Mimoriadny rozvoj spoločenských komunikačných prostriedkov a ich čoraz širšia dostupnosť ponúkajú výnimočné možnosti na obohatenie života nielen jednotlivcov, ale aj celých rodín. No zároveň sa dnes rodiny nachádzajú pred novými výzvami, vychádzajúcimi z rozličných a často protichodných posolstiev šírených prostredníctvom spoločenských komunikačných prostriedkov. Okrem toho má tohoročná téma všetkým - pracovníkom médií aj ľuďom, na ktorých sa médiá obracajú - pripomenúť, že každá komunikácia má svoj morálny rozmer. Ako povedal sám Pán Ježiš, „z plnosti srdca hovoria ústa“ (Mt 12, 34). Narastanie alebo znižovanie morálnej veľkosti človeka závisí od slov, ktoré hovorí, a od posolstiev, ktoré sa rozhodol počúvať.
Médiá a rodina: Dve strany mince
Vďaka bezprecedentnému rozširovaniu mediálneho trhu v posledných desaťročiach dnes majú mnohé rodiny na celom svete, i tie, ktoré disponujú len skromnými prostriedkami, vo svojich domovoch prístup k bohatej a pestrej ponuke spoločenských komunikačných prostriedkov. V dôsledku toho majú temer neobmedzené možnosti, pokiaľ ide o informácie, vzdelanie, kultúrne obohacovanie, či dokonca o duchovný rast. Tie isté spoločenské komunikačné prostriedky však dokážu spôsobiť rodinám aj veľké škody tým, že budú šíriť neúplnú, ba dokonca prekrútenú predstavu o živote, rodine, náboženstve či morálke. Túto ich moc posilňovať alebo popierať tradičné hodnoty, ako sú náboženstvo, kultúra či rodina, jasne postrehol už Druhý vatikánsky koncil, ktorý vo svojom dokumente Inter mirifica konštatoval, že „správne používanie týchto prostriedkov si bezpodmienečne vyžaduje, aby všetci, ktorí ich používajú, poznali mravné normy a svedomito ich uplatňovali na tomto poli” (4).
Svedomité a kritické zamýšľanie sa nad etickým rozmerom spoločenskej komunikácie musí vyústiť do praktických podnetov majúcich za cieľ odstrániť nebezpečenstvá, ktoré môžu prinášať spoločenské komunikačné prostriedky, a zaistiť, aby tieto mocné nástroje komunikácie zostali skutočnými zdrojmi obohacovania. Pápež Pavol VI. zdôraznil, že ľudia pracujúci v mediálnej oblasti musia „poznať a rešpektovať potreby rodiny, čo od nich mnohokrát vyžaduje skutočnú odvahu a zároveň veľký zmysel pre zodpovednosť“ (Posolstvo k Svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, 1969). Odolať komerčným tlakom a požiadavkám prispôsobiť sa sekulárnym ideológiám vôbec nie je jednoduché, no práve to musia zodpovední pracovníci dokázať. V hre je veľmi veľa, pretože každý útok na základnú hodnotu rodiny je útokom na skutočné dobro ľudstva.
Interrupcia: Morálny a duchovný rozmer
Otázka interrupcie je dnes aktuálnou a silne emóciami nabitou témou, niekedy až ostro rozdeľujúcou ľudí do názorovo nezmieriteľných a proti sebe stojacích táborov. Dotýka sa samotného tajomstva života a smrti. Z hľadiska politického, teologického, medicínskeho, právneho a psychologického bolo k tejto otázke povedané nesmierne množstvo vyčerpávajúcich argumentov za a proti. Zdalo by sa, že už hádam niet k tejto téme viac čo dodať, veď každý zástanca alebo odporca interrupcií si aj tak ďalej tvrdí to svoje a zostáva nemenne na svojich pozíciách.
