Príbehy o dospelých, ktorí sa vydávajú za deti, patria k mrazivým témam, ktoré často rezonujú v hororovom žánri. Tieto scenáre narúšajú prirodzený poriadok a vzbudzujú hlboký nepokoj, pretože zneužívajú nevinnosť a zraniteľnosť detstva. Súčasne však odhaľujú temnú stránku ľudskej psychiky, kde sa skrývajú manipulácia a zločin.
Sirota: Prequel, ktorý rozširuje kultový príbeh
Po trinástich rokoch prichádza do slovenských kín očakávaný prequel k oceňovanému hororu Sirota (v origináli Orphan) z roku 2009. Novinka s názvom Sirota: Prvá vražda zachytáva udalosti, ktoré príbehu z prvého filmu predchádzali. Snímku Sirota: Prvá vražda, ktorá príde do slovenských kín už 11. augusta, zaradil americký magazín Variety na zoznam desiatich najočakávanejších hororov tohto roka. Nečudo, pôvodný film Sirota sa totiž vďaka svojej originalite a sugestívnemu spracovaniu stal kultovým, získal si obrovskú popularitu a priazeň divákov po celom svete. Na serveri imdb.com dokonca patrí tejto snímke z roku 2009 fantastické tretie miesto v rebríčku najpopulárnejších hororov.
Príbeh démonického dievčatka Esther dostal v horore Sirota: Prvá vražda novú kapitolu. Psychicky narušená žena Leena Klammer je pre dobro sveta zatvorená v ústave pre duševne chorých pacientov niekde v Estónsku. Mimoriadne inteligentná, promiskuitná Leena je zlo v ľudskej podobe, má množstvo psychických porúch a vo svojich tridsiatich rokoch vyzerá ako dieťa. Jedného dňa sa jej brilantným spôsobom podarí z blázinca utiecť a rozhodne sa naplniť svoj rovnako dokonalý plán. Odchádza do Ameriky, kde sa vydáva za stratenú Esther, desaťročné nezvestné dieťa z bohatej rodiny. Jej zmanipulovaný a spokojný život malého dievčaťa sa však nečakane zvrtne.
V úlohe Esther sa prekvapivo vracia herečka Isabelle Fuhrman. V prvom filme z roku 2009 mala len dvanásť rokov a svojím desivým hereckým výkonom všetkých ohromila. Hoci jej postava bude oproti snímke Sirota mladšia a ona sama o celých trinásť rokov staršia, pre tvorcov nového filmu Sirota: Prvá vražda bola Isabelle prvou a jedinou voľbou. Mamu pravej Esther v snímke stvárnila Julia Stiles, ktorá sa preslávila postavou agentky Nicky Parsonsovej v sérii o Jasonovi Bourneovi.
Film Sirota: Prequel, ktorý rozširuje kultový príbeh. Príbeh filmu Sirota z roku 2009 sa stal kultovým vďaka svojmu šokujúcemu zvratu: adoptované dievča Esther bolo v skutočnosti dospelá žena s psychickou poruchou, ktorá jej spôsobovala, že vyzerala ako dieťa. Tento originálny plot twist uchvátil divákov a kritikov po celom svete. Po trinástich rokoch sa tvorcovia rozhodli vrátiť k tomuto mrazivému príbehu s prequelom s názvom Sirota: Prvá vražda. Tento nový film mapuje udalosti, ktoré predchádzali pôvodnému filmu, a skúma, ako sa Leena Klammer (neskôr známa ako Esther) dostala do situácie, ktorá ju viedla k jej desivým činom. Leena, pacientka psychiatrickej liečebne v Estónsku, je popisovaná ako chladnokrvná, rafinovaná a schopná manipulovať s ostatnými. Jej útek z liečebne a následná snaha o adopciu sú kľúčovými prvkami tohto prequelu.
