Na Slovensku sa v posledných rokoch čoraz častejšie diskutuje o klesajúcej pôrodnosti a možnom trende smerujúcom k generácii jedináčikov. V minulosti boli jedináčikovia často spájaní s negatívnymi stereotypmi, ako sú rozmaznanosť, egoizmus či neochota prispôsobiť sa. Sú tieto tvrdenia naozaj opodstatnené, alebo ide len o mýty? Pozreli sme sa na túto tému z rôznych uhlov pohľadu - od skúseností rodičov a dospelých jedináčikov až po odborné názory psychológov.
Demograf Branislav Bleha v nedávnom rozhovore pre Denník N uviedol, že Slovensko možno čaká generácia jedináčikov. Prečo ľudia, ktorí by chceli mať viac detí, nakoniec majú len jedno? Jedináčikovia boli v minulosti zriedkavejší, možno aj preto ich zvykli považovať za rozmaznaných, egoistických a neochotných sa prispôsobiť. Čo z toho naozaj platí a čo je len mýtus? Porozprávali sme sa s rodičmi malých a dospievajúcich jedináčikov, s dospelým jedináčikom, ako aj s psychologičkou, ktorá sa venuje výchovnému poradenstvu.
Osobné skúsenosti rodičov
Helena je čerstvá matka štvormesačného syna, no už teraz vie, že jej dieťa bude jedináčik. O dieťa sa neúspešne pokúšali veľa rokov, nakoniec sa rozhodli pre asistovanú reprodukciu. Aj tehotenstvo jej dalo zabrať. „Bolo mi v kuse zle, psychika dostávala zabrať. Samotný pôrod bol podľa jej slov „čistá nočná mora“, napriek tomu, že rodila v Nórsku, kde je zdravotníctvo vo všeobecnosti veľmi kvalitné. „37 hodín trápenia nakoniec ukončili vákuovým pôrodom. Po narodení syna museli bojovať s jeho silnou žltačkou a s jej zaseknutou chrbticou, potom spoločne s dojčením. „Za ten čas som dvakrát skončila na PN, už som viac nevládala,“ hovorí Helena. „A predstava toho, že by som si to mala zopakovať ešte raz?
Hoci je dnes definitívne rozhodnutá, že jej syn bude jedináčik, celé okolie ju od toho odhovára. „Argumentujú, že syn potrebuje súrodenca. Syna sa chystá dať už v 16 mesiacoch do jasličiek, kde bude stále v kontakte s inými deťmi. „V kolektíve detí sa naučí deliť sa a rešpektovať iných. Hoci sama má dvoch súrodencov, keď sa narodila, boli už dospelí, takže vlastne ani nevie, čo je to mať súrodenca, a nikdy jej žiadny nechýbal. „Môj manžel má dvoch súrodencov a nikdy som nepostrehla, že by z toho nejako profitoval ako dieťa.
Keď mala jej dcéra pol roka, objavili sa u nej zdravotné problémy, ktoré im výrazne zasiahli do života. Riešia ich dodnes. „Nemáme ešte stanovenú diagnózu, lebo ani špecialisti na Slovensku, ani vo Viedni si s tým zatiaľ nevedia rady,“ hovorí Blanka. Okrem jej vlastných rodičov ju od zámeru nemať ďalšie deti nikto neodhováral. „No zo strany rodičov to bolo miestami dosť vehementné. Pri rozhodovaní zhodnotila aj svoje psychické rozpoloženie a vnútornú silu. Napriek tomu zo začiatku takmer stále rozmýšľala nad tým, o čo jej dcéra takto môže prísť, aké nevýhody pre ňu môže mať život bez súrodenca. Pýtala sa svojich kamarátok, o ktorých vie, že sú jedináčikovia, aký bol ich život. Čítala veľa článkov na túto tému. „Pamätám si, že ma to dosť dlho trápilo.
