Dvojročné dieťa, ktoré sa hnevá, hryzie či rozhadzuje hračky, vyžaduje od rodičov špecifický prístup. Je dôležité pochopiť, že takéto správanie je v tomto veku často prejavom frustrácie, únavy alebo neschopnosti adekvátne vyjadriť svoje emócie. V takýchto chvíľach je kľúčové zachovať pokoj a nepodľahnúť vlastnému hnevu alebo frustrácii.
Prečo sa dvojročné deti hnevajú?
Deti v tomto veku prežívajú denne kokteil rôznych pocitov - dobrých i zlých. Občas ale nemajú slová na to, ako vyjadriť, čo cítia. Namiesto toho, aby nazvali veci pravým menom vo chvíľach, keď sa im niečo nepáči, sú unavené, chcú viac pozornosti alebo majú niečoho práve dosť, použijú päste alebo iné formy fyzickej agresie. Snažia sa tak dať najavo, čo chcú alebo potrebujú. Okolo troch rokov je agresívne správanie u detí obzvlášť bežné. Žijú v akomsi svete fyzickej komunikácie, kde často chýbajú slová.
Niektoré deti môžu prejavovať neochotu alebo ťažkosti pri hre s inými deťmi. Je dôležité zistiť, prečo sa vaše dieťa zdráha hrať s ostatnými deťmi. Môže ísť o nedostatok sociálnych zručností, keďže mladšie deti sa ešte učia, ako komunikovať a hrať sa s rovesníkmi. Ďalšou príčinou môže byť strach z konfliktu, ak malo dieťa v minulosti negatívnu skúsenosť s inými deťmi.
Ako reagovať na hnev dieťaťa?
Najnovšie z témy psychologickej poradne naznačujú, že v prípade, keď sa dvojročné dieťa hnevá, hryzie či rozhadzuje hračky, netreba ho objímať nasilu ani mu priveľa vysvetľovať. Namiesto toho je dôležité zostať pokojný a napriek tomu rázny.
Klinická psychologička Laura Markham hovorí, že detská agresia pochádza zo strachu. Hoci sa zdá, že sa dieťa nemá čoho v daný moment báť, dieťa nám ukazuje jeho strach. Ak odpovieme agresiou, tento strach len vystupňujeme. Preto je dôležité, aby sme sa naučili, ako v danej situácii reagovať a nechať hnev odísť. Aby sme sa aj my sami naučili vybrať si vždy lásku a láskavo, hoci rázne, aj reagovali.
Postup, ako reagovať na fyzickú agresiu dieťaťa:
- Krok 1: Natiahnite ruku ako bariéru
Dieťa musí pochopiť, že úder nie je prijateľný voči žiadnemu dieťaťu, ale ani voči vám. - Krok 2: Pomenujte, čo vidíte
Pomenujte, čo práve vidíte. Dajte dieťaťu pri tom slovne jasne najavo, že vás to bolí a dôrazne ho upozornite, že ľudí nebijeme za žiadnych okolností. „Peťko, vidím, že si nahnevaný, no neviem, prečo ma udieraš. Bolí ma to a nepáči sa mi to.“ - Krok 3: Poskytnite dieťaťu možnosť na uvoľnenie nahromadenej zlosti
Dajte dieťaťu napríklad vankúš a povedzte mu, že pokiaľ si chce vybiť svoju zlosť, nech udrie do neho a nie do vás alebo súrodenca či iných detí naokolo. Prípadne nech poriadne dupe. Keď poskytnete dieťaťu alternatívu, vytvoríte tak bezpečie pre vás i deti naokolo. Samozrejme, dieťa by si nemalo na podobné alternatívy zvykať. Malo by sa postupne hnev naučiť regulovať konštruktívnym spôsobom. - Krok 4: Pomenujte silné stránky
Oceňte dieťa za niečo, čo robí dobre. Samozrejme, najprv mu vysvetlite, prečo sa nezachovalo pekne a prečo sa takéto správanie nemôže opakovať. No hneď potom ho skúste za niečo oceniť. Ak dieťa rozhnevalo, že sa mu zrútila veža, ktorú stavalo, spomeňte mu napríklad, ako rýchlo ju dokázalo postaviť. - Krok 5: Budujte u detí empatiu
Empatia je laicky povedané schopnosť vidieť, cítiť a počuť to isté, čo vidí, cíti a počuje druhá osoba. Znamená to chápať pocity druhého. Keď dieťa bije iné dieťa alebo vás, povedzte mu, prečo to nie je správne. Veďte ho k tomu, aby sa zamyslelo nad tým, ako sa asi človek oproti nemu cíti a čo prežíva. „Páčilo by sa ti, ak by ťa Janko vždy uhryzol do ruky, keď si zoberieš jeho hračku?“ Empatia je vlastnosť, ktorú dieťa bohato využije aj v dospelosti. No čím skôr sa uňho začne budovať, tým lepšie. Pri deťoch so sklonmi k agresivite je práca na empatii ešte dôležitejšia. - Krok 6: Počúvajte ich
Bitie či hryzenie druhých môže byť spôsob, akým dieťa dáva najavo svoju moc, ale aj bezmocnosť. Zároveň netreba zabúdať, že je to istá forma komunikácie, ktorou interaguje so svetom. Venujte preto svojmu dieťaťu priestor a čas. Každé dieťa komunikuje iným spôsobom. Je ale naozaj potrebné, aby ste deti viedli k správnemu pomenovávaniu a riešeniu problémov. Fyzická agresia nikdy nikomu nepomohla a nevyriešila žiaden problém či konflikt.