Napriek tomu, že pôvodný film vytiahol najväčší tromf, tvorcovia prequelu si dali záležať na tom, aby aj tento film ponúkol prekvapenia. Divák je od začiatku konfrontovaný s otázkami o Leeninom pôvode a jej správaní po traume. Film sa snaží presvedčiť diváka o Leeninej rafinovanosti, aj keď niektoré detaily pôsobia menej uveriteľne.
Isabelle Fuhrmanová sa po trinástich rokoch vrátila k svojej ikonickej úlohe Esther. Vo filme z roku 2009 stvárnila dvanásťročné dievča, no v prequeli je jej postava ešte mladšia, čo predstavuje pre herečku ďalšiu výzvu. Fuhrmanová sa snaží čo najvernejšie stvárniť dieťa, pričom zdôrazňuje, že Estherino správanie vychádza z túžby po skutočnej láske.
Sirota: Prvá vražda sa snaží nadviazať na úspech originálu, no nedosahuje jeho výšiny. Napriek niekoľkým chybičkám krásy je to však film, ktorý by si fanúšikovia prvého dielu nemali nechať ujsť.
Abigail: Keď unesené dieťa je tým najväčším monštrom
Ďalším filmom, ktorý sa pohráva s tematikou dieťaťa s temnými úmyslami, je horor Abigail. V tomto prípade však nejde o dospelého vydávajúceho sa za dieťa, ale o dieťa, ktoré je samo o sebe monštrom. Príbeh sleduje skupinu zločincov, ktorí unesú dcéru bohatého muža s úmyslom získať výkupné. Netušia však, že ich obeť, malá Abigail, je v skutočnosti krvilačný upír.
Film úspešne obracia klasické tropy hororu. Namiesto toho, aby sme sa báli o dieťa, ktoré je v ohrožení, sa bojíme samotného dieťaťa. Abigail, stvárnená Alishou Weir, je spočiatku prezentovaná ako nevinné dievčatko, no postupne sa ukazuje jej skutočná, desivá tvár.
Alisha Weir, ktorá sa predtým presadila v muzikáli Matilda, zvládla prechod do hororového žánru s gráciou. Jej výkon spočíva v schopnosti prepínať medzi nevinnosťou a sadistickou krutosťou, čo tvorí základ filmu. Tvorcovia sa zamerali na to, aby našli herečku, ktorá dokáže udržať divákovu pozornosť a zároveň vyvolať strach.
Film Abigail je príkladom toho, ako sa dá klasický hororový námet osviežiť nečakaným zvratom a silným hereckým výkonom.
Prípady zo skutočného života: Keď realita prekonáva fikciu
Téma dospelých, ktorí sa vydávajú za deti, nie je len doménou filmového plátna. Existujú aj skutočné prípady, ktoré sú rovnako šokujúce a mrazivé. Jedným z takýchto prípadov je príbeh Natalie Grace.
Kristine Barnettová, matka troch detí, obvinila svoju údajne deväťročnú adoptívnu dcéru Natáliu z toho, že je v skutočnosti 22-ročná sociopatka, ktorá sa ju viackrát pokúsila zabiť. Barnettová tvrdí, že Natalia nikdy neprejavovala znaky rastu dieťaťa, mala dospelý chrup a lekári potvrdili jej vážne psychické ochorenie, ktoré sa diagnostikuje iba u dospelých. Natalia, ktorá všetky obvinenia popiera, sa vo svojom vlastnom dokumente snaží obhájiť.
Tento prípad poukazuje na komplexnosť ľudskej psychiky a na to, ako sa hranice medzi realitou a fikciou môžu v extrémnych situáciách stierať. Príbeh Natalie Grace bol spracovaný v dokumentárnom seriáli Podivný prípad Natalie Grace, kde obe strany predkladajú svoje verzie udalostí.
Európska hororová scéna: Od francúzskeho gore po nórske woods
Hororový žáner v Európe ponúka fascinujúci pohľad na rôzne prístupy k strachu a napätiu. Francúzska hororová scéna je známa svojou brutalitou a gore estetikou, s filmami ako Martyrs, Inside, Calvaire a Frontiére(s). Tieto filmy sa často zaoberajú témami mučenia, násilia a psychologického teroru.
