Neobyčajná kniha Vás prevedie 3 piliermi úspechu nielen v dojčení, ale aj v podnikaní a vzťahoch.
Jedinečná kombinácia informácií z dôveryhodných zdrojov, pútavé príbehy zo života spoluautorov a nádherné ilustračné fotky znázorňujúce dojčenie ako nádherného vzťahu upútali nielen čitateľov, ale aj odbornú porotu súťaže Inovatívny čin roka 2018.
Táto kniha vznikla s cieľom, aby svet bol lepším miestom pre život. Aj pre ten váš. Písal ju život sám.
Príbeh Kataríny Brňákovej
Mladý a úspešný podnikateľ mal veľký cieľ: aby sa raz, keď s milovanou ženou založí rodinu, stal dobrým manželom a otcom. Najlepším, akým len môže byť. K jeho cieľu sa našla cesta. Stretol matku, ktorá založila a šesť rokov vedie medzinárodnú kampaň na podporu dojčenia a svoje tri deti dojčila spolu desať rokov.
Z ich priateľstva vznikla myšlienka vydania knihy, ktorú si ale nemôžete zakúpiť. Lebo na predaj nie je kniha, ale cenné informácie z dôveryhodných zdrojov, súvislosti, návrhy riešení, z ktorých si môžete niečo zobrať do svojho života. O dojčení, výchove, úspechu, budovaní vzťahov. Nekupujte knihu. Ale šancu na lepší život, hodnotnejšie vzťahy.
S liekmi na zápal karpálneho tunela sa predsa nedá dojčiť, odstavte dieťa, poradil lekár zneistenej matke. Bolo to logické riešenie, ale predsa sa jej v kútiku duše ozýval hlas: “Nie, to nechcem urobiť”. “Nedá sa to nejako inak riešiť?” A tak Katarína začala hľadať alternatívne možnosti, až sa dostala do podpornej skupiny pre dojčenie. Písal sa rok 2011.
Organizácia, ktorá združuje poradkyne pri dojčení práve organizovala krst knihy a kanadský lekár Dr. Katarínu nadchla jeho prezentácia. Hoci vždy intuitívne cítila, že dojčenie je správne, až tu sa dozvedela odborné fakty, akým veľkým prínosom je to z psychologického hľadiska. “Úžasné, to by mali počuť všetky ženy na Slovensku”! Plná nadšenia založila “Dojčiť je IN - Kampaň za zdravšiu generáciu”.
Je to prvý komerčný projekt na Slovensku na podporu dojčenia, ktorý spája malých a stredných podnikateľov v prospech šírenia osvety o dojčení. Chcela dať vytlačiť letáky, brožúry a organizovať podujatia. Ale z čoho to všetko zaplatiť? Bola predsa obyčajná matka a neoplývala peniazmi nazvyš. Hoci jej nedostatok financií stál v ceste, nevzdala sa. Napadlo jej, že by mohla získať partnerov, výmenou za reklamu. A tak s odhodlaním začala oslovovať firmy. Najprv desať, potom dvadsať, potom päťdesiat a neúnavne pokračovala. Písala všade, kde sa dalo a už si predstavovala, ako budú stovky plagátov v čakárňach po celom Slovensku. Oslovila spolu 300 firiem a s očakávaním sledovala, čo sa bude diať. Bola sklamaná. Keď si už myslela, že z toho nič nebude, ozvali sa predsa dve firmy. Dve je lepšie ako nič a tak sa pustila s nimi do spolupráce.
V 2012 sa jej podarilo zorganizovať prvú besiedku v knižnici v Šali, s autorkou knihy Praktický návod na dojčenie. Katarína predávala reklamu miestnym firmám, aby mala z čoho vykryť náklady realizácie. Úsilie však stálo za to, pretože vďaka tejto besiedke sa jej myšlienka rozšírila aj za hranice, konkrétne do Maďarska. Vďaka svojej bilingválnej schopnosti rozbehla Katarína spoluprácu aj s nadšenkyňou v Maďarsku. Katarína tam založila firmu, priniesla osvetu dojčenia a know how financovania. Maďarská partnerka zase prispela svojimi kontaktmi. Vďaka tejto plodnej spolupráci sa v máji 2017 konalo veľké otvorenie činnosti kampane v Maďarsku. V Budapešti bola prvá zastávka putovnej výstavy veľkoformátových fotografií dojčenia s názvom "4,2 - Dojčenie je vzťah vo všetkých kútoch sveta". Akcie sa zúčastnili aj významní doktori a autority. Ľudia boli nadšení a táto krásna iniciatíva znovu preskočila hranice, tentokrát do Srbska, kde žiadna organizovaná podpora dojčenia neexistovala. Iniciatívna mamička, ktorá so svojimi priateľkami založila klub mamičiek a následne materské centrum v meste Senta, čerpala inšpiráciu z projektu Dojčiť je IN.
