Jurij Alexejevič Gagarin, prvé človek na svete, ktorý prekonal hranice Zeme a vyletel do vesmíru, sa stal legendou už počas svojho života. Jeho let v roku 1961 navždy zmenil pohľad na možnosti ľudstva a otvoril novú éru v dobývaní vesmíru.
Skromné začiatky a sen o lietaní
Jurij Alexejevič Gagarin sa narodil 9. marca 1934 v dedine Klušino v Smolenskej oblasti (niektoré zdroje uvádzajú aj mesto Gžatsk) v rodine roľníkov. Otec bol tesár a matka dojička. Život v okupovanom území počas druhej svetovej vojny nebol ľahký. Ich dom zabrali nemeckí vojaci a rodina si musela vykopať zemľanku, aby mali kde prežiť. Po skončení vojny sa v roku 1945 presťahovali do mesta Gžatsk (od apríla 1968 mesto Gagarin), kde dokončil 6. triedu a rozhodol sa vyučiť remeslu.
Už v detstve ho fascinovali lietadlá. Prvá príležitosť sadnúť si do kokpitu sa mu naskytla ako chlapcovi, keď pri dedine, kde vyrastal, počas druhej svetovej vojny núdzovo pristálo poškodené sovietske vojenské lietadlo. Okolo neho sa zhŕkli zvedavé deti.
V rokoch 1949 - 1951 navštevoval nižšiu strednú priemyselnú školu v meste Ljuberci neďaleko Moskvy, v ktorej sa vyučil za zlievača a súčasne dokončil siedmu triedu. Už počas štúdií v Saratove sníval Gagarin o lietaní a preto sa v októbri 1954 zapísal do miestneho aeroklubu.
Cesta do vesmíru: Výber a náročný výcvik
Koncom roku 1959 sa začal nábor, z ktorého mala vzísť prvá skupina budúcich kozmonautov. Medzi viac ako 3400 prihlásenými bol aj v tom čase 25-ročný nadporučík Gagarin. Letu do kozmu, ktorý trval 108 minút, predchádzali mesiace náročného výcviku. Pre Gagarina to bola výzva, o ktorej sníval odmalička. Dlhé mesiace výcviku a príprav na let do kozmu si vyžadovali silné zdravie, fyzickú aj psychickú odolnosť, schopnosť znášať obrovské záťaže. Adepti začínali deň rozcvičkou o siedmej hodine ráno. Telesná zdatnosť a silná psychika mali rovnaký význam. Na zistenie duševnej odolnosti sa používal hermeticky uzatvorený priestor. S kozmonautom komunikovali len prostredníctvom svetelných signálov.
Hŕstka adeptov na prvý let človeka do vesmíru bola silná zostava. V poltucte pilotov mal Gagarin vážnu konkurenciu. Kolosov podčiarkol, že Gagarin bol zo všetkých jednoznačne najlepší. Aj vo veciach, ktoré vyzerajú ako detaily, ale sú dôležité. „Niektorí budúci kozmonauti hundrali na ťažkosti počas výcviku. Niektorým sa nechcelo zoskakovať s padákom, hľadali u lekárov výhovorku pre seba. Naopak, Gagarin rád opakoval tieto veci. Hovorieval, že keď sa raz človek rozhodne ťahať pluh, aby netáral, že nemá silu," povedal Kolosov.
Historický let: 108 minút, ktoré zmenili svet
Historicky prvý let do kozmu podnikol 12. apríla 1961. Z kozmodrómu Bajkonur na území Kazachstanu, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu, vyštartovala kozmická loď s Gagarinom na palube o 9.07 h moskovského času.
"Počul som piskot a stále silnejší hrmot. Pocítil som, ako sa gigantická raketa zachvela a pomaly, veľmi pomaly sa odtrhla od štartovacej rampy." Na obežnej dráhe Zeme sa ocitol človek po prvý raz o 9.18 h moskovského času. Gagarin si užíval pozoruhodný výhľad z kozmickej lode a radostne zakričal: "Vidím Zem! Vidím mraky! Je to krásne, to je nádhera!" Jurij Gagarin uskutočnil jeden oblet okolo Zeme a po 108 minútach sa vrátil na Zem - pristál na padáku 26 kilometrov juhozápadne od mesta Engels v Saratovskej oblasti.