Britský horor sa často zameriava na survival, ako napríklad Eden Lake, kde sa hrdinovia ocitajú v boji o prežitie mimo civilizácie. Filmy ako 28 Days Later sa stali klasikou zombie hororu.
Nórska hororová scéna, aj keď menej rozšírená, prináša svoje vlastné špecifiká. Tento bizarný príbeh by mohol byť pokojne námetom na film, ktorý by ste určite necheli zažiť na vlastnej koži. Mamu troch detí obvinili zo zanedbávania svojej dcéry, to by nebolo nič nezvyčajné. Tá však tvrdí, že vtedy údajne deväťročná Natalia bola v skutočnosti 22-ročná sociopatka, ktorá sa ju niekoľkokrát pokúšala zabiť. 45-ročná Kristine je preto presvedčená, že obeťou je jej celá rodina a nie Natalia. Kristine Barnettová, ktorá v napísala knihy o rodičovstve, a jej vtedajší manžel Michael si adoptovali Natáliu narodenú v Spojenom kráľovstve v máji 2010. Kristine sa k danej téme vyjadrila takto: „Kreslila obrázky, na ktorých znázornila to, že chce zabiť rodinných príslušníkov a zakopať na záhrade. Natalia je podľa nej dospelá žena, pretože nikdy nevyrástla ani o jeden centimeter a mala dospelý chrup. Lekári navyše potvrdili, že trpí vážnym psychickým ochorením, ktoré sa dá diagnostikovať iba u dospelých ľudí. Kristine povedala, že Natáliu prijala z adopčnej kliniky a vždy ju považovala za riadneho člena rodiny. Nikdy netlačili na úrady, prečo existuje o dievčine toľko málo dokumentácie. Postupne si však začali všímať, že niečo naozaj nie je v poriadku. „Keď som ju kúpala, všimla som si, že má ochlpenie. Bola som šokovaná. Rodičia začali mať podozrenie. Potom, čo ich lekár vykonal testy sa ukázalo, že Natalia mala najmenej 14 rokov. Duševné zdravie Natálie sa zhoršilo do takej miery, že bola umiestnená do psychiatrickej liečebne. Tam sa údajne priznala, že je staršia a tiež opísala bez akéhokoľvek náznaku výčitiek svedomia pokus o zabitie členov rodiny, ktorá ju medzi seba prijala. Došlo to napokon do takého štádia, že sudkyňa opravila jej rok narodenia na 1989. Začali ju oficiálne vnímať ako dospelú osobu. Rodina sa presťahovala do Kanady bez Natalie a tá sa znova začala chovať ako dieťa. Sudca nariadil nové vypočutie týkajúce sa jej veku. Rodinu Barnetti tak znovu obvinili, no tí sa odmietajú vzdať, pretože Natália je, nielen podľa ich názoru, dospelá osoba a vždy aj bola. „Celý čas spolupracujem. Celú dobu som úprimná. Po vznesení obvinení sa manželia Barnettovci podelili o svoju verziu príbehu. Tvrdili, že Natalia bola dospelá osoba, ktorá sa vydávala za dieťa. Natalii dali právne zmeniť rok narodenia z 2003 na 1989, čo by znamenalo, že mala 22 rokov. Barnettovci tiež tvrdili, že Natalia chcela ublížiť ich rodine. Otec Michael podrobnejšie opísal vyhrážky, ktorým on a jeho bývalá manželka údajne čelili zo strany Natalie, v trojdielnom dokumentárnom seriáli Podivný prípad Natalie Grace. Natalia, ktorá všetky obvinenia Barnettovcov popiera, sa vyjadrila vo svojom vlastnom dokumente: Podivný prípad Natalie Grace: Natalia hovorí. 6-hodinový dokumentárny seriál mal premiéru 1. „V každom klamstve sa skrýva pravda, ale musíte dosť kopať, aby ste ju mohli vidieť,“ povedala Natalia . „Toto im len tak neprejde. Toto je moja strana príbehu. Natalia Grace sa nakoniec ujali manželia Antwon a Cynthia Mansovci. Natalia sa údajne zoznámila so Cynthiou po tom, čo ju Barnettovci presťahovali do bytu v Lafayette. Cynthia jej navrhla, aby sa k nim nasťahovala, len niekoľko dní po ich prvom stretnutí. To, čo sa zdalo ako šťastný koniec však zvrátil šokujúci dejový zvrat na konci poslednej epizódy seriálu Podivný prípad Natalie Grace: Natalia hovorí. V relácii sa ukázalo, že producenti relácie obdržali znepokojujúci telefonát od rodičov Mansovcov. Natalia údajne oslávila svoje 20-te narodeniny 4. septembra 2023 (podľa roku narodenia pôvodne uvedeného v Nataliinom ukrajinskom rodnom liste). Podľa aktualizovaného dátumu narodenia 4. „Na mnohé otázky nedostaneme odpoveď,“ hovorí Michael.