Pri výchove dcéry nemala čas brať ohľad na to, že je jedináčik. „Ona bola dosť náročné dieťa a mimoriadne nadané. Cielene do detského kolektívu ju nebrávala, chodili však na ihriská a stretávali sa s kamarátmi, čo mali deti. „Do škôlky zo zdravotných dôvodov nechodila, išla až rovno do školy. Tam nebola vyhranená, že by mala len jednu kamarátku, k nikomu sa špeciálne neviazala, brala kolektív ako celok. Dcéra však bola od narodenia veľmi empatická a milovala bábätká. V určitom období si začala pýtať súrodenca a dosť sa to stupňovalo. „Toto obdobie bolo pre mňa veľmi ťažké, naozaj to z jej strany bolo také intenzívne, že mi to nerobilo dobre,“ hovorí Blanka. Keď však mala dcéra asi 9-10 rokov, úplne sa to zmenilo. „Užíva si, že je sama. Má svoje koníčky, svojich priateľov a od desiatich rokov aj psa. Podľa Blanky je dcéra oveľa viac vyspelá na svoj vek, mnohým veciam rozumie, veľa sa spolu rozprávajú. „Samozrejme, že ma trochu desí to, že keď bude dospelá a my tu už nebudeme, tak zostane sama - bude mať len svoju aktuálnu rodinu.
Blanka priznáva, že zo strany niektorých rodičov, ktorí majú detí viac, niekedy cíti pohŕdanie až pasívnu agresivitu. Blanka si však myslí, že je to presne naopak - rodičia viacerých detí majú podľa nej možnosť lepšie si zorganizovať čas ako rodičia jedináčika. „Súrodenci sa spolu zahrajú, kým pri jednom dieťati je to tak, že rodič plní všetky tieto funkcie sám. Vychovávať jedno dieťa je podľa nej náročnejšie ako vychovávať viac detí. Teší sa preto, že s dcérou dnes majú veľmi dobrý vzťah. „Najviac ma zabolelo, keď sme napríklad chodievali na dovolenku s kamarátmi, čo majú tri deti, a správali sa k nim niekedy tak, akoby žiadne z nich nechceli,“ hovorí Blanka. „Vtedy sa naozaj hnevám a pýtam sa, načo majú ľudia deti alebo viac detí, keď na to nemajú vnútornú kapacitu. Veľakrát vidím rodinu, kde sa dospelí vôbec nevenujú deťom, nerešpektujú ich a vnímajú ich ako príťaž.
„Myslím, že sme mohli postupovať pri výchove trochu inak,“ priznáva hneď na úvod Bruno, otec 17-ročnej dcéry. S manželkou vraj neplánovali, že budú mať doma jedináčika, ale ďalšie deti už nejako nestihli. Keď bola dcéra menšia, aj oni sa bežne stretávali s názorom, že nie je dobré mať jedináčika a že bude mať smutné detstvo. Väčšinou išlo o ľudí zo staršej generácie. Už keď bola dcéra malá, s deťmi na pieskovisku alebo v škôlke sa vydržala hrať tak hodinu, potom sa stiahla do ústrania a hrala sa sama. Skôr ich s manželkou znepokojilo, keď zistili, že dcéra je v škole outsiderkou a nemá veľa kamarátov. „Zisťovali sme u jej pedagógov, či to nie je tým, že ju ostatní vylučujú pre nejaké jej nevhodné správanie, ale je to naopak. Od malička dávali dcére určité mantinely, viedli ju k úcte k starším, ohľaduplnosti k ostatným, k rešpektovaniu autorít, ale inak jej nechávali voľný priestor a slobodu. „Dnes je slušná, úctivá, ale začínam si uvedomovať, že to rešpektovanie súkromia od malička z nej urobilo bordelárku, nemá vo veciach systém a aj pod tlakom je z nej chaotička,“ priznáva Bruno. Rovnako ho mrzí, že sa dcéra nerada delí. Rodičom - nielen jedináčikov - by preto radil, aby boli pri výchove dôslednejší. „Netreba sa báť dieťaťu riadne prikázať, čo treba, zároveň ho tým nedeptať a okrem základnej slušnosti ho učiť, ako sa rozdeliť s inými, ako si okolo seba udržať poriadok, ako mať systém vo veciach a aktivitách a ako si aspoň trocha ísť za svojimi snami či plánmi.
Odborný pohľad psychológov
K vzniku teórie o „syndróme jedináčika“ prispeli pionieri americkej psychológie G. Stanley Hall a E. W. Bohannon, ktorí sa týmto fenoménom zaoberali koncom 19. a začiatkom 20. storočia. E. W. Bohannon z Clarkovej univerzity v Massachusetts zhrnul v práci s názvom A Study of Peculiar and Exceptional Children (1896) svoje zistenia z dotazníkového prieskumu. Dvesto respondentov poprosil, aby vymenovali zvláštnosti jedináčikov, ktorých poznajú. Vtedajší psychológovia vychádzali z predpokladu, že jedináčikovia majú všetku pozornosť svojich rodičov a starých rodičov, nemusia sa o ňu deliť so súrodencami, preto sú zvyknutí, že všetky ich potreby a túžby sú vždy naplnené. Hoci sa teória o „syndróme jedináčika“ stala rýchlo populárnou, neskoršie výskumy ukázali, že sa nezakladá na vedeckých dôkazoch.
