Deklarácia práv dieťaťa, prijatá OSN v roku 1959, obsahuje desať základných morálnych princípov potvrdzujúcich, že „ľudstvo je povinné dať dieťaťu to najlepšie, čo má.“ V roku 1979, v medzinárodnom roku dieťaťa, sa začali práce na Dohovore o právach dieťaťa, ktorý predstavuje historickú dohodu štátov a preto má širokú podporu.
Dohovor o právach dieťaťa je medzinárodná zmluva stanovujúca občianske, politické, ekonomické a kultúrne práva detí. Dodržiavanie dohovoru kontroluje Výbor pre práva dieťaťa pri OSN. Dohovor bol prijatý Valným zhromaždením OSN 20. novembra 1989. Vtedajšia Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČSFR) sa stala signatárom dohovoru 30. septembra 1990. Slovenská republika sa ako nástupnícky štát po rozdelení Česko-Slovenska stala zmluvnou stranou dohovoru 28. mája 1993, so spätnou účinnosťou od 1. januára 1993.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto Dohovoru, sa zaväzujú rešpektovať a zabezpečiť práva ustanovené týmto Dohovorom každému dieťaťu nachádzajúcemu sa pod ich jurisdikciou bez akejkoľvek diskriminácie podľa rasy, farby pleti, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného, etnického alebo sociálneho pôvodu, majetku, telesnej alebo duševnej nespôsobilosti, rodu a iného postavenia dieťaťa alebo jeho rodičov alebo zákonných zástupcov. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, urobia všetky potrebné opatrenia na to, aby bolo dieťa chránené pred všetkými formami diskriminácie alebo trestania, ktoré vyplývajú z postavenia, činnosti, vyjadrených názorov alebo presvedčenia jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo členov rodiny.
Základné práva dieťaťa:
- Na tieto práva majú nárok všetky deti bez jedinej výnimky, bez rozdielu rasy, farby pleti, pohlavia, reči, náboženstva, politického alebo iného spoločenského postavenia, či už dieťaťa samého alebo jeho rodiny.
- Dieťaťu sa má dostať zvláštnej ochrany a treba mu zákonmi a inými prostriedkami zabezpečiť, aby sa v slobodných a dôstojných podmienkach zdravým a normálnym spôsobom vyvíjalo telesne, duševne, mravne, duchovne a sociálne.
- Dieťaťu sa majú dostať všetky výhody sociálneho zabezpečenia. Má mať právo dospievať a vyvíjať sa v zdraví, preto treba jemu i jeho matke poskytovať zvláštnu starostlivosť a ochranu vrátane primeranej starostlivosti pred narodením aj po ňom.
- Telesne, duševne alebo sociálne postihnutému dieťaťu treba poskytnúť zvláštnu opateru, výchovu a starostlivosť, akú vyžaduje jeho konkrétny stav.
- Plný a harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa vyžaduje lásku a porozumenie. Všade, kde je možné, má vyrastať obklopené starostlivosťou a zodpovednosťou svojich rodičov a vždy v ovzduší lásky a mravnej a hmotnej istoty, výnimkou mimoriadnych okolností sa dieťa nemá odlúčiť od matky. Má byť povinnosťou spoločnosti a úradov venovať osobitnú starostlivosť deťom, ktoré nemajú rodinu, a tým, ktorým sa nedostáva primeraných prostriedkov na výživu.
- Dieťa má nárok na vzdelanie, ktoré má byť bezplatné a povinné, aspoň na základnom stupni. Má sa mu dostávať vzdelávanie, ktoré mu zvýši jeho všeobecno-kultúrnu úroveň a poskytne mu rovnaké možnosti rozvíjať svoje schopnosti, svoje názory a svoj zmysel pre mravnú a spoločenskú myseľ, aby sa mohlo stať užitočným členom spoločnosti. Dieťa má mať zároveň všetky možnosti a podmienky pre hru a zotavenie.
- Dieťa má byť chránené pred všetkými formami zanedbávania, krutosti a využívania.