Hororový žáner v Európe, s jeho rozmanitými subžánrami a kultúrnymi špecifikami, ponúka fascinujúci pohľad na to, ako rôzne krajiny pristupujú k strachu a napätiu vo filme. Tento článok sa zameriava na európsku hororovú produkciu od roku 2000 a predstavuje prehľad najzaujímavejších a najkvalitnejších diel, ktoré sa v kinách bežne neobjavujú kvôli slovenskej distribučnej politike. Článok je rozdelený podľa krajín, pričom každá kapitola sa zameriava na dominantný hororový subžáner v danej krajine.
Francúzske gore
Francúzska hororová scéna sa v posledných rokoch preslávila svojou brutalitou a gore estetikou. Ak sériu Saw považujete za brutálnu, francúzske filmy ako Martyrs, Inside, Calvaire alebo Frontiére(s) vás prekvapia svojou surovosťou.
Frontiére(s)
Vo filme Frontiére(s) sa skupina mladých ľudí, ktorí utekajú pred políciou, zastaví v zabudnutom hostinci na okraji mesta. Majitelia hostinca sa ukážu ako šialená neonacistická rodina, ktorá sa vyžíva v mučení ľudí. Po úvodnej dvadsaťminútovke, ktorá slúži na predstavenie postáv, sledujeme boj o prežitie, ktorý je určený len pre silné žalúdky. Vo filme dochádza k trhaniu achiloviek, kanibalizmu a ďalším záľubám fanatickej rodiny.
Martyrs
Ak je pre vás Frontiére(s) príliš, pravdepodobne sa budete chcieť vyhnúť filmu Martyrs, najmä jeho druhej polovici, ktorá je chladným záznamom monotónneho mučenia mladého dievčaťa. Hlavnými hrdinkami filmu sú Anna a Lucy, ktoré už od detstva spája silné puto: obe sú obeťami násilia dospelých. Anna je navyše jediný človek, ktorému Lucy ešte dôveruje potom, čo ju unesie, väzní a týra neznámy pár. Lucy vtedy utečie, po 17 rokoch vypátra identitu svojich mučiteľov, vtrhne do ich domu a vystrieľa celú domácnosť vrátane dvoch detí. Tu sa jej príbeh končí, interiér luxusnej vily vymeníme za chladné podzemie a začína príbeh Anny, ktorý je silne podobný tomu Lucynmu spred 17 rokov. Podarí sa však utiecť aj jej? Film mal bezchybné (zrejme neplánované) PR: stal sa prvým francúzskym hororom, ktorý získal nechcený rating 18+. Nakoniec však zafungoval lobing francúzskych režisérov a filmových kritikov, komisia prehodnotila svoje rozhodnutie a rating bol znížený na 16+. Aj pre tieto prieťahy sa stal jedným z najkontroverznejších filmov francúzskej filmovej histórie - treba však povedať, že v tomto prípade nejde určite o umelú nálepku vyfabrikovanú PR agentúrami (podľa rovnice: kontroverzné = ziskovejšie), ale o skutočný dojem divákov. Jeho kvalitu však oceníte až niekoľko hodín po jeho zhliadnutí, keď strasiete ten nepríjemný znepokojivý pocit, ktorý vo vás vyvolá. Martýri totiž nie sú popcornovou zábavkou á la Saw (ktorý je v tejto kategórii absolútna jednička), ponúkajú poctivejšiu filmárčinu, a to jednak úrovňou scenára, jednak hereckými výkonmi a samotnou technickou stránkou filmu (perfektná kamera aj soundtrack). Ak by ste mali za život vidieť iba jeden francúzsky (a vôbec európsky) horor a máte predsudky ku „gornografii", zbavte sa ich. Mal by to byť totiž určite Martyrs.
