Symbol kozmickej matky, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou psyché, sa dá nájsť vo všetkých tradíciách. V dobe Hľadania svätého grálu, románskych kostolov, komentárov k Piesni piesní či kurtoáznej lásky alegorizujúcej „Dámu“ sa s týmto symbolom pracovalo s mimoriadnym zápalom, keďže 12. storočie predstavuje na Západe ruptúru s minulosťou a chápe sa ako uzlový bod v stredovekých dejinách, lebo ním sa začínajú nové časy. Pôrod bol síce zdĺhavý, no napokon priniesol ovocie. Obohatený o majstrovské diela antickej civilizácie získal západný latinský duch nové povedomie o Kozme. Preto keď hovoríme o „renesancii 12. storočia“, nemal by sa tento výraz týkať iba kultúrneho humanizmu, ale aj „humanizmu toho nadčasového“, čo presahuje hranice nášho poznania.
Bol to okamih, v ktorom akoby človek dospel tým, že dosiahol nový rozmer v systéme duchovných hodnôt. Tento rozvoj sa odohráva vždy vertikálne, smeruje od viditeľného k neviditeľnému. Je to druh vzostupu, ktorý dvíha celú prírodu až k Bohu a obnovuje tak jej pôvodné smerovanie. V skutočnosti je však tento vzostupný plán dvojaký, lebo na to, aby mohla príroda začať stúpať nahor, bude musieť najprv Boh zostúpiť dolu. Ľudský jazyk nie je schopný vyjadriť ani také hľadanie, ani také stretnutie. Sú to až symboly, ktoré dokážu zasvätiť ducha do posvätného univerza, ktoré je síce stvorené pre človeka, no v ktorom sa on sám cíti skôr ako cudzinec než domáci. Odtiaľ pochádza symbolická mentalita, ktorá sa presadila v 12. storočí, to neustále vyhľadávanie premostení, metamorfóz či transfigurácií.
„Včely neviditeľného“, mohli by sme povedať spolu s Rilkem, čiže ľudia si budujú v kameni, na pergamenoch, farbami, tvarmi a číslami svoje zlaté úle a pokúšajú sa dešifrovať význam symbolov ako vstupnú bránu, ako miesto nahliadnutia a porozumenia, ktoré by ich mohli otvoriť božskému. Ľudia 12. storočia pravdaže nie sú prvými tvorcami tohto spôsobu symbolického myslenia, v tomto ohľade majú početných predchodcov. No rola a použitie „symbolu“ a „znaku“, nech už majú platónsky pôvod u Dionýza Areopagitu či u Augustína, alebo pochádzajú od cirkevných otcov, ktorí boli tiež dedičmi antiky, ostávajú ich vlastnou akvizíciou. Táto neobyčajná potreba neustále odkazovať na transcendentno spočíva v ich mentalite, vyjadruje neprestajnú hru ich myslenia a ich túžob. Vždy tu teda dochádza k prekročeniu na vyššiu úroveň, pričom sa nám ako najlepšie príklady ukážu Hľadanie svätého grálu a úvahy svätého Bernarda z Clairvaux.
V Hľadaní svätého grálu sa napríklad hovorí o pozemskom zraku ako neschopnom vnímať duchovné veci. Na najvyššej úrovni si však bude symbol kozmickej matky žiadať len čisté myslenie. Svätý Bernard jasne povedal, že božské zjavenia sa mu ukázali v snoch a videniach. Autori 12. storočia verní tradícii, ktorú predstavovali cirkevní otcovia, uvažovali o úlohe a mieste Kristovej matky z dvojitej perspektívy: kristologickej a ekleziologickej. V prvom prípade účasť Panny Márie na univerzálnej spáse nijako neumenšovala jedinečnú rolu Krista na vykúpení. On ostáva jediným Vykupiteľom a až skrze neho je Panna Mária nazývaná Spoluvykupiteľkou. V druhom prípade predstavuje Panna Mária už u Paschasia Radberta z 9. storočia synagógu, Sion, patriarchov a prorokov: je dcérou Cirkvi a stojí nad Cirkvou. Ako sprostredkovateľku medzi Kristom a Cirkvou ju prirovnávajú ku krku, ktorý spája hlavu s telom. Panna Mária je tak Kristovou matkou, ako aj matkou Cirkvi, a preto čokoľvek, čo sa povedalo o nej, bolo možné použiť aj na Cirkev. A zas Cirkev, tak ako Panna Mária, sa chápala ako sprostredkovateľka medzi Kristom a ľuďmi. Analógia medzi Evou, Máriou a Cirkvou, naznačená už sv. Irenejom z Lyonu a citovaná cirkevnými otcami, bola častým námetom stredovekého myslenia.
