asistentky. Je skôr tzv. „morálnou, emocionálnou oporou", ale môže pomôcť aj fyzicky. Pomáha žene mať pôrod, aký si tehotná žena sama vyberie. Samozrejme za predpokladu, že nedôjde k nejakým nečakaným komplikáciám, ktoré by mohli ohroziť život matky alebo dieťaťa.

V dnešnej dobe, kedy je čoraz viac žien s rizikovým tehotenstvom, sa u nás niekedy vôbec bojíme vysloviť tému - domáci pôrod. Je už takmer jasné, že Vás pri pôrode bude sprevádzať partner, máte vybratú pôrodnicu, prípadne pôrodníka, ktorý bude pri pôrode. U nás je však stále tabu vybrať si pôrod doma. Existujú síce ženy, ktoré majú radi prirodzenosť a nechávajú všetko na prírodu. Rovnako ako pri pôrode v nemocnici, aj pri domácom pôrode hrozia určité riziká. Dalo by sa povedať, že ešte väčšie. Matky, ktore sa rozhodli rodit doma, nikoho neohrozuju. Maju o tom nastudovane niekedy aj viac ako porodnici, ktori nevedia nic ine, len zasahovat do prirodzeneho procesu porodu a narusit ho, z coho potom vznikaju tie komplikacie, ktore spominas. Doma sa v drvivej vascine pripadov ziadne komplikacie NEKONAJU, to je specialita porodnic a tamojsich "odbornikov", ktori zvacsa prirodzeny porod nikdy nevideli (vaginalny porod nie je to iste ako prirodzeny bez zasahov). Tak prosim ta, nekydaj na matky, ktore v k a vedia, do coho idu, a maju pri sebe profesionalnu pomoc - porodnu asistentku, niekedy aj dve. Moje dva domace porody boli to najkrajsie, co som zazila, nikto nezomrel, naopak, sme zdrave a spokojne.

Prvé dieťa som porodila v nemocnici a o ženách, ktoré rodia doma, som si myslela, že sú šialené hipisáčky, čo hazardujú. Po pôrode, ktorý síce bol spontánny, som mala hrozný zážitok. Neskutočná bolesť, pri každej kontrakcii som mala pocit, že zomieram, musela som ležať na chrbte, aby mi zmerali ozvy. Bez opýtania mi spravili epiziotómiu, podali oxytocín. Po pôrode mi zobrali dcéru a videla som ju až o 6 hodín, hoci bolo všetko v poriadku. Zdala som sa im vyčerpaná, tak chceli, aby som si oddýchla. Totálne vyčerpanie, v sprche som skoro odpadla, až ma sestrička musela chytať, taká som bola slabá. Cítila som sa ako po operácii a nie po nejakom prirodzenom akte.

Moje tretie tehotenstvo bolo úplne fyziologické, bábätko bolo otočené v tej najlepšej možnej polohe, celý čas som sa cítila výborne, takže som mala dobrý základ. Áno, myslím si, že to súvisí aj s mojím životným štýlom vrátane stravovania, ktoré tvorí čisto rastlinná strava. Mala som veľa energie, popri dvoch deťoch na materskej som zároveň doma pracovala až do pôrodu. S aktívnym pohybom som prestala niekedy v ôsmom mesiaci, keď sa mi s tým bruchom jednoducho nechcelo vyliezť na stacionárny bicykel a pri kľukoch ma príliš tlačilo brucho dole a do bolesti som ísť nechcela, takže som si dala pauzu.

Keďže som už jeden domáci pôrod mala za sebou, myslela som si, že presne viem, čo ma čaká, a ako to bude prebiehať. Ale nebolo to celkom tak. V deň termínu som už bola na ihlách, nevedela som sa toho malého zázraku dočkať, ale nič sa nedialo. Ani najbližších 6 dní sa nič nedialo. Spätne mám pocit, že Lukáš čakal na dátum 1. 12. Trochu ma znervózňovalo okolie, každý sa vypytoval, či už a kedy mám asi pocit, že to bude, či sa to blíži… A tak som okolitý svet úplne vypustila. Bola som doma, telefón som si zapínala len vtedy, keď som chcela zavolať Peťovi. Aj tak som však premýšľala, čím to je, veď druhé bábätko sa narodilo deň po termíne, cyklus som mala 28 dní, takže mi to aj celkom vŕtalo v hlave, prečo sa nič nedeje, až som sa dostala do bludného kruhu, či je ozaj všetko v poriadku, čo keď nie a podobné myšlienky.