Sláva, propaganda a súťaženie
Po návrate sa z kozmonauta stal národný hrdina a ikona, ale aj celosvetová celebrita. Vzhľadom na popularitu mu sovietski predstavitelia odmietali povoliť ďalší let do vesmíru. Obávali sa, že by oňho mohli prísť.
Počas letu zvolal: „Pojechali!“ („Vyrážame!“). Trochu nadnesene by sa dalo povedať, že tým chcel vesmír pripraviť na návštevu ľudstva.
12. apríla 1961 sa do celého sveta rozniesla správa, že sovietsky kozmonaut Jurij Alexejevič Gagarin obletel zemeguľu (hoci nie na 100 %) na palube rakety. Riskoval a prežil. Najmä vtedajší socialistický svet to prijal s nadšením a pesnička Gustáva Broma, ktorá sa zrodila už v deň letu, patrila k hitom a dodnes patrí k evergreenom.
Let s ľudskou posádkou bol v krátkom slede už druhým šokom, ktorý Sovietsky zväz pripravil svetu. Nečakaný úspech satelitu tak veľmi zaskočil Spojené štáty, že v krajine spustil obavy z domnelej technologickej vyspelosti ZSSR. Viedol k definitívnemu spusteniu vesmírnych pretekov medzi oboma mocnosťami a tiež k vzniku americkej Národnej agentúry pre letectvo a vesmír. Let s ľudskou posádkou mal byť ďalším medzníkom v pretekoch. Krátko po vypustení družíc sa už obe mocnosti začali pripravovať na vyslanie prvého človeka do vesmíru.
Po návrate sa z kozmonauta stal národný hrdina a ikona, ale aj celosvetová celebrita. Vzhľadom na popularitu mu sovietski predstavitelia odmietali povoliť ďalší let do vesmíru. Obávali sa, že by oňho mohli prísť. Trvalo celé roky, kým napokon dostal príležitosť. Stal sa náhradníkom Vladimira Komarova, ktorý pilotoval let Sojuz 1. Po tejto misii čakala na Gagarina ďalšia, preňho určite náročnejšia a zložitejšia. Tento úspech sovietskej kozmonautiky bolo treba náležite pretaviť v propagáciu ZSSR a celého komunistického systému. Už po troch dňoch ho privítali v Moskve nadšené davy i najvyšší predstavitelia krajiny, na ktorej čele bol vtedy legendárny Nikolaj Sergejevič Chruščov. Pred Gagarinom sa otvárali všetky dvere. Stal sa vedúcim skupiny kozmonautov i poslancom Najvyššieho sovietu. Mohol si plnými dúškami užívať chvíle slávy. Občas to vraj trošku prehnal, aj pôvodne skromnému mladíkovi sa pritrafilo, že mu sláva prerástla cez hlavu.
Gagarinov let znásobil sovietsko-americké vesmírne súťaženie. Vlial doňho novú esenciu. Tri roky po triumfálnom Gagarinovom lete došlo k zmene na čele sovietskeho vedenia. Chruščova vystriedal Brežnev. Ten síce nemohol vynechať Gagarina z programu oficiálnych štátnych stretnutí a podujatí, no nebolo to už s takou prirodzenou úctou ako za čias Chruščova.
JURIJ GAGARIN - 60 rokov od prvého letu do vesmíru
Osobný život a tragická smrť
Štúdium v Orenburgu naštartovalo nielen Gagarinovu leteckú kariéru. Na tanečnom večierku v tomto meste sa zoznámil so ženou, ktorá sa stala jeho celoživotnou láskou. Jeho vyvolenou bola zdravotníčka Valentina Gorjačevová. Neodradilo ju, že mal výšku len 158 centimetrov. Usmiaty chlapík s rozžiarenými očami oplývajúci charizmou si získal jej srdce. Zosobášili sa v októbri 1957, potom sa im narodili dve dievčatká.