Ján Pavol II. zdôrazňuje, že „umelý potrat je - nezávisle od toho, ako je vykonaný - vedomým a priamym zabitím ľudskej bytosti v počiatočnom štádiu jej života medzi počatím a narodením... Zavraždená je ľudská bytosť na prahu života, a teda bytosť najnevinnejšia, akú si vôbec možno predstaviť: nemožno ju preto nikdy považovať za útočníka, tým menej za nespravodlivého útočníka! Je slabá a bezbranná do tej miery, že je zbavená aj tej minimálnej formy obrany, akou je u novonarodeného dieťaťa jeho prosebné kvílenie a plač. Je úplne zverená starostlivosti tej, ktorá ju nosí v lone. Ale niekedy je to práve ona, matka, ktorá urobí rozhodnutie a žiada zavraždenie tejto bytosti, ba i sama ho spôsobí“ (Evangelium vitae, 58).
Podľa údajov WHO (Svetovej zdravotníckej organizácie) bola v priebehu posledných tridsiatich rokov na svete vykonaná asi miliarda interrupcií. Vieme, že tieto deti nemohli na zemi rozvinúť dary, ktoré do nich vložil Boh, čím celé ľudstvo utrpelo nesmierne straty. Ale pokiaľ sa jedná o vyšší cieľ nášho života - večný život -, iste ho dosiahli. Preto má tento najväčší zločin v dejinách ľudstva iný, skrytý cieľ.
Spoluzodpovedným za ten strašný zločin - ako píše Ján Pavol II. - môže byť najmä otec dieťaťa, rodinné prostredie a všetci, „ktorí ju priamo či nepriamo k potratu donútili. Zodpovední sú aj lekári a pracovníci zdravotníctva, keď poznanie a schopnosti venujú službe smrti, hoci ich nadobudli na to, aby život bránili. Zodpovednosť majú aj zákonodarci, ktorí podporili a schválili zákony, pripúšťajúce umelý potrat a - v miere, v akej to od nich závisí - aj vedúci zdravotníckych zariadení, v ktorých sa umelé potraty vykonávajú. Všeobecnú a nemenej závažnú zodpovednosť nesú tí, čo napomáhali šírenie sexuálneho permisivizmu a zmýšľania, ktoré podceňuje materstvo, ako aj tí, ktorí sa mali postarať o účinnú rodinnú a spoločenskú politiku na podporu rodín, najmä monohodetných a zápasiacich s osobitnými materiálnymi a výchovnými ťažkosťami, ale neurobili tak. Napokon netreba podceňovať organizované sprisahanie medzinárodných organizácií, fundácií a združení, ktoré vedú naprogramovaný boj za legalizovanie a rozšírenie potratu na celom svete. V tomto zmysle sa umelý potrat vymyká sfére zodpovednosti jednotlivých osôb a zlo, ktoré spôsobili, naberá ďalekosiahly spoločenský rozmer: umelý potrat je mimoriadne bolestnou ranou zasadenou spoločnosti a jej kultúre zo strany tých, ktorí majú byť jej budovateľmi a obrancami. Ako som napísal v Liste rodinám ,stojíme pred obrovským ohrozením nielen jednotlivého ľudského života jedinca, ale celej našej civilizácie‘.“
Duchovná perspektíva a cesta k uzdraveniu
Strašný hriech zabíjania nenarodených detí zaťažuje svedomie stoviek miliónov dnes žijúcich ľudí. Žijú v klamstve ohľadom duchovnej aj morálnej povahy týchto činov a diabol, prefíkaný ničiteľ, využíva tento hriech, aby obrátil hanbu a ranu, ktoré tento hriech spôsobuje, proti Bohu a jeho Cirkvi. Mnohí ľudia, ktorí sa dopustili interrupcie alebo pri nej napomáhali, odchádzajú z Cirkvi a od Boha, pretože diabol im predstavuje Cirkev nie ako záchranu, miesto uzdravenia a odpustenia všetkých hriechov, ale ako žalobcu ľudských svedomí.
A práve zanechanie viery je opustením jediného prameňa uzdravenia, ktorým je Ježiš Kristus, Človek-Boh, darca života, ktorý odpúšťa všetky hriechy práve v Katolíckej cirkvi. Ježiš obetoval svoj život za všetkých. Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním odpustil všetky hriechy. Volá k sebe všetkých hriešnikov bez výnimky - aj tých, ktorí sa dopustili hriechu interrupcie, pretože chce všetkých oslobodiť z otroctva hriechu.