V nedeľu, čiže na 4. deň po termíne, som si prehovorila do duše, že nebudem čakať s vyloženými nohami na gauči, kedy to príde, že musím fungovať v normálnom režime. Stále som cítila, že všetko je v poriadku, to len hlava začala pracovať. Predsa je to len predpokladaný termín pôrodu a ten sa môže od reálneho líšiť o jeden až dva týždne, takže mám stále čas. Upokojila som sa a v pondelok som už bola na tom psychicky oveľa lepšie.

Z pondelka na utorok som celú noc cítila také sťahy, že od vrchu brucha mi to zrazu celé stuhlo, ako taká vlna, a postupovalo to až ku krčku. Tieto sťahy však vôbec neboleli, boli príjemné, ba až veľmi jemné, a v dosť veľkých intervaloch, takže ma ani len vo sne nenapadlo, že sa blíži pôrod, že sa asi otvára kŕčok. Cez deň som tie sťahy tiež sem tam cítila, ale keďže som stále niečo robila s deťmi, tak sa interval predĺžil, až kým prišiel Peťo domov a ja som si konečne sadla na gauč a oddychovala. Vtedy boli trochu častejšie, ale aj tak som im nevenovala žiadnu pozornosť, mohla som sedieť, spať, jesť, žiadne obmedzenia. Akurát uspať deti som už nešla, lebo ležať na boku mi bolo nepríjemné už asi posledné dva týždne a keďže Ondrej zalomil na gauči, tak Jarka povolila, že ju dnes môže výnimočne uspať aj Peťo. Celkom mi to padlo vhod, chvíľa voľna pre mňa. Šla som sa osprchovať a nemusela som pritom lámať rekordy v rýchlosti, ale bola som tam celých 5 minút! Aký luxus. A potom som si dala čaj a začala som sa prechádzať po obývačke okolo nášho vianočného stromčeka. Áno, my sme ho zdobili už koncom novembra!