Symbolika Matky v umení a ikonografii
Motív matky s dieťaťom je jedným z najrozšírenejších a najvýznamnejších symbolov v dejinách ľudstva. Prekračuje kultúrne, náboženské a geografické hranice a nachádza sa v rôznych formách umenia, náboženstva a každodenného života. Ikonografia Matky Božieho Milosrdenstva je rozsiahla a rôznorodá, pričom jej podoby sa líšia v závislosti od obdobia, regiónu a miesta uctievania. Na Západe bol od 13. storočia populárny obraz Mater Misericordiae, zobrazujúci Máriu s ochranným plášťom, pod ktorým sa skrývali predstavitelia cirkevnej hierarchie, rôznych miest, reholí a iných komunít. Na Východe bola myšlienka Mater Misericordiae známa ako Pokrov alebo Pokrova, zobrazujúca Máriu so šatkou alebo ochranným plášťom, ktorým chránila tých, čo sa utiekali pod jej ochranu.
Otec Sergej Bulgakov, významný pravoslávny teológ, opisuje dve stretnutia s Raffaelovou Madonnou v Sixtínskej kaplnke. Podľa Bulgakova, pravoslávna ikona zavrhuje naturalizmus a prežaruje poznanie nadprirodzeného stavu sveta. Tomáš Špidlík, český kardinál, uznáva, že Raffaelova Madonna del Granduca predstavuje krásnu ženu a čarovné dieťa, ale uprednostňuje asketický symbolizmus ikonopisectva.
Obrazy Matky Božej sú v katakombách rovnako zastúpené ako obrazy Spasiteľa. Najstarší zachovaný obraz sa datuje do 2. storočia. Zatiaľ čo Kristus je často zobrazovaný symbolicky, Božia Matka je vždy zobrazovaná priamo a bezprostredne. Je vyobrazená v scéne Klaňania kráľov v Priscilliných katakombách a v Narodení Krista v katakombách sv. Sebastiána. V rímskych katakombách bolo objavených najmenej dvanásť vyobrazení Klaňania kráľov, kde Božia Matka vždy sedí, drží Dieťatko na kolenách a spoločne s ním prijíma klaňania, čo zvýrazňuje jej dôstojnosť.
Z pôvodných vyobrazení Božej Matky vychádzajú tri základné vyobrazenia Panny, ktoré nazývame: Hodegetria (Sprevádzačka, „Tá, ktorá ukazuje cestu“), Eleussa (Nežná, „Prejavujúca súcit“) a Oranta (Orodovníčka). Ikona typu Eleussa z prelomu 16. a 17. storočia sa spája s obdobím tatársko-mongolských nájazdov a jednotou ruských kniežat.
Obraz Bolestnej Matky bol v úcte kresťanských matiek vždy obľúbený. Bolesť je neoddeliteľnou súčasťou života matky, života plného predtúch a jasnozrivosti, ťaživého vedomia, že musí niesť váhu osudu detí. Matka láskyplne objíma krehké telo Ježiša k svojej hrudi, chráni a zakrýva svoje dieťa. Nezmerateľný smútok v široko otvorených očiach vyjadruje túžbu ochrániť mládenca od nebezpečenstva a predĺžiť čas jeho bezstarostného detstva.