- Dieťa treba chrániť pred pôsobením, ktoré môže podnecovať rasovú, náboženskú alebo akúkoľvek inú formu diskriminácie.
Každé dieťa, nech by žilo kdekoľvek, má právo vyrastať v podmienkach dôstojných človeka. Všetky deti sú si rovné. Sú rovnako vzácne ako ostatné deti. Každé dieťa má právo na dostatok zdravej výživy. Má právo na zdravé jedlo. Rodičia alebo iní dospelí majú povinnosť starať sa o neho, aby nebolo hladné. Každé dieťa má právo na vzdelanie. Má právo, ale aj povinnosť chodiť do školy a učiť sa. Každé dieťa má právo na lekársku starostlivosť. Keď je choré a necíti sa dobre, má právo na ošetrenie lekárom. Deti nesmú pracovať. Pomáhať pri práci doma je chvályhodné a nevyhnutné. Nikto ho však nemôže nútiť ťažko pracovať. Deti nesmú byť týrané. Majú právo, aby sa dospelí o ne starali. Deti majú právo zvoliť si svoje vierovyznanie. Ak chcú, môžu veriť v (akéhokoľvek) Boha, majú na to právo.
Každé dieťa je registrované ihneď po narodení a má od narodenia právo na meno, právo na štátnu príslušnosť, a pokiaľ to je možné, právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto Dohovoru, zabezpečujú vykonanie týchto práv v súlade so svojím vnútroštátnym zákonodarstvom a v súlade so svojimi záväzkami vyplývajúcimi z príslušných medzinárodných dokumentov v tejto oblasti s osobitným dôrazom na to, aby dieťa nezostalo bez štátnej príslušnosti.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto Dohovoru, rešpektujú právo dieťaťa na zachovanie jeho totožnosti, včítane štátnej príslušnosti, mena a rodinných zväzkov v súlade so zákonom a s vylúčením nezákonných zásahov. Ak je dieťa protizákonne alebo úplne pozbavené svojej totožnosti, zabezpečia mu štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, potrebnú pomoc a ochranu pre jej urýchlené obnovenie.
Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto Dohovoru, zabezpečia dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.
Deti majú právo vyrastať v rodinnom prostredí plnom harmónie, lásky a porozumenia, aby sa naučili rešpektovať druhých, a aby sa rozvinuli do svojho plného potenciálu. Vraj v dieťati leží osud budúcnosti, tvrdila Maria Montessori ešte dávno predtým, ako Organizácia spojených národov prijala Dohovor o právach dieťaťa. Ten dohovor svet pozná už viac ako 30 rokov. Podpísali ju 20. novembra 1989, preto dnes oslavujeme Medzinárodný deň práv detí.
S dieťaťom sa treba rozprávať, hlavne ho počúvať. Má právo na svoj názor, aj keď sa nezhoduje s tým našim. Má právo byť vypočuté. Dieťa potrebuje hlavne lásku. Nezištnú a bezhraničnú. Potrebuje byť milované také, aké je. Len tým, že mu ukážeme, čo znamená niekoho rešpektovať, ho skutočne naučíme rešpektovať druhých. Hovorí sa tomu “childs rights based approach,” a je to spôsob prístupu k dieťaťu s ohľadom na jeho práva. Základom je pristupovať k dieťaťu s rešpektom a naučiť ho rešpektovať druhých. Je to prístup, ktorý deti učí rešpektovať všetkých ľudí bez ohľadu na farbu pleti, vierovyznanie, sexuálnu orientáciu. Nevtĺka deťom do hlavy predsudky a neučí ich diskriminovať.
Dávanie mien po celebritách je podľa niektorých názorov úplná hlúposť, pretože nič nie je prchavejšie ako sláva dnešných celebrít. Dávať mená, ktoré sa tradujú v rodine, je stará tradícia, ktorá podľa mnohých vymiera, už to nie je moderné a mnoho mamičiek vyberá mená len silou-mocou preto, aby zneli moderne a zahranične. Rodičia zabúdajú na to, že dieťa prežije väčšinu života ako dospelé a preto by malo mať meno, ktoré neznie ako pre 5 ročné dieťa. Detská prezývka sa dá vymyslieť vždy.