Približne o 19:30 prišiel rozospatý Peťo, že deti už spia. Sadol si na gauč, ja som sa ďalej prechádzala po obývačke. Postupne boli vlny trochu intenzívnejšie, ale vládala som pri nich rozprávať, chodiť, akurát sedenie mi už nebolo príjemné. No a potom prišlo to, čo som absolútne nečakala. Asi o 20:00 mi začala tiecť plodová voda po nohách. Dala som si pod nohy podložku a prestupovala som z jednej nohy na druhú. Ďalšie podložky už rozkladal Peťo, keď doukladal poslednú, išiel vymeniť prvú… Ale pritom to tieklo len takým jemným prúdom, žiadne litre plodovej vody to neboli, ako som videla vo filmoch. A zrazu z ničoho nič prišli neskutočné tlaky. Zo sekundy na sekundu, žiadne postupne zosilnenie. Nič také sa nedialo. Potom zmena a bum, šla som počas sťahov do kolien. A myslím tým naozaj do kolien. Čo sa dialo teraz pri treťom pôrode, bolo šialené tempo. Keby som to mala prirovnať k fyzickej aktivite, ako keby ma niekto hnal nie klusom, ale šprintom na Slavkovský štít. Keď toto šialené tempo okolo 20:00 začalo, bola som poriadne zmätená, úplne ma tá sila zaskočila. Peťo vymieňal podložky podo mnou, zapol sviečku, aromalampu a meditačnú hudbu, dodatočne si veľmi cením, ako na mňa v tej chvíli myslel a snažil sa mi pomôcť. Ale vtedy som to vôbec nevnímala. Peťo bol neskutočný asistent. Robil presne to, čo bolo treba, no napriek tomu ma nerušil, aby som sa mohla sústrediť. Bol celý čas so mnou v kuchyni, ktorá ma asi 8 metrov štvorcových, ale vôbec mi neprekážal. Bola som veľmi rada, že je pri mne. Moje telo šlo na 500 % , venovala som mu všetku svoju pozornosť. To, čo sa dialo, som nikdy nezažila. Vôbec som svoje telo neovládala, robila som všetko inštinktívne, presne to, na čo som sa pripravovala. Nerozmýšľala som, hlava bola vypnutá, išla som cez inú frekvenciu. Boli to pudy, presne som vedela čo robiť. Pri tých sťahoch som šla viac a viac do kolien. Až ma to pri jednom tak skolilo, že som si kľakla na zem. Potom hovorím Peťovi, že cítim hlavičku, pôrodná asistentka to nestihne. A fakt, zrazu som pri tých vlnách musela pritlačiť, i keď som nechcela, aby som nemala pôrodné poranenia. Ale jednoducho to nešlo, musela som tlačiť. Snažila som sa čo najjemnejšie. Robila som len to, čo mi hovorilo telo, neovládal som ho, len som sa prizerala a snažila sa spolupracovať. Bola som úplne pri vedomí. Automaticky som pridržiavala hlavičku jednou rukou, ako sa tlačila, aby šla pomalšie. Druhou rukou som sa opierala o zem. Bolo to akoby ma tie vlny chceli rozkrojiť v oblasti krížov a panvy na polovicu. Ako sa tlačila hlavička, v jednom momente mi preletelo hlavou, či to má fakt celé telíčko prejsť tadiaľto? A zrazu bola hlavička celá vonku. Peťo čupel za mnou, videl ako Lukáš klipká očami cez pôrodný obal. A potom mu hovorím, aby chytal, že pôjde celé telíčko. Aj keď som bola asi 2 cm nad zemou, takže aj keby ho nechytil nikto, nič by sa mu nestalo. Na ďalšiu vlnu zrazu vyšlo telíčko a držali sme v rukách malého človiečika. Mojím telom prešla neskutočná úľava a to čo som držala na rukách bol zázrak. Zázrak prírody. Lukáš mal na hlave pôrodný obal, tak som mu ho dala dole, odsala som mu plodovú vodu z nosa a úst, nadýchol sa a spustil krik. Bol celý klzký a tak nádherne voňal. Dokola som opakovala, vitaj Lukáško, ahoj, chlapček môj, a bola som taká šťastná. Nevedela som sa vynadívať na to božské stvorenie, ktoré sa práve narodilo. Trepal ručičkami, tak som ho len hladkala a po chvíli prestal plakať a pozeral sa. Peťo mi podal uterák, aby sme ho prikryli. Pomaly som si ho dala na hruď a trochu sme mu utreli tvár uterákom. Chvíľu sme sa na seba takto traja pozerali. Obaja s Peťom sme boli úplne mimo, bolo to živočíšne a zároveň zázrak prírody. Peťo potom opisoval jednej známej v telefóne, ako vyzerá domáci pôrod. Mala sekciu a že si to nevie vôbec predstaviť. A Peťo jej hovorí: „Čo si nevidela, ako mačka vrhne mladé? No, tak presne tak to bolo aj u nás.“ A v zásade nebol ďaleko od pravdy. No a takto sme chvíľu sedeli, kým som sa nezačala triasť od zimy. Peťo mi podonášal deky, doniesol epedy, aby som sa mohla oprieť, a postupne povymieňal podložky, aby som sedela na suchom. Bolo to také vtipné, lebo z kuchyne sa ide rovno von, čiže som sedela asi 2 metre od vchodových dverí a zvonku na dvere škrabali naše dve mačky. Pri chladničke bolo na zemi trochu blata, lebo Jarka s Ondrejom behajú stále hore dole, a mne sa s veľkým bruchom už posledné dni nechcelo veľmi vysávať. Na hygienu sme si až tak nepotrpeli. Už len seno a slama chýbali. Ešte som povedala Peťovi, nech zavolá pôrodnej asistentke, bolo 20:40, že Lukáš je už na svete. Presný čas narodenia netušíme, len odhadujeme, že to bolo 20:30, v tom okamihu bol čas nepodstatný, píšem to hlavne preto, lebo ja by som neverila, že pôrod môže byť taký krátky. Tento pôrod bol pre mňa ďalším životným míľnikom. Za určitých podmienok môže byť domáci pôrod pre dieťa rovnako bezpečný ako pôrod v nemocnici, pre ženu môže byť domáci pôrod ešte bezpečnejší.