Valentina Gagarinová sa po tragickej smrti manžela už nikdy nevydala.
Vo februári 1968 ukončil Gagarin s vyznamenaním Vojenskú akadémiu leteckého inžinierstva Nikolaja Jegoroviča Žukovského a začal sa pripravovať na nové lety do vesmíru.
Najobľúbenejší hrdina Rusov 20. storočia zahynul tragicky 27. marca 1968 počas skúšobného letu v cvičnej stíhačke MiG-15UTI neďaleko dediny Novoselovo vo Vladimirskej oblasti.
Smutná správa sa zo Sovietskeho zväzu rozšírila do sveta pred 50 rokmi: 27. marca 1968 Gagarin zahynul pri cvičnom lete.
Až v roku 2013 bývalý kozmonaut Alexej Leonov vyhlásil, že v tesnej vzdialenosti 10 až 15 metrov od lietadla s Gagarinom a letovým inštruktorom Vladimirom Sereginom preletela bez povolenia stíhačka, ktorá prevrátila lietadlo s Gagarinom, to padlo do vývrtky a o približne 60 sekúnd sa zrútilo na zem rýchlosťou okolo 700 kilometrov za hodinu.
Dodnes nie je celkom jasné, čo sa stalo 27. marca 1968, čo bolo príčinou havárie lietadla MiG-15, s ktorým Gagarin absolvoval bežný cvičný let s inštruktorom Vladimirom Serjoginom. V ten deň mali absolvovať tri cvičné lety. Cestou na letisko sa Jurij Gagarin zastavil v nemocnici, kde bola hospitalizovaná jeho manželka, a potom sa ponáhľal na letisko. Prešiel lekárskym vyšetrením, u veliteľa si vyzdvihol plán letu a u technikov si preveril stav stroja. Vyštartovali 19 minút po 10. hodine. O 11 minút neskôr žiadal Gagarin o zmenu smeru, s čím súhlasila aj riadiaca veža. Bolo to však posledné, čo z jeho úst zaznelo.
„Najskôr sme počuli výbuch a potom sme z miesta, odkiaľ sa ozval, videli vyšľahnúť vysoké plamene a stúpať hustý dym. Kúdol mohol byť vysoký aj 300 metrov,“ vypovedali traja kolchozníci, ktorí pracovali 27. marca 1968 predpoludním v dedine Novoselo. Keď na miesto tragédie prišli záchranári, našli trosky stíhačky rozmetané v okruhu asi 400 metrov. Telá pilotov nenašli. Zostali z nich iba útržky kombinéz a kúsky tkaniva.
„Nedokážem vôbec opísať, čo som vtedy cítil. Pozostatky tohto výnimočného človeka, ktorého som mal rád ako brata, sa zmestili do malej zinkovej schránky,“ spomínal po rokoch Gagarinov priateľ a bývalý kozmonaut Alexej Leonov. Vyšetrovanie ukázalo, že lietadlo sa k zemi rútilo pod uhlom takmer 80° a rýchlosťou 720 km/h. Čo však bolo príčinou havárie, je dodnes záhadou.
Pred štyrmi rokmi sa dostali na verejnosť informácie kozmonauta Alexeja Archipoviča Leonova, člena vyšetrovacej komisie. Podľa nej sa MiG dostal do stopy turbulencie iného lietadla Su-15, ktorého pilot porušil predpisy a letel v nižšej výške. MiG sa tak dostal do vývrtky a nekontrolovateľne sa zrútil na zem. „Vedeli sme, že mal byť v ten deň testovaný Su-15, ale mal letieť vo výške 10 000 metrov alebo vyššie, nie vo výške 450-500 metrov. Bolo to porušenie letového postupu,“ vyjadril sa pre médiá Leonov, ktorý v roku 1965 ako prvý kozmonaut vystúpil z vesmírnej lode do voľného priestoru. „Už vtedy som tvrdil, že Jurijov stroj sa dostal do turbulencie iného lietadla. V rovnakom priestore zalietavali v tom čase nové stíhačky Suchoj, Su-15.