Prehľadová vedecká štúdia, ktorá zhrnula výsledky viac ako 200 výskumov na túto tému, vyšla v roku 1987. Jednou z jej autoriek bola Toni Falbo, psychologička z Texaskej univerzity v Austine a sama jedináčik. Ako uvádzajú autori štúdie, byť jedináčikom nie je determinantou osobnostného vývoja. Ďalšie výskumy preukázali, že ani rodičovské štýly rodičov, ktorí majú jedno dieťa, a tých, ktorí majú detí viac, sa od seba zásadne nelíšia. Dnes už medzi psychológmi panuje zhoda, že to, že niekto vyrastal ako jedináčik, automaticky neprispieva k rozdielom v jeho osobnosti oproti ľuďom, ktorí vyrastali so súrodencami.
Rodičov jedináčikov, ktorí vyhľadávajú pomoc psychologičky Jany Račkovej Vyskočilovej, väčšinou trápia podobné výchovné problémy ako rodičov viacerých detí. Pri výchove jediného dieťaťa môže byť podľa nej niekedy ťažké „frustrovať“ dieťa dávaním mu hraníc. Hranice a trvanie na ich dodržiavaní sú však podľa nej pri výchove veľmi dôležité. Rovnako upozorňuje, že v rodine s jedináčikom býva v prevahe „dospelácka zložka“, a tak je ľahké pozabudnúť sa a chcieť mať hneď zo svojho dieťaťa malého dospeláka.
Sú jedináčikovia v nevýhode, pokiaľ ide o zdravý sociálny vývin? Podľa psychologičky sa na to nedá odpovedať jednoznačne. Často platí, že jedináčik nepozná pocit „frustrácie“ z čakania ani z delenia pozornosti rodičov medzi seba a ostatných súrodencov. Do výchovy a rodinnej dynamiky však podľa nej vstupuje veľa premenných, ktoré nás formujú. „Dôležitejšie ako poradie je možno to, či som mal v detstve niekoho, kto bol na mňa naladený, a cítil som sa bezpečne, prijatý, rešpektovaný.
Adrián má 29 rokov a je jedináčik, no v spoločnosti o tom sám od seba nezvykne hovoriť. „Robím to naozaj iba v prípade, keď sa ma niekto spýta, či mám súrodencov. Dôvodom, prečo to nespomína, sú práve aj neustále omieľané predsudky. Keď ho ľudia poznajú dlhšie a po nejakom čase zistia, že je jedináčik, reagujú podľa neho trocha zarazene. „Výskumy, ktoré boli robené na jedináčikoch v súvislosti s ich stereotypnými vlastnosťami ako egoizmus, rozmaznanosť, nekooperácia, to nepotvrdili. Naozaj do výchovy vstupuje veľmi veľa premenných,“ hovorí psychologička Jana Račková Vyskočil. Adrián vyrastal na dedine, v prostredí, kde sa v detstve ani neskôr na škole nestretával so žiadnymi predpojatosťami v súvislosti s tým, že nemá súrodencov. „Tie predsudky prišli až neskôr od dospelejších ľudí, približne v čase vysokej školy. To, že vôbec existujú nejaké predsudky voči jedináčikom, začal vnímať neskôr od starších ľudí, často od viacdetných rodičov či ľudí so súrodencami.
Mnohí jedináčikovia majú v dospelosti silné puto so svojimi rodičmi. Vo všeobecnosti sú títo ľudia podľa psychologičky Jany Račkovej Vyskočilovej zvyknutejší na vzťahy s dospelými a so staršími než s rovesníkmi a aj v dospelosti radšej vyhľadávajú vzťahy so staršími. Výskumníčky Lisen Roberts a Priscilla Blanton prišli v roku 2001 so zistením, že mnohí dospelí jedináčikovia vnímali ako nevýhodu, že v detstve nemali takých verných parťákov ako ich rovesníci so súrodencami. Niektorí si dokonca v predškolskom veku vymýšľali imaginárnych kamarátov, s ktorými by sa mohli o všetko deliť.