Hlbšie symbolické vrstvy
Podľa starobylých mýtov prebehlo stvorenie sveta z centra, ktoré možno chápať ako posvätný priestor. Bernard z Clairvaux vychádzajúc zo sv. Anzelma hovorí, že je to práve Panna Mária, ktorá sa nazýva stredom zeme (medio terræ). K nej vzhliadajú obyvatelia troch veľkých kozmických dimenzií: neba, zeme a pekla. Neobracajú k nej zrak teda len tí, ktorí obývajú nebo alebo ktorí sú už v pekle, ale kontemplujú ju aj minulí, prítomní a budúci pozemšťania. Cez ňu hľadajú anjeli radosť, spravodliví milosť, hriešnici odpustenie, ako o tom píše sv. Bernard.
Takto kozmická matka symbolizuje obnovenú zem, tú Zem-Matku, ktorú toľko oslavuje Hildegarda z Bingenu vo svojich videniach, kde využíva archaické mýty a kamene nazýva jej kosťami, pôdu jej telom a rastliny jej vlasmi. Táto zem, ktorá symbolizuje Kristovu matku, už nie je prekliatou zemou, ktorú Boh opustil. Nie je to zem oddelená od Boha, lebo vďaka Panne je s Ním v novom vzťahu. Stále síce existuje priepasť medzi človekom a Bohom a je zaiste dramatická, no zároveň je tu aj možnosť, aby stvorenstvo „nanovo vstúpilo“ do vzťahu s Bohom. Táto idea alexandrijského pôvodu, použitá Órigenom a nanovo obnovená v stredoveku, je tu dôležitá. Ide o proces zrodenia Boha v človeku a človeka v Bohu, v ktorom Panna, Kristova matka, je prototypom, ktorý je z kozmickej perspektívy súčasťou univerzálneho poriadku.
V platónskom mýte sa človek zbožstvuje najmä cez svoje vlastné sily; v kresťanskom myslení sa zbožstvuje vďaka Vteleniu Krista. Preto sa Boh stal človekom, aby sa človek mohol stať Bohom. Človek je vďaka milosti tým, čím je Boh vo svojej prirodzenosti, hovorieval Viliam zo Saint-Thierry (12. storočie), čím iba pripomenul jednu starú patristickú tézu. Kristovo dielo však dosahuje viac než len nápravu pôvodného stavu, lebo inak by bol Kristus rovný Adamovi pred hriechom a Panna Mária by bola iba replikou Evy pred pádom. Ide tu teda o viac: tým, že je Kristus Bohom, tak aj poriadok, ktorý ustanovuje, je celkom novým poriadkom. Mária je tiež novou Evou, Evou nového stvorenia.
Ďalším príkladom sú vrch a strom (symbol plodnosti), ktoré sa takisto chápali ako centrálna os spájajúca nebo so zemou. Richard zo sv. Viktora (v komentári k Piesni piesní) hovorí o Panne Márii práve v súvislosti s vrchom a stromom: „Vrch vzišiel zo stromu, keď sa Boh narodil z človeka.“ Lono Panny sa vysvetľovalo ako centrum obnovy, prirovnávalo sa k arche, bolo to posvätné miesto a nepatrný bod, v ktorom spočíva božské semeno. Tento mystický bod sa nedá kontemplovať zvonku.
Dôvera v prírodu, či skôr v presnosť jej orientácie, alebo v to, čo sa dá nazvať ako desiderium naturale [prirodzená túžba], zvýrazňuje v stvorenstve jeho navigačnú schopnosť smerovať k Bohu, a kozmická matka symbolizuje summum tejto schopnosti. Pred touto explóziou duchovnosti je normálne všimnúť si, že sa tu oslavuje matéria, do ktorej sa vtelil duch, matka symbolizujúca maternicu, v ktorej duch nadobúda formu.