Výsledky vyšetrovania leteckého nešťastia, pri ktorom pred 55 rokmi zahynul Jurij Gagarin, boli dlho zapečatené v archíve, čo vytváralo priestor na špekulácie. Ani po ich odtajnení sa však verejnosť veľa nedozvedela. Skutočnú príčinu havárie sa verejnosť nikdy nedozvedela, výsledky vyšetrovania boli utajené.
Okrem zlyhania prístrojov či zrážky s meteorologickým balónom, čo sa spomínalo najčastejšie, kolovali aj mnohé fámy, neraz poriadne pritiahnuté za vlasy. Podľa jednej boli obaja piloti opití, ďalšia hovorila o tom, že so stíhačkou leteli nízko, pretože lovili jelene, spomínal sa dokonca aj incident s Brežnevom, korý mal byť dôvodom na odstránenie Gagarina, no a bokom nezostali ani priaznivci paranormálnych javov, podľa ktorých uniesli Gagarina mimozemšťania.
Oficiálne však bolo vyšetrovanie uzatvorené verdiktom - porucha motora. Väčšina ľudí však tomu neverí.
Či sa však svet niekedy dozvie skutočnú pravdu o smrti Jurija Gagarina, nie je isté. Vo štvrtok 27. marca uplynulo už 40 rokov od tragickej smrti prvého kozmonauta sveta Jurija Gagarina. Behom skúšobného letu sa jeho lietadlo MiG-15UTI z doteraz nie veľmi objasnených príčin zrútilo a Jurij Gagarin, ktorý sa ako prvý človek sveta pozrel 12. apríla 1961 do kozmu, zahynul. Spolu s ním zomrel v troskách cvičného stroja aj jeho inštruktor Vladimír Serjogin. Jurij Alexejevič Gagarin sa narodil 9. marca 1934 v Klušine a roku 1960 sa stal členom prvého dvadsaťčlenného oddielu sovietskych kozmonautov. Po svojom 128 minútovom lete, pri ktorom v kozmickej lodi Vostok-1 obletel Zem, sa stal symbolom sovietskeho dobývania kozmu a bolo mu z „bezpečnostných“ dôvodov zakázané ďalej samostatne lietať. Sovietski vodcovia si totiž boli plne vedomí jeho nedozírnej propagandistickej ceny ako symbolu sovietskej kozmickej prevahy. Naďalej však zostal členom oddielu sovietskych kozmonautov. Návrat do kozmu však bol v jeho prípade veľmi nepravdepodobný. A nebolo to len kvôli jeho propagandistickej hodnote. Po niekoľkých rokoch cestovania po svete plnom recepcií, jedla a alkoholu už to nebol ten mladý pilot plný sily a energie - zmena životosprávy a nedostatok pohybu sa na ňom výrazne podpísali. Naviac Gagarin pri jednom svojom nepodarenom milostnom dobrodružstve (na jeseň roku 1961) utrpel pri úteku oknom tak ťažké poranenie hlavy, že už len to, bez akýchkoľvek ďalších propagandistických obmedzení, ho bezpečne diskvalifikovalo z akejkoľvek ďalšej šance letieť do vesmíru. Mohlo ho dokonca vyradiť i z jeho profesie vojenského pilota!