Calvaire
Na druhom mieste v rebríčku francúzskych torture peciek je Calvaire. Je príbehom Marca Stevensa, šansónového speváka, ktorý cestuje po mestách so svojím karavanom. Z čudáckeho majiteľa opusteného hostinca v dedine, ktorej obyvatelia akoby z oka vypadli „zombie-myslivcov" z Choking Hazardu, sa, ako inak, vykľuje psychopat s mučiacimi sklonmi, ktorý si takto kompenzuje stratu svojej milovanej Glorie, zrejme poslednej ženy v dedine. Netradičné obsadenie obete mužom (aj keď polovicu filmu v ženských šatách - samozrejme, proti svojej vôli) a nie vrieskajúcou teenagerkou sa ukázal ako skvelý ťah a ešte viac zvyšuje pocit zúfalstva, beznádeje a poníženia. Rovnako ako Martyrs, aj Calvaire vyniká skvelými hereckými výkonmi a kvalitnou (miestami mimoriadne kreatívnou) prácou kamery, čím vyvažuje jednoduchší scenár. Horor je prítomný najmä v psychologickej rovine, a aj keď obsahuje aj krvavejšie scény, určite nejde o typické gorno.
Sheitan
Podobne ladený ako Calvaire je Sheitan, ktorý sa opäť odohráva na dedine plnej zvláštnych „týpkov". Obete sú tentoraz hneď štyri a „dobráckeho" starčeka Bartela vystriedal v úlohe psychopata „ujo hospodár" Joseph. Kto do tejto roly obsadil Vincenta Cassela, má u mňa špeciálneho Oscara za najhaluznejší casting (som zvedavý, či aj vám jeho Joseph pripomenie opitého Bolka Polívku). Okrem neho však film nemá veľmi čím zaujať a patrí k tomu horšiemu, čo sa vo Francúzsku za posledné roky natočilo.
Inside
Ak ste hororový začiatočník a chcete si vychutnať kvalitný francúzsky horor bez vážnych psychických následkov, skúste Inside, čo je vlastne klasický splatter bez výraznejších torture prvkov. Do domu tehotnej Sarah sa vláme tajomná žena, ktorá chce jej nenarodené dieťa. Je vyzbrojená nožnicami (podľa mňa najhororovejšou zbrane vôbec) a pred ničím sa nezastaví. Výsledkom je absolútne premakaný gorefest, ktoré posúva pojem „estetika brutality" na inú úroveň. „Must see" nielen pre fanúšikov hororu, ale aj pre tých, ktorí nepohrdnú výdatnou porciou kvalitného suspense-thrill-gore.
High Tension (Noc s nabrúsenou britvou)
A keď chcete nejakú poctivú jednohubku, iba ochutnávku mimoriadne krvavej francúzskej „gory" kuchyne, odporúčam High Tension (u nás ako Noc s nabrúsenou britvou). Tento horor neobišiel ani naše kiná a je vhodný pre väčšinového diváka (a nemyslím to v zlom slova zmysle), čím sa blíži hollywoodskej produkcii (ktorej sa neskôr upísal aj jeho režisér Alexander Aja svojimi neskoršími filmami Hills Have Eyes a Mirrors).
