Katarína Labouré pochádzala z burgundského kraja vo Francúzsku. Narodila sa 2. mája 1806 v dedinke Fain-les-Moutiers v skromnej roľníckej rodine. Jej pôvodné krstné meno bolo Zoe. Bola ôsma z desiatich detí. Keď mala deväť rokov, zomrela jej matka, čo hlboko zasiahlo celú rodinu. O tri roky neskôr vstúpila jej staršia sestra, ktorá sa starala o domácnosť, do rehoľnej spoločnosti Dcér kresťanskej lásky (vincentky). Vedenie domácnosti tak prešlo na dvanásťročnú Katarínu, ktorej pomáhala staršia slúžka a mladšia sestra Antónia. Vnímavá detská dušička pocítila, že bez matky je život pustý. Jedného dňa tíško zatúlala sa do izby, nazdávajúc sa, že samota skryje jej tajomstvo. Vstala na stôl, svojím drobným ramienkom objala sochu blahoslavenej Panny. Srdce dieťaťa spočívalo na srdci Panny Márie. Nepoškvrnená Matka Božia usmievala sa na svojho nevinného miláčka a dieťa s dôverou pozdvihlo svoje zarosené očká na svoju novú Matičku.
Už od mladosti prejavovala Katarína hlbokú zbožnosť. Jej životný program možno zhrnúť do troch krátkych slov, ktoré však zahrňujú v sebe základné podmienky dokonalého života: modlitba, pokánie, práca. Od 14 rokov sa okrem pravidelnej modlitby začala v piatok a sobotu postiť. Keď mohla, chodila aj vo všedné dni na svätú omšu. Hoci nemohla chodiť do školy kvôli povinnostiam, neskôr sa naučila čítať a písať. Jej obdivuhodnú úctu k preblahoslavenej Panne možno porovnať s úctou svätého Bernarda. V kaplnke bola socha Panny Márie s malým Ježiškom na rukách. Katarína bola dieťaťom milosti a trebárs jej horlivosť veľmi málo výživy nachádzala v pomeroch náboženskému životu iste neprajných, predsa so dňa na deň vzrastala v dokonalosti. Dedinka Fain-les-Moutiers nemala svojho farára, aj k nedeľnej svätej omši sa veriaci veľmi ťažko dostali; spoveď a prijímanie narazilo na mnohé ťažkosti. To zaiste nebolo priaznivým pre zbožnú devu; ale dušu svoju pretvorila v stály obetný oltár a nič ju nemohlo hatiť v neprestajnom spojení s P. Bohom. Farár sensského okresu písal o nej, že bola vyvolenou dušou v modlitbe, v práci a v obcovaní. Dobrý staručký farár hovoril pravdu. Jednoduchá, pokorná deva fainles-moutierská skutočne mohla prespevovať so svojou nepoškvrnenou nebeskou Matičkou „Magnifikat”, lebo zhliadnul Pán na poníženosť služobnice svojej a veľké veci jej učinil Ten, ktorý je „Mocný”.
Keď dosiahla vek dospelosti, vo svojom 21. roku života, oznámila otcovi, že v sebe cíti rehoľné povolanie a že by chcela urobiť tak ako jej staršia sestra - odísť ku dcéram kresťanskej lásky. Otec nechcel o tom ani počuť a aby dcéru priviedol na iné myšlienky, poslal ju do Paríža, kde mal jej starší brat Karol reštauráciu. Po čase jej to otec predsa len dovolil, a tak Zoe Labouré 21. apríla 1830 vstúpila do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul v Paríži na Ulici du Bac 140. Tam prijala rehoľné meno Katarína. V apríli 1830 Katarína ako dvadsaťštyriročná začala seminár v Materskom dome dcér kresťanskej lásky v Paríži na ulici du Bac. Nadšenie Kataríny pre Božie veci sa ešte vystupňovalo privilegovaným stretnutím s Pannou Máriou v kaplnke. Prvé stretnutie sa odohralo v noci z 18. na 19. júla. Keďže to bol deň pred sviatkom sv. Vincenta, sestra direktorka darovala každej seminárskej sestre kúsok z rochetky - odevu, ktorý kedysi nosil sv. Vincent. Sestru Katarínu pred spaním napadla zvláštna myšlienka. Prehltla kúsok tohto odevu a ľahla si s túžbou, že jej sv. Vincent vyprosí milosť vidieť Svätú Pannu.
Jej duchovný život, prežívaný s takou vrúcnosťou už od útleho detstva, sa ešte viac prehĺbil. Boh ju obdaril mnohými zjaveniami: videla srdce sv. Vincenta de Paul, cez sv. omšu videla v Hostii Pána Ježiša, osobne sa stretla s Pannou Máriou (v noci z 18. na 19. júla 1830), ktorú potom ešte viackrát videla (zjavenia týkajúce sa Zázračnej medaily z 27. novembra 1830). Miestom všetkých týchto zjavení bola kaplnka sestier na Ulici du Bac. Sestra Katarína tam prežívala seminár (noviciát) až do konca januára 1831. V súvislosti s prenesením ostatkov sv. V júni 1830 mala Katarína videnia Pána Ježiša v Eucharistii a Krista Kráľa.