Zatiaľ čo sa veci sa pekne rozbiehali v profesionálnej oblasti, v súkromnom živote Katarínu postretlo veľmi ťažké obdobie. Jedno z jej detí dostalo vážny zápal a bojovalo v nemocnici o život. Katarína trpela pri pohľade na to, ako doktori režú jej dieťa, ako stoná od bolesti a ona mu nevie pomôcť. Veľmi sa bála, či to vôbec prežije. Mala pocit, že ako matka zlyhala, pretože nedokázala predísť tejto situácii. Dojčením mu síce sčasti dokázala zmierniť utrpenie, ale neustály strach, výčitky a bezmocnosť jej spôsobili traumu. Veľmi pribrala a nemala silu starať sa o seba ako predtým. Následkom nedostatočnej podpory okolia a vážnej manželskej krízy, okorenenej neverou manžela, sa Katarína takmer zrútila. Prudko chudla, nemala chuť do života, často plakala a nevidela pred sebou už žiadnu budúcnosť.
V jedno ráno sa pristihla pri myšlienke “Nebolo by lepšie, keby som nežila?” Zrazu sa ale strhla. “Ale však mám tri deti, čo bude s nimi, ak tu ja nebudem?” Musím sa predsa o ne postarať. Myšlienka na deti bol v tej chvíli jediný záchytný bod. Maličkými krokmi sa začala odrážať odo dna. Každý deň hľadala niečo, za čo by sa mohla pochváliť a za čo by mohla byť vďačná. Aj keď len maličkosť, napríklad že vychystala deti do školy. Po čase jej tieto pozitívne minúty dňa pomohli zmeniť pohľad na seba. Uvedomila si, že si v minulosti nevážila samú seba, že sa 35 rokov ničila. Povedala si: “A dosť, toto už nie!” Začala pracovať na svojej sebaúcte. Uvedomila si, že keď zmení svoje vnútorné nastavenie, zmení aj svoju realitu. Ako sa rozširovalo jej vedomie, zrazu videla jasne svoj diel v tom, že sama dovolila, aby bola v manželstve ponižovaná.
Počas obdobia osobnostného rastu prišiel nápad na knihu. Vrátila sa k svojmu poslaniu šíriť osvetu o dojčení. Avšak tento krát obohatenému aj z pohľadu ženy, ktorá si prešla cestou hľadania vlastnej hodnoty a sebaúcty. V knihe s názvom Dojčenie slovom aj písmom - Nebuď tá ktorá to vzdala!, skombinovala znalosti z osobného rozvoja, psychológie vývoja deti, vzťahového rodičovstva, odborné témy o dojčení s príbehmi z vlastného života.
So spoluautorom knihy vytvorili úplne nový žáner. Provokatívnym názvom knihy nechce uraziť ženy ktoré nedojčia, naopak chce otvoriť diskusiu aj s matkami, ktoré sú pohoršené a nesúhlasia s ním. Tvorba knihy bolo nádherne obdobie, mala víziu, že to bude najlepšia kniha na Slovensku. A tak sa aj stalo, že kniha ako jediná na slovenskom knižnom trhu získala Cenu ministra hospodárstva SR, a doživotný titul Inovatívny čin roka 2018. Kniha bola zároveň navrhnutá na cenu Podnikové médium roka a na súťaž Efektia - ako ušetrit elektrickú energiu, vďaka dojčeniu. Katarína týmto šokovala publikum vyše sto inžinierov, ktorí si dovtedy mysleli, že iba riešeniami technického rázu - zatepľovaním budov, solárnymi panelmi, a podobnými zariadeniami sa dá ušetriť energia. Katarína je inovatívna a neustále spája oblasti, ktoré predtým nikto nespájal. Miluje robiť veci ako prvá. Nehanbí sa klopať na dvere a povedať svoj názor.
Katarína sa definuje ako úctyhodná žena, matka, podnikateľka, milovaná osoba. Prekvapujúco nie je laktačná poradkyňa. Otvára skôr obraz o tom ako dojčenie tvorí lepší život dieťaťa, ako na základe toho vyrastie z neho kvalitnejší človek s väčšou úctou k sebe, druhým aj k životnému prostrediu. Je to jej poslanie. Nepotrebuje obhajovať svoj názor pred hejtermi. Katarína si váži samu seba, verí, že svoju prácu si zaslúži mať dobre zaplatenú. Avšak peniaze ani sláva nie sú prvoradým motívom toho, čo robí, ale skôr dôsledkom. Je inšpirujúcou osobnosťou, má neuveriteľnú energiu, je sebavedomá, dokonca o nej natočili aj krátky film. Ale stále ostáva sama sebou, vďačná, prístupná a s láskavým srdcom. Je skvelé, že máme takúto osobu na Slovensku, ktorá z vlastnej iniciatívy buduje lepšiu vlasť pre nás všetkých.