Them a Mutants
Z iného žánrového súdka sú ďalšie francúzske horory: Them a Mutants. V druhom prípade si Francúzi vyskúšali klasický apokalyptický zombie horor, ktorý je síce opäť poriadne gory, no v tomto prípade ide skôr o špecifikum samotného subžánru, v ktorom proste musí tiecť krv (či čo to vlastne tí zombíci majú) ako o francúzsku špecialitu. Pokus sa však nevydaril a od žánrových velikánov, ako sú anglický 28 Days Later či Romerove zombie masakre, má tento aj keď výborne natočený, no celkovo mdlý, nudný počin veľmi ďaleko. (Uvidíme ako dopadne najnovší francúzsky zombie survival La Horde.) O niečo lepšie je na tom Them, nízkorozpočtovka, ktorá si vystačí s dvoma hercami, jedným domom a pár podzemnými šachtami. Jednoduchší scenár nevadí, film rýchlo odsýpa a pre fanúšikov hororov v štýle Strangers môže byť skvelou žánrovou jednohubkou, ktorá je zároveň pekným dôkazom, že Francúzi vedia točiť kvalitné horory aj bez ton krvi.
Britské survival
Na druhom mieste európskeho rebríčka hororov podľa miery obsiahnutej brutality je určite Veľká Británia.
Eden Lake
Výborným príkladom je Eden Lake, ktorý využíva rovnakú premisu ako americké When She Was Out: žena uteká lesom pred partičkou chuligánov, ktorí nemajú zrejme nič lepšie na práci, ako naháňať ju. When She Was Out bol veľmi priemerný film, ktorý mohol zaujať hádam iba Kim Basinger v hlavnej úlohe. Tá sa však iba potáca lesom, kde čoskoro zistí, že najlepšou obranou je útok, a začne likvidovať svojich prenasledovateľov. My sa tak prestávame báť o jej život a celé napätie je preč. Eden Lake však dokazuje, že potenciál, ktorý v sebe má zápletka tohto typu, sa dá využiť omnoho viac. Debutujúci režisér James Watkins jednoducho natočil skvelý film, ktorého jedinou chybou je na hlavu padnuté konanie hrdinky/obete, svojou hlúposťou občas prekonávajúce teenagerov v amerických slasheroch. Ide však stále o výborne natočený a znepokojujúci masaker, ktorého napätie by sa dalo krájať. Je zároveň zástupcom žánru survival, ktorý osviežil moderný anglický (ako aj nórsky) horor. Hrdinovia sa v nich ocitajú spravidla niekde mimo bežnej civilizácie, kde bojujú o holé prežitie. V prípade Eden Lake ide navyše o tzv. backwoods-survival, ktorý stavia na kontraste mestský/vidiecky človek, pričom vidiecky tu väčšinou znamená polodementný, prípadne šialený so sadistickými sklonmi. Dobrými zástupcami sú napríklad americký Wrong Turn či aj už spomínané francúzske „tortúry" Frontiére(s), Calvaire či Sheitan, v ktorých sa mestský hrdina ocitne uprostred tej vidieckej „divočiny". Ak ste fanúšikom tohto hororového subžánru, určite si nenechajte ujsť ani austrálske Wolf Creek a Storm Warning. Prvý bol uvedený aj v našich kinách a vyniká najmä brutálnymi torture prvkami.
Storm Warning
Storm Warning režiséra Jamieho Blanksa, od ktorého poznáme slabšie slashery ako Valentine či Urban Legend, je už však čistokrvný backwoods s klasickou rodinkou neumytých, nechutných, sadistických „vidlákov", ktorí hýria šťavnatými oplzlými hláškami a neurobia ani krok bez svojej vernej brokovnice. Samozrejme, bývajú uprostred lesa a, samozrejme, kúsok od nich sa pokazí auto manželom, ktorý si po mestskom zhone odskočili na romantický výletík. Také sú už pravidlá žánru, ktoré si Jamie Blanks dokonale naštudoval. Vytvoril tak síce nie veľmi originálny, no remeselne zvládnutý prírastok do stále sa rozrastajúcej rodiny backwoods survival s perfektne napísanými aj zahranými charaktermi „villagerov".