Aby človek okúsil dar Božieho milosrdenstva, musí s dôverou prísť k Ježišovi, oľutovať svoje hriechy, vyznať ich v spovedi a prosiť o odpustenie. Stane sa to vtedy, ak uverí, že Boh je láska a milosrdenstvo. Keďže čas rýchlo plynie a stále ďalšie generácie ľudí umierajú a odchádzajú na Boží súd, aktuálnou výzvou pre Cirkev je poukazovať ľuďom na tajomstvo Božieho milosrdenstva, ktoré je väčšie než každý, ba aj ten najťažší hriech. Iste nie je náhodou, že práve v dnešnej dobe Ján Pavol II. hlásal svetu posolstvo, ktoré zanechala sestra Faustína. Komu, ak nie ľuďom, ktorých svedomie ťaží hriech interrupcie, je adresované posolstvo Božieho milosrdenstva?
Zadosťučinenie a modlitba za život
Ďalšou naliehavou úlohou je zadosťučinenie, ktoré majú konať všetci členovia Cirkvi, ktorí sú si vedomí závažnosti problému. Mimoriadne potrebná je modlitba a pokánie konané v diecézach, farnostiach a rodinách. Jedná sa o vyše miliardu ľudí na celom svete, ktorých sa týka hriech interrupcie a ktorí sa nechcú obrátiť, a preto im hrozí trest pekla. Možno by mali vzniknúť národné strediská zadosťučinenia - chrámy, v ktorých by sa prostredníctvom ustavičnej poklony, sviatosti zmierenia, Eucharistie, duchovného vedenia, modlitby ruženca konalo zadosťučinenie za hriechy spáchané proti životu a vyprosovala by sa na príhovor svätých, a zvlášť nesmierneho množstva duší detí, ktoré boli zabité v lonách svojich matiek, milosť obrátenia pre ľudí, ktorí sa dopustili hriechu interrupcie. Boli by to miesta, ktoré by spájali nebo so zemou, kde by zvlášť plynula milosť očistenia pre celé národy.
Stále je aktuálna výzva Svätého Otca Jána Pavla II.: „Naliehavo je potrebná veľká modlitba za život, modlitba, ktorá by prenikla celý svet. V rámci osobitných iniciatív, ako aj v každodennej modlitbe každé kresťanské spoločenstvo, každé hnutie a združenie, každá rodina a každý veriaci nech predkladajú vrúcne prosby Bohu, Stvoriteľovi a milovníkovi života. Sám Ježiš nám ukázal, že modlitba a pôst sú najdôležitejšou a najúčinnejšou zbraňou proti silám zla (porov. Mt 4, 1 - 11), a svojich učeníkov poučil, že niektorých zlých duchov možno vyhnať len takto (Mk 9, 29). Každému a každej z nás bude vo chvíli súdu po smrti položená otázka: „A čo si urobil(a) pre mojich najmenších?“ Pán Boh mimoriadnym spôsobom požehnáva všetkých, ktorí majú v jeho mene podiel na obrane života nenarodených, preto treba už teraz povedať Ježišovi: „Pane, úplne sa ti dávam k dispozícii. Použi ma a urob so mnou, čo chceš.“
Cesta k uzdraveniu po interrupcii
Každý, kto vykonal interrupciu alebo sa k nej pričinil, potrebuje duchovné, ako aj psychicko-fyzické uzdravenie. Je to možné iba prostredníctvom úplného odovzdania sa Kristovi a ponorením sa s dôverou do jeho nekonečného milosrdenstva. Vo sviatosti zmierenia, s úprimnou ľútosťou a rozhodnutím polepšiť sa, vyznaj Ježišovi všetky svoje hriechy a keď ho prijmeš v Eucharistii, pros o zmierenie sa so zabitým dieťaťom, aby si ho mohol(la) v duchu objať. Popros Ježiša, aby ti povedal, akého pohlavia je dieťa. Potom daj dieťaťu meno a popros ho, aby ti odpustilo interrupciu. Prijmi Ježišovo odpustenie aj odpustenie dieťaťa. Ak ti Boh aj dieťa odpustili, aj ty odpusť sebe samej (samému).
tags: #interrupcia #a #duchovny #rozmer