V pravoslávnej teológii neexistuje samostatná „mariológia“, ale učenie o Božom materstve Panny Márie sa chápe ako súčasť „kristológie“. Panna Mária je spomedzi ľudí najužšie spätá s Kristovým vtelením a vykúpením. Ježiš Kristus „pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies a vtelil sa zo Svätého Ducha a Panny Márie a stal sa človekom“, vyznávajú pravoslávni veriaci v Symbole viery, ktorý bolo formulovaný na prvých dvoch ekumenických konciloch v Nicei (325) a Konštantínopole (381). Preto v Pravoslávnej cirkvi je Božia matka „Presvätá“ a ako prvá a najvyššia medzi svätými „Vládkyňa“.
Jedinou „mariologickou“ dogmou Pravoslávnej cirkvi je to, že Panna Mária je Bohorodička. „Kto nevyznáva, že Emanuel je naozaj Boh a že svätá Panna je preto Bohorodičkou (lebo porodila podľa tela vtelené, z Boha pochádzajúce Slovo), nech je exkomunikovaný“, píše sa v prvej z dvanástich anatém proti Nestoriovi, ktoré sv. Cyril Alexandrijský (†444) predložil Efezskému koncilu (431), pričom tieto anatémy boli aj po treťom ekumenickom koncile viackrát uznané za pravé učenie.
Pravoslávna a Katolícka cirkev majú spoločné aj učenie o trvalom panenstve Márie: pred pôrodom, pri pôrode a po pôrode Ježiša. Na piatom ekumenickom koncile (Konštantínopol 553) už zaznel výraz „vždy Panna“ v rámci potvrdenia oprávnenosti označovať Máriu za Bohorodičku.
Pravoslávna cirkev za vždy držala zásady „lex credendi, lex orandi“, preto najvýrečnejším svedectvom o jej mariánskej úcte sú bohoslužobné texty. Zástupne za všetky uvádzame hymnus ku cti Presvätej Bohorodičky z Božskej liturgie sv. Jána Zlatoústeho: „Dôstojné je velebiť teba, Bohorodička, vždy blažená a nepoškvrnená Matka nášho Boha. Čestnejšia si ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni, bez porušenia si porodila Boha Slovo, opravdivá Bohorodička, velebíme ťa.“ Vyjadrené inými slovami: Presvätá Vládkyňa, Bohorodička Mária, vždy Panna sa v Pravoslávnej cirkvi teší podobne veľkej úcte ako v Katolíckej cirkvi.
Mária v katolícko-pravoslávnom dialógu
Pravoslávie nikdy nepoznalo dogmy vyhlásené s cieľom „objasniť“ doktrinálne aspekty. Záväzné učenie, v ktoré treba veriť, schvaľovalo vždy v reakcii na nejakú špecifickú herézu, ktorá ohrozovala vieru cirkvi. Tu má svoje primárne korene rezervovaný či odmietavý postoj pravoslávia k novovekým mariologickým dogmatickým formuláciám Katolíckej cirkvi.
Dogma o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie (1854)
„Preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu.“
Podľa pravoslávnych teológov doktrína, že Mária bola uchránená od dedičného hriechu, vytvára priepasť medzi Máriou a zvyškom ľudského rodu, akoby Mária nepotrebovala Kristovho vykupiteľské dielo. „Aj Mária potrebuje spásu“, podčiarkuje vo svojom komentári ekumenický patriarcha Bartolomej. Pravoslávna cirkev pripúšťa, že želaním doktríny o nepoškvrnenom počatí Panny Márie je väčšia sláva Bohorodičky, ale v skutočnosti ju znižuje. „Podľa pravoslávnych rímska dogma umenšuje Pannu. Premieňa ju na predurčený nástroj milosti, čím umenšuje jej ľudstvo a odníma veľkosť tej, ktorá slobodne, prejaviac svoju pokoru a čistotu, povie za nás všetkých svoje fiat“, konštatuje ruský teológ Pavel Evdokimov (L’ortodossia).
Podľa pravoslávia Panna Mária sa nenarodila bez dedičného hriechu. „Až v momente, keď Mária súhlasila s Božou vôľou, bola celkom očistená. Nepoškvrnené počatie sa netýka Márie, ale nepoškvrneného počatia božského Slova,“ vysvetlil grécky teológ Renato D’Antiga pri prezentácii talianskeho vydania knihy ruského teológa Sergeja Bulgakova o pravoslávnej úcte k Bohorodičke (Il roveto ardente). K očisteniu Panny Márie došlo v momente zvestovania Pána. A to znamená, že odmietanie dogmy o nepoškvrnenom počatí neimplikuje z pravoslávnej strany popretie dokonalej svätosti Márie.
Hoci súhlasia s učením o Máriinej svätosti, pravoslávni zdôrazňujú, že Mária, keďže je súčasťou ľudstva, nemohla nebyť podrobená dedičnému hriechu a smrti. „Božia Matka nemohla byť počatá bez prvotnej viny Adamových detí, aj ona mala prejsť bránou smrti [...]; ak by Božia Matka bola počatá bez prvotnej poškvrny, nemohla by vysloviť slobodne svoje fiat, keď sa jej osobná vôľa zhodla s Božou vôľou, ale by bola vyvolená či predurčená, a teda zbavená slobodnej vôle, ktorá charakterizuje špecifickosť človeka v porovnaní s inými stvorenými bytiami vesmíru“, ďalej zdôraznil Renato D’Antiga.