Možno ale nikto nemal odvahu Gagarinovi povedať, že do kozmu už nikdy nepoletí, možno si to nechcel pripustiť ani on sám, každopádne situácia bola v 60. Začiatkom roku 1968 Jurij Gagarin dokončil Žukovského vojenskú akadémiu. Vypracoval a obhájil svoju diplomovú prácu a bol opäť zaradený do letového výcviku. V marci potom absolvoval takmer dve desiatky vzletov s inštruktorom Serjoginom na podzvukovom prúdovom stroji MiG-15UTI, čo bola cvičná dvojmiestna verzia vyrábaná licenčne v českom Aero Vodochody. Na 27. marca 1968 boli plánované posledné dva štarty Gagarina spoločne s inštruktorom a na rovnaký deň i prvé dva samostatné štarty na stroji MiG-17. To bol pre Gagarina významný deň - veď sám nesedel vo vojenskom lietadle od okamihu, kedy bol v roku 1960 zaradený do kozmonautického výcviku. Len pre ilustráciu - za necelé 4 roky od začiatku svojej leteckej kariéry do chvíle, než prišiel medzi kozmonautov (1957-1960), nalietal Gagarin na najrôznejších strojoch 253 letových hodín, veľkú väčšinu z toho samostatne. Od tej chvíle až do svojej tragickej smrti (1960-1968) však len 78 hodín a to vždy bezvýhradne s inštruktorom.
V stredu 27. marca 1968 ráno je na ploche vojenského Čkalovsko-gromovského letiska neďaleko Moskvy a Hviezdneho mestečka pripravovaný MiG-15UTI číslo 18 k letu 625. Behom prvého vzletu má Jurij Gagarin predviesť len relatívne jednoduchú zostavu v letovej zóne vzdialenej zhruba 100 km od domovského letiska. Kto by si však myslel, že najslávnejší sovietsky kozmonaut bude mať k dispozícii tú najlepšiu leteckú techniku, bol by asi prekvapený - Gagarinov MiG má za sebou 12 rokov prevádzky a dve generálky, motor dokonca generálky 4 a k ďalšej veľmi blízko. Navyše bol stroj vybavený dvojicou prídavných nádrží. Prečo tomu tak bolo, zatiaľ nikto presne neobjasnil. Na úlohu, ktorú mal Gagarin predviesť, rozhodne tieto prídavné nádrže zvyšujúce dolet stroja, nepotreboval. Problémom týchto nádrží je, že výraznou mierou znižujú aerodynamické vlastnosti stroja. A že to nie sú prázdne slová, dokazuje fakt, že správanie MiGu-15UTI s týmito prídavnými nádržami nebolo skúšobnými pilotmi nikdy preverované v medziach a kritických situáciách stroja (napr. pri vývrtke či prudkom klesaní). Dôvod? Bolo to príliš nebezpečné! Na druhej strane je však nutné dodať, že pri štandardnom lete bol stroj s týmito nádržami bezpečný. Gagarin so Serjoginom (ten bol mimochodom leteckým inštruktorom takmer všetkých sovietskych kozmonautov tejto éry) odštartovali v 10:18:45 miestneho času na plnenie svojej úlohy. V 10:25:50 hlási Gagarin riadiacej veži vstup do cvičného priestoru a začiatok plnenia úlohu. Ale už v 10:30:10, po ukončení prvého okruhu nad určeným priestorom, žiada Gagarin, pravdepodobne z rozhodnutia inštruktora Serjogina, o prerušenie letu a o povolenie návratu na základňu. Dôvodom je zlá meteorologická situácia v mieste cvičenia. Povolenie dostáva, prechádza na návratový kurz a začína klesať. Hlavnú príčinu havárie je nutné hľadať v tej necelej minúte od okamihu posledného rádiového spojenia s vežou (kedy v Gagarinovom hlase nebola žiadna známka problémov). Dnes už nikto presne neobjasní, čo sa v poslednej tragickej minúte udialo. Ako východzí fakt je braná teória, že Gagarinove lietadlo sa dostalo do vývrtky po zrážke alebo tesnom priblíženiu k neznámemu predmetu niekde vo výške okolo 3 500 metrov. Predpokladá