Od septembra do decembra 1830 zažila Katarína minimálne päť zjavení Panny Márie. Najvýznamnejšie z nich sa odohralo 27. novembra, keď sa Panna Mária zjavila v podobe, ktorá sa stala predlohou pre Zázračnú medailu. Na medaile bol nápis: „Ó Mária, počatá bez poškvrny hriechu, pros za nás, ktorí sa k tebe utiekame!“ Pri druhom zjavení videla Pannu so zemeguľou v ruke, predstavovala celý svet a každého človeka osobitne. Okolo postavy sa objavil nápis so slovami: Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame. Znovu počula slová: „Daj raziť medailu tohto vzoru. Osoby, ktoré ju budú nosiť, dostanú mnohé milosti. Nesmierne milosti dostanú tí, ktorí budú dôverovať.“ Na druhej strane medaily bolo písmeno M s krížom a pod ním dve srdcia. Z niektorých vzácnych kameňov nevychádzali žiadne lúče: „To sú milosti, o ktoré ľudia zabúdajú prosiť.“
Zázračná medaila sa rozšírila najmä po podivuhodnom obrátení židovského advokáta a bankára Alfonza Ratisbonna v januári 1842. Alfonz Ratisbonne bol odporcom kresťanstva, ale po prijatí Zázračnej medaily od priateľa sa pod vplyvom zjavenia Panny Márie stal kresťanom, katolíckym kňazom a spolu s bratom Teodorom založil rehoľné sestry a spoločenstvo kňazov Notre Dame de Sion (Sionskej Panny Márie) na obrátenie Židov. Zázračná medaila je aj podnes mocným prostriedkom milosti, skrze ktorý slávna Panovníčka nebies úbohé v telesných-duševných nerestiach trpiace ľudstvo obsýpa milostnými nebeskými pokladmi.
Sestra Katarína Labouré sa s mimoriadnymi omilosteniami nezdôverila nikomu okrem svojho spovedníka, pátra Aladela. Až po jeho smrti sa o nich zmienila svojej predstavené. Počas noviciátu na nej nikto nezbadal nič zvláštne. Bola síce veľmi nábožná, ale zároveň jednoduchá a pokojná. Preto, keď ukončila noviciát, predstavení o nej zaznamenali: „Katarína Labouré, silná, strednej postavy, vie slabšie čítať a písať. V chudobinci vykonávala najnižšie práce v kuchyni, krajčovni, na gazdovskom dvore a na vrátnici. Jej jednoduchosť, poníženosť a pokoj boli dôkazom toho, že omilostenia, ktoré dostala, boli pravé. Aj čítať a písať sa naučila až v reholi. Čo je u sestry Kataríny zvláštne, je to, že po celý život dokázala uchovať tajomstvo o tom, že sa jej zjavila Panna Mária. Od roku 1832 sa Zázračná medaila veľmi rýchlo šírila po celom Francúzsku a sprevádzalo ju mnoho zázrakov. Ľudia a cirkevná vrchnosť túžili poznať sestru, cez ktorú si Panna Mária žiadala razenie medaily, avšak sestra Katarína po celý svoj ďalší život (46 rokov po zjavení) mlčala. Predpokladá sa, že toto zachovanie tajomstva „bolo milé Panne Márii a že sa ona sama pričinila, aby bolo zachované“ (René Laurentin: Život sv. Kataríny Labouré).
Vo februári 1831 - ju poslali do hospicu na biednom juhovýchodnom predmestí Paríža do Reuilly. Tu zostala do konca svojho života slúžiac denne starcom. Sestra Katarína nerobila mimoriadne veci a divy. Jej svätosť spočívala v tom, že deň čo deň obetavo konala tú istú prácu, stretávala tie isté osoby a podieľala sa na ich radostiach, utrpeniach a nádejach. Počas 46 rokov sa nikto nikdy nedozvedel, že to bola ona, ktorá videla Sv. Pannu. Len tesne pred smrťou sestra Katarína vyjavila svojej predstavenej tajomstvo, ktoré celý život skromne nosila vo svojom srdci. Sestra Katarína zomrela 31. decembra 1876 vo veku 70 rokov. Jej telesné pozostatky boli prenesené do Ústredného domu dcér kresťanskej lásky na Ulici du Bac 140 v Paríži, kde sestra Katarína prežívala seminár a kde obsiahla mnohé milosti. Dnes je to pútnické miesto, odkiaľ mnohí návštevníci odchádzajú uzdravení na duši i na tele.
Pápež Pius XI. ju v máji 1933 vyhlásil za blahoslavenú a pápež Pius XII. v júli 1947 za svätú. Pri exhumácii pred blahorečením bolo jej telo nájdené neporušené. Dcéry kresťanskej lásky slávia aj sviatok Zjavenia nepoškvrnenej Panny Zázračnej medaily, a to deň pred sviatkom svätej Kataríny Labouré, teda 27. novembra.