Katarína Brňáková je zakladateľkou medzinárodnej kampane na podporu osvety o dojčení s názvom Dojčiť je IN - Kampaň za zdravšiu generáciu a spoluautorkou jedinej knihy na slovenskom knižnom trhu s doživotným titulom „Inovatívny čin roka“. Kniha nesie názov Dojčenie slovom aj písmom a jej podtitul znie Nebuď tá, ktorá to vzdala!
Len prednedávnom sme oslavovali Svetový deň na podporu dojčenia a počas nasledujúceho týždňa prebiehali po celom svete rôzne aktivity na povzbudenie matiek, ktoré prechádzajú životnou etapou, ktorá je často náročná. Obdobím, kedy prekonávajú ťažkosti s dojčením a občas naozaj zúfalo potrebujú počuť, že to všetko má zmysel. Dojčenie totižto nie je len o nakŕmení novorodenca.
Ste mamou troch detí. Téma dojčenia je vám preto určite blízka. Smerovali aj vaše osobné skúsenosti k tomu, aby ste osvete dojčenia venovali toľko úsilia? Prvé dieťa som odstavila od dojčenia na pokyn lekárov, ktorí označili ako príčinu mojich zdravotných problémov práve dojčenie. Malo vtedy dva roky a ako vysvitlo, zdravotné problémy spôsobilo niečo iné. K dojčeniu sme sa už nevrátili a ja som mala výčitky svedomia. Pri druhom dieťati som mala zápal karpálneho tunela. Lekár tiež kázal okamžite odstaviť kvôli liekom. Dieťa malo vtedy 13 mesiacov a vedela som, že chcem dojčiť, tak som hľadala možnosti. Natrafila som na poradkyňu pri dojčení, ktorá mi pomohla. Vypýtala som si od lekára lieky kompatibilné s dojčením a pokračovali sme. O pár mesiacov neskôr som mala tú česť, počuť svetoznámeho kanadského pediatra a experta na dojčenie Jacka Newmana v Bratislave naživo. Vtedy som si povedala, že sa postarám o to, aby sa o skutočnej podstate dojčenia dozvedelo čo najviac mamičiek.
O príprave na pôrod sa hovorí veľa, ale my by sme sa mali pripravovať na rodičovstvo. Pôrod je iba etapou tej dobrodružnej cesty. No málokto vie, kam sa výchovou chce dostať. Nebola som výnimkou ani ja. Pri prvom dieťati som nemala šajnu, aké to celé bude. Považovala som za podstatné, riešiť farbu izby a výbavičku. A dúfala som, že z môjho dieťaťa vyrastie šťastný človek. Ako to však dosiahnuť a čo všetko na to vplýva, som netušila.
Prečo je pre matky dôležitá podpora pri dojčení?
Úplne súhlasím s vyjadrením Jamesa Akreho z WHO: „Matky nedojčia. Dojčí alebo nedojčí celá spoločnosť.“ Za tie roky v komunikácii podstaty dojčenia som si uvedomila, čo všetko vplýva na úspech dojčenia. Dôležitým faktorom je práve podpora okolia. Nielen uznať, že matka má právo rozhodovať o tom, či a dokedy chce dojčiť, ale ju v rozhodnutí úplne a kompetentne podporovať. Nech v živote robíme čokoľvek, práve správna podpora je tá, ktorá nám pomáha ustáť aj ťažšie chvíle a nevzdať to. Obzvlášť to platí na dojčenie.
Dojčenie slovom aj písmom nie je len knihou o potrebe plnohodnotnej výživy pre dieťa. Keď som mala 30 rokov, rozhodla som sa, že v 60-ke o svojom živote napíšem knihu, ktorá sa stane bestsellerom a bude ma živiť v dôchodkovom veku. (Smiech.) Lenže život to zariadil tak, aby sa cesta k písaniu otvorila o 20 rokov skôr. Desaťročné osobné skúsenosti s dojčením svojich troch detí a kampaňou som uznala ako vhodný základ.
Podarilo sa vám spoločne s Borisom Žitňákom vytvoriť knihu plnú lásky. Knihu, ktorá nič nevnucuje, nikoho neodcudzuje. Práve naopak. Vysvetlí a poradí. Najprv to mal byť môj knižný debut. Avšak od členov zahraničného VIP klubu marketérov, ktorého som členkou, padla podstatná otázka: „V čom bude tá kniha iná, ako ostatné knihy o dojčení?“ Zámer sme teda zmenili a nakoniec vznikla nielen kniha o dojčení, ale jediná kniha na slovenskom knižnom trhu s doživotným titulom Inovatívny čin roka, ktorý projektu knihy udelila odborná porota Slovenskej inovačnej a energetickej agentúry. Knihou sme založili nový žáner - odborné texty z dôveryhodných zdrojov „zabalené“ do zaujímavých skutočných príbehov spoluautorov. Hlavnou myšlienkou knihy je odovzdať posolstvo, že dojčenie je vzťah. Kniha v sebe zahŕňa komplex výskumov, odporúčaní, skúseností, ale aj bežné udalosti všedných dní. Je knihou, ktorá si získala dôveru čitateľov. Vyšla v roku 2018. Má stále čo povedať aj dnešným matkám a ich blízkemu okoliu?