Wilderness/Pustina
Z anglických survival žánroviek stojí okrem Eden Lake za pozornosť aj Wilderness/Pustina. V ňom je skupinka väzňov prevezená na ostrov, aby dostali lekciu za to, že nechali zomrieť svojho spoluväzňa. Princíp tejto „prevýchovy" či trestu mi ostal záhadou, zvlášť, keď väzňov stráži iba jeden človek a majú slobodu pohybu po celom ostrove, no keď prijmete túto hru, môžete sa slušne zabaviť. Rozpútava sa krvavý lov na mladistvých delikventov, v ktorom nebude núdza o besných psov či medvedie pasce.
Dog Soldiers
Podobný námet má aj Dog Soldiers, celovečerný debut Neila Marshalla. V hlavnej úlohe je opäť ostrov, na ktorom sú hrdinovia eliminovaní. Tentoraz pôjde o vojakov, ktorí budú utekať pred armádou vlkolakov. Oproti Pustine však ide o nemastné-neslané béčko, ktoré skôr spadá do kategórie „so bad it's fun", prípadne „guilty pleasure".
The Descent/Pád do tmy
Neil Marshall si renomé trochu vylepšil svojím ďalším survivolom The Descent/Pád do tmy, no ani ten nedosahuje kvalít lepších filmov žánru. Jeho výprava šiestich dievčat do jaskyne plnej „bubákov" síce obsahuje pár veľmi vydarených ľakačiek, no film je nekonzistentný, a ak sa mu spočiatku aj darí vytvoriť kvalitnú atmosféru „neznáma", s objavením prvých potvor klesá úmerne aj napätie a film sa márne snaží o niečo, čo sa neskôr s prehľadom podarilo Alexandrovi Ajovi v Hills Have Eyes.
28 Days Later
Ak hovoríme o britskom survival, nesmieme zabudnúť na 28 Days Later, najlepší zombie survival, aký bol kedy (nielen v UK) natočený. Film bol, našťastie, uvedený aj v našich kinách a dnes už ide o svetovú hororovú klasiku. Jeho pokračovanie 28 Weeks Later nebola síce už taká bomba, ako by možno niektorí po bezchybnej jednotke očakávali, no stále ide o vysoký nadpriemer žánru.
Shrooms a Red Mist
Menej známe (a kvalitné) je už britské experimentovanie s inými žánrami. Shrooms režiséra Paddyho Breathnacht je pokusom o slasher, v ktorom si partička amerických teenagerov vyrazí do Írska, aby sa tam nafetovala z halucinogénnych húb. Dôjde na strašidelné historky pri ohni, stratené mobily, pokazené auto,… Jednoducho, znôška klišé bez jediného nápadu, ktorú ste už dávno videli v iných produkciách. Ďalší Breathnachtov film má názov Red Mist a je už o trochu menšie fiasko, no stále sa pohybujeme hlboko pod priemerom. Tentoraz sa presunieme z lesov do nemocničných chodieb, kde straší zlý pacient v kóme. Ten sa rozhodne pomstiť študentom, ktorí ho tej kómy dostali. Tu však príbeh naráža na takmer neprekonateľnú bariéru: pacient má vraždiť, no nemôže sa hýbať. Dostane teda akúsi drogu, ktorú mu v dobrej viere namieša študentka medicíny potom, ako si prelistuje pár kníh o kóme (!!!). Droga ho z jeho stavu síce nedostane, no zato mu dá špeciálne transcendentálne schopnosti, vďaka ktorým vie ovládať iných ľudí. (Ufff!) Je to nelogické a hlúpe presne ako celý film. Upozorňujem, že je zákerne uvádzaný aj pod názvom Freakdog - vyhnite sa mu, ak sa bude snažiť votrieť do vašej pozornosti.