Mária ako symbol a ikona
Pri štúdiu témy kozmickej matky treba opatrne rozlišovať „typ“ od „osoby“. Zatiaľ čo typ patrí do univerzálneho symbolického poriadku, osoba je tu niečím jedinečným. Panna Mária ustanovuje pre kresťanské myslenie novú éru, no nemali by sme si ju zamieňať s inými pannami či matkami pohanských kultov. Niet pochýb o tom, že kresťanské náboženstvo použilo pre svoje ciele mnohé grécko-rímske prvky, nik totiž nemôže poprieť, že sa do mariánskeho kultu dostali aj pohanské infiltrácie. Mimochodom, nejde tu ani tak o infiltrácie, ako skôr o vedomé akvizície, premyslenia a využitia v novom svetle.
Mária je definovaná Slovom, so Slovom a pre Slovo. Predvečné Dieťa má tuniku zelenej farby - symbol duchovnosti. Okolo pása má zlatú stuhu, symbol poslušnosti voči Otcovi a symbol moci, ktorú má od Otca. Vrchný zlatožltý odev má zosunutý k bedrám. Pravou rukou hladí Matkinu tvár a ľavou sa pridŕža jej šatky. Nežne sa k nej pritíska vo svojej bezbrannosti, ale pohľadom upreným ponad ňu, k Otcovi, ju upokojuje v istote Otcovej bezhraničnej lásky a zvrchovanej moci nad svetom.
Každý človek sa môže spoznať v Máriinej tvári, v jej smútku, úzkosti, strachu, v jej neistote a je utešený Bohom, ktorý je tak malý, že sa môže nachádzať v priestoroch, ktoré človek pokladá za tak osobné, že sa bojí, že sa do nich niekto vlúdi a niečo zmení. Znamená to, že tento Boh, ktorý je stále hosťom, dieťaťom, ak ho raz prijmeme, stane sa Paraklétos-om, nositeľom útechy.
Tvár Matky nesmie podobať na nijakú inú ženskú tvár na zemi, lebo si ju nesmieme zmýliť so žiadnou inou tvárou, ale zároveň musí byť univerzálnou tvárou, lebo všetci sme povolaní, aby sme sa stali Božími matkami. V krížovom nimbe sú vpísané grécke písmená omega, omikron, ní. Iniciály mena „Som, ktorý som.“ Nad hlavou sú skratky IC XC, iniciály mena ISOS CHRISTOS.
Toto objatie matky a dieťaťa nemá žiaden sentimentálny obsah. Modlitbou k Panne Márii Jaroslavľskej sa učíme, že i keď sa na nás nepozerá, predsa nás vidí. Vidí nás rovnakými očami, akými vidí Ježiša: nie ako zaujímavú ľudskú bytosť, ktorá si zaslúži jej pozornosť, ale ako človeka povolaného z temnoty hriechu do svetla viery, povolaného, aby sa stal dcérou či synom Božím.
Matka s dieťaťom v rôznych tradíciách
Ikona Matky ustavičnej pomoci patrí k najznámejším obrazom Panny Márie na svete. K nej sa obracajú oči mnohých ľudí a vďaka jej príhovoru zažívajú ustavičnú pomoc. Túto ikonu nájdeme v kostoloch, kaplnkách, domoch, skrátka, na všetkých cestách ľudského života, ktorý je často poznamenaný bolesťou a smútkom. Na ikone vidíme zobrazenú Pannu Máriu s Dieťaťom Ježiš na rukách a archanjelov. Zrak Márie nie je upretý na Ježiša, ale na toho, kto pozerá na obraz. Ako keby sa prihovárala k pozerajúcemu, zároveň svojou pravou rukou ukazuje na svojho Syna. Je to tzv. Hodegetria - „ukazujúca cestu“, „sprievodkyňa na ceste“.