Adrián priznáva, že aj jeho sa ľudia občas pýtajú, či mu nechýbajú súrodenci. „To je otázka, na ktorú nedokážem odpovedať, pretože nie je možné povedať, či mi chýba niekto, koho som nikdy nemal,“ hovorí. Jeho okolie mu takisto často pripomína, že ako jedináčik nikdy nemôže pochopiť súrodeneckú lásku a rivalitu, ako aj „neopísateľnú dynamiku tohto vzťahu“. „Keď sa začnem zamýšľať, aké by to bolo mať súrodenca, tak som zmätený, pretože naozaj neviem, aké by to bolo. V tomto smere mi zlyháva predstavivosť a viem si to priblížiť len na základe toho, čo pozorujem v okolí. V niektorých prípadoch sú si súrodenci najlepšími priateľmi, ktorí sa spolu delia väčšinu života, výborne si rozumejú a podporujú sa, čo by bolo určite fajn a príjemná predstava. V iných prípadoch vidím súrodencov, ktorí okrem krvi nič iné spoločné nemajú, ktorí spolu roky neprehovorili, sú pohádaní na nože a prakticky zastávajú funkciu úhlavného nepriateľa.
Poradie narodenia a jeho vplyv
Klasicky predpokladáme, že poradie, v akom sa v rodine narodíme, má na nás len malý vplyv. Poznáme zľudovené predstavy, že najmladšie dieťa je rozmaznaný benjamínko, stredné dieťa je dobrý stratég a najstaršie šéfuje svojim súrodencom. Syndróm najstaršieho dieťaťa je skutočne fenoménom, ktorým sa zaoberá už aj výskum. Psychológovia predpokladajú, že tlaky, ktoré zažíva prvé dieťa v rodine, a teda aj jedináčik, skutočne nejakým spôsobom formujú jeho život.
Špeciálnou kategóriou sú prvorodené dcéry, čo potvrdzuje aj Lisette Schuitemakerová vo svojej knihe Efekt najstaršej dcéry: Ako prvorodené ženy využívajú svoje silné stránky (The Eldest Daughter Effect: How Firstborn Women Harness Their Strengths). V rozhovore pre Huff Post povedala, že fakt, že sa ženy narodili v rodine ako prvé, z nich robí zodpovedné, svedomité, praktické, pozorné a starostlivé ženy. „Keďže sme boli od malička vychovávané k tomu, aby sme sa ujali vedenia, nie je prekvapujúce, že najstaršie dcéry sú nadmerne zastúpené na vedúcich pozíciách,“ tvrdí Schuitemakerová.
Platí však, že prvorodené deti, ktoré majú mladších súrodencov, sa skutočne stávajú v dospelosti aj dobrými vodcami. „Sú zodpovedné a vedia viesť aj mladších súrodencov. Preto sa neskôr uplatňujú v povolaniach, ako sú učitelia a lekári. Napríklad je dokázané, že najviac amerických prezidentov bolo prvorodenými deťmi,“ povedala v rozhovore pre Postoj psychologička Daniela Čechová. Prvé deti bývajú však aj konformné a veľmi konzervatívne. „Majú rady systém, tradíciu, poriadok. Sú veľmi citlivé na stres a neschvaľovanie zo strany okolia,“ dodáva ďalej Čechová.
Okrem pozit môže mať prvá pozícia v rodine aj vyslovene negatívne dôsledky. Zvlášť dievčatá môžu byť v dôsledku svojho pohlavia nespravodlivo zaťažené zodpovednosťou za starostlivosť o domácnosť či mladších súrodencov a cítiť zodpovednosť za povinnosti, ktoré by mali mať rodičia. Táto zodpovednosť za chod rodiny môže presahovať aj do dospelého veku.
Podľa odborníčky na Adlerovu psychológiu má prvorodený veľa spoločné s jedináčikom, a to z toho dôvodu, že obidvaja boli istý čas sami. „Prvorodený je vystavený situáciám veľmi špeciálneho dieťaťa, pri ktorom sa rodičia len učia byť rodičmi. Mama a otec majú určité predstavy o rodičovstve, ale ešte nevedia, čo je realita. Teda pri prvom dieťati uplatňujú rodičia najviac príkazov a zákazov, zavádzajú veľa pravidiel. Dôsledkom tohto prístupu je, že prvé deti bývajú naozaj zodpovedné. Uznávajú pravidlá a vedia dobre fungovať v rámci pravidiel,“ vysvetľuje Daniela Čechová. Na prvorodeného sa podľa psychologičky koncentruje celá pozornosť rodičov a ten sa môže naučiť, že takto to má v živote byť, že všetci mi majú dávať špeciálnu pozornosť a význam.