Som mamou dvoch úžasných zdravých synov. Keď som prvý krát otehotnela, nevedela som sa dočkať, kedy to oznámim mojej vernej priateľke Nicole. Bolo pre mňa veľkou radosťou, že som ju celé prvé tehotenstvo mala pri sebe. Bezproblémové tehotenstvo bolo zakončené úžasným pôrodom, v pôrodnici v Košiciach, v prítomnosti manžela a Nicole ako sprevádzajúcej duly. Aj napriek tomu, že na svoj prvý pôrod som spomínala stále s úsmevom, mala som veľkú túžbu druhý pôrod prežiť v domácom prostredí, bez zbytočných „spomaľovákov“, rutinných zásahov, kontrol a nemocničného prostredia. Prvý trimester druhého tehotenstva s Damiánom, som bola nalomená na domáci pôrod, no nebola som úplne presvedčená. Zháňala som si informácie a svedectvá úžasných žien, ktoré taktiež rodili doma. Raz mi jedna moja priateľka povedala, že ja som ideálny adept na domáci pôrod, najmä kvôli mojej povahe, optimistickému mysleniu a bezproblémového tehotenstva. Myslela som len na to, že veľmi túžim rodiť Damiána doma. Nevedela som sa dočkať rána, na rozhovor s manželom, ako sa s ním porozprávam o svojej veľkej túžbe. Bolo pre mňa veľmi dôležité, aby sme v rozhodovaní o pôrode boli rovnakého názoru. Manžel si ma vypočul, a následne sme sa dohodli, že môžeme zvažovať aj túto možnosť. Nebol ešte presvedčený 100 percentne, asi ako každý muž ktorý z úprimného srdca miluje svoju ženu, aj on sa bál rizík ktoré sa v spoločnosti najčastejšie hovoria v súvislosti s domácim pôrodom. Keď u nás bola na návšteve so svojou rodinou kamarátka, ktorá tiež rodila doma, porozprávali sme sa aj s nimi a ona mi posunula kontakt na skvelú sčítanú a obrovskou praxou znalú babicu. Spoločné stretnutie s babicou nás oboch s manželom utvrdilo v tom, že pôrod doma je práve tá cesta, ktorou sa chceme vydať. Najmä na manželovi som videla, že jeho obavy boli ako tak, zažehnané. Už sme to potom iba nechali na Božiu vôľu. Ak sa bude dať a dovolí mi to môj a Damiánkov zdravotný stav, ostanem rodiť doma. Ak nie, tak sme mali vymyslený aj záložný plán a to pôrodnicu v Starej Ľubovni. Prečo až tam keď v Košiciach máme 3 pôrodnice? Bolo pre mňa veľmi dôležité ako sa ku mne budú v pôrodnici správať. Čím bol môj pôrod bližšie, tým viac som bola rozhodnutá, že je pre mňa najlepšie rodiť doma a práve naopak myšlienka, žeby som musela plánovať pôrod v nemocnici vo mne vyvolávala mierny stres.

Nášho trojročného synčeka sme na pôrod tiež pripravovali. Vysvetlili sme mu ako sa rodí bábätko, povedali sme mu že mamka bude doma, že niektoré mamky chodia rodiť do pôrodnice a niektoré nepotrebujú pomoc lekárov a zvládajú to aj doma. Bol skvelý a strašne sa tešil. Ukázala som mu aj pár vhodných videí domácich pôrodov, zväčša takých, kde bolo prítomných viac súrodencov a veľmi sa mu to páčilo. Zakaždým ma krásne po dopozeraní videa objal. Vedela som, že je aj on pripravený no sama som nebola presvedčená, či si ho pri pôrode necháme doma alebo nie.