Mária drží Dieťa na ľavej ruke a pravou rukou naňho ukazuje. Udáva smer cesty. Plná nežnosti a lásky voči nám sa pozerá na nás s materinskou starostlivosťou a ukazuje nám najistejšiu cestu k šťastiu - svojho Syna. On je totiž Cesta, Pravda a Život. Napriek tomu, že Mária je najväčšou postavou obrazu, nie je jeho centrom. V geometrickom strede ikony sa stretajú ruky Márie a Ježiša. Malé ruky, ktorými sa Ježiš drží Máriinej pravej ruky, pripomínajú, že podobne ako vtedy, keď bol na zemi, sa zveril úplne do jej rúk, tak aj teraz v nebi vkladá do jej rúk všetky milosti, aby nám ich rozdeľovala. A to je hlavné posolstvo ikony.
Nad stredom čela žiari osemcípa zlatá hviezda, o niečo nižšie, po pravej strane hviezda - kríž. Hviezda symbolizuje panenstvo Márie pred a po narodení Ježiša a zdôrazňuje úlohu Márie ako Hviezdy, ktorá vedie k Ježišovi ako betlehemská hviezda mudrcov z východu. Ikona zdôrazňuje človečenstvo Ježiša a zmysel jeho umučenia. Symbolom jeho človečenstva je jeho bosé chodidlo, ktoré odhaľuje uvoľnený sandál. Tvár malého Ježiša má charakteristické črty mládenca. Je to ten istý Pantokrator, Stvoriteľ neba a zeme, ktorý je často predstavovaný na ikonách ako mládenec s bradou. Ježiš sa pozerá smerom k Otcovi, pretože je Boží Syn. Vlastne od Boha dostal poslanie spasiť svet. Toto poslanie uskutočnil skrze jeho umučenie a smrť.
Anjeli držia v rukách nástroje umučenia - archanjel Gabriel grécky kríž a štyri klince a archanjel Michal nádobku, kopiju a tyč so špongiou. Avšak oni nezvestujú umučenie, tak ako to niekedy vysvetľovali. Ikona zobrazuje konečný triumf Krista nad utrpením a hriechom. Anjeli, ktorí držia nástroje umučenia, ich ukazujú väčšmi ako trofeje víťazstva, vzaté z Kalvárie ráno po zmŕtvychvstaní, než ako nástroje smrti. Preto ich s úctou držia cez závoj. Ježiš sa pritom nepozerá na Máriu, ale na zlaté pozadie obrazu, ktoré symbolizuje zmŕtvychvstanie, nebo.
Ježiš je už oslávený, preto nám anjeli pripomínajú, že Ježiš nás vykúpil, a zmŕtvychvstanie, ktoré ikona sprítomňuje, bolo vyslúžené skrze jeho umučenie a spásnu smrť. Preto je vlastne Ježiš prepásaný červeným pásom, čo je symbol lásky posunutej až k mučeníctvu, a to až po preliatie krvi. Ježišove šaty sa k nám tiež prihovárajú: zelená farba tuniky znamená božstvo a bronzový plášť človečenstvo - Boh, ktorý sa stal človekom. Mária je však oblečená plášťom viery, tmavomodrá farba, a jej srdce je plné lásky, preto tunika je červenej farby.
Matka a dieťa v kontexte slovenskej histórie a viery
Vladimírska Bohorodička, svätá ochrankyňa Ruska (12. storočie). V Novom zákone sa tento titul nevyskytuje. V cirkvi sa začína používať od 3. storočia. Už sv. Gregor Naziánsky († 390) v ňom vidí skúšobný kameň kresťanskej viery: „Kto neprijme svätú Máriu za Božiu rodičku, je odlúčený od Boha”. V roku 428 proti pojmu Bohorodička (po grécky Θεοτόκος - Theotokos) vystúpil Nestorius, patriarcha Konštantínopola. Nešlo pritom vlastne o Máriu, ale o Krista. Nestórius a jeho stúpenci tvrdili, že Máriu nemožno nazývať Božou Matkou, lebo je len matkou ľudskej prirodzenosti Ježiša, čiže nie je Bohorodička (Theotokos), ale Kristorodička (Χριστοτόκος - Christotokos). Boh nemôže byť zrodený.