Knihu sme písali tak, aby bola zaujímavá aj pre oteckov a okolie rodiny. Nie je o tom ako dojčiť, ale hlavne o tom prečo dojčiť a ako vybudovať okolo seba podporujúce okolie. Odbornú recenziu zabezpečilo OZ Mamila a v knihe sú použité citované texty práve z tohto združenia, ktoré združuje poradkyne pri dojčení a zároveň poskytuje poradenstvo. Ďalej sú použité zdroje ako WHO, Národné centrum zdravotníckych informácií, TEDex, Štatistický úrad a pod. Nakoľko podľa aktuálnych údajov Národného centra zdravotníckych informácií od roku 2018 počet dojčených detí naďalej stagnuje, posolstvo knihy je stále aktuálne. Dokonca si myslím, že oveľa viac, keďže to, či dieťa je alebo nie je dojčené, má obrovský vplyv na finančnú situáciu a životnú úroveň rodiny. Ja nie som poradkyňa pri dojčení, ale pracujem v oblasti komunikácie. A práve toto je obrovská hodnota knihy, že potrebné veci odovzdáva zaujímavo a zaujme aj tých, ktorí si možno myslia, že s témou dojčenia nemajú nič spoločné.
Obrovským prínosom knihy je, že pomáha aj matkám, ktoré z nejakej príčiny nemohli dojčiť tak dlho ako chceli a majú preto nejaké negatívne pocity. Podnadpis knihy „Nebuď tá, ktorá to vzdala!“ je účelový. Ak niekoho zabolí, je to znak toho, že v našom vnútri treba riešiť, čo nás trápi. Po prvotnom hneve, rozhorčení zo strany niektorých nedojčiacich mamičiek, zatiaľ vždy prišla úľava, vďačnosť a pochopenie. Samozrejme iba od tých, ktoré dali šancu nie knihe, ale sebe, že čítaním sa dostanú bližšie k riešeniu toho, čo bolí. Stretávam sa aj s prehnanou ochranou týchto matiek, v zmysle, že by sme im chceli ublížiť. Takýto názor akceptujem, avšak títo ľudia pravdepodobne nepochopili potrebu niekedy podstúpiť bolestivé čistenie rán ako na tele, tak aj na duši. Bez toho vyliečenie nepríde. Zdanlivo provokatívny podnadpis knihy sme zvolili za účelom vzbudenia pozornosti a nie za účelom ubližovania.
S Katarínou Brňákovou vám, milé akčné mamy, postupne prinesieme odpovede na mnohé nezodpovedané otázky o dojčení. Najmä preto, že sa v určitých momentoch takmer každá matka ocitne v neistote, či má dojčenie význam alebo či dojčí svoje dieťatko správne.
Existujú situácie, kedy matka dojčiť nemôže?
Jednoznačne. Na Slovensku v roku 2021 nebolo dojčených ani do 1 mesiaca 8 933 detí, ani do 2 mesiacov 12 005 detí, ani do 3 mesiacov 15 078 detí. Ďalej ani do 4 mesiacov 18 378 detí, ani do 5 mesiacov 21 564 detí a ani do 6 mesiacov 24 865 detí. Teda toľko matiek ani nedojčilo, aj keď tie matky možno dojčiť chceli. Lenže nemohli. Nemyslím, že taký počet žien by povedalo, že to má „v paži“, stačilo, im to za to nestojí. Počet tých matiek, ktoré dojčiť nemôžu z vážnych príčin, ktorými sú nevyvinuté orgány potrebné na dojčenie, liečba vylučujúca dojčenie, je omnoho nižší než počet matiek, ktoré nakoniec dojčenie vzdajú. Príčin môže byť veľa, ale dojčiť by mohla drvivá väčšina matiek, keby mali k dispozícii už spomínané 3 základné piliere úspechu dojčenia. Vedieť prečo chcú dojčiť, vedieť ako dojčiť a mať s kým dojčiť.
Keďže je správny začiatok najdôležitejší, poraďte maminkám ako sa naň pripraviť?