Keďže som pri prvom pôrode nezažila prirodzené kontrakcie, a bol mi podaný oxytocín, tešila som sa z každej kontrakcie počas druhého pôrodu. Asi 10 dní pred samotným pôrodom sa mi spustili pravidelné kontrakcie, ktoré som podporovala pohybom, krúžením, dýchaním… po zvolaní duly a babice kontrakcie prešli a ja som sa dozvedela, že išlo iba o poslíčkov. Bola som rada že som bola rozhodnutá rodiť doma, pretože v opačnom prípade by som vyštartovala do pôrodnice a tam verím, už by som možno bola hospitalizovaná (otvorená som bola posledné týždne keďže Damiánko bol veľký a ja útla).

V deň D , bol starší syn cez noc u babky a dedka. S manželom sme si dali obrovskú prechádzku mestom. Keď sme sa vracali domov, cítila som miernych poslíčkov tak si vravím že super, opäť sa trochu pootvorím, moje telo sa opäť krásne pripravuje na pôrod. Večer sme si šli ľahnúť a silné bolesti ma zobudili okolo pol dvanástej. Predychávala som ich presne tak ako som to cítila, pomáhala mi fitlopta aj krúživé pohyby panvy. Manžel ležal pri mne a každú chvíľu sa ma pýtal, ako by mi pohol pomôcť a či niečo nepotrebujem. Išla som si v tú chvíľu svoje a vedela som presne, čo moje telo potrebuje. Pri postavení sa z fitlopty mi začala odtekať voda, čo bola pre mňa obrovská radosť a hneď som volala babici že mi začal (už naozaj) pôrod. Manžel mi každú chvíľu menil uteráky ktoré boli mokré z plodovej vody. Cítila som kvôli neustálemu pocitu mokra veľký nekomfort, preto som sa rozhodla, presunúť sa do vane, kde som si na kríže striekala teplú vodu a pomaly sa mi ňou plnila vaňa. Babica už bola na ceste, môj starší synček u svokrovcov. V tú chvíľu som dokázala úplne vypnúť hlavu a niesť sa vlnami kontrakcií. Predychávala som ich, niektoré boli silnejšie, potom pár slabších, kedy som vedela nabrať energiu a potom zase silnejšie. Medzičasom došla aj naša babica, porozprávala sa s manželom, potom došla v tichosti za mnou. Ani som nevnímala kedy došla, zrazu ma už hladkala po ruke. Povedala som jej že nakoniec asi ostanem vo vode, či je to ok. Ubezpečila ma, že sa mám rozhodnúť podľa mojich pocitov, že ak mi je dobre vo vani, kľudne tam môžem aj rodiť. Kontrakcie sa mi stupňovali, až som cítila, že už Damiánova hlavička klesá do pôrodných ciest. Vlny kontrakcií už boli natoľko intenzívne, že som sa rozhodla tlačiť. Bolo úžasné riadiť si celý pôrod sama. Cítila som kedy je hlavička vonku, podvedome som mu hladkala vlásky. To naštartovalo ďalšiu vlnu oxytocínu. Babica ukľudňovala manžela, že je úplne v poriadku to, že je hlavička vonku ale pod vodou, že prísun kyslíka má Damián cez pupočník. To ho ukľudnilo. Ja som tieto rozhovory vôbec nevnímala, podvedome som cítila a vedela, že robím všetko správne. Babica mi povedala že nech nasilu netlačím, že mám čas, nech si počkám na ďalšiu kontrakciu. A tak keď došla ďalšia vlna, zatlačila som z celej sily a chytila si Damiánka do vlastných rúk. Cítila som sa úžasne. Neuveriteľne potrebná pre to malé stvorenie, kompetentná, že som to celé zvládla sama, bez zásahov. Damián mal prepletenú pupočnú šnúru okolo ramienka, vymotať mi ho pomohla babica. Keď som zrazu započula jeho plač, tiež ma to veľmi dojalo , a začala som plakať tiež. Prišiel mi veľmi maličký (keďže som bola zvyknutá na staršieho syna). Pozrela som na manžela a on na mňa hľadel takým zamilovaným pohľadom, ako pred troma rokmi pri pôrode staršieho syna. Pri pohľade na tie malé nožičky som povedala „aký je maličký“ a na to manžel odpovedal, „obrovský je láska“. Môj pôrod trval 2,5h. Všetko bolo ako malo byť. Starú Ľubovňu by sme asi nestihli, čiže aj to potvrdilo to, že naše rozhodnutie bolo správne. Po asi 20 minútach som začala cítiť kontrakcie. Už nie také silné ako predtým ale dostačujúce, aby som dokázala porodiť placentu. Po porodení placenty, sme ju premiestnili do misky, Manžel si vzal do spálne spolu s miskou Damiána. Mne pomohla babica postaviť sa a mohla som sa v kľude sama osprchovať. Samostatne som prešla do spálne kde už sa pri slabučkom svetle bondingovali manžel s Damiánkom. Dami už aj hľadal cicušu na manželovom tele, tak som si ho vzala, položila na seba a nechala ho aby sám našiel to čo hľadal. Hodinu po narodení už krásne papal mliečko, odpočíval, spinkal. Ako anjelik. V posteli medzi mnou a manželom. Asi po tej hodine prišla za nami do spálne babica, či môžeme prestrihnúť pupočník, ktorý už bol úplne biely a studený. Po chvíli opäť došla za mnou babica s láskavou otázkou, či ma môže skontrolovať, či je všetko v poriadku s hrádzou a pôrodnými cestami. Všetko bolo ok a mohli sme sa ďalej s Damiánkom túliť. Ráno, sme odvážili a odmerali Damiána. Jeho pôrodná váha bola cca 4200g a dĺžka 53cm. Ráno sme si dali spolu s manželom, babicou spoločné raňajky, porozprávali sa, nasmiali sa a v láske sa rozlúčili. Na ďalšý deň, nás prišla ešte pozrieť ako sa nám darí, či sme v poriadku. V to ráno sme mali videohovor so svokrovcami a synom, kde sme mu ukázali malé prekvapenie, ktoré ho doma čaká. Poobede prišli, a on sa s ním už privítal ako veľký brat. Pôrod doma, bol mojím veľkým snom a som rada, že mi to môj zdravotný stav, no najmä úžasný, chápavý a láskavý manžel umožnil.