Nestóriovo učenie viedlo k tvrdeniu, že Ježiš mal dve úplne odlišné prirodzenosti: božskú a ľudskú, ktoré zostávali vedľa seba a zachovávali si svoje vlastnosti. Sv. Cyril Alexandrijský, patriarcha Alexandrie, protestoval proti takémuto chápaniu Ježiša, lebo popieralo jednotu Boha a človeka v osobe Krista. Učil, že Mária neporodila takého istého človeka ako iní ľudia, ale Syna Božieho, ktorý sa stal človekom: „Máme ju nazývať Bohorodičkou? Nepochybne, lebo počala a porodila Boha-Slovo, ktoré sa stalo človekom. Tento titul uznávali všetci pravoverní Otcovia Východu i Západu.“ Na 3. všeobecnom koncile v Efeze v roku 431 sa mali zaoberať týmto sporom. Koncil sa začal predčasne. Za neprítomnosti konštantínopolského patriarchu Nestória, jeho stúpencov a ďalších 43 antiochijských biskupov spolu s patriarchom Jánom, bol Nestórius odsúdený a koncil dal za pravdu sv. Cyrilovi a vyhlásil, že v Kristovi sa „uskutočnilo zjednotenie dvoch podstát (…). Pre toto zjednotenie bez omylu veríme, že svätá Panna je matkou Boha“, čo prinieslo prvé veľké rozdelenie cirkvi.
Katolícka cirkev oficiálne k otázke Máriinho pobytu v Chráme nezaujíma stanovisko a Ambrosius Milánsky zastával názor, že Mária žila v dome svojich rodičov. Prvá kapitola Lukášovho evanjelia (verše 26 - 38) popisuje ako anjel Gabriel zvestoval Márii narodenie Ježiša Krista a ich následný krátky dialóg. Dialóg začína pozdravom anjela („Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“), po ktorom sa Mária zľakla. Anjel ju povzbudil, aby sa nebála, a oznámil jej, že počne a porodí „Syna Najvyššieho“, ktorému má dať meno Ježiš, a ktorý „bude naveky kraľovať“. Mária sa následne pýta, ako môže počať, keď „muža nepozná“.
Mnohí cirkevní otcovia vrátane Hieronyma, Cyrila Alexandrijského, Efréma Sýrskeho a Augustína uznávali, že Máriin súhlas bol ku Kristovmu počatiu, a teda aj k spáse ľudstva nutný, čo bola podľa Tomáša Akvinského Božia vôľa. Túto biblickú udalosť si veľká časť kresťanských cirkví pripomína 25. marca. Prvé zmienky tohto sviatku v daný deň pochádzajú zo 7. storočia.
Evanjelium podľa Lukáša po zvestovaní Ježišovho narodenia popisuje Máriinu cestu za Alžbetou, o ktorej jej anjel oznámil, že je tehotná. Miesto Alžbetinho pobytu identifikovali rôzni autori rôzne, ponúka sa napr. Keď Mária vošla do Alžbetinho domu, podľa evanjelia „dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý“, na čo Alžbeta Máriu pozdravila anjelovými slovami pri zvestovaní. Alžbeta ďalej Mária označuje Máriu ako „matku svojho Pána“, v čom nachádzajú istú oporu podporovatelia dogmy o Márii ako Bohorodičke.
Práve v tom čase vydal rímsky cisár Augustus príkaz vykonať súpis ľudí na celom svete, čím myslel svet ovládaný Rímom. Každý sa musel dať zapísať v meste, odkiaľ pochádzal jeho rod. Preto aj Jozef s tehotnou Máriou odišli dať sa zapísať do mesta Betlehem. V hostinci nenašli ubytovanie, pretože mesto bolo preplnené a tak boli nútení uchýliť sa do maštale. Tam aj Mária porodila svojho syna Ježiša. Onedlho po jeho narodení musela spolu s ním a Jozefom utiecť do Egypta, pretože Jozefovi vo sne anjel oznámil, že kráľ Herodes Veľký sa bude usilovať Ježiša usmrtiť.