sa, že Gagarin, aby zabránil zrážke, strhol svoj stroj do prudkej zatáčky a z nej, predovšetkým kvôli prídavným nádržiam pod krídlami, dostal stroj do vývrtky. Takúto situáciu však musí pilot Gagarinovho či Serjoginovho formátu bezpečne zvládnuť. Zdá sa, že i oni bezchybne pracovali na jej zvládnutí. Zradila však jedna maličkosť - podľa meteorologickej služby mali mať v okamihu vyletenia zo spodnej vrstvy hustej nepriehľadnej oblačnosti pod sebou zhruba 900 metrov priestoru, čo bola výška postačujúca na vyvedenie stroja na bezpečnú dráhu. Skutočnosť bola však iná. Pod sebou mali len necelých 600 metrov - predpoveď bola deň stará a chybná - a táto výška bola nedostačujúca. Samozrejme, že sa pátralo a špekulovalo o tom, s čím sa mohol Gagarin zraziť alebo čo sa k nemu dostalo tak tesne, že ho donútilo urobiť prudký úhybný manéver. Uvažovalo sa o prístrojovom vybavení meteorologických balónov, riešila sa aj zrážka s kŕdľom vtákov. Ďalšími variantami bola pilotná chyba Gagarina alebo náhly poryv vetra, vzduchový vačok či oblačný jazyk, ktorý Gagarin omylom považoval za nebezpečnú prekážku. Nič z toho sa nepodarilo dokázať, ale ani s istotou vylúčiť. Ako najpravdepodobnejšia zostal variant tesného priblíženia Gagarinovho klesajúceho stroja k inému lietadlu, ktoré sa náhle vynorilo v takmer nepriehľadných mrakoch. V priestore, ktorým prelietal, sa ozaj pohybovalo ešte niekoľko ďalších strojov, žiadny z nich však nemal byť tak blízko, že by mohol k tomuto incidentu dôjsť. Všetky tieto lietadlá navyše sledovala radarová kontrola. Okrem jedného. Priestorom, kde sa pohyboval Gagarin so Serjoginom, prelietalo presne v čase havárie dodnes neznáme lietadlo Suchoj SU-11 (občas je v literatúre uvádzaný aj typ SU-15). Vie sa o ňom len toľko, že letelo z letiska Ramenskoje a malo byť vo výške zhruba 10 000 metrov - teda omnoho vyššie, než bol so svojím strojom Gagarin. Ale podarilo sa zhromaždiť niekoľko svedeckých výpovedí miestnych obyvateľov, ktorí videli lietadlo „ktorému šľahal z chvostu oheň“ ako sa po lete prudko dvíha do mrakov. Pri identifikácii podľa siluet išlo práve o v tej dobe prísne tajný Suchoj SU-11. Po páde lietadla do vývrtky (podľa simulácií a výpočtov bolo vývrtiek 3 až 5 a trvali maximálne 35 sekúnd) zhodnotili oba skúsení piloti situáciu - majú zle ovládateľný stroj (prídavné nádrže!) a kvôli hustej oblačnosti nevidia zemský povrch. Výsledkom bolo pravdepodobne rýchle - a treba dodať, že asi správne - rozhodnutie zastaviť rotáciu stroja a s jeho vyrovnaním počkať až uvidia zem a budú mať možnosť presne manévrovať. Podľa meteorologického hlásenia mali mať pod mrakmi ešte takmer 1 kilometer výšky, čo je dostatočné pre zvládnutie situácie. Keď stroj rútiaca sa takmer kolmo k zemi z oblačnosti vyletel, zistili piloti krutú skutočnosť - miesta už bolo málo. Na všetko bolo neskoro, dokonca aj na prípadnú katapultáž. O necelé 4 sekundy sa stroj zaboril v rýchlosti 680 km/hod (190m/s) pod uhlom dopadu 50 stupňov (piloti z takmer kolmého zostupu už skoro polovicu vyrovnali!) do zeme. V tej chvíli bola zvislá zložka rýchlosti (teda rýchlosť klesania) 145 m/s a preťaženie dosahovalo 10 až 11 G. Ostatky oboch pilotov boli s náležitými poctami pochované pri Kremelskej stene na moskevskom Červenom námestí. (Tlačové prehlásenie Českej astronomickej spoločnosti a Astronomického ústavu AV ČR, v. v. i. číslo 112 z 26.