Riziká a výhody
Nová štúdia pomenovala aj ďalší spôsob, akým môžu byť prvorodené a jediné deti ovplyvnené poradím narodenia. Výskumný tím z Epic Research analyzoval zdravotné záznamy viac ako 180-tisíc detí narodených v rokoch 2009 až 2016 a zistil, že prvorodené deti so súrodencami mali o 48 percent vyššiu pravdepodobnosť úzkosti a o 35 percent vyššiu pravdepodobnosť depresie vo veku 8 rokov v porovnaní s druhorodenými deťmi alebo ďalšími deťmi v rodine. Toto isté platilo aj pre jedináčikov, u ktorých sa v porovnaní s druhorodenými deťmi alebo ďalšími deťmi v rodine zistila o 42 percent vyššia pravdepodobnosť výskytu úzkosti a o 38 percent vyššia pravdepodobnosť výskytu depresie vo veku 8 rokov. Výskumníci kontrolovali ďalšie faktory vrátane anamnézy duševného zdravia dieťaťa a matky.
Hoci štúdia neskúma, prečo majú prvé deti a jedináčikovia vyššiu pravdepodobnosť, že dostanú tieto diagnózy, pomenúva poradie narodenia ako potenciálny marker rizika. Toto zistenie „prispieva k nášmu chápaniu rizikových faktorov detí“, povedal pre Huff Post Caleb Cox, vedúci výskumu a dátovej vedy v spoločnosti Epic Research.
Existuje niekoľko možných vysvetlení toho, prečo sú najstaršie a jediné deti náchylnejšie na tieto duševné problémy. Najstaršie a jediné deti sú prvým pokusom svojich rodičov a rodičia sa ešte len učia vychovávať. Ich prístup k ďalším deťom môže byť úplne iný, ako bol pri prvom. „Pri prvorodenom si rodičia ešte napĺňajú aj vlastné ambície a učia sa, čo funguje a čo nie. Pri každom ďalšom dieťati sú uvoľnenejší a súrodenci tak len profitujú z toho prvorodeného. Tie ďalšie deti už potom lepšie znášajú aj stres,“ povedala pre Postoj psychologička Daniela Čechová. Prvé deti sú takisto častejšie introverti a majú lepšie známky v škole v porovnaní so súrodencami. Sú perfekcionistické a chcú robiť veci čo najdokonalejšie. „Prvé deti sa často cítia neuznané, lebo všetky výhody, ktoré si ony museli tvrdo odpracovať, dostanú už ďalšie deti akoby zadarmo. Keď vediem terapie pre rodičov, vždy ich upozorňujem, aby staršie dieťa dostávalo nejaké výhody oproti tým mladším,“ hovorí Čechová.
Jedináčikovia dospievajú skôr. Ďalšia nová štúdia naznačuje, že rodinná konštelácia, najmä detstvo bez súrodencov, môže mať vplyv aj na to, kedy deti dospejú. Komplexná štúdia dánskej univerzity v Aarhuse v spolupráci s Inštitútom Maxa Plancka v Mníchove sa zaoberala otázkou, či rodinná štruktúra zohráva úlohu pri vzniku hormonálnych zmien, teda či majú súrodenci vplyv na to, kedy deti dosiahnu pubertu. Vedci analyzovali informácie o vývoji 10 657 dánskych detí od veku 11 rokov počas celej ich puberty. Výskumníci zistili, že jedináčikovia dospievali v priemere o päť mesiacov skôr ako deti, ktoré vyrastali s biologickými súrodencami. Dievčatá, ktoré vyrastajú ako jedináčikovia, dospievajú v priemere o 5,5 mesiaca skôr ako deti s biologickými súrodencami; chlapci v priemere o 4,5 mesiaca skôr. Deti s nevlastnými súrodencami sú na pomedzí. U nich sa tiež prejavil skorší pubertálny vývoj, aj keď menej zreteľne. Tu bol náskok v priemere 2,2 mesiaca u dievčat a 1,2 mesiaca u chlapcov.
Ak bola konštelácia zložitejšia a v domácnosti žili biologickí aj nebiologickí súrodenci, účinok sa ešte znížil: dievčatá vtedy dosiahli pubertu o 1,2 mesiaca a chlapci o 1,4 mesiaca skôr ako deti, ktoré vyrastali výlučne s vlastnými súrodencami. Výsledky ukazujú, že nielen neprítomnosť súrodencov, ale aj typ súrodeneckého vzťahu môže ovplyvniť pubertálny vývoj. Jedináčikovia môžu mať menej sociálnych interakcií a povinností v rodine, čo podporuje skorý vývoj puberty. Pri patchworkových rodinách môže podľa odborníkov svoju rolu zohrávať stres zo zložitých rodinných vzťahov.