Najpodstatnejšie je, mať vytýčené výchovné ciele. Keď neviem, kam smerujem, len ťažko sa tam dostanem. Rodičovstvo znamená aj prevziať zodpovednosť a zo svojej strany spraviť maximum pre dobro rodiny. Takže ak poznám súvislosti, je prirodzené, že najneskôr počas tehotenstva zistím, čo dojčenie pre rodinu znamená, čo mu pomáha a čo škodí. Získavam informácie z dôveryhodných zdrojov, teda od tých, ktorí sú tam, kam sa chcem dostať. Ako vieme, aj cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami a možno nám okolie chce pomôcť, len nevie ako. Keď my ako matky vieme, čo potrebujeme, dokážeme to jasne pomenovať.
Odporúčam odbornú literatúru v téme. Z u nás dostupných kníh jednoznačne Praktický návod na dojčenie od Andrey Polokovej, Koncept kontinua od Jean Liedloff, Vzťahovú výchovu od Searsovcov a našu knihu Dojčenie slovom aj písmom. Okrem toho kurz prípravy na dojčenie, pozor, nielen na pôrod, počas tehotenstva. Záslužné môžu byť aj videá dostupné na weboch. V slovenskom jazyku na mamila.sk a motilife.sk. Odporúčam tiež návštevu podporných skupín dojčiacich matiek. Ešte počas tehotenstva.
Najstaršie dieťa som porodila pred 27 rokmi bez prípravy s tým, že na nás boli v nemocnici aplikované skoro všetky postupy, ktoré zabraňujú správnemu začiatku dojčenia. Čiže žiadny bonding, separácia na dlhé hodiny, podávanie umelého mlieka aj sladeného čaju, dojčenie podľa hodiniek, pevné zavinovanie do perinky, žiadny kontakt koža na kožu a pod. A predsa som dojčila 2 roky. Takže ak má matka pocit katastrofálneho začiatku dojčenia, nesmie zúfať, ale môže hľadať podporu a dojčenie napraviť. Ťažkosti nemusia znamenať zlyhanie a neúspech a pripravená matka, ktorá vie, čo chce, ich prekoná ľahšie.
Najpodstatnejšie pravidlo je, tvorbu mlieka neznižovať. Matky prichádzajú do pôrodnice s mliekom v prsníkoch, materské mlieko sa totiž začína tvoriť od 16. týždňa tehotenstva. To, že ho je málo, je následok krokov, ktoré zabraňujú tomu, aby sa k nemu bábätko dostalo a nastavil sa tak správny pomer dopyt - ponuka. Práve v tom spočíva príprava. Kompetentná matka prichádza do pôrodnice s vedomím, čo dojčeniu pomáha a čo mu škodí. Namiesto toho, aby sa spoliehala na to, či jej niekto s dojčením pomôže, sama dokáže určiť, čo potrebuje ona aj dieťa, resp. dokáže odsledovať a v prípade potreby korigovať, postupy zo strany personálu. Samozrejme, všetko s úctou a rešpektom.
Veľkým zásahom do dostatočnej tvorby mlieka je používanie cumľa, fliaš, dojčenie podľa hodiniek, nesprávne prisatie, podávanie vody, čaju, pevné zavinovanie do perinky, málo alebo žiadny kontakt koža na kožu.
Aké polohy pri dojčení sú najvhodnejšie?
Ak sa novorodenec hneď po príchode na svet, tesne po pôrode, položí na brucho matky, sám sa priplazí a začne sať. Je to zázrak prírody, že dieťa má v sebe obrovskú túžbu žiť a matka mu umožní, aby sa „obslúžilo“. Následne, ako sa spoznávajú, matka príde na to, aká poloha je najvhodnejšia. Podstatné je, aby sa dieťa dostalo k mlieku, a aby sa prsníky vyprázdnili. Tiež je potrebné si uvedomiť, že dojčenie nie je iba o kŕmení, ale aj o naplnení potrieb dieťaťa. Preto dieťa nie vždy saje mlieko, keď sa dojčí.
Dojčenie môže zo začiatku spôsobovať bolesti prsníkov, poškodenie bradaviek, ale aj rôzne iné starosti. Aj tu platí rovnaká zásada ako pri otázke o zvyšovaní tvorby mlieka. Dôležité je, aby si matka nespôsobovala problémy sama. Správne dojčenie nebolí. To je iba také všeobecné presvedčenie, že dojčenie na začiatku bolí, musí bolieť alebo môže bolieť. Dojčenie nemá prečo bolieť. Ak je bolesť prítomná, treba hľadať príčinu. Bolo dieťa s matkou v kontakte kože na kožu dostatočne dlho? V prvých dňoch najlepšie skoro nepretržite? Je dojčené na požiadanie, teda keď potrebuje a nie podľa hodiniek? Je prisatie správne? Nemá prirastenú uzdičku pod jazykom? Nezasahuje do techniky satia cumeľ, fľaša? A mnohé ďalšie faktory. Aj tu sa ukáže podstata prípravy na dojčenie. V prípade bolesti odporúčam okamžite kontaktovať poradkyňu dojčenia a nečakať, kým sa bolesť zhorší. Myslím tým skutočnú poradkyňu, nie niekoho, kto poradí podať radšej umelé mlieko. Lebo aj to sa stáva. Možno v prvej chvíli matka pocíti úľavu, ale riskuje tým pokles tvorby mlieka a následne predčasné odstavenie, aj keď pôvodne dojčiť chcela. A to môže spôsobiť bolesť na duši. Pri akomkoľvek probléme s dojčením sa poraďte s kompetentnou osobou. Téma dojčenia je široká a otázok a odpovedí nikdy nie je dosť. Dôležité je, aby ste sa pýtali a ešte dôležitejšie je, aby ste dostali odpovede. Presne také odpovede, ktoré pomôžu, uistia, nakopnú a dokážu pomôcť, aby ste to s dojčením nevzdali.