Mária sa v evanjeliách sporadicky objavuje pri Ježišovi aj pri jeho verejnej činnosti. Ona iniciovala prvý zázrak, ktorý Ježiš urobil na svadbe v meste Kána, keď premenil vodu na víno (Ján 2, 1 - 11). Spolu s ostatnými učeníkmi plakala pod krížom, na ktorom bol ukrižovaný jej syn Ježiš. (Ján 19, 25 - 27). Ale takisto je možné negatívne voči nej interpretovať Ježišove slová „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“, keď sa ho spolu s príbuznými pokúšali vyrušiť pri kázaní (Matúš 12, 48 a Marek 3, 33)
Posledná zmienka o Márii v biblii pochádza z opisu očakávania prisľúbeného Ducha Svätého uprostred apoštolov, Ježišových učeníkov a Jeho bratov, keď sa spoločne modlili po Ježišovom nanebovstúpení (Sk 1,14). Výnimočnosť Panny Márie bola teológmi, pápežmi a svätými zdôrazňovaná už od čias raného kresťanstva.
Akcia ZET: Citácia v umení
Krétska Škola. Ikona Matky ustavičnej pomoci patrí do takzvanej „Krétskej školy“. Ide o obraz napísaný na drevenej tabuli s rozmermi 51,8 cm na výšku a 41,8 cm na šírku. Na obraze je vykreslená scéna, v ktorej sú prítomné štyri postavy a okolo nich, ako je zvykom, sú akrosti...
Všemohúci večný Bože, ktorý si nás prostredníctvom svätého Cyrila a Metoda priviedol k jednote kresťanskej viery, daj, aby sme počúvaním tvojho slova a živou vierou činnou v láske boli pripojení do spoločenstva tých, ktorých jubileum sa na Slovensku chystáme osláviť. Skrze Krista, nášho Pána. Aj v novom roku 2012 pokračujeme v príprave na jubileum príchodu svätých solúnskych bratov Cyrila a Metoda na naše územie. Oni sami nasledovali Krista vo všetkom, tak učili aj našich predkov, viedla ich výnimočná odovzdanosť a láska ku Kristovi.
Matka s Dieťaťom Ako Tetovanie. Obraz matky s dieťaťom sa objavuje aj v modernom umení tetovania. Tetovanie je dnes mimoriadne populárne a stáva sa bežnou formou sebavyjadrenia. Motívy tetovaní sú rôzne, a často sa viažu k osobám, ktoré sú pre tínedžerov dôležité, alebo vyjadrujú životnú filozofiu.
Nezvyčajne vzácna a hodna obdivu i slávnej pamiatky je však ich matka. Veď v jedinom dni videla zomierať sedem svojich synov! Ale znášala to vyrovnane, lebo jej myseľ bola posilňovaná nádejou v Pána. Naplnená šľachetným zmýšľaním povzbudzovala každého z nich v materinskej reči. Svoju ženskú myseľ upevňovala mužskou odvahou.
Viera je osobný úkon: je to slobodná odpoveď človeka na iniciatívu Boha, ktorý sa zjavuje. Ale viera nie je úkon osamotený. Nik nemôže veriť sám, tak ako nik nemôže sám žiť. Nik si nedal vieru sám, tak ako si nik sám nedal život. Veriaci prijal vieru od iných a má ju zasa odovzdať iným. Každý veriaci je akoby ohnivkom vo veľkej reťazi veriacich. Nemohol by som veriť, keby ma nepodopierala viera iných. Ja zasa svojou vierou pomáham udržiavať vieru iných.