Psychológovia tvrdia, že chybám vo výchove prvorodených či jedináčikov sa dá vyhnúť, ak sa dospelí dobre pripravia na rodičovstvo a ešte pred narodením svojho dieťaťa vyriešia svoje osobné zranenia. „Aj študentom hovorím o tom, ako prenášame štýl rodičovstva z generácie na generáciu a nevyriešené veci sa potom objavujú aj v ďalšej generácii. Keď sme vnímali svoju pôvodnú rodinu ako priveľmi autoritatívnu a kontrolujúcu a spätne to hodnotíme ako niečo veľmi nepríjemné, chceme robiť s našimi deťmi všetko akoby opačne. A potom sa stáva, že to preženieme druhým extrémom. Sme príliš liberálni a zabúdame deťom hranice,“ tvrdí Daniela Čechová. Nevyriešené veci rodičov sú vo výchove ako slepé škvrny, myslí si psychologička, „a keď príliš tlačíme na pílu, dôsledkom je, že to nefunguje. Používajme preto vo výchove zdravý rozum a nekompenzujme si na deťoch nič zo svojej minulosti. Práve preto je dôležité, aby sa rodičia pripravili na príchod dieťaťa.
V Spojených štátoch sa fenoménu jedináčikov dlhodobo venuje sociologička a odborníčka na rodičovstvo, Susan Newman. Susan je presvedčená, že rodiny s jedným dieťaťom sa pomaly stávajú novým vzorom tradičnej rodiny. Ovplyvňuje to jednak ekonomika západného sveta, ale aj samotné ženy, ktoré si zakladajú rodiny oveľa neskôr. Väčšina z nich je totiž nútená pracovať, aby rodinný rozpočet nebol závislý len od jedného partnera. Na druhej strane, jeden z najvplyvnejších amerických psychológov, G. Stanley Hall, dokonca zvykol tvrdiť, že "byť jedináčikom je samé osebe chorobou".
Výhody a nevýhody jedináčika
Nie každý si môže dovoliť mať viac ako jedno dieťa. Obmedzenia v podobe malého bytu, nedostatku financií a ďalších okolností nútia rodičov ostať len pri jednom dieťati. Mať len jedno dieťa nie je dnes ničím nezvyčajným a mnohé rodiny to považujú za ideálny model.
Výhody jedináčika:
- Viac pozornosti a lásky: Ak máte jedno dieťa, môžete mu dať všetku svoju lásku, maximum pozornosti a zahrnúť ho vecami, ktoré by ste si možno pri viacerých deťoch dovoliť nemohli.
- Finančná dostupnosť: Často je to práve otázka financií, prečo sa rodičia rozhodnú len pre jedno dieťa. Platí totiž, že čím viac detí, tým väčšie výdavky. Jednému dieťaťu ľahšie zabezpečíte najlepšie vzdelanie, starostlivosť a všetko potrebné.
- Kontrola a jednoduchšie riadenie rodiny: Pravdou je, že pri jednom dieťati dokážete mať situáciu viac pod kontrolou, jednoduchšie riadiť chod rodiny a zvládať popri tom aj množstvo iných vecí.
- Menej komplikované vzťahy: Je tu menej vzťahov, ktoré sa môžu komplikovať a narúšať tak dynamiku rodiny.
- Dostatok priestoru pre kariéru: Okrem toho má žena pri jednom dieťati viac času a priestoru venovať sa svojej kariére, spravidla sa i ľahšie zamestná než žena s viacerými deťmi.
Nevýhody jedináčika:
- Osamelosť: Neraz sa takéto dieťa cíti veľmi osamelé a závidí svojim kamarátom, ktorí nejakého súrodenca majú. Život jedináčika tak môže byť v určitých ohľadoch smutný, a to aj napriek tomu, že často tieto deti majú všetko, na čo si zmyslia a pozornosť celej rodiny je upriamená na nich. No toto všetko nie je adekvátnou náhradou za súrodenca.
- Nenaučí sa deliť: Na druhej strane by to ale mohlo mať negatívne následky, pretože sa nenaučí rozdeliť, bude vždy vyžadovať maximálnu pozornosť, pokiaľ ho rodičia stále rozmaznávali a podobne.