Príbehy z praxe:
V roku 2012 som sa zoznámila s Katarínou. Ostali sme v kontakte, aspoň cez sociálne siete. Po piatich rokoch mi Katka zvestovala radostnú správu - čakajú bábätko. Bolo to uprostred tvorby našej knihy a nechala som sa viesť - naša konverzácia a jej „následok“ sa dostali aj do rukopisu. Katka sa ma pýtala, či sa môže na mňa obrátiť, keby mala nejaké problémy s dojčením. O príprave na dojčenie nevedela, ale po objasnení podstaty prípravy sa nadšene chytila tej možnosti a kurz u poradkyne aj absolvovala. Je aj zanietenou čitateľkou našej knihy a magazínu a úspešne dojčí svoju - teraz už 19 mesačnú - dcérku.
Článok, ktorý na prvý pohľad s dojčením nemal nič spoločné, sa týkal rodičov, ktorí riešia rečový vývin dieťaťa. Prezentovaný produkt bol zdanlivo nesúvisiaci. Nuž, tá správa pre mňa znamená veľa. Tak, ako podobné správy od čitateliek. Šírením osvety o pravej podstate dojčenia matky prirodzene nadobudnú schopnosť „bullshit-detektora“. Tento výraz používa Peter Sasín (kouč, autor úspešných kníh) pre schopnosť rozlíšiť, keď niekto nám prezentuje absolútny nezmysel. Schopnosť sa aktivuje zakaždým, keď sa objavia nejaké zaručené rady, odporúčania ohľadom dočenia, ale aj vtedy, keď ich chcú tlačiť do nášho vedomia nepriamo. Napríklad cez článok o reči. Patria sem aj veci ako „dieťa má spať v postieľke, aby si matka oddýchla“ , „ktorá dojčenská voda je najlepšia “ a podobné veci. Tie, ktoré nepriamo sprostredkujú informácie, masírujú mozgy nielen matiek, ale aj jej okolia. O tom, že prechod na umelé mlieko je súčasťou starostlivosti o dieťa. To, čo naše čitateľky a čitatelia získajú navyše, je okrem schopnosti rozlíšiť manipuláciu, aj odolnosť voči tlaku okolia. Lebo nesporne sa to deje. Ak okolie nerozumie podstate dojčenia, má potrebu komentovať, radiť, odporúčať, aj veci, ktoré dojčeniu viac škodia. Pritom si neuvedomujú, že každou radou, skutkom, tlakom, ktoré sťažujú dojčenie, v podstate zvyšujú riziko rakoviny prsníka a osteoporózy u matky, obezity u dieťaťa, môžu oberať rodinu o peniaze, ktoré by v rozpočte ostali, keby matka dojčila.
Naša kniha aj magazín pomôžu ľuďom - matkám a ich okoliu - nájsť si svoje PREČO. Pre podporu dojčenia. Nehovoríme, že dojčenie je dobré a mali by ste dojčiť, resp.podporovať dojčenie. Poukážeme na to, čo dojčenie znamená a nech si už každý vytvorí názor podľa vlastného uváženia. Porozmýšľajte, koľko ľudí je vo vašom okolí, ktorí o pravej podstate dojčenia netušia. Zmeňme to tým, že im dáme šancu na to, aby vedeli, čo my už vieme. A tiež šancu sebe, aby sme cibrili svoj „bullshit-detektor“, lebo spôsobov, kde sa môže aktivovať a pomôcť nám odhaliť skryté zámery, je neúrekom. Problém nie je, že to na nás skúšajú, ale keď to nedokážeme rozlíšiť, čo podpora dojčenia je a čo sa mu ani nepribližuje.
Pôvodná cena bola: 29,90€. Aktuálna cena je: 28,90€.