The Bunny Game
Po úvode pripomínajúcom nízkorozpočtový horor sa na obrazovke zjaví chlapík vyzerajúci prinajlepšom ako Tom Cruise a prinajhoršom ako William Defoe, ktorý nám povie, že premazal pôvodný film, ktorý sme si chceli pozrieť, a nahradil ho skutočným hororom, kde nám ukáže, ako mučí a zabíja ľudí. „Chceli ste sa báť, nie?" hovorí, no vo výsledku je jeho „horor" väčšinou iba nudným záznamom jeho každodenného života, ktorým ho sprevádza jeho „asistent" s kamerou. Občas síce niekoho zabije, no udeje sa to príliš rýchlo a náhodne, aby sme tomu venovali väčšiu pozornosť či sa dokonca „báli". Slabý odvar Amerického psycha, od ktorého nečakajte žiadne gore (násilie sa deje väčšinou mimo kamery), jeho brutalita má tkvieť vo zvolenej realistickej forme (hre na realitu). Blair Witch efekt ostáva však v tomto prípade iba zbožným želaním.
Nórske woods
O ďalší Blair Witch sa zrejme snažil aj nórsky režisér Pål Øie (jedno z tých ľahko zapamätateľných nórskych mien). Jeho Villmark sa nás síce už nesnaží dostať diváckou hrou na realitu a presvedčiť nás, že „skutok sa stal", no zvolená ručná kamera a prostredie temného lesa, ktorý vydáva rôzne, väčšinou strašidelné zvuky, jasne odkazuje na svoj inšpiračný zdroj. Len partičku stratených teenagerov vystrieda päťčlenná posádka, ktorá má spolu nakrúcať novú reality show pod vedením až prehnane namotivovaného producenta, ktorý sa rozhodne túto skupinku trošku zoceliť na spoločnom teambuildingu. V rybníku však nájdu mŕtvolu a potom…čo sa vlastne stane potom? Väčšinu filmu absolútne nič, ak nerátame pár lacných ľakačiek bez pointy (ten typ, keď sledujeme, ako niekto päť minút ostražito kráča lesom, v ktorom niečo začul, aby sme nakoniec zistili, že to bola mačka). Budete skutočne prekvapený, koľko sa toho dá vo filme „neudiať". Ak vydržíte až do konca, čaká vás odmena vo forme rozuzlenia - akoby bolo vôbec čo rozuzľovať alebo akoby to ešte niek…
Psychológia, ktorá sa skrýva za tým, prečo milujeme horor
"Piata loď" ako príklad filmu s tematikou dospelého človeka vydávajúceho sa za dieťa
"Dojímavý, poetický, hravý i napínavý film vznikol podľa knižnej predlohy od Moniky Kompaníkovej. TASR, 17. marca 2017 12:00Film Piata loď ocenili na festivale Berlinale. Foto: FB: Piata loď/Little HarbourOd štvrtka 16. marca je v kinách nová slovensko-česká snímka Piata loď ocenená na Berlinale Krištáľovým medveďom za najlepší film sekcie Generation Kplus. Rodinnú drámu, ktorú na berlínskom festivale ocenili deti, nakrútila Iveta Grófová. Nielen detského diváka má ambíciu osloviť jej príbeh 12-ročného dievčaťa, ktoré sa pokúša napraviť nie práve ideálny svet dospelých - ukradne dve batoľatá a v opustenej záhradnej chatke sa hrá na rodinu, akú by chcela mať. V prípade snímky Piata loď sa Grófová rozhodla sfilmovať silný príbeh z úspešného rovnomenného románu Moniky Kompaníkovej. "Aj dieťa, ktoré možno nemá ideálnu rodinu a nemá dostatok lásky v rodine, práve tým, že je dieťaťom, vie si nájsť inú cestu ako niektoré veci nasýtiť. To, ako to urobí hlavná hrdinka je veľmi pekné a dojemné," zdôvodnila výber knižnej predlohy. Do príbehu inšpirovaného skutočnou udalosť...