- Sociálna izolácia: Vzhľadom na to, že jedináčikovia súrodencov nemajú, hľadajú si priateľov v kolektíve detí. Rýchlo pochopia, že všetky „triky“, ktoré fungujú doma v rodine, nemusia rovnako platiť v kruhu kamarátov. Keďže agresívne či panovačné správanie by ich mohlo rýchlo pripraviť o nadobudnuté priateľstvá, radšej od neho upustia.
- Psychická záťaž v dospelosti: Jedináčikovia sú neskôr v dospelosti vystavení väčšej psychickej záťaži zo straty blízkych či vlastných rodičov, pretože sa o bolesť nemôžu podeliť s niekým v rodine.
- Perfekcionizmus: Deti vyrastajúce bez brata či sestry často podliehajú perfekcionizmu. Ak sa budete pokúšať „opraviť“ každú jednu vec, ktorú spravia, či už pri ustieľaní postele alebo upratovaní, iba tým posilníte ich posadnutosť dokonalosťou. Jedináčikovia sú často oveľa kritickejší voči svojmu okoliu, majú vysoké očakávania od ostatných, ale aj od seba. Aj preto môžu vo väčšom kolektíve spočiatku pôsobiť namyslene a panovačne.
- Problémy so socializáciou: Americkí sociológovia tvrdia, že u jedináčikov sa zvyšuje pravdepodobnosť toho, že v dospelosti budú sociopatmi. Výskumníci poukázali na fakt, že deti bez súrodencov sa kolektívu prispôsobujú oveľa ťažšie a mávajú problémy v škôlke či v škole.
Výchova jedináčika si vyžaduje opatrnosť v dávkovaní pozornosti. Hoci dieťa potrebuje maximum pozornosti, netreba to preháňať. Prehnaná opatrnosť a snaha chrániť svoje jediné dieťa sú častými chybami. Keďže jedináčik je ochudobnený o súrodenca, je vhodné a dôležité zabezpečiť mu dostatok sociálnych kontaktov. Pomôcť môžu materské centrá, materská škôlka, škola či rôzne krúžky a aktivity pre deti. Pozor tiež na privysoké nároky! Mnohí rodičia s jedným dieťaťom majú prehnané očakávania od svojho dieťaťa, čo môže byť veľmi zradné.
Čo hovoria výskumy?
Lekárka Toni Falbo z Texaskej univerzity v Austine vyvracia vo svojich štúdiách množstvo mýtov spojených s jedináčikmi. Tvrdí, že stereotypy o tom, ako sú jedináčikovia skazení a rozmaznaní, sa nezakladajú na faktoch. Podľa nej nie je rozdielov medzi deťmi bez a so súrodencami veľa. To, aké dieťa bude, ovplyvňujú úplne iné, závažnejšie faktory, než počet sestier či bratov. Jeden z najbežnejších mýtov o jedináčikoch je ten, že si ťažko hľadajú priateľov. Niektorí vedci sa zhodli v tom, že deti v škôlke skutočne majú slabšie sociálne schopnosti, čo im v neskoršom živote môže spôsobovať ťažkosti. Svoje tvrdenia opierali najmä o americkú štúdiu z roku 2004, ktorá sledovala 20 tisíc škôlkarov. Keď mali učitelia ohodnotiť ich sociálne zručnosti, skutočne horšie dopadli jedináčikovia, horšie sa ovládali, ťažšie nadväzovali vzťahy a mali viac problémov so správaním. Lenže v roku 2010 už vedci prezentovali výsledky aktuálneho výskumu, kde sledovali deti bez súrodencov v tínedžerskom veku. Analýza obsiahla odpovede vyše 13 tisíc mladých ľudí. Vedci od nich chceli, aby menovali svojich piatich kamarátov. Jedináčikovia i súrodenci boli v týchto zoznamoch vyberaní úplne rovnako, bez rozdielu. To, či mal tínedžer doma brata alebo sestru, nemalo žiaden dopad na jeho popularitu.
Ďalší problém, ktorému čelia rodičia jedináčikov je, že ich deti sú sebecké. Iste, znie to logicky, lebo keď je dieťa samé, nemusí požičiavať hračky, oblečenie, deliť sa o dobroty, má vlastnú izbu a pozornosť rodičov. Vedci však uskutočnili množstvo pokusov, ktoré preukázali, že jedináčikovia sú na tom v mnohých aspektoch lepšie, než deti so súrodencami. Sú napríklad sebavedomejší, či akademicky úspešnejší. A pokiaľ ide o sebectvo? Vedci tvrdia, že pocit, že sú stredobodom vesmíru je vlastný väčšine detí, bez ohľadu na to, koľko ich je v domácnosti a súvisí viac s vývojom mozgu, než s počtom bratov a sestier.