“Načo ešte dojčíš? Veď po roku to nemá zmysel!” Tieto výroky pozná asi každá z nás, ktorá dojčí staršie dieťa. Aj náš príbeh potvrdzuje opak. Zmysel to naozaj má. Danielko je naše tretie dieťa, dojčený a nosený je od narodenia. Týždeň pred Veľkou nocou mu začala opúchať ľavá strana tváre a krk. Od pediatra sme putovali ku krčnej, od nej do nemocnice, aby nám spravili ultrazvukové vyšetrenie a nastavili liečbu správnymi antibiotikami. Brala som so sebou veci na dva dni, vraj to dlhšie nebude trvať a cez sviatky aj tak ostanú na oddelení len naozaj akútne a vážne prípady. Ostali sme. Danielko mal vysoké horúčky, aj nad 40 stupňov, dostával chladené infúzie a antibiotiká. Primár stomatochirurgie a krčného mi oznámili, že malého treba operovať. Zatočila sa mi hlava, už pár dní som mala skoro neustále na sebe dieťa prisatého na prsník, v horúčkach a bolestiach a čakala som, že nám predpíšu lieky a môžeme ísť domov maľovať vajíčka. Namiesto toho sme sa pripravovali na operáciu v celkovej anestézii. Príkaz bol jasný - dieťa od polnoci nemôže prijímať jedlo ani tekutiny. S 20-mesačným dieťaťom, dojčeným na požiadanie a s veľkými bolesťami to znelo ako nereálne očakávanie. Kontaktovala som poradkyňu pri dojčení a lekárku, ktorá mi už veľakrát pomohla. Tá mala informácie o tejto problematike naštudované a prekonzultované s anesteziológmi, ktorí chápu, že na dojčení skutočne záleží. Výsledky medicíny založenej na dôkazoch hovorili jasne: dojčiť sa môže až do štyroch hodín pred celkovou anestézou a ihneď po prebudení, keď na to bude mať dieťa chuť. Anesteziologička mi dovolila, aby som ho priložila na prsník hneď, ako sa prebudil, cca. 20 minút po skončení operácie. Dojčila som ho bez prestávky, aj počas presunu na izbu. Lekárka - poradkyňa pri dojčení, s ktorou som konzultovala dojčenie ešte pred operáciou povedala, že dojčenie je aktívna činnosť, takže bábätko nemusí vedieť vypiť tekutinu z fľašky, aby sa mohlo nechať prisať k prsníku. Cestou z operačky sme si už všimli, že pod pazuchou má tiež hrčku a poobede sa mu na nohách objavili červené fľaky. Cez Veľkonočný víkend začal vracať a potom mal hnačky. Neprijímal žiadne jedlo, ani vodu, iba sa dojčil a nosila som ho na rukách, ťahajúc za sebou stojan na infúziu. V nedeľu službukonajúca lekárka skonštatovala, že fľaky, vracanie a hnačka sú príznakmi salmonelózy. Na Veľkonočný pondelok som začala mať prudké hnačky ja a lekárka ma chcela poslať domov, s čím som nesúhlasila a odvolávala sa na to, že ako matka dojčeného dieťaťa mám právo byť s ním. Ležala som na posteli alebo sedela na záchode, pritom malý bol na prsníku. Po sviatkoch, v utorok sme sa dostali k detskému chirurgovi, lebo hrča pod pazuchou sa zväčšovala a už bola veľkosti vajíčka. Pán doktor navrhol hrču otvoriť, zákrok bol naplánovaný na štvrtok doobeda, keďže sa lekári rozhodli aj pre CT vyšetrenie a to malým deťom robia v celkovej anestézii. Takže kým Danielko mal byť uspatý, stihli by CT aj operáciu. Lenže sa to nestalo tak. Keď sa už pripravovala anestéza na CT, detského chirurga zavolali k urgentnému prípadu a Danielka z anestézie po CT vyšetrení prebudili. Výsledok vyšetrenia ukázal, že pod pazuchou sa nachádza väčší počet hrčiek, aj také, ktoré ultrazvukové vyšetrenie ani neukázalo. Rana na krku, ktorú mal po prvej operácii sa mu začala hnisať, tak poobede sme išli k detskému chirurgovi na zákroky - vyčistenie prvej operačnej rany a otvorenie hrčky pod pazuchou. To všetko s lokálnou anestézie. Nasledoval najhorší zážitok môjho života - držala som za ruky dieťa na operačnom stole, ktoré zavíjalo v obrovských bolestiach. V očiach mal strach a nechápal, ako toto môžem dovoliť. Ako som nad ním stála, moje slzy padali naňho. Lekár vyčistil rany a vzorky poslali do laboratória. Keď mal Danielko obviazané rany, priložila som ho na prsník a tak som ho brala späť na oddelenie. Dojčenie ho upokojilo a ja som mala