Za normálnych okolností by podklady pre zapísanie dieťaťa do matriky mohla poskytnúť pôrodná asistentka, ktorá sa pôrodu zúčastnila. Keďže je však účasť pôrodnej asistentky za súčasného stavu nelegálna, rodičia dieťaťa s vypísaním týchto dokumentov pôrodnou asistentkou nemôžu rátať. Zostáva otázne ako majú rodičia postupovať a kto je zodpovedný za vystavenie dokladov. Rodičia sú vydaní na milosť-nemilosť jednotlivých matričných úradníkov.

MZ SR už viackrát naznačilo, že v prípade poškodenia dieťaťa pri pôrode doma, by niesla právnu zodpovednosť matka. Z ďaľšieho vystupovania a aktivít ministerstva sa iba môžeme domnievať, že motivácia kriminalizovať doma rodiace ženy, je silná. Na otázku “Čo by sa stalo ak..” však nevieme dať jednoznačnú odpoveď. Na základe súdnych sporov v susedných krajinách, ktoré domáce pôrody kriminalizujú (ČR, Maďarsko) môžeme predpokladať, že aj na Slovensku by bolo úmrtie dieťaťa pri domácom pôrode riešené súdnou cestou.

Ženy sa už viackrát obrátili na naše združenie, ako na poslednú šancu, kde by mohli získať tento kontakt. Naše združenie však vzhľadom na súčasnú situáciu, kedy je pôrod doma mimo systému zdravotnej starostlivosti, takéto kontakty ženám neposkytuje. Ak aj žena pôrodnú asistentku zoženie, nie je ešte isté, že sa tá skutočne dostaví k pôrodu. Žiaľ, skúsenosti niektorých žien hovoria aj o využívaní právneho vákua zo strany pôrodnej asistentky, ktorá neváha vziať za pôrod zálohu, ale k samotnému pôrodu už nepríde alebo zámerne príde až v čase, kedy je už dieťa na svete.