Podpora sociálnych zručností a samostatnej hry
Ako rodič môžete dieťaťu pomôcť prekonať výzvy spojené s interakciou s inými deťmi a jemne ho motivovať k tomu, aby sa viac zapájalo do hry s ostatnými.
Ako na to:
- Podpora pri rozvíjaní sociálnych zručností: Jemne podporujte dieťa pri rozvíjaní základných sociálnych zručností. Môžete začať tým, že mu ukážete, ako sa zapojiť do hry s ostatnými.
- Nácvik pozdravov: Pomôžte dieťaťu nacvičiť si jednoduché pozdravy alebo otázky, ktoré môže použiť na začatie konverzácie.
- Riešenie konfliktov: Naučte dieťa, ako zvládať malé konflikty a nezhody.
- Hra s jedným kamarátom: Ak sa dieťa necíti komfortne v skupine, začnite tým, že ho zapojíte do hier s jedným kamarátom.
- Pozvanie známych: Môžete pozvať rodinných známych alebo deti, s ktorými sa už predtým stretlo v bezpečnom domácom prostredí.
- Trpezlivosť: Je dôležité byť trpezlivý a nenaliehať príliš. Ak na dieťa vyvíjate tlak, môže sa cítiť znepokojene a ešte viac sa stiahnuť. Každé dieťa je jedinečné a vyvíja sa svojím tempom.
Samostatná hra je dôležitou súčasťou detského vývoja, pretože podporuje kreativitu, nezávislosť a schopnosť riešiť problémy. Ak je pre dieťa ťažké začať sa hrať samo, začnite s krátkymi úsekmi. Môžete začať s piatimi minútami a postupne zvyšovať čas podľa toho, ako sa dieťa cíti pohodlnejšie.
Dieťa sa bude ľahšie hrať samo, ak sa cíti v prostredí bezpečne a pohodlne. Zabezpečte, aby malo prístup k rôznym hračkám, ktoré stimulujú jeho zvedavosť a kreativitu. Zistite, čo vaše dieťa zaujíma a ponúknite mu aktivity, ktoré ho budú baviť. Ak napríklad miluje kreslenie, pripravte mu kreatívny kútik s farbičkami a papierom.
Ak sa dieťa nevie hrať samo, začnite tým, že sa budete hrať spolu s ním. Ukážte mu, ako sa môže zabaviť hračkou alebo činnosťou. Ak dieťa začne prejavovať záujem o samostatnú hru, povzbudzujte ho a pochváľte. Nechajte dieťa, aby si samo vybralo, s čím sa chce hrať. Poskytnite im niekoľko možností a nechajte ich rozhodnúť, čo ich v danom momente najviac zaujíma.
Hračky a hry podľa veku
Hračky sú prirodzenou súčasťou detstva a dokonca môžu podporiť správny vývoj dieťaťa. Sprostredkúvajú im spojenie medzi svetom a ich vnútorným prežívaním. Každý vek má aj v hraní sa iné požiadavky a je na rodičoch, aby ich poznali a podľa toho vyberali svojim drobcom tie správne hračky, ktoré ich posunú vpred.
Od bábätka po prvý rok:
- Pre najmenšie deti do 6 mesiacov sú ideálne hračky: hrazdička v kontrastných farbách (biela, čierna, červená), čierno-biele kartičky, hračky, ktoré sa ľahko uchopujú (hrkálka, hryzadlá, šušťavé hračky).
- Pre polročné detičky sú vhodné rôzne knižky, activity kocky, tabule či senzorické loptičky.
Od roka až po škôlku:
- Deti, ktoré už oslávili prvý rok, sa začnú zaujímať o kreslenie, spoznávanie farieb či lepenie nálepiek. Na rad prídu zložitejšie hračky, bábiky, autíčka či zvieratká.
- Pri hračkách je to už o preferencii dieťaťa.
- Dieťa sa učí najprv sa hrať s rodičmi, postupne sa vedieť zahrať aj samé a napokon aj s inými deťmi. Všetko ale potrebuje čas.
- Prvé roky sa deti nehrajú spolu, ale sa hrajú súbežne vedľa seba.
- Prvé náznaky symbolickej hry sú okolo 2 rokov - dieťa sa hrá, že spí, že varí, že šoféruje, pričom si rozvíja fantáziu. Okolo 2,5 roka sa deti začínajú hrať spolu, dokážu si rozdeliť úlohy a spolupracovať.
Hra škôlkarov (3-6 rokov):
- Po dovŕšení 3 rokov sa z malého dieťaťa stane veľký škôlkar. V škôlke spoznáva nové deti a hrá sa zložitejšie hry.
- 4 až 5 ročné deti vnímajú svojich spolužiakov ako kamarátov, majú väčšiu trpezlivosť, hrajú sa v skupinkách, vytvárajú si samostatné hry, hrajú sa na povolania, vedia sa dohodnúť a požičať si hračky, rozdelia si pri hre úlohy.
- 6-roční predškoláci si už plne uvedomujú vzťahy v kolektíve, často uprednostňujú hru s kamarátmi pred hrou osamote. Vznikajú prvé trvalejšie kamarátstva, dokonca aj prvé lásky. Stavajú spolu zložité stavby, hrajú sa s legom, rozvíjajú si hru sami.
V školských laviciach pomaly hranie upadá a nastupuje učenie a iné povinnosti. Deti si v škole už budujú pevnejšia priateľstvá, ktoré môžu pretrvávať až do dospelosti.