pocit, že aj mne pomáha, že mu dokážem zmierniť to utrpenie. O dva dni prišli výsledky z laboratória - liečba mala pokračovať inými antibiotikami, lebo kultivácia ukázala, že na dovtedy podávané lieky už je baktéria rezistentná. Lenže lekárka mi oznámila, že s podávaním liekov, ktoré by mali zabrať, nemajú pri malých deťoch žiadne skúsenosti, lebo sú určené pre dospelých. V preklade to znamenalo, že vedľajšie účinky môžu byť veľmi vážne - zničené pľúca, kĺby, kosti. Pri podpise súhlasu s liečbou sa mi triasli ruky, ale s manželom sme sa zhodli na tom, že do toho ideme. Nové antibiotiká dostával do žily cez špeciálny prístroj, 20 ml mu tieklo hodinu a pol, trikrát za deň. Dojčením som ho mohla udržať na posteli. Lieky začali zaberať, ale lekári stále nevedeli prísť na príčinu, z čoho sa hrčky v tele tvorili. Testovali ho na mnoho chorôb, brali mu krv veľakrát, aj vtedy nám pomohlo dojčenie na zmiernenie stresu. Napriek tomu, aké je dojčenie dôležité pre choré dieťa, som počas hospitalizácie často počula všelijaké poznámky: "To decko sa dojčí 24 hodín denne", "Má to namiesto cumľa", "Vy ste na vine, že dieťa je chudokrvné". Veru, aj mne, matke troch detí so siedmimi rokmi dojčenia za sebou to nahlodalo sebavedomie a akčnosť. Vďaka podpore zo strany manžela a poradkyniam pri dojčení z MAMILY som hospitalizáciu nielen zvládla fyzicky aj psychicky, ale som si vedomá toho, že za 23 dní sme zmenili vnímanie dojčenia u viacerých ľudí. Nielen zdravotníkov a budúcich sestričiek, ktoré trávili na oddelení prax, ale aj matiek, s ktorými sme prišli do kontaktu a išli príkladom, že sa to dá a má to zmysel. Na 22. deň mi lekárka oznámila, že prišli na to, čo tvorbu hrčiek spôsobilo. Poznáte piatu chorobu? Keď dieťa má vysoké teploty a po pár dňoch sa vysype a horúčka ustúpi? Nuž, spôsobuje to parvovírus B19 a chorobu zvládajú inak zdravé deti celkom v pohode. Ale telo nášho Danielka (z doteraz nezistených príčin) nedokázalo spracovať železo a tým mal v krvi hladinu železa iba 1/3 z minimálnej hodnoty. Bez nejakých príznakov. A pre chudokrvné deti môže mať piata choroba vážne následky a hospitalizácia je potrebná. Po 23 dňoch v nemocnici, následného doliečenia v domácom prostredí, 28 dňoch liečby antibiotikami môžem povedať, že bez dojčenia by to išlo oveľa ťažšie. Po troch mesiacoch sme sa do nemocnice vrátili, na kontrolné CT vyšetrenie, ktoré potvrdilo, že Danielko je zdravý. Tých 24 hodín nám tiež uľahčilo dojčenie, vzhľadom aj na júlovú horúčavu. Som vďačná, že vo chvíli, keď som tak zúfalo potrebovala pomoc a podporu, mala som "po ruke" dojčenie, ktoré pomohlo jednoduchšie riešiť situáciu, zmierniť bolesť dieťaťa a dávať mi pocit, že konám správne. Bez MAMILY by som to nezvládla. Všetkým ženám prajem mnoho krásnych chvíľ s detičkami a veľa sily v období, keď treba riešiť problémy.
“Taká kniha neexistuje? Tak ju vydáme! Bude najlepšia!”
Ďalej pokračuje: “O tom, že v čo verí, sa stane skutočnosťou, nepochyboval. Od strednej školy túžil po tom, aby našiel spôsob sa naučiť, ako sa stať najlepším otcom a životným partnerom. Na knihe „Dojčenie slovom aj písmom - Nebuď tá, ktorá to vzdala!“, ktorú Katarína a Boris vydali v roku 2018 spolupracoval nadšený tím profesionálov od jazykovej korektúry cez ilustračné fotky, odbornú recenziu až po grafiku a tlač. Príbehy zo životov spoluautorov totiž priblížia nielen dojčenie, ale celkovo cestu k úspechu. Mať vyjasnené svoje vnútorné „PREČO“, vedieť správny spôsob, teda „AKO“ a mať podporu aspoň jedného človeka, t.j.mať „S KÝM“. Dvojmesačník je bez reklamy na umelé mlieko a výrobkov, ktoré ohrozujú úspech dojčenia, teda je financovaný iba zo zdrojov, ktoré sú v súlade s Medzinárodným marketingovým kódexom umelých náhrad materského mlieka. “Publikácie vám pomôžu v tom, aby ste dokázali dať svojim deťom to, po čom naozaj túžia - byť dojčené.
Katka Brňáková - Autorka s titulom INOVATÍVNY ČIN ROKA