Neexistuje správna odpoveď na to, koľko detí predstavuje ideálnu rodinu. Rozhodnutie, či mať jedno dieťa alebo viac, je hlboko osobné a závisí od mnohých faktorov. Obe alternatívy majú svoje pre a proti a to, čo vyhovuje jednej rodine, nemusí nutne vyhovovať druhej.
Početnosť detí v rodinách výrazne klesá. V Spojených štátoch sa fenoménu jedináčikov dlhodobo venuje sociologička a odborníčka na rodičovstvo, Susan Newman. Susan je presvedčená, že rodiny s jedným dieťaťom sa pomaly stávajú novým vzorom tradičnej rodiny. Ovplyvňuje to jednak ekonomika západného sveta, ale aj samotné ženy, ktoré si zakladajú rodiny oveľa neskôr. Väčšina z nich je totiž nútená pracovať, aby rodinný rozpočet nebol závislý len od jedného partnera.
Dôvodov, prečo sa rodičia rozhodnú mať len jedno dieťa, je mnoho. Iste, mať jedno dieťa je pre rodičov jednoduchšie, než mať ich viac. Niekedy sa síce dospelí sťažujú, že celá zábava leží na ich pleciach, kým súrodenci sa v istom veku už zahrajú sami, no toto nie je reálne až tak náročné. Pravdou je, že pri jednom dieťati dokážete mať situáciu viac pod kontrolou, jednoduchšie riadiť chod rodiny a zvládať popri tom aj množstvo iných vecí a navyše je tu menej vzťahov, ktoré sa môžu komplikovať a narúšať tak dynamiku rodiny. Navyše, z ekonomickej stránky dnes deti nedávajú zmysel. V minulosti to bolo inak, pretože deti pomáhali a plnohodnotne pracovali v domácnosti, v hospodárstve, na poliach a pod. Vtedy to bola jednoducho lacná pracovná sila. Dnes sú však deti dôsledkom lásky, sú túžbou, nie potrebou. Preto sa občas vynoria pochybnosti. Možno by sa to dalo zvládnuť aj s ďalším dieťaťom. Možno bolo rozhodnutie mať jedináčika unáhlené. Veď tam, kde sa najedia traja, sa štvrtý už zaobíde bez väčších problémov. Čo ak to naozaj vytúženému potomkovi ublíži, že bude vyrastať sám? Susan Newman, sociálna psychologička, poradkyňa rodičov a autorka kníh o výchove detí hovorí, že pocity viny nie sú na mieste. Pri svojej práci naštudovala množstvo výskumov zaoberajúcich sa rodinami s jedným dieťaťom a zistila, že tieto deti na tom vôbec nie sú horšie než ich rovesníci so súrodencami. „Všetky štúdie preukázali, že jedináčikovia nie sú rozmaznaní. Sú na tom jedináčikovia horšie?
Na druhej strane, jeden z najvplyvnejších amerických psychológov, G. Stanley Hall, dokonca zvykol tvrdiť, že "byť jedináčikom je samé osebe chorobou".
V minulosti to bolo inak, pretože deti pomáhali a plnohodnotne pracovali v domácnosti, v hospodárstve, na poliach a pod. Vtedy to bola jednoducho lacná pracovná sila. Dnes sú však deti dôsledkom lásky, sú túžbou, nie potrebou. Preto sa občas vynoria pochybnosti. Možno by sa to dalo zvládnuť aj s ďalším dieťaťom. Možno bolo rozhodnutie mať jedináčika unáhlené. Veď tam, kde sa najedia traja, sa štvrtý už zaobíde bez väčších problémov. Čo ak to naozaj vytúženému potomkovi ublíži, že bude vyrastať sám? Susan Newman, sociálna psychologička, poradkyňa rodičov a autorka kníh o výchove detí hovorí, že pocity viny nie sú na mieste. Pri svojej práci naštudovala množstvo výskumov zaoberajúcich sa rodinami s jedným dieťaťom a zistila, že tieto deti na tom vôbec nie sú horšie než ich rovesníci so súrodencami. „Všetky štúdie preukázali, že jedináčikovia nie sú rozmaznaní.
tags: #jedinacik #preferovane #dieta