Syntézu pravoslávnych argumentov proti dogme o nepoškvrnenom počatí Panny Márie podal John Maximovitch:
- nie je založená na Svätom písme, v ktorom sa hovorí, že iba Ježiš je bezhriešny (1Jn 3,5);
- protirečí tradícii, ktorá podčiarkuje znamenitú svätosť Márie a jej očistenie Svätým Duchom pri Kristovom počatí;
- nedáva zmysel, pretože Máriino počatie by si zas vyžadovalo nepoškvrnené počatie jej rodičov atď.;
- bolo by nespravodlivé, keby Boh daroval Márii milosti, ktoré nedal ostatným ľuďom;
- popieralo by to každú cnosť blahoslavenej Panny (The Orthodox Veneration of the Mother of God).
V každom prípade, pravoslávie ponecháva doktrínu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie vo sfére teologických názorov a žiaden pravoslávny kresťan nebude považovaný za heretika, ak tomu verí. Vskutku niektorí známi pravoslávni teológovia, medzi nimi ekumenický patriarcha Gennadios Scholarios (†1472) a rostovský metropolita sv. Dimitrij Tuptalo (1651 - 1709), sa vyslovili v prospech tejto náuky. Jedna vec je ale prijať názor a iná vec je vyhlásiť ho za dogmu viery.
Dogma o Nanebovzatí Panny Márie (1950)
„Nepoškvrnená a ustavične panenská Božia Matka Mária bola po ukončení svojho pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy.“
Táto dogma je logickým následkom dogmy o nepoškvrnenom počatí. Smrť vstúpila do stvorenia v dôsledku dedičného hriechu. Keďže Panna Mária bola uchránená od dedičného hriechu, na Západe sa presadzoval názor, že bola zbavená nutnosti zomrieť: keď dokončila svoju úlohu na zemi, Svätá Panna bola uchvátená s telom i dušou do neba.
Pápež Pius XII. v apoštolskej konštitúcii, ktorou vyhlásil dogmu nanebovzatia, síce netvrdil, že Svätá Panna nezomrela, ale v tom čase mali mnohí sklon myslieť si to. Dielo pripravujúce dogmu „La mort et l'assomption de la Sainte Vierge“ od francúzskeho dogmatika Martina Jugieho, ktoré vyšlo v roku 1944 vo Vatikáne, dokonca spochybňuje takúto smrť. Naopak, nemecký patrológ Berthold Altaner upozorňoval, že náuku o nanebovzatí Bohorodičky bez predchádzajúcej smrti šíri až spis Transitus Mariae zo 6. storočia, ktorý nemá nijakú historickú hodnotu. Preto sa apoštolská konštitúcia obozretne vyhla každému tvrdeniu o smrti Božej Matky a ponechala veriacim slobodu myslieť si to, čo považujú za lepšie.
Popri existencii Máriinho hrobu pravoslávni poukazujú aj na starobylosť slávenia pamiatky smrti Bohorodičky. Sviatok Zosnutia Presvätej Bohorodičky výslovne spája telesné nanebovzatie so smrťou Božej Matky (podľa apokryfných rozprávaní k sláveniu nanebovzatia Bohorodičky veriacich priviedlo zmiznutie Máriinho tela z hrobu po jeho pochovaní, pričom jej hrob otvorili a objavili prázdny na tretí deň).
Podľa pravoslávnej teológie Máriino nanebovzatie je plodom jej Božieho materstva a Kristovho vzkriesenia. V Písme sa píše, že všetci ľudia prejdú smrťou. Ani Kristus sa jej nevyhol, aj keď smrť ho nemohla zadržať, a tým, že vstal z mŕtvych, vytýčil cestu, ktorá vedie zo zeme do neba, z tmy na svetlo, zo smrti do života. Smrť už nie je poslednou skutočnosťou, pretože bola zničená. „Kristus vstal z mŕtvych, pričom sa stal prvotinou zosnulých,“ káže sv. Ján Zlatoústy.
Tak ako Kristus, aj Bohorodička zomrela a vstala z mŕtvych. V liturgických textoch a homíliách cirkevných otcov k sviatku Zosnutia (hlavne od sv. Jána Damaského) sa smrť a zmŕtvychvstanie Panny javia ako veľká paschálna oslava vzkrieseného Krista, ktorý dáva život celému ľudstvu. Presvätá Bohorodička je prvá medzi spasenými.
„Ó, aký úžasný div: Prameň Života kladú do hrobu a hrob sa stáva rebríkom do neba. Veseľte sa, Getsemany, svätý dom Bohorodičky. Volajme, veriaci, pod vedením Gabriela: Milostiplná, raduj sa, s tebou je Pán, ktorý cez teba preukazuje svetu veľké milosrdenstvo.“
„Bolo vhodné, aby tí, čo na vlastné oči videli Slovo a slúžili mu, videli aj telesné zosnutie jeho matky, posledné tajomstvo, ktoré sa na nej uskutočnilo; aby uzreli nielen Spasiteľovo vystúpenie zo zeme, ale aby svedčili aj o presídlení jeho rodičky. Preto zhromaždení zovšadiaľ Božou mocou prišli na Sion a sprevádzali odchádzajúcu do neba, vznešenejšiu ako cherubíni.