Pre pôrodnú asistentku predstavuje súčasná situácia tiež znevýhodnenie - nemá zaručené, že žena jej nezatají dôležité informácie súvisiace s tehotenstvom a pôrodom. Pracuje v neustálom strese, nemôže sa spoľahnúť na spoluprácu s nemocnicou a lekármi v prípade, že bude potrebný presun do nemocnice. Preto niektoré pôrodné asistentky ženu pred vstupom do nemocnice zo strachu pred právnymi postihmi „opúšťajú“. Nepodajú tak zdravotníckemu personálu správu o priebehu pôrodu a o dôvode presunu do nemocnice.

Na Slovensku je takáto starostlivosť značne limitovaná dostupnosťou služieb samostatnej pôrodnej asistentky v mieste bydliska ženy. V prvých dňoch po domácom alebo ambulantnom pôrode zabezpečuje zdravotnú starostlivosť o šestonedieľku a novorodenca v domácom prostredí pôrodná asistentka. Okrem iného sleduje zavinovanie maternice, krvácanie matky, sleduje známky infekcie u dieťaťa, pomáha predchádzať problémom s dojčením a pod.

V okruhu rodiny a známych sa mnohokrát tiež stretne skôr so škodoradosťou alebo výčitkou než s podporou. Ženy, ktoré nerešpektujúcu starostlivosť zažili v domácom prostredí sú tak nielen traumatizované, ale nedokážu o týchto zážitkoch rozprávať ani na verejnosti. Ich pocity sú neraz potláčané aj v skupinách žien, ktoré domáce pôrody vnímajú pozitívne - rozoberanie správania pôrodnej asistentky na verejnosti je vnímané ako potenciálne škodlivé pre DP na Slovnensku. Zranené ženy sa tak ocitajú v neutešenej situácii, v ktorej sa cítia nielen bezmocné, ale aj umlčiavané. Ich prípadná verejná sťažnosť je vnímaná ako nevďačnosť a očierňovanie obetavej pôrodnej asistentky. Vyčíta sa im, že ich počínanie môže sťažiť dostupnosť pôrodnej asistentky k pôrodu doma pre iné ženy, ak by bola identita pôrodnej asistentky odkrytá.

V šedej zóne, kde domáce pôrody nie sú upravené, ale predsa sa dejú, si aktéri určujú vlastné pravidlá. To, či pôrodná asistentka vykonáva prácu zodpovedne, nie je možné nijako kontrolovať. V prípade pochybenia je nemožné zjednať nápravu prostredníctvom odbornej organizácie a náprava prostredníctvom zákona môže byť tiež problematická.

V krajinách, kde sú DP legislatívne upravené, majú na tieto presuny vypracované štandardné postupy. Skúsenosti Dr. Paula Burchera z Eugenu v Oregone (USA) môžu poslúžiť na ilustráciu toho, ako je táto spolupráca dôležitá. V USA je situácia v niečom podobná tej našej. DP tam nie sú vo všetkých štátoch regulované. Nepriateľské nálady v spoločnosti voči domácim pôrodom spôsobujú, že presuny do nemocnice sa v mnohých prípadoch dejú neskoro, buď zo strachu pred právnym postihom alebo pred obviňovaním matky. Keď v nemocnici, kde pracuje aj Dr. Burcher, začali spolupracovať s pôrodnými asistentkami pri presunoch do nemocnice, nárazovo im stúpol počet transferov. Nestalo sa tak kvôli tomu, že by odrazu viac žien rodilo doma. Ženy rodili doma aj pred týmto opatrením. Ich obavy im však bránili vyhľadať pomoc aj vtedy, kedy to bolo vhodné. Na základe týchto skúseností dospel Dr. „Som presvedčený, že podporovať rodičku pri každej jej pôrodnej voľbe je prejavom našej odbornej zodpovednosti. Aby bola každá voľba taká bezpečná, ako je to len možné. V Holandsku sa ukázalo, že pri pôrodoch doma je možné dosiahnuť rovnakú bezpečnosť ako v nemocnici.