V roku 1959 bola prijatá Deklarácia práv dieťaťa. V roku 1989 bol prijatý Dohovor o právach dieťaťa. Dohovor stanovuje, že deti majú osobitné práva a ochranu, ktorú im musia zabezpečiť štáty. Hlavné zásady Dohovoru o právach dieťaťa sú konať vždy v najlepšom záujme dieťaťa a byť nápomocný dieťaťu pri výkone jeho práv.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby inštitúcie, služby a zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali štandardom ustanoveným kompetentnými úradmi, najmä v oblastiach bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu a vhodnosti svojho personálu, ako aj kompetentnému dozoru.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto Dohovoru, urobia všetky potrebné zákonodarné, správne a iné opatrenia na vykonávanie práv uznaných týmto Dohovorom. Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uskutočňujú také opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto Dohovoru, uznávajú zodpovednosť, práva a povinnosti rodičov alebo, v zodpovedajúcich prípadoch a v súlade s miestnou obyčajou, členov širšej rodiny alebo obce, zákonných zástupcov alebo iných osôb právne zodpovedných za dieťa, ktoré smerujú k zabezpečeniu jeho orientácie a usmerňovaniu pri výkone práv podľa Dohovoru v súlade s jeho rozvíjajúcimi sa schopnosťami.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto Dohovoru, uznávajú, že každé dieťa má prirodzené právo na život. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto Dohovoru, zabezpečujú v najvyššej možnej miere zachovanie života a rozvoj dieťaťa.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni. Za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.
Dieťa má právo na slobodu prejavu: toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa voľby dieťaťa. Výkon tohto práva môže podliehať určitým obmedzeniam, ale tieto obmedzenia budú iba také, aké ustanovuje zákon a ktoré sú potrebné na rešpektovanie práva alebo povesti iných; na ochranu národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku, verejného zdravia alebo morálky.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú práva a povinnosti rodičov, a v zodpovedajúcich prípadoch zákonných zástupcov, usmerňovať dieťa pri výkone jeho práva spôsobom, ktorý zodpovedá jeho rozvíjajúcim sa schopnostiam. Sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru môže byť podrobená iba takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon a ktoré sú potrebné na ochranu verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky alebo základných práv a slobôd iných.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa na slobodu združovania a slobodu pokojného zhromažďovania. Výkon týchto práv nesmie byť žiadnym spôsobom obmedzovaný s výnimkou tých obmedzení, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú potrebné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti alebo verejnej bezpečnosti, verejného poriadku, verejného zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť. Dieťa má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú dôležitú funkciu hromadných oznamovacích prostriedkov a zabezpečujú dieťaťu prístup k informáciám a materiálom z rôznych národných a medzinárodných zdrojov, najmä takým, ktoré sú zamerané na rozvoj sociálneho, duchovného a mravného blaha dieťaťa a tiež jeho telesného a duševného zdravia. Za tým účelom štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, povzbudzujú hromadné oznamovacie prostriedky k šíreniu informácií a materiálov, ktoré sú pre dieťa sociálne a kultúrne prospešné, a ktoré zodpovedajú duchu článku 29 tohto Dohovoru, medzinárodnú spoluprácu pri tvorbe, výmene a rozširovaní takých informácií a materiálov z rôznych kultúrnych, národných a medzinárodných zdrojov, tvorbu a rozširovanie kníh pre deti, hromadné oznamovacie prostriedky k tomu, aby brali osobitný dohľad na jazykové potreby detí patriacich k menšinovej skupine alebo domorodému obyvateľstvu, tvorbu zodpovedajúcich zásad ochrany dieťaťa pred informáciami a materiálmi škodlivými pre jeho blaho, majúc na mysli ustanovenia článkov 13 a 18 Dohovoru.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Rodičia alebo v zodpovedajúcich prípadoch zákonní zástupcovia majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa. Za účelom zaručenia a podpory práv ustanovených týmto Dohovorom poskytujú štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, rodičom a zákonným zástupcom potrebnú pomoc.