Legislatívna úprava spravidla stanovuje nutnú kvalifikáciu pôrodnej asistentky, vykonávajúcu samostatnú prax. Ďalej je upravované prístrojové a iné vybavenie, podmienky, za ktorých sa zúčastňuje domáceho pôrodu. Väčšina štátov určuje, aké pôrody sú, z pohľadu rizikovosti, v domácom prostredí odporúčané. Vypracúvajú sa štandardy a odborné postupy pre prípady presunu do nemocnice. Týmito opatreniami sa predchádza podmienkam, v ktorých by povolanie pôrodnej asistentky mohla nekontrolovane vykonávať osoba s nedostatočnou kvalifikáciou, skúsenosťami, vybavením, prípadne by svojvoľne rozhodovala o postupoch. Aké škody môže spôsobiť absencia právnej úpravy, môžeme vidieť opäť na príklade Spojených štátov amerických. Dejú sa prípady, kedy sú domáce pôrody rizikovo medikované, prácu pôrodnej asistentky vykonávajú pôrodné asistentky bez dostatočnej praxe a kvalifikácie (až 65 % zo všetkých plánovaných domácich pôrodov). Tiež pomerne vysoké percento žien (30 %) spadá do skupiny rizikových rodičiek. Podľa výsledkov štúdií uskutočnených na území USA je riziko úmrtia dieťaťa zvýšené oproti pôrodu v nemocnici. Je preto cynické, že práve týmito štúdiami argumentujú odporcovia domácich pôrodov a zdôvodňujú tak, prečo nie je legislatívna úprava domácich pôrodov žiaduca. V skutočnosti tieto štúdie ilustrujú, aká je kriminalizácia a ignorácia dopytu po domácich pôrodoch škodlivá. Regulácia alebo precedens chráni činosť niektorých alebo všetkých pôrodných asistentiek pred právnymi postihmi. Štandardy požadované štátom na získanie licencie sú však nastavené tak nereálne, že väčšina pôrodných asistentiek nevykonáva svoju činnosť pod touto ochranou. Regulácia ochraňuje činnosť niektorých pôrodných asistentiek, ak získajú od štátu povolenie. Pôrodné asistentky môžu po získaní licencie od štátu slobodne vykonávať svoju činnosť a služby môžu poskytovať ktorejkoľvek žene, ktorá o ne prejaví záujem.

Štáty, v ktorých nie je legislatíva ani predchádzajúci precedens. Štáty, v ktorých sú na základe legislatívy alebo precedensu domáce pôrody ilegálne. Ženám, ktoré si zvolia domáci pôrod a ich pôrodným asistentkám, hrozia sankcie. Na základe regulácie alebo precedensu je chránená činnosť pôrodných asistentiek a všetkých žien, ktoré si zvolia pôrod doma. K tomu, aby systém podporoval zdravie žien a detí pri domácich pôrodoch je potrebná súhra všetkých troch spomenutých zložiek. Ak nefunguje čo aj len jedna z nich, dostávame sa do situácie, kedy sa bezpečnosť domácich pôrodov znižuje. V súčasnosti máme takýto stav aj na Slovensku a zo správania MZ SR je zrejmé, že nemá záujem o iniciovanie zmien. Skôr naopak, zaznamenali sme viackrát priame zastrašovanie v médiach (“ak sa žena rozhodne rodiť doma, nesie právne následky za ‘výsledok’ pôrodu” a pod.).

Časť žien rodiacich doma robí túto voľbu zo strachu pred pôrodom v nemocnici. Mnohé z nich zažívajú pocit, že v skutočnosti nemajú na výber možnosť, ktorá by im vyhovovala. Pôrod doma vnímajú ako menší risk. Zo strachu pred nerešpektujúcim zaobchádzaním v pôrodnici, pred výsmechom a ponižovaním, môžu privolanie pomoci odďaľovať aj v prípadoch, kedy je potrebná.

Pretože je pôrod prirodzený proces, je možné ho zvládnuť aj doma. Domáci pôrod, ktorý je naplánovaný a prebieha bez komplikácií, môže byť pre matku a dieťa rovnako bezpečný ako pôrod v nemocnici. Je však dôležité mať na pamäti, že každý pôrod je individuálny a môže priniesť nečakané situácie. Preto je nevyhnutné, aby bol domáci pôrod vedený skúsenou a kvalifikovanou pôrodnou asistentkou, ktorá je pripravená zvládnuť prípadné komplikácie a v prípade potreby zabezpečiť rýchly presun do nemocnice.

tags: #domaci